1. Úvod

Tento príspevok vznikol na podnet môjho bývalého kolegu a mentora Juraja Gyárfáša po jeho trefnej poznámke, aby sa článok, ktorý som nedávno napísal, nestratil v „matrixe“ českej odbornej literatúry, ale aby jeho výsledky ľahko našiel aj čitateľ, ktorý si bežne pred spaním nečíta zborníky a iné publikácie tohto typu.

Ako som už naznačil, tento príspevok je „výcucom“ z článku s názvom Výklad chyby v žalobe prevzatej do rozsudku súdu a prípustnosť jej opravy, ktorý bol publikovaný v českej knihe Právní jednání a procesní úkony. Vzájemné vztahy a nové aspekty (2019). Snáď mi odpustíte pokus o vlastnú reklamu, ale ak by ste si chceli prečítať celý článok, nájdete ho tu. Budem rád, ak sa k danej téme rozprúdi diskusia.

Aktuálna právna úprava konceptu tzv. zlej viery v zákone č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach je výsledkom poslednej novely[1] účinnej od 14. januára 2019. Na rozdiel od väčšiny ostatných bodov tejto novely, nová právna úprava obsiahnutá v § 5 ods. 1 písm. l) zákona o ochranných známok (absolútny dôvod tzv. zlej viery) a v § 7 písm. j) zákona o ochranných známkach (relatívny dôvod tzv. zlej viery) vo svojej podstate nepredstavuje – len – transpozíciu európskeho práva,[2] ale ide o vlastnú konštrukciu slovenského zákonodarcu. Na jednej strane rozlišovanie kategórie zjavného nedostatku dobrej viery prihlasovateľa v rámci absolútnych dôvodov a na strane druhej zavedenie nového relatívneho dôvodu pre osobu, ktorá je dotknutá na svojich právach prihláškou, ktorá nebola podaná v dobrej viere, je nóvum v slovenskom známkovom práve.



Na úvod: sme v súlade so smernicou ?

Zdravím,



k problematike IN-HOUSE ( § 1 ods. 4, resp. ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní) by som chcel dať pozornosti rozsudok Súdneho dvora z 5. 10. 2017 vo veci „UAB „LitSpecMet“ proti UAB Vilniaus lokomotyvų remonto depas“, C-567/15, ktorý podľa môjho názoru vyriešil veľmi častý jav pri režime IN-HOUSE, a to následne zadanie zákaziek bez súťaže vo forme „subdodávok“ pre rôzne spriaznené spoločnosti. A taktiež Návrhy Generálneho advokáta Manuela Campos Sánchez-Bordona prednesené 27. apríla 2017 k predmetnému rozsudku.

Ctenú lexforácku ekipu a všetkých čiteteľov stálych, náhodných aj okoloidúcich už štandardne - v dvojročnom cykle - chcem upozorniť a dať do zorného u(hľa) oka - medzinárodnú vedeckú Konferenciu Košické dni súkromného práva III, ktorá sa bude konať v dňoch 22.-24.4.2020 v hoteli Double Tree by Hilton v Košiciach, to pod záštitou našej Katedry občianskeho práva v samozrejmej spolupráci s Právnickou fakultou UPJŠ v Košiciach a ďalšími partnermi konferencie.



Zoznam už dnes prihlásených možno vidieť na stránke Konferencie (https://kdsp.sk/zoznam-prihlasenych/), kde účasť potvrdilo 11 ústavných sudcov, ako aj ďalšie osobnosti právnej vedy na našom malom Slovensku. Zvýhodnené prihlásenie na konferenciu s nižším konferenčným poplatkom aktuálne do 31.1.2020.

V rozsahu úvah nad mnohými variáciami zodpovednosti štátu za škodu, pričom výborná debata a zberný kôš pre účely zodpovednosti štátu za nepoloženie prejudiciálnej otázky už prebehla na základe aktivity z pera Juraja tu, mojim zámyslom je vytvoriť ďalšiu zbernú nádobu (predovšetkým judikatúry) k téme zodpovednosti štátu za škodu aj v rozsahu ďalšej legislatívy (najmä 514/2003 Z.z.) a pod.



V tomto prípade ide o (i) vyvodenie zodpovednosti štátu za škodu (ii) na základe nesprávneho úradného postupu aj v prípade (iii) nezrušenia rozhodnutia štátu tak, ako to podmienečne predpokladá ustanovenie § 6 ods. 1 a 2 zákona (zrušenie a podanie riadneho opravného prostriedku) to titulom (iv) dôvodov hodných osobitného zreteľa (ustanovenie § 6 ods. 2 druhá veta).

Jednoduchá spoločnosť na akcie bola ako právna forma obchodnej spoločnosti zavedená do slovenského právneho poriadku s účinnosťou od 01. januára 2017. Ja osobne som zakladal svoju prvú j.s.a. v marci 2017. Nebolo prekvapujúce, že inštitucionálne prostredie zostalo pri vzniku prvých „jasiek“ rovnako zaskočené ako slovenskí cestári rok čo rok prvým snehom. Zrodenie „jasky“ sprevádzali od začiatku ťažkosti počnúc formulármi na zápis jednoduchej spoločnosti na akcie do obchodného registra, cez pridelenie čísla ISIN až po otvorenie majetkových účtov u niektorého z prvých členov NCDCP a.s.

Prekvapením je však to, že ešte aj dnes, po troch rokoch od účinnosti zákona č. 389/2015 Z.z. existuje vysoká miera nekonzistentnosti a právnej neistoty vo vzťahu k interpretácii ustanovení upravujúcich jednoduchú spoločnosť na akcie. Približne od októbra 2019 začal totiž registrový súd, v rozpore s predchádzajúcou praxou, pomerne svojrázne vykladať § 220za Obchodného zákonníka.

V súlade s odsekom 3 citovaného ustanovenia sa totiž na schválenie rozhodnutia valného zhromaždenia o zmene stanov, zvýšení alebo znížení základného imania, o poverení predstavenstva na zvýšenie základného imania podľa § 210, vydaní prioritných dlhopisov alebo vymeniteľných dlhopisov, zrušení spoločnosti alebo zmene právnej formy vyžaduje najmenej dvojtretinová väčšina hlasov prítomných akcionárov. Pravosť podpisu predsedu valného zhromaždenia musí byť úradne osvedčená. Odsek 4 ďalej upresňuje, že pokiaľ zákon vyžaduje pri rozhodnutiach valného zhromaždenia úradné osvedčenie pravosti podpisu predsedu valného zhromaždenia, rozhodnutie jediného akcionára urobené pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia musí mať úradné osvedčenie pravosti podpisu jediného akcionára; ustanovenie § 190 platí primerane.

Od 01.01.2018 nadobudlo účinnosť ustanovenie § 11a zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) v zmysle ktorého osoba povinná podať návrh na vyhlásenie konkurzu v mene dlžníka (napr. konateľ) zodpovedá za škodu spôsobenú veriteľom dlžníka porušením povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas. Ide o priamy nárok veriteľa, ktorý si môže veriteľ uplatniť samostatne bez ingerencie správcu. V nadväznosti na výklad ratio legis sa uvedené vzťahuje tak na oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu ale aj na prípady, ak návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný vôbec, teda napríklad ak spoločnosť zanikla ex offo uznesením súdu.

Okrem vyššie uvedeného sa zakotvuje aj vyvrátiteľná domnienka rozsahu náhrady škody, a to v rozsahu v akom pohľadávka veriteľa nebola uspokojená po zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku dlžníka, zrušení konkurzu vyhláseného na majetok dlžníka pre nedostatok majetku alebo ukončení exekúcie alebo obdobného vykonávacieho konania vedeného voči dlžníkovi pre nedostatok majetku. Dôkazné bremeno rozsahu spôsobenej škody zaťažuje dlžníka.

Zodpovednosť za škodu nepostihuje samotného dlžníka, ale len osoby povinné podať v mene dlžníka (za dlžníka) návrh na vyhlásenie konkurzu. Zodpovednosť dlžníka sa môže posudzovať len podľa § 420 OZ. (ĎURICA, Milan. § 11a [Zodpovednosť za škodu spôsobenú nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu (s účinnosťou od 1. januára 2018)]. In: ĎURICA, Milan. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. 3. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2019, s. 84.)

Slovenský Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS) v súčasnosti správnym konaním vydáva povolenia na prevádzkovanie celkovo 327 staníc - ambulancií záchrannej zdravotnej služby. Postupuje výhradne podľa zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlovosti. Celkom pri tom opomína povinnosti stanovené obstarávateľom zo Zákona o verejnom obstarávaní č. 343/2015 Z.z. Pochopiteľne už toto samotné vyvolalo ako v odborných kruhoch tak aj medzi poskytovateľmi vlnu nevôle. Konanie je k tomu sprevádzané aj množstvom podozrení z netransparentnosti, zaujatosti a podobne, ktoré boli rozsiahle medializované. V sumáre na nasledujúce 6-ročné obdobie sa jedná o poskytovanie služieb platených z verejných zdrojov v objeme viac ako 800 mil eur !!!

Na námietky a upozornenia, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou má byť povinný vo svojom konaní rešpektovať povinnosti uložené zo Zákona o verejnom obstarávaní vydal a zverejnil úrad dňa 5.9.2019 vyjadrenie, v ktorom argumentuje, že nie je povinný postupovať podľa Zákona o VO, kedže citujem: "Úrad neuzatvára súspešným žiadateľom ovydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby zmluvu. Spoukazom na vyššie uvedené je zrejmé, ževdanom prípade sa zákon č. 343/2015 Z.z. neaplikuje, ateda vzmysle § 147 zákona č. 343/2015 Z.z., nie je daná kompetencia Úradupre verejné obstarávanie preverovať proces vydávania povolení." Citované vyjadrenie je aj s uvedenými preklepmi zverejnené na stránke Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Účelom Zákona o verejnom obstarávaní je zabezpečiť, aby sa verejné zdroje vynakladali transparentne, hospodárne, účelne a spravodlivo. Zákon za týmto účelom ukladá štátnym orgánom a organizáciám, ktoré spravujú verejné zdroje, aby pri nakladaní s nimi postupovali určitým presným, prísnym, transparentným, nediskriminačným, preskúmateľným a spravodlivým postupom. Účelom zákona je uplatňovať tieto pravidlá na tovary a služby nakupované z verejných zdrojov, pokiaľ nie sú z osobitných dôvodov z týchto povinností vyňaté. Aby sa zabránilo jazykovej tvorivosti v snahách obchádzať zákon bol vydaný tzv Common Procuremet Vocabulary, ktorý determinuje, kategorizuje a číselne označuje slovné pojmy označujúce jednotlivé tovary a služby, ktoré je nutné obstarávať. Záchranné služby majú CPV kód 75252000-7 a ich odplatné poskytovanie v rámci podnikania obchodných subjektov (obchodných spoločností pri výkone ich podnikania - všeobecný hospodársky záujem) z povinnosti obstarávať vyňaté nie sú.

Nejvyšší soud v rozhodnutí vydaném pod sp. zn. 29 ICdo 7/2013 (29 Cdo 7/2013) judikoval, že pokud bylo v rozhodnutí ignorováno platné právo, tak pro jiné právní posouzení pohledávku popřít nelze a to i kdyby v rozhodnutí žádné právní posouzení nebylo, pokud se jednalo o rozsudek pro uznání nebo o platební rozkaz.

Tento přístup mi přijde krajně nespravedlivý, pokud má insolvenční správce chránit zájmy ostatních věřitelů. Proto se pokusím odkázat na možné cesty.

Ústavní soud v rozhodnutí vydaném pod sp. zn.: II. ÚS 3194/18 ze dne 1. 4. 2019 judikoval:

Nejvyšší soud dne 25.07.2018 pod sp. zn. 33 Cdo 2178/2018 mimo jiné judikoval:

Věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech. Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. Již gramatickým a logickým výkladem § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru lze dovodit, že dostatečnými nejsou míněny informace získané toliko od spotřebitele. Odborná péče předpokládá údaje, které dlužník věřiteli uvedl, ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele dlužníka. Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například státem publikované údaje o životním a existenčním minimu podle zákona o životním a existenčním minimu, a o průměrných výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a tyto porovnávat se známými nebo od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho příjmech a výdajích.

První dějství bylo v roce 2014:http://www.lexforum.cz/510

Druhé dějství pak v roce 2016: http://www.lexforum.cz/611

Letos stejnou linii držel Nejvyšší soud v rozhodnutí NSČR 33 Cdo 3774/2017 a toto rozhodnutí následně podržel Ústavní soud, sp. zn.: II. ÚS 2035/19 - jednalo se však o otázku rozhodčího nálezu vydaného před 11.5.2011

Ústavný súd Slovenskej republiky hľadá súdnych poradcov a analytika.

Na přihlášení do výběrového řízení máte ještě týden, takže pokud chcete zachraňovat přešlapy obecných soudů, neváhejte.

Role Ústavního soudu alespoň v ČR nespočívá ve sjednocování judikatury. Ústavní soud ČR ve svém rozhodnutí vydaném pod sp. zn. II. ÚS 3236/18 judikoval, že "povinnost sjednocovat judikaturu ve věcech týkajících se podústavního práva nepřísluší Ústavnímu soudu [srov. např. nálezy sp. zn. III. ÚS 3725/13 ze dne 10. 4. 2014, či IV. ÚS 299/18 ze dne 29. 1. 2019], ale obecným soudům, zejména a právě Nejvyššímu soudu, což potvrzuje a vyžaduje nejen zákonná úprava (srov. např. § 14 zákona č. 6/2002 Sb., o soudech a soudcích), ale rovněž judikatura Ústavního soudu (srov. např. nález sp. zn. II. ÚS 502/17 ze dne 10. 1. 2018). Tohoto svého dominantního úkolu si je ostatně dobře vědom i Nejvyšší soud (srov. např. rozsudek sp. zn. 30 Cdo 716/2010 ze dne 25. 1. 2012). V pochybnostech a hraničních případech proto Nejvyšší soud má hledat způsoby, jakými sjednotí judikaturu obecných soudů, namísto hledání způsobů pro procesní odmítnutí dovolání."

O tom, že daňové právo v ČR zažívá obecně prudký rozvoj recentní judikatury v důsledku změn praxe finanční správy, včetně skutečně kreativních interpretací některých rozhodnutí (např. ÚS ČR, sp. zn. II. ÚS 819/18, a jeho interpretace finanční správou), není sporu.



V poslední době jsem však zaznamenal novum, které jsem prvně považoval za pochybení jednotlivce, nicméně opakování napříč různými finančními úřady ve mě vzbudilo vážné podezření, že jde o novou strategii jak vyřešit (nejen) problém přetížení Odvolacího finančního ředitelství v Brně, ale i "vyřešit" některá odvolání "rychlejší cestou". O co jde? Popíši jeden případ, ostatní jsou totiž jak přes kopírák.

Ukradli mi auto. Začínam sa naťahovať s políciou, ktorú treba presvedčiť, že nejde o samokrádež, potom hrniem kopu dokumentov poisťovni, s ktorou sa následne hádam o výšku poistného plnenia a napokon, keď nemám ani auto a ani toľko peňazí od poisťovne, aby som si zadovážil také isté auto, mi príde poukážka na zaplatenie poistného. Ide o žart alebo pokus poisťovne vytiahnuť zo mňa nejaké peniaze alebo o právne konformný stav?

Poisťovne poistné zmluvy po krádeži auta (dokonca aj pri totálnej škode pri nehode) držia pri živote, teda poistený hoci nemá auto, je povinný platiť poistné. Samozrejme, že existujú zrušovacie dôvody, tými sa ale nezaoberám. Poškodený poistený tým, že príde o auto a poisťovňa ho odškodní, legitímne očakáva automatický zánik poistenia a určite nie vyrubenie ďalšieho poistného.

Skúmaním zmluvných dokumentov viacerých poisťovní som zistil, že hoci dôjde ku krádeži auta, teda ku strate dispozície s ním, poistná zmluva nezanikne. Nejde o zákonný dôvod a poisťovne ho ako zmluvný neetablujú do svojich Podmienok. Dôvod je jednoduchý. Auto sa predsa môže nájsť. A dokonca nepoškodené, resp. poškodené v rozsahu menšom ako bolo už poskytnuté plnenie poistenému/poškodenému poisťovňou. V takom prípade by majiteľ auta (poistený) mal aj auto a aj poistné plnenie. Podmienky poisťovní na tieto prípady pamätajú a obsahujú úpravu vrátenia poistného plnenia, resp. jeho časti.