Autori:

1. mýtus – 728 prípadov ročne

Moje poznatky z praxe nasvedčujú, že štatistiky o § 363, ktoré prezentuje generálna prokuratúra, sú skreslené. Za rok 2023 malo ísť o 728 žiadostí (návrhov). V skutočnosti ich však môže byť o tisíce viac.

Moja osobná skúsenosť dokazuje, že niektoré žiadosti sa ku generálnemu prokurátorovi ani nedostanú a sú vybavené napr. nezákonným odstúpením na krajskú prokuratúru. Týmto postupom sa teda nedostanú ani do štatistík. Ako môj návrh „vybavil“ podriadený prokurátor si môžete pozrieť na mojom blogu, kde nájdete aj kópiu listu. Jednoducho moju žiadosť poslali na krajskú prokuratúru, hoci nedokázali uviesť jediný §, podľa ktorého postupovali.

2. mýtus – rozhodnutím cez § 363 konanie nekončí

Ďalším mýtom je, že po rozhodnutí podľa § 363 sa môže pokračovať v trestnom stíhaní. V skutočnosti je to len na názore generálneho prokurátora. Ak teda generálny prokurátor má právny názor, že daný skutok nie je trestný čin, tak je policajt alebo podriadený prokurátor povinný konanie zastaviť. Cez § 363 sa teda trestné konania dajú jednoducho zastaviť. K povinnosti riadiť sa príkazmi generálneho prokurátora uvádza Trestný poriadok:

“Orgán, ktorému vec bola prikázaná, je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie generálny prokurátor nariadil, a je viazaný jeho právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil, okrem ak sa zmenili skutkové alebo právne okolnosti, z ktorých právny názor generálneho prokurátora vychádzal.“

3. mýtus - 700 spisov ročne sa dá stihnúť

Asi každý právnik vie, že na naštudovanie trestného spisu treba aj niekoľko dní. Ak má generálny prokurátor svoju funkciu vykonávať riadne, nemôže to stihnúť. (Len pripomeniem, že podľa Trestného poriadku musí generálny prokurátor rozhodnúť o žiadosti do 6 mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia). Tá právomoc je nad ľudské sily a je nepodstatné, či svoju robotu rozdelí na podriadených – zodpovedný je len on. Tento paragraf je v praxi nevykonateľný. A to ešte neberieme do úvahy, že štatistiky sú pravdepodobne skreslené a tých prípadov môžu byť tisíce...

4. mýtus - § 363 je len pre politikov a celebrity

Nie som ani celebrita ani politik. Možno práve preto moju žiadosť ani zákonne nevybavili. Tento mýtus teda môžem potvrdiť. § 363 je zdá sa len pre dôležitých ľudí. Tu nie je na škodu si pripomenúť, že prokuratúra má páchateľov predovšetkým stíhať, nie prepúšťať. Kontrolná otázka: Viete si spomenúť, kedy sa generálny prokurátor chválil tým, že sa im podarilo chytiť nejakého veľkého zločinca? Naopak, o rozhodnutiach v prospech obvinených počúvame stále. Pôsobí to akoby naša generálna prokuratúra mala toľko starostí s nezákonným postupom prokurátorov, že sa nestíha venovať páchateľom trestných činov...

5. mýtus - § 363 zabraňuje justičným omylom

Takéto tvrdenie nepatrí do úst právnika. Asi všetci sme mali štátnice z trestného práva a vieme, že v trestnom konaní sa vec niekoľkokrát znovu a znovu študuje – od policajta, cez prokurátora, sudcu na prvom stupni, sudcov na druhom stupni, na najvyššom súde. Páchateľ má niekoľko opravných prostriedkov – sťažnosť, odvolanie, obnova konania, dovolanie... Myslieť si, že práve generálny prokurátor je ten, kto má čas a schopnosti, aby prekonal intelekt a prácu menovaných, je akurát na pousmiatie. § 363 na odhalenie pochybení a justičných omylov nepotrebujeme a ani to od tohto paragrafu nemôžeme očakávať (vzhľadom na vyťaženosť generálneho prokurátora).

6. mýtus - § 363 je normálny zákonný prostriedok

Na § 363 je veľa nenormálneho (koncentrácia moci, nemožnosť odvolania, kapacitná neúnosnosť). Najviac zaráža tá koncentrácia moci. Predstavme si, že by nejaký sudca mal možnosť zastaviť akýkoľvek súdny spor na Slovensku. Práve preto, aby sa predišlo zneužívaniu súdnej moci, sú súdne spory rozdeľované náhodne medzi tisíce sudcov. Podobne ani v parlamente nemá žiadny poslanec takú moc, aby mohol zastaviť návrhy predložené inými poslancami. Dokonca ani premiér nemôže vo vláde rozhodovať sám, ale členovia vlády hlasujú... V právnom štáte sa totiž moc rozdeľuje medzi viacero osôb a orgánov, aby sa čo najviac zamedzilo jej zneužitiu. Deľba moci platí v podstate v každej oblasti - okrem prokuratúry. K moci generálneho prokurátora sa dá prirovnať azda len právo prezidenta udeliť milosť (ale aj prezident tak môže urobiť až po odsúdení páchateľa súdom!). Paragraf 363 je najväčšou koncentráciou moci v našom právnom poriadku a tým aj jeho najslabšou časťou, ktorá si priam pýta aby bola zneužívaná. Existencia § 363 je v právnom štáte jednoducho neobhájiteľná.

"Môj názor? Súčasné znenie paragrafu 363 Trestného poriadku je príliš široké a dáva generálnemu prokurátorovi neprimeranú moc. V právnom štáte je síce dôležité mať mechanizmus, ktorý dokáže zasiahnuť v prípade závažného porušenia zákona, ale aktuálne znenie § 363 vytvára priestor na jeho zneužitie alebo minimálne na spochybnenie nezávislosti a nestrannosti rozhodovania v trestných veciach.

Problém je v tom, že generálny prokurátor môže zasiahnuť nielen v prípade jednoznačných pochybení, ale aj v situáciách, kde by mali rozhodovať súdy. Tento paragraf tak v praxi môže obchádzať celý trestný proces a meniť jeho výsledky bez riadneho súdneho prieskumu. Navyše, súčasná právna úprava neobsahuje dostatočné kontrolné mechanizmy, ktoré by zabránili jeho svojvoľnému používaniu."

V prospech obvinených treba § 363 zrušiť bez náhrady, keďže majú k dispozícii ďalších minimálne 5 možnosti ako vec preskúmať (sťažnosť, prvostupňové konanie, druhostupňové, obnova, dovolanie, milosť). V neprospech obvinených však môžeme zaviesť nejaký opravný prostriedok, ale ani ten by som nedal generálnemu prokurátorovi, ale nižším prokuratúram. Prokurátura má mať nástroje na stíhanie, nie na oslobodzovanie páchateľov. Bohužiaľ, dnes si generálny prokurátor trošku zamieňa svoje poslanie.

Rozumiem tomu tak, že podľa vás by mal hlavne súd zaručiť, že nevinný nebude odsúdený. Napokon aj najvážnejšie zásahy do práv v prípravnom konaní musí odobriť súd, ale nie všetky. Tiež vám rozumiem tak, že je nerozumné zveriť právomoc rušiť uznesenia o obvinení jedinému človeku v celej republike, najmä ak - slovami ústavného súdu - "možno z hľadísk logiky a racionality prisvedčiť", že disciplinárna iniciatíva voči nemu je zo strany prezidenta republiky nerealizovateľná. OK, chápem.

Ale je tu aj tá skutočnosť, že aj samotné trestné stíhanie, hoci bez väzby, bez prehliadky bytu atď., predsa zasahuje do práv obvineného. Už samotné obvinenie. Preto si to podľa mňa vyžaduje tiež nejakú kontrolu, nejaký mechanizmus, ktorý zaručí, že nevinné osoby nebudú podrobované prostriedkom trestného práva.

Vyšetrovanie nemôže trvať donekonečna, toto je základný problém. Napokon aj TP trvanie vyšetrovania limituje (podľa mňa v porovnaní so zahraničním extrémne prísne). Akurát neexistuje mechanizmus, ktorým by sa tieto lehoty dali vymôcť.

Áno, teoreticky je tu hierachická sťažnosť - riadna aj mimoriadna (= 363ka) - proti uzneseniu o obvinení. No spomínali sa prípady, keď súd pri rozhodovaní o väzbe vyslovil nedôvodnosť trestného stíhania, no vyššie inštancie prokuratúry sťažnostiam nevyhoveli. Takéto stíhanie môže teoreticky trvať aj roky.

To nás privádza opäť k mojej otázke: nemal by podľa vás predsa len existovať ešte nejaký mechanizmus na zaručenie toho, že po uplynutí určitého času by nejaký iný orgán mohol preskúmať, či je samotné stíhanie dôvodné, a v prípade nedôvodnosti stíhanie zastaviť?

Možno inšpiráciou bude ten priložený link na jedno ustanovenie talianskeho trestného poriadku, ale zaujmú aj iné nápady.

P.S. Samotné zriadenie tretej špecializovanej prokuratúry úspešne prešlo kontrolou ústavnej rady, nič iné som ani nečakal. Ešte prebiehajú konania o niektorých aspektoch podrobnejšej úpravy v obyčajnom zákone, budem informovať (asi) budúci týždeň.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím