Autori:

Proces, ktorý vedie k prijímaniu všeobecne záväzných právnych predpisov v našich pomeroch nikdy neoplýval nejakými nepísanými pravidlami typu „No Wild Riders“, či zákaz nepriamych novelizácii.

Ak sa začítame do „nového“ §5b zákona o ochrane spotrebiteľa, môžeme zostať trošku zaskočení novelizáciou nielen tohto predpisu, ale vo svojej podstate aj zmenou základných súkromnoprávnych konceptov, akými sú napr. relatívna neplatnosť, či premlčanie (možno aj iné).

„Orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.“

Poďme sa na to pozrieť trošku bližšie:

Orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy – takýmto orgánom bude spravidla súd, ktorý je typickým orgánom poskytujúcim ochranu súkromnoprávnym vzťahom.

Prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva – vo svojej podstate tu bola zrejme mienená preklúzia práva dodávateľa, ale ako niekto už v minulosti povedal „Zbytočne je súčasťou právneho predpisu ustanovenie o nemožnosti uplatnenia práva (podania odvolania a pod.). Tak či onak sa návrh, či odvolanie podá a nemožno tomu zabrániť legislatívnou formuláciou o „nemožnosti“ zabrániť.“ Tu nejde o nič nové, to platí „per se“ aj dnes.

Prihliada aj bez návrhu na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania – a tu som, priznám sa, trochu prekvapený a rozmýšľam, že ako by som to v pozícii súdu rozhodujúceho v občianskom súdnom konaní k tomu pristúpil. Keďže „hmota“ (druhá veta § 100 ods. 1 OZ) každopádne vyžaduje od účastníka aktivitu v podobe námietky, nevychádza mi nič iné ako pravidlo o vydaní uznesenia súdom, ktorého obsahom bude takáto „z úradnej povinnosti podaná“ námietka. Nazdávam sa, že odkladanie námietky premlčania na „prekvapivé“ rozhodnutie vo veci samej by mohlo byť odňatím možnosti konať pred súdom, keďže aj voči námietke premlčania sa dá vzniesť relevantná obrana – typicky plynutie, pretrhnutie, spočívanie.

Prihliada aj bez návrhu na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi – v podstate inými slovami to isté ako „ prihliada na nemožnosť uplatnenia práva“ s dôvetkom „aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával“ možným rozšírením aj na prípady relatívnej neplatnosti.

Mám pocit, že tieto pravidlá idú ešte za pravidlá podľa pôvodného § 5 OSP („Súdy poskytujú občanom i organizáciám poučenie o ich právach a povinnostiach, pomáhajú im pri uplatnení ich práv a všestranne dbajú o to, aby nikto pre nedostatok právnych znalostí neutrpel ujmu.“), ktorý od nich vyžadoval od súdov len plnenie poučovanej povinnosti. Keďže prihliadanie na zákonné prekážky uplatňovania, či preklúziu práva platí z povahy vecí už dnes, účelom zavedenia ustanovenia bol zrejme len záujem na zmene konceptu inštitútov premlčania, či relatívnej neplatnosti. Ostáva zrejme len dúfať, že všeobecné súdy nájdu cestu na správny výklad "vôle zákonodárcu".

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím