Procesné nástupníctvo OR sudcovská svojvôľa?

Rád by som sa podelil na tejto platforme so spôsobom akým sa súdy SR oboch inštancií vysporiadali s posúdením účinkov odstúpenia (ex tunc) od zmluvy o postúpení pohľadávky na procesné nástupníctvo žalobcu v zmysle § 80 CSP.  

Stručne procesný a skutkový stav:

  1. Dňa 23.07.2012 spoločnosť A ako postupca  uzatvorila so spoločnosťou B ako postupníkom (ďalej len „Postupník 1“) Zmluvu o postúpení (ďalej len „Zmluva o postúpení 1“), ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávok zo zmluvy o dielo na Postupníka 1;
  2. Dňa 17.08.2012 spoločnosť B ako Postupník 1 podala návrh na vydanie platobného rozkazu, súd vydal PR, bol podaný odpor a konanie ďalej pokračovalo;
  3. Dňa 14.03.2013 spoločnosť A – postupca odstúpil od Zmluvy o postúpení 1, pričom odstúpenie si Postupník 1 prevzal toho istého dňa. Odstúpenie  malo v zmysle Zmluvy o postúpení 1 účinky ex tunc (nesporná skutočnosť) a teda Zmluva o postúpení 1 zanikla spätne ku dňu uzatvorenia t.j. k 23.07.2012;
  4. Dňa 19.03.2013 spoločnosť A ako postupca znova uzatvorila novú Zmluvu o postúpení (ďalej len „Zmluva o postúpení 2“) so spoločnosťou C ako novým postupníkom (ďalej len  „Postupník 2“), ktorej predmetom bolo postúpenie totožných pohľadávok, ktoré boli predmetom prebiehajúceho súdneho konania;
  5. Dňa 08.04.2013 bol podaný spoločný návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu, a to s odôvodnením, že Zmluva o postúpení 1 zanikla odstúpením ku dňu jej uzatvorenia a spoločnosť A následne postúpila tú istú pohľadávku na nového Postupníka 2 – spoločnosť C;
  6. Dňa 04.06.2013 konajúci súd svojím uznesením pripustil zmenu na strane žalobcu, a teda novým žalobcom sa stal Postupník 2 – spoločnosť C, ktorá pokračovala v konaní a bola v konaní procesne úspešná.

Odvolací súd potvrdil právny názor okresného súdu týkajúcu sa procesného nástupníctva, ktoré nastalo v tomto konaní, pričom konajúce súdy nesúhlasili s námietkou žalovaného o absencii aktívnej legitimácie žalobcu. Veľmi stroho a bez podpornej argumentácie (judikátu OR odborného komentáru) formalisticky odôvodnili svoj právny názor, že odstúpením došlo k spätnému prechodu práv a povinnosti na postupcu a keďže postupca postúpil pohľadávku na nový subjekt – Postupníka 2 a táto právna skutočnosť nastala po začatí konania, nastupuje procesné nástupníctvo v zmysle § 80 CSP.

Podľa môjho názoru takéto právne posúdenie súdov je formalistické a spôsobom odôvodnenia až svojvoľné, pričom súdy úplne odignorovali judikované a komentované notoriety týkajúce sa účinkov odstúpenia (ex tunc) a posudzovania vecnej legitimácie:

Odstúpenie od zmluvy v zmysle právnej teórie je jednostranným právnym úkonom spôsobujúcim zánik práv a povinností. Navyše, vzhľadom na to, že v tomto prípade malo odstúpenie od Zmluvy o postúpení 1 [1] účinky ex tunc t.j. zrušenie zmluvy od jej počiatku – na takúto zmluvu sa prihliada ako keby k uzatvoreniu zmluvy nikdy nedošlo.[2] Odstúpením od Zmluvy o postúpení 1 zanikli práva prvého žalobcu – Postupníka 1 na uplatňovanie svojho nároku v konaní od počiatku a žaloba mala byť preto automaticky zamietnutá. Iná procesná situácia by bola, ak by pôvodným žalobcom bol postupca – spoločnosť A, v takom prípade by síce rovnako došlo k zrušeniu Zmluvy o postúpení 1 od počiatku, ale keďže pôvodným žalobcom by bol postupca, v konaní by sa mohlo postupovať ďalej na základe procesného nástupníctva podľa § 80 CSP.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009, cit.: „Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu – žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), OR pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta.“

Procesné nástupníctvo vo svojej podstate je založené na procesnej kontinuite právneho predchodcu a právneho nástupcu. Právny predchodca musí za každých okolností spĺňať podmienky aktívnej vecnej legitimácie počas celej doby trvania konania, a to až do momentu, kedy nastane právna skutočnosť, s ktorou je spojený prevod/prechod práv na právneho nástupcu. V tomto prípade je úplne zrejm&eac ute;, že prvotnému žalobcovi – spoločnosti B – Postupníkovi 1 zanikla aktívna vecná legitimácia od počiatku, lebo došlo k zrušeniu Zmluvy o postúpení 1 spätne od jej počiatku, ktorá ho oprávňovala byť žalobcom v konaní, a preto je vylúčené, aby mohol prenášať na tretiu osobu svoje procesné práva v tomto konaní. Ex post sa predmetné konanie musí nevyhnutne vyhodnotiť, že prvotný žalobca – Postupník 1 nebol nikdy oprávnený podať žalobu, lebo Zmluva o postúpení 1 zanikla od počiatku. Inými slovami, procesné nástupníctvo žalobcu môže nastať iba v prípade, ak pôvodný žalobca ako právny predchodca bol aktívne vecne legitimovaný. Opačná situácia, kedy na miesto aktívne vecne nelegitimovaného žalobcu nastupuje jeho právny nástupca, je procesne vylúčená a je v rozpore s § 80 CSP. 

V tejto súvislosti poukazujem aj na rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 02.11.2016 sp. zn. 24Co/947/2015, v ktorom sa riešila obdobná právna situácia, s jediným rozdielom, že zmluva o postúpení zanikla z dôvodu absolútnej neplatnosti. Absolútna neplatnosť právneho úkonu má však rovnaké účinky ako odstúpenie so spätnými účinkami od právneho úkonu, a tou spoločnou charakteristikou je práve spätný zánik práv a povinností (t.j. účinky ex tunc). Krajský súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku posúdil zmluvu o postúpení ako absolútne neplatný právny úkon a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žalobu z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie. Aj na tomto príklade sa dá poukázať na absurditu výkladu prezentovanú súdmi – ak by totiž mal platiť výklad súdov, tak aj v tomto prípade, ak by bola hypoteticky skonštatovaná absolútna neplatnosť Zmluvy o postúpení 1, malo dôjsť k spätnému prechodu práv na postupcu – spoločnosť A a ak by bol podaný návrh na zmenu žalobcu, tak by postupník 2 – spoločnosť C ako „právny nástupca“ postupcu – spoločnosti A následne mohol pokračovať v konaní, ktoré pôvodne inicioval postupník 1 –spoločnosť B. Takýto výklad neobstojí.

Rád by som poznal Váš názor na uvedené právne posúdenie súdov, inými slovami – došlo k procesnému nástupníctvu OR došlo k sudcovskej svojvôli?:)



[1]          Števček a kol. – Občiansky zákonník I, veľký komentár, C.H. Beck, 2015, str. 408

[2]          NS ČR sp. zn. 28 Cdo 3369/2013, cit.: „Nejvyšší soud považuje za vhodné úvodem zmínit, že odstoupením od smlouvy je smlouva zrušena s účinky „od počátku“ (ex tunc). V právních vztazích účastníků smlouvy nastává stejný stav, jako kdyby ke smlouvě vůbec nedošlo. Zrušení smlouvy s účinky „od počátku“ znamená nejen to, že smlouva ztrácí své právní účinky a že neposkytuje základ pro právní vztah účastníků. Mezi stranami smlouvy se zrušení smlouvy „od počátku“ projevuje zejména tím, že se obnovují jejich práva a povinnosti v té podobě, v jaké je měly k předmětu smlouvy před jejím uzavřením (tedy obnovuje se „původní stav“) (…).“

 

Niekoľko poznámok k zlej viere prihlasovateľa. II. časť

Niekoľko poznámok k zlej viere prihlasovateľa. II. časť

  

Ako bolo spomenuté v I. časti článku[1], aktuálna právna úprava konceptu tzv. zlej viery v zákone č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach je výsledkom poslednej novely[2] účinnej od 14. januára 2019. Na rozdiel od väčšiny ostatných bodov tejto novely, nová právna úprava obsiahnutá v § 5 ods. 1 písm. l) zákona o ochranných známok (absolútny dôvod tzv. zlej viery) a v § 7 písm. j) zákona o ochranných známkach (relatívny dôvod tzv. zlej viery) vo svojej podstate nepredstavuje – len – transpozíciu európskeho práva,[3] ale ide o vlastnú konštrukciu slovenského zákonodarcu. Na jednej strane rozlišovanie kategórie zjavného nedostatku dobrej viery prihlasovateľa v rámci absolútnych dôvodov a na strane druhej zavedenie nového relatívneho dôvodu pre osobu, ktorá je dotknutá na svojich právach prihláškou, ktorá nebola podaná v dobrej viere, je nóvum v slovenskom známkovom práve.

 

Kedy však ÚPV SR môže prihlášku považovať za zjavne nepodanú v dobrej viere? Dôvodová správa[4] stručne hovorí, že tzn. absolútna prekážka zápisnej spôsobilosti sa uplatní výlučne v tom prípade, že nedostatok dobrej viery je prieskumovému expertovi bez pochybností zjavný, a to napr. z dokumentov podaných samotným prihlasovateľom, expertných znalostí prieskumového experta OR zo všeobecne dostupných zdrojov informácií. Viac sa nedozvieme ani z metodiky konania ÚPV SR,[5] snáď len, že okrem aplikácie tohto absolútneho dôvodu z úradnej moci, do úvahy prichádzajú aj pripomienky tretích osôb.

 

Keď sa trochu poohliadneme historických súvislostiach a niektorých sporových prípadoch, ktoré v minulosti rozhodoval ÚPV SR a ktorých boli podrobené aj súdnemu prieskumu, ponúka sa niekoľko zaujímavých zistení, ktoré, i keď sa týkali predchádzajúcej právnej úpravy, môžu mať v určitej miere užitočný presah aj pre výklad § 5 ods. 1 písm. l) zákona o ochranných známkach.

 

V prípade „Signamax“ Najvyšší súd SR uviedol nasledovné všeobecné východisko[6]: „Ohľadne dôkazného bremena pri posudzovaní dobrej viery v oblasti známkoprávnej ochrany je podstatné, či má byť dobrá viera u prihlasovateľa prezumovaná, OR nie. Prezumpciu dobrej viery možno vyvodiť napríklad z Občianskeho zákonníka, ktorý je založený na prezumpcii poctivosti konajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu; avšak na prípady podliehajúce pod zákon o ochranných známkach tento záver automaticky nemožno aplikovať. Je tomu tak predovšetkým preto, že ustanovenie § 2 ods.1 písm. k/ tohto zákona [TK: tzn. zákona č. 55/1997 Z. z.] zakotvuje povinnosť žalovaného [TK: tzn. ÚPV SR] nezapísať ochrannú známku, ktorej prihláška zjavne nebola podaná v dobrej viere (absolútny dôvod zápisnej nespôsobilosti). Žalovaný (TK: tzn. ÚPV SR) tak nie je oprávnený predpokladať dobrú vieru prihlasovateľov ochranných známok a ich dobrú vôľu [TK: správne „dobrú vieru“] je povinný skúmať, napriek tomu, že je v tom obmedzený kategóriou zjavnosti, čo znamená, že v prípade, ak nie je zlá viera prihlasovateľa zjavná „na prvý pohľad“, žalovaný známku zapíše (neexistuje tu teda povinnosť žalovaného vykonávať rozsiahle šetrenie ohľadne dobrej viery prihlasovateľa). Tomu zodpovedá i povinnosť prihlasovateľa svoju dobrú vieru prípadne preukázať.“.

 

Prvý moment, ktorý zaujme pri čítaní citovaných riadkov je ten, že senát Najvyššieho súdu SR si do znenia a významu § 2 ods. 1 písm. k) zákona č. 55/1997 Z. z. jednoducho sám doplnil kategóriu „zjavnosti“, pretože slovo „zjavne“ v historických zneniach nenájdeme. Absolútny dôvod nedostatku dobrej viery prihlasovateľa bol do zákona č. 55/1997 Z. z. doplnený zákonom č. 14/2004 Z. z. s účinnosťou od 1. februára 2004 a jeho znenie ostalo nezmenené až do 31.12.2009: „je predmetom prihlášky, ktorá nebola podaná v dobrej viere“. Rovnakú dikciu prevzal aj zákon č. 506/2009 Z. z. účinný od 1. januára 2010, ktoré ostalo nezmenené až do 14. januára 2019, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 291/2018 Z. z.2 Napriek tomu Najvyšší súd SR podľa nášho názoru správne uchopil špecifické postavenie a podstatu tohto absolútneho dôvodu, na ktorého aplikáciu ex offo zo strany ÚPV SR nemožno – dnes ani v minulosti – klásť rovnako prísne nároky, ako v prípade iných typických absolútnych dôvodov, akými sú nedostatok rozlišovacej spôsobilosti označenia, druhovosť označenia, obvyklosť označenia, predurčený tvar výrobku, rozpor označenia s dobrými mravmi či klamlivosť označenia.[7] Platí naďalej, že prieskum zápisnej spôsobilosti[8] je zákonnou povinnosťou ÚPV SR, tá je však vo vzťahu k absolútnemu dôvodu zjavného nedostatku dobrej viery prihlasovateľa podľa § 5 ods. 1 písm. l) zákona o ochranných známkach výslovne obmedzená kategóriou zjavnosti. Nejde už len o výkladovú konštrukciu, ako v spomenutom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vo veci Signamax, pretože&nb sp; ÚPV SR je od 14. januára 2019 v tomto smere viazaný a obmedzený výslovným znením zákona, ktorého prekročenie by mohlo zakladať nezákonnosť rozhodnutia.

 

V tejto súvislosti možno identifikovať dve pomyselné hranice aplikácie absolútneho dôvodu § 5 ods. 1 písm. l) zákona o ochranných známkach. Prvú, „západnú“ hranicu možno viesť tam, kde končí prezumpcia dobrej viery prihlasovateľa a začína byť zjavný jej nedostatok. Druhú, „východnú“ hranicu vymedzuje oblasť aplikácie relatívneho dôvodu podľa § 7 písm. j) zákona o ochranných známkach, tzn. kde môže a má chrániť svoje práva tretia osoba, ktorá je dotknutá prihláškou nepodanou v dobrej viere.   

 

Prezumpcia dobrej viery prihlasovateľa

Zjavný nedostatok dobrej viery prihlasovateľa

Nedostatok dobrej viery prihlasovateľa so vzťahom k právam inej osoby

Bez prekážky zápisnej spôsobilosti v súvislosti  s otázkou dobrej viery prihlasovateľa

Absolútny dôvod podľa § 5 ods. 1 písm. l) zákona o ochranných známok

Relatívny dôvod podľa § 7 písm. j) zákona o ochranných známkach

 

Vráťme sa teraz k už skôr položenej otázke: kedy ÚPV SR môže prihlášku považovať za zjavne nepodanú v dobrej viere? Podľa nášho názoru „západná“ hranica je do určitej miery flexibilná a možno ju v konkrétnych situáciách posúvať ešte viac smerom na západ na úkor prezumpcie dobrej viery prihlasovateľa a to na základe poznatkov a informácií, ktoré sa ÚPV SR dozvie z podaných pripomienok tretích osôb. Keďže pripomienky podľa § 29 zákona o ochranných známkach[9] je oprávnený podať ktokoľvek, vo všeobecnosti sa nedá vylúčiť podanie pripomienok osobou, ktorej práva sú dotknuté prihláškou nepodanou v dobrej viere a ktorá by tak bola aktívne legitimovaná na podanie námietok podľa § § 7 písm. j) zákona o ochranných známkach. Ak po oboznámení sa s pripomienkami ÚPV SR dôjde k takému záveru, podľa nášho názoru nesmie na tomto základe pristúpiť k zamietnutiu prihlášky, ale mal by osobu, ktorá podala pripomienky upozorniť, že bude mať možnosť po zverejnení prihlášky (nie skôr) podať námietky podľa § 30 zákona o ochranných známkach. „Východná“ hranica je totiž pevná a nie je možné ju posúvať ďalej na východ a pripomienkami tak suplovať námietky.

 

V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že absolútne dôvody a k nim viažuce sa pripomienky slúžia výlučne na ochranu verejných záujmov, kým relatívne dôvody a k nim viažuce sa námietky slúžia výlučne na ochrane súkromných záujmov. Tento principiálny rozdiel vystupuje do popredia práve pri identifikácií a dodržiavaní „východnej“ hranice, teda oblasti aplikácie § 5 ods. 1 písm. l) zákona o ochranných známkach na jednej strane a oblasti aplikácie § 7 písm. j) zákona o ochranných známkach na strane druhej. Ako opakovane uviedol Súdny dvor EÚ „dôvody vypočítané v článku 3 smernice treba vykladať s ohľadom na verejný záujem, ktorý je základom každého z nich[10] a tiež „verejný záujem zohľadnený pri skúmaní každého z týchto dôvodov môže, dokonca musí odrážať rozličné úvahy v závislosti od dotknutého dôvodu zamietnutia“[11].

 

Za zjavne nepodanú v dobrej viere možno označiť prihlášku, (i) ktorej podanie, resp. zápis ochrannej známky na jej základe, ohrozuje konkrétne identifikovateľný verejný záujem, nie súkromný záujem, (ii) prihlasovateľ podaním prihlášky, resp. zápisom ochrannej známky na jej základe, sleduje nečestný cieľ, najmä sa snaží získať výhodu, ktorá by mu inak nepatrila a (iii) daná situácia nespadá pod iný absolútny dôvod.[12]

 

Príkladom prihlášky zjavne nepodanej v dobrej viere môže byť za určitých okolností aj opakované podávanie zhodných prihlášok, čomu sa venujeme v ďalšej časti tohto príspevku. 

 

Opakované podávanie zhodných prihlášok

 

Jednou z typických situácií, keď ÚPV SR môže dôjsť k záveru, že prihláška zjavne nebola podaná v dobrej viere, je tzv. opakovaná prihláška[13], ktorou sa prihlasovateľ snaží len umelo predĺžiť zákonnú dobu piatich rokov, aby sa vyhol úplnému OR čiastočnému zrušeniu ochrannej známky z dôvodu jej skutočného nepoužívania či iným zákonným dôsledkom.[14]

 

V tejto súvislosti je potrebné preskúmať minimálne tieto 3 aspekty: (i) zhodnosť/podobnosť oboch označení, tzn. staršej ochrannej známky a označenia tvoriaceho predmet mladšej prihlášky, (ii) zhodnosť/podobnosť chránených tovarov a služieb a (iii) nečestný úmysel prihlasovateľa v kontexte jeho povinnosti preukazovať skutočné používania staršej ochrannej známky.

 

Po prvý krát Súdny dvor Európskej únie výslovne pripustil nedostatok dobrej viery v súvislosti s tzv. opakovanou prihláškou v rozsudku T-136/11 z 13. decembra 2012 veci Pelikan, bod 27. Je vhodné spomenúť, že spoločnosť pelicantravel.com s.r.o. ako navrhovateľa pred EUIPO (vtedy OHIM) a následne ako žalobcu pred Súdnym dvorom Európskej únie zastupovala advokátska kancelária Bukovinský & Chlipala, s.r.o., v ktorej v súčasnosti pôsobí aj autor tohto článku. A je tiež vhodné pripomenúť, že EUIPO (v tom čase OHIM) mal už problematiku tzv. opakovaných prihlášok upravenú vo svojich metodických usmerneniach (angl. guidelines).[15]

 

Je potrebné uviesť, že Súdny dvor Európskej únie vo veci Pelikan nastavil pomerne striktné podmienky na aplikáciu absolútneho dôvodu nedostatku dobrej viery prihlasovateľa v súvislosti s tzv. opakovanou prihláškou, najmä pokiaľ ide o porovnanie označení oboch ochranných známok (staršej a mladšej): vyžaduje sa úplná zhodnosť označení, aj nepatrné rozdiely v označeniach, ktoré by priemerný spotrebiteľ ani nemusel postrehnúť, ako je tomu aj vo veci Pelikan (viď porovnanie nižšie), môžu byť v kontexte ostatných skutkových okolností[16] považované za legitímnu aktualizáciu, resp. modernizáciu značky, ktorá je v podnikateľskej praxi obvyklou známkovou stratégiou a nemožno ju považovať za prejav zlej viery prihlasovateľa. Súdny dvor Európskej únie sa k otázke porovnania tovarov a služieb vlastne ani nevyjadril. Podľa Karin Stumpf[17] – s ktorou sa stotožňujeme – sa však vyžaduje zhodnosť tovarov a služieb, pričom sa uplatňujú štandardné zavedené postupy posudzovania miery všeobecnosti, konkrétnosti a vzájomného prieniku.[18] Treťou kategóriou (nečestným úmyslom prihlasovateľa) sa Súdny dvor Európskej únie zaoberal do tej miery, že potvrdil záver odvolacieho senátu o neunesení dôkazného bremena a o nemožnosti prezumpcie nečestného úmyslu v danej situácii.

 

                               

CTM č. 3325941 z r. 2008

CTM č. 179226 a č. 179242 z r. 1996

 

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Pelikan tvorí doteraz základ rozhodovacej praxe EUIPO, na ktorý odkazujú všetky ďalšie rozhodnutia týkajúce sa tzv. opakovaných prihlášok.

 

Zaujímavý je nedávny spor vo veci slovnej EUTM „MONOPOLY“, č. 9071961 rozhodnutie druhého odvolacieho senátu EUIPO z 22. júla 2019 č. R 1849/2017-2[19], Kreativni Dogadaji d.o.o. (Chorvátsko) ako navrhovateľ a odvolateľ proti Hasbro, Inc. (USA) ako majiteľovi napadnutej EUTM. Odvolací senát v rozhodnutí uviedol, že v čase podania prihlášky napadnutej EUTM (august 2010), už bola spoločnosť Hasbro, Inc. Majiteľom troch predchádzajúcich, zapísaných EUTM „MONOPOLY“ z rokov 1996, 2008 a 2010, pričom časť tovarov a služieb v jednotlivých EUTM bola zhodná. Zdá sa, že tieto fakty boli pre odvolací senát rozhodujúce: opakovaným prihlasovaním tej istej ochrannej známky v rámci obdobia 14 rokov jej majiteľ neprípustne a protiprávne rozšíril 5-ročnú lehotu na začatie skutočného používania ochrannej známy v zásade na neurčito s cieľom vyhnúť sa príslušným právnym následkom nepreukázania skutočného používania. Odvolací senát síce pripustil, že napadnutá EUTM má obsiahlejší zoznam tovarov a služieb ako predchádzajúce zapísané EUTM, čo možno považovať za bežnú a akceptovateľnú podnikateľskú prax (známkovú stratégiu), avšak zároveň jasne uviedol, že tento fakt sám osebe nedokáže podporiť záver o dobrej viere prihlasovateľa. V opačnom prípade by bol mohol prihlasovateľ pohodlne zastrieť, resp. schovať predmetné zhodné tovary a služby v obšírnom zozname vlastne len pridaním rôznych dodatočných tovarov a služieb. Obranu majiteľa založená na údajne plánovanom znížení administratívnej záťaže v dôsledku novej registrácie EUTM považoval za neudržateľnú, nakoľko majiteľ EUTM sa nevzdal skorších registrácii, tieto ponechal v platnosti, pristúpil k ich obnove a na ich základe viedol (úspešne) viaceré námietkové a iné sporové konania.

 

Pre odvolací senát nebolo poľahčujúcim ani zistenie, že v inom konaní EUIPO (a v súvislosti s inou národnou známkou tiež  UKIPO) konštatoval dobré meno a s tým spojené preukázané intenzívne používanie ochrannej známky „MONOPOLY“ pre tovary v tr. 9: stolové hry. Odvolací senát rázne odmietol aj ďalší argument majiteľa EUTM o tom, že aj iní majitelia ochranných známok do nových registrácií svojich ochranných známok štandardne zahŕňajú aj tie tovary a služby, pre ktoré je daná ochranná známka už chránená. Odvolací senát v tejto súvislosti zdôraznil, že takáto špecifická stratégia – a najmä jej súlad s platným právom – nebol ešte posúdený Súdnym dvorom EÚ a preto sa naň majitelia nemôžu legitímne spoliehať. Podľa odvolacieho senátu však ide o zneužitie práva vtedy, ak je zjavný účel vyhnúť sa príslušným právnym následkom nepreukázania skutočného používania. Navyše, poukazovaním na obdobnú známkovú stratégiu iných majiteľov ochranných známok prihlasovateľ vlastne potvrdil zásadný fakt, že pri podaní prihlášky EUTM konal úmyselne s konkrétnym cieľom.

 

Vo spore „MONOPOLY“ druhý odvolací senát vyhlásil EUTM čiastočne za neplatnú a to pre všetky tovary a služby zhodné s predchádzajúcimi registráciami a ponechal ju v platnosti len pre tie tovary a služby, ktoré dovtedy neboli známkovo chránené. Majiteľ EUTM, Hasbro, Inc. podal 30. septembra 2019 žalobu na Súdny dvor Európskej únie, ktorá je vedená pod spisovou značkou T-663/19 a ku dňu písania tohto príspevku o nej ešte nebolo rozhodnuté.

 

Záverečné poznámky a otázky

 

Samotný fakt, že odvolací senát v spore „MONOPOLY“ pristúpil k čiastočnému zneplatneniu EUTM mohol v čase prijatia rozhodnutia vyvolávať otázniky[20] v tom zmysle, či je vôbec prípustné rozdeľovať prihlášku ochrannej známky na časť tovarov a služieb, pre ktoré nebola podaná v dobrej viere a na zvyšnú časť, kde dobrá viera prihlasovateľa nie je problémom. Po rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Sky[21] je táto dilema, na ktorú mal iný názor aj generálna advokátka Kokott vo veci C‑104/18 P „Koton“[22], definitívne vyriešená a rozhodnutiu odvolacieho senátu v spore „MONOPOLY“ nemožno v tomto smere nič vyčítať.

 

V rozhodnutí druhého odvolacieho senátu v spore „MONOPOLY“ možno badať určitý posun smerom k sprísneniu prístupu k tzv. opakovaným prihláškam. V určitom zmysle ide o potvrdenie niektorých skorších rozhodnutí EUIPO, ktoré boli podobne prísne, ba dokonca ešte prísnejšie[23], čo však bolo možné považovať skôr za exces. V spore „MONOPOLY“ sa odvolací senát úplne odmietol zaoberať samotnou (základnou) otázkou, či a do akej miery boli staršie ochranné známky „MONOPOLY“ skutočne používané, resp. či by to vedel ich majiteľ preukázať, ako jednoznačne uviedol v bode 81 predmetného rozhodnutia:

 

All of these circumstances imply that the intention of the EUTM proprietor was indeed to take advantage of the EU trade mark rules by artificially creating the situation where it would not have to prove genuine use of its earlier marks for the goods and services mentioned. Whether or not it could have actually proven such use is irrelevant, as it is the intention of the applicant for a mark which is to be evaluated. Further, in any case, in so far as the EUTM proprietor refers to proven use of the mark, this can only be seen to apply to ‘board games’.“ 

 

Práve túto časť argumentácie možno považovať do určitej miery za slabinu rozhodnutia odvolacieho senátu. Totiž, v hypotetickej situácii, keď by boli staršie EUTM skutočne používané pre všetky chránené tovary a služby a neexistoval by tak žiadny dôvod na ich zrušenie či iné oslabenie ochrany, ťažko obstojí záver o nečestnom úmysle majiteľa pri podávaní neskoršej prihlášky EUTM pre zhodné tovary a služby. Zo žiadneho ustanovenia známkového práva nemožno vyvodiť principiálny zákaz duplicitnej registrácie tej istej ochrannej známky pre tie isté tovary a služby. Jednoducho, ak chce majiteľ ochrannej známky „MONOPOLY“ zabezpečiť duplicitný známkový „monopol“ ďalšími registráciami, pričom ochranná známka sa skutočne používa, nejde o nečestný úmysel, ale o využívanie priestoru slobody v zmysle ústavnej zásady „čo nie je zakázané, je dovolené“[24].

 

Existuje viacero otvorených otázok v súvislosti s tzv. opakovanými prihláškami. Môžu si v tomto zmysle konkurovať EUTM na jednej strane a národné prihlášky na strane druhej? Podľa nášho názoru nie, nakoľko ide o odlišný územný rozsah a odlišnú známkovú stratégiu. Ak sa majiteľ národnej známky rozhodne túto svoju známku registrovať ako EUTM pre zhodné tovary a služby, nemal by byť a priori podozrivý z nečestných úmyslov ani vtedy, ak si po registrácií ponechá v platnosti národnú známku a to bez ohľadu na dostupný inštitút seniority,[25] ktorý predstavuje možnosť a nie povinnosť. Opačné rozhodnutie EUIPO v spore PATHFINDER23 považujeme za nesprávne. A ďalšia otázka: musí byť majiteľ skoršej ochrannej známky rovnaký ako majiteľ/prihlasovateľ neskoršej ochrannej známky? Podľa nášho názoru v zásade musí ísť o rovnaký subjekt na strane majiteľa. Nebolo by vhodné otvárať špekulácie o majetkovom či personálnom prepojení rôznych subjektov, i keď by to mohlo byť na prvý pohľad lákavé. Nevylučujeme úplne, že v odôvodnených prípadoch môže byť konštatovaný nedostatok dobrej viery aj u odlišných subjektov, ťažko však pôjde o situácie, ktoré budú jednoznačné a zjavné bez podania pripomienok.

 

Podľa nám dostupných informácií ÚPV SR už posudzoval niekoľko prípadov tzv. opakovaných prihlášok[26] a zaujal k nim benevolentnejší postoj ako EUIPO. ÚPV SR sa zaoberal otázkou skutočného používania staršej ochrannej známky, ktorá bola záväzne posúdená v samostatnom zrušovacom konaní a na tom základe zapísal mladšiu ochrannú zámku pre tovary, vo vzťahu ku ktorým bola staršia ochranná známka skutočne používaná.

 

 

 



[1] KLINKA, T.: Niekoľko poznámok k zlej viere prihlasovateľa. I. časť [bez pravdepodobnosti zámeny]. Duševné vlastníctvo 1/2020, str. 25-29). Publikované tu: http://www.lexforum.sk/704.

[3] Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2436 zo 16. decembra 2015 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok, https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/HTML/?uri=CELEX:32015L2436&from=SK.

[4] Pozri osobitnú časť dôvodovej správy k bodu 10 zákona č. 291/2018 Z. z.; dostupné napr. na web stránke Národnej rady SR tu: https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=452912.

[5] Pozri bod 2.4.11 Metodiky konania – Ochranné známky; dostupné na web stránke ÚPV SR tu: https://www.indprop.gov.sk/swift_data/source/pdf/metodika_konania/2019/Metodika%20konania%20-%20Ochranne%20znamky.pdf?d=200521.

[6] Uznesenie NS SR z 30.04.2014 sp. zn. 6Sžhuv/6/2013, dostupné na web stránke NS SR tu: https://www.nsud.sk/data/att/27281.pdf.

[7] Pozri § 5 ods. 1 písm. b) až g) zákona o ochranných známkach.

[8] Pozri § 28 zákona o ochranných známkach.

[9] Podľa § 29 zákona o ochranných známkach platí, že každý môže až do zápisu označenia do registra podať písomné pripomienky proti zápisu označenia do registra z dôvodov podľa § 5; na pripomienky úrad prihliadne pri rozhodovaní o zápise označenia do registra. Osoba, ktorá podala pripomienky, nie je účast níkom konania o prihláške ochrannej známky.

[10] Pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C‑299/99 z 18. júna 2002 vo veci Philips, bod 77. Tento prístup Súdny dvor Európskej únie neskôr uplatnil v ďalších rozhodnutiach, ako napr. rozsudok C-456/01 P and C-457/01 P z 29. apríla 2004 v spojených veciach Henkel, bod 45, rozsudok C‑329/02 P zo 16. septembra 2004 vo veci SAT.1, bod 25, rozsudok C‑37/03 P z 15. septembra 2005 vo veci BioID, bod 59 OR C‑304/06 P z 8. mája 2008 vo veci Eurohypo, bod 55.

[11] Pozri rozsudok C-456/01 P and C-457/01 P z 29. apríla 2004 v spojených veciach Henkel, bod 46 a vyššie uvedené neskoršiu judikatúru.

[12] Pozri § 5 ods. 1 písm. f) až k) a písm. m) zákona o ochranných známkach.

[13] V angličtine „repeated applications“, „repetitive fillings“ OR aj „re-filling“.

[14] Pozri § 7c ods. 1 zákona o ochranných známkach a čl. 16 smernice.

[15] Trade marks and designs, Part D, s 2: Cancellation Proceedings, Substantive Provisions of November 2007.

[16] Vo veci Pelikan EUIPO (OHIM) aj Súdny dvor Európskej únie zhodne poukázali na dôležitosť faktu, že majiteľ CTM vo svojej výročnej správe za r. 2003 výslovne uviedol, že pri príležitosti 125 výročia vytvorenia svojho loga (chráneného staršími CTM) plánuje jeho modernizáciu, ktorá sa neskôr premietla do mladšej CTM  (pozri body 35, 36 a 41 rozsudku).

[17] STUMPF, K.: Journal of Intellectual Property Law & Practice, 2014, Vol. 9, No. 3, p. 225-230.

[20] Článok 59 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie, znie pritom jasne: „(3) Ak dôvod neplatnosti existuje iba pre niektoré tovary OR služby, pre ktorá bola ochranná známka EÚ zapísaná, ochranná známka sa vyhlási za neplatnú len pre tieto tovary a služby.“.

[21] Podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C‑371/18 z 29. januára 2020 vo veci Sky, pokiaľ sa chýbajúci úmysel používať ochrannú známku v súlade so základnými funkciami ochrannej známky týka len určitých tovarov OR služieb uvedených v prihláške, táto prihláška predstavuje akt, ktorým sa nekoná v dobrej viere len v rozsahu týkajúcom sa týchto tovarov OR služieb.

[22] Pozri stanovisko generálnej advokátky Kokott zo 4. apríla 2019 vo veci C‑104/18 P „Koton“, body 57 až 60.

[23] Rozhodnutím štvrtého odvolacieho senátu z 15. novembra 2011, R 1785/2008-4 v spore “Pathfinder”, odvolací senát vyhovel navrhovateľovi a požadoval od majiteľa napadnutej EUTM „MARS PATHFINDER“, ktorá bola zároveň chránená skoršou španielskou národnou ochrannou známkou, aby predložil doklady o skutočnom používaní ochrannej známky a to aj napriek tomu, že EUTM bola zapísaná menej ako 5 rokov. V spore inom spore “Canal+“, R 1260/2013-2 bol uvedený prístup dokonca ešte prísnejší, keď tzv. opakovanú prihlášku považoval EUIPO za podanú v zlej viere, i keď samotné označenie nebolo úplne zhodné so skoršími registráciami.

[24] Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

[25] Pozri čl. 39 a 40 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie.

[26] Napr. POZ 1641-2013, OZ 240168 „ZVL“ v spojení s POZ 1454-97, OZ 199499 „ZVL“ (pozn. TK: pripomienkam nebolo vyhovené). Možno poukázať aj na sériu zrušovacích rozhodnutí ÚPV SR z r. 2014 dostupnú na web stránke ÚPV SR: https://www.indprop.gov.sk/rozhodnutia/rozhodnutia.html.

Prečo si myslím, že adjudikácia nebude fungovať, ak objednávateľ zmení čl. 20 zmluvy o dielo riadiacej sa FIDIC zmluvnými podmienkami tak, že zruší arbitráž a nechá spor strán rozhodnúť slovenským súdom?

Efektívne riešenie sporov na stavbách vyžaduje rýchlosť, nízke náklady riešenia sporov, neformálny prístup a odbornosť.

Takýto postup zabezpečuje adjudikácia. U nás sa adjudikácia vyskytuje najmä vo FIDIC zmluvných podmienkach a označuje sa ako Komisia pre rozhodovanie sporov, resp. KRS.

Adjudikácia vznikla vo Veľkej Británii a USA. Je to špecifický inštitút, ktorý je vo Veľkej Británii upravený priamo v Stavebnom zákone. Mimochodom, majú ho aj v Maďarsku. Upozornil by som na skutočnosť, že vo Veľkej Británii je vytvorený aj špecializovaný stavebný súd, ktorý sa venuje výlučne stavebným sporom. Zmyslom adjudikácie je predísť súdnemu konaniu práve v menej formalizovanom konaní, kde sa sporové strany spoľahnú na rozhodnutie odborníka so skúsenosťami v stavebníctve.

Myslím si, že dobrá zmluva o dielo by mala nútiť strany sadnúť za stôl a dohodnúť sa na riešení sporu.

Adjudikáciu aktuálne obsahujú aj FIDIC zmluvné podmienky. Medzinárodná obchodná komora (ICC) tiež umožňuje stranám, okrem arbitráže, dohodnúť sa aj na riešení sporu prostredníctvom adjudikácie.

Adjudikácia môže mať dva spôsoby. Buď sa strany podriadia rozhodnutiu adjudikátora, OR si nechajú záväzne vysvetliť spornú otázku adjudikátorom, prípadne môžu byť použité oba spôsoby, podľa potreby.

Nové FIDIC zmluvné podmienky upravili článok o sporoch, ktorým sa organizácia FIDIC, ale aj ICC, a iné zainteresované subjekty, snažili odstrániť aplikačné nejasnosti a implementovať rozhodovaciu prax z arbitráže ICC.

Iba okrajovo sa zmienim, že jednou zmenou v nových FIDIC zmluvných podmienkach je aj to, že objednávateľ sa dostal tiež pod povinnosť včasne oznamovať svoje nároky, a to tiež pod hrozbou zániku zmluvného nároku.

Zmluvné strany v zmluve o dielo podľa FIDIC zmluvných podmienok oprávnia adjudikátora, aby ich spor rozhodol a zaväzujú sa jeho rozhodnutím riadiť. Myslím si, že aj naše právo umožňuje takúto dohodu. Ust. § 269 (3) v spojení s § 291 Obchodného zákona predvída možnosť, aby obsah zmluvy určila tretia strana. Dohode o adjudikácii podľa mňa nič nebráni.

Rozhodnutie adjudikátora však nie je priamo vynutiteľné, nie je exekučným titulom. Tým by bolo, iba ak by existoval osobitný zákon, ktorý by z neho robil exekučný titul. Viem si predstaviť, že by to bolo v Stavebnom zákone upravené a následne v Exekučnom poriadku by bol odkaz na takéto rozhodnutie. Nesnívajme však, u nás takáto myšlienka zákonodarcom nenapadla. Nakoniec, ani vo Veľkej Británii nie je rozhodnutie adjudikátora vynútiteľné. Strany sú ním viazané a jeho neplnenie predstavuje porušenie záväzku. Vymôcť ho možno iba prostredníctvom súdu. Tu vidím zásadný rozdiel v prístupe súdov a v prístupe arbitráže a praxe arbitrážnych súdov. Organizácie FIDIC a ICC nielenže promujú použitie FIDIC zmluvných podmienok a použitie arbitráže cez ICC, ale aj venujú pozornosť problémom, tieto odstraňujú v následných nových podmienkach a v rámci praxe arbitrov, ktorí sa zúčastňujú na konferenciách a vzdelávajú sa v oblasti výstavbových projektov.

Aj preto organizácia FIDIC prijala tzv. zlaté princípy, ktoré zakazujú meniť rozloženie rizík a povinností v zmluve o dielo, ktorá sa riadi FIDIC zmluvnými podmienkami a stanovujú podmienku riešiť spory až po rozhodnutí sporu adjudikátorom. Naviac sa v princípoch aj FIDIC zmluvných podmienkach výslovne spomína rozhodovanie v arbitrážnom konaní.

Prax ICC je taká, že súd spor, ktorý neprešiel adjudikáciou, zamietne ako predčasný spor a odkáže strany najprv na adjudikáciu.

Týmto sa výslovne pripisuje dôležitosť adjudikácii. Prečo tomu tak je? Pretože sa chráni slabší účastník na stavbe, a to zhotoviteľ. Adjudikátor musí rozhodnúť do 84 dní od podania návrhu na rozhodnutie. Práve preto, že adjudikácia je síce „quick and dirty“ riešenie, ale pre stavby je to najúčelnejšie, čo zatiaľ funguje. Rozhodnutie musí byť prijaté ešte, keď je zhotoviteľ na stavbe. Lehota má byť predĺžená ešte počas realizácie stavby, aby sa zhotoviteľ nevystavil svojvôle objednávateľa, ktorý si nechá stavbu postaviť a odprevadí zhotoviteľa s nezaplatenou faktúrou a zápočtom za zmluvnú pokutu, ktorá je vymyslená na základe termínov, ktoré objednávateľ svojvoľne neposunul, hoci mal. Garantuje zhotoviteľovi napríklad platbu za správnu a výrobnú réžiu, za práce mimo predmetu diela, aby zhotoviteľ nesubvencoval objednávateľa a aby neskrachoval a stavba sa dostavala.

Rozhodnutie adjudikátora je pre strany záväzné. To znamená, že ak sa strana neriadi rozhodnutím, porušuje zmluvu a to aj s právnymi následkami (zodpovednosť za škodu, atď.).

Strana, ktorá s rozhodnutím adjudikátora nesúhlasí, môže prejaviť svoj nesúhlas do 28 dní od doručenia rozhodnutia. Strana môže do 56 dní podať návrh na rozhodnutie sporu v arbitrážnom konaní.

Ak žiadna zo strán nepodá oznámenie o nesúhlase, je rozhodnutie adjudikátora záväzné a konečné. Ako sa takéto rozhodnutie teda vymôže? Prostredníctvom článku 20.7 FIDIC zmluvných podmienok. Práve tu však existovala prax arbitrov (judikátov ICC), že v rámci rozhodcovského konania nešli do merita sporu, ale rozhodnutie prijaté v rámci adjudikácie potvrdili bez zdĺhavého konania, de facto mu iba dali punc vymožiteľnosti. Následne sa takéto rozhodnutie mohlo vymôcť už štandardne ako exekučný titul.

Povedzme si, prečo by tento mechanizm us nefungoval so slovenským všeobecným súdom? Predovšetkým preto, že súd nie je viazaný rozhodnutím prijatým v rámci adjudikácie. Súd inštitút adjudikácie ani nepozná. Bude ho považovať iba za záväzok strán, resp. obsah zmluvy, ktorý určila tretia strana (adjudikátor). Spor však bude meritórne skúmať a nemusí sa stotožniť s rozhodnutím adjudikátora. Nehovoriac o tom, že súd bude viesť polemiku o zániku práva a nemyslím si, že si bude prezerať judikáty ICC.

Myslím si, že efekt odbornosti a rýchlosti adjudikácie sa stratí, ak si strany v zmluve o dielo nedohodnú arbitrážne konanie, resp. rozhodcovský súd, OR ad hoc rozhodcu podľa slovenského zákona o rozhodcovskom konaní, ale dohodnú sa, že spor rozhodne slovenský všeobecný súd.

Súd v rozhodcovskom konaní bude rozhodovať v súlade so zmluvou uzatvorenou medzi stranami, pričom si osobne myslím, že rozhodca bude akceptovať princíp zmluvnej autonómie strán a bude viac rozumieť stavebnému zmluvnému právu ako bežný sudca všeobecného súdu. Naviac rozhodca môže aplikovať aj obchodné zvyklosti, vzťahujúce sa na spor. Dovolím si tvrdiť, že rozhodca, ktorý sa venuje stavebnému zmluvnému právu pozná zverejňované rozhodnutia iných stálych rozhodcovských súdov a všeobecne uznávané zásady, nebude sa teda báť rozhodnúť pragmaticky v súlade s uplatňovanými lex mercatoria, resp. lex constructionis.

https://www.kotvan.sk/preco-si-myslim-ze-adjudikacia-nebude-fungovat-ak-objednavatel-zmeni-cl-20-zmluvy-o-dielo-riadiacej

 

Zjednocovanie rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – prehliada Veľký senát NSSR svoje poslanie?

Téme ustálenosti rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít sme sa už na domovskom ihrisku lexforákov venovali tu. K tejto téme, ale dnes trochu inak nás privedie úplne iná téma, a popri ďalších záveroch o čiastkovom právnom inštitúte vyzlečie dovolacie konanie a prístup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky donaha. Pojem vymáhateľná pohľadávka podľa z.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „OZ“) spôsobuje v aplikačnej – zvlášť sporovej praxi – značné problémy už niekoľko rokov. Problémy spôsobuje predovšetkým pri odporovacích žalobách, kedy sa žalobca snaží účinne odporovať právnemu úkonu, ktorý vykonal jeho dlžník s cieľom ukrátiť žalobcu ako veriteľa a oslabiť vymáhateľnosť jeho pohľadávky, avšak – exekvovateľnou – ergo súdom judikovanou pohľadávkou ešte v čase podania odporovacej žaloby nedisponuje. 
 
K uvedenej výkladovej dišpute sa nedávno vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, to v rozsahu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/237/2017 z 24. júna 2020 (https://www.nsud.sk/data/att/90069_subor.pdf), ktorý sa vyjadril a judikoval výklad k pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v tom smere, že nesúhlasí s výkladom vymáhateľná = žalovateľná tak, ako to vyplýva z judikovaného zbierkového rozhodnutia NSSR – R44/2001 ale preferuje výklad vymáhateľná = exekvovateľná pohľadávka. Aj keď prístup prezentovaný v rozhodnutí R44/2001 bol v minulosti potvrdený viacerými rozhodnutiami samotného NSSR (sp. zn. 4 Cdo 198/2010 a sp. zn. 2 Obdo 69/2012), opozitné názory prejavil NSSR v rozhodnutiach sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a sp. zn. 6 Cdo 253/2013 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 61/2008). Ústavný súd Slovenskej republiky sa priklonil ku kritike rozhodnutia R44/2001, to v rozhodnutí PL. ÚS 39/2015 v tom smere, že vymáhateľná pohľadávka v zmysle OZ je pohľadávka exekvovateľná. Ako je možné vidieť, tento názorový rozpor pretrváva aj naďalej.
 
Chceme však poukázať na inú skutočnosť, a to na argumentáciu Veľkého senátu Najvyšieho súdu SR, ktorý vrátil vec senátu, ktorý mu vec postúpil. Veľký senát NSSR sa prezentoval argumentáciou, že nie je na mieste zjednocovať túto rozdielnu rozhodovaciu prax NSSR, nakoľko existujú viaceré rozhodnutia NSSR judikjúce výklad pojmu vymáhateľná ako žalovateľná pohľadávka, a viaceré rozhodnutia NSSR ktoré judikujú výklad pojmu vymáhateľná ako exekvovateľná. Na základe uvedeného nevidel dôvod na zjednocovanie rozhodovacej praxe. Inak povedané, Veľký senát NSSR povedal, že ak by existoval jeden výklad NSSR ku konkrétnej otázke, od ktorého sa postupujúci senát plánuje odchýliť, vtedy by priestor na zjednodovanie praxe Veľký senát NSSR využil, avšak – keď existujú oproti sebe stojace viaceré rozhodnutia NSSR, ktoré sú si opozitné, vtedy nie je úlohou Veľkého senátu zjednocovať rozhodovaciu prax NSSR. Uvedený prístup Veľkého senátu NSSR považujeme za zásadné problematický, ktorý neplní účel, ktorý teleologicky stanovuje tak z.č. 160/2015 z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „CSP“), ako ani zákon č. 757/2005 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov:
  • ustanovenie § 8 ods. 3 Zákona o súdoch:
    • Najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Argumentácia Veľkého senátu NSSR sa javí prinajmenšom ako alibistická, ak nie priamo rozporná so svojim poslaním v zmysle relevantných zákonov. „Veľký senát uviedol, že už predtým, než mu bola vec postúpená, existovali na nastolenú právnu otázku v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozdielne právne názory, ktoré na jednej strane predstavovalo uverejnené rozhodnutie R 44/2001, a v súlade s ním aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 198/2010 z 27. februára 20XX a sp. zn. 2 Obdo 69/20XX z 30. októbra 2013, a na druhej strane rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a sp. zn. 6 Cdo 253/20XX zo 17. decembra 2013. Ide teda o prípad, kedy rozhodnutie odvolacieho súdu z&a acute;viselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, a kedy je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p. V takomto prípade vec prejednávajúci senát nemá inú možnosť, než len prikloniť sa k jednému z právnych názorov, ktoré už boli vyslovené vo vyššie uvedených rozhodnutiach najvyššieho súdu; inú možnosť nemá (viď bod 34. uznesenia veľkého senátu z 28. apríla 2020 sp. zn. 1 VCdo 4/2019).“ 
 
Ak Veľký senát NSSR nepovažuje za zjednocovanie rozhodovacej praxe NSSR situáciu, kedy Veľký senát NSSR vyrieši rozpor medzi rozhodovacou praxou vlastných senátov NSSR tým, že prijme jeden z argumentačných a výkladových prístupov konkrétneho právneho inštitútu a druhý odmietne, to na základe podrobnej argumentácie o dôvodoch takéhoto rozhodnutia, máme za to, že sa Veľký senát NSSR markantným spôsobom vyhýba svojej úlohe, ktorá mu vyplýva priamo z vyššie citovaného ustanovenia zákona o súdoch. Ako sa v podmienkach Slovenskej republiky kreuje a vytvára ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, ak sa Veľký senát NSSR vyhýba svojmu poslaniu?
  • čl. 2 ods. 2 CSP:
    • Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
Z dlhodobého hľadiska sa javí zásadnou otázka, ako dopadnú odporovacie žaloby a aká je ich budúcnosť, to na základe uvedeného „výkladového rozporu“ dovolacej autority. Ak sa konajúci súd prvej inštancie prikloní k názoru A, odvolacie konanie prebehne automaticky na základe odvolania protistrany tvrdiacej B, a dovolacie konanie dopadne – pri pohľade do vešteckej gule – spôsobom B – to na základe argumentácie odvolateľa a dovolateľa o judikatúre NSSR tvrdiacej „B“. Ak sa konajúci súd prvej inštancie prikloní k názoru B, odvolacie konanie prebehne automaticky na základe odvolania protistrany tvrdiacej A, a dovolacie konanie dopadne – po pohľade do vešteckej gule – spôsobom A – to na základe argumentácie odvolateľa a dovolateľa o judikatúre NSSR tvrdiacej „A“. Inak povedané, zjednocovateľ rozhodovacej praxe nezjednocuje, má odlišné právne a výkladové názory s relavantným dopadom na judikatúru súdov všeobecného súdnictva, a nechystá sa s tým v zmysle svojich úloh zjednocovania a zákonných povinností nič robiť. Kruh sa uzavrel, riešenie nebude, advokáti a strany sporov – máte smolu. Ktokoľvek z Vás uspeje v základnom nachádzacom konaní argumentáciou A, protistrana dokáže cez NSSR tieto rozhodnutia zrušiť na základe dovolacieho dôvodu “rozdielnosti rozhodovacej praxe” OR “odklonu” (ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP) – a čo je najhoršie – platí to aj vice versa. Kruh sa uzavrel, riešenie nikto neposkytne. 
 
Z dlhodobého hľadiska sa javí zásadnou otázka, kto má byť nositeľom svetla v tomto údolí tmy, OR inak – kto vyrieši zásadný rozpor názorových rozhodovacích platforiem Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Kedže Ústavný súd Slovenskej republiky to logicky nebude, nakoľko je ustálené, že ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať rozdielne právne názory NSSR (porovnaj napr. I ÚS 199/07, I ÚS 235/07, I ÚS 256/08, I ÚS 393/08), z hľadiska dlhodobej udržateľnosti právnej istoty musíme uviesť, že opoveď nepoznáme, a Najvyšší súd Slovenskej republiky túto otázku ani nemá záujem zodpovedať. Situácia vyzerá asi nasledovne: veriteľ vie, že dlžník ho ukracuje / ukrátil o uspokojenie jeho pohľadávky, vie, že odporovaciu žalobu musí zažalovať do 3 rokov odkedy dlžník tento úkon vykonal, ale zároveň vie, že súdy mu v konečnom dôsledku môžu povedať, že nakoľko nedisponuje exekvovateľnou pohľadávkou (nakoľko vec sama vo veci pohľadávky – teda konanie o zaplatenie, vydanie BO a pod. ešte právoplatne neskončila a myslieť si, že to veritelia stihnú do 3 rokov je procesnou utópiou).
 
Ešte že existuje zopár múdrych hláv, ktoré sa na právne inštitúty pozerajú komplexne. Odkazujeme tu na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky (pozri napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2285/2000 OR sp. zn. 31 Cdo 1704/98), z ktorého vyplýva potreba prerušenia konania o odpore – nie zamietnutia odporovacej žaloby, to až do času, kým nadobudne konanie o predmetnej pohľadávke, v našom prípade žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia voči poškodzujúcej, právoplatnosť. Podľa názorov citovaného súdu, v prípade, ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi ešte vymáhateľná a že sa žalobca domáha priznania tejto pohľadávky v inom konaní (napríklad na súde), je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe. V konaní, v ktorom sa prejednáva priznanie pohľadávky žalobcu voči jeho dlžníkovi a v ktorom má byť ňom rozhodnuté, je totiž nepochybne riešená otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu o odporovacej žalobe. Táto argumentácia je systematicky udržateľná aj v zmysle zákonnej úpravy civilného s porového procesu, nakoľko v ustanovení § 162 CSP sa uvádza, že súd konanie preruší, ak rozhodnutie v konaní závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Potrebu prerušenia konania o odpore v prípade, ak pohľadávka veriteľa ešte nie je judikovaná potvrdil aj samotný NSSR (to v uznesení sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo dňa 17. decembra 2013), kedy tento súd uviedol: s prihliadnutím na skutočnosť, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce, ak pohľadávka žalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu odporovacieho konania (v čase rozhodovania súdu), prerušenie konania o odporovacej žalobe až do skončenia konania, ktorého výsledkom môže byť vykonateľný pohľadávka, sa javí ako vhodné a súladné so zásadou spravodlivej práv. Ak teda v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe pohľadávka žalobcu (veriteľa) voči dlžníkovi ešte nie je vymáhateľná a žalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe. Takéto koncepčné vnímanie je udržateľné aj z hľadiska historicko-právneho (Už ustanovenie § 51 tzv. stredného Občianskeho zákonníka upravovalo možnosť veriteľa, aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si vyhradil podanie odporu, a tým zabránil, pri dlhšie trvajúcom konaní o priznanie pohľadávky, uplynutiu lehoty na podanie odporovacej žaloby. Keďže platný občiansky zákonník už takúto možnosť neupravuje, nepriaznivému dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako si veriteľ môže obstarať vymáhateľnú pohľadávku v zmysle jej vykonateľnosti, možno čeliť (ako už bolo uvedené vyššie) práve využitím  procesného inštitútu prerušenia konania.)
 
Toto všetko sú ale právno – inštitucionálne konotácie odporovateľnosti ako takej. Na základe uvedeného sa ale z dlhodobého hľadiska javí ako zásadnou otázka zjednocovania judikatúry najvyšších súdnych autorít a zodpovedanie otázky, kto ju má zjednocovať. Na základe uvedeného, smutná konštatácia, že to nebude samotný Najvyšší súd Slovenskej republiky je smutnou bodkou všeobecného súdnictva, ktoré si aj takýmito prihrávkami strieľa vlastný gól, to za nerozhodného stavu, pričom porazeným sa stane právna istota a samozrejme najdôležitejší subjekt, a to strana sporu, ergo každý subjekt spoločnosti, ktorý sa obráti na všeobecný súd Slovenskej republiky s vierou, že jeho spor prejedná a rozhodne v súlade so zákonom a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.

Daňová kontrola v kontexte lehoty na jej vykonanie a právne následky jej nedodržania

Daňová kontrola hoci je vykonávaná na základe legálneho zmocnenia v rámci zákonnej právomoci správcu dane predstavuje zásah do individuálnej autonómnej sféry kontrolovaného daňového subjektu. Pri tomto legitímnom zásahu správca dane nesmie zasahovať do sféry súkromnej autonómie kontrolovaného daňového subjektu nad rámec jeho zákonom stanovených oprávnení, čo je odrazom ústavného imperatívu konať iba spôsobom a v rozsahu, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Ústava Slovenskej republiky).[1]

„Daňovou kontrolou správca dane zisťuje OR preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane OR dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu“[2] V princípe daňová kontrola predstavuje proces, súhrn postupov, techník a činností zameraných na overenie (audit) správnosti vypočítanej a zaplatenej dane. Správca dane ňou zisťuje OR preveruje základ dane OR iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, pričom v praxi túto kontrolu realizuje podľa vlastného rozhodnutia v priestoroch daňového subjektu, v priestoroch správcu dane (na daňovom, colnom, obecnom OR mestskom úrade) OR kombinovane.[3]  Daňová kontrola predstavuje pomerne významný zásah do individuálnej sféry kontrolovaného daňového subjektu, ktorá do istej miery ovplyvňuje jeho podnikateľskú činnosť a ktorá môže viesť k dorubovaniu dane a v konečnom dôsledku aj k ukladaniu sankcií. Keďže vykonanie daňovej kontroly je spojené so zvýšenou administratívnou, psychickou ale aj finančnou záťažou pre kontrolovaný daňový subjekt je ohraničená zákonnou lehotou, ktorá podľa § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“)  je najviac jeden rok odo dňa jej začatia.

Všeobecne daňový poriadok s nedodržiavaním lehôt spája právne následky akými sú napríklad uloženie sankcie, zastavenie konania, zamietnutie ďalšieho postupu pri správe daní, nemožnosť podať opravné prostriedky voči rozhodnutiam orgánov verejnej moci, pričom ich nedodržiavanie nepostihuje len daňový subjekt ale aj správcu dane.[4]

Pri správe daní je potrebné rozlišovať či ide o správcovskú OR zákonnú lehotu. Správcovská lehota ako vyplýva z jej názvu je lehota, ktorá je spojená s úkonmi správcu dane. K jej aplikácií sa správca dane prikláňa pri tých úkonoch, pri ktorých nie je ustanovená zákonná lehota v daňovom poriadku, prípadne v príslušnom hmotno-právnom predpise, pričom správca dane rozhodnutím určí primeranú lehotu na vykonanie tohto úkonu. Správca dane by mal  pri určovaní správcovskej lehoty prihliadať na komplexnosť úkonu, ktorý žiada od daňového subjektu vykonať a za tým účelom určiť primeranú lehotu, aby ju následne nemusel na žiadosť daňového subjektu predlžovať. Správca dane však nemusí žiadosti o predĺženie správcovskej lehoty vyhovieť. Zákonná lehota je ustanovená zákonom a teda správca dane ako aj daňový subjekt sú povinní túto lehotu dodržiavať. Zákonnú lehotu je možné predĺžiť len v prípadoch, ak zákon neustanovuje inak.[5] Taktiež je možné odpustiť jej zmeškanie, avšak len v tých prípadoch, v ktorých zákon neustanovuje inak. Daňový poriadok prípadne hmotnoprávne predpisy určujú zákonné lehoty tam, kde sú osobitne dôležité (napr. lehota na podanie daňového priznanie, lehota na zaplatenie dane, lehota na vykonanie daňovej kontroly).

„Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.“[6] Daňový poriadok umožňuje predĺženie zákonnej jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly len v prípade, že ide o daňovú kontrolu závislých osôb (tuzemských OR zahraničných) pri dani z príjmov, ktoré určujú základ dane aj podľa § 17 ods. 5 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.  Túto lehotu môže druhostupňový orgán (finančné riaditeľstvo) na základe odôvodnenej žiadosti správcu dane predĺžiť, pričom musí uviesť počet mesiacov na jej predĺženie, avšak najviac je možné predĺžiť daňovú kontrolu o 12 mesiacov. Žiadosť je povinný správca dane podať pred uplynutím základnej jednoročnej lehoty a o jej prípadnom predĺžení následne informuje kontrolovaný daňový subjekt.

Na určenie toho, či bola v rámci výkonu daňovej kontroly dodržaná zákonná lehota je potrebné vymedziť začiatok plynutia lehoty na vykonanie daňovej kontroly (§ 46 ods. 1 daňového poriadku) a ukončenie lehoty na vykonanie daňovej kontroly (§ 46 ods. 9 daňového poriadku). Podľa § 27 ods. 3 daňového poriadku pri počítaní lehoty určenej na rok, uplynie jednoročná lehota tým dňom, ktorý sa svoj&i acute;m označením zhoduje s dňom, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty.

Výkon daňovej kontroly oznamuje správca dane písomne, pričom uvedie dátum, miesto začatia kontroly, rozsah kontroly, druh dane, ktorá bude podrobená daňovej kontrole a kontrolované zdaňovacie obdobie OR kontrolované účtovné obdobie. Daňový poriadok ustanovuje lehoty pre začatie daňovej kontroly a to buď dňom ktorý je uvedený v samotnom oznámení o začatí daňovej kontroly OR ak o to daňový subjekt požiada do 8 dní od doručenia oznámenia (či už zo subjektívnych OR objektívnych dôvodov) môže správca dane rozhodnúť o inom dátume začatia daňovej kontroly, avšak daňová kontrola musí začať najneskôr v štyridsiaty deň po doručení oznámenia o začatí daňovej kontroly. Daňová kontrola môže začať aj bez oznámenia správcu dane a to najmä v prípadoch ak by hrozilo, že samotný účel daňovej kontroly nebude naplnený. Daňová kontrola začatá bez oznámenia vychádza buď z osobitných predpisov, OR zo žiadosti orgánov činných v trestnom konaní, prípadne z dôvodu zabezpečenia dokladov, keď existuje podozrenie, že účtovné a iné doklady budú zničené prípadne poškodené. Z tohto dôvodu je povinnosťou správcu dane vyhotoviť zápisnicu v deň začatia daňovej kontroly, pričom uvedie skutočnosti a dôvody výkonu daňovej kontroly, deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie.[7]

Podľa § 46 ods. 9 daňového poriadku je daňová kontrolu ukončená dňom:

a) doručenia protokolu, ktorý vyhotovuje správca dane a ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov a teda predstavuje posledný deň plynutia jednoročnej lehoty určenej na vykonanie daňovej kontroly,

b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2 daňového poriadku pričom sú kumulatívne splnené podmienky riadneho doručenia oznámenia o daňovej kontrole a teda správca dane začal daňovú kontrolu a zároveň je splnená jedna z podmienok uvedená v § 48 ods. 1 daňového poriadku (daňový subjekt nepodal daňové priznanie ani na výzvu správcu dane, OR si nesplnil pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností v dôsledku čoho nemožno daň správne určiť OR neumožnil vykonať daňovú kontrolu; to neplatí ak ide o daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 2 daňového poriadku). Pri splnení týchto podmienok správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok,

c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní OR dodatočnom daňovom priznaní.

Zo základných zásad správy daní možno vyvodiť povinnosť správcu dane, resp. práva daňového subjektu pri vykonávaní daňovej kontroly, a to právo daňového subjektu aby daňová kontrola bola uskutočnená bez zbytočných prieťahov a ukončená najneskôr v lehotách, ktoré určuje daňový poriadok v § 46 ods. 10, inak by došlo k porušeniu ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. O nedodržaní zákonom stanovej jednoročnej lehote na vykonanie daňovej kontrole a jej vplyvu na nasledujúce daňové konanie sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku č. k.: 2Sžf/35/2010 zo dňa 21.09.2011:  „Z judikatúry vyplýva právny názor, že jednoročná lehota na vykonanie daňovej kontroly je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Lehota nie je poriadkovou, ale zákonnou procesnou lehotou, ktorú zákon určil na vykonanie daňovej kontroly, počas ktorej je daňový subjekt povinný strpieť výkon daňovej kontroly a plniť povinnosti vo vzťahu k správcovi dane. Uvedenú lehotu nemožno porovnávať s lehotami na rozhodnutie v daňovom konaní. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu, predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo jednoznačne vyplýva z charakteru povinnosti kontrolovaného daňového subjektu. Daňovú kontrolu nemožno vykonávať dlhšie, ako ustanovuje zákon, preto ani druhostupňový správny orgán nie je oprávnený lehotu predlžovať nad zákonom stanovenú hranicu. Ak daňový úrad nerešpektoval maximálnu dĺžku daňovej kontroly, porušil tým zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní. Daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z daňovej kontroly tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Ak správca dane protokol použije, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole, je rovnako nezákonné. Zákonnosť daňovej kontroly po uplynutí maximálnej 1-ročnej lehoty možno konvalidovať výlučne so súhlasom daňového subjektu.“[8]

V prípade ak správca dane nedodrží maximálnu zákonnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly, dopust&iacut e; sa tým nielen porušenia ustanovenia o maximálnej zákonnej lehote na vykonanie daňovej kontroly ale aj zásady primeranosti a zásady zákonnosti pri správe daní. Ak dôjde zo strany správcu dane k neskoršiemu ukončeniu daňovej kontroly ako ustanovuje daňový poriadok, je takáto daňová kontrola ukončená, avšak bez právnych následkov pre kontrolovaný daňový subjekt. Daňová kontrola nie je v takomto prípade vykonaná  v súlade s právnymi predpismi a protokol má povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku.[9] V prípade ak správca dane začne vyrubovacie konanie a vydá rozhodnutie, ktoré vychádza z nezákonne získaného dôkazného prostriedku – protokolu z daňovej kontroly, je toto rozhodnutie nezákonné. Kontrolovaný daňový subjekt môže podať odvolanie a žiadať zrušenie takto nezákonne vydaného rozhodnutia a to aby ho zrušil prvostupňový orgán autoremedúrou, OR následne odvolací súd.[10] V daňovej kontrole po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie je možné pokračovať len so súhlasom dotknutého daňového subjektu.[11]

Významným inštitútom správcu dane pri výkone daňovej kontroly je prerušenie plynutia lehoty na jej vykonanie, na ktoré sa primerane aplikuje § 61 daňového poriadku, pričom musí byť splnená jedna z podmienok uvedených v § 61 ods. 1 daňového poriadku. Medzi takéto podmienky patrí vedomosť správcu dane o tom, že sa začalo konanie o predbežnej otázke (obligatórne prerušenie daňovej kontroly), OR sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, OR je potrebné získať informácie od príslušného orgánu iného členského štátu postupom podľa zákona č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci pri správe daní, ak ide o daňovú kontrolu na dani z príjmov OR podľa nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010, ak ide o daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (fakultatívne prerušenie daňovej kontroly). Správca dane následne vydá rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly, v ktorom uvedie deň, ktorým sa daňové konanie prerušuje a to až do momentu pominutia dôvodu jej prerušenia.[12] Deň uvedený v rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly nemôže byť skorší ako deň, v ktorý bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu, prípadne odoslané elektronickými prostriedkami, v situáciách kedy zamestnanec správcu dane doručuje takéto rozhodnutie, tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti rozhodnutiu o prerušení daňovej kontroly nie je prípustné odvolanie. Pri aplikácií inštitútu prerušenia daňovej kontroly netreba zabúdať, že lehota podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku počas prerušenia kontroly neplynie.[13] Následne daňová kontrola prebieha aj viac rokov, pričom po odpočítaní lehoty prislúchajúcej na jej prerušenie musí byť dodržaná zákonná jednoročná lehota.

Správca dane, prípadne dožiadaný správca dane (ak pôvodný správca dane požiadal iného správcu dane o preverenie OR vykonanie úkonov v súvislosti s daňovou kontrolou napr. vykonať miestne zisťovanie, vypočutie svedka a iné) nemôže vykonávať v rámci prerušenia daňovej kontroly žiadne úkony súvisiace s prerušením lehoty na výkon daňovej kontroly. V prípade ich vykonania počas prerušenia daňovej kontroly, sú takéto úkony neplatné a je ich potrebné vykonať opätovne po ukončení prerušenia daňovej kontroly. Ak správca dane použil dôkazy, ktoré získal úkonmi počas prerušenia daňovej kontroly a tie ovplyvnili výsledok daňovej kontroly, môže kontrolovaný daňový subjekt namietať ich neplatnosť.

Na záver je potrebné zdôrazniť už spomínané, a to že daňová kontrola predstavuje značný zásah do individuálnej sféry kontrolovaného daňového subjektu a preto správca dane musí pri takomto zásahu rešpektovať zásadu proporcionality a zásadu zákonnosti, postupovať profesionálne, nie šikanózne a ukončiť daňovú kontrolu v zákonnej lehote.



[1] ŠTRKOLEC, M. Prerušenie daňovej kontroly – prípustnosť, dôsledky a možnosti procesnej obrany; Justičná revue, 66, 2014, č. 11, s. 1354 – 1363

[2] § 44 ods. 1 zákona č. 63/20009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

[3] BURÁK, E. Daňová kontrola očami praxe. Ružomberok: TESFO Ružomberok, 2016. s. 75.

[4] Daňový poriadok upravuje lehoty v súvislosti so správou daní v ustanoveniach § 27 – Počítanie lehôt, § 28 – Predĺženie lehôt a § 29 – Zmeškanie lehôt, ktoré upravujú postup ako je určenie lehoty, jej dodržanie, začiatok plynutia lehoty a koniec lehoty, predĺženie OR odpustenie zmeškanej lehoty a atď.

[5] Podľa § 46 ods. 10 zákona č. 63/20009 Z. z. o správe daní (daňov&ya cute; poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nadriadený orgán môže na základe odôvodnenej žiadosti správcu dane lehotu na vykonanie daňovej kontroly v zákonom stanovených prípadoch predĺžiť.

[6] § 46 ods. 10 zákona č. 63/20009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

[7] BABČÁK, V. et al.: Daňové úniky a daňové podvody a právne možnosti ich predchádzania (inštitútmi daňového, obchodného a trestného práva), Košice: UPJŠ Košice, 2018 s. 246.

[8] BENČÍK, P. Daňové judikáty. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2017 s. 57.

[9] Pozri bližšie nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 24/2010

[10] Kontrolovaný daňový subjekt taktiež môže podať podnet na finančné riaditeľstvo aby začal opätovnú daňovú kontrolu, ak neuplynula za toto zdaňovacie obdobie lehota na zánik práva vyrubiť daň.

[11] Rozsudok NS SR zo dňa 19.04.2007 vo veci sp. zn. 3 Sžf/9/2007

[12] Následne správca dane pokračuje v daňovej kontrole z vlastného podnetu OR z podnetu kontrolovaného daňového subjektu. Správca dane písomne oznámi kontrolovanému daňovému subjektu pokračovanie v kontrole.

[13] § 61 ods. 5 Daňového poriadku

Stavebné povolenie – prístup k pozemku

Rád by som sa poradil so skúsenejšími v obore, keďže koľko už len toho môže vedieť “ostrieľaný maklér” ale študent práva v začiatkoch 🙂

Zaujímal by ma váš názor na vyjadrenie stavebného úradu, ktorý “spochybnil” stavebníkov prístup k pozemku na realizáciu stavby cez prenajatú parcelu, ktorá bola prenajatá na dobu 5 rokov, zavkladovaná na katastri a stavebnému úradu vyznačená prístupová cesta v šírke 4 m a dĺžke 40 m? 

Na ozrejmenie – stavebník spolu s parcelou kúpil 1/12 podielu na existujúcej príjazdovej ceste. Vlastnícke právo k tomuto podielu bolo napadnuté z dôvodu nemožnosti uplatnenia si predkúpneho práva jediným vlastníkom zvyšných podielov 11/12 na predmetnej ceste (pozadie prečo a ako sa vlastne jediná osoba dostala k vlastníctvu väčšiny podielov a tým pádom “odsekla” zvyšných majiteľov od prístupu, hádam nemusím nikomu vysvetľovať, hlavne že v danej lokalite nevlastní žiadnu parcelu, ku ktorej by potreboval prístup). Keďže sa momentálne vedie súdny spor o vlastníctvo podielu stavebníka, mal som za to, že údaje z katastra sú platné až do preukázania opaku a tým pádom by stavebný úrad mal/mohol správoplatniť stavebné povolenie, nakoľko stavebník prístup má na základe podielu (som si vedomý hospodárenia so spoločnou vecou – rozhodnutie väčšinového vlastníka a predpokladám že tvrdenie, že daná parcela bola využívaná ako prístupová cesta už od dôb Justiniánskych kodifikácií asi neobstojí…) Ako alternatívu sme preto zvolili nájom prístupu, ktorý sa aj tak akosi stále “nepozdáva” stavebnému úradu. Napadne niekomu niečo?

K prebiehajúcim súdnym sporom (áno, sú dva): “Môj stavebník” je momentálne žalovaný za odopretie možnosti uplatnenia si predkúpneho práva väčšinovým vlastníkom parcely, ktorý je súčasne taktiež žalovaný v inom spore, ohľadom nadobudnutia vlastníctva jeho 11/12 podielov parcely, keďže pôvodnému predávajúcemu, ktorý 1/12 podielu previedol na “môjho stavebníka”, ako vtedajšiemu podielovému spoluvlastníkovi bolo odopreté predkúpne právo a podiel vo veľkosti 11/12 bol za záhadných okolností prevedený na terajšieho majiteľa 11/12 príjazdovej cesty (tu verím, že tento spor by sme mohli vyhrať) Dúfam, že to dáva akú-takú logiku.

 Budem vďačný za akýkoľvek podnet, koment, prípadne nápad na riešenie ako dospieť k správoplatneniu stavebného konania. 

 

Uplatňovanie inštitútu „Time at large“ v slovenskom práve

Dobrý deň všetkým pravidelným aj nepravidelným prispievateľom, diskutérom a publiku.

Rozhodol som sa, že tu budem z času na čas uverejňovať aj ja niektoré svoje podnety, pretože predpokladám, že by tu mohla byť živá diskusia a priestor pre vytvorenie dákej zhody pri aplikácii práva, prípadne tlaku na zmenu úpravy.

Mojim prvým príspevkom do diskusie je aplikácia inštitútu „time at large“ v slovenskom práve.

Podľa slovenského Obchodného zákonníka sú podstatnými náležitosťami zmluvy o dielo (i) dohoda o cene a (ii) dohoda o predmete diela.

Zhotoviteľ je povinný vykonať dielo v dojednanom čase, inak v čase primeranom s prihliadnutím na povahu diela.

Zmluvné strany sa teda vôbec nemusia v zmluve dohodnúť na čase vykonania diela. Samozrejme, ak sa na čase vykonania diela dohodnú, je pre nich záväzný.

Čas diela v dôsledku okolností na stavbe však môže byť posunutý.

Predmetom sporov v takom prípade býva otázka, aký je nový čas dodania diela. Spravidla je omeškanie diela spôsobené súbežným pôsobením okolností, ktoré môžu byť nezávislé na vôli strán, prípadne boli zapríčinené jednou stranou, OR aj oboma.

Objednávateľ má lepšie postavenie, pretože tvrdí, že zhotoviteľ je v omeškaní s dodaním diela, a tak dochádza k zmene obsahu záväzku a jemu vznikajú nové práva a zhotoviteľovi nové povinnosti. V súlade so zmluvou má objednávateľ obvykle k dispozícii možnosť uplatnenia zmluvnej pokuty a iných inštitútov, na základe ktorých znižuje cenu diela. Hoci započítavanie sa mu môže vypomstiť, je to veľmi lákavé a je to bežná prax, že takto vytvára objednávateľ tlak na zhotoviteľa.

Zhotoviteľ musí v takom prípade uplatniť žalobu na plnenie zníženej časti diela, kde musí preukázať, že uplatnenie zmluvnej pokuty bolo nedôvodné, táto zmluvná pokuta neexistuje a započítanie tiež nebolo možné, a že nebol v omeškaní.

Aby sa predchádzalo sporom, štandardné zmluvy obsahujú povinnosť oznamovať akékoľvek okolnosti, ktoré môžu ovplyvniť včasné a riadne dodanie diela a následne právo uplatniť si zo strany zhotoviteľa predĺženie času vykonania diela a prípadnej aj zvýšenie ceny diela. Zmyslom claimov teda je umožniť zhotoviteľovi zbaviť sa zodpovednosti za škody spôsobenej omeškaním objednávateľa a zároveň umožniť objednávateľovi, aby po akceptácii claimu a dohode na novom čase na vykonanie diela mal nárok na zmluvnú pokutu.

V Británii sa uplatňuje princíp, kedy je čas podstatný (time is of the essence), teda je dohodnutý záväzný čas vykonania diela, OR je čas nepodstatný (time at large), kedy sa dielo vykoná v primeranom čase s ohľadom na povahu diela.

Do tohto momentu máme úpravu zhodnú.

V Británii sa však vyvinula taká prax, že pokiaľ objednávateľ nie je súčinný a neakceptuje nárok zhotoviteľa a nedohodne sa na novom čase vykonanie diela, má sa za to, že pre neho včasné vykonanie diela nie je dôležité a pokiaľ sa dostane v projekte za pôvodný záväzný čas vykonania diela, bez dohody na novom záväznom čase, dielo sa automaticky zhotoví v čase primeranom okolnostiam. Vyplýva to z povahy ich dohody, kedy spoločne vyhlásili, že ich spoločným cieľom je včasné a riadne dokončenie diela, že si budú oznamovať všetky vplyvy na realizáciu diela a jasne si rozdelili, kto znáša konkrétne rizika, na základe čoho je zrejmé, kto má právo na zvýšenie ceny diela, úhradu nákladov, prípadne posun diela. Objednávateľ je trestaný za neposkytnutie súčinnosti a vytváranie sporovej situácie, kedy nie je zrejmé, aký je čas vykonania diela. Je to úplne legitímny mechanizmus pre rozumné usporiadanie vzťahov.

Ja osobne si myslím, že pri aplikácii zmluvných podmienok FIDIC v slovenskej republike, resp. aj pri zmluve o dielo šitej na mieru, kde je upravený obdobný mechanizmus claimovania, by nemalo nič brániť, aby objednávateľ stratil výhodu záväzného času vykonania diela, ak sa nedohodne so zhotoviteľom pred jej uplynutím na novom čase vykonania diela, po tom ako je zrejmé, že vznikli príčiny, ktoré spôsobili posun harmonogramu a aj času na vykonanie diela.

Čo si myslíte Vy?

Ďakujem vopred za Vaše príspevky.
 
Peter Kotvan
https://www.kotvan.sk/uplatnovanie-institutu-time-at-large-v-slovenskom-prave

Voľby, v ktorých nikto nehlasoval… konali sa? Sú platné?

Tak, dávno som tu nebol, ale teší ma, že čiastočne aj moje dieťa sa má dobre a taký bol aj zámer (to je asi všeobecne zámer s deťmi, aby boli schopné radiť si sami).

Dnes iba krátko, lebo mám pocit, že mám celkom peknú tému na zamyslenie sa, z pohľadu ústavného práva, a krásne na nej je to, že to nie je iba teoretizovanie.

Takže fakty (v prípade otázok doplním v diskusii): v nedeľu 10. mája 2020 sa malo v Poľsku konať prvé kolo prezidentských volieb. O celom procese zmien v poľskom práve v súvislosti s voľbami, absurditami ktoré sa ani nedajú nazvať protiústavné, pretože by sme stratili výbornú možnosť nazvať ich v zásade úspešným útokom na základy demokratického a právneho štátu meniace ústavu na záchodový papier (ale tak pán prezident to možno chcel tak nazvať potichu tiež, keď si zakladal toto rúško link) by sa dalo písať dlhé dni, takže sa o to zatiaľ ani nepokúsim, ale faktom je, že voľby, ktorých konanie bolo zákonným spôsobom ohlásené na 10. mája 2020 – sa nekonali, ale bez toho, aby ich ktokoľvek formálne odvolal. Proste neprebehli technicky…

Môj skromný názor je taký, že aj keď nikto svoje hlasovacie právo nevyužil, voľby sa konali. Teraz môže nanajvýš Najvyšší Súd rozhodnúť o ich neplatnosti, ale to môže iba vtedy, ak priebeh volieb bol v takom rozpore so zákonnými podmienkami, že to mohlo ovplyvniť výsledok. O tom samozrejme pochybnosti nemám, ale vedie ma to k myšlienke, že také narušenie sa dá pripísať konkrétnej osobe, vrátane zodpovednosti. V Poľsku existuje niečo ako „Trybunał stanu” – v podstate inštitút podobný „impeachmentu“. Bude zaujímavé, či bude niekedy na tento prípad použitý, myslím, že ak raz dôjde v Poľsku k moci niekto iný, ako aktuálne vládnuca strana, je to celkom možné.

Ak by vás zaujímalo, prečo preboha tie voľby nikto formálne neodvolal – tak preto, že neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by to umožnil. Keďže v Poľsku nebol vyhlásený žiaden mimoriadny stav práve preto, aby sa voľby uskutočniť mohli. A keď vyšlo, že sa to nepodarí, už asi nebol čas prijať právny predpis, na základe ktorého to môžu urobiť aj v „stave epidémie“ – čo je špeciálny „mimoriadny stav“, prijatý na základe zákona špeciálneho „lex corona“ obyčajnou parlamentnou väčšinou v momente začatia epidémie. Ako vidíte, tém na ústavnoprávnu diskusiu tu je na dlhé dni a niekoľko knižiek. Čo sa „lex corona“ týka, asi nikdy nezabudnem na vetu jedného pána profesora priamo z parlamentu „ústava je tu pre ľudí a nie naopak, preto v takýchto momentoch nie je potrebné jej dodržiavanie“.

Takže čo myslíte, konali sa v Poľsku v nedeľu prezidentské voľby, či nie? Z právneho hľadiska samozrejme…

Mestská polícia a pokutovanie jazdy na červenú

Zdravím všetkých, už dlhšie sa venujem právnym otázkam v oblasti priestupkov v doprave a polícii.
 
Od 01.12.2019 nadobudla účinnosť novela, ktorá posilnila právomoci obecnej polície v doprave.
 
Podľa § 3 ods. 1 písm. f) zákona č. 564/1991 Zb. obecná polícia prejednáva v blokovom konaní priestupky ustanovené osobitným predpisom a priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky spáchané porušením príkazu, zákazu OR obmedzenia vjazdu, jazdy, odbočenia, otáčania, cúvania, zastavenia OR státia vyplývajúceho zo všeobecnej úpravy cestnej premávky OR z dopravnej značky OR dopravného zariadenia.

Z tohto ustanovenia obce a mestá vyvodzujú oprávnenie mestského policajta prejednať v blokovom konaní priestupok – nezastavenie na stopke OR na červený signál na semafore.

Takéto oprávnenie podľa môjho názoru z citovaného ustanovenia nevyplýva.

1. zákon jasne hovorí, že mestský policajt môže prejednať tie priestupky, ktoré účastník cestnej premávky spácha tak, že poruší príkaz, zákaz OR obmedzenie konkrétnych úkonov, ktoré sú v danom ustanovení vymenované, pričom príkaz, zákaz OR obmedzenie môže vyplývať zo zákona, dopravnej značky OR dopravného zariadenia.

Z uvedeného nie je možné podľa mňa dospieť k tomu, že môžu prejednávať akýkoľvek priestupok, ktorý je spáchaný porušením akéhokoľvek príkazu OR zákazu. Porušenie príkazu OR zákazu (ako aj obmedzenia) sa má viazať len na vjazd, jazdu, odbočenie, otáčanie, cúvanie, zastavenie OR státie.

2. ak by mala mestská polícia prejednávať všetky priestupky spáchané porušením zákazu OR príkazu, potom by z nej nebol poriadkový útvar obce, ale útvar vykonávajúci dohľad nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, pretože by prakticky mohli riešiť akékoľvek porušenie zákona (svetlá, pásy, telefonovanie a pod.). Takéto ponímanie mestskej polície by podľa mňa odporovalo účelu zákona o obecnej polícii.
 
3. Ak by mestská polícia mohla prejednávať každý priestupok spáchaný porušením príkazu OR zákazu, potom je otázne, prečo zákonodarca do predmetného ustanovenia vymenoval jednotlivé úkony účastníka cestnej premávky (na ktoré sa má regulácia podľa môjho názoru vzťahovať). Teda nebolo by potrebné do ustanovenia § 3 ods. 1 písm. f) zákona uvádzať, že regulácia (príkaz, zákaz, obmedzenie) sa má týkať zastavenia OR státia, lebo keď mestský policajt môže prejednávať všetky zákazy a príkazy, logicky by sa to vzťahovalo aj na tieto dva.

Teda ani logický výklad podľa môjho názoru neumožňuje dospieť k tomu, že mestský policajt by mohol prejednávať všetky priestupky spáchané porušením príkazu OR zákazu (ale len tie, ktoré sa týkajú jazdy, vjazdu, státia a pod., ktoré sú uvedené v danom ustanovení).
 
Zároveň, aby mestská polícia mohla prejednávať každé porušenie príkazu OR zákazu, potom čo druhá časť ustanovenia týkajúca sa porušenie obmedzenia? Malo by sa potom porušenie obmedzenia vzťahovať na tie úkony, ktoré sú v citovanom ustanovení uvedené? Podľa mňa ani to nie je možné, pretože porušiť obmedzenie niektorých úkonov nie je možné – napr. obmedzenie odbočenia. Nerešpektovanie “obmedzenia odbočenia” zákon č. 8/2009 Z. z. ani nepozná. Tu môžeme hovoriť napríklad o zákaze odbočenia, ale nie o všetkých úkonoch, ktoré sú v analyzovanom ustanovení vymedzené (teda jazda, vjazd, cúvanie, státie, zastavenie, odbočovanie, otáčanie). Ide preto o ďalší argument proti tomu, že by mestský policajt mohol prejednávať každé porušenie príkazu OR zákazu.
 
4. dôvodová správa k novele hovorí o tom, že sa mal zjednotiť a vymedziť rozsah pravidiel, ktorých porušenie by bola oprávnená blokovo prejednávať mestská polícia. Zákon o obecnej polícii v znení do 30.11.2019 totiž neumožňoval mestskej polícii jednotne riešiť niektoré porušenia zákona – napr. mohli prejednávať neuposlúchnutie zákazu otáčania vyplývajúceho z dopravnej značky, ale nemohli prejednať zákaz otáčania vyplývajúceho z právnej úpravy.

Za týmto účelom sa to malo zjednotiť, aby mohli prejednávať vymedzený rozsah pravidiel, bez ohľadu na to, či vyplývajú z právnej úpravy, dopravnej značky OR dopravného zariadenia.

Hoci dôvodová správa nie je záväzná, môže nám pomôcť pri hľadaní účelu zákona. Podľa môjho názoru účelom zákona určite nebolo umožniť príslušníkom mestskej polície prejednávať akékoľvek porušenie zákazu OR príkazu (vzhľadom na argumentáciu v bodoch 1 – 4), ako aj vzhľadom na dôvodovú správu, ktorá jasne hovorí o vymedzení rozsahu pravidiel (teda vymedziť konkrétne pravidlá, nie umožniť prejednávať všetky, ktoré sa týkajú poruš enia zákazu OR príkazu).

Nad rámec uvedeného by som ešte dodal, že od 01.04.2020 je účinná vyhláška č. 30/2020 Z. z. o dopravných značkách (čiastočne nahradila vyhlášku č. 9/2009 Z. z.).

V § 15 ods. 2 písm. a) vyhlášky je uvedené, že ak svieti signál červenej farby „Stoj“; vodič musí zastaviť pred križovatkou.

Opäť podľa mňa nejde o správne formulovaný predpis, pretože výklad pojmom v cestnej premávke je uvedený v zákone č. 8/2009 Z. z. Zastavením sa rozumie uvedenie vozidla do pokoja na nevyhnutne potrebný čas za účelom vystúpenia, nastúpenia, vyloženia OR zloženia nákladu. To by potom znamenalo, že signál červenej farby na semafore nám prikazuje uviesť vozidlo do pokoja na nevyhnutne potrebný čas, za účelom vystúpenia OR vyloženia nákladu. Takáto situácia je však v praxi nepredstaviteľná.

Vyhláška č. 9/2009 Z. z. účinná do 31.03.2020 v tejto súvislosti hovorila, že na signál červenej farby je vodič povinný zastaviť vozidlo. Zastavením vozidla sa podľa zákona o cestnej premávke rozumie prerušenie jazdy z dôvodu nezávislého od vodiča (teda napr. na pokyn policajta, dopravnej značky, červeného signálu a pod.).

Aj nová právna úprava (vyhláška č. 30/2020 Z. z.) by sa preto mala vykladať v tomto duchu a rešpektovať pojmy zákona o cestnej premávke, pričom takéto zlyhanie zákonodarcu nemôže tento stav zmeniť.

Ako opraviť chybu vo výroku rozhodnutia spôsobenú stranou v jej procesnom podaní

1. Úvod

Tento príspevok vznikol na podnet môjho bývalého kolegu a mentora Juraja Gyárfáša po jeho trefnej poznámke, aby sa článok, ktorý som nedávno napísal, nestratil v „matrixe“ českej odbornej literatúry, ale aby jeho výsledky ľahko našiel aj čitateľ, ktorý si bežne pred spaním nečíta zborníky a iné publikácie tohto typu.

Ako som už naznačil, tento príspevok je „výcucom“ z článku s názvom Výklad chyby v žalobe prevzatej do rozsudku súdu a prípustnosť jej opravy, ktorý bol publikovaný v českej knihe Právní jednání a procesní úkony. Vzájemné vztahy a nové aspekty (2019). Snáď mi odpustíte pokus o vlastnú reklamu, ale ak by ste si chceli prečítať celý článok, nájdete ho tu. Budem rád, ak sa k danej téme rozprúdi diskusia.

Článok je reakciou na pomerne prekvapivé zistenie, aká malá pozornosť bola doposiaľ venovaná v českej i slovenskej právnej spisbe a praxi téme opravy výroku súdneho rozhodnutia pre chybu, ktorá má svoj pôvod v žalobe, návrhu OR inom procesnom podaní strany. Je zrejmé, že táto problematika nás posúva do štádia konania po vyhlásení rozhodnutia. Prirodzene, ak by strana v priebehu sporu zistila, že vo svojom žalobnom návrhu (petite) urobila pisársku, počtársku OR inú zrejmú chybu, pravdepodobne by podala súdu návrh na zmenu OR úpravu petitu. Toto ale nie je tá situácia, ktorá nás teraz zaujíma. Zaujíma nás, čo v prípade, ak súd nedopatrením prevezme do výroku chybu, ktorej sa strana dopustila ešte v žalobe, návrhu OR inom procesnom podaní, pričom táto chyba vyšla najavo až po tom, čo súd svoje rozhodnutie vyhlásil.

Inštitút opravy rozsudku je upravený v § 164 OSŘ a v § 224 CSP. V prevažnej miere sa stretávame s názorom, že inštitút opravy rozsudku je možné uplatniť, ak sa chyby v písaní, počítaní OR inej zrejmej nesprávnosti dopustil súd, najčastejšie súdny úradník zúčastnený na vyhotovovaní písomného znenia rozhodnutia. Pripúšťam, že na prvé prečítanie môžu tieto ustanovenia zvádzať k myšlienke, že účelom tohto inštitútu je opravovať najmä takéto chyby. Podľa môjho názoru je však takýto výklad príliš reštriktívny.

Otázka teda znie, či je možné inštitút opravy rozsudku na nastolenú situáciu aplikovať.

2. Dôsledky teórie prejavu

Narozdiel od hmotného práva, kde platí teória vôle, v procesnom práve platí teória prejavu. Tá vychádza z prejavom vytvoreného stavu konania, ktorý zakladá OR môže zakladať dobrú vieru ostatných subjektov konania. Ak totiž v dôsledku prejavu vznikne taký stav, že z neho ostatné subjekty môžu usudzovať na určitý procesný úkon, potom tento úkon platí tak, ako bol prejavený, a to bez ohľadu na to, či bol prejav podložený skutočnou vôľou OR nie. Podobne nie je rozhodujúce, či rozpor medzi prejavom vôle a skutočnou vôľou vznikol v dôsledku omylu či nepozornosti.

Teória prejavu zakladá nekompromisný postoj aj k chybe v žalobe, hoci by išlo aj len o nepatrnú chybu zodpovedajúcu podmienkam § 164 OSŘ a § 224 CSP. Súd nebude (a ani nemá prečo) skúmať, či vôľa prejavená v žalobe, návrhu OR inom procesnom podaní strany reálne zodpovedá jej skutočnej (vnútornej) vôli. Ak by mal súd skúmať, či každý prejav vôle zodpovedá skutočnej vôli strany, proces by sa neúmerne predlžoval a komplikoval, a tým by sa do značnej miery ohrozoval jeho primárny účel, ktorým je rýchle odstránenie sociálneho konfliktu ako aj poskytnutie ochrany subjektívnym právam.

Navyše prípadný rozpor medzi prejavom vôle a skutočnou vôľou nespôsobí, že by chyba v žalobe robila tento procesný úkon vadným, neprípustným a ani neúčinným. Žaloba, návrh OR iné procesné podanie bude aj s chybou napĺňajúcou požiadavky § 164 OSŘ a § 224 CSP naďalej platným, prípustným a účinným procesným úkonom a bude vyvolávať určitý stav konania, z ktorého môžu (ale nemusia) ostatné subjekty konania v dobrej viere usudzovať, že daný úkon platí tak, ako bol prejavený. Za takúto chybu nesie procesnú zodpovednosť strana, ktorá procesný úkon aj s chybou urobila.

Je možné sa tejto procesnej zodpovednosti zbaviť a napriek teórii prejavu chybu vo výroku opraviť?

3. Čo hovorí doktrína a judikatúra?

V prvom rade doktrína sa zhoduje na tom, že je vylúčené, aby súd prostredníctvom inštitútu opravy rozsudku opravoval výrok či obsah inak bezchybného rozhodnutia, napr. preto, že si neskôr uvedomil nesprávnosť svojho rozhodnutia, chybné právne posúdenie, chybný výklad, chybnú aplikáciu práva OR chybu iných úvah, ktoré uviedol vo svojom rozhodnutí. To isté platí napr. o dopísaní nových dôvodov rozhodnutia. S týmto záverom sa stotožňujem. Nejde však o záver týkajúci sa chyby v žalobe prevzatej do rozhodnutia súdu, ale o vecnú nesprávnosť rozhodnutia ako takú. Proti vecnej nesprávnosti rozhodnutia má smerovať opravný p rostriedok.

V druhom rade opravovaná nesprávnosť musí byť zrejmá, resp. zjavná. Aby sa mohlo pristúpiť k oprave rozhodnutia, musí ísť o chybu, ktorá sa stala zjavnou všetkým subjektom sporu, t.j. súdu (sudcovi či senátu) a stranám (ÚS ČR II. ÚS 2678/13), príp. aj iným subjektom zúčastneným na konaní (napr. intervenientom). Zjavnosť opravovanej chyby musí pritom vyplývať z ostatných súvislostí, napr. z iných častí rozhodnutia (najčastejšie z odôvodnenia), zápisníc o pojednávaní, zvukových záznamov, prednesov strán, resp. zo súdneho spisu ako celku.

Súdne rozhodnutie teda môže trpieť vecnou vadou, proti ktorej má smerovať opravný prostriedok, OR môže trpieť zrejmou nesprávnosťou, ktorú možno napraviť cez inštitút opravy rozsudku. Podľa môjho názoru rovnako existuje rozdiel medzi vecnou chybou v žalobe (t.j. chyba spočívajúca v nesprávnosti o právnej otázke) a chybou v žalobe, ktorá zodpovedá požiadavkám § 164 OSŘ, resp. § 224 CSP (t.j. chyba, ktorá sa kvalifikuje ako zrejmá nesprávnosť).

3.1 Aktuálny stav

Najčastejším opisom zrejmej nesprávnosti býva taká chyba (podobná chybe v písaní OR počítaní), ktorá vznikla bezprostredným zlyhaním mechanickej OR duševnej činnosti osoby, ktorá sa zúčastnila na vyhlásení OR vyhotovení rozhodnutia (ÚS SR II. ÚS 576/2013). Tu síce nie je priamo povedané, že musí ísť o chybu, ktorej sa dopustil súd, resp. súdny úradník, ale prinajmenšom možno tvrdiť, že uvedený opis to do veľkej miery naznačuje. Čo teda v prípade, ak sa do výroku rozhodnutia dostala chyba, ktorá spĺňa požiadavky § 164 OSŘ, resp. § 224 CSP (zrejmá nesprávnosť), avšak ide o chybu, ktorú súd iba prevzal do výroku, hoci sa jej už skôr dopustila strana v žalobe, návrhu OR v inom podaní?

Komentár k CSP z dielne C. H. Beck uvádza tri principiálne výroky. Po prvé, postupom podľa § 224 CSP nie je možné opraviť vecnú chybu žaloby, o ktorej súd rozhodol. Ako som už naznačil vyššie, s týmto názorom sa v plnej miere stotožňujem, keďže vecné chyby žaloby nie sú chybami napĺňajúcimi požiadavky § 164 OSŘ a § 224 CSP a na ich zvrátenie majú slúžiť opravné prostriedky. Po druhé, účelom inštitútu opravného uznesenia je napravenie pochybení, ktorých sa dopustil súd. A po tretie, nie je v zásade možné opravným uznesením odstraňovať taký nedostatok podania strany, ktorý spôsobil nesprávnosť rozsudku. S týmito dvoma zvyšnými výrokmi si dovolím polemizovať.

3.2 Argumenty v prospech vykonania opravy

Nadväzujúc na výklad procesných úkonov treba poznamenať, že každé súdne rozhodnutie je najmä procesným úkonom a jeho podstatou je prejav vôle súdu, ktorý toto rozhodnutie vydal. Winterová rozlišuje medzi (i) snahou docieliť zmenu obsahu takto prejavenej vôle súdu, ktorá sa z povahy veci zabezpečuje podaním opravného prostriedku, a (ii) snahou docieliť napravenie určitých nesprávností prejavenej vôle bez toho, aby sa menil jej obsah. Podľa môjho názoru je potrebné opravu rozhodnutia chápať ako napravenie, resp. zosúladenie chybne prejavenej vôle súdu s vôľou, ktorú v okamihu vyhlásenia rozhodnutia súd prejaviť chcel. Ide teda o zosúladenie výroku s realitou.

Faktom pritom ostáva, že ani jedno z ust. § 164 OSŘ a § 224 CSP formálne a ani materiálne nevyžaduje, aby išlo o chybu, ktorej sa dopustil súd (NS ČR 20 Cdo 1383/98 (SJ, 2000, č. 97)). Ak aj takýto názor v právnej teórii a praxi dosiaľ prevládal, je z môjho pohľadu pomerne arbitrárny, pretože rozhodujúcim kritériom by v tejto súvislosti mala byť vôľa, ktorú súd chcel prejaviť v okamihu vyhlásenia rozhodnutia.

Tu by sa dalo namietať, že ak platí teória prejavu vôle o procesných úkonoch strán, potom rovnako musí platiť aj o procesných úkonoch súdu. To by v konečnom dôsledku znamenalo, že rozhodnutie súdu platí tak, ako bolo navonok prejavené a ako také ho treba považovať za právne perfektné. Je síce pravda, že teória prejavu sa uplatňuje aj pri procesných úkonoch súdu, ale tam, kde to vyžaduje záujem na pružnosti konania, procesné kódexy pripúšťajú, aby súd svoje rozhodnutie dodatočne menil. Medzi tieto zákonné výnimky patria okrem iného aj § 164 OSŘ a § 224 CSP, a preto sa teória prejavu neuplatňuje pri inštitúte opravy rozsudku, ale rozhodujúca je iba tá vôľa, ktorú súd chcel prejaviť v okamihu vyhlásenia rozhodnutia.

Ďalej by sa tiež dalo namietať, že oprava výroku rozhodnutia je limitovaná tým, že súd je v zmysle § 156 ods. 3 OSŘ a § 219 ods. 4 CSP vyhláseným rozhodnutím viazaný. Podľa môjho názoru je však prehnane formalistické domnievať sa, že súd nemôže opraviť chybu vo výroku len preto, že rozhodnutie už bolo vyhlásené. Ak by takéto pravidlo platilo, potom by inštitút opravy rozsudku stratil svoj účel a opodstatnenie, pretože by sa v praxi nemohol nikdy využiť. Z povahy veci sa totiž rozhodnutie opravuje iba vtedy, ak bolo najskôr vyhlásené a chyba vyšla najavo až neskôr.

Logika opravy rozsudku musí navyše platiť bez ohľadu na to, či sa chyby dopustila strana OR súd. Inak by sa súd vystavoval riziku vydávania a existencie nevykonateľných rozhodnutí, príp. takej úprave vzájomných práv a povinností strán, ktorá by nezodpovedala vôli, ktorú súd v okamihu vyhlásenia prejaviť chcel (NS SR 6 Cdo 162/2017) a ktorej obsah je z odôvodnenia bezpečne poznateľný (ÚS SR II. ÚS 576/2013) a podporený obsahom spisu (NR SR 6 Cdo 126/2017). Na súdne rozhodnutie sa tiež kladie požiadavka jeho formálnej bezchybnosti. Ak rozhodnutie nie je formálne bezchybné (napr. v dôsledku zrejmej nesprávnosti), pripúšťa sa možnosť jeho opravy bez narušenia zásady viazanosti súdu vyhláseným rozhodnutím (NS SR 3 M Cdo 21/2008).

Ďalšími námietkami proti oprave výroku rozhodnutia pre chybu v žalobe by mohlo byť potenciálne narušenie rovnosti strán (zbraní) a kontradiktórnosti sporu. Dokážem si predstaviť argument, že návrh žalobcu na opravu výroku by sa mohol v praxi považovať za návrh na opravu petitu v čase po vyhlásení rozhodnutia. Tým, že by súd danú opravu vykonal, zvýhodnil by jednu zo strán oproti druhej. Tento argument je však podľa môjho názoru neudržateľný, keďže právo podať návrh na opravu výroku rozhodnutia bolo identifikované ako základné procesné právo strany. Ak strana splní formálne i materiálne požiadavky § 164 OSŘ, resp. § 224 CSP, vzniká jej subjektívne právo na to, aby súd danú opravu vykonal (ÚS SR II. ÚS 576/2013). Súčasne podľa mňa platí, že druhá strana nemôže pre seba odvodzovať žiadne práva z nepatrnej chyby napĺňajúcej požiadavky § 164 OSŘ, resp. § 224 CSP, ktorá sa nedopatrením dostala do výroku rozhodnutia, hoci sa jej dopustila strana ešte v žalobe, návrhu OR inom podaní (NS ČSR R I 141/21).

4. Záver

Všeobecné pravidlo. Vo všeobecnosti by nemalo byť prípustné, aby súd opravil výrok rozhodnutia súdu pre chybu, ktorej sa dopustila strana v žalobe, návrhu OR inom podaní, a to najmä v dôsledku aplikácie teórie prejavu procesných úkonov, podľa ktorej strana musí niesť procesnú zodpovednosť za omyl OR nesprávnosť, ktorých sa dopustila vo svojom podaní (t.j. pri prejave svojej vôle). Toto všeobecné pravidlo subsidiárne podporujú tiež zásady rovnosti strán, kontradiktórnosti a viazanosti žalobným návrhom, hoci ich použitie má menej výrazný efekt.

Výnimka zo všeobecného pravidla a jej podmienky (test). Je prípustné, aby súd prostredníctvom inštitútu opravy rozsudku opravil vo výroku rozhodnutia to, čo vyjadril oproti tomu čo v skutočnosti vyjadriť chcel, ak si neskôr uvedomil OR inak zistil (napr. samoštúdiom spisu OR podaním či podnetom od strany), že vo výroku došlo k zrejmej nesprávnosti, ktorá má svoj pôvod v žalobe, návrhu OR inom podaní strany. K takejto oprave však treba pristúpiť len pri kumulatívnom splnení nasledovných podmienok:

(a) opravou výroku sa nemení pôvodná vôľa súdu, ale súd iba zosúlaďuje chybný výrok s tým, čo v okamihu vyhlásenia rozhodnutia vo výroku skutočne vyjadriť chcel;

(b) ide o opravu chyby, o ktorej sa súd a strany po celý čas domnievali, že neexistuje; a

(c) oprava chyby zodpovedá stavu súdneho spisu.

Pokiaľ sú splnené tieto tri podmienky, súd by mal vykonať opravu vo výroku rozhodnutia. Opak by predstavoval prehnaný a nežiaduci formalizmus.

Ak sú splnené podmienky ustanovené v § 164 OSŘ, resp. § 224 CSP súdu „nepatrí akákoľvek voľná úvaha o tom, či napriek splneniu zákonných podmienok návrhu na opravu rozhodnutia vyhovie OR nie.“ (NS SR 6 Cdo 162/2017). V tomto prípade vzniká strane subjektívne právo na opravu rozhodnutia a súdu vzniká tomu zodpovedajúca povinnosť opravu rozhodnutia vykonať