Dodnes platilo že sudca je jeden.



Musí mať prax a zložiť justičnú skúšku spočívajúcu dnes z takmer nezrobiteľného testu a ústnu skúšku a následne podstúpiť tyraniu výberového konania (test, prípadová štúdia, rozsudky, preklad, psychologické skúšky, ústna odpoveď (!!!)). Následne si ho preklepkne súdna rada s možnosťou nenavrhnutia prezidentovi na jeho vymenovanie, ktorá si dnes môže sama a ľubovoľne zisťovať údaje o kandidátovi (141b ods. 1: Súdna rada Slovenskej republiky prijíma stanoviská podľa čl. 141a ods. 6 písm. b), h) a i) na základe vlastného preverovania, ňou zaobstaraných alebo od štátnych orgánov získaných podkladov a vyjadrenia dotknutej osoby.)

Používať pojem "naviac práca" podľa mňa nie je správne, pretože tu máme iné výstižnejšie označenia pre okolnosť, ktorá nastáva a tiež preto, že pojem "naviac práca" vytvára mylný dojem, že zhotoviteľ plní niečo naviac, ako má, hoci tomu tak nie je.

Predmetom zmluvy o dielo je záväzok zhotoviteľa vykonať dielo a opraviť vady a záväzok objednávateľa zaplatiť za riadne vykonané dielo cenu.

Predmet diela je špecifikovaný buď projektovou dokumentáciou pre stavebné povolenie, alebo špecifikáciou diela, kedy je zhotoviteľ povinný dodať dielo, ktoré je spôsobilé na účel, ktorý je určený v zmluve a podľa dohodnutých kritérií.

Jedným z dôvodov, prečo v posledných týždňoch a mesiacoch rád chodím na tento blog, je, že tu zatiaľ nebola žiadna zmienka o pandémii. Také miesta sú mi teraz vzácne.

Tento post bude v tomto smere výnimkou, ale sľubujem, že sa pandémie dotkne len veľmi okrajovo a bude sa venovať otázke, ktorá sa v rôznych podobách vracia už mnoho rokov a verím, že sa bude vracať dlhšie ako pandémia.

Rád by som tu vytvoril priestor na diskusiu o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú legislatívnou (alebo inou normotvornou) činnosťou. Teda otázke, či v prípade vzniku škody priamo v dôsledku zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu vzniká poškodenému nárok na náhradu škody voči štátu.

Ctenú lexforácku ekipu a všetkých čiteteľov stálych, náhodných aj okoloidúcich už štandardne - v dvojročnom cykle upravenom o zrušenie konferencie minulý rok - chcem upozorniť a dať do zorného u(hľa) oka - medzinárodnú vedeckú Konferenciu Košické dni súkromného práva III, ktorá sa bude konať v dňoch 21.-23.4.2021.

Miesto konferencie je zahmlené - no v hmle vidieť prvú možnosť ktorá je istotou (prostredie online a MS Teams), pričom druhá je istotou rovnako a to v prípade možnosti prezenčnej formy jej priebehu (Hotel Double Tree by Hilton v Košiciach). Konferencia sa koná pod záštitou našej Katedry občianskeho práva v samozrejmej spolupráci s Právnickou fakultou UPJŠ v Košiciach a ďalšími partnermi konferencie.

Zoznam už dnes prihlásených možno vidieť na stránke Konferencie (https://kdsp.sk/zoznam-prihlasenych/). Konferenčný poplatok na konferenciu bude rovnaký v prípade online - ako aj prezenčnej formy jej priebehu.

Večerné blúdenie judikatúrou pracujúc na komplexnej právnej analýze v klientskej veci ma dohnalo k istému zisteniu, kvôli ktorému dnes ostanem hore pravdepodobne dlhšie, ako som plánoval. Nie, žeby sa v analýze nedarilo, ale splánok bude mať ťažkého súpera. Absurditu a úvahu o slovách profesora Holländera, ktoré hovoria, že moderný liberálne orientovaný spoločensky vychýlený jedinec prestáva veriť právnemu poriadku na základe jeho zvyšujúcej sa entropie, jeho neustálym zmenám a neschopnosti reagovať na dejinné, sociologické a spoločenské pohyby - prípadne reakciami ktoré podkopávajú samotné základy právneho poriadku, na ktorých stojí systematickou eróziou inštitucionálnych právny velikánov ako právna istota, rovnováha právnych vzťahov, predvídateľnosť práva a pod. (bližšie pozri: Príbeh právnych pojmov, Umenie v práve a pod.). Vychýlenie jedinečného znamená oslabenie všeobecného. Jediné, čo ostáva nespokojnému subjektu, je súd. Avšak, nekráčame niekedy po tenkom ľade aj tu - a to v zásadných otázkach?

Nepokoj na monitore, ako aj v hlave mi vznikol v rozsahu analýzy aj ustanovenia § 54a OZ, ktoré z bájneho olympu zákonodarcu po PL. ÚS 11/16 (protiústavnosť ustanovenia § 5b) podľa môjho skromného názoru v dohľadnom čase padne na pohrebisko s názvom protiústavnosť s odôvodniteľným prepojením na referenčnú normu v podobe čl. 46 ods. 1 ústavy. O dôvodoch protiústavnosti ustanovenia § 54a OZ - podľa môjho názoru - najbližšie. Takto to podľa môjho skromného názoru nejde. Určite nie, ak Ústavný súd vyhlásil ustanovenie § 5b po podrobnej analýze za protiústavné a uviedol:

Zdejším odborně orientovaným čtenářům nepochybně neuniklo zavedení monistické struktury akciové společnosti zákonem č. 90/2012 Sb., o obchodních korporacích (ZOK).



Není však vyloučeno, že unikla poměrně brutální novela, která zavedené pořádky razantně změnila. A to i s poměrně nevídaným důsledkem.

Už dlhšie som tu chcel vytvoriť priestor na zbieranie názorov, literatúry a judikatúry k otázke, či vznesenie určitej námietky v konaní môže byť v rozpore s dobrými mravmi. A ak áno, ako by s ňou mal súd v takom prípade naložiť.

Priznám sa, že som sa k tejto otázke dostal tak trochu okľukou. Zaujímala ma totiž analogická otázka námietok uplatnených v súvislosti s rozhodcovským konaním. V nemeckej arbitrážnej literatúre možno nájsť názor, že vznesenie námietky rozhodcovskej právomoci v konaní pred všeobecným súdom môže byť v rozpore s dobrými mravmi, resp. so zásadou non venire contra factum proprium (Böckstiegel, K.-H., Kröll, S. M., Nacimiento, P. (eds.) Arbitration in Germany. The Model Law in Practice. Second Edition. Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2015, s. 119).

Delikt, který v dnešní době v ČR zná patrně každý: Automatizovaně zaslaná Výzva k uhrazení určené částky správním orgánem za spáchání všemožných drobných dopravních přestupků (právní úprava viz § 125h odst. 1 zákona o silničním provozu (dále ZoSP)).

Provozovatel má v zásadě tři možnosti, jak s takovou výzvou naložit:
a) ji zaplatit (objektivní odpovědnost dle § 10 odst. 3 ZoSP), a věc bude zastavena ( § 125h odst. 5 ZoSP)

Nejvyšší soud ve svém rozhodnutí vydaném pod sp. zn. 30 Cdo 4822/2007 judikoval:

Rád by som sa podelil na tejto platforme so spôsobom akým sa súdy SR oboch inštancií vysporiadali s posúdením účinkov odstúpenia (ex tunc) od zmluvy o postúpení pohľadávky na procesné nástupníctvo žalobcu v zmysle § 80 CSP.

Stručne procesný a skutkový stav:

1. Dňa 23.07.2012 spoločnosť A ako postupca uzatvorila so spoločnosťou B ako postupníkom (ďalej len „Postupník 1“) Zmluvu o postúpení (ďalej len „Zmluva o postúpení 1“), ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávok zo zmluvy o dielo na Postupníka 1;
2. Dňa 17.08.2012 spoločnosť B ako Postupník 1 podala návrh na vydanie platobného rozkazu, súd vydal PR, bol podaný odpor a konanie ďalej pokračovalo;
3. Dňa 14.03.2013 spoločnosť A – postupca odstúpil od Zmluvy o postúpení 1, pričom odstúpenie si Postupník 1 prevzal toho istého dňa. Odstúpenie malo v zmysle Zmluvy o postúpení 1 účinky ex tunc (nesporná skutočnosť) a teda Zmluva o postúpení 1 zanikla spätne ku dňu uzatvorenia t.j. k 23.07.2012;
4. Dňa 19.03.2013 spoločnosť A ako postupca znova uzatvorila novú Zmluvu o postúpení (ďalej len „Zmluva o postúpení 2“) so spoločnosťou C ako novým postupníkom (ďalej len „Postupník 2“), ktorej predmetom bolo postúpenie totožných pohľadávok, ktoré boli predmetom prebiehajúceho súdneho konania;
5. Dňa 08.04.2013 bol podaný spoločný návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu, a to s odôvodnením, že Zmluva o postúpení 1 zanikla odstúpením ku dňu jej uzatvorenia a spoločnosť A následne postúpila tú istú pohľadávku na nového Postupníka 2 – spoločnosť C;
6. Dňa 04.06.2013 konajúci súd svojím uznesením pripustil zmenu na strane žalobcu, a teda novým žalobcom sa stal Postupník 2 – spoločnosť C, ktorá pokračovala v konaní a bola v konaní procesne úspešná.

Niekoľko poznámok k zlej viere prihlasovateľa. II. časť



Ako bolo spomenuté v I. časti článku[1], aktuálna právna úprava konceptu tzv. zlej viery v zákone č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach je výsledkom poslednej novely[2] účinnej od 14. januára 2019. Na rozdiel od väčšiny ostatných bodov tejto novely, nová právna úprava obsiahnutá v § 5 ods. 1 písm. l) zákona o ochranných známok (absolútny dôvod tzv. zlej viery) a v § 7 písm. j) zákona o ochranných známkach (relatívny dôvod tzv. zlej viery) vo svojej podstate nepredstavuje – len – transpozíciu európskeho práva,[3] ale ide o vlastnú konštrukciu slovenského zákonodarcu. Na jednej strane rozlišovanie kategórie zjavného nedostatku dobrej viery prihlasovateľa v rámci absolútnych dôvodov a na strane druhej zavedenie nového relatívneho dôvodu pre osobu, ktorá je dotknutá na svojich právach prihláškou, ktorá nebola podaná v dobrej viere, je nóvum v slovenskom známkovom práve.

Máme na svete takmer jeden rok rozsudok Krajského súdu Bratislava ohľadom nárokov uplatnených zo zmluvy o dielo, ktorá sa riadi FIDIC zmluvnými podmienkami.

KRS náklady z troch nárokov zhotoviteľa uznala.

Okresný súd Bratislava II nároky zhotoviteľa zamietol a Krajský súd Bratislava rozsudok Okresného súdu Bratislava II potvrdil.

Efektívne riešenie sporov na stavbách vyžaduje rýchlosť, nízke náklady riešenia sporov, neformálny prístup a odbornosť.

Takýto postup zabezpečuje adjudikácia. U nás sa adjudikácia vyskytuje najmä vo FIDIC zmluvných podmienkach a označuje sa ako Komisia pre rozhodovanie sporov, resp. KRS.

Adjudikácia vznikla vo Veľkej Británii a USA. Je to špecifický inštitút, ktorý je vo Veľkej Británii upravený priamo v Stavebnom zákone. Mimochodom, majú ho aj v Maďarsku. Upozornil by som na skutočnosť, že vo Veľkej Británii je vytvorený aj špecializovaný stavebný súd, ktorý sa venuje výlučne stavebným sporom. Zmyslom adjudikácie je predísť súdnemu konaniu práve v menej formalizovanom konaní, kde sa sporové strany spoľahnú na rozhodnutie odborníka so skúsenosťami v stavebníctve.

Téme ustálenosti rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít sme sa už na domovskom ihrisku lexforákov venovali tu. K tejto téme, ale dnes trochu inak nás privedie úplne iná téma, a popri ďalších záveroch o čiastkovom právnom inštitúte vyzlečie dovolacie konanie a prístup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky donaha. Pojem vymáhateľná pohľadávka podľa z.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „OZ“) spôsobuje v aplikačnej – zvlášť sporovej praxi – značné problémy už niekoľko rokov. Problémy spôsobuje predovšetkým pri odporovacích žalobách, kedy sa žalobca snaží účinne odporovať právnemu úkonu, ktorý vykonal jeho dlžník s cieľom ukrátiť žalobcu ako veriteľa a oslabiť vymáhateľnosť jeho pohľadávky, avšak – exekvovateľnou – ergo súdom judikovanou pohľadávkou ešte v čase podania odporovacej žaloby nedisponuje.