V tomto mojom príspevku by som rád načrtol problém, ktorý bohužiaľ na Slovensku neostáva len v čisto teoretickej rovine, ale je možné sa s ním stretnúť aj v praxi.



V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (§ 244 ods. 1 OSP) Samozrejme okrem toho správne súdnictvo rieši ešte mnoho iných vecí.

Tento post som začal písať pred pár dňami a začínal sa konštatovaním, že je tak trochu smutným svedectvom a postupnej "slovakizácii" tohto blogu, že sa tu neobjavil ešte ani jeden článok o novom českom občianskom zákonníku.

Medzitým tu pribudol skvelý Jiřího post o režime záruk podľa NOZ. Týmto by som sa mu preto rád poďakoval za skvelý post a za to, že vyplakávanie nad slovakizáciou tohto blogu už nie je potrebné.

Témou tohto postu bude český NOZ, avšak zo slovenskej perspektívy. Konkrétne otázka aký význam má NOZ pre Slovensko?

K diskusi na téma zákonné záruky za zboží zakoupené v obchodě dle NOZ (zák. č. 89/2012 Sb., (nového) občanského zákoníku, s účinností od 1. 1. 2014) bych chtěl uvést, že poctivý právní výklad vede jednoznačně k závěru, že v případě koupě zboží v obchodě tato záruka NENÍ.

Ponechme zcela stranou obecné polemiky se samotným zákonem či jeho kvalitou, a soustřeďme se na jádro pudla.

V poslední době se objevují protichůdné názory na to, zda NOZ poskytuje záruku za jakost v trvání 24 měsíců, jako je tomu dosud dle § 620 odst. 1 SOZ (zák. č. 40/1964 Sb., (starého) občanského zákoníku, ve znění pozdějších změn. Zpravodajské portály informovaly o stanovisku AK PRK Partners, dle kterého se (zejména) spotřebitelé musí připravit na to, že zavedená dvouletá záruka na spotřební zboží koncem roku 2013 končí.[1] Nedlouho na to vydala ministerstva spravedlnosti a vnitra společné stanovisko, dle kterého zůstává tato záruka zachována i po 1. 1. 2014 s účinností NOZ. [2]

Už dávnejšie mi v hlave vŕtal problém zneužívania predbežných opatrení v PDV, ktorý sa začal objavovať na slovenských súdoch a pomyselnú poslednú kvapku pridal Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 2Cob/137/2012 z 23.04.2012, ktoré je dostupné aj na www.rozhodnutia.sk. Predstavme si majiteľa patentu, ktorý sa rozhodne súdnou cestou vymáhať svoje práva voči konkurencii a podá návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by súd konkurentovi uložil povinnosť zdržať sa uvádzania nejakého konkrétneho výrobku na trh. Súd bez vypočutia konkurenta takéto predbežné opatrenie voči nemu nariadi, pretože hmotnoprávny nárok majiteľa patentu má osvedčený (patentovou listinou v spojení s analýzou zloženia výrobku konkurencie) a zjavné je aj riziko hroziacej škody.



Potiaľto je všetko v poriadku. Konkurent si predbežné opatrenie prevezme, prečíta, chtiac-nechtiac je ním viazaný, stisne zuby a skutočne zastaví uvádzanie výrobku na trh. V odvolaní voči predbežnému opatreniu však uvedie závažné skutočnosti o tom, že v SR je patent ZRUŠENÝ (zatiaľ neprávoplatne), pričom analogické patenty žalobcu v susedných krajinách boli tiež ZRUŠENÉ (právoplatne). Odvolací súd podľa môjho názoru si mal obratom vyžiadať vyjadrenie ÚPV SR k otázke zrušenia patentu, mal si následne otvoriť patentový zákon a tam by v § 46 ods. 3 zistil, že patent sa vždy zrušuje s účinkami ex tunc, tzn. akoby nikdy nebol udelený. Za takýchto okolností sa odvolací súd mal vážne zamyslieť nad tým, či by nebolo skôr vhodné / potrebné korigovať nariadené predbežné opatrenie a zaviazať v ňom samotného majiteľa patentu (žalobcu) na zloženie peňažnej záruky v primeranej výške alebo dokonca podmieniť zložením tejto záruky účinnosť predbežného opatrenia (§ 34 ods. 2 patentového zákona). Alternatívne prichádza do úvahy obmedzenie časového trvania predbežného opatrenia po dobu platnosti patentu. Vo vyššie uvedenom uznesení odvolací súd nielenže nezmiernil nariadené predbežné opatrenie, ale práve naopak na základe odvolania žalobcu PREDĹŽIL jeho trvanie až do právoplatného skončenia vo veci samej (!), čo pri optimistickom výhľade môže byť ešte zopár rokov.

Nedávno mi na stole pristálo predbežné opatrenie, ktorého výrok skrátene znie:

„Súd Úradu priemyselného vlastníctva SR ukladá povinnosť zdržať sa zápisu licenčnej zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou A a spoločnosťou B na používanie ochranných známok X, Y, Z do registra ÚPV SR a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej.“

Z odôvodnenia predbežného opatrenia sa dozvieme, že Okresný súd Bratislava I (sudkyňa JUDr. Zuzana Moťovská Dobošová, sp. zn. 33 CbPv/1/2013, 18.04.2013) považoval za dostatočne osvedčené, že v prípade nenariadenia navrhovaného predbežného opatrenia ukladajúceho povinnosť tretej osobe v zmysle § 76 ods. 2 OSP (ÚPV SR nie je účastníkom súdneho konania) navrhovateľovi hrozí vznik bezprostrednej ujmy, ktorú už nebude možné reparovať, ak by ÚPV SR zapísal spornú licenčnú zmluvu do registra. Spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia bola podaná aj žaloba o určenie neplatnosti tejto licenčnej zmluvy (z dôvodu údajného sfalšovania podpisov). Je tiež zaujímavé, že žalobu nepodáva priamo majiteľ ochranných známok, ale iný - nesporný - držiteľ licencie (§ 20 ods. 4 zákona o ochranných známkach).

Zdravím.

Týmto príspevkom by som si chcel overiť znalosti o retroaktivite na príklade z nie práve najobľúbenejšej oblasti práva.

V zmysle § 53 zákona č. 5/2004 Z.z. účinného do 30.04.2013 mal každý uchádzač o zamestnanie nárok na príspevok na dochádzku za prácou, ak bol minimálne tri mesiace evidovaný na úrade práce a o tento príspevok požiadal najneskôr do šiestich mesiacov od nástupu do zamestnania, pričom maximálna dĺžka poberania príspevku bola dvanásť mesiacov. Ak teda občan nastúpil do zamestnania 01.01.2013, o príspevok na dochádzku za prácou mohol požiadať do 30.06.2013, a to za každý mesiac zvlášť po jeho skončení alebo za niekoľko mesiacov naraz.

Rád by som upozornil na mimoriadne zaujímavý článok Václava Janečka (Právní rozhledy 5/2013), v ktorom pojednáva o prípustnosti sankčnej náhrady škody v českom práve. Inými slovami - môže súd pri obzvlášť "nechutnom" konaní škodcu prisúdiť poškodenému vyššiu náhradu ujmy, ako skutočne utrpel?

Václav Janeček vychádza z minuloročného rozhodnutia Ústavného súdu ČR (sp. zn. I. ÚS 1586/09), ktorý judikoval, že náhrada škody nemusí mať len kompenzačný charakter, ale výnimočne môže byť aj sankčno-preventívna a tým v podstate otvoril dvere sankčnej náhrade škody. Musím sa priznať, že argumentácia ústavného súdu mi v tomto kontexte nepripadá dostatočne presvedčivá a rád by som ju preto ponúkol na diskusiu na tomto fóre. Uvedomujem si, že toto je téma na niekoľko dizertačiek a určite si nenamýšľam, že ju v tomto blogu rozoberiem vyčerpávajúco. Ale myslím si, že diskusia má pridanú hodnotu aj keď nemá rozsah dizertačky :-).

O čo teda išlo?

Rada by som uviedla do pozornosti definíciu majetku a majetkových práv ESĽP predstavovanú vo viacerých kauzách - napr. von Maltzan vs. Germany http://hudoc.echr.coe.int/sites/eng/pages/search.aspx?i=001-68660, Kopecký vs. Slovakia http://hudoc.echr.coe.int/sites/eng/pages/search.aspx?i=001-66758

ESĽP judikoval, že za majetok je možné považovať aj veci, ktoré do svojho vlastníctva nadobudne osoba v budúcnosti, ak je to možné legitímne očakávať vzhľadom na všetky okolnosti prípadu. (klasické prípady reštitučných nárokov)

“Possessions” can be either “existing possessions” or assets, including claims, in respect of which the applicant can argue that he or she has at least a “legitimate expectation” of obtaining effective enjoyment of a property right. By way of contrast, the hope of recognition of a property right which it has been impossible to exercise effectively cannot be considered a “possession” within the meaning of Article 1 of Protocol No. 1, nor can a conditional claim which lapses as a result of the non-fulfilment of the condition. "

Pri písaní state o slovenskom priemyselnom vlastníctve do jednej publikácie som narazil okrem iného aj na jedno minuloročné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2 Ndob 44/2010), ktoré rozhodne nestojí nasledovania. Ide o civilný spor francúzskeho žalobcu (Aventis Pharma), ktorý na Slovensku uplatňuje svoje práva zo slovenského patentu (SK 282 867) proti anglickému odporcovi (Hospira UK), ktorý mal distribuovať na Slovensku generické liečivo porušujúce tento patent. Žalobca podal najprv iba zdržovaciu žalobu, až neskôr bol petit doplnený aj o nárok na náhradu škody.

Vec bola podaná na Okresnom súde Banská Bystrica (sp. zn. 16 CbPv 7/2010). Ten ju následne predložil Najvyššiemu súdu SR za účelom určenia miestne príslušného súdu podľa ust. § 11 ods. 3 OSP z dôvodu, že na prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci je síce daná právomoc slovenského súdu, avšak chýbajú podmienky na určenie miestne príslušného súdu na konanie.

V tomto poste nechcem rozoberať určovanie príslušnosti, ktoré považujem za bezproblémové, hoc pre prax čisto zdržovacích žalôb s cudzím prvkom podstatné, ale skôr na to, ako si slovenskí sudcovia založili svoju právomoc. Okresný súd Banská Bystrica (sudca JUDr. Pavol Tomáš), ako aj Najvyšší súd SR (senát JUDr. Beaty Miničovej) totiž síce aplikovali nariadenie Brusel I., no zjavne nesprávne ustanovenie. O čo zarážajúcejšie je, že nesprávne založenie právomoci dokonca nenamietal ani odporca.

Čo sa mi na našom právnickom povolaní naozaj páči sú prípady, keď vás špecifický skutkový kontext privedie k tomu, že si kladiete otázky, nad ktorými ste sa ešte pred tým nikdy hlbšie nezamýšľali.

Presne do takejto situácie som sa nedávno dostal pri § 680 ods. 2 nášho Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri zmene vlastníctva k prenajatej veci, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa. Toto ustanovenie predstavuje legislatívne vyjadrenie relatívne mladého súkromnoprávneho princípu emptio non tollit locatum, inými slovami (aj keď nie celkom presne), že predaj prenajatej veci nespôsobuje zánik existujúceho nájomného vzťahu.

V rámci krátkeho historického exkurzu je možné spomenúť, že v rímskom práve platil presne opačný princíp, a ihneď po prevode vlastníctva k prenajatej veci mal nový vlastník právo požadovať pôvodného nájomcu o vypratanie nehnuteľnosti. Vo vzťahu k novému vlastníkovi veci tak nebol nájomca žiadnym spôsobom chránený. Takýto prístup k otázke prevodu vlastníctva prenajatej veci sa začal meniť až v 17., resp. 18. storočí pod vplyvom prirodzeno-právnych teórií. V prípade záujmu o hlbšie poznanie historického kontextu vývoja tohto princípu odporúčam „masterpiece“ Reinharda Zimmermanna - The Law of Obligations - Roman Foundation of the Civilian Tradition (s. 378 a nasl.).

Milých čitateľov lexfóra by som rád pozval na dve podujatia, ktoré naša fakulta organizuje budúci týždeň. Predpokladám, že ponuka osloví najmä priaznivcov MPS a práva obchodných spoločností.



Prvým podujatím sú prednášky Prof. Dr. Evangelosa Vassilakakisa z oblasti medzinárodného práva procesného a medzinárodnej arbitráže. Prednášajúci, Prof. Dr. Evangelos Vassilakakis je profesor medzinárodného práva súkromného na Aristotelovej univerzite v Solúne (Aristotle University of Thessaloniki) a medzinárodne pôsobiaci rozhodca (ICC, SOPK). Prednášky budú v angličtine a sú prístupné tak študentom ako aj širšej odbornej verejnosti.

Zaujímal by ma názor na nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu od druhého spoluvlastníka (realizáciou predkupného práva podľa § 140 OZ) v prípade, ak nadobúdateľ je manželom s BSM.



Situácia:

Rád by som upozornil na veľmi zaujímavú iniciatívu Martina Husovca a European Information Society Institute, ktorí sa snažia presvedčiť Protimonopolný úrad, že Finančné riaditeľstvo narušuje hospodársku súťaž na trhu s internetovými prehliadačmi. Konkrétne ide o aplikácie "eDane" a "eTax", ktoré sú funkčné iba cez Internet Explorer. Finančné riaditeľstvo tak zrejme de facto núti daňovníkov používať v určitom type komunikácie konkrétny internetový prehliadať, hoci na trhu je viac prehliadačov. Tým mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty deliktu obmedzenia súťaže orgánom štátnej správy podľa § 39 zákona o ochrane hospodárskej súťažes.

Iniciatíva je nepochybne zaujímavá, všetky súvisiace dokumenty sú dostupné tu, akékoľvek komentáre alebo postrehy sú však vítané aj na tomto mieste.

Rád by som sa pristavil pri otázke problematického výkladu poslednej novely Obchodného zákonníka, ktorá bola vykonaná zákonom č. 9/2013 Z. z. Zákonodarca opomenutím/zámerne neupravil v intertemporálnych ustanoveniach účinnosť spôsobu určenia výšky úrokov z omeškania vo všeobecnosti upravenú v § 369 a tiež osobitné ustanovenia o sadzbe úrokov z omeškania pri omeškaní dlžníka, ktorým je subjekt verejného práva v §§ 369a, 369b a 369c. Na základe absencie úpravy v prechodných ustanoveniach(§768k) tieto §§ nadobúdajú účinnosť 1.2.2013. Nový spôsob by sa teda mal uplatňovať aj pri existujúcich záväzkových vzťahoch, pri ktorých od 1.2.2013 dochádza ex lege k zmene spôsobu výpočtu úrokov z omeškania. Zaujímal by ma názor niektorých členov tohto fóra, na názor k môjmu výkladu, ku ktorému som dospel po prvom, ale tiež aj po druhom prečítaní spomínanej novely. A tiež neskôr možno rypnem do ignorancie niektorých orgánov štátnej správy voči tejto novele...