lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (162)
Juraj Gyarfas (117)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Tomáš Klinka (26)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Zuzana Hecko (9)
Ľuboslav Sisák (7)
Michal Novotný (7)
Michal Krajčírovič (7)
Ondrej Halama (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Peter Kotvan (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Monika Dubská (4)
Petr Kolman (4)
Natália Ľalíková (4)
Ivan Bojna (4)
Josef Kotásek (4)
Maroš Hačko (4)
Ján Lazur (4)
Radovan Pala (4)
Pavol Szabo (4)
Josef Šilhán (3)
Pavol Kolesár (3)
Marián Porvažník (3)
Denisa Dulaková (3)
Peter Pethő (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Adam Valček (3)
Jakub Jošt (3)
Michal Hamar (2)
Dávid Tluščák (2)
Ludmila Kucharova (2)
Richard Macko (2)
Maroš Macko (2)
Ladislav Pollák (2)
Peter Varga (2)
Roman Kopil (2)
Juraj Straňák (2)
Jiří Remeš (2)
Zsolt Varga (2)
Anton Dulak (2)
Jozef Kleberc (2)
Lukáš Peško (2)
Andrej Kostroš (2)
Bob Matuška (2)
Juraj Schmidt (2)
Peter Zeleňák (2)
Marek Maslák (2)
Tomáš Plško (2)
Adam Glasnák (2)
Martin Serfozo (2)
Gabriel Volšík (2)
Martin Gedra (2)
Ivan Kormaník (1)
Robert Vrablica (1)
David Horváth (1)
Patrik Pupík (1)
Pavol Chrenko (1)
Martin Šrámek (1)
Michaela Stessl (1)
Radoslav Pálka (1)
Michal Ďubek (1)
Lucia Palková (1)
Matej Gera (1)
Pavel Lacko (1)
Bohumil Havel (1)
Bystrik Bugan (1)
Petr Kavan (1)
Peter Janík (1)
Robert Šorl (1)
Jana Mitterpachova (1)
Dušan Rostáš (1)
Vladislav Pečík (1)
Ján Pirč (1)
Dávid Kozák (1)
peter straka (1)
Mikuláš Lévai (1)
Vladimir Trojak (1)
Zuzana Klincová (1)
I. Stiglitz (1)
Zuzana Adamova (1)
Juraj Lukáč (1)
Lucia Berdisová (1)
Matej Kurian (1)
Roman Prochazka (1)
Ondrej Jurišta (1)
Tomáš Pavlo (1)
Martin Hudec (1)
Katarína Dudíková (1)
Martin Svoboda (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Vincent Lechman (1)
David Halenák (1)
Zuzana Kohútová (1)
Patrik Patáč (1)
Petr Novotný (1)
Tomáš Demo (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Gabriel Závodský (1)
Tomáš Ľalík (1)
jaroslav čollák (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Peter K (1)
Jakub Mandelík (1)
Martin Poloha (1)
Peter Marcin (1)
Petr Steiner (1)
Eduard Pekarovič (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Martin Bránik (1)
Peter Kubina (1)
Emil Vaňko (1)
Adam Pauček (1)
Martin Estočák (1)
Marcel Ružarovský (1)
Róbert Černák (1)
Ivan Priadka (1)
Ivan Michalov (1)
Andrej Majerník (1)
Matej Košalko (1)
Natalia Janikova (1)
Marcel Jurko (1)
lukasmozola (1)
Tibor Menyhért (1)
Miriam Potočná (1)
lukas.kvokacka (1)
Viliam Vaňko (1)
Igor Krist (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Paula Demianova (1)
Nora Šajbidor (1)
Tomáš Korman (1)
Tomas Pavelka (1)
Michal Jediný (1)
Pavol Mlej (1)
Martin Galgoczy (1)
Dušan Marják (1)
Tomas Kovac (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Nemo plus iuris na Slovensku (Populistický blog o rodinnom dome v okrese Galanta)

Juraj Gyarfas, 28. 09. 2011 v 22:08

O českej judikatúre o zásade nemo plus iuris a o tom, ako si v Českej republike najvyšší súd a ústavný súd na striedačku ukazujú - obrazne povedané - dlhý nos, už bola reč tu, tu a tu. Česká situácia by sa jednou vetou dala zhrnúť nasledovne - ústavný súd sa rozhodol, že judikatórne presadí ochranu dobromyseľného nadobúdateľa a materiálnu publicitu katastra ponad hlavu zákonodarcu, zatiaľ čo najvyšší súd sa drží "starého dobrého" nemo plus iuris. Ako som už písal, de lege ferenda s českým ústavným súdom súhlasím, ale nie som si istý, či by sa takéto zásadné a ďalekosiahle zmeny právneho systému mali zavádzať zrovna cez súdy.

Slovenské súdy aktivistické ťaženie českého ústavného súdu nenasledujú. Držia sa "starého dobrého" nemo plus iuris, čo potvrdil aj ústavný súd (I. ÚS 50/2010). V tomto kontexte som narazil na rozhodnutie slovenského najvyššieho súdu (3 Cdo 144/2010), ktoré je podľa mňa zaujímavé v dvoch aspektoch. Na jednej strane ukazuje konzervatívny prístup k ustálenej zásade nemo plus iuris, ale zároveň na druhej strane dobre ilustruje, k akým nespravodlivým výsledkom môže táto zásada v praxi viesť.

Skutkové okolnosti sú ako z učebnice. V roku 2000 si A od B požičal 110 000 korún. Ako zábezpeku mu predal svoj dom. Formálne išlo o kúpnu zmluvu, ale ekonomickou podstatou bolo dohodnutie prepadného zálohu ("ak nevrátiš peniaze, nechám si dom"). Kataster zapísal prevod v prospech B. V roku 2003 B dom predal manželom C a D. Manželia kúpu domu financovali z hypotéky, do domu investovali a žijú v ňom s maloletými deťmi.

A sa žalobou domáhal určenia, že je vlastníkom domu. Podľa spisovej značky prvostupňového konania sa zdá, že v čase predaja manželom už prebiehalo konanie o určenie vlastníckeho práva. Z rozhodnutia sa však nezdá, že o tom manželia vedeli.

Odvolací súd rozhodol, že prepadný záloh bol neplatný, tým pádom B nikdy nenadobudol vlastnícke právo a nemohol ho ani previesť na manželov C a D. Najvyšší súd zopakoval učebnicový výklad o zásade nemo plus iuris a absencii Abstraktionsprinzip (na nadobudnutie vlastníctva treba u nás na rozdiel od nemeckého práva titul aj modus) a dovolanie zamietol.

Na záver najvyšší súd povedal, že si uvedomuje negatívne dopady na manželov, ale vzájomných nárokov sa musia domáhať v samostatnom konaní. Inými slovami - mrzí nás to, ale právo je raz také.

Čo to v praxi znamená? Manželia sa pravdepodobne budú musieť vysťahovať a čakajú ich dlhé súdne konania o vydanie bezdôvodného obohatenia voči B (o kúpnu cenu) a voči A (o zhodnotenie domu). Banka od nich asi bude vyžadovať dodatočné zabezpečenie (ak im náhodou v dôsledku odpálenia záložného práva nezakceleruje celý úver). Obávam sa, že týchto manželov už nikto nikdy nepresvedčí, že právo je umenie dobra a spravodlivosti.

Tým však nechcem povedať, že s najvyšším súdom nesúhlasím. Práve naopak. De lege lata podľa mňa ťažko mohol rozhodnúť inak a ide o poctivo odôvodnené a pekne napísané rozhodnutie. Výsledok nezodpovedá mojej predstave spravodlivosti, to však nie je primárne problém súdov, ale zákonodarcu.

Uvedomujem si, že robiť normatívne závery na základe srdcervúceho príkladu je nebezpečné a často nesprávne a preto som tento post nazval populistickým. Ale neviem si pomôcť - podľa mňa tento prípad (v rozsahu, v akom je popísaný v rozhodnutí) spolu s teoretickými úvahami, ktoré som rozvíjal v iných postoch na tému nemo plus iuris vedie k záveru, že iná regulácia by bola spravodlivejšia.

Rozhodnutie je datované 30. marca 2011. Ešte teda asi zostáva zopár dní na ústavnú sťažnosť. Neviem, či manželom toto riešenie niekto poradil a či sa pre neho rozhodli. V kontexte nálezu ústavného súdu I. ÚS 50/2010 je ich šanca na úspech asi veľmi malá. Ale podľa mňa by bolo vhodné, keby sa o téme minimálne diskutovalo a keby ústavný súd prípadne (podľa vzoru staršej českej ústavnej judikatúry) v rámci obiter dicta naznačil, že tento stav nie je dlhodobo udržateľný a tak popchol zákonodarcu k úvahám o novele.


Názory k článku Nemo plus iuris na Slovensku (Populistický blog o rodinnom dome v okrese Galanta):


  martin senkovic, 29. 09. 2011 v 09:37 - martin senkovic

"Výsledok nezodpovedá mojej predstave spravodlivosti, to však nie je primárne problém súdov, ale zákonodarcu." Možno autor túto vetu myslí trochu inak ako vyznieva. Podľa mňa je to však presne naopak: spravodlivosť je primárny problém súdov, nie zákonodarcu. Zákonodarca môže urobiť iba všeobecné rozhodnutie o norme. Na to je tu. Ale iba konkrétny sudca, ktorý si vypočuje konkrétne strany a po zohľadnení všetkých relevantných okolností, môže urobiť rozhodnutie, ktoré bude spravodlivé (otázne samozrejme je, čo je spravodlivé). Na to je tu sudca. Aplaudovať peknému rozhodnutiu len preto, že naplnilo ustanovenia zákona, nie je namieste. Nespravodlivému odsúdeniu v trestnom konaní sa venuje náležitá pozornosť. Niekedy však nespravodlivé rozhodnutie v civilnom procese dokáže poškodiť človeka rovnako, ak nie aj viac. Rozhodnúť podľa zákona a rozhodnúť spravodlivo je asi taký rozdiel, ako medzi dobrým remeselníkom a umelcom. Keď si predstavím tú rodinu ako sa domáha v iných konaniach náhrady, tak si to radšej nepredstavujem..

  Michal Novotný, 29. 09. 2011 v 11:47 - Asi

budem za kacíra, ale mne sa to rozhodnutie nepáči.

Dôvod, prečo sa mi nepáči, je jeden jednoduchý - súd tu svoje úvahy začal od myšlienky, že zákaz "prepadného zálohu" je neplatný.

Ale v celom texte rozhodnutia nenachádzam zamyslenie sa nad iným právnym inštitútom, totiž zabezpečovacím prevodom práva (len letmo ho zmienil okresný súd, ďalšie súdy naň nijako nereagovali).

Ďalej, dovolací súd síce niečo hovorí o disimulácia a simulácii, ale ponecháva úplne netknutou druhú vetu § 41a ods. 2 Obč. zák. Pričom tuto išlo (ak vychádzam zo skutkových okolností opísaných v rozsudku NS) o prípad, kedy by minimálne stálo sa to uvažovať nad aplikáciou tohto ustanovenia.

Inak povedané, keď tu ide o simuláciu (pričom ja som si nie istý, či to simulácia, alebo obchádzanie zákona - nemôže to byť ale zároveň to isté), ako nad tým uvažuje sám NS, potom sa mal zaoberať otázkou dobromyseľného nadobudnutia cez § 41a ods. 2 druhú vetu.

Takže, ak tento rozsudok naozaj považujú žalovaní za nespravodlivý, vôbec sa im nedivím.

  Kristian Neugierig, 29. 09. 2011 v 17:04 - Kristian Neugierig

@Michal:
Myslím si, že to, že je disimulovaný úkon tiež neplatný je uvedené v bode 2.3 rozsudku. Jednoducho, vlastníctvo prešlo na majiteľa záložne skôr ako to dovoľuje §552 v spojení s §151a až §151j OZ.
Zabezpečovací prevod práva by prichádzal do úvahy, ale tam by zrejme tá kúpna zmluva musela pojednávať aj o vrátení vlastníctva späť po splatení pôžičky. A dovtedy by nebolo možné vec ani tak predať.

  Michal Novotný, 29. 09. 2011 v 18:09 - Ad Kristian

Ale veď ja neplatnosť nespochybňujem, ale hovorím o vete "Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý." Inak povedané - ak tretia osoba nevedela o tom, že kúpna zmluva je simulovaná, tak voči nej je platná => voči nej platí, že medzi jej predchodcami existuje platný titul => pre ňu prevodca bol riadnym vlastníkom => nadobúdala od oprávneného vlastníka, nie od nevlastníka.

Ad zabezpečovák - nemusela by o tom pojednávať vôbec, § 553 o tom v tom čase nič nehovoril (to bol napokon jeho kľúčový problém, kvôli čomu sa aj novelizoval v 2007 tuším). Napokon, takto si kopec rýchlopôžičkových spoločností nadobudlo zabezpečenie a vtedajšia veda, prax i judikatúra v tom žiadny problém nevideli.

Koniec koncov - o to nejde, nepoznáme detaily prípadu, len ma zaráža, že tieto otázky tam vôbec neboli pretrasené, čo by som do rozhodnutia NS (navyše s pomerne závažným dopadom na tretie osoby) bol čakal.

  Martin Maliar, 30. 09. 2011 v 00:32 - Ak dobre čítam

Ak dobre čítam
A) Kúpna zmluva z roku 2000 je neplatná, lebo obe strany nekonali vážne.
Vôľa oboch teda nie je v súlade s tým ako ju prejavili.
B) § 35 ods. 2 OZ, ktorý pojednáva o tom ako sa majú právne úkony vykladať znamená teda niečo iné ako som si doteraz myslel ("...ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom")
C) § 35 ods. 3 OZ znamená teda tiež niečo iné, čo som si doteraz myslel ("...podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená).
D) ak teda A) alebo B)podávali návrh na vklad do katastra, tak si z katastra robil niekto z nich tiež srandu (zrejme B)
E) Ak B) teda už o 4 dni ďalej nehnuteľnosť predal, nekonal teda zrejme tiež vážne.
F)Zaujímavé by však bolo vedieť, kedy sa A) z nehnuteľnosti, kde zrejme aj býval, vysťahoval a či to bolo tiež len tak zo srandy alebo ho vyhodili a či si napr. manželia C a D boli dom aj ohliadnuť a s prihliadnutím na všetky okolnosti o spore, ktorý už zjavne v tom čase bol na súde nevedeli
G) Ono to môže byť tak, že dovolatelia sa "príbehom rodiny s deťmi" snažia hrať na city a sú s B resp. s jeho nástupcom dohodnutí - kupovali už počas sporu a zjavne aj vyšetrovania
H) Zaujímavý je však aj príbeh o "žalobcovi, ktorý chcel finančne vypomôcť svojmu známemu B. H., ktorý nemal dostatok finančných prostriedkov na opravu havarovaného auta" t.j. preto podpíšem "nevážne" kúpnu zmluvu, ktorými predám moje nehnuteľnosti, idem nevážne aj osvedčiť podpis -... to musí byť fakt dobrý kamoš.
I) Rozsudok NSSR je formálne dobre napísaný, vidieť tam veľa formulácií prevzatých od NSČR, avšak javí sa mi, že akademický diskurz akosi nemôže nahradiť riadne dokazovanie skutkových okolností, ktoré mi ostávajú po prečítaní značne zahmlené.
J) Z tohto dôvodu si netrúfnem tvrdiť, či je ten rozsudok "in concreto" správny a spravodlivý
K)Trošku som však "vydesený" zo všeobecných právnych záverov - ja to čítam tak, že ak idem kúpiť vec, tak si vlastne nemôžem byť istý, že prevodca si náhodou neskôr nespomenie, že vlastne so svojim predchodcom nekonali vážne, lebo vec si síce prevádzali, ale vlastne medzi sebou si neplatili kúpnu cenu, ale požičiavali.
L) Takže ak idem nehnuteľnosť kúpiť (dobromyseľne), tak idem potom ešte 10 rokov tŕpnuť, aby som sa potom už aspoň vedel brániť námietkou vydržania - aj keď aj tam mi niekto môže povedať, že som nebol dobromyseľný s "prihliadnutím na všetky okolnosti"
M) Potom už celkom zaujímavo vyznieva diskurz o materiálnej publicite katastra nehnuteľností, ktorý sa nedávno rozvinul v Justičnej revue, kde Michal napr. tvrdí, že ju nemáme. Na tejto veci celkom vidieť, že nebude ďaleko od pravdy. Ja k tomu pridávam tvrdenie, že žaloba o určenie vlastníckeho práva je vo svojej podstate nezmyselná ako som tu na Lexfore už argumentoval (aspoň myslím).

  Kristian Neugierig, 30. 09. 2011 v 07:50 - Kristian Neugierig

@Michal:
Vidíš, to som si neuvedomil, že ide o rok 2000 :-) Potom by to podľa mňa tiež malo byť v poriadku a mohlo by ísť o zabezpečovací prevod. NS sa asi nejako predčasne uspokojil so "zhodou" účastníkov právneho vzťahu.
Určite si mal NS dať tú námahu a lepšie svoje dôvody rozpísať, hlavne ohľadom tej dobromyselnosti, lebo takto to vyzerá tak, že sa zastavili presne na tom istom mieste ako ty a nevedeli, čo ďalej. Tak to nechali tak...

  Michal Novotný, 30. 09. 2011 v 09:09 - Ad Martin

Ale, Martin, uvedom si, že internetové diskusné fórum nie je tým miestom, kde by si mohol spochybňovať závery Najvyššieho súdu!!!

  Katarina Mikulova, 01. 10. 2011 v 18:37 - K právu ako umeniu dobra a spravodlivosti

Ku vzniku takým zmlúv, ako bola vo veci samej len krátka poznámka. Po zmene právnej úpravy zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva v OZ, tie isté spoločnosti (asi tri v SR s prepojenými vlastníckymi vzťahmi), presedlali zo zmlúv o úvere a zmlúv o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na kúpne zmluvy s rozväzovacou podmienkou. Podstata však bola rovnaká a to poskytnúť "úver" v zjavnom nepomere s hodnotou nehnuteľnosti s cieľom získať do vlastníctva nehnuteľnosť. Zmluvy obsahovali rôzne dojednania, ktorých porušenie bolo sankcionované vysokými zmluvnými pokutami a ich nezaplatenie malo za následok vyhlásenie dlhu za splatný okamžite, tak aby vlastníctvo prešlo na veriteľa. Navyše tieto spoločnosti realizovali tzv. uchopovaciu svojpomoc na dosiahnutie toho, aby sa dlžník "odsťahoval" z nehnuteľnosti a mali dohody s viacerými osobami, na ktoré ihneď po nadobudnutí vlastníckeho práva prevádzali toto právo, čím sťažovali dosiahnutie vydania predbežného opatrenia, čím by sa vylúčilo vzniku takej situácie, že sa nehnuteľnosť dostáva k dobromyseľnému nadobúdateľovi.
Skúste teda nájsť spravodlivosť medzi dvoma rodinami, tú prvú niekto pripraví o vlastníctvo k nehnuteľnosti vyššie popísaným spôsobom, "vysťahuje" ju z jej domu tak, že jedného krásneho dňa sa k nim nasťahuje 5 mužov, ktorí začnú vynášať jej veci priamo na ulicu, pretože už nie je vlastníkom tejto nehnuteľnosti a nemá v nej čo hľadať. Prokurátor a policajt nerozumejú, čo od nich chcete argumentáciou zákazom uchopovacej svojpomoci a starosta obce už vôbec, ak chcete aby zabránil zrejmému zásahu do pokojného stavu. Pri zmene troch vlastníkov za jeden mesiac sa Vám nepodarí dosiahnuť vydanie predbežného opatrenia na nenakladanie s nehnuteľnosťou, nakoniec si na kúpu nehnuteľnosti dobromyseľne niekto zoberie hypotéku.
Tým chcem povedať, že v týchto prípadoch je podľa mňa ťažké povedať, čo je spravodlivé.

  Juraj Gyarfas, 02. 10. 2011 v 20:48 - ďakujem za príspevky

Ad Martin S.:
Ospravedlňujem sa, ak tá veta vyznela príliš radikálne. Samozrejme súhlasím, že súdy by mali rozhodovať "spravodlivo". Ale aj tak si myslím, že ak je zákonná norma jednoznačná, nemali by súdy v zásade rozhodovať v rozpore s ňou, dokonca aj keď sa im to javí spravodlivé (nehovorím o tom, že často môžu konkrétnu situáciu tak analyzovať a subsumovať, aby dospeli k želanému výsledku navzdory zákonným normám). Ale v zásade som chcel povedať to, že súdy by si za normálnych okolností nemali z ústavných dôvodov uzurpovať postavenie zákonodarcu a ak raz zákonodarca povedal, že u nás platí nemo plus iuris a neexistuje ochrana dobromyseľného nadobúdateľa, tak s tým súdy veľa neurobia.

Ad Michal:
Súhlasím, že primárna otázka, či zmluva medzi A a B vlastne bola neplatná sa dala riešiť inak. V podstate som sa vyjadroval len k druhej časti rozhodnutia - teda následkami toho, že neplatná bola. Máš pravdu, že primárna sa mohla posúdiť inak.

Ad Kristína:
Súhlasím, že sa dejú strašné veci. Ale popísaný príklad vysťahovanej rodiny nie je primárne civilnoprávny problém. Z civilnoprávneho hľadiska: (i) kúpna zmluva s rozväzovacou podmienkou je pravdepodobne obchádzaním zákona alebo simulovaním iného úkonu, (ii) ani v prípade platnosti a nastúpenia rozväzovacej podmienky podľa mňa nemusí automaticky nastávať obnovenie vecnoprávnej pozície, (iii) uchopovacia svojpomoc je podľa judikatúry NS SR neprípustná (dokonca aj NS ČR ju myslím pripustil len za veľmi špecifických okolností v prítomnosti notára a nešlo o byt), (iv) odmietnutie zásahu zo strany starostu nie je nedostatkom jeho právomoci, ale nechuťou zasiahnuť (s tým civilné právo veľa neurobí) a (v) ak si dobre pamätám, pred tromi rokmi dostala polícia príkaz v týchto prípadoch zasiahnuť proti "sťahovákom".

Tým samozrejme nechcem povedať, že tieto veci sa nedejú a nie sú tragické a nespravodlivé. Ale ich riešenie treba podľa mňa hľadať inde ako v absencii materiálnej publicity katastra a trvaní na nemo plus iuris.

  Gabriel Závodský, 24. 10. 2011 v 15:27 - a čo dobromyseľnosť ?

Úprimne sa Vám priznám, z tohto nemo plus, ma bolí hlava. Niekde v PC, mám uložené rozsudky NS SR aj ČR, ktoré judikujú, že ak tretia osoba (v tomto prípade manželia C a D) nadobudli nehnuteľnosť dobromyseľne (t.j. vykonali všetko čo je od nich rozumné požadovať, aby si overili nehnuteľnosť)stavajú sa vlastníkmi nehnuteľnosti. A k tomu máme aj právotvorné účinky vkladu (10Sžr/58/211 poukazujúci na 8sžO 30/2007). Otázka je teda nasledovná. Idem kupovať byt. Mám LV z KN, opýtam sa navyše aj susedov, čo vedia o byte, bytový podnik navštívim a podobne a nakoniec mi po 8 rokoch povvedia, že sa mám vysťahovať, lebo A a B predstierali prevod ?

Nemo plus, či minus. Kde je právna ochrana (istota) dobromyselného nadobúdateľa ?

Súhlasím s vyššie uvedenýn názorom Martina. Nepoznáme spor a osobne predpokladám, že manželia boli dohodnutí s B a ich prevod nebol o nič nemej predstieraný ako prevod medzi A a B. Úprimne, nedokážem si predstaviť pojednávanie, kde výsluchmi susedov, predložením LV z KN a pod. preukážem dobromyselnosť klienta a súd mi byt "zoberie".

  Kristián Csach, 30. 10. 2012 v 23:47 - malé oživenie

Pred rokom som nejako prespal diskusiu, tak sa k nej krátko vrátim.

Michal, prečo si myslíš, že by v tomto prípade (alebo aj vôbec) nemohlo byť spoločne uvažované o simulácii aj o obchádzaní. Podľa mňa to ide minimálne tak, že 1. určíme ten úkon, ktorý chceli strany zastrieť a 2. skúmame podmienky jeho platnosti, vrátane toho, či neobchádzal zákonny zákaz (tak napr. OGH 11. Juli 1951, 1 Ob 483/51), či som ťa len zle pochopil?

Inak, aj podľa mňa je to jasný kandidát na § 41a ods. 2 OZ a ochranu tretích osôb a výsledok mal byť teda úplne opačný.

  Juraj Gyarfas, 24. 05. 2013 v 17:28 - ...

"K uplatneniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, treba uviesť, že ostatne uvedená zásada, okrem toho, že právo musí byť nadobudnuté v dobrej viere (odvolací súd sa vecou z tohto pohľadu vôbec nezaoberal), vychádza z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom uplatnenia tejto zásady a teda aj princípu právnej istoty je, že nadobúdateľ vec (nehnuteľnosť) nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka."

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2012, sp. zn. 6 Cdo 107/2011)

  Juraj Gyarfas, 27. 06. 2013 v 09:24 - správne kolégium NS

"Rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci. Účinky vkladu podľa ustanovenia § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t.j. vo vecno-právnych následkoch, a nie v obligačno-právnych následkoch (v účinnosti) zmluvy, ktoré nastali platným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy ( § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z platnej zmluvy vznikajú pre jej účastníkov obligačno-právne účinky, t.j. obsah zmluvy sa stáva pre účastníkov zmluvy rovnako a bezpodmienečne záväzným (účinnosť zmluvy). Viazanosť účastníkov ich prejavmi vôle, smerujúcimi k vzniku zmluvy, ku vzniku vecno-právnych účinkov ktorej treba ešte kladné rozhodnutie orgánu katastra, trvá aj pre dedičov zomrelého účastníka, ktorí vstupujú do jeho práv a záväzkov z občianskoprávneho vzťahu, ku ktorému došlo na podklade zhodných prejavov vôle účastníkov, ešte pred vznikom vecno-právnych účinkov účinnej zmluvy. Práva a povinnosti majetkovej povahy prechádzajú z účastníkov na ich právnych nástupcov; rovnako prechádzajú na právnych nástupcov účastníkov zmluvy práva a povinnosti z občianskoprávneho vzťahu založeného zhodnými prejavmi vôle, smerujúcimi k zmluve.
Z ustanovení Občianskeho zákonníka ani z povahy občianskoprávneho vzťahu vyplývajúceho z darovania nemožno totiž presvedčivo dôvodiť, že by išlo o práva a povinnosti viazané len na osoby účastníkov občianskoprávneho vzťahu, ako sú uvádzané v § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Úmrtie účastníka zmluvy nič nemení na viazanosti účastníkov prejavmi vôle smerujúcimi k vzniku vecno-právnych účinkov zmluvy, trvá teda naďalej aj pre dedičov účastníka, ktorí vstupujú do práv a záväzkov zomrelého účastníka občianskoprávneho vzťahu, ku ktorému došlo na podklade zhodných prejavov vôle účastníkov ešte pred vznikom vecno-právnych účinkov zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnej veci.“
"

NS SR, 6 Sžo 132/2010

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím