Len veľmi rýchly post. Pomaly ale isto sa blížime k nadobudnutiu účinnosti tzv. reformy súdnej mapy, o ktorú sa postará zákon č. 150/2022 Z. z (1.6.2023). Táto reforma má svoje ciele a spôsoby, ktorými ich chce plniť, no toho sa dotýkať nechcem. Dotknúť sa chcem len jednej nie málo podstatnej zvláštnosti, ktorá je pre znalcov reformy asi málo zvláštna. Oslovujem preto najmä tých, ktorí reformu evidujú skôr rámcovo (sem sa radím aj ja).

Mnohí sme už zrejme chtiac či nechtiac hodili očkom na zmeny, ktoré reforma vnesie do hlavných procesných kódexov. Pri úprave vecnej príslušnosti upútajú pozornosť ustanovenia, ktorých zmysel nie je na prvý pohľad úplne jasný a pôsobia celkom záhadne.

Nový § 12 ods. 2 CSP: Ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie v prvej inštancii je pre obvod Mestského súdu Bratislava IV miestne príslušný Mestský súd Bratislava IV.

V roku 2021 som na stránkach jedného českého periodika písal o praktických problémoch pri pokusoch o prepis vlastníctva k zdedeným nehnuteľnostiam na základe európskeho osvedčenia o dedičstve (EOD), ktoré sa vydáva podľa nariadenia EÚ č. 650/2012 (nariadenie o dedení). Podstata veci je v skratke nasledovná. Bežne sa stáva, že nemecké súdy za použitia svojho práva rozhodujú o pozostalosti v cudzine. Ak dedič takto zdedí nehnuteľnosť, zvyčajne chce túto skutočnosť premietnuť aj do registra štátu, kde sa nehnuteľnosť nachádza. Za týmto účelom požiada nemecký dedičský súd o vydanie EOD, ktoré následne slúži ako podklad pre prepis vlastníctva na dediča. Právo registrov nehnuteľností mnohých členských štátov EÚ kladie na listiny, na základe ktorých sa má prepísať vlastníctvo k zdedenej nehnuteľnosti (t. j. aj EOD), požiadavku, aby veľmi presne špecifikovali konkrétnu nehnuteľnosť [u nás § 42 ods. 2 písm. c) katastrálneho zákona], ináč k prepisu nedôjde. Nemecké súdy však konštantne odmietajú uviesť v EOD podrobné údaje o zdedenej nehnuteľnosti. Hovoria v podstate, že ak podľa nemeckého práva dedí univerzálny sukcesor, je nadbytočné hocičo konkretizovať – zdedenie majetku poručiteľa, vrátane nehnuteľností, vyplýva z povahy univerzálnej sukcesie. Nuž a takto vyzerá začarovaný kruh u nás a v niektorých členských štátoch: kataster neprepíše vlastníka kvôli chýbajúcej špecifikácii nehnuteľnosti – nemecký súd nehnuteľnosť nešpecifikuje v EOD, lebo to z pohľadu nemeckého práva nie je potrebné. Vo výsledku dedič žiaľ nemá ako premietnuť dedenie do katastra. V článku som dospel k záveru, že slovenská (a obdobná cudzia) špecifikačná požiadavka registrového práva nie je v rozpore s nariadením o dedení, ale rozporná je nemecká prax vydávania EOD. V tej dobe som praktikom nevedel poradiť nič iné, než bojovať o položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v štádiu prieskumu rozhodnutí z úseku katastra v správnom súdnictve.

Táto sága si po necelých dvoch rokoch od zverejnenia onoho článku zaslúži verejnú aktualizáciu, a to najmä z dvoch dôvodov. Jednak ma ohľadom riešenia daného problému oslovilo viac kolegov (hlavne advokátov). Ide teda o jav nezriedkavý. No predovšetkým sa celá vec právne posunula a posúva o nejaké tie kroky ďalej. A o tom chce byť tento update.

1. Tak ako som prognózoval, vec sa dostala na Súdny dvor. Ide o prejudiciálne konanie začaté litovským súdom pod značkou C-354/21. Otázka v podstate znela, či špecifikačná požiadavka na nehnuteľnosti kladená na EOD podľa vnútroštátneho registrového práva je v súlade s nariadením o dedení.

Prezidentka po odvolaní vlády vyhlásila, že "V prípade, ak k rozhodnutiu o predčasných voľbách v uvedenom termíne nepríde, pristúpim k ďalším krokom v zmysle ústavy."

To ma trošku zarazilo. Prezidentka si kladie podmienky pre to, aby postupovala v zmysle ústavy? Nemá skôr ústava predpisovať podmienky pre konanie prezidenta? V právnom štáte bez debaty, u nás je to zdá sa námet na diskusiu.

Základným princípom právneho štátu je vláda práva. Štátny orgán by sa teda vždy mal riadiť tým, čo mu predpisuje ústava a zákon. Tým sa má, okrem iného, zabrániť zneužívaniu moci. Štátny orgán sa nemôže od zákona odkloniť a ísť svojou cestou, prípadne chápať právny predpis ako bonbonieru a vyberať si, na ktorý paragraf má práve chuť.

Rozhodnutie súdu v rozpore s právom môže naplniť znaky skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia sudcu. Ide predovšetkým o disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) a § 116 ods. 2 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich. V druhom uvedenom prípade ide tak o závažné disciplinárne previnenie - svojvoľné rozhodnutie sudcu, ktoré je v rozpore s právom, ak týmto rozhodnutím sudca spôsobí značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok. Takáto úprava platí viac menej od roku 2003. Prípady nesprávnej aplikácie práva sa však pred disciplinárne senáty dostávali len výnimočne (napr. sp. zn. 1 Ds 3/2015, sp. zn. 1 Ds 3/2016, sp. zn. 2Ds/5/2020) a takmer vždy končili oslobodením. Zavedenie trestného činu ohýbania práva bolo aj reakciou na prevládajúci pocit verejnosti, že sa nezákonné či až frivolné rozhodovanie sudcov (termín z dôvodovej správy k justičnej novele ústavy) v disciplinárnom konaní neriešilo. Avšak disciplinárne konanie v období, keď disciplinárne senáty kreovala súdna rada, nebolo tak či tak efektívne. Zriadenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky („najvyšší správny súd“) s ústavne ustanovenou disciplinárnou právomocou voči sudcom všeobecných súdov a prijatie na to nadväzujúcich zákonov malo za cieľ zefektívniť či dokonca prinavrátiť funkčnosť do disciplinárnych konaní.

Pristavme sa preto pri rozhodnutí najvyššieho správneho súdu sp. zn. 32D/13/2021 zo 7.11.2022, v ktorom disciplinárny senát prvýkrát riešil prípad svojvoľného rozhodnutia. Toto pristavenie sa oplatí o to viac, že po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky („ústavný súd“), v ktorom označil rozhodnutie krajského súdu za svojvoľné až hraničiace so zneužitím práva, by sa zdalo, že pokiaľ ide o objektívnu stránku, je takmer „vymaľované“ - disciplinárny senát bude posudzovať len to, či obvinení sudcovia hlasovali za rozhodnutie a či takéto rozhodnutie spôsobilo značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok. Najvyšší správny súd však sudcov – ako vysvetľuje v závere podrobného odôvodnenia – oslobodil z dôvodu, že v predmetnej veci „nejde o prípad, keď by súd ´do neba volajúcim spôsobom´ porušil zákon [ktorým slovným spojením] chcel iba zdôrazniť skutočnosť, že svojvoľným rozhodnutím [...] je na účely disciplinárneho konania iba rozhodnutie takej intenzity, ktorá prebije ústavou garantovanú ochranu právneho názoru sudcu (čl. 148 ods. 4 Ústavy SR)“.

Najvyšší súd sa nedávno vyslovil, že „účelom civilného procesu je spory riešiť (rozhodovať ich) a prinášať spravodlivosť, a nie ich odmietať (teda „nesúdiť“) cez rôzne arbitrárne procedurálne rituály“ a že „prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný (neadekvátny) tlak na dopĺňanie náležitostí ich procesných úkonov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (R 46/2000)" (NS SR, sp. zn. 9 Cdo 7/2021; podobne IV. ÚS 318/2018, II. ÚS 135/04, II. ÚS 435/2014).

V otázke formálnych náležitostí procesných úkonov na jednej strane platí, že „nemožno spochybňovať význam formalít a podmienok konania, ktoré musia byť dodržané v konaní pred súdmi“ (III. ÚS 269/2022 a tam citovaná judikatúra III. ÚS 194/2012 alebo ÚS ČR, IV. ÚS 281/04, III. ÚS 2373/21).

Na druhej strane tiež platí, že tieto „obmedzenia a ich výklad nemôžu neprimeraným spôsobom obmedziť jednotlivca v prístupe k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by právo na prístup k súdu bolo spochybnené vo svojej podstate“ (III. ÚS 269/2022).

Dobrý deň prajem,

otázka vyporiadania BSM vo vzťahu k obchodnému podielu sa riešila už aj na tomto fóre. Rád by som sa k nej vrátil, keďže som narazil na otázku, na odpoveď ku ktorej som nenašiel žiadne relevantné rozhodnutie. Otázka znie, ako pozerať pri vyporiadaní BSM na obchodný podiel v s. r. o. nadobudnutý len jedným z manželov počas manželstva z prostriedkov BSM od druhého spoločníka (osoby X), ak manžel mal už v spoločnosti predtým obchodný podiel, ktorý nadobudol pred manželstvom. Ide teda o situáciu, keď manžel (pred manželstvom) s osobou X založili s. r. o., v ktorej mali obaja 50 % podiel a počas manželstva manžel odkúpil z prostriedkov BSM obchodný podiel spoločníka – osoby X a stal sa tak výlučným majiteľom s. r. o.

Má sa na tento 50 % podiel nadobudnutý od osoby X počas manželstva z prostriedkov BSM hľadieť obdobne, ako keď sa nadobúda prvý obchodný podiel počas manželstva, t. j. ak manžel pred manželstvom spoločníkom vôbec nebol, t. j. optikou judikatúry podľa NSSR 2 Cdo/168/2005 (R 27/2007) a NSSR 8 Cdo/196/2018 (ak "manželia alebo jeden z manželov za trvania manželstva a z prostriedkov patriacich do BSM nadobudne obchodný podiel v s. r. o. patrí takýto majetok (hodnota obchodného podielu) do BSM")? Znamenalo by to teda, že tento počas manželstva od osoby X nadobudnutý 50 % obchodný podiel (resp. jeho hodnota) tvorí súčasť BSM napriek tomu, že manžel vlastnil obchodný podiel v spoločnosti už pred manželstvom

Od prijatia zákona č. 111/2022 Z. z. o riešení hroziaceho úpadku (ZoRHÚ) uplynul takmer rok, od účinnosti jeho podstatnej časti asi pol roka a rád by som na tomto mieste vytvoril priestor na zdieľanie otázok, odpovedí a praktických skúseností s týmto novým inštitútom.

Vyhľadávanie v obchodnom vestníku v kapitole preventívne reštrukturalizácie zatiaľ ukazuje presne 0 (slovom nula) výsledkov, takže praktické skúsenosti budú asi pribúdať postupne.

Napriek tomu ide o zásadnú zmenu slovenského insolvenčného (resp. "pred-insolvenčného") práva, ktorá nespočíva len v zavedení nového inštitútu, ale aj v zmene už existujúcich inštitútov, najmä klasickej reštrukturalizácie podľa ZKR.

Niektoré rozhodnutia najvyšších súdnych autorít privíta právna obec s nadšením, niektoré neprivíta (s nadšením) a pri niektorých rozhodnutiach nadobúda právna obec pocit, že jej existencia je zbytočná - sovy do Atén nikdy nedoletia, pretože tam už ani jedna nesedí - a let sa javí byť zbytočný. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj len "NSS SR") od svojho zriadenia bohužiaľ už dvakrát zasiahol do oblasti a judikatúry týkajúcej sa oblasti alternatívneho riešenia sporov. Raz to urobil v drese svojej samostatnej existencie, a čo je horšie, druhýkrát sa udialo nevídané - o slovo sa prihlásil dokonca kompetenčný senát v kompetenčnej senátnej rozhodovacej štruktúre v zmysle ustanovenia § 11 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj len "CSP"). Nasledujúcich pár riadkov je kritikou vecnou, nie osobnou, je kritikou rozhodnutia kompetenčného senátu na základe známeho, na základe dostupnej znalosti a na základe princípov formálnej a právnej - logiky. Bezpochyby ale priznáva už na začiatku - je kritikou.

Hlavní hrdinovia kultového snímku Cloud atlas v rôznych historických dobách vyjadrovali nasledujúcu myšlienku svojho postoja ku okoliu: "Ja nie som ochotný podieľať sa ďalej na tejto neprávosti". Ak bola ich významom revolta, cieľ tohto príspevku nie sú obdobné - jeho cieľom je poukázať na chybu v systéme (výkladu a aplikácie práva), ktorá rozleptala(či rozleptáva) aj také diela, ako napr. Matrix (právny Matrix našej doby).

Ako možno vidieť aj nižšie, koncepčne surovo, bez podrobnej argumentácie, s cieľom stabilizovať judikatúru (viera umiera posledná) - avšak oba pokusy boli bohužial krokom vedľa - priniesli tmu, judikatúru prinajmenšom destabilizovali a svetlo budeme hľadať ťažko. Na nekomplexnosť a vecnú nesprávnosť skoršieho rozhodnutia NSSSR sme poukázali skôr (sp. zn. 8Sžk/16/2020), pričom toto rozhodnutie silovo a bez väzby na poznanie skutočných rozsahov združovacieho práva v oblasti športu zasiahlo do oblasti riešenia sporov alternatívnymi orgánmi na riešenie sporov (znegovalo disciplinárne trestanie vykonávané národnými športovými zväzmi v zmysle ustanovenia § 54 Zákona o športe s dopadmi na verejné subjektívne práva - decízne - disciplinárne trestajúc aj previnenia voči verejnému záujmu v športe). Ako ukázal čas, netrvalo dlho, a NSSSR, dokonca v kompetenčnom senátnom formáte rozhodovania (i) poprel právomoci alternatívneho riešenia sporov - minimálne v oblasti športu, (ii) vecne nesprávne vykonal reštriktívny výklad zákona o športe v rozsahu pojmu "športová činnosť" a pojmu "športová organizácia" a (iii) zasiahol do stabilizovanej judikatúry súdov všeobecnej sústavy súdnictva, a to dokonca aj v rozsahu stabilizovanej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - ba čo viac - rozhodol v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva. Bohužiaľ, na vecne - trojstranovom rozhodnutí kompetenčného senátu (sp. zn. 1SKomp/38/2022) poprel judikatúru súdov, ktorá obdobnú otázku rozoberá komplexným spôsobom (Krajský súd v Košiciach) poprel judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( sp. zn. 4Asan/25/2018 a sp. zn. 10 Asan/15/2019) - a tým zaviedol právne vákuum, s ktorým sa judikatúra súdov bude vysporadúvať - dovolíme si tvrdiť - hodný čas. Poprel aj ďalšie rozohodnutie Krajského súdu v Bratislave a rovnako rozhodnutie Krajského súdu v Prešove.

Keď som pred asi siedmimi rokmi písal v komentári k zákonu o rozhodcovskom konaní stať o zodpovednosti rozhodcov a zriaďovateľov stálych rozhodcovských súdov za škodu spôsobenú porušením povinností v rámci rozhodcovského konania, neexistovala na túto tému na Slovensku - podľa mojich vedomostí - takmer žiadna judikatúra. Vychádzal som teda zo zopár slovenských akademických článkov, z doktríny a judikatúry v príbuzných právnych poriadkoch a z vlastného výkladu.

Málokedy sa stáva, aby jedno rozhodnutie jasným spôsobom dávalo odpovede na (v zásade) všetky otázky relevantné pre takýto inštitút.

Takýmto rozhodnutím je nedávne uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Obdo/39/2021.

Už mi to nedalo a musel som sa verejne vyjadriť k istému aspektu referenda. O referende sa toho dá napísať ešte veľmi veľa, ale to, o čom chcem dnes písať, sa nebude nijako týkať aktuálne prebiehajúceho konania pred Ústavným súdom, ani tej druhej otázky, ktorá pani prezidentkou napadnutá nebola. Prepáčte, tu chcem zachovať zdržanlivosť.

Opäť som si prečítal v jednej minuloročnej diplomovej práci (odkazovanej v čerstvom článku na právnelisty.sk), že kvórum nastavené v čl. 98 ústavy je nedosiahnuteľné a práve toto kvórum spôsobuje, že referendá sú u nás neúspešné. A že teda to kvórum treba vraj znížiť. Tento argument sa objavuje s určitou pravidelnosťou a to aj na vyššej úrovni. Myslím si však, že úplne míňa koreň problému, kvórum vôbec nie je centrálny problém demokracie na Slovensku. Nechcem tento príspevok ponímať ako odborný článok a preto budem stručný. Dúfam však, že sa mi podarí trochu diskusiu o kvóre presmerovať, a ak by bol záujem, môžem svoju argumentáciu v budúcnosti samozrejme rozpracovať.

To, že iba jedno z ôsmich u nás konaných referend bolo úspešné, jednak v skutočnosti nie je až taká katastrofa, ako sa to zvykne prezentovať. Po druhé, aj inde majú kvórum nastavené identicky ako u nás a napriek tomu je tam referendum hojne využívané a často úspešné. Teda vôbec nie je nedosiahnuteľné, problém bude skôr inde.

V nedávnej minulosti sa nám v praxi stal celkom nepríjemný prípad. Dá sa povedať, že stále tento prípad nie je celkom doriešený, ale všetci dobre vieme, že Najvyšší súd SR je zahltený a tak možno ešte ani v najbližšom roku relevantnú odpoveď nedostaneme. Vzhľadom na to, že rozsudky/uznesenia, ktorých sa príspevok týka nie sú doposiaľ zverejnené tak budeme veľa citovať.

Príprava na štátnice typicky býva na istú dobu posledné viac-menej systematické štúdium nejakých právnych odvetví. Niečo podobné sa pre mnohých opakuje až o pár rokov pri chystaní sa na nejakú stavovskú skúšku. „Došiel na psa mráz“ a do tohto štádia pomaly vstupujem sám. Je potešujúce, keď človek s odstupom nie až tak dlhého času a hádam o čosi múdrejší vidí rovnakú matériu inak – je menej strojovejší pri jej prechádzaní, zdroje už nie sú neomylné modly, nachádzajú sa problémy tam, kde doteraz neboli.

Jedným z takýchto problémov, nad ktorým som sa zdržal asi viac, než by som mal, je rozlišovanie medzi uznaním dlhu podľa § 558 OZ a uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ ako dvoma odlišnými inštitútmi. Síce asi ide o český vynález (napr. NS ČR, sp. zn. 33 Odo 1039/2004), lebo v našej judikatúre ani komentárovej spisbe (okrem Feketeho) som na to príliš nenatrafil (hoc priznávam, že som bol povrchný), no predsa mi nedalo a chcel som tu pouvažovať o opodstatnenosti tohto rozlišovania. Koniec koncov, nápady „bratov Čechov“ radi preberáme, tak možno to nie je úplne márne.

Zmysel daného rozlišovania sa má ukazovať pri uznávaní premlčaného dlhu. Ak dlžník uznáva premlčaný dlh vedome, „uznáva dlh“ podľa § 558 OZ. Účinok: veriteľovi svedčí vyvrátiteľná domnienka o trvaní dlhu v čase uznania – v procese sa bremeno dôkazu presúva na dlžníka, ktorý musí dokázať opak; pretrháva sa pôvodná premlčacia doba a začína nová 10 ročná. Ak na druhej strane dlžník uzná premlčaný dlh nevedome, „uznáva právo“ podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ. Účinok: veriteľ nemá domnienku, ale s premlčaním je to rovnaké, ako pri uznaní dlhu.

Úvod:

Nedávno sa ma kolega pri obede spýtal, či podľa mňa musia byť podpisy zmluvných strán na zmluve o budúcej zmluve o prevode obchodného podielu úradne overené [keďže podľa § 115 (4) ObchZ samotná zmluva o prevode obchodného podielu musí obsahovať úradne overené podpisy strán].

Nikdy predtým som túto otázku hlbšie neanalyzoval, takže správnu odpoveď som „z voleja“ nepoznal. Po krátkom uvažovaní som intuitívne odpovedal, že podľa mňa na takejto zmluve o budúcej zmluve nemusia byť úradne overené podpisy strán, lebo overenie podpisov je osobitnou náležitosťou samotnej prevodnej zmluvy. A keďže zmluvou budúcej zmluve nedochádza k prevodu, ale vzniká ňou iba záväzok na budúci prevod, na vznik takéhoto záväzku zákon úradne overené podpisy nevyžaduje.

V nasledujúcom článku predkladám "malú ochutnávku" rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR pri súdnom prieskume udelovania sankcií orgánmi úradnej kontroly potravín. Rád by som si prečítal aj názor čitateľa na spôsob, akým Najvyšší súd SR rozhodol v dvoch obdobných veciach.

Pomerne bohatá judikatúra Najvyššieho súdu SR sprevádza uplatňovanie ustanovenia §28 ods. 9 Zákona o potravinách, ktoré hovorí, že orgán úradnej kontroly potravín pri určení výšky pokuty prihliada na závažnosť, trvanie, následky protiprávneho konania, minulosť prevádzkovateľa a na to, či ide o opakované protiprávne konanie.

V rozhodnutí 3Sžo/41/2016 zo dňa 31. januára 2018 sa Najvyšší súd SR zaoberal kritériami pre určenie konečnej výšky pokuty vo všeobecnej rovine a taktiež aj represívnou a preventívnou funkciou postihu vo vzťahu k prevádzkovateľovi. Jednalo sa o prípad, v ktorom bola žalobcovi v správnom konaní uložená pokuta 8 000,-€ za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa §28 ods. 4 písm. a) Zákona o potravinách v spojení s §28 ods.7 Zákona o potravinách.