lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (111)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (39)
Tomáš Klinka (26)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (22)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Martin Friedrich (9)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Peter Kotvan (6)
Xénia Petrovičová (6)
Michal Krajčírovič (5)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Ján Lazur (4)
Natália Ľalíková (4)
Pavol Szabo (4)
Petr Kolman (4)
Monika Dubská (4)
Maroš Hačko (4)
Radovan Pala (4)
Josef Kotásek (4)
Josef Šilhán (3)
Jakub Jošt (3)
Peter Pethő (3)
Ivan Bojna (3)
Adam Valček (3)
Ondrej Halama (3)
Pavol Kolesár (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Denisa Dulaková (3)
Gabriel Volšík (2)
Jiří Remeš (2)
Michal Hamar (2)
Juraj Schmidt (2)
Ludmila Kucharova (2)
Lukáš Peško (2)
Marek Maslák (2)
Zsolt Varga (2)
Marián Porvažník (2)
Anton Dulak (2)
Roman Kopil (2)
Andrej Kostroš (2)
Jozef Kleberc (2)
Maroš Macko (2)
Dávid Tluščák (2)
Peter Varga (2)
Martin Serfozo (2)
Richard Macko (2)
Martin Gedra (2)
Juraj Straňák (2)
Bob Matuška (2)
Eduard Pekarovič (1)
Martin Estočák (1)
Robert Šorl (1)
Martin Bránik (1)
Michal Ďubek (1)
Dušan Rostáš (1)
Lucia Berdisová (1)
Peter K (1)
Nora Šajbidor (1)
Tomas Kovac (1)
lukas.kvokacka (1)
Dušan Marják (1)
Ivan Priadka (1)
Petr Steiner (1)
Vladislav Pečík (1)
Robert Vrablica (1)
Radoslav Pálka (1)
David Horváth (1)
Tomáš Pavlo (1)
Michal Jediný (1)
Bystrik Bugan (1)
Tomáš Ľalík (1)
Tibor Menyhért (1)
lukasmozola (1)
Róbert Černák (1)
Roman Prochazka (1)
Zuzana Adamova (1)
I. Stiglitz (1)
Martin Hudec (1)
Katarína Dudíková (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Igor Krist (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Natalia Janikova (1)
Juraj Lukáč (1)
Peter Janík (1)
Marcel Ružarovský (1)
Martin Galgoczy (1)
Pavol Mlej (1)
Martin Šrámek (1)
Ivan Michalov (1)
Martin Poloha (1)
Petr Novotný (1)
Viliam Vaňko (1)
Jakub Mandelík (1)
Matej Košalko (1)
peter straka (1)
David Halenák (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Adam Pauček (1)
Ján Pirč (1)
Lucia Palková (1)
Zuzana Kohútová (1)
Michaela Stessl (1)
Zuzana Klincová (1)
Emil Vaňko (1)
Ivan Kormaník (1)
Tomáš Korman (1)
Miriam Potočná (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Ondrej Jurišta (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Petr Kavan (1)
Tomáš Demo (1)
Peter Marcin (1)
Pavel Lacko (1)
Bohumil Havel (1)
Ladislav Pollák (1)
Vincent Lechman (1)
jaroslav čollák (1)
Matej Gera (1)
Paula Demianova (1)
Martin Svoboda (1)
Peter Kubina (1)
Matej Kurian (1)
Jana Mitterpachova (1)
Gabriel Závodský (1)
Vladimir Trojak (1)
Marcel Jurko (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Cesta zarúbaná: Má ešte zmysel napádať v súdnom konaní súlad predpisu s ústavou?

Juraj Gyarfas, 18. 07. 2021 v 20:17

Keď s plenárnym rozhodnutím ústavného súdu disentuje šesť sudcov, je to zjavne dôvod na zvýšenú pozornosť. To platí o to viac, ak v zásade nejde o "politickú kauzu" (ako špeciálny súd, Mečiarove amnestie, kauzu Čentéš alebo aktuálne referendum o predčasných voľbách). A platí to osobitne v prípade, ak ide o jeden zo základných kameňov nášho ústavného poriadku - konkrétne o prieskum súladu právneho predpisu s predpisom vyššej právnej sily iniciovaný všeobecným súdom v rámci prebiehajúceho konania.

Tomuto stavebnému kameňu nášho ústavného poriadku som od čias štúdia rozumel zjednodušene nasledovne: Všeobecné súdy v slovenských podmienkach (na rozdiel od napr. USA) nemajú možnosť posudzovať súlad aplikovanej normy (typicky zákonnej) s normou vyššej právnej sily (typicky ústavnej). O tom môže v slovenských podmienkach rozhodovať len ústavný súd (systém koncentrovanej ochrany ústavnosti). Aby však všeobecné súdy neboli nútené v konkrétnej veci aplikovať protiústavnú normu, majú možnosť iniciovať konanie o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom. Okrem ochrany ústavnosti v individuálnom prípade tento mechanizmus prispieva aj k prečisťovaniu právneho poriadku. "Politickí" navrhovatelia podľa čl. 125 ústavy - teda prezidentka, vláda, poslanci národnej rady a prípadne generálny prokurátor - môžu iniciovať konanie o súlade právnych predpisov bez väzby na konkrétny prípad (abstraktná kontrola). Súkromné osoby dotknuté protiústavnou normou môžu podnetmi apelovať na týchto navrhovateľov, aby takéto konanie iniciovali - nemajú na to však právny nárok. V konkrétnom konaní pred všeobecnými súdmi môže byť argumentácia protiústavnosťou aplikovanej normy súčasťou podaní procesnej strany. Pri splnení podmienok je konajúci súd povinný (alebo oprávnený – to je predmetom samostatnej diskusie) prerušiť konanie a iniciovať konanie pred ústavným súdom (čl. 144 ods. 2 ústavy). Tieto dve alternatívy iniciovania konania o súlade právnych predpisov sa vzájomne dopĺňajú a spoločne zvyšujú pravdepodobnosť, že dotknutá norma, ktorá je v rozpore s normou vyššej právnej sily a teda vo vnútorne konzistentnom právnom poriadku nemá čo hľadať, bude preskúmaná ústavným súdom a v prípade potvrdenia rozporu z právneho poriadku odstránená.

V našej nedávnej právnej histórii možno identifikovať nemálo prípadov, kedy práve iniciatíva strán v konaní pred všeobecnými súdmi a následne návrh tohto všeobecného súdu viedli ku konštatovaniu protiústavnosti podústavnej normy.

Podľa nedávnych rozhodnutí ústavného súdu sa však zdá, že táto možnosť bude do budúcnosti výrazne limitovaná.

Prvá lastovička

Náznak nového prístupu k návrhom všeobecných súdov na preskúmanie súladu právnych predpisov sa objavil ešte za predchádzajúceho zloženia ústavného súdu.

Krajský súd v Prešove rozhodoval v konaní o vypratanie bytu, pričom jednou zo sporných otázok bola aj platnosť výpovede. O neplatnosti výpovede však už jedno súdne konanie prebiehalo. Žaloba bola v prvom konaní zamietnutá, pretože bola podaná po uplynutí trojmesačnej lehoty podľa § 711 ods. 6 OZ.

Otázka neplatnosti výpovede bola napriek tomu relevantná aj v nasledujúcom konaní o vypratanie a Krajský súd v Prešove inicioval konanie o súlade § 711 ods. OZ s ústavou.

Ústavný súd tento návrh odmietol ako podaný zjavne neoprávnenou osobou (PL. ÚS 1/2018). Dôvodil pritom, že podmienkou konania o súlade iniciovaného všeobecným súdom je prejudicialita dotknutej normy. Inými slovami, preskúmavaná norma musí byť relevantná pre konanie pred všeobecným súdom, v opačnom prípade by otázka jej protiústavnosti bola čisto hypotetická. Toto nie je sporné.

Kľúčovým je nasledujúci argument ústavného súdu, podľa ktorého "právne účinky derogačného nálezu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy sú orientované (v zásade) pro futuro (ex nunc). Prípadné spätné účinky takého nálezu musia mať (vzhľadom na ich konflikt s požiadavkou právnej istoty) explicitnú zákonnú oporu ( § 41b zákona o ústavnom súde)." Prípadná derogácia napadnutej normy pre konanie na všeobecnom súde nemá relevanciu, pretože aj keby došlo ku konštatovaniu protiústavnosti, nemohla byť mať táto derogácia retroaktívne účinky a teda by nemohla byť ovplyvniť meritórne rozhodnutie o skutočnostiach, ktoré už nastali.

Rozvinutie

Prvá lastovička uvedená vyššie nebola sprevádzaná žiadnymi odlišnými stanoviskami a zdá sa teda, že v predchádzajúcom zložení ústavného súdu nevyvolala väčšiu polemiku.

Môže to súvisieť aj so špecifickými okolnosťami danej veci. Platnosť výpovede bola v tom čase už res iudicata, keďže prvotná žaloba o určenie jej neplatnosti bola zamietnutá. Prípadná derogácia § 711 ods. 6 OZ by tak nebola primárne retroaktívnym posúdením skutkového stavu, ale skôr prelomením právoplatného rozsudku.

Vhodnejší prípad na rozvinutie novej doktríny prišiel o dva roky neskôr, kedy išlo priamo o otázku, či prípadná derogácia protiústavnej normy má dopad na rozhodovanie o veci, v ktorej sa táto norma aplikuje na uzavretý skutkový stav.

Príbeh sa začína návrhom Krajského súdu v Trnave na začatie konania o súlade § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky s ústavou, konkrétne s ochranou vlastníctva podľa čl. 20 ods. 4. Špecificky išlo o súlad vecného bremena, ktoré tento zákon zriaďoval a ktoré bolo relevantné v konaní prebiehajúcom pred týmto súdom.

Ústavný súd tento návrh odmietol ako podaný zjavne neoprávnenou osobou (PL. ÚS 24/2020).

Detaily samotného konania nie sú pre účely tohto postu príliš relevantné. Ako uviedol predseda ústavného súdu Fiačan vo svojom odlišnom stanovisku, v danej veci mohli byť dané aj iné dôvody pre odmietnutie.

Podstatné sú však dôvody, ktoré viedli majoritu pléna k odmietnutiu a ktoré s konkrétnym konaním pred všeobecným súdom súvisia len okrajovo.

Rovnako ako v prvej lastovičke vyššie, ústavný súd vo svojom uznesení začína od nespornej premisy, že predpokladom konania o súlade, ktoré bolo iniciované všeobecným súdom, je prejudicalitia napadnutej normy, teda jej relevancia pre konanie všeobecného súdu. Ďalej s odkazom na prvú lastovičku analyzuje temporálne účinky prípadného derogačného nálezu a konštatuje, že tieto účinky sú na základe čl. 125 ods. 3 a 6 ústavy vždy nasmerované do budúcnosti (ex nunc). Z toho vyplýva, že aj keby ústavný súd konštatoval protiústavnosť danej normy, nijako by to neovplyvnilo hmotnoprávny nárok, ktorý vznikol ešte pred začatím konania na všeobecnom súde. Tým pádom by nemohol mať vplyv na meritórne rozhodnutie a preto nie je daná prejudicialita, ktorá je podmienkou konania ústavného súdu, inak by išlo o "akademickú polemiku".

V závere sa ústavný súd obiter dictum zaoberal tým, či takýto výklad zakladá obsolétnosť právomoci všeobecných súdov iniciovať konanie o súlade. A príkladmo uviedol niekoľko prípadov, kedy bude toto konanie naďalej relevantné - konkrétne v prípade procesných ustanovení (keďže vzhľadom na ultraaktivitu procesných predpisov by sa zmenený právny stav aplikoval aj v prebiehajúcom konaní), hmotnoprávnych ustanovení relevantných pre konštitutívne rozhodovanie alebo hmotnoprávnych ustanovení trestného práva (vzhľadom na zásadu aplikácie aj neskoršej úpravy, ak je pre páchateľa priaznivejšia, podľa čl. 50 ods. 6 ústavy).

K uzneseniu pripojili svoje odlišné stanoviská predseda súdu Fiačan a sudca Straka. Obaja boli výrazne kritickí a upozorňovali na to, že ide o odklon od doterajšej judikatúry a výrazné obmedzenie konkrétnej kontroly ústavnosti.

Sudca Straka cituje celú sériu doterajších rozhodnutí, ktoré jednoznačne vychádzali z opačnej pozície a účinky derogačného nálezu ústavného súdu vzťahovali aj na prebiehajúce konanie, z ktorého vzišla iniciatíva na prieskum súladu (Plz. ÚS 1/06, PL. ÚS 95/2011, PL. ÚS 16/09, PL. ÚS 10/2016, PL. ÚS 110/2011). Upozorňuje, že výklad majority podpiera zmysel a účel čl. 144 ústavy a že najmä v súkromnoprávnych vzťahoch súd prakticky nikdy nebude môcť podať návrh podľa čl. 144, pretože v drvivej väčšine ide o rozhodovanie sporov z už uzavretých skutkových dejov. Podobne aj predseda súdu Fiačan vo svojom odlišnom stanovisku upozorňuje na inkonzistentnosť majoritného rozhodnutie s čl. 144 ústavy, ako aj s § 193 CSP, § 131 SSP a § 87 a § 93 zákona o ústavnom súde.

Sudca Straka kritizuje aj dopady tohto rozhodnutia, pričom uvádza, že dôjde "takmer úplne k vyprázdneniu zmyslu návrhového oprávnenia všeobecného súdu podľa čl. 144 ods. 2 ústavy" a prístup ústavného súdu je "jednoznačne demotivačný". V závere vyslovuje nádej, že "toto rozhodnutie bude v budúcnosti doktrinálne prekonané".

Pokračovanie

Nádej sudcu Straku na skoré prekonanie citovaného rozhodnutia zjavne zatiaľ nebola naplnená, práve naopak. Tento rok prišlo pokračovanie (PL. ÚS 5/2021).

Okresný súd Martin podal v júni 2020 návrh na preskúmanie súladu § 54a prvej vety OZ s ústavou (samotná ústavnoprávna problematika tohto ustanovenia o nemožnosti vymáhať premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré bolo prijaté ako náhrada zrušeného § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa – o tom viac tu, je tiež zaujímavá, ale pre účely tohto blogu nie je podstatná).

Návrh bol opäť odmietnutý, pričom ústavný súd sa držal línie načrtnutej vyššie. Keďže potenciálna derogácia citovaného ustanovenia by mala účinky len pro futuro et ex tunc, nič by nezmenila na dopadoch, ktoré toto ustanovenie už hmotnoprávne malo na predmetnú pohľadávku. Preto návrhu všeobecného súdu chýba prejudicialita a musí byť odmietnutý. Odôvodnenie majority išlo viac do hĺbky a reagovalo aj na niektoré námietky, ktoré zazneli v disentoch k predchádzajúcim rozhodnutiam. Zaujímavé boli aj odkazy na § 71 ods. 4 českého zákona o Ústavním soudu a na niektoré iné plenárne rozhodnutia, ktoré síce boli vydané v rámci abstraktnej kontroly, ale v odôvodnení potvrdzovali účinky prípadnej derogácie pro futuro (PL. ÚS 9/2018, bod 105; PL. ÚS 19/2017, bod 81). Presvedčivé bolo odlíšenie sa od nálezu o zrušení § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa (PL. ÚS 11/2016) na základe procesnéhoprávneho charakteru danej normy, zatiaľ čo § 54a prvá veta OZ je skôr hmotnoprávneho charakteru.

Napriek detailnejšiemu odôvodneniu sa s ním stotožnila menšia časť pléna a k disentujúcim sudcom Fiačanovi a Strakovi sa pridali aj sudcovia Kaššák a Šorl. Opäť zaznel argument tým, že výklad majority ignoruje relevanciu čl. 144 ods. 2 ústavy a konkrétnu kontrolu ústavnosti "vytláča až na hranicu obsolencie" (Kaššák, Straka). Sudca Šorl implicitne pripúšťa, že názor majority môže mať istú oporu v čl. 125 ods. 3 a 6 ústavy, ale uvádza, že "ide o nesprávnu voľbu systematického výkladu ako výlučného základu argumentácie".

Predseda súdu Fiačan navrhol presvedčivú systematiku intertemporálnych účinkov derogačných nálezov, ktorú možno stručne zhrnúť nasledovne:
(i) v trestných veciach vedie derogácia k obnove konania,
(ii) v prerušenom civilnom alebo správnom súdnom konaní, z ktorého vzišiel návrh, je súd viazaný derogačným nálezom,
(iii) v ostatných neskončených civilných aj trestných konaniach je súd tiež viazaný derogačným nálezom,
(iv) právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom alebo správnom súdnom konaní sú v zásade nedotknuté, ale nemožno vymáhať nimi uložené povinnosti,
(v) ostatné práva a povinnosti ostávajú nedotknuté.
Práve posledná kategória je zaujímavá, pretože reflektuje § 71 ods. 4 českého zákona o Ústavním soudu (ktorý citovala majorita). Fiačan ju však aplikuje na situácie osôb, ktoré "akceptovali neústavný stav, podrobili sa mu a svoje práva cestou súdu neuplatňovali" – teda nie na práva, ktoré sú predmetom konania, z ktorého návrh na prieskum súladu vzišiel.

Šesť disentov

A tak sa dostávame k aktuálnemu rozhodnutiu vo veci PL. ÚS 6/2021, v ktorej voči plenárnemu uzneseniu disentovalo až šesť sudcov (aj keď išlo len o päť disentov, pretože sudcovia Kaššák a Straka - rovnako ako v predchádzajúcej veci - vyhotovili spoločný disent).

Tentokrát išlo o konanie o súlade iniciované najvyšším súdom rozhodujúcom v správnom súdnictve. Predmetom návrhu boli § 14a a § 14b advokátskej tarify z dôvodu, že podľa najvyššieho súdu protiústavným spôsobom znevýhodňujú advokátov odmeňovaných prostredníctvom Centra právnej pomoci.

Plénum ústavného súdu návrh opäť odmietlo, pričom v odôvodnení opäť odkázalo na podmienku prejudiciality napadnutej normy, pro futuro účinky prípadného derogačného nálezu a tým pádom irelevantnosť prípadnej derogácie pre konanie prebiehajúce na najvyššom súde. V kontexte správneho súdnictva osobitne zdôraznilo, že predmetom prieskumu je "právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej moci, pri ktorom je možné zohľadniť len správnosť aplikácie dotknutého právneho predpisu podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania orgánu verejnej správy" a nie prípadnú neskoršiu derogáciu.

Disenty sa odlišovali podľa toho, či paušálne odmietli nový judikatúrny smer alebo skôr upozorňovali na dôvody, prečo sa v danom prípade nemá aplikovať. Sudca Vernarský sa nestotožnil s tým, ako majorita vyvážila ochranu základných práv a slobôd na jednej strane a zákaz retroaktivity na strane druhej. Keďže išlo o spor medzi súkromnou osobou (advokátom) a Centrum právnej pomoci ako "štátom určeného vykonávateľa verejnej správy, teda nespôsobilého nositeľa základných práv a slobôd", mal byť výsledok tohto vyvažovania opačný. Podobne aj sudca Maďar sa v disente zameral na vertikálny aspekt daného vzťahu. "Vo vertikálnom právnom vzťahu, v ktorom je postavenie štátu dominantné, je totiž už v teoretickej rovine spravidla nevhodné hovoriť o právnej istote v prospech štátu. Ak by tomu tak bolo, potom by štát mohol profitovať z vlastnej neústavnej legislatívy."

Sudcovia Kaššák a Straka vyjadrili principiálny nesúhlas s názorom majority. Protiústavnosť normy je "chorobou, ktorá nie je zlučiteľná so životom a musí sa odstrániť". Od takejto normy je problematické odvodzovať legitímne očakávania, ide skôr o očakávania "nelegitímne". Preto musí prípadný derogačný nález dopadať na účastníkov "aj pre prípad právnej normy dopadajúcej na vzťahy minulé, pretože opačný výklad by bol proti samej podstate čl. 144 ods. 2 ústavy". To platí v horizontálnych vzťahoch a o to viac vo vzťahoch vertikálnych, ako v predmetnom konaní.

Rovnako aj sudca Šorl kritizuje celkový prístup majority, nie len jeho aplikáciu vo vertikálnom vzťahu medzi účastníkom správneho konania a správnym orgánom. Podľa Šorla je názor majority "nesprávnou redukciou úloh správnych súdov v právnom štáte ‒ v štáte, v ktorom základom každého rozhodnutia orgánu verejnej moci musí byť s ústavou súladná norma podústavného práva".

Predseda súdu Fiačan odkazuje na svoje disenty vo veciach PL. ÚS 24/2020 a PL. ÚS 5/2021, v ktorých všeobecne odmietol nový judikatúrny smer. V tunajšom disente sa osobitne zameriava na vertikálny aspekt daného vzťahu. Podobne ako sudca Vernarský uvádza, že "nemožno hovoriť o „právnej istote“ orgánu verejnej správy" a orgány verejnej správy "nie sú nositeľmi základných práv a slobôd".

Záver

Z pohľadu advokáta je tento "nový judikatúrny smer" (ako ho nazval predseda súdu Fiačan) zásadnou zmenou. Často radíme klientom, ktorí sú presvedčení o protiústavnosti určitého predpisu, ale nemajú aktívnu legitimáciu iniciovať konanie o súlade. Typickou radou bolo iniciovať konanie pred všeobecnými súdmi a pokúsiť sa presvedčiť všeobecný súd o podanie návrhu na prieskum súladu. Táto možnosť sa stáva otáznejšou.

Nebudem si namýšľať, že v jednom blogu vyriešim otázku, o ktorej je plénum ústavného súdu rozdelené 7:6, a to osobitne otázku, ktorá je doktrinálne tak zložitá a má toľko presahov. Ale dovolím si zopár poznámok.

Rozumiem, že pri textuálnom výklade čl. 125 ods. 3 a 6 ústavy sa pro futuro účinky derogačného nálezu javia ako presvedčivé. Mám však pochybnosti o tom, či extrémne úzky výklad čl. 144 ods. 2, ku ktorému by takýto výklad čl. 125 viedol, je obhájiteľný. V tomto sa stotožňujem s výhradou sudcu Šorla, že majorita urobila "nesprávnu voľbu systematického výkladu ako výlučného základu argumentácie (PL. ÚS 5/2021, PL. ÚS 6/2021).

Ohľadom výkladu § 93 ZoÚS považujem za presvedčivý argument predsedu súdu Fiačana, že "nemá logiku", aby živé veci, ktoré toto ustanovenie výslovne neupravuje, nemohli byť derogačným nálezom dotknuté. "Nemá logiku, ak by právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom súdnom konaní alebo správnom súdnom konaní zostali „zmrazené“ tým, že povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať, ale tzv. „živé“ veci, z ktorých konanie vzišlo, prípadne ostatné živé veci, by nebolo možné dokončiť podľa ústavne súladných noriem, ak by ústavný súd konštatoval nesúladnosť právneho predpisu, ktorý sa má v konaní pred všeobecným súdom použiť". (PL. ÚS 5/2021).

Prekvapuje ma, že v rozhodnutiach sa málo argumentuje zahraničnými úpravami. Síce sa odkazuje na § 71 českého zákona o Ústavním soudu a § 79 nemeckého BVerfGG (a predseda súdu Fiačan v PL. ÚS 24/2020 odkazuje na zahraničnú literatúru), ale pri zásadnom doktrinálnom charaktere tejto otázky a podobnosti právnej úpravy si možno predstaviť aj detailnejší rozbor nemeckej alebo českej judikatúry.

Česká literatúra v tejto veci napr. uvádza, že "v řízení o konkrétní kontrole norem vychází ve své judikatuře Ústavní soud z úzkého propojení řízení o přezkum ústavnosti zákonů, jiných právních předpisů, resp. jejich jednotlivých ustanovení, s řízením o ústavní stížnosti z něhož řízení o kontrole norem vzešlo ( § 78 ZÚS). Dopadají-li derogační důvody případného zrušujícího nálezu na posouzení věci ústavní stížnosti, při rozhodování o ní musí Ústavní soud k derogačnímu nálezu v řízení o kontrole norem přihlédnout". (FILIP, J., HOLLÄNDER, P., ŠIMÍČEK, V. Zákon o Ústavním soudu. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2007, s. 448.) Uvedomujem si, že citovaná veta opisuje trochu špecifickú situáciu, pretože v danom prípade konkrétnu kontrolu inicioval senát samotného ústavného súdu (čo bude u nás možné až od roku 2025), ale koncepčne ide o podobnú otázku.

Za najväčšiu otázku spojenú s touto novou judikatúrou však považujem jej dopad na "čistotu" a vnútornú konzistentnosť právneho poriadku. Ak všeobecný sudca dospeje k záveru o protiústavnosti aplikovanej normy a zároveň nebude mať k dispozícii možnosť iniciovať konanie o súlade, zostanú mu v zásade nasledovné možnosti.

Po prvé, bude môcť so škrípajúcimi zubami aplikovať normu, ktorú považuje za protiústavnú, a dúfať, že túto protiústavnosť si postupne osvojí niektorý z "politických" navrhovateľov a sám iniciuje konanie o súlade alebo že protiústavnosť odstráni zákonodarca.

Po druhé, môže sa pokúsiť nájsť výkladovú metódu, ktorá mu umožní normu aplikovať v rozpore s jej dikciou. Ústavný súd často zdôrazňuje povinnosť ústavne konformného výkladu. Zároveň platí, že niektoré výkladové metódy umožňujú neaplikovať normu podľa jej gramatického výkladu, ale v súlade s inými výkladovými metódami (napr. teleologická redukcia). Niektorí sudcovia možno pred aplikáciou protiústavnej normy uprednostnia výkladovú akrobaciu, ktorá im s odkazom na niektoré interpretačné metódy umožní normu v konečnom dôsledku neaplikovať.

Po tretie, niektorí sudcovia možno siahnu po práve EÚ, ktoré im umožňuje, resp. dokonca prikazuje (viď Simmenthal 106/77) neaplikovať normu vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s právom EÚ. Vzhľadom na šírku a výklad Charty základných práv EÚ je nemalá časť ustanovení, ktoré sú v rozpore s ústavou, zároveň v rozpore s právom EÚ. Všeobecný súd sa teda môže obrátiť na Súdny dvor EÚ alebo prípadne môže priamo neaplikovať vnútroštátnu normu.

Zdá sa mi, že ani jedna z týchto troch možností neprispieva k čistote, predvídateľnosti a konzistentnosti právneho poriadku.


Názory k článku Cesta zarúbaná: Má ešte zmysel napádať v súdnom konaní súlad predpisu s ústavou?:


  Ondrej Pivarči, 25. 07. 2021 v 00:43 - Quis custodiet ipsos custodes?

V PL. ÚS 7/2021 diktovať suverénovi moci, kde sú jeho ústavné mantinely, aj pomocou pochybných "svojpomocných" doktrín o "materiálnom jadre ústavy" (napr. chce veľkú dávku predstavivosti zladiť argumenty v bodoch 103 a 110), to áno, ale v PL. ÚS 24/2020 brzdiť svoj vlastný "rozlet", to nie. Čo je moc, to je moc, súdna moc.


Dôvodová správa k čl. 125 až čl. 145 Ústavy SR: "Navrhuje sa zriadiť, ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti. Jeho základnou pôsobnosťou je zabezpečiť súlad právneho poriadku ..."


Aktuálne znenie čl. 144 ods. 2 Ústavy SR bolo pôvodne v zásadne odlišnej podobe znením čl. 144 ods. 3 Ústavy SR: "Ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis odporuje zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania pred ústavným súdom. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky je preň i pre ostatné súdy záväzný."


A potom prišla "revolučná" novela 90/2001 Z.z. a s ňou dôvodová správa, ktorá k čl. 144 ods. 2 neuvádza vôbec nič. Aktuálne znenie čl. 144 ods. 2 Ústavy SR je práve tým znením, ktorým táto novela nahradila pôvodné znenie čl. 144 ods. 3 Ústavy SR, keďže je zjavné, že pôvodné ust. čl. 144 ods. 1 a 2 boli nahradené jediným ust. čl. 144 ods. 1. V dôvodovej správe novely k rozsiahlym zmenám v čl. 125 Ústavy SR tiež žiadna zmienka o takomto konaní nie je.


Následne nový zákon o ústavnom súde ( 314/2018 Z.z.) a jeho dôvodová správa k § 87: "To však automaticky neplatí, ak ústavný súd začne konanie o súlade právnych predpisov na návrh súdu. V takomto prípade rozhodne ústavný súd o zastavení konania podľa povahy veci zohľadniac, či súd návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov spochybnil ústavnú konformitu hmotnoprávnej alebo procesnej právnej úpravy. Súd je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov v súvislosti s prejednávanou vecou. Čl. 144 ods. 2 ústavy ustanovuje, že: „Ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.“. V prípade, ak súd návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov spochybnil ústavnú konformitu hmotnoprávnej právnej úpravy, nebude možné, aby ústavný súd automaticky zastavil konanie o súlade právnych predpisov, ak orgán, ktorý vydal napadnutý právny predpis, jeho časť alebo niektoré z jeho ustanovení, po podaní návrhu na začatie konania pred ústavným súdom zmenil alebo zrušil napadnutú (hmotnoprávnu) právnu úpravu ešte pred rozhodnutím ústavného súdu. Ústavný súd musí v takomto prípade vo veci rozhodnúť a súd v prejednávanej veci je jeho právnym názorom viazaný." no a tiež k § 93: "Ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom súdnom konaní alebo správnom súdnom konaní zostávajú nedotknuté. Avšak, prestanú byť exekučným titulom - povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať."


No a potom príde PL. ÚS 24/2020 s týmto: "... právne účinky derogačného nálezu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy sú orientované (v zásade) pro futuro (ex nunc). Vyplýva to zo systematickej súvislosti čl. 125 ods. 3 a 6 ústavy a nadväzujúceho § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Koncepcia tvorená vzájomným pôsobením uvedených právnych noriem neodôvodňuje prijať univerzálne použiteľný záver o retroaktívnom pôsobení nálezu, ktorým ústavný súd vysloví nesúlad preskúmavaného právneho predpisu. Prípadné spätné účinky takého nálezu musia mať (vzhľadom na ich konflikt s požiadavkou právnej istoty) explicitnú zákonnú oporu ( § 93 ods. 2 zákona o ústavnom súde) ... Otázka právnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov je zjavne otázkou riešenia konfliktu právnej istoty a stability právnych vzťahov na jednej strane a požiadavky na účinnom presadení ústavnosti na strane druhej.
35. Vyvažovanie oboch v kolízii stojacich princípov reguluje priamo zákon o ústavnom súde v § 91, § 92 a § 93 ... priestor pre konanie o súlade právnych predpisov, iniciované všeobecným súdom podľa ustanovenia čl. 144 ods. 2 ústavy, ktorého hypotéza je limitovaná požiadavkou prejudiciality a v nadväznosti na to účinkami nálezu ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 3 ústavy (s odrazom v § 91 až § 93 zákona o ústavnom súde), je síce zúžený, nie však vyvolávajúci obsolétnosť takého postupu. Možno doň zaradiť, bez bližšieho objasňovania konkrétnych podmienok (výpočet nemusí byť vyčerpávajúci), možnosť napadnúť procesné ustanovenia (s okamžitou aplikabilitou zmeneného právneho stavu v ďalšom priebehu konania), možnosť dosiahnuť zmenu hmotnoprávneho podkladu (kritérií) pre konštitutívne rozhodovanie (súdov alebo orgánov verejnej správy), možnosť namietať nesúlad právnych predpisov v trestných veciach v súvislosti s účinkami čl. 50 ods. 6 ústavy (a so sekundárnym efektom podľa § 93 ods. 1 zákona o ústavnom súde), prichádza do úvahy aj situácia, keď sa vyslovením nesúladu právnych predpisov vytvorí priestor na priamu prednostnú aplikáciu medzinárodnej zmluvy uvedenej v čl. 7 ods. 5 ústavy. Vo všetkých týchto prípadoch ide o účinky nálezu ústavného súdu „ex nunc“, eventuálne modifikované v kontexte použitia osobitnej ústavnej alebo zákonnej úpravy (čl. 7 ods. 5, resp. čl. 154c ods. 1 ústavy, čl. 50 ods. 6 ústavy, § 93 zákona o ústavnom súde). Zároveň platí, že účinky derogačného nálezu ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov musia byť rovnaké, bez ohľadu na návrhový subjekt, ktorému ústavný súd úplne alebo čiastočne vyhovel."


Čiže ústavný súd nemá zjavne potrebu rešpektovať svoju primárnu úlohu danú mu zákonodarcom, čo odôvodňuje nelogickým kvázidualizmom právnej istoty a právnej nerozpornosti právneho poriadku, s odvolávaním sa na zákaz retroaktivity tam, kde nie je daný.


Všeobecný súd sa totiž domnieva, že medzi predpisom nižšej právnej sily, ktorým je viazaný (zákon, súlad ústavného zákona s ústavou už nemožno preskúmavať) a predpisom vyššej právnej sily (ostatné v čl. 144 ods. 1) je nesúlad, a ústavný súd má rozhodnúť o tom, či to tak je alebo nie je, následkom čoho má všeobecný súd podľa tohto názoru ústavného súdu rozhodnúť vo veci. Pretože všeobecný súd rozhoduje obvykle deklaratórne a len výnimočne konštitutívne (ex nunc) a pýta sa počas konania, kvôli čomu ho musí prerušiť, kdežto účinky podľa § 93 ZoÚS sú dané vo vzťahu k skončeným súdnym konaniam, aká "retroaktivita"? Keďže všeobecný súd je povolaný chrániť tiež ústavnosť (ako dôvodová správa novely 90/2001, tak viaceré rozhodnutia ústavného súdu, napr. II. ÚS 13/01), a výsledok rozhodnutia ústavného súdu má byť pre všeobecný súd záväzný, potom všeobecný súd nemôže aplikovať protiústavný predpis. Mechanizmus konania podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy SR tak priamo predpokladá, že ústavný súd deklaruje právny stav, tzn. určí protiprávnosť predpisu po celý čas jeho existencie od jeho vzniku (ex tunc), nielen od momentu účinkov rozhodnutia ústavného súdu (ex nunc), ba dokonca sa to predpokladá aj § 93 ZoÚS, keďže nedotknuteľnosť pôvodných rozhodnutí v skončených konaniach zákonodarca normuje ako výnimku v prospech právnej istoty zo stavu, pri ktorom by inak bola prípustná revízia týchto rozhodnutí po obnove stavu ex tunc výrokom ústavného súdu. Ak by účinky boli ex nunc, aký by mala význam výslovná neexekvovateľnosť právoplatných rozhodnutí?


Nález PL. ÚS 6/2021 ešte podčiarkuje celú túto absurditu, keď práve v správnom súdnictve sa majú chrániť práva a právom chránené záujmy adresátov aktov orgánov verejnej správy ( § 2 SSP), a nie "správnosť aplikácie predpisu", vrátane práv ústavných. Podľa § 131 SSP (obdobne to platí v CSP pre civilné súdnictvo) je správny súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu, pričom pokiaľ by návrh na začatie konania o tom istom súlade podal napr. prezident a ústavný súd by počas konania rozhodol, správny súd by musel prihliadnuť na rozhodnutie ústavného súdu (áno, aj s účinkami do minulosti, pretože súd je viazaný názorom ústavného súdu o tom, že predpis nemá účinky, pokiaľ by sa všeobecný súd mohol aplikácii ust. § 131 SSP vyhnúť tým, že by konštatoval ex nunc povahu nálezu ústavného súdu, bolo by ust. § 131 SSP v tejto časti obsolétne?)


  Peter Veselý, 30. 07. 2021 v 21:13 - Peter Veselý

Žeby sa väčšina na Ústavnom súde chcela takýmto kontroverzným spôsobom vyhnúť riešeniu ústavných sťažností, v ktorých by sťažovatelia namietali aj neústavnosť právnych predpisov (čo bude možné na základe čl. 127 ods. 5 Ústavy SR s účinnosťou od roku 2025)? Tento nový inštitút totiž voľne kopíruje čl. 144 ods. 2 Ústavy SR upravujúci aktívnu legitimáciu všeobecných súdov na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov. Ústavnému súdu tak bude stačiť, že takýchto sťažovateľov „odpálkuje“ rovnako ako teraz „odpálkoval“ všeobecné súdy s tým, že treba použiť analogicky doterajšiu judikatúru k čl. 144 ods. 2 Ústavy SR.

Ak by som mal trochu zakonšpirovať, je celkom zaujímavé, že táto tendencia Ústavného súdu oklieštiť aktívnu legitimáciu všeobecných súdov na podávanie návrhov vo veci súladu právnych predpisov sa začala naplno prejavovať až od októbra 2020 (uznesenie ÚS SR zo dňa 21. 10. 2020, sp. zn. PL. ÚS 24/2020). Vtedy už totiž bol známy zámer vlády novelizovať Ústavu SR (okrem iného) tak, aby bolo možné iniciovať konanie o súlade právnych predpisov a preskúmať ich ústavnosť aj na základe ústavnej sťažnosti, keďže príslušný vládny návrh ústavného zákona bol do NR SR podaný 1. októbra 2020 (parlamentná tlač 270).


  Vladislav Pečík, 09. 08. 2021 v 11:33 - Procházkov komentár

k uvedenému sa vyjadril aj Procházka.

https://dennikn.sk/2493936/tyzden-v-prave-rada-prochazku-letny-zen/?ref=list

nejde síce veľmi do hĺbky problematiky, ale to sa v takomto formáte asi ani nedá.

Snáď sa to bude v odbornej verejnosti otvárať častejšie, a nastaví sa Ústavnému súdu zrkadlo, že takto teda naozaj nie.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím