Lexforum.sk - Juraj Gyarfas: Zodpovednosť za škodu spôsobenú nepredložením prejudiciálnej otázky

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nepredložením prejudiciálnej otázky

Juraj Gyarfas, 12. 09. 2015 v 09:30

Rád by som stručne upozornil na nedávne rozhodnutie, ktorým Súdny dvor EÚ potvrdil, že doktrína zodpovednosti členských štátov za porušenie povinnosti vyplývajúcej z práva EÚ sa aplikuje aj v prípade nepredloženia prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ.

Zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením EÚ vyplýva z ustálenej judikatúry SDEÚ. Korene tejto doktríny siahajú do 60-tych rokov (vec 6/60 Humblet, neskôr vec 60/75 AIMA). V učebniciach sa ako základný kameň zväčša uvádza rozhodnutie Francovich (C-6/90 a C-9/90) a neskôr Brasserie du Pecheur (C-46/93 a C-48/93).

Taktiež bolo opakovane judikované, že zodpovednosť zakladá aj porušenie práva EÚ zo strany vnútroštátnych súdov (vec C-224/01 Köbler a vec C-173/03 Traghetti).

Vyvodzovanie následkov z porušenia európskeho práva súdmi je však vzhľadom na súdnu nezávislosť pomerne citlivé (preto aj Komisia v týchto prípadoch nerada iniciuje infringement konanie, aj keď aspoň jedna lastovička podľa mojich vedomostí už bola). Týchto prípadov tak nie je veľa a na tento nedávny rozsudok som preto chcel upozorniť.

Ide o vec C-160/14 João Filipe Ferreira da Silva e Brito a i./Estado português (tlačová správa tu). Skutkové pozadie kauzy je nasledovné. Zamestnanci Air Atlantis sa po hromadnom prepustení domáhali opätovného prijatia v spoločnosti TAP na základe údajného prechodu pracovnoprávnych vzťahov z dôvodu prevodu hospodárskej jednotky podľa smernice 2001/23/ES. Podľa portugalských súdov nešlo o prevod hospodárskej jednotky v zmysle uvedenej smernice a žalobu preto zamietli. Supremo Tribunal de Justica pritom nepovažoval za potrebné predložiť prejudiciálnu otázku, pretože o výklade smernice nemal žiadne pochybnosti.

Neúspešní zamestnanci sa tak vydali na ďalšiu odyseu a pred portugalskými súdmi žalovali náhradu škody spôsobenej nepredložením prejudiciálnej otázky v primárnom konaní. V rámci tohto konania prvostupňový súd predložil prejudiciálnu otázku a SDEÚ rozhodol, že Supreme Tribunal sa nielen mýlil vo výklade smernice, ale okrem toho porušil povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 ZFEÚ a Portugalsko je tak povinné nahradiť zamestnancom vzniknutú škodu.

SDEÚ tiež dodal, že vo svetle práva EÚ nemožno aplikovať pravidlo portugalského práva, podľa ktorého by nárok na náhradu škody mohol vzniknúť len v prípade zrušenia chybného rozhodnutia, keďže to je v prípade rozhodnutia Najvyššieho súdu prakticky vylúčené.

Ostáva len doplniť, že k spornému prepusteniu žalujúcich zamestnancov došlo k roku 1993 (!). A to ešte stále nie sú na konci. Mlyny melú pomaly ...

Názory k článku Zodpovednosť za škodu spôsobenú nepredložením prejudiciálnej otázky:

Tomas Kovac, 28. 09. 2015 v 23:08 - acte clair

SDEÚ prostredníctvom Ferreira da Silva odkázal národným súdom, že pri riešení otázky položiť alebo nepoložiť prejudicálku má doktrína acte clair svoje limity a presvedčenie súdu o tom, že otázka je dostatočne zrejmá, nie je postačujúce, ak aplikácia danej normy nie je zrejmá naprieč členskými štátmi.

Nemožno však povedať, že týmto rozhodnutím súdy stratili možnosť sa jednoducho odvolať na acte clair, ak prejudiciálku položiť nechcú (samozrejme po splnení ostatných podmienok, ku ktorým SDEÚ dospel vo veci Cilfit a ostatných). SDEÚ totiž v ten istý deň, ako rozhodol vo veci Ferreira da Silva, rozhodol aj v spojenej veci C-72/14 a C-197/14 X.

Vo veci X rozhodol luxemburský súd tak, že holandský najvyšší súd nebol povinný položiť prejudiciálku, keďže bolo len na ňom, aby posúdil, či aplikácia danej normy je tak jednoznačná, že neexistuje priestor na nijaké rozumné pochybnosti, hoci holandský súd nižšieho stupňa položil v podobnej veci týkajúcej sa úplne rovnakej problematiky SDEÚ prejudiciálnu otázku (najvyšší súd nebol povinný na odpoveď SDEÚ na otázku nižšieho stupňa ani počkať).

Z daných rozhodnutí teda sa dá prečítať asi len to, že testom pre posúdenie povinnosti položiť prejudiciálnu otázku v týchto prípadoch bude, či nejednoznačnosť existuje na úrovni jedného alebo sa nejednoznačnosť danej otázky rieši na úrovni viacerých členských štátov.

V konečnom dôsledku, právni zástupcovia môžu rozhodnutie vo veci Ferreira da Silva len privítať, SDEÚ bude mať možno viac roboty a na národné súdy budú asi kladené väčšie nároky, keďže okrem zodpovednosti za škodu, ako spomínal Juraj, môže svojvoľné nepoloženie prejudiciálnej otázky znamenať aj odňatie práva na zákonného sudcu.

Juraj Gyarfas, 24. 04. 2016 v 22:12 - k porušeniu práva na zákonného sudcu

"Wird trotz Vorlagepflicht nicht vorgelegt, wird freilich das Recht der Parteien auf den gesetzlichen Richter gem Art 83 Abs 2 B-VG verletzt." (Kodek, G.E., Mayr, P.G. Zivilprozessrecht. 3. Aufl. facultas: Wien, 2016, s. 328)

Juraj Gyarfas, 30. 07. 2016 v 18:42 - Tomášová

Zaujímavé rozhodnutie SDEÚ k zodpovednosti štátu za rozhodovanie súdov v rozpore s právom EÚ, avšak predtým, než bolo právo EÚ v konkrétnej otázke interpretované judikatúrou SDEÚ:

"1. Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom z dôvodu porušenia práva Únie rozhodnutím vnútroštátneho súdu môže vzniknúť iba vtedy, ak toto rozhodnutie vydáva súd tohto členského štátu rozhodujúci v poslednom stupni, čo v prípade sporu vo veci samej prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. Ak ide o tento prípad, rozhodnutie tohto vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v poslednom stupni môže založiť dostatočne závažné porušenie práva Únie umožňujúce vznik uvedenej zodpovednosti len vtedy, ak uvedený súd zjavne porušil uplatniteľné právo, alebo ak k tomuto porušeniu došlo napriek existencii riadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora v danej oblasti.

Nemožno sa domnievať, že vnútroštátny súd, ktorý pred rozsudkom zo 4. júna 2009, Pannon GSM (C‑243/08, EU:C:2009:350), v rámci exekučného konania o rozhodcovskom rozsudku, ktorým sa vyhovelo žalobe o zaplatenie pohľadávok na základe zmluvnej podmienky, ktorá sa má považovať za nekalú v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nepreskúmal ex offo nekalý charakter tejto podmienky, hoci disponoval právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, zjavne nerešpektoval judikatúru Súdneho dvora v tejto oblasti, a preto sa dopustil dostatočne závažného porušenia práva Únie.

2. Pravidlá o náhrade škody spôsobenej porušením práva Únie, ako sú pravidlá týkajúce sa ohodnotenia takej škody alebo vzťahu medzi žalobou o náhradu tejto škody a ostatnými prípadne dostupnými prostriedkami nápravy, upravuje právny poriadok každého členského štátu pri rešpektovaní zásad ekvivalencie a efektivity."

C‑168/15, Tomášová proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti SR, Pohotovosti s.r.o.

Juraj Gyarfas, 26. 01. 2017 v 23:43 - povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku

"Každý národný súd je povinný iniciovať prejudiálne konanie v prípadoch, ak sa zamýšľa odchýliť od konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ." (Kotrecová, A., Števček, M. In: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 622).

Juraj Gyarfas, 05. 04. 2018 v 18:18 - NSS ČR k zodpovednosti za porušenie práva EÚ

"Je-li dle čl. 5 odst. 5 Evropské úmluvy tomu, kdo byl zajištěn v rozporu se zákonem, garantováno právo na odškodnění, pak toto právo zároveň, vzhledem k shodnému obsahu čl. 6 Listiny základních práv EU, vyplývá přímo z unijního práva. Faktickým vyloučením soudního přezkumu i za situace, kdy došlo k formálnímu ukončení zajištění, ale cizinec zůstává zajištěn dle jiného předpisu, nelze o efektivní soudní ochraně ve smyslu směrnice mluvit vůbec. K porušení zásady efektivity v případě zastavení řízení o žalobě však dochází i z důvodu faktického vyloučení možnosti požadovat náhradu škody či nemateriální újmy způsobené porušením unijního práva ze strany státu. Zrušení rozhodnutí o zajištění pro nezákonnost je dle české právní úpravy nezbytným předpokladem toho, aby se poškozený mohl domáhat náhrady škody či nemateriální újmy způsobené mu zajištěním. Neumožňuje-li § 172 odst. 6 zákona o pobytu cizinců na základě žaloby věcný přezkum zákonnosti rozhodnutí o zajištění cizince před správními soudy ani v prvním stupni řízení, v případě, že je zajištění ukončeno před rozhodnutím soudu, je toto ustanovení v rozporu s uvedenými ustanoveními práva evropské unie, potažmo evropské úmluvy. "

NSS ČR, sp.zn. 10 Azs 317/2017

Juraj Gyarfas, 18. 05. 2018 v 17:00 - Eurokonformný výklad ako súčasť čl. 46

„Základné právo účastníka konania na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy zahŕňa nielen povinnosť ústavne súladnej interpretácie použitej právnej úpravy, ale v prípade prieniku s únijným právom, aj povinnosť eurokonformného výkladu.“

ÚS SR, III. ÚS 651/2016

Juraj Gyarfas, 21. 09. 2018 v 15:29 - NS ČR k režimu zodpovednosti za škodu

"Za okolností, kdy neexistuje adekvátní úprava odpovědnosti státu za porušení unijního práva na vnitrostátní úrovni, se v situaci, kdy dojde k porušení unijního práva, aplikují v souladu se zásadou přednosti podmínky odpovědnosti státu vyplývající z judikatury Soudního dvora a vnitrostátní zákon č. 82/1998 Sb. se použije pouze potud, pokud právo Evropské unie (včetně judikatury Soudního dvora), nestanoví jinak. Jinými slovy řečeno, zákon č. 82/1998 Sb. se použije tam, kde je jeho úprava souladná s úpravou unijního práva, nebo na otázky, které unijní právo neřeší, a to za předpokladu, že nijak neznemožní ani nadměrně neztíží právo jednotlivce na získání náhrady škody."

NS ČR, sp. zn. 28 Cdo 2927/2010, sp. zn. 28 Cdo 599/2012

Juraj Gyarfas, 22. 11. 2018 v 15:07 - infringement za nepredloženie prejudiciálnej otázky

Ak si dobre spomínam rešerš z čias písania rigoróznej práce (link tu, str. 48), nikdy v zásade nebolo sporné, že nepredloženie prejudiciálnej otázky vnútroštátnym súdom poslednej inštancie je porušením práva EÚ, za ktoré by Komisia teoreticky mohla iniciovať infringement konanie. Avšak z dôvodu politicky citlivej nezávislosti súdnictva to skôr nechcela robiť. Teraz bolo vydané (podľa mojich vedomostí) prvé rozhodnutie, v ktorom SDEÚ na základe žaloby Komisie konštatoval, že členský štát porušil právo EÚ tým, že jeho vnútroštátny súd poslednej inštancie v rozpore s čl. 267 ods. 3 ZFEÚ nepredložil prejudiciálnu otázku (C‑416/17). Išlo o daňovú schému, ktorá bola potenciálne v rozpore so základnými slobodami vnútorného trhu a francúzsky Conseil d'Etat napriek zjavným pochybnostiam o správnom výklade práva EÚ nepredložil prejudiciálnu otázku.

Juraj Gyarfas, 21. 12. 2018 v 14:35 - prejudiciálna otázka

„Nepredložením prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru dochádza k nesprávnemu obsadeniu súdu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, a teda k porušeniu základného práva na zákonného sudcu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Ak súd poslednej inštancie v prípade, že skúmané ustanovenie európskeho práva nemožno považovať za celkom jasné (acte clair) alebo judikatúrou súdneho dvora za objasnené v dostatočnej miere (acte éclairé), nepoloží súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku zameranú na správnu interpretáciu tohto ustanovenia, poruší základné právo strán konania na súdnu ochranu a na zákonného sudcu, resp. ich právo na spravodlivé súdne konanie.“

II. ÚS 381/2018

Juraj Gyarfas, 21. 12. 2018 v 14:35 - prejudiciálna otázka

Juraj Gyarfas, 27. 12. 2018 v 11:03 - aj odvolací súd môže byť súdom poslednej inštancie

ÚS ČR, II. ÚS 2504/10

Juraj Gyarfas, 27. 12. 2018 v 11:05 - k povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku

ÚS SR, IV. ÚS 206/08
NS SR, 8 Cdo 5/2013

Juraj Gyarfas, 03. 06. 2019 v 17:41 - ESĽP k nepredloženiu prejudiciálnej otázky SDEÚ

Zhrnutie doterajšej judikatúry:

“56. As regards the second aspect of the complaint, concerning the adequacy, within the meaning of Article 6 § 1 of the Convention, of the Kúria’s reasoning with respect to a potential reference for a preliminary ruling (see paragraph 52 above), the Court reiterates that the Convention does not guarantee, as such, any right to have a case referred by a domestic court to another national or international authority for a preliminary ruling. However, the Court does not rule out the possibility that, where a preliminary reference mechanism exists, refusal by a domestic court to grant a request for such a referral may, in certain circumstances, infringe the fairness of proceedings – in particular, where the refusal proves arbitrary, that is to say where there has been a refusal even though the applicable rules allow no exception to the principle of preliminary reference or no alternative thereto, where the refusal is based on reasons other than those provided for by the rules, and where the refusal has not been duly reasoned in accordance with those rules (see Ullens de Schooten and Rezabek, cited above, § § 57-59).

57. The general principles relating to the obligation of reasoning on the national courts against whose decisions there is no remedy under national law and which decide not to refer a question on the interpretation of EU law that has been raised before them to the CJEU for a preliminary ruling, have been set out in the case of Ullens de Schooten and Rezabek (cited above, § § 56 to 62; see also, mutatis mutandis, Vergauwen and Others v. Belgium (dec.), no. 4832/04, § § 89 and 90, 10 April 2012; Dhahbi v. Italy, no. 17120/09, § 31, 8 April 2014; Wind Telecomunicazioni S.P.A. v. Italy (dec.), no. 5159/14, § 34, 8 September 2015; and Avotiņš, cited above, § 110).

The gist of those principles is that the above-mentioned courts are obliged, in accordance with the Cilfit case-law (see paragraphs 39 to 41 above), to state the reasons why they have considered it unnecessary to seek a preliminary ruling; in particular, why they have found that the question is irrelevant, that the EU law provision in question has already been interpreted by the CJEU, or that the correct application of EU law is so obvious as to leave no scope for any reasonable doubt. Whilst the verification of the presence of such reasoning has to be made thoroughly, it is not for the Court to examine any errors that may have been committed by the domestic courts in interpreting or applying the relevant law. ”

SOMORJAI v. HUNGARY, Application no. 60934/13

Juraj Gyarfas, 20. 08. 2019 v 19:50 - SDEÚ

SDEÚ prehľadne zopakoval a potvrdil podmienky nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím národného súdu (resp. jeho porušením povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku SDEÚ). Stručne zhrnuté - národné právo nemusí prelomiť domáce účinky res iudicata z dôvodu rozporu s rozhodnutím SDEÚ (iba žeby rovnaké prelomenie bolo prípustné v prípade rozporu s rozhodnutím vnútroštátneho orgánu - v takom prípade nemôže byť právo EÚ "znevýhodnené"), ale zároveň existencia res iudicata nemôže byť prekážkou nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím vnútroštátneho súdu.

"1. The liability of a Member State for damage caused by a decision of a national court or tribunal adjudicating at final instance which breaches a rule of European Union law is governed by the conditions laid down by the Court, in particular in paragraph 51 of the judgment of 30 September 2003, Köbler (C‑224/01, EU:C:2003:513), without excluding the possibility that that State may incur liability under less strict conditions on the basis of national law. That liability is not precluded by the fact that that decision has acquired the force of res judicata. In the context of the enforcement of that liability, it is for the national court or tribunal before which the action for damages has been brought to determine, taking into account all the factors which characterise the situation in question, whether the national court or tribunal adjudicating at final instance committed a sufficiently serious infringement of European Union law by manifestly disregarding the relevant European Union law, including the relevant case-law of the Court. By contrast, European Union law precludes a rule of national law which, in such a case, generally excludes the costs incurred by a party as a result of the harmful decision of the national court or tribunal from damage which may be the subject of compensation.

2. European Union law, in particular Council Directive 89/665/EEC of 21 December 1989 on the coordination of the laws, regulations and administrative provisions relating to the application of review procedures to the award of public supply and public works contracts, as amended by Directive 2007/66/EC of the European Parliament and of the Council of 11 December 2007, and Council Directive 92/13/EEC of 25 February 1992 coordinating the laws, regulations and administrative provisions relating to the application of Community rules on the procurement procedures of entities operating in the water, energy, transport and telecommunications sectors, as amended by Directive 2007/66, as well as the principles of equivalence and effectiveness, must be interpreted as not precluding legislation of a Member State which does not allow review of a judgment, which has acquired the force of res judicata, of a court or tribunal of that Member State which has ruled on an action for annulment against an act of a contracting authority without addressing a question the examination of which was envisaged in an earlier judgment of the Court in response to a request for a preliminary ruling made in the course of the proceedings relating to that action for annulment.However, if the applicable domestic rules of procedure include the possibility for national courts to reverse a judgment which has acquired the force of res judicata, for the purposes of rendering the situation arising from that judgment compatible with an earlier national judicial decision which has become final –– where both the court which delivered that judgment and the parties to the case leading to that judgment were already aware of that earlier decision –– that possibility must, in accordance with the principles of equivalence and effectiveness, in the same circumstances, prevail in order to render the situation compatible with European Union law, as interpreted by an earlier judgment of the Court of Justice."

C–620/17, Hochtief Solutions AG Magyarországi Fióktelepe v Fővárosi Törvényszék

Juraj Gyarfas, 26. 08. 2019 v 19:37 - nevysporiadanie sa s návrhom na predloženie prejudiciálky

"Nevypořádání se s návrhem stěžovatelky na předložení předběžné otázky Soudnímu dvoru Evropské Unie ze strany Nejvyššího soudu je porušením práva stěžovatelky na spravedlivý proces, chráněného v čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod."

ÚS ČR, IV.ÚS 2607/17

Juraj Gyarfas, 27. 08. 2019 v 09:29 - ÚS ČR k acte claire

"I. Pokud obecný soud, proti jehož rozhodnutí není k dispozici opravný prostředek, nemá rozumné pochybnosti o výkladu ustanovení unijního práva, není povinen podat předběžnou otázku Soudnímu dvoru ani tehdy, kdy se daný výklad unijního práva liší od výkladu soudů nižších stupňů ve stejné věci. Za těchto podmínek nedochází k porušení práva na spravedlivý proces (čl. 36 odst. 1 Listiny) či práva na zákonného soudce (čl. 38 odst. 1 Listiny).

II. Potřeba obecného soudu dotazovat se prostřednictvím předběžné otázky na výklad unijního práva Soudního dvora je výrazně oslabena, pokud je spor v řízení naprosto jedinečný a předmětný výkladový problém nemůže mít v budoucnu žádný dopad na jednotu, soudržnost či vývoj unijního práva. Tuto skutečnost musí obecný soud podrobně zdůvodnit, jinak postupuje svévolně a vystavuje se hrozbě zrušení svého rozhodnutí pro porušení práva na spravedlivý proces (čl. 36 odst. 1 Listiny) či práva na zákonného soudce (čl. 38 odst. 1 Listiny).

III. Pokud obecný soud, proti jehož rozhodnutí je k dispozici opravný prostředek, změní v důsledku následování právního názoru vyšší instance svůj předchozí výklad unijního práva, postupuje i bez podání předběžné otázky v rámci svého uvážení a neporušuje právo na spravedlivý proces (čl. 36 odst. 1 Listiny) a zásady legitimního očekávání a právní jistoty (čl. 1 odst. 1 Ústavy)."

ÚS ČR, II.ÚS 3432/17

Juraj Gyarfas, 27. 08. 2019 v 10:33 - zodpovednosť štátu za porušenie práva EÚ súdom

"Česká republika odpovídá za porušení práva EU rozhodnutím soudu v posledním stupni, tedy i Nejvyššího soudu jako soudu dovolacího, za předpokladu kumulativního splnění podmínek, že 1) cílem porušeného právního předpisu je přiznání práv jednotlivcům, 2) porušení je dostatečně závažné, a 3) mezi porušením povinnosti ze strany státu a škodou způsobenou poškozenému existuje příčinná souvislost.

Z důvodu zvláštní povahy funkce soudu je stát odpovědný jen ve výjimečném případě (porušení práva je dostatečně závažné), jen když soudní rozhodnutí porušilo použitelné právo zjevným způsobem, přičemž pro takový závěr jsou rozhodující a) míra jasnosti a přesnosti porušeného pravidla, b) úmyslná povaha protiprávního jednání, c) omluvitelná nebo neomluvitelná povaha nesprávného právního posouzení, d) případný postoj zaujatý orgánem EU, a e) nesplnění povinnosti dotčeného soudu předložit předběžnou otázku, přičemž dostatečně závažné porušení práva EU nastane vždy, když bylo dotčené rozhodnutí přijato ve zjevném rozporu s judikaturou SDEU. O nároku na náhradu škody rozhodují soudy v režimu zákona č. 82/1998 Sb., tedy za podmínek platných pro podobné nároky vzniklé na základě vnitrostátního práva (zásada rovnocennosti), avšak požadavek uvedený v § 8 zákona spočívající ve zrušení posuzovaného rozhodnutí pro nezákonnost se neuplatní, neboť by v podmínkách české právní úpravy prakticky znemožňoval nebo nadměrně ztěžoval získání náhrady škody (zásada efektivity), pakliže porušení práva EU není důvodem zmatečnosti, ani obnovy řízení, a v obecné rovině není ani důvodem pro zásah Ústavního soudu.

V jakém pořadí v řízení o náhradu škody bude soud posuzovat naplnění jednotlivých předpokladů odpovědnosti státu (povaha porušeného pravidla, závažnost porušení či příčinná souvislost) se pak v každém konkrétním případě bude řídit zásadou hospodárnosti řízení."

NS ČR, sp. zn. 30 Cdo 2584/2016

Juraj Gyarfas, 26. 09. 2019 v 15:24 - ÚS ČR podľa čl. 267 ZFEÚ

"Ústavní soud České republiky není soudem, na který by dopadla povinnost položit předběžnou otázku Soudnímu dvoru Evropské unie dle čl. 267 alinea 3 Smlouvy o fungování Evropské unie; rozhodnutí Ústavního soudu tak nelze přezkoumávat z hlediska tvrzeného porušení práva Evropské unie.

Ústavní soud tedy neměl v posuzovaném řízení povinnost předložit Soudnímu dvoru Evropské unie předběžnou otázku, a proto není důvodů k revizi nálezové judikatury Ústavního soudu o nepřípustnosti přezkoumávání jím vydaných rozhodnutí ze strany obecných soudů, a to ani ve věcech, v nichž bylo či mělo být aplikováno právo Evropské unie. Uvedené právní posouzení na vnitrostátní úrovni ve výsledku nezbavuje poškozené práva na náhradu škody (újmy) způsobené porušením práva Evropské unie, své nároky však nemohou odvozovat od rozhodnutí Ústavního soudu o podané ústavní stížnosti."

NS ČR, sp. zn. 30 Cdo 3378/2018

Juraj Gyarfas, 31. 12. 2019 v 11:16 - povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku

"Pokud obecný soud, proti jehož rozhodnutí není opravný prostředek přípustný, nemá o výkladu práva Evropské unie rozumné pochybnosti, není povinen podat předběžnou otázku Soudnímu dvoru Evropské unie, ani když daný výklad je rozdílný od soudu nižšího stupně ve stejné věci. Uvážení však není založeno na pouhých subjektivních hodnoceních příslušného soudu poslední instance. Stále platí závěr Ústavního soudu (sp. zn. II. ÚS 1608/19), podle něhož výklad práva Evropské unie nemůže být svévolný či neudržitelný. Ústavní soud sice nemá pravomoc hledat správné uplatnění unijního práva (to činí obecné soudy) nebo autoritativně vykládat jeho obsah (to činí Soudní dvůr Evropské unie), je však oprávněn přezkoumat zmíněný kvalifikovaný deficit výkladu i uplatnění práva Evropské unie."

ÚS ČR, I.ÚS 2224/19

Juraj Gyarfas, 19. 01. 2021 v 10:00 - odvolanie proti neprerušeniu konani

"Pokiaľ ide o výrok o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného pred Všeobecným súdom Európskej únie ako vec [...], odvolací súd, bez ohľadu na vecnú správnosť tohto rozhodnutia i ďalšie okolnosti ([...]) odvolací súd nemal inú možnosť, než v tejto časti odvolanie žalovaného podľa § 386 písm. c) C.s.p. odmietnuť, keď z ustanovenia § 355 ods. 2 C.s.p., v spojení s ust. § 357 písm. n) C.s.p vyplýva, že proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, na rozdiel od uznesenia o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 C.s.p., odvolanie nie je prípustné."

KS BA, sp. zn. 8Co/66/2018

Toto mi trochu pripomína diskusiu, ktorá kedysi prebiehala tu: https://www.lexforum.sk/494

Vladislav Pečík, 19. 01. 2021 v 16:22 - ad) odvolanie proti neprerušeniu konania

samotný komentár k CSP od CH Beck na jednom mieste tvrdí, že odvolanie prípustné nie je, a inde tvrdí, že prípustné je.

"Vzhľadom na § 357 písm. n) CSP bude odvolanie prípustné aj proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania."

(KOTRECOVÁ, Alexandra. § 164 [Fakultatívne prerušenie konania]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný sporový poriadok. 1. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 628.)

vs.

"Ak bol však podaný návrh na prerušenie konania a súd mu nevyhovel, nie je proti zamietavému uzneseniu prípustné odvolanie podľa § 357 písm. n)."

(FICOVÁ, Svetlana. § 357 [Prípustnosť odvolania proti uzneseniu]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný sporový poriadok. 1. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 1194.)

čisto gramaticky skôr vyplýva, že odvolanie by prípustné byť malo, keďže § 357 písm. n) CSP hovorí iba o uznesení o prerušení konania, ale nerozlišuje, či ide o pozitívne alebo negatívne rozhodnutie (narozdiel od napr. písm. g) a h). Plus ústavné pravidlo, že ak je nejednoznačnosť v právnej úprave, prednosť má mať ten výklad, ktorý priznáva viacej procesných práv.

Lukáš Petrek, 23. 01. 2021 v 19:55 - ad odvolanie proti neprerušeniu konania

Podľa môjho názoru nie je odvolanie prípustné a vyplýva to aj z ustanovení CSP.

Predovšetkým v ustanovení § 357 CSP sú vymedzené prípady, v ktorých je odvolanie prípustné proti uzneseniu, či už súd návrhu vyhovie alebo ho zamietne (napr. písm. d/, f/ spomínaného ustanovenia). Písm. n/ by preto v prípade prípustnosti odvolania zrejme znelo „Odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164,“.

Zároveň z ustanovenia § 162 ods. 3 CSP vyplýva, že ak súd nepovažuje návrh na prerušenie konania za dôvodný, tak o ňom nevydá samostatné uznesenie, ale zamietne ho až v rozhodnutí vo veci samej. V takom prípade aj stráca opodstatnenie podanie odvolania proti tomuto uzneseniu, keďže konanie vo veci samej je skončené.

Ak si strana myslí, že neprerušenie konania malo negatívny vplyv aj na samotné rozhodnutie vo veci samej, tak môže podať odvolanie proti tomuto rozhodnutiu (výroku týkajúceho sa veci samej) s poukazom na túto skutočnosť. K tomu podporne aj v § 391 ods. 1 CSP sa uvádza, že odvolací súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie a prerušiť konanie.

Juraj Gyarfas, 07. 02. 2021 v 12:38 - ESĽP k povinnosti predložiť prejudiciálku

Rád by som upozornil na veľmi užitočné zhrnutie judikatúry ESĽP k otázke, kedy je nepredloženie prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ porušením práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru: Krommendijk , J. Tell me more, tell me more: the obligation for national courts to reason their refusals to refer to the CJEU in Sanofi Pasteur. February 20, 2020. Strasbourg Observers

Juraj Gyarfas, 25. 02. 2021 v 10:07 - ÚS ČR k dovolaniu pre rozpor s judikatúrou SDEÚ

"I. Ústavně konformní výklad ustanovení § 237 zákona č. 99/1963 Sb., občanský soudní řád, ve znění pozdějších předpisů, vyžaduje, aby za přípustné bylo považováno i dovolání, směřující proti napadenému rozhodnutí odvolacího soudu, které závisí na vyřešení otázky hmotného nebo procesního práva, při jejímž řešení se odvolací soud odchýlil od ustálené rozhodovací praxe Soudního dvora Evropské unie.

II. Dovolává-li se účastník řízení právního názoru formulovaného v závazné části rozsudku Soudního dvora Evropské unie jako kategorický ve vztahu k určitému širšímu okruhu situací, aniž z něj v odůvodnění rozsudku definuje výjimky či jiné limitace, a obecný soud má za to, že situace účastníka řízení sice patří do tohoto okruhu, ale takový právní názor se na ni podle svého účelu nevztahuje, je jeho povinností předložit Soudnímu dvoru Evropské unie předběžnou otázku, pokud jej na účastníkovu situaci vztáhnout nehodlá. Nahradí-li tento postup vlastním zužujícím výkladem, dopouští se porušení práva na zákonného soudce dle čl. 38 odst. 1 Listiny základních práv a svobod tohoto účastníka řízení.

III. Domáhá-li se dovolatel v řízení o dovolání dle zákona č. 99/1963 Sb., občanský soudní řád, ve znění pozdějších předpisů, závěrů rozhodovací praxe Soudního dvora Evropské unie, je Nejvyšší soud povinen tyto závěry, nejsou-li zcela zjevně pro danou věc bez relevance, při rozhodnutí o dovolání zohlednit a v odůvodnění svého rozhodnutí se vypořádat s tím, jakým způsobem se do jeho rozhodnutí promítly, zejména zda a proč je na danou věc bylo, či nebylo možno vztáhnout. Neučiní-li tak, dopouští se tím porušení ústavně zaručeného základního práva dovolatele na soudní ochranu dle čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod."

ÚS ČR, sp. zn. II.ÚS 2522/19

Juraj Gyarfas, 05. 04. 2021 v 22:30 - ÚS SR k povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku

"34. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre pripustil, že nepredloženie prejudiciálnej otázky všeobecným súdom poslednej inštancie môže predstavovať ústavnoprávny problém, ktorý možno namietať sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy (III. ÚS 151/07, IV. ÚS 206/08, III. ÚS 207/09, III. ÚS 388/2010, č. 99/2010 Zbierky nálezov a uznesení ústavného súdu; porov. tiež sťažnosť pred ESĽP č. 40265/07 Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s., v. Slovakia; bod 25 návrhu generálneho advokáta Pedra Cruz Villalóna prednesené 10. júna 2010 vo veci C-173/09 – tam je citované uznesenie IV. ÚS 207/09, Bobek, Michal and Kosar, David, The Application of European Union Law and the Law of the European Convention of Human Rights in the Czech Republic and Slovakia: An Overview (April 17, 2010). NATIONAL JUDGES AND SUPRANATIONAL LAWS. A COMPARATIVE OVERVIEW ON THE NATIONAL TREATMENT OF EU LAW AND THE ECHR, G. Martinico & O. Pollicino, eds., pp. 157-190, Europa Law Publishing, 2010. Available at SSRN: https://ssrn.com/abstract=1591370, Jánošíková, M. Komunitárne právo v judikatúre ústavných súdov SR a ČR. Bratislava: Iura Edition, 2009, s. 65 a nasl., II. ÚS 440/2011, Ježová, D. Prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom EÚ, Žilina: Eurokódex, 2013, 5. kapitola).

35. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo na riadne odôvodnenie, vyrovnávajúce sa so všetkými podstatnými argumentmi účastníka. Porušenie povinnosti súdu poslednej inštancie predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru tak môže byť posudzované z pohľadu čl. 46 ods. 1 ústavy aj v prípade, ak by súd nevyhovel návrhu účastníka na jej predloženie bez toho, aby toto nevyhovenie riadne odôvodnil (II. ÚS 440/2011).

36. Vo veci Ullens a Schooten v Belgicko (sťažnosť č. 3989/07 a 38353/07, rozsudok z 20. septembra 2011; porov. Žondra, M. Povinnost vnitrostátního soudu posledního stupně předložit předběžnou otázku z pohledu Úmluvy, In: Přehled rozsudků Evropského soudu pro lidská práva, č. 2/2012, s . 115 a nasl.) ESĽP rozhodol, že komponentom čl. 6 ods. 1 dohovoru, jeho časti týkajúcej sa spravodlivého procesu, je povinnosť súdov odôvodniť rozhodnutie, ktorých odmietol podať predbežnú otázku (Article 6 § 1 thus imposes, in this context, an obligation on domestic courts to give reasons, in the light of the applicable law, for any decisions in which they refuse to refer a preliminary question, especially where the applicable law allows for such a refusal only on an exceptional basis.). Vo veci Dhahbi v. Taliansko (sťažnosť č. 17120/09, rozsudok z 8. apríla 2014) ESĽP po prvýkrát vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že sa tamojší kasačný súd vôbec nezaoberal návrhom na položenie predbežnej otázky. Z nedávnej doby možno uprieť pozornosť na rozhodnutie Somorjai v. Maďarsko (sťažnosť č. 60934/13, rozsudok z 28. 8. 2018) vrátane odlišného stanoviska.

37. Návrh na podanie predbežnej otázky môže byť formálnejší, s petitom na prerušenie, alebo menej formálny vo forme podnetu, resp. argumentácie [porov. tiež Jánošíkova, M. A čo keď (ne)predloží? (Možnosti obrany proti predloženiu, prípadne nepredloženiu prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie); Justičná revue, 65, 2013, č. 1. s. 17 – 30.].

38. Podnet na predbežnú otázku možno podať aj po koncentrácii, pretože platí (i) princíp iura novit curia (napr. § 122 SSP), (ii) o judikáte ako o reflexii objektívneho práva môže účastník súd informovať kedykoľvek a súd ho tak môže vziať do úvahy („Vo svojej podstate ostáva zachovaný princíp, že koncentrácia sa nevzťahuje na právnu kvalifikáciu, resp. na právne posúdenie veci stranou alebo jej advokátom (v nadväznosti na doktrínu iura novit curia). Argumenty súvisiace s interpretáciou a aplikáciou práva nepodliehajú koncentrácii a môžu byť prezentované kedykoľvek počas konania.“ In: Sedlačko, F, Filová, A. Rekodifikácia civilného procesného práva: Koncentrácia konania, Bulletin advokácie 10/2016, s. 4) a (iii) napokon súd môže z vlastnej iniciatívy podať predbežnú otázku aj po koncentrácii. Nie nepodobne vyznieva aj rozsudok Súdneho dvora zo 14. decembra 1995 vo veci C-312/93, Peterbroeck, Van Campenhout & Cie SCS proti Belgickému kráľovstvu (ECLI:EU: C:1995:437).

38.1 Ústavný súd v náleze sp. zn. IV. ÚS 291/2018 uviedol, že účastník konania môže rozvinúť v opravnom prostriedku už uvedené argumenty.

39.1 Pán Peterbroek uplatnil pred správnym súdom argument, že výška daňovej sadzby je prekážkou slobody usadzovania. Podľa belgického národného práva išlo o nový žalobný dôvod, ktorým sa už súd nemohol zaoberať. Cour d´appel sa opýtal: „'Must Community law be interpreted as meaning that a national court hearing a dispute concerning Community law must set aside a provision of national law which it considers makes the power of the national court to apply Community law which it is bound to safeguard subject to the making of an express application by the plaintiff in the dispute within a short time-limit which, however, does not apply to applications based on the breach of an — albeit limited — number of principles of national law, in particular the bar on the right to impose taxation outside a given period and the force of res judicata.?“

39.2 Výrok veci C-312/93, Peterbroeck znie (neoficiálny preklad): Právo Spoločenstva bráni použitiu procesného ustanovenia, ktoré za takých podmienok, ako sú podmienky dotknutého konania vo veci prerokúvanej v pôvodnom konaní, zakazuje vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu v rámci svojej právomoci, aby z úradnej moci posúdil zlučiteľnosť vnútroštátneho právneho aktu a ustanovením Spoločenstva, ak sa procesný subjekt v určitej lehote tohto ustanovenia Spoločenstva neodvolal. („Community law precludes application of a domestic procedural rule whose effect, in procedural circumstances such as those in question in the main proceedings, is to prevent the national court, seised of a matter falling within its jurisdiction, from considering of its own motion whether a measure of domestic law is compatible with a provision of Community law when the latter provision has not been invoked by the litigant within a certain period.“)

39.3 Vo veci Peterboreck však bol štandard nastavený až príliš jednostranne, čo neskoršia judikatúra zmierňovala [„Otázkou zůstává, nakolik musí vnitrostátní rozhodovací orgán přihlížet k přímo účinnému ustanovení ex offo, pokud dotčená soukromá osoba ve vnitrostátním sporu týkajícím se opožděně či nesprávně provedené směrnice (vertikální) přímý účinek nenamítá. Ve výše zmíněném rozsudku ve věci Verholen je formulována pouze možnost, nikoliv povinnost vnitrostátních soudů přímý účinek uplatnit z vlastního podnětu. V rozsudku C-312/93 Peterbroeck se pak již kategoričtěji uvádí, že komunitární právo (dnes unijní právo) brání aplikaci vnitrostátní procesní normy, která zakazuje vnitrostátnímu soudci přezkoumat z moci úřední slučitelnost aktu vnitrostátního práva s ustanovením komunitárního (unijního) práva, pokud na něj jednotlivec ve stanovené lhůtě nepoukázal. Toto velmi přísné konstatování si však záhy vyžádalo jistou korekci s ohledem na nutnost respektovat procesní autonomii stran dle vnitrostátního práva. V rozsudku C-430/93 van Schijndel je tato problematika rozvedena poněkud podrobněji, byť ani zde závěr není jednoznačný. Soudní dvůr zde uvádí, že národní soudy mají zajistit právní ochranu, která jednotlivcům vyplývá z přímo účinných ustanovení komunitárního (unijního) práva. V civilních sporech mají národní soudy tam, kde to vnitrostátní právo dovoluje, aplikovat přímo účinná ustanovení komunitárního (unijního) práva, a to i v případě, kdy to daná strana sporu přímo neuplatnila. Tato právní věta by tedy směřovala k tomu, že soudy mají přímý účinek aplikovat ex offo. Na druhou stranu však komunitární (unijní) právo podle uvedeného rozsudku nepožaduje, aby soudy ze svého podnětu vznášely otázky týkající se porušení komunitárního (unijního) práva tam, kde by její prozkoumání způsobilo, že se soudy budou muset vzdát své pasivní role a jít nad rámec projednávaného sporu definovaného spornými stranami (tj. nad rámec petitu). Soudy se tedy v případech, kdy to vnitrostátní právo neumožňuje, nesmí spoléhat na jiné skutečnosti a okolnosti, než o které strana se zájmem o aplikaci ustanovení komunitárního (unijního) práva opírá svůj nárok.“ In. Whelanová, M. Účinky unijního práva ve světle judikatury Soudního dvora, Správní právo 3/2011, s. LXXIV a nasl. https://www.mvcr.cz/clanek/ucinky-unijniho-prava-ve-svetle-judikatury-soudnihodvora.aspx]. Z rozhodovacej praxe Súdneho dvora možno odvodiť, že súd nemá zakázané podať predbežnú otázku, na ktorú dostane impulz aj po uplynutí lehoty na podanie opravného prostriedku.

[…]

43. Ústavný súd pritom neprehliadol, že najvyšší súd hovorí o účelovosti konania žalobcu (porov. bod 31). Skutočnosť, že sa žalobca obracia na súd s nie nerozumným podnetom, nemožno označiť za účelovosť. Aj z rozhodnutia Peterbroeck vyplýva, že ex offo môže súd predbežnú otázku podať aj po koncentrácii. Najvyšší súd je z pohľadu čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie povinný podať predbežnú otázku, ak ide o nejasný výklad práva Európskej únie. Na podnet sťažovateľky po koncentrácii najvyšší súd meritórne reagovať mohol (ale nemusel). Vrátiac sa však k účelovosti podnetu, možno uviesť, že každá procesná strana sa snaží upevňovať svoju právnu pozíciu, a tak je nutné veľmi triezvo vyčítať procesným stranám „účelovosť“. Akokoľvek skutočnosť, že najvyšší súd označil podnet za účelový, nedosahuje intenzitu protiústavnosti. Vzhľadom na argumenty vyjadrene v bode 42 a 43 odôvodnenia tohto nálezu ústavný súd ústavným sťažnostiam v častiach prvej námietky (neakceptovanie návrhu na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru) nevyhovuje. "

ÚS SR, II. ÚS 504/2018

Juraj Gyarfas, 10. 10. 2021 v 20:56 - spresnenie CILFITu

"Article 267 TFEU must be interpreted as meaning that a national court or tribunal against whose decisions there is no judicial remedy under national law must comply with its obligation to bring before the Court of Justice a question concerning the interpretation of EU law that has been raised before it, unless it finds that that question is irrelevant or that the provision of EU law in question has already been interpreted by the Court or that the correct application of EU law is so obvious as to leave no scope for any reasonable doubt.

The existence of such a possibility must be assessed in the light of the characteristic features of EU law, the particular difficulties to which the interpretation of the latter gives rise and the risk of divergences in judicial decisions within the European Union.

Such a court or tribunal cannot be relieved of that obligation merely because it has already made a reference to the Court for a preliminary ruling in the same national proceedings. However, it may refrain from referring to the Court a question for a preliminary ruling on grounds of inadmissibility specific to the procedure before that court or tribunal, subject to compliance with the principles of equivalence and effectiveness."

C‑561/19

Juraj Gyarfas, 29. 12. 2021 v 20:38 - právo EÚ ako referenčná norma v konaní o súlade predpisov

Minimálne od nálezu vo veci zisku zdravotných poisťovní (PL .ÚS 3/09) bola opora pre tvrdenie, že referenčnou normou v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy je aj právo EÚ ("Z dosiaľ uvedeného vyplýva zásadný záver, podľa ktorého za súčasného platného právneho stavu je ústavný súd oprávnený v konaní o súlade právnych predpisov začatom na návrh skupiny poslancov preskúmať súlad vnútroštátneho zákona s medzinárodnou zmluvou, ktorej definičné znaky sú uvedené v čl. 125 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 ústavy, t. j. v danom prípade rozhodnúť aj o nesúlade napadnutých ustanovení zákona o zdravotných poisťovniach s čl. 18, čl. 49, čl. 54 a čl. 63 Zmluvy o fungovaní EÚ, tak ako navrhuje skupina poslancov.").

V aktuálnom rozhodnutí o povinnom hlásení údajov v rámci DPH legislatívy ústavný súd túto judikatúru systematicky uchopil a načrtol rôzne alternatívy, v ktorých je právo EÚ v konaní podľa čl. 125 ústavy relevantné.

"29. Pri abstraktnej kontrole podľa čl. 125 ústavy vykonáva ústavný súd prieskum podľa viacerých referenčných rámcov, najčastejšie podľa ústavy a ústavných zákonov, dohovoru a charty. Ich voľba je v dispozícii navrhovateľa [ § 45 a § 75 písm. c) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Právo Európskej únie (ďalej aj „EÚ“) môže mať dopad na predmet abstraktného prieskumu, ako aj referenčný rámec. Princíp prednosti práva EÚ (čl. 7 ods. 2 ústavy) sa uplatní na obe stránky. Uplatní sa na zistenie toho, aké pravidlá tvoria právny poriadok, ktorý sa preskúmava, ale aj na určenie obsahu referenčného rámca, s ktorým sa súladnosť skúma.
30. Postupnosť prieskumu závisí od toho, či je skúmaná právna otázka:
1. neharmonizovaná,
2. neúplne harmonizovaná alebo
3. plne harmonizovaná právom EÚ.
30.1. Ak je preskúmaná právna norma neharmonizovaná, ústavný súd v prípade mnohosti referenčných rámcov a zhodnosti označených práv ťažiskovo skúma súlad s ústavou a prípadne aj súlad s dohovorom alebo inou referenčnou normou. Charta sa v týchto prípadoch v zásade neaplikuje (čl. 51 ods. 1). Aj pri prieskume podľa ústavy v kontexte neharmonizovanej úpravy je však judikatúra k ostatným referenčným normám, najmä dohovoru a charte stále prítomná ako možný zdroj obohatenia výkladu jej ustanovení.
30.2. Ak je preskúmaná právna norma neúplne harmonizovaná právom EÚ, ústavný súd v prípade mnohosti referenčných rámcov skúma najprv ich súladnosť s ústavou. Judikatúra k ostatným referenčným normám, najmä dohovoru a charte ostáva stále prítomná ako zdroj obohatenia výkladu a určenia rozsahu možnosti uváženia slovenského zákonodarcu. Základné situácie, ktoré môžu nastať sú tieto:
(i) Výklad vnútroštátnych noriem vo svetle práva EÚ pripúšťa ich súlad s ústavou; ústavný súd v takom prípade vykoná ústavno-konformný výklad z interpretačných možností poskytovaných právom EÚ. Ak to navrhovateľ žiada, explicitne sa v ďalšom kroku preskúma aj ich súlad s chartou, pričom sa osobitne musí skúmať rozsah jej aplikovateľnosti, prípadne tiež aj dopad na princípy práva Európskej únie, ak o ich dodržaní existuje pochybnosť [čl. 51 ods. 1 charty a jeho výklad v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“), napr. Åkerberg Fransson, C-617/10, ako aj iné princípy podľa Stefano Melloni C-399/11, bod 60].
(ii) Výklad vnútroštátnych noriem, ktorými sa nesprávne (z pohľadu európskeho a ústavného) implementuje právo EÚ, nepripúšťa ich súlad s ústavou; ústavný súd v takom prípade konštatuje porušenie a zákonodarca musí vykonať nápravu v súlade s ústavou a právom EÚ. Aj výklad vo svetle práva EÚ je obmedzený všeobecne akceptovanými metódami výkladu práva, a teda nemôže ísť „contra legem“ (SDEÚ, Konstantinos Adeneler C-212/04, bod 110, Pupino C-105/03, body 44, 47). Ak vznikne pochybnosť o výklade práva EÚ, ústavný súd sa obráti na SDEÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [ďalej len „ZFEÚ“ (pozri bližšie II. ÚS 381/2018)]. Súladnosť s chartou ako explicitnou referenčnou normou v tomto prípade už osobitne skúmať netreba (PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 10/2014).
(iii) Výklad vnútroštátnych noriem vo svetle práva EÚ nepripúšťa ich súlad s ústavou, pričom existuje pochybnosť o platnosti práva EÚ. Ústavný súd sa v takom prípade obráti na SDEÚ na účely preskúmania platnosti podľa čl. 267 ZFEÚ. Svoje pochybnosti vyjadrí vzhľadom na referenčný rámec charty (porov. Foto-frost, C-314/85, bod 15 a nasl., porov. explicitnejšie body 44 – 46 stanoviska AG Stix-Hackl vo veci Intermodal Transports, C-495/03, napr. rakúsky ústavný súd, VfGH, Vorratsdatenspeicherung, sp. zn. G 47/12 ua, vo veci, ktorá viedla k Digital Rights Ireland, C‑293/12 a C‑594/12, a neskôr ovplyvnila rozhodnutie PL. ÚS 10/2014).
30.3. Ak je preskúmaná právna norma plne harmonizovaná právom EÚ, ústavný súd v prípade mnohosti referenčných rámcov preskúma najprv ich súladnosť s chartou. Vyplýva to z toho, že spoločná legislatíva tvorená v rámci preneseného výkonu práv musí byť meraná v prvom rade podľa spoločného katalógu ľudských práv. Plná harmonizácia v určitej oblasti znamená, že právo EÚ v danej otázke neposkytuje priestor pre uváženie slovenského zákonodarcu (napr. SDEÚ vo veciach: Funke Medien, C-469/17, bod 35 a nasl.; Pelham and Others, C-476/17, bod 58 a nasl.; Breyer, C-582/14, bod 57; Fashion ID, C-40/17, body 54 a 55; Huber, C-524/06, bod 52; naopak, príkladom uváženia: čl. 85 GDPR, pozri obšírne aj rozhodnutie BVerfG, napr. sp. zn. 1 BvR 276/17, bod 42 a nasl.). Ak ústavný súd dospeje k záveru, že právna norma nie je v súlade s chartou alebo existuje pochybnosť o výklade predmetu skúmania alebo použitého referenčného rámca, ústavný súd sa obráti na SDEÚ podľa čl. 267 ZFEÚ. V prípade zistenia súladu s chartou, ak to navrhovateľ žiadal, sa explicitne následne preskúma aj súlad s ústavou. Súlad sa pritom posúdi aj podľa zásad ekvivalentnosti ochrany a lojálnej spolupráce pri ochrane práv (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, pozri aj II. ÚS 501/2010, bod 20). Delegáciou právomocí sa totiž štát nezbavuje svojej zodpovednosti voči jednotlivcovi a aj ako člen spoločenstva štátov musí zabezpečiť, aby vzniknutá organizácia poskytovala porovnateľný stupeň ochrany základných práv a slobôd [obdobne Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciach Bosphorus v. Írsko, č. 45036/98, La société Etablissement Biret et CIE S.A. v. 15 členských štátov EÚ, č. 13762/04]."

PL. ÚS 25/2019

Juraj Gyarfas, 03. 02. 2022 v 10:53 - ex offo aplikácia práva EÚ

"Za ústavne neakceptovateľný je možné označiť postup dovolacieho súdu, ktorým pri svojom rozhodovaní nezohľadní právnu úpravu vo svetle príslušného eurokonformného výkladu (čo je jeho povinnosťou bez ohľadu na to, že sa toho dovolateľ prípadne výslovne nedomáhal), pretože všeobecné súdy sú zároveň súdmi Európskej únie, ktoré sú povinné aplikovať úniové právo. "

III. ÚS 309/2020

Juraj Gyarfas, 08. 02. 2022 v 20:42 - ešte k výkladu smerníc

"14. Súdny dvor vo veci Križan a ostatní (vec C-416/10) zaviedol rozlíšenie medzi únijnou a ústavnou relevanciou sporu o právo. Smernice EÚ nie sú ústavne relevantným prameňom práva v Slovenskej republike. Sťažovateľ neuviedol, v čom v okolnostiach prípadu spočíva ústavná intenzita nesprávneho (euro-nekonformného) výkladu použitého vo vnútroštátnej aplikácii únijného práva so silou smernice.

15. K prameňom primárneho európskeho práva v kategórii „právne záväzných aktov ES/EÚ“ (čl. 7 ods. 2 ústavy) treba zo sekundárneho európskeho práva pripočítať nariadenia a case-law Súdneho dvora, ktoré by sa pri zaužívanom slovenskom pohľade na súdne rozhodnutie ako prameň práva ľahko vymklo spod ochrany doložkou prednosti, ak by sa v ústave použil konzervatívnejší pojem, akým je pojem „právne záväzné akty ES a EÚ“.

16. Ako osobitnú otázku v súvislosti s výkladom pojmu „právne záväzné akty ES/EÚ“ treba uviesť smernice EÚ. V ich prípade prichádza do úvahy alternatívny výklad, pričom v prvej verzii, pri interpretácii prihliadajúcej na „nomenklatúru“ prameňov práva ES/EÚ smernice k „právne záväzným aktom“ podľa čl. 7 ods. 2 ústavy zaradiť nemožno. Naopak, v druhej verzii smernice patria k prameňom práva ES/EÚ, ktoré podľa čl. 7 ods. 2 ústavy môžu mať prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Alternatíva je daná samou povahou smerníc, predurčuje ju ich obsah, ktorý je zväčša adresovaný iba členským štátom, ale niekedy upravuje aj práva fyzických osôb a právnických osôb. Takto vymedzená otázka „právne záväzných aktov ES/EÚ“ stráca doterajší politický či akademický charakter a stáva sa veľmi významnou právnou otázkou interpretácie a aplikácie európskeho práva na rozhraní s ústavným právom.

17. V prvej alternatíve výkladu pojmu „právne záväzné akty ES/EÚ“ pod tento pojem nemožno subsumovať ani smernice, lebo tie sú určené na založenie pozitívneho záväzku členských štátov prijať v určených lehotách vnútroštátnu právnu úpravu s predpísaným „smernicovým“ obsahom, ale nie sú použiteľné na priamu aplikáciu ako prameň vnútroštátneho práva. Ak štát nesplní pozitívny záväzok vôbec, ak ho nesplní v celom rozsahu záväzku alebo ak ho nesplní včas, transpozícia smernice do vnútroštátneho práva sa nedeje prednostnou aplikáciou smernice pred vnútroštátnou právnou úpravou. Proti štátu, ktorý nevytvorí vnútroštátnu právnu úpravu zhodnú so smernicou, sa začne konanie určené na donútenie členského štátu k transpozícii smernice. Preto v súlade s európskym právom nemožno smernice označiť za právne záväzné akty ES/EÚ podľa čl. 7 ods. 2 ústavy.

18. V druhej alternatíve účel smerníc v európskom práve treba postaviť do úzadia, „na druhú koľaj“. V procese transpozície smerníc do právneho poriadku Slovenskej republiky sa nielen hypoteticky, ale aj fakticky dejú chyby. Smernice sú transponované nesprávne, časť ich obsahu sa nestane súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. V takých prípadoch obsah smernice, ktorý sa nedostane do zákona, ale „presahuje ho“, by sa mohol stať súčasťou úpravy aplikovanej na Slovensku podľa ustanovenia čl. 7 ods. 2 ústavy, pomocou interpretácie práva vyvodenej z prednosti „právne záväzného aktu smernice“ pred zákonmi Slovenskej republiky tak, že súbor práv a povinností určených smernicou, ale nie zákonom by sa vo fáze aplikácie práva vynucoval orgánmi verejnej moci v Slovenskej republike podľa čl. 7 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy.

19. V prospech druhej alternatívy možno odkázať aj na meniaci sa význam smerníc v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora. Súdny dvor za eurokonformný výklad smerníc označil taký výklad, pri ktorom sa smernice uznávajú za prameň práva upravujúci právne postavenie fyzických osôb a právnických osôb vtedy, keď týmto subjektom práva zo smernice vyplýva viac práv, resp. väčší rozsah práv, ako priznáva vnútroštátne právo. Uplatnenie smernice je obmedzené na vertikálne vzťahy osoby voči štátu (C-14/83, Sabine von Colson and Elisabeth Kamann v. Land Nordrhein-Westfalen; C-106/89 Marleasing SA v. La Comercial Internacional de Alimentacion SA). Inak povedané, eurokonformný výklad smernice umožňuje uplatniť smernicu v prospech fyzickej osoby alebo právnickej osoby, 11 ale vylučuje uplatnenie smernice v ich neprospech. Túto doktrínu eurokonformného výkladu už uplatnil aj ústavný súd, hoci nevyhovel sťažnosti v konaní, v ktorom ju uplatnil (II. ÚS 440/2011).

20. Priame uplatnenie práv zo smernice EÚ podľa doktríny eurokonformného výkladu sa netýka horizontálnych vzťahov medzi fyzickými a právnickými osobami navzájom. V dôsledku toho napríklad spotrebiteľ nemôže žalovať podnikateľa, že mu poskytol tovar alebo službu bez vlastností predpísaných smernicou. Praktickým dôsledkom je, že na rad politík EÚ a odvetví spoločného trhu sa smernice ako prameň práva pre fyzické osoby a právnické osoby nebudú vzťahovať, lebo povaha ich regulácie sa viaže s opatreniami smerujúcimi výlučne voči štátom (napr. v ochrane spotrebiteľa, pri úprave bezpečnosti výrobkov atď.) Z hľadiska témy „právne záväzných aktov ES a EÚ“ ako ústavnoprávneho pojmu relevantného na území Slovenskej republiky to znamená, že smernice s prednosťou pred zákonmi Slovenskej republiky založenou case-law Súdneho dvora v dohľadnom čase budú skôr výnimkou ako pravidlom. Ak by sa výnimka mala zmeniť na pravidlo, napríklad pri chybe v transpozícii smernice, potom právnym základom pre taký výklad nie je case-law Súdneho dvora, ale čl. 7 ods. 2 ústavy a jeho interpretácia nad rámec case-law.

21. Sťažovateľ nenamietol nesprávnu transformáciu únijného práva (smernice) do právneho poriadku Slovenskej republiky. Sťažovateľ namietol nesúlad aplikácie práva všeobecnými súdmi Slovenskej republiky s case-law Súdneho dvora ES/EÚ, porušenie eurokonformného výkladu únijného práva. Porušenie únijného práva nezakladá vždy aj porušenie ústavného práva. K takému právnemu účinku dochádza iba vtedy, keď porušenie prameňa únijného práva má ústavnú intenzitu.

22. Ústavný súd nemá právomoc preskúmať dodržanie prameňa únijného práva nielen za podmienok vymedzených v case-law Súdneho dvora ES/EÚ, ale ani v sporoch o právo, ktoré nedosahujú ústavnú intenzitu protiprávnosti. Skutočnosť, že bolo porušené únijné právo, sama osebe nezakladá ústavnú intenzitu protiprávneho stavu."

I. ÚS 14/2017

_________________

"3. Práve smernice ako typová kategória predpisov sekundárneho práva sú (na rozdiel od nariadení) typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým osobám a právnickým osobám v jednotlivých členských štátoch. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „zmluva o fungovaní EÚ“) je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

Citované ustanovenie primárneho práva Európskej únie vysiela zrozumiteľné posolstvo vnútroštátnym orgánom členských štátov zaväzujúc ich na taký výkon ich vrchnostenských kompetencií, ktorý zabezpečí dosiahnutie výsledku očakávaného smernicou. Inými slovami, ide tu o povinnosť naplniť vôľu únijného tvorcu smernice vnútroštátnymi právnymi prostriedkami.

Štandardným prostriedkom dosahovania cieľa stanoveného smernicou je zmena právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že túto svoju povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku smerníc a nepriameho účinku smerníc.

Pre posudzovaný prípad priamy účinok dotknutých smerníc neprichádza do úvahy, a to vzhľadom na závery rozsudku Súdneho dvora vo veci Marshall (C-152/84), podľa ktorého na základe vtedajšieho čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (v súčasnosti už citovaný čl. 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ) záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť odvolať sa na smernicu pred vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku „každému členskému štátu, ktorému je určená“. Z toho vyplýva, že smernica nemôže sama osebe ukladať povinnosti jednotlivcom a že ustanovenia smernice ako také nemožno uplatňovať voči jednotlivcom.

Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku smerníc, ktorý zakladá rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Marleasing SA (C-106/89) s odvolaním sa na prejudikatúru vo veci Von Colson a Kamann (C-14/83). Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia boli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (čl. 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ).

Nepriamy účinok smerníc Súdny dvor ešte konkrétnejšie objasnil vo veci Pfeiffer a ďalší (C-397/01 až 403/01). Tu zdôraznil, že požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115). Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (bod 116)."

III. ÚS 666/2016

Juraj Gyarfas, 22. 02. 2022 v 10:22 - právo všeobecných súdov preskúmavať súlad národného práva s právom EÚ

"Právo Únie bráni vnútroštátnemu predpisu, podľa ktorého vnútroštátne súdy nie sú oprávnené skúmať súlad s právom Únie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je podľa rozhodnutia Ústavného súdu členského štátu v súlade s ústavou."

Rozsudok vo veci C‑430/21 RS

Juraj Gyarfas, 18. 09. 2022 v 19:51 - ÚS SR k povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku

"19. To, že účastník konania pred vnútroštátnym súdom nemá nárok na predloženie prejudiciálnej otázky, potvrdil aj ESĽP. V rozsudku z 20. septembra 2011 vo veci Ullens de Schooten a Rezábek proti Belgicku (sťažnosti č. 3989/07 a 38353/07) uviedol, že dohovor sám osebe negarantuje právo na to, aby vnútroštátny sudca predložil prejudiciálne otázky inému vnútroštátnemu alebo nadštátnemu súdnemu orgánu. Napriek tomu z čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva povinnosť vnútroštátneho súdu odôvodniť odmietnutie návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky s ohľadom na výnimky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora. Vnútroštátny súd teda musí uviesť dôvody, pre ktoré sa domnieva, že ide o situáciu, v ktorej je oslobodený od povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. ESĽP najnovšie zhrnul svoju doterajšiu judikatúru k otázke dostatočnosti odôvodnenia nepredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v bode 71 rozsudku z 13. februára 2020 Sanofi Pasteur proti Francúzsku (sťažnosť č. 25137/16).

20. Ústavný súd sa mierne odchýlil od koncepcie ESĽP. Kým ESĽP sa zameriava na skúmanie dostatočnej odôvodnenosti nepredloženia prejudiciálnej otázky v konkrétnom prípade, a to bez toho, aby sa vyjadroval k samotnej existencii povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku, tak ústavný súd sám vyhodnotil existenciu povinnosti predloženia prejudiciálnej otázky v konkrétnom prípade (napr. II. ÚS 381/2018, bod 36, alebo III. ÚS 388/2010) a porušenie základného práva spájal s porušením povinnosti súdu predložiť prejudiciálnu otázku.

21. V tomto prípade však ústavný súd považuje za vhodnejšie a správnejšie nasledovať prístup ESĽP, ktorý spája porušenie základných práv s otázkou dostatočnej odôvodnenosti namietaného rozhodnutia, a nie s otázkou určenia, či súd porušil povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku. Tento postup vo väčšej miere korešponduje s konštantným názorom ústavného súdu, v zmysle ktorého ústavný súd nepôsobí v konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb
v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ako ďalší stupeň v sústave všeobecného súdnictva. Ústavný súd sa v zmysle tohto prístupu preto zameral na dostatočnosť odôvodnenia nepredloženia prejudiciálnej otázky zo strany špecializovaného súdu.

22. Keďže špecializovaný súd bol v danom prípade súdom posledného stupňa, mal povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a z tejto povinnosti by bol, ako už ústavný súd uviedol (bod 16) oslobodený len v troch situáciách – po prvé, ak položená otázka nie je relevantná, po druhé, ak predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora (acte éclairé) a napokon po tretie, ak správny výklad práva Únie sa javí byť taký
jasný, že neponecháva miesto pre žiadne primerané pochybnosti (acte clair).

23. Pri preskúmaní namietaného uznesenia na základe uvedeného tak možno dospieť k záveru, že neobsahuje dostatočné odôvodnenie skutočností, ktoré mali za následok nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru. Sudca pre prípravne konanie sa v namietanom uznesení obmedzuje len na konštatovanie, že § 58 ods. 3 TZ je platný a účinný od 1. septembra 2011 a súdy podľa tohto ustanovenia postupujú a rozhodujú už takmer 10 rokov aj v iných obdobných trestných prípadoch. Rovnako poukazuje na obligatórny charakter ukladania trestu prepadnutia majetku v zmysle § 58 ods. 3 TZ, avšak k námietke sťažovateľa o možnom určení rozsahu zaistenia s ohľadom na spôsob a čas nadobudnutia zaisteného majetku sudca pre prípravne konanie v namietanom uznesení nič podstatné neuviedol. Tento záver nespadá pod žiadnu z troch situácií, v ktorých je vnútroštátny súd oslobodený od povinnosti predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru.

24. Navyše, ústavný súd dodáva, že z argumentácie špecializovaného trestného súdu v namietanom rozhodnutí, ktorá sa zopakovala aj vo vyjadrení špecializovaného trestného súdu v tomto konaní, je zrejmé, že špecializovaný trestný súd nesprávne vníma vzťah slovenského právneho poriadku a práva Únie. Na prípadný rozpor medzi týmito právnymi poriadkami nemá žiaden vplyv dĺžka platnosti vnútroštátnej úpravy a jej konštantná aplikácia vnútroštátnymi súdmi. Rovnako tak obligatórny charakter ukladania trestu prepadnutia majetku v zmysle § 58 ods. 3 TZ neznamená automaticky prezumpciu súladu tohto ustanovenia s právom Únie a v dôsledku toho bezpredmetnosť navrhovanej prejudiciálnej otázky. Namietané uznesenie neobsahuje relevantnú argumentáciu súdu reagujúcu na tvrdený rozpor medzi vnútroštátnou úpravou a právom Únie, ktorá by mohla odôvodniť irelevantnosť požadovanej prejudiciálnej otázky. Skutočnosť, že odpoveď Súdneho dvora na navrhovanú prejudiciálnu otázku mohla pomôcť vyvrátiť pochybnosti o súlade vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie, prípadne mohla prispieť k potvrdeniu rozporu medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie a k následnému vyvodeniu dôsledkov v súlade s princípom prednosti práva Únie pred vnútroštátnym právom, ešte viac zvýrazňuje potrebu náležitého odôvodnenia nepredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru.

25. Možno konštatovať, že špecializovaný súd porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, že nedostatočne odôvodnil namietané uznesenie (teda nie tým, ako tvrdí sťažovateľ, že nepredložil prejudiciálnu otázku) v súvislosti s výnimkou z povinnosti predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Tento záver ústavného súdu však neznamená, že sa ústavný súd domnieva, že špecializovaný súd sa nachádza v pozícii súdu, na ktorý sa nevzťahujú výnimky z povinnosti predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru. Znamená to len, že špecializovaný súd nedostatočne odôvodnil namietané uznesenie, ktoré môže byť vo výroku v zásade vecne správne."

III. ÚS 251/2022

Juraj Gyarfas, 26. 12. 2022 v 17:21 - ÚS ČR k povinnosti dať prejudiciálnu otázku

"33. Porušení povinnosti posoudit tvrzený rozpor národní úpravy s právem EU či položit předběžnou otázku SDEU, která je obecným soudům uložena unijním právem, může znamenat porušení práva na soudní ochranu či zákonného soudce [nález sp. zn. III. ÚS 2857/15 ze dne 24. 5. 2017 (N 88/85 SbNU 495), nález sp. zn. II. ÚS 2390/15 ze dne 8. 12. 2015 (N 209/79 SbNU 389)]. Přestože Listina ani Úmluva negarantují jednotlivcům absolutní právo na předložení předběžné otázky SDEU, je to právě arbitrární či nedostatečně odůvodněné rozhodnutí o nepoložení otázky, které může vést k porušení pravidel spravedlivého procesu (rozsudek ESLP práva ze dne 20. 9. 2011 ve věci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgii, č. stížností 3989/07 a 38353/07, § 59).

34. Ústavní soud standard odůvodnění obecných soudů ve své judikatuře v zásadě posuzuje s ohledem na tzv. CILFIT výjimky z povinnosti položit předběžnou otázku tak, jak je formuluje judikatura SDEU [viz rozsudek SDEU ze dne 6. 10. 1982 ve věci 283/81 CILFIT a další; srov. např. nález sp. zn. II. ÚS 1009/08 ze dne 8. 1. 2009 (N 6/52 SbNU 57) či nález sp. zn. III. ÚS 3808/14 ze dne 26. 2. 2015 (N 46/76 SbNU 637)]. Podle této (dosud nepřekonané) judikatury obecně platí, že vnitrostátní soud, jehož rozhodnutí nelze napadnout opravnými prostředky podle vnitrostátního práva, může být povinnosti podat předběžnou otázku zproštěn pouze v případě, že vznesená otázka není relevantní, nebo že dotčené ustanovení unijního práva již bylo předmětem výkladu SDEU (acte éclairé), případně že výklad unijního práva je natolik zřejmý, že není ponechán prostor pro žádnou rozumnou pochybnost (acte clair) [viz např. rozsudek SDEU ze dne 4. 10. 2018 ve věci C-416/17 Komise proti Francii; srov. čl. 99 Jednacího řádu Soudního dvora].

35. Ústavní soud na základě uvedených výjimek dále specifikoval kritéria, která je obecný soud povinen při nepoložení předběžné otázky zohlednit, aby mohlo jeho rozhodnutí v tomto směru při ústavním přezkumu obstát: 1) obecný soud má dostatečně odůvodnit, proč nepoložil předběžnou otázku, ačkoliv to účastník navrhoval; 2) obecný soud se nesmí úmyslně odchýlit od ustáleného výkladu práva EU, který již Soudní dvůr v souvislosti s jinou předběžnou otázkou učinil; 3) obecný soud nesmí vykládat či uplatňovat unijní právo svévolným či neudržitelným způsobem; 4) obecným soudem posuzovaná záležitost nemá být bezvýznamná z hlediska jednoty, soudržnosti a vývoje práva EU [viz nález sp. zn. II. ÚS 1608/19 ze dne 5. 9. 2019 (N 158/96 SbNU 47) či nález sp. zn. II. ÚS 3432/17 ze dne 11. 9. 2018 (N 153/90 SbNU 483)].

36. Navrhne-li tedy účastník řízení předložení předběžné otázky a soud posledního stupně jeho návrhu nevyhoví, musí pečlivě vysvětlit, v souladu s kterou výjimkou formulovanou v judikatuře SDEU tak učinil [srov. např. nález sp. zn. IV. ÚS 2607/17 ze dne 4. 9. 2018 (N 149/90 SbNU 433); rozsudek ESLP ze dne 28. 8. 2018 ve věci Somorjai proti Maďarsku, stížnost č. 60934/13, bod 57; rozsudek ESLP ze dne 8. 4. 2014 ve věci Dhabi proti Itálii, stížnost č. 17120/09, bod 31]. Rozsah a kvalita odůvodnění pak mají odrážet relevanci předběžné otázky pro správné rozhodnutí ve věci; vyloučeno není ani stručné odůvodnění odkazem na právní úpravu (srov. např. rozsudek ESLP ze dne 24. 4. 2018 ve věci Baydar proti Nizozemí, stížnost č. 55385/14, bod 42).

37. Stručné odůvodnění je přípustné kupříkladu v případech, kdy je návrh na položení předběžné otázky formulován zcela nedostatečně (např. rozsudek ESLP ze dne 20. 6. 2013 ve věci Wallishauser proti Rakousku, stížnost č. 14497/06, bod 85.) či je-li řešení předběžné otázky v dané věci nadbytečné, tzn., že by odpověď na ni nemohla mít žádný vliv na řešení sporu (srov. např. usnesení ESLP ze dne 11. 6. 2013 ve věci Stichting Mothers of Srebrenica a další proti Nizozemí, stížnost č. 65542/12, bod 173, a rozsudek SDEU ze dne 18. 7. 2013 ve věci C-136/12 Consiglio nazionale dei geologi a Autorita garante della concorrenza e del mercato, bod 26).

VII. 3 K povinnosti Nejvyššího soudu vypořádat se s "unijními" námitkami při rozhodování o odmítnutí dovolání

38. První CILFIT výjimka vychází z premisy, že předběžná otázka nesměřuje k získání poradních stanovisek k obecným nebo hypotetickým otázkám, ale je odůvodněna potřebou skutečného vyřešení sporu (rozsudek SDEU ze dne 2. 4. 2009 ve věci C-459/07 Elshani, bod 42). Z tohoto důvodu platí, že vnitrostátní soud rozhodující v posledním stupni nemusí předkládat předběžnou otázku, jsou-li dány důvody nepřípustnosti, které souvisejí s řízením před vnitrostátním soudem (viz rozsudek SDEU ze dne 15. 3. 2017 ve věci C-3/16 Aquino, bod 56). Jinými slovy, nejsou-li v řízení u soudů posledního stupně splněny procesní podmínky pro meritorní posouzení věci, odpověď na předběžnou otázku týkající se právě meritorního posouzení věci by nemohla mít žádný vliv na řešení sporu, a předběžná otázka sama je proto irelevantní.

39. Pro popsaný postup soudu posledního stupně je nicméně klíčové, že od předložení předběžné otázky z důvodu existence procesní překážky, jež brání vydání meritorního rozhodnutí, může upustit pouze s výhradou dodržení zásad rovnocennosti a efektivity (viz rozsudek SDEU ve věci ve věci C-3/16 Aquino, bod 49). Zásada rovnocennosti přitom vyžaduje, aby se všechna procesní pravidla používala bez rozdílu na žaloby pro porušení unijního práva stejně jako na obdobné žaloby pro porušení práva vnitrostátního (viz např. rozsudek SDEU ze dne 20. 10. 2016 ve věci C-429/15 Danqua, bod 30). Podle zásady efektivity nesmí být vnitrostátní procesní pravidla takové povahy, aby v praxi znemožňovala nebo nadměrně ztěžovala výkon práv přiznaných právem EU; při jejich posuzování je třeba zohlednit základní zásady vnitrostátního právního systému jako například zásadu právní jistoty a řádný průběh řízení (rozsudek SDEU ze dne 21. 2. 2008 ve věci C-429/15 Tele2 Telecommunication, bod 55).

.....

48. Nejvyšší soud tedy musí vysvětlit (zejména jako sjednocovatel judikatury a nejvyšší soudní instance v rámci justiční soustavy), zda a proč lze či nelze závěry SDEU na danou věc vztáhnout; neučiní-li tak, dopouští se tím porušení základního práva dovolatele na soudní ochranu. Ústavně konformní výklad § 237 o. s. ř. vyžaduje, aby za přípustné bylo považováno i dovolání směřující proti rozhodnutí, které závisí na vyřešení právní otázky, při jejímž řešení se odvolací soud odchýlil od ustálené rozhodovací praxe Soudního dvora. I kdyby pak nebylo možno uvažovat o analogickém výkladu § 237 o. s. ř., musela by být situace, v níž je judikatura Nejvyššího soudu v rozporu s judikaturou SDEU, zahrnuta pod předpoklad přípustnosti spočívající v tom, že předmětná právní otázka má být vyřešena jinak."

ÚS ČR, I.ÚS 2839/21

Juraj Gyarfas, 26. 12. 2022 v 17:25 - ÚS SR k právu EÚ

"Vznik členstva Slovenskej republiky v Európskej únii spočíva okrem iného aj v dobrovoľnom vzdaní sa výkonu časti suverenity štátu v prospech Európskej únie. Ide pritom aj o časť suverenity pri všeobecne záväznom regulovaní spoločenských vzťahov. To jednoznačne vyplýva z druhej vety čl. 7 ods. 2 ústavy. Preto Národná rada Slovenskej republiky síce zostáva stále jediným vnútroštátnym zákonodarným orgánom (čl. 72 ústavy), nie však jediným orgánom oprávneným normovať obsah spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej sily. Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, a dokonca niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. Formulovaná požiadavka má svoj základ v samotnej ústave, ktorá v čl. 144 ods. 1 sudcom pri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom ako kvalifikovaným výsledkom realizácie vnútroštátnej zákonodarnej moci, ale aj viazanosť ústavou (teda i jej čl. 7 ods. 2) i samotnou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 ústavy. Ústavný súd zdôrazňuje, že povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nie je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov (m. m. III. ÚS 666/2016, ZNaU 50/2016)."

PLz. ÚS 1/2022-9

Juraj Gyarfas, 08. 01. 2023 v 19:06 - precedenčná záväznosť SDEÚ

"Rozhodnutie Súdneho dvora je pre súdy precedentne záväzné, a to odvtedy, ako je uverejnené vo Vestníku Európskej únie v tom-ktorom jazyku členského štátu. Absencia uplatnenia pre vec relevantnej judikatúry Súdneho dvora (v zmysle princípu prednosti, pozn.) je dostatočným dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu a zrušenie napadnutého rozhodnutia zo strany ústavného súdu."
I. ÚS 462/2022

Juraj Gyarfas, 18. 01. 2023 v 15:22 - nevysporiadanie sa s judikatúrou SDEÚ je porušenie čl. 46

"Preskúmaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v okolnostiach danej veci ústavný súd nemohol inak, ako dospieť k záveru, že najvyšší súd v dôsledku absencie reflektovania na závery uvedené v rozhodnutí Súdneho dvora č. C-485/19 z 22. apríla 2021 (LH proti Profi Credit Slovakia s. r. o., pozn.) vyda-ného pred rozhodnutím v predmetnej veci a len strohým odvolaním sa na svoje pôvodné rozhodnutie (uz-nesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2018, pozn.), ktoré však už v danom čase nebolo súladné s uvedenou judikatúrou Súdneho dvora, neposkytol sťažovateľke adekvátnu ochranu a porušil tak jej právo na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

[…] Už len uvedená skutočnosť, teda primárne absencia uplatnenia pre vec relevantnej judikatúry Súdneho dvora (v zmysle princípu prednosti, pozn.) na prípad sťažovateľky, je dostatočným dôvodom na to, aby zo strany ústavného súdu bol napadnutý rozsudok zrušený. Len na záver je vhodné podotknúť, že predmetné rozhodnutie Súdneho dvora je pre súdy precedentne záväzné, a to odvtedy, ako je uverejnené vo Vestníku Európskej únie v tom-ktorom jazyku členského štátu."

I. ÚS 462/2022

Juraj Gyarfas, 25. 06. 2023 v 20:35 - právo EÚ ako referenčná norma

"22. Kým špecializovaný a koncentrovaný model ústavného súdnictva charakterizujúci slovenský ústavný systém nedovoľuje všeobecným súdom bez súčinnosti s ústavným súdom presadiť a uplatniť decízny záver o nesúlade právneho predpisu, ktorý sa má v súdenej veci použiť, s právnym predpisom vyššej právnej sily (čl. 144 ods. 2 ústavy), zásada prednosti práva EÚ zavádza do procesu kontroly súladu vnútroštátneho práva s chartou difúzne prvky, keď od súdu členského štátu nevyžaduje potvrdenie jeho presvedčenia o takomto nesúlade inou kompetentnou autoritou. Ak sa teda všeobecný súd domnieva, že ustanovenia vnútroštátneho právneho predpisu kolidujú s chartou, potom ako súd členského štátu EÚ poverený v rámci svojej právomoci uplatňovať právo EÚ je povinný zabezpečiť plný účinok požiadaviek plynúcich z ustanovení práva EÚ.

[...]

30. Návrh na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení s chartou preto nenapĺňa podstatu návrhového oprávnenia všeobecného súdu. V zmysle predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, ako aj rozhodovacej činnosti Súdneho dvora zostáva aplikácia charty v dispozícii všeobecných súdov. Na základe uvedeného ústavný súd nevyhovuje návrhu na začatie konania v časti týkajúcej sa súladnosti napadnutých ustanovení zákona o azyle s čl. 47 charty."

PL. ÚS 15/2020

Juraj Gyarfas, 14. 07. 2023 v 16:28 - spresnenie CILFITu

Rozhodnutie SDEÚ vo veci C‑561/19, Consorzio Italian Management, Catania Multiservizi SpA proti Rete Ferroviaria Italiana SpA, v ktorom boli spresnené tzv. CILFIT kritéria, som už citoval vyššie. Rád by som ešte upozornil na užitočný a prehľadný článok v tejto veci:

Michalec, M. Doktrína acte clair po rozsudku Súdneho dvora vo veci C-561/19. Bulletin Slovenskej advokácie. 3/2023, s. 35-41.

Juraj Gyarfas, 10. 09. 2023 v 19:39 - Charta ako referenčná norma v konaní o súlade

Veľmi zaujímavá diskusia o Charte ako referenčnej norme v konaní podľa čl. 125 Ústavy vznikla v konaní o prieskume trestnej sadzby v súvislosti s marihuanovými trestnými činmi (PL. ÚS 9/2023). Meritum sporu patrí do inej diskusie, ale tu by som rád upozornil na otázku Charty ako referenčnej normy

Všeobecný súd inicioval konanie o preskúmanie ustanovenia Trestného zákona, v ktorom ako referenčné normy označil nielen ustanovenia Ústavy a Dohovoru, ale aj Charty. Majorita v uznesení o prijatí na ďalšie konanie návrh v časti preskúmania súladu s Chartou odmietla s argumentáciou použitou už vo vyššie citovanej veci PL. ÚS 15/2020 (v skratke - keďže na základe Simmenthala má právo EÚ aplikovať priamo všeobecný súd, nie je v tejto veci prípustný prieskum súladu Ústavným súdom).

Disentujúca minorita k tomu uviedla veľmi zaujímavú protiargumentáciu:

"12. Ak by však aj bol označiteľný priamo aplikovateľný právne záväzný akt Európskej únie, vo vzťahu ku ktorému by mala byť použitá charta a nesúlad s ňou by mal byť priamo presadzovaný všeobecným súdom, musel by sa ústavný súd vyrovnať s niektorými relevantnými otázkami, ktoré spochybňujú odmietnutie návrhu na tomto základe. Predovšetkým platí, že charta, aj keď je súčasťou európskeho práva, je v súvislostiach tzv. Lisabonskej zmluvy zároveň aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5, čl. 125 ods. 1 písm. a) až d) a podľa čl. 144 ods. 2 ústavy, je teda podľa kogentnej ústavnej úpravy referenčnou normou v konaní pred ústavným súdom. Z toho vyplýva, že v otázkach upravených takou zmluvou nie je možné riešiť nesúlad so zákonom, resp. prekonať prezumpciu súladu právnych predpisov konajúcim súdom priamo, ale len prostredníctvom konania o súlade právnych predpisov, teda v ústavne konformnom štandarde. Popísanú okolnosť by nemal ústavný súd „vybaviť“ len púhym odkazom na judikatúru súdneho dvora. Tá totiž nereflektuje ústavný aspekt, v ktorého kontexte väčšina priamo aplikovateľných právne záväzných aktov Európskej únie (dominantne nariadenia) nemá charakter medzinárodnej zmluvy podľa skôr označených ustanovení ústavy, charta je však zmluvným nástrojom európskeho práva, ktorý takú právnu povahu má. Samotné nariadenie je teda automaticky priamo presaditeľné z dôvodu ústavou ustanovenej prednosti pred zákonom (čl. 7 ods. 2 druhá veta ústavy), avšak charta, aj keď je v súvislosti s priamo aplikovateľným právne záväzným aktom Európskej únie aj sama priamo aplikovateľná, je ústavou „presmerovaná“ na riešenie nesúladu zákona s ňou do konania o súlade právnych predpisov. Je teda ústavou aprobovanou medzinárodnou zmluvou s účinkami, že otázky ňou upravené majú v akejkoľvek vecnej súvislosti zákonnej úpravy zvýšenú relevanciu generujúcu koncentrovanú kontrolu ústavnosti a tak aj normatívne garantovanú aplikačnú jednotu.

13. Navyše, všeobecným súdom presadzované ustanovenie charty by muselo mať povahu, ktorá vecne umožňuje jeho priamu aplikáciu. To neplatí o ustanoveniach obsahujúcich zásady, kam obsahovo patrí aj čl. 49 ods. 3 charty o potrebe primeranosti prísnosti trestu trestnému činu, keď sa takých ustanovení aj podľa čl. 52 ods. 5 charty možno dovolávať pred súdom len na účely výkladu a preskúmavania zákonnosti legislatívnych a exekutívnych aktov. Konajúci súd teda môže na základe charty spochybniť neprimeranú prísnosť trestnej sadzby ustanovenej zákonom, na svoje odlišné rozhodnutie však musí vyvolať zmenu normatívneho podkladu na rozhodovanie, teda v posudzovanom prípade zmenu zákonnej úpravy dotknutej sadzby (čo vylučuje na tento účel priamu aplikáciu a také presadenie čl. 49 ods. 3 charty)."

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím