Autori:

Ako som tu už opakovane písal, právo štátnej pomoci - túto "škaredú sestru súťažného práva - považujem za jedno z najzaujímavejších odvetví súčasného práva.

Ekonomická logika tejto úpravy v európskych zmluvách je relatívne jasná - keďže členské štáty v rámci vnútorného trhu nemôžu na dovážané výrobky uvaliť clá, a teda nemôžu clami neutralizovať podporu poskytnutú cudzím výrobcom ich domovskými štátmi, hrozili by preteky v podporovaní domácich výrobcov (subsidy war). Preto je potrebné na nadnárodnej úrovni regulovať štátnu pomoc poskytovanú jednotlivými členskými štátmi "svojim" podnikateľom. (Je mimoriadne zaujímavou otázkou, prečo takúto úpravu na federálnej úrovni nepotrebujú USA, ale to nie je predmetom tohto postu)

Je fascinujúce, do koľkých oblastí právo štátnej pomoci za pár desaťročí preniklo.

V ságe Frucona sa právo štátnej pomoci zrazilo s niektorými inštitútmi konkurzného práva; Kristián právo štátnej pomoci kedysi aplikoval na spolitizovanú kauzu urovnania štátu so spoločnosťou Tipos; cez reguláciu predaja komunálneho majetku preniklo do právnej úpravy nakladania s majetkom obcí; cez doktrínu ekonomickej kontinuity spochybňuje základné zásady oddelenej právnej subjektivity v korporátnom práve; v rámci ochrany individuálnych záujmov vyžaduje prehodnotenie niektorých procesných inštitútov. A popri tom si ešte odskočí a prelomí základnú procesnú zásadu res iudicata (rozsudok SDEÚ vo veci C‑119/05 Lucchini).

Do tejto fascinujúcej plejády prienikov medzi právom štátnej pomoci a inými oblasťami nepochybne patria aj prieniky medzi štátnou pomocou a daňovým právom. Veľký význam pre európsky a dokonca globálny daňový systém má séria šetrení a rozhodnutí o elementoch štátnej pomoci v daňových rozhodnutiach západoeurópskych štátov. V tejto oblasti vystupujú zvučné mená ako McDonald's, Apple, Amazon, Starbucks alebo Fiat a dych vyrážajúce sumy (v prípade Apple ide o 13 miliárd eur).

Teraz by som však chcel písať o sérii rozhodnutí, v ktorej síce figurujú menej spektakulárne sumy, ale ide o sektorové dane populárne v našom regióne. Slovenský prípad osobitnej dane uvalenej na obchodné reťazce sa skončil zdvihnutým prstom Európskej komisie (Denník E: Brusel stopol Dankovu daň z jedla, Danko ohlásil, že ju sám zruší). Niektorí stredoeurópski politickí súpútnici sa však tak ľahko nevzdali a vec dotiahli až k zaujímavým precedensom Súdneho dvora EÚ.

Všeobecne k štátnej pomoci

Je notorietou, že existujú štyri kumulatívne znaky štátnej pomoci: (i) pomoc je poskytnutá štátom alebo prostredníctvom štátnych zdrojov, (ii) zvýhodňuje jeden alebo viac podnikov – ide teda o selektívnu výhodu, (iii) pomoc narúša alebo má potenciál narúšať hospodársku súťaž a (iv) ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi EÚ.

V prípade daňových zvýhodnení nie je sporné, že napĺňajú prvý znak (štát sa vzdáva daňových príjmov, ktoré by inak boli štátnymi zdrojmi), tretí znak (daňovo zvýhodnený podnik deformuje súťaž) a s výnimkou čisto lokálnych opatrení aj štvrtý znak (podnik zvýhodnený v jednom štáte deformuje obchod medzi členskými štátmi).

Problematickým býva druhý kumulatívny znak - teda selektivita daného opatrenia. Ak konkrétny podnik dostane daňové prázdniny, ide samozrejme o selektívne opatrenie a druhý znak je naplnený. Ak však všeobecne formulované daňové pravidlo vedie k tomu, že niektoré podniky platia nižšie dane ako iné podniky, je potrebné rozlišovať, či ide o selektívne zvýhodnenie týchto podnikov alebo o dôsledok všeobecného nastavenia predmetnej dane.

Túto otázku sa rozhodli detailne otestovať naši poľskí a maďarskí susedia.

Silno progresívne sektorové dane v strednej Európe

Poľsko aj Maďarsko zaviedli viaceré sektorové dane, ktorých základom bol obrat (nie zisk) a boli nastavené výrazne progresívne, čím disproporčne zaťažovali veľké spoločnosti podnikajúce v daných krajinách v dotknutých sektoroch. Tieto dane viedli k viacerým zaujímavým európskoprávnym otázkam mimo práva štátnej pomoci - napr. či ide o diskriminačný zásah do štyroch základných slobôd vnútorného trhu (napr. body 50 a nasl. rozsudku vo veci C-323/18 Tesco-Global Áruházak Zrt / Nemzeti Adó- és Vámhivatal Fellebbviteli Igazgatósága; body 38 a nasl. rozsudku vo veci C-75/18 Vodafone Magyarország Mobil Távközlési Zrt. / Nemzeti Adó- és Vámhivatal Fellebbviteli Igazgatósága; body 29 a nasl. rozsudku vo veci C‑385/12 HervisSport- és Divatkereskedelmi Kft. / Nemzeti Adó-és Vámhivatal Közép-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága) a či sú dane z obratu zlučiteľné s DPH smernicou (napr. body 57 a nasl. rozsudku vo veci Vodafone).

Na tomto mieste by som sa však chcel venovať dopadom na právo štátnej pomoci.

Podnikatelia dotknutí týmito osobitnými daňami okrem iného argumentovali, že výrazne progresívne dane predstavujú štátnu pomoc v prospech tých podnikov, ktoré spadajú pod nižšiu sadzbu dane (v niektorých prípadoch 0%).

V dvoch konaniach tieto argumenty zlyhali na otázke prípustnosti. Išlo totiž o prejudiciálne otázky položené vnútroštátnymi súdmi v konaniach medzi daňovým subjektom a daňovou správou. Súdny dvor EÚ judikoval, že aj keby nižšia alebo nulová daňová sadzba aplikovaná na iné podniky bola štátnou pomocou, je táto skutočnosť v konaní týkajúcom sa subjektu spadajúceho pod vyššiu daňovú sadzbu irelevantná. Ak by nižšia daňová sadzba bola štátnou pomocou v zmysle čl. 107 ZFEÚ, zakladalo by to povinnosť členského štátu vymáhať jej vrátenie od daňových subjektov, ktorí boli takto zvýhodnení; nevylučovalo by to však aplikáciu vyššej daňovej sadzby na podniky spadajúcich pod vyššiu sadzbu (bod 31 rozsudku vo veci Vodafone, bod 36 rozsudku vo veci Tesco-Global a tam citovaná judikatúra). Argumenty vyplývajúce z práva štátnej pomoci môžu vylúčiť aplikáciu dane v prípade, ak sú jej výnosy priamo určené ("hypothecated") na opatrenie zakladajúce štátnu pomoc, pretože v týchto prípadoch samotná daň predstavuje súčasť tejto pomoci a spadá pod standstill klauzulu čl. 108 ods. 3 ZFEÚ. To však nebol prípad týchto daní, ktoré slúžili ako všeobecný príjem rozpočtu. Súdny dvor teda v oboch prípadoch otázky štátnej pomoci označil za neprípustné, pretože neboli relevantné pre konanie pred vnútroštátnym súdom.

Medzitým však do diskusie o sektorových daniach vstúpila Európska komisia. Išlo v prvom rade o maďarskú daň uvalenú na obrat z reklamy. Sadzba tejto dane bola určená v šiestich pásmách podľa výšky obratu od najnižšej 0% až po najvyššiu 50%. Ďalej išlo o poľskú daň uvalenú na obrat obchodných reťazcov v pásmách od 0% po 1,4%.

Komisia v oboch prípadoch využila nástroje, ktorá má v rámci konania o štátnej pomoci - teda začala formálne vyšetrovanie a predbežným opatrením nariadila dotknutým členským štátom neaplikovať uvedené vnútroštátne opatrenia. V oboch konaniach Komisia nakoniec rozhodla o tom, že dotknuté dane predstavovali štátnu pomoc a obe rozhodnutia sa dostali pred Všeobecný súd a neskôr pred Súdny dvor (rozsudok vo veci C-596/19 P Európska komisia / Maďarsko a rozsudok vo veci C-562/19 P Európska komisia / Poľsko).

A v oboch prípadoch Komisia prehrala.

Ako som písal vyššie, nie je sporné, že daňová výhoda, "ktorá síce nepredstavuje prevod štátnych prostriedkov, ale stavia príjemcov do situácie, ktorá je výhodnejšia ako situácia iných daňovníkov, môže príjemcom zabezpečovať selektívnu výhodu a predstavuje tak „štátnu pomoc“." (bod 36 vo veci Maďarsko a tam citovaná judikatúra). Na druhej strane, "daňová výhoda, ktorá vyplýva zo všeobecného opatrenia, ktoré sa uplatňuje na všetky hospodárske subjekty bez rozdielu, nepredstavuje takúto pomoc" (tamtiež, bod 36; identicky rozsudok vo veci Poľsko, bod 30).

Na rozlíšenie medzi týmito dvoma situáciami musí Komisia identifikovať "referenčný systém, teda „obvyklý“ daňový systém", voči ktorému potom porovnáva postavenie subjektov, ktoré by skutočným daňovým systémom mohli byť selektívne zvýhodnené (rozsudok vo veci Maďarsko, bod 37; identicky rozsudok vo veci Poľsko, bod 31).

V prípade maďarskej dane z reklamy Komisia identifikovala referenčný systém ako systém s jednotnou daňovou sadzbou 5,3% z obratu. Všeobecný súd aj Súdny dvor však tento východiskový bod nepovažovali za dostatočne preukázaný. Práve naopak, progresívny charakter dotknutej dane bol podľa nich integrálnou charakteristikou referenčného systému, voči ktorému mala Komisia postavenie jednotlivých daňových subjektov porovnávať (rozsudok vo veci Maďarsko, bod 48). Súdny dvor nevylúčil, že tento progresívny charakter mohol byť diskriminačný, čo by však Komisia musela preukázať. Samotná progresívna daň z obratu však nie je právom EÚ zakázaná a pri jej posudzovaní ako selektívnej výhody nemožno porovnávať postavenie jednotlivých daňových subjektov s hypotetickou situáciou jednotnej daňovej sadzby.

Logika argumentácie v prípade poľskej dane z obchodných reťazcov bola identická.

Záver

Nebudem tajiť, že nesystémové sektorové dane vo mne vyvolávajú isté pochybnosti. A zásah Komisie v niektorých prípadoch zabránil zavedeniu daní, ktoré mnohí ekonómovia hodnotili ako škodlivé. Právo štátnej pomoci je na takéto zásahy z procesného hľadiska ideálne, pretože Komisii umožňuje predbežným opatrením zakázať implementovanie daného opatrenia. Ak by boli dané opatrenia klasifikované ako porušenia základných štyroch slobôd vnútorného trhu, mala by Komisia k dispozícii konanie o porušení práva EÚ (infringement), ktoré takéto procesné nástroje neumožňuje.

Na druhej strane argumentácii Všeobecného súdu aj Súdneho dvora v oboch kauzách ťažko možno niečo vytknúť. Z logiky štátnej pomoci naozaj nemožno odvodiť existenciu selektívnej výhody na základe porovnania reálneho dopadu určitej dane na podnikateľa a hypotetického dopadu fiktívnej referenčnej dane, ktorej referenčný, resp. "normálny" charakter však nebol preukázaný. Právo štátnej pomoci je rozsiahlou oblasťou s neostrými hranicami schopnými zasiahnuť do mnohých odvetví, ale zdá sa, že aj ono má svoje hranice. A Poľsko a Maďarsko (bez ohľadu na individuálne politické sympatie alebo antipatie k ich lídrom) v týchto prípadoch úspešne bojovali o delimitáciu týchto hraníc.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím