lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (135)
Juraj Gyarfas (89)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (25)
Kristián Csach (22)
Martin Husovec (13)
Tomáš Klinka (12)
Martin Maliar (12)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (5)
Michal Novotný (5)
Petr Kolman (4)
Josef Šilhán (3)
Monika Dubská (3)
Pavol Kolesár (3)
Ján Lazur (3)
Lexforum (3)
Robert Goral (3)
Josef Kotásek (3)
Radovan Pala (3)
Peter Pethő (3)
Dávid Tluščák (2)
Bob Matuška (2)
Ludmila Kucharova (2)
Adam Valček (2)
Juraj Straňák (2)
Jiří Remeš (2)
Michal Hamar (2)
Roman Kopil (2)
Martin Serfozo (2)
Lukáš Peško (2)
Juraj Schmidt (2)
Zsolt Varga (2)
Gabriel Závodský (1)
Peter Marcin (1)
Paula Demianova (1)
Nora Šajbidor (1)
lukas.kvokacka (1)
Martin Galgoczy (1)
Róbert Černák (1)
Martin Hudec (1)
Ondrej Halama (1)
Tibor Menyhért (1)
Jakub Jošt (1)
Vladimir Trojak (1)
Tomáš Ľalík (1)
Marcel Jurko (1)
Vincent Lechman (1)
Milan Hlušák (1)
Petr Steiner (1)
Martin Svoboda (1)
Emil Vaňko (1)
Bohumil Havel (1)
Matej Kurian (1)
Martin Estočák (1)
Ondrej Jurišta (1)
Natalia Janikova (1)
Martin Šrámek (1)
Juraj Lukáč (1)
Martin Gedra (1)
Radoslav Pálka (1)
Pavol Mlej (1)
Roman Prochazka (1)
Martin Friedrich (1)
Katarína Dudíková (1)
peter straka (1)
Ivan Bojna (1)
Pavol Szabo (1)
Tomáš Demo (1)
Bystrik Bugan (1)
Peter K (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Dušan Marják (1)
Matej Košalko (1)
Robert Vrablica (1)
David Halenák (1)
Peter Kubina (1)
Lucia Palková (1)
lukasmozola (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Nemo plus iuris no more?

Juraj Gyarfas, 07. 05. 2009 v 08:26

Zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet je jedna z mála vecí, ktoré sa mi v prvom ročníku v rámci rímskeho práva podarilo ako tak pochopiť. Ak som z rímskeho práva pochopil aj niečo iné, bolo to až o niekoľko rokov neskôr v rámci pozitívnych súkromnoprávnych disciplín. Táto zásada je však tak jednoduchá a elegantná, že hoci ako prvák som bol úplná právnická tabula rasa, podarilo sa mi jej už vtedy ako tak porozumieť. Možno preto k nej chovám isté osobné sympatie.

Neskôr som sa dozvedel, že z nej existujú niektoré výnimky (§ 93 zákona o konkurze a vyrovnaní, § 446 ObZ, § 486 OZ, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch a možno nejaké ďalšie). Zároveň som pochopil, že ako korektív na zabránenie úplnej divergencii domnelého a "skutočného" vlastníctva slúži inštitút vydržania a s týmto vedomím som si celkom spokojne nažíval. A teraz k dôvodu prečo o tom vlastne píšem a prečo čitateľov zaťažujem takýmito triviálnosťami ... mám pocit, že Ústavný súd Českej republiky je vo svojom náleze I.ÚS 143/07 z 25.2.2009 veľmi zásadným spôsobom prelomil.

Sága o odstúpení

V poslednom období som pozorne sledoval českú ságu o interpretácii § 48 ods. 2 OZ. Predpokladám, že čitatelia sú s touto tematikou oboznámení, takže nechcem zdržovať detailmi, snáď len veľmi krátke zhrnutie ... Najvyšší súd Českej republiky v stanovisku Cpjn 201/2005, ktoré vyvolalo celkom slušné zdesenie vo veľkej časti právnickej obce, rozhodol, že ak dôjde k odstúpeniu od kúpnej zmluvy na nehnuteľnosť medzi osobou A a osobou B, stráca túto nehnuteľnosť aj osoba C, ktorej ju osoba B medzitým predala (interpretácia založená na konštrukcii odstúpenia ako zániku zmluvy ex tunc). Senát najvyššieho súdu pod vedením fantastického dr. Spáčila vec odkázal ústavnému súdu s otázkou, či § 48 ods. 2 OZ v takom prípade nie je náhodou protiústavný (ochrana vlastníctva, právna istota, atď.). A ústavný súd v náleze Pl. ÚS 78/06 dal za pravdu názorom, že osoba C, ak nehnuteľnosť nadobudla v dobrej viere, o ňu nepríde (a pri tejto interpretácii § 48 ods. 2 OZ nie je protiústavný).

Snáď mi budú v tejto hyperskrátenej verzii odpustené zjednodušenia a nepresnosti, ale podstatu som snáď vystihol. Zároveň na tomto mieste nechcem zachádzať do diskusie o následnom rozhodnutí najvyššieho súdu (31 Cdo 3177/2005), ktorý podľa môjho názoru nesprávne aplikoval interpretáciu ústavného súdu tak, aby zachoval čo najviac, zo svojho pôvodného názoru. Túto tému by som však rád prenechal inej diskusii.

Dobrá viera ad absurdum?

Rolu ústavného súdu v kauze odstúpenia považujem za veľmi pozitívnu. Dôvod tohto postu je však neskoršie rozhodnutie ústavného súdu (I.ÚS 143/07), ktoré tematicky nadväzuje na rozhodnutie o odstúpení, ale posúva ho niekam, kam podľa môjho názoru vôbec nemalo ísť.

V predmetnej veci išlo o nehnuteľnosť, ktorá bola vo vlastníctve osoby A (N.K.). Osoba A na nehnuteľnosť zriadila záložné právo a v rámci výkonu tohto práva záložný veriteľ (spoločnosť E.) nehnuteľnosť previedol na osobu B (spoločnosť C.E.T.). Zmluva o prevode bola podľa všetkého neplatná, k samotnej otázke neplatnosti sa však neviem vyjadriť. Išlo tu o výkon záložného práva, pričom česká úprava záložného práva je pre mňa do veľkej miery neznámou a k tomu sa ešte pripája skutočnosť, že sa to celé odohrávalo ešte za platnosti §§ 297 - 299 ObZ. Nemožno teda vylúčiť, že túto časť kauzy som nepochopil a budem vďačný, ak mi ju českí kolegovia vysvetlia. Ak som ju však pochopil správne, bol tento prevod na osobu B absolútne neplatný. Slovami odvolacieho súdu, s ktorými najvyšší súd súhlasil, "zástavní věřitel nebyl oprávněn na základě této [zástavní] smlouvy prodat zástavu a jím uzavřená kupní smlouva ze dne 16.8.1999 je podle ustanovení § 39 občanského zákoníku neplatným právním úkonem."

Osoba B nehnuteľnosť následne previedla nehnuteľnosť na osobu C (J.K.) a po tomto všetkom osoba A (a neskôr jej dedičia) žiadala o určenie, že je stále vlastníkom nehnuteľnosti. Kauza prešla viacerými súdmi až nakoniec najvyšší súd (21 Cdo 159/2006) potvrdil rozhodnutie odvolacieho súdu, že nehnuteľnosť je vskutku vo vlastníctve osoby A a osoba C nie je vlastníkom.

A tu na základe ústavnej sťažnosti osoby C (a spoločnosti E., ktorá však v tomto smere nie je relevantná) do hry vstupuje ústavný súd. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí odkazuje na kauzu odstúpenia a posúva sa ďalej. Konkrétne tvrdí, že "zásadním závěrem, vyplývajícím ze zmiňovaných rozhodnutí, je, že vlastnické právo dalších nabyvatelů, pokud své právo nabyli v dobré víře, požívá ochrany a nezaniká, což je v souladu s čl. 11 Listiny a s ústavními principy právní jistoty a ochrany nabytých práv. Interpretace opačná, podle níž dodatečným odpadnutím právního důvodu, na základě kterého nabyl vlastnictví kterýkoliv z právních předchůdců vlastníka, tento vlastník pozbývá vlastnické právo, ač mu čl. 11 Listiny a ustanovení § 123 ObčZ poskytují ochranu, narušuje celý koncept právní jistoty a ochrany nabytých práv. To platí pochopitelně jen u těch práv, která byla nabyta v dobré víře [...]. Akceptování výkladu, že zánikem kupní smlouvy (ať již z jakéhokoliv důvodu), která byla uzavřena v řadě jako první, by si vlastník, který nabyl vlastnictví derivativně, nikdy nemohl být jist svým vlastnictvím, zjevně neodpovídá pojetí materiálního právního státu. Ústavní soud se v citovaném plenárním nálezu rovněž přiklonil k výkladu, podle něhož odstoupení od smlouvy o převodu věci může působit výhradně mezi stranami této smlouvy a nemůže mít vliv na řádně nabyté vlastnické právo třetí osoby.

I když se závěry obou oba shora citovaných nálezů týkají odstoupení od smlouvy, lze je vztáhnout i na případ, kdy první kupní smlouva nebo jiný nabývací titul byla zrušena z jiného důvodu než odstoupením. Napadená rozhodnutí obecných soudů mají totiž, v tomto konkrétním případě, obdobné právní důsledky jako odstoupení od smlouvy. Jestliže tedy obecné soudy rozhodly bez dalšího tak, že vlastníkem předmětných nemovitostí jsou žalobci, aniž by přitom respektovaly závěry vyplývající z výše citovaných rozhodnutí (zejména závěr, že vztah mezi smluvními stranami nemůže mít vliv na řádně nabyté vlastnické právo třetích osob), porušily, ve vztahu ke stěžovateli Ing. J. K., čl. 11 Listiny, který zajišťuje ochranu vlastnictví.
".

Nerozumiem presne, čo ústavný súd myslí pod pojmom "zrušená". Zmluva môže byť zrušená napríklad odstúpením a v takom prípade podľa nálezu ústavného súdu v ságe o odstúpení (s ktorým sa absolútne stotožňujem) platí, že osoba C už o nehnuteľnosť nepríde. Podľa mojich vedomostí však o absolútne neplatnej zmluve nemôžeme povedať, že je "súdom zrušená". Súd len určí, že táto zmluva je neplatná, bola neplatná od začiatku a preto nemohla vyvolať právne účinky. Osoba B, ktorá na základe takejto zmluvy nadobudla nehnuteľnosť, nie je de iure vlastníkom a ak ju previedla ďalej, osoba C v zmysle zásady nemo plus iuris nemohla nadobudnúť vlastnícky titul (pokiaľ nepočká desať rokov na vydržanie).Tu sa však zdá, že ústavný súd osobe C na základe jej dobrej viery a základných práv priznáva akúsi inú ochranu, dlho pred vydržaním. A týmto ústavný súd totálne prelamuje nemo plus iuris.

Záver

Ak chce niekto z ústavnoprávnych a ľudskoprávnych dôvodov chrániť osoby C, ktoré v dobrej viere nadobudli nehnuteľnosť s vadným titulom, je to samozrejme legitímne a možno o tom diskutovať. Považujem však za nešťastné, ak by sa ústavnou judikatúrou mala prelomiť jedna z kľúčových zásad súkromného práva a to bez zváženia a načrtnutia, aké budú súkromnoprávne následky takéhoto prelomenia.

Ak má ktokoľvek z expertov na výkon záložného práva v českom práve pocit, že som to s tou neplatnosťou nesprávne pochopil a v skutočnosti nešlo o absolútne neplatný prevod, ale len o čosi podobné odstúpeniu, dajte mi prosím vedieť. V takom prípade by som sa s názorom ústavného súdu stotožnil tak, ako som sa s ním stotožnil v kauze odstúpenia. Ak som toto rozhodnutie ústavného súdu nesprávne pochopil, budem len a len rád ... :-)

Ale, ak som to pochopil správne a ústavný súd sa chystá chrániť osoby, ktoré v dobrej viere nadobudli nehnuteľnosť s vadným titulom v rade pred nimi, znamená to nielen obsolétnosť inštitútu vydržania, zabalenie biznisu pre title insurance poisťovne a pre právnikov vykonávajúcich due diligence na pozemky (načo by klient platil za due diligence, keď každá nadbytočná informácia akurát ohrozuje jeho dobrú vieru?), ale hlavne revolúciu v súkromnom práve, ktorej dôsledky si vôbec neviem predstaviť. A pre mňa osobne to znamená rozlúčku s peknou rímskoprávnou zásadou, ktorú som začal mať úprimne rád ...

PS: Na záver ešte informácia pre slovenských právnikov. Na toto rozhodnutie českého ústavného súdu som bol upozornený dr. Strakom zo slovenského ministerstva spravodlivosti, ktorý zároveň uviedol, že obdobné oslabenie nemo plus iuris v nedávnom rozhodnutí vyslovil aj slovenský najvyšší súd. Akonáhla sa k tomuto rozhodnutiu dostanem, pripojím to sem do diskusie.


Názory k článku Nemo plus iuris no more?:


  Kristián Csach, 11. 05. 2009 v 10:20 - celé je to nezmysel

V týchto prípadoch jasne vidno, ako je to so stavom civilistiky v Čechách a na Slovensku. Každému je zjavné, že niekde je problém (ochrana tretích osôb), tak sa prišlo s polopatistickou koncepciou ochrany dobrej viery a OZ sa pretvoril na nepoznanie.

Keby si jednoducho pozreli na § 457 OZ a nemali za modlu IBA § 48(2) OZ, tak by bolo jasné, že vec sa nerieši vecnoprávne (nadobudol vlastníctvo), ale obligačnoprávne (povinný vrátiť plnené).

Ale k otázke v poste: Celý problém tkvie v § 457, ktorý spája rovnaké právne následky tak pre neplatnosť, ako aj pre zrušenie zmluvy. Preto, ak povieme, že niečo platí pre zrušenie, musí to platiť aj pre neplatnosť. Len dôvod nie je v ochrane dobrej viery, ale niekde inde a potom to samozrejme aj inak vyzerá.

Keby sme mali jedného jediného dobrého civilistu, ktorý by poznal rozdiel medzi abstraktionsprinzip a trennungsprinzip (tam je pes zakopaný), súvislosť medzi dobromyseľným nadobutnutím vlastníckeho práva (a úpravou vydržania) a bezdôvodným obohatením, tak je vec vyriešená. Tak čo už, čakáme na svojho Savignyho... (o tom, že existujé abstraktná ochrana majetkových pozícii a konkrétna cez dobrú vieru asi nemá zmysel hovoriť, že...).

Ja už len čakám, kedy sa takto koncipovaná ochrana dobrej viery použije pri ochrane pohľadávky (alebo chce Ústavný súd rozlišovať mieru ochrany pri rôznych formách majetku - sic!). To budeme len celosvetový exoti...


  Kristián Csach, 11. 05. 2009 v 13:42 - opravte po mne niekto tie chyby

...prosím. Ach tá gramatika... mea culpa. :)

  Juraj Gyarfas, 12. 05. 2009 v 22:37 - ad Kristian a Abstraktionsprinzip

V prvom rade velmi pekne za reakciu. Najkrajsie na tomto blogu je, ako vela sa naucim, ked sa snazim aspon ako tak reagovat na takyto kvalifikovany comment.

Tentokrat som sa napriklad dozvedel aspon trochu o Trennungsprinzip a Abstraktionsprinzip, o ktorych som vedel zalostne malo.

Z toho, co som si nacital sa mi vsak zda, ze by to tak zasadnym sposobom zmenilo nase nazeranie na sukromne pravo, ze si zatial ani neviem naformulovat dovody proti. Predstava, ze pri skumani title chain staci skumat Verfugungsgeschaft a nie celu stostranovu zmluvu je celkom lakava. Ale zda sa mi, ze vady zmluvy su niekedy tak vazne, ze si neviem predstavit ako napriek tomu moze prebehnut korektny prevod. A problem trochu vidim aj v tom, ze by sme dostavali tretinove rozpocty na due diligence :-)

Okrem toho sa aj Nemci boja, ze ako jediny europsky narod, ktory tieto principy uznava, ich priblizovanie pravnych systemov v ramci EU postupne prevalcuje. Pokial ide o to ocitnut sa s Nemcami na jednej potapajucej sa lodi, proti tomu nic nemam (hlavne pri obdivu k doslednosti ich myslenia). Nechces sa teda podujat na rolu slovenskeho Savignyho?

Ale aby som odhliadol od nemeckej teorie a vratil sa k cesko-slovenskemu rieseniu otazky v poste - § 457 sa mi ako riesenie nepaci a nesuhlasim s vyrokom, ze "ak nieco plati pre zrusenie, musi to platit aj pre neplatnost". Tento vyrok podla mna plati len v oblasti zavazkoveho prava a tu naozaj suhlasim, ze odstupenie aj neplatnost ma rovnake ucinky. Toto vsak podla mna (de lege lata) nemoze platit vo vecnopravnej rovine. Podla mojho chapania, pri odstupeni by osoba B mala zavazkovu povinnost vratit pozemok (podla § 457). Ak ju vsak medzitym previedla dalej, nemoze tuto povinnost splnit a musi poskytnut nahradu v peniazoch. V pripade neplatnej zmluvy vsak osoba B pozemok nikdy nevlastnila a preto ho nevlastni ani osoba C.

Rozumiem tomu tak, ze § 457 je len pomocka, aby sme vedeli zavazkovopravne riesit neplatnost zmluvy ab initio. Ale vecnopravne je § 457 nepouzitelny a preto je podla mna spravne, ze pre osobu C ma odstupenie od zmluvy medzi A a B uplne ine ucinky ako neplatnost zmluvy medzi A a B.

A ako si to myslel s tym pohladavkami? Mozes napisat nejaky priklad?

  Kristián Csach, 13. 05. 2009 v 08:38 - pokúsim sa o odpoveď

:) pokúsim sa odpoveď trochu systematizovať, aby sa dala lepšie rozdiskutovať

1. Abstraktionspriznip vs. Trennungsprinzip
Musíme rozlišovať. Polopatisticky (nepodceňujem spoludiskutujúcich, len chcem, aby sme sa vo východiskách zhodli - možno sa aj sám mýlim) je rozdiel medzi Trennungsprinzip (vecnoprávny a obligačnoprávny vzťah sú dve veci) a Abstraktionsprinzip (tieto dva vzťahy sú na sebe nezávislé). Až také hlúpe to nie je, a to napriek tomu, že obe koncepcie súčasne platia skutočne asi len v Nemecku (a vraj aj Južná Kórea tento model prevzala). Rozdiel je okrem toho, že sa tým zabezpečuje abstraktná ochrana dobrej viery (teda neriešia sa vecnoprávne účinky, ale len obligačnoprávne a ostatní účastníci ekonomického styku sú z kola von) hlavne v konkurze (ak máš po ruke Zimmermanna Law of obligations, kukni dnu). Okrem toho mám pocit, že Savigny s tým prišiel práve preto, lebo bezdôvodné obohatenie inak skutočne nedáva zmysel (bezdôvodné obohatenie je vlastne ustanovenie obligačnoprávneho riešenia tam, kde vecnoprávne zlyháva, resp. je nevhodné ho použiť).

Svojim spôsobom netreba Abstraktionsprinzip démonizovať. On zabezpečuje iba to, že v prípade zrušenia/odstúpenia od zmluvy sa vec má vydať na základe bezdôvodného obohatenia, lebo aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia smeruje zásadne na naturálnu reštitúciu, teda vydanie veci (šarapatu robí práve pri postúpeniach pohľadávky, preto stále tlačím do toho, aby si právnici konštruovali svoje teórie o odstúpení na prípade postúpenia pohľadávky).

My sme trochu prirýchlo akceptovali, že u nás ani jedno neplatí. Nie je to tak celkom pravda (ale ani nepravda, je to proste omnoho, ale omnoho komplikovanejšie – ale až taký dobrý civilista nie som :):):)). Aj my rozlišujeme medzi iustus titulus a iusta causa (a nie je to vlastne Trennungsprinzip?), resp. si judikatúra vymyslela obligačnoprávne účinky odstúpenia (Trennungsprinzip ako vyšitý, dokonca nábeh čo do právnych následkov na Abstraktionsprinzip). Teória je trochu na náš zákon krátka (ono je to tým, že náš Občiansky zákonník nie je až taký hlúpy, ako panuje bežná predstava). Skúsme si odmyslieť celý myšlienkový balast, ktorý nám učebnice vtĺkli a kuk do zákona. Existencia Trennungs- a Abstraktionsprinzip totiž nie je niečo hmlisté apriorné (nie je to prejav Volksgeistu Germánov), ale je to myšlienka za existujúcim zákonom (BGB). Aká je teda myšlienka za naším OZ? Čo možno vyčítať z OZ?

2. Význam § 48 (2) OZ
Celý problém je v tom, že sme náchylní veriť tomu, že § 48 ods. 2 OZ niečo hovorí (že je to celá právna norma). Ono to tak ale nie je, resp. nemusí byť. Samotný § 48 ods. 2 OZ vraví, že odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Čo ale znamená slovo zrušuje nám zákon nehovorí. Zvykli sme si to interpretovať, ako že sa zrušuje od začiatku a nemá žiadne účinky. Zákonník ale explicitne ustanovuje so slovom „zrušenie“ iné účinky, a to je práve § 457.

3. § 457 OZ
Podľa § 457 OZ ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Teda si to preskupme (48 ods. 2 + 457) a máme: Odstúpením od zmluvy je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Hmm, takže zákon predsa ustanovuje nejaké následky zrušenia zmluvy, a to úplne iné, ako sme presvedčení. Zákerná otázka: kde je miesto pre iný vecnoprávny režim? Povedať, že vecnoprávny režim je iný (a tým spraviť teleologickú redukciu § 457 OZ) to chce podľa mňa jednak guráž, ale hlavne argumentovať (bremeno dôvodenia je nešťastný osud tých, čo sa chcú postaviť proti zneniu zákona :)). Ak by sme jednoducho akceptovali, že § 48 vedie k zániku zmluvy ab initio, bol by § 457 úplne nezmyselný a nepoužiteľný (riešilo by sa všetko buď vecnoprávne alebo cez § 451 OZ). A ako to už býva, myslím si, že ak nejaké ustanovenie v zákone máme, tak ho treba vykladať tým spôsobom, aby ho bolo možné uplatniť.

4. Rozlišovanie vecnoprávnych a obligačnoprávnych účinkov
Tu sa musím priznať, že som trochu na vážkach. Na jednej strane vravíš, že nemáme Trennungs/Abstraktionsprinzip, na druhej, že § 457 rieši iba obligačnoprávne účinky. Holt neviem (ale viem, dokonca s tebou aj súhlasím, ale je to preto, lebo určitý Trennungsprinzip podľa mňa máme). Myslíš si, že pri odstúpení od zmluvy má predchádzajúci predávajúci aj vecnoprávny nárok na vydanie veci od ďalšieho nadobúdajúceho aj obligačnoprávny nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od svojho predávajúceho? (to mi len teraz napadlo, možno som úplne „mimo misu“)

5. Postúpenie pohľadávky a ochrana dobrej viery:
Ako vieme, pohľadávky nie sú chránené dobromyseľným nadobudnutím, teda ak pohľadávka neexistuje, nevytvorí sa iba na základe dobrej viery (prosím neargumentovať cennými papiermi :):):)). Odôvodňuje sa to zníženou publicitou pohľadávky (oproti veci). Samozrejme vo vnútornom vzťahu (postupca vs. postupník) sa problém rieši cez zodpovednosť za vady (ak vôbec). A teraz problém: ÚS tlačí do pozície, že tretia osoba, ktorá nadobudne vec od niekoho, kto od predchádzajúcej kúpnej zmluvy odstúpil, je vlastníkom aj s poukazom na ochranu dobrej viery ako ústavne garantovaného princípu. Teraz je otázka, čo by sa stalo, ak by to neboli dve kúpne zmluvy, ale dve zmluvy o postúpení pohľadávky. Tam by sme chceli chrániť dobrú vieru?
Ako som vravel, ak je riešenie cez § 48 + 457, tak musí platiť pre odstúpenie to isté, čo pre neplatnosť. A pri neplatnom postupovaní sa postupovanie pohľadávky a ochrana dobrej viery ešte zamotáva.

6. Svojho času som dával študentom zadanie s viacnásobným prevodom veci, kde mali porovnať vplyv neplatnosti, odstúpenia, nastúpenia rozväzovacej podmienky a uplatnenia relatívnej neplatnosti predchádzajúcej kúpnej zmluvy na postavenie ďalšieho nadobúdajúceho (prevod pohľadávky bol iba ako bonbónik). Niektoré návrhy riešenia boli skutočne zaujímavé. (Myslím, že diskusia o §§ 48 + 457 a tomto celom má zmysel vtedy, ak si všetky tieto situácie predstavíme a premýšľame, aké a prečo sú medzi nimi vlastne rozdiely)

Off topic na pobavenie: bez akejkoľvek súvislosti s povedaným a diskutovaným som sa musel pousmiať nad jednou z úvodných viet vo Wikipedii ohľadne Abstraktionsprinzip: "Dieser Grundsatz ist für Laien nicht ohne weiteres verständlich."

  Juraj Gyarfas, 15. 05. 2009 v 15:56 - ad § 457 OZ a ine

Zacnem asi od konca - aj mna pobavila tato uvodna veta na Wikipedii. A vidim, ze este hodnu chvilu potrva, kym budem moct povedat, ze v tomto smere nepatrim k "Laien". Zaroven som si uvedomil, ze som napisal dost velky nezmysel, ked som pisal, ze oba tieto principy nemame. Dokonca si ani nie som isty, ci som si to naozaj premyslel, asi som sa nechal uniest chutou nieco napisat :-) ... ale aj to stalo za to, lebo som sa aspon viac dozvedel :-)

Musim napisat, ze s tym vykladom § 457 v spojeni s § 48 si ma dostal. Neviem ako daleko sa este musis dostat, aby si povedal, ze si dobry civilista, ale toto bolo naozaj elegantne. A ked sa budes chciet pustit do "savignyzacie" nasho obcianskeho prava, tento vyklad je dobry zaklad.

V otazke odstupenia s tebou asi suhlasim. Odstupujuci predchadzajuci predavajuci (osoba A) podla mna nema ziadny vecnopravny narok voci dalsiemu nadobudatelovi (osoba C). Ale teraz rozmyslam, ci ma vobec vecnopravny narok voci osobe B, ak pozemok medzitym nepreviedla? Neviem. Vzdy som si myslel, ze ano. Ale po tvojom vyklade § 457 si uz vobec nie som isty. Skor by som to riesil cez obligacnu povinnost osoby B vratit pozemok. A to by vlastne aj potvrdzovalo casto kritizovanu prax katastrov, ze pri odstupeni odmietaju zapisat vlastnictvo v prospech odstupujuceho, ale trvaju na predlozeni akehosi "spatneho prevodu". Spolu s tvojim vykladom mi to zrazu celkom pekne zapada. Ale ak ide teda len o zavazok, mozem ho zalovat? Mohol by som ziadat sud o nahradenie vole pri spatnom prevode pozemku? Ak vychadzame len zo zavazkovych nasledkov odstupenia, nema odstupujuci asi moznost pozemok vindikovat ani zalovat urcenie vlastnictva.

A co teda s tou neplatnostou, ktora bola pre mna hlavnou otazkou tohto postu? Ak ju na zaklade § 457 spravime ekvivalentnu s odstupenim, mame podla mna Abstraktionsprinzip. Mozno by sa to dalo podporit aj urcitym vykladom § 133(2). To mi ale pripada ako revolucia vsetkeho, co ma v skole ucili. Ale mozno je len chyba, ze si ma neucil ty :-)

  Juraj Gyarfas, 19. 05. 2009 v 20:26 - este raz ad Kristian a § 457 OZ

Stale premyslam nad tvojim vykladom § 457 OZ a chcel som si vyjasnit, ci tomu rozumiem spravne. Skusim to teda posunut trochu dalej a uplne odhliadnut od odstupenia, riesit teda len neplatnost. Mozno som to nepochopil spravne prave preto, ze ty si viac pisal o odstupeni a ja o neplatnosti.

Hovoris, ze absolutna neplatnost ma ucinky podla § 457 OZ. Zaroven bolo povedane, ze § 457 OZ upravuje obligacnopravnu povinnost nadobudatela z neplatnej zmluvy (osoba B) vydat prevodcovi (osoba A) nehnutelnost a nie je tu miesto pre iny vecnopravny rezim.

Ak som to pochopil spravne, moze z toho podla mna vyplyvat nasledovne:
- osoba B je napriek neplatnosti zmluvy vlastnikom nehnutelnosti a ma len obligacnopravnu povinnost nehnutelnost vydat.
- osoba C (ak bola nehnutelnost medzitym prevedena dalej) je uplne za vodou a nemusi riesit vobec nic.
- osoba A nie je vlastnikom nehnutelnosti, teda nemoze sa domahat ochrany napr. podla § 126 OZ alebo urcovacou zalobou, ale musi sa domahat od osoby B vratenia pozemku (alebo nahrady, ak vratenie nehnutelnosti nie je mozne, lebo ju osoba B napr. medzitym scudzila).

Hmmm, ak som tie tvoje vychodiska domyslel spravne, je toto uz podla mna Abstraktionsprinzip. A pre mna z toho vyplyvaju nasledovne otazky:
- kde sa stratilo nemo plus iuris? (Finding Nemo:-) Znamena to, ze po vklade do katastra uz nezalezi na neplatnosti ab initio zmluvy, ktora bola titulom?
- ako moze osoba A prinutit osobu B spatne previest nehnutelnost? Mohli by sme analogicky pouzit ustanovenia o nahradeni vole pri ZBZ? Alebo len zaloba na plnenie a ked plnit nebude, bude exekutor postupne ukladat pokuty? A aku formu by tento spatny prevod vlastne mal mat?

No dobre, mam pocit, ze uz som napisal akurat tak dost a cele som to zaviedol dost daleko od vseobecne akceptovanej interpretacie a mozno aj od toho, co si vlastne myslel. Ale mam pocit, ze nikde som nesiel proti proti konkretnemu ustanoveniu OZ. A snazil som sa drzat tvojich vychodisk. Tak napis kde som sa stratil :-)

  Juraj Gyarfas, 19. 05. 2009 v 20:29 - Slovensky judikat k nemo plus iuris

Ako som avizoval v PS k tomuto postu, konecne som sa dostal k rozhodnutiu slovenskeho NS, ktory riesil podobnu situaciu. Podobnu, ale trochu inu, pretoze sa do toho miesa verejne pravo a prvotny nadobudaci titul (po ktorom nasleduje title chain) je priklep licitatora v danovej exekucii predajom nehnutelnosti. A tento titul nebol tak celkom neplatny v zmysle sukromneho prava, ale zrusil ho najvyssi sud v ramci spravneho sudnictva. Takze nakoniec uplne iny pripad :-), ale ked uz som to spominal a kedze rozhodnutie myslim nie je verejne dostupne na stranke NS, uvadzam tu hlavne casti rozsudku:

"4 Cdo 274/2006
ROZSUDOK

Okresný súd Žilina rozsudkom ... určil, že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti ... a že žalobcovia nadobudli označené nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva na základe kúpnej zmluvy z 20. decembra 1991, pričom toto spoluvlastníctvo im zostalo zachovane napriek daňovej exekúcii vedenej proti žalobcovi 1) a vykonávanej predajom týchto nehnuteľností. Právoplatné rozhodnutia daňových orgánov o udelení príklepu vydražiteľovi boli totiž zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vydražiteľ ako nevlastník nemohol platne previesť vlastnícke právo na iné subjekty.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ... rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil....

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. ...

V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že Daňovým úradom Žilina (správcom dane) bola proti žalobcovi 1) ako daňovému dlžníkovi vedená daňová exekúcia na vymoženie daňových nedoplatkov vo výške 1 503 510 Sk. Daňová exekúcia bola vykonávaná predajom nehnuteľností daňového dlžníka ... Rozhodnutím Daňového úradu Žilina ... bol udelený príklep vydražiteľovi. ... Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Ústredného daňového riaditeľstva ...

Rozsudkom Najvyššieho súdu ... ktorý nadobudol právoplatnosť (podľa vyznačeného dátumu právoplatnosti) 11. februára 1998, boli uvedené rozhodnutia daňového úradu i daňového riaditeľstva zrušené a vec bola vrátená daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. Kúpnou zmluvou označenou dátumom 1. februára 1999 obchodná spoločnosť ..... predala predmetné nehnuteľnosti ..... títo kúpnou zmluvou označenou dátumom 5. februára 2001 predali nehnuteľností žalovanému.

V súvislosti s riešením otázky zásadného právneho významu, pre ktorú bolo pripustené dovolanie, považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť, že jedným zo základných atribútov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a ochrana nadobudnutých práv. V zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno vlastníctvo nadobudnúť aj na základe iných skutočnosti ustanovených zákonom. Ide o tzv. originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva, za prípad nadobudnutia vlastníctva na základe iných skutočností ustanovených zákonom treba považovať aj nadobudnutie vlastníctva vydražiteľom v daňovej exekúcii vykonávanej predajom nehnuteľností, Nadobudnutie vlastníctva takýmto spôsobom má nutne ako každý originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva za následok absolútny zánik. vlastníctva predchádzajúceho vlastníka a vylučuje ho. pokiaľ však právoplatné rozhodnutie štátneho orgánu o udelení príklepu, ako jedna z podmienok pre prechod vlastníctva, nebolo zákonným spôsobom zrušené. Zánik nadobúdacieho titulu pre vydražiteľa v dôsledku zrušenia právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu však nemá za následok zánik vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov, pokiaľ svoje vlastnícke právo nadobudli v dobrej viere.

Podľa § 336i veta druhá O.s.p. v znení platnom v čase rozhodovania správcu dane, t.j. do 19. decembra 1997 (do účinnosti novely vykonanej zákonom č. 359/1997 Z.z.), ak uznesenie o udelení príklepu nadobudne právoplatnosť a ak vydražiteľ zaplatil najvyššie podanie, stáva sa vydražiteľ vlastníkom veci ku dňu udelenia príklepu.

V spojení s ustanovením § 72 ods. 7 veta prvá zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov ... citované ustanovenie § 336i veta druhá O.s.p. platilo aj pre daňovú exekúciu vykonávanú predajom nehnuteľných vecí.

Pokiaľ v preskúmavanej veci obchodná spoločnosť vydražiteľ v daňovej exekúcii, splnila všetky podmienky ustanovené zákonom pre nadobudnutie vlastníckeho práva, t.j. že rozhodnutie o udelení príklepu nadobudlo právoplatnosť a že zaplatila najvyššie podanie (táto okolnosť nebola v konaní spochybnená), dňom udelenia príklepu nadobudla vlastnícke právo k vydraženým nehnuteľnostiam. Ako vlastníčke jej prislúchalo jedno zo základných oprávnení vlastníka, a to oprávnenie nakladať s predmetom svojho vlastníctva, teda aj previesť vlastnícke právo slobodne a v celom rozsahu na iné subjekty, pričom toto oprávnenie jej nebolo nijakým právne relevantným spôsobom obmedzené (za takéto obmedzenie nemožno považovať údajnú informáciu z 29. januára 1999 o zrušení rozhodnutia o udelení príklepu rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pretože obmedzenie oprávnenia nakladať s vecou by muselo vyplývať zo zákona alebo zo zmluvy vecnoprávnej povahy). Ak v dobe. kým tento stav trval, teda do právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. ktorým bolo zrušené právoplatné rozhodnutie správcu dane o udelení príklepu, previedla svoje vlastnícke právo kúpnou zmluvou, na základe ktorej mal byť povolený vklad vlastníctva pre nadobúdateľov 5. februára 1999 (táto okolnosť nebola v konaní predmetom dokazovania), nepochybne disponovala existujúcim vlastníckym právom, teda bola skutočnou vlastníčkou. Právny záver odvolacieho súdu o absolútnej neplatnosti tejto kúpnej zmluvy i ďalšej kúpnej zmluvy (ktorou mali nadobúdatelia nehnuteľnosti tieto predať žalovanému) z dôvodu neexistencie prevádzaného práva, je preto nesprávny. Odvolací súd vyvodil tento svoj záver z nesprávneho názoru na účinky právoplatného rozsudku súdu, ktorým bolo zrušené právoplatné rozhodnutie správcu dane o udelení príklepu, keď vychádzal z toho, že vydražiteľka nikdy nenadobudla vlastnícke právo.

Okrem toho odvolací súd pri posudzovaní účinkov zrušenia rozhodnutia o udelení príklepu nerozlišoval medzi situáciou, v ktorej vydražiteľ do zrušenia právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu vlastníckym právom nedisponoval, od situácie, v ktorej so svojím vlastníctvom nakladal.

Vzhľadom na výslovné neriešenie uvedenej otázky v platnej právnej úprave, možno podľa názoru dovolacieho súdu v prípade, ak vydražiteľ vlastníkom zostal, prijať záver vyplývajúci z analogického použitia zákona č. 427/1990 Zb. ... V zmysle § 11 ods. 1 a 2 tohto zákona vlastníctvo k veciam vydraženým príklepom licitátora prechádza na vydražiteľa, ak však vydražiteľ v ustanovenej lehote nezaplatí cenu, za ktorú vec vydražil, prechod vlastníctva k vydraženej veci sa od začiatku zrušuje. Prípadne možno situáciu riešiť obdobne ako ustanovuje § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého odstúpením od zmluvy, ak nie je právnym predpisom stanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sa zmluva od začiatku zrušuje. Zrušením právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu zaniká od začiatku jedna z podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom v daňovej exekúcii, tým zaniká (ak už vznikol) aj nadobúdací titul a obnovuje sa pôvodný stav. Uvedený záver umožňuje pokračovať v daňovej exekúcii a ako dôsledok zrušenia nezákonného rozhodnutia o udelení príklepu musí byť jej účastníkmi akceptovaný.

Pokiaľ však vydražiteľ nadobudnuté vlastnícke právo platne previedol na iné osoby, treba aj v oblasti správneho súdnictva pri posudzovaní účinkov rozsudku súdu. ktorým bolo zrušené právoplatné rozhodnutie správcu dane o udelení príklepu, dať prednosť ústavnému princípu ochrany nadobudnutých práv, ktorý napokon možno vyvodiť aj z analogického použitia ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byt' novým rozhodnutím dotknuté. Rešpektujúc tento princíp nemôžu tretie osoby konajúce v dobrej viere a spoliehajúce sa na platné právo stratiť nadobudnuté práva. Inak by bol totiž porušený aj princíp právnej istoty a vlastník by si nikdy nemohol byt' istý svojím vlastníctvom, čo zjavne nezodpovedá chápaniu materiálneho právneho štátu.

Pretože odvolací súd sa v prejednávanej veci uvedenými úvahami neriadil) riešenie ním pripustenej dovolacej otázky nebolo správne. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu pre nesprávne právne posúdenie veci v tejto otázke zrušil (§ 243b ods. 2 veta prvá O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 veta druhá O.s.p.)."

  Kristián Csach, 20. 05. 2009 v 10:15 - ...to je sila

Vyberám z rozsudku: "... Zánik nadobúdacieho titulu pre vydražiteľa v dôsledku zrušenia právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu však nemá za následok zánik vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov, pokiaľ svoje vlastnícke právo nadobudli v dobrej viere. ... Rešpektujúc tento princíp nemôžu tretie osoby konajúce v dobrej viere a spoliehajúce sa na platné právo stratiť nadobudnuté práva. Inak by bol totiž porušený aj princíp právnej istoty a vlastník by si nikdy nemohol byt' istý svojím vlastníctvom, čo zjavne nezodpovedá chápaniu materiálneho právneho štátu."

Tak to je sila. Prianie je otcom myšlienky. NS tu vytvoril (opäť zas raz) ochranu dobrej viery contra legem. Čakám, kedy sa prestanú miešať dva problémy:
- pri prevode od vlastníka je absolútne jedno, či je nadobúdateľ dobromyseľný alebo nie (preto sa nedá argumentovať dobrou vierou),
- pri nadobúdaní od nevlastníka je dobrá viera chránená iba v prípadoch uvedených v OZ (a preto je naopak nutné ARGUMENTOVAŤ dobrou vierou).

Ale späť k judikátu. Pustil sa do toho, pred čím varujem. Teraz nemôže povedať, že to neplatí pre postúpenie pohľadávky v dobrej viere, hoci bolo prvé postúpenie neplatné. (btw: zoženiem pohľadávku na 1 mld € voči sudcom NS, nemá niekto záujem? :):)). A o tom, ako by reštitučné zákony asi vyzerali pod drobnohľadom tejto logiky asi netreba uvažovať. Alebo vyšší princíp?

A tá analógia s účinkami rozsudku je zlý žart. Nie je účinok ako účinok.

Späť k problému: (naschvál som doteraz nepísal :)) Keby tá interakcia 48 + 457 bola úplne jasná, tak už o tom mám dávno článok napísaný,:) ale je to omnoho komplikovanejšíe. Celé to pripúšťa mnoho výkladov. Nemám to ešte v hlave úplne premyslené (proste čo budem vymýšľať, zatiaľ nemám na to, prelúsknuť to košér spôsobom). Som ale mimoriadne vďačný za interakciu.

Ako ale ubiehajú moje myšlienky:

Abstraktionsprinzip u nás: abstraktionsprinzip znamená to, že nedostatky jedného vzťahu nevedú k nedostatkom vzťahu druhému. U nás je situácia trochu iná, keďže §§ 132 (1) + 133 (1) ustanovujú dve podmienky, a zdá sa, že kumulatívne (prvoplánový záver: Trennungsprinzip ano, Abstraktionsprinzip: nie).

Pri problémovej situácii: máme 457, s tým ťažko niečo robiť. A fakt to vyzerá tak, že v prípade, ktorý upravuje 457 nenastane vecnoprávna zmena, ale iba obligačné povinnosti. Ale niektoré situácie (presne tá, ktorú si popísal - bez zahrnutia tretej osoby) možno skutočne vedie k nedostatočnej ochrane záujmov niektorej osoby (tu si treba postaviť vedľa seba záujmy a porovnávať nároky a mechanizmus ich uplatnenia, pridať k nim možné nároky voči štátu, atď..). Preto sa to celé komplikuje a treba nájsť cestu von. Súdy vymysleli skutočne najjednoduchšiu cestu - ochranu dobrej viery, nemysleli tým ale na znenie zákona, jeho koncepciu, dôsledky tohto a ani dôkazné bremeno (opäť zákerná otázka - kto a v akom rozsahu bude musieť preukazovať dobrú vieru? Prezumpcia dobromyseľného nadobudnutia?)

Ono ale v podstate nemusí mať § 457 iba obligačnoprávne účinky. Je ho možné vykladať aj tak, že obmedzuje vecnoprávne účinky IBA na vzťah medzi dvoma pôvodnými subjektmi. (Ešte stále ale neviem, či je skutočne potrebné, aby mal pôvodný vlastník voči prvonadobúdateľovi vecnoprávny nárok).

Ale ako vravím, nemám to celé premyslené čo do dôsledkov (postúpenia pohľadávky, absolútna/relatívna neplatnosť, rozväzovacie podmienky)... svojho času som sa tomu chcel venovať, ale už ma to prešlo... ;)

  Juraj Gyarfas, 20. 05. 2009 v 17:28 - ad pohladavky a ine

S tymi pohladavkami som to asi nepochopil. Potrebujem nejaky priklad :-)
Ak som spravne pochopil priklad s milionovou pohladavkou od sudcov NS, hovoris, ze takato pohladavka neexistuje, ale ked ju parkrat postupis a nadobudatelia budu v dobrej viere, bude vymahatelna. Ale ak taka majetkova hodnota neexistuje, je predsa jedno kto je alebo nie je v dobrej viere, nie? Je to ako keby som kupil pozemok, ktory neexistuje - pri najlepsej viere sa nemozem stat jeho vlastnikom. Alebo som to zle pochopil?

Neviem teda, ci hovoris o neplatnom postupeni pohladavky alebo o jej neplatnom vzniku (resp. neexistencii) a naslednom postupovani ...

A este k tomu § 457 OZ - vela som nad tym premyslal a dakujem za velmi inspirativnu interakciu. Ale asi som sa od mojej prvej reakcie velmi nikam neposunul :-) a stale si myslim, ze § 457 nemozno aplikovat na vecnopravne dosledky neplatnosti prevodneho titulu (opat hovorim len o neplatnosti, nie o odstupeni).
Toto ustanovenie ma podla mna dostatocne vyuzitie pri rieseni zavazkovych dosledkov neplatnosti zmluv. Ale ked je zmluva neplatna ab initio (nie ked sa zrusi ex tunc), vecne pravo nepreslo, pretoze sice mame Trennungsprinzip (titul a modus podla § 132 a § 133 OZ), ale nemame Abstraktionsprinzip a ako pises, tieto podmienky musia byt u nas splnene kumulativne.
Takze osoba A je vlastnikom a jej vecnopravny narok je uplatnitelny erga omnes, teda aj proti osobe B, ale aj proti dalsim nadobudatelom, napr. rei vindicatio alebo urcovaciu zalobu. Ostatne veci uz mozeme riesit podla § 457 OZ - teda osoba A ma na zaklade § 457 povinnost vydat osobe B kupnu cenu.

Co ty na to? Alebo sa stale dopustam teleologickej redukcie? :-)

  Kristián Csach, 20. 05. 2009 v 18:26 - nedáš pokoja :) a redukuješ :)

S tým postúpením pohľadávky voči sudcom to samozrejme bol už na prvý pohľad nezmysel, ktorý mal preukázať to, že prečo sa na pohľadávky nevzťahuje dobromyseľné nadobudnutie. Len mi to nedalo, chcel som poukázať na to, že sa chráni dobrá viera v určité oprávnenie - dobrá viera, že som vlastníkom, hoci vlastníctvo k veci (podľa klasickej teórie) nikdy nemohlo vzniknúť. Tu by sa predsa tiež mala chrániť dobrá viera nositeľa oprávnenia, hoci toto oprávnenie nikdy nevzniklo.:)

Plním dlh ponúknuť príklad o postúpení: Postúpenie pohľadávky V1 voči D na V2, ten ďalej na V3. V1 odstúpi od zmluvy s V2. Kto je oprávnený? Ten problém je v tom, že klasická doktrína (čistý §48ods.2) povedie k tomu, že V3 sa nemohol stať veriteľom, lebo zmluva o postúpení sa zrušuje od začiatku. Ak by to bola viacnásobná kúpa, tak príde doktrína NS, že treba chrániť tretieho nadobúdateľa, lebo bol dobromyseľný. A tak by sa patrilo chrániť aj V3, lebo bol rovnako dobromyseľný. A to sa mi, hoci vo výsledku je to možno OK, ťažko prežúva (nemám rád dobromyseľné nadobudnutie pohľadávky). Od toho je iba krok k môjmu príkladu so sudcami.

Alebo ideme filozofovať o vecnoprávnych účinkoch odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávky? :) (čo by som dal za abstraktionsprinzip)

Priznám sa, že trochu nechápem rozdielne posudzovanie odstúpenia a neplatnosti z pohľadu ochranyhodnosti tretej strany. Predstav si ten prípad, že v katastri je prevod nehnuteľnosti zapísaný na základe absol. neplatnej zmluvy, následne nehnuteľnosť opäť prevedená (dobrá viera). Je postavenie druhého kupujúceho iné ako pri odstúpení? Je ústavné jedného chrániť a druhého nie? A čo by bolo, ak by išlo o uplatnenie relatívnej neplatnosti? Ak postavíš celú argumentáciu na ochrane dobrej viery, tak dôjdeš do pekla... (medzi ostatných právnikov :))

PS: Svojho času mal jeden sudca (pokiaľ sa nemýlim) v JR návrh, že odstúpiť by sa malo dať iba od ne(s)plnenej zmluvy. To je tiež spôsob a problémy sú preč.;)

PS2: Kukol som do Velkého komentára od Eliáša k 457 a tí ho považujú iba za (zjednodušená reprodukcia) určenie obsahu povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie, nie za samostatnú skutkovú podstatu... tiež možnosť.

  Juraj Gyarfas, 21. 05. 2009 v 00:04 - vyrývač a redukcionista v akcii :-)

Dakujem za reakciu. Mam pocit, ze po tomto tvojom commente som si konecne sformuloval nazor. Tak to teda skusim nacrtnut a potom mi to mozes argumentacne rozdrtit :-)

Zda sa mi, ze ty stale hovoris skor o odstupeni a ja o neplatnosti. A stale sa tocime okolo ochrany osoby C na zaklade jej dobrej
viery. Podla mna toto je ten nezmysel. Ochranu dobrej viery v argumentacii ceskeho ustavneho sudu v kauze odstupenia vidim
len ako istu ceresnicku na torte celej kauzy. Je elegantne a z hladiska ustavneho sudu pochopitelne, ze ustavnopravnu
argumentaciu pouzil, ale podla mna by sa cela vec s rovnakym vysledkom mohla riesit civilisticky bez presahov do ustavneho prava. A myslim si, ze by sa mohla riesit nasledovne:

Uzatvorenim platnej zmluvy medzi osobou A a osobou B bola splnena podmienka § 132 na prevod (titul) a vkladom do katastra bola splnena druha podmienka (§ 133 - modus). Vlastnicke pravo platne preslo. Ak osoba A neskor odstupila, ma toto odstupenie nasledky jasne stanovene v § 457 - t.j. obligacnopravna povinnost osoby B vratit pozemok a obligacnopravna povinnost osoby A vratit kupnu cenu. Konstrukciu zaniku ex tunc mozno interpretovat len v zmysle § 48 v spojeni s § 457, teda len obligacnopravne. Mozno je to redukcionisticke, ale pripisovat odstupeniu vecnopravne nasledky zase podla mna nema oporu v zakone. Vsetky nasledky, ktore zakon spaja s odpadnutim titulu su v casti o bezdovodnom obohateni a su obligacnopravne. Povedat, ze vlastnicke pravo, ktore platne preslo po splneni kumulativnych podmienok v §§ 132 a 133, zrazu automaticky prechadza spat, nema podla mna oporu v ziadnom ustanoveni zakona s vecnopravnymi nasledkami. §§ 132 a 133 nic o automatickom spatnom prevode nehovoria a § 457 slovom "povinny" jasne naznacuje, ze ide o obligacnopravne nasledky.

Dobru vieru osoby C do toho podla mna vobec netreba tahat a zbytocne to odvadza pozornost. Vecnopravne ucinky by odstupenie totiz podla mna nemalo mat ani voci osobe B. Tvrdit, ze po odstupeni ma kataster automaticky zapisat vlastnictvo spat osobe A alebo pripadne tvrdit, ze osoba A moze uplatnit vindikacnu zalobu nema oporu v § 457 ani inom ustanoveni.

Toto je teda dovod, pre ktory suhlasim s rozhodnutim ceskeho US v sage odstupenia. Podla mojho nazoru je fajn podopriet tento vysledok aj ustavnopravnymi argumentmi (vid. diskusia o argumentacii a vysledku pri novsom poste), ale ten isty vysledok by sa dal dosiahnut aj civilistickymi argumentmi.

Argumentacia je uplne ina v pripade neplatnosti. V pripade neplatnosti zmluvy (titulu) totiz podmienka v § 132 nie je splnena (a nikdy ani splnena nebola) a kedze nemame Abstraktionsprinzip, splnenie podmienky v § 133 (vklad - modus) nestaci. Takze vlastnictvo nikdy nepreslo na osobu B a ani na osobu C a je uplne jedno, ci osoba C je alebo nie je v dobrej viere. Preto vidim taky rozdiel medzi rozhodnutim ceskeho US v kauze odstupenia a v kauze, kvoli ktorej som pisal tento post. S rozhodnutim v kauze odstupenia suhlasim, toto druhe povazujem za neuvazeny zasah ustavneho prava do zakladnych principov sukromneho prava.

Pisal si, ze nechapes rozdiel v ochranyhodnost tretej strany v pripade odstupenia a neplatnosti. Podla mna je problem prave v
tom, ze argumentacia ochranyhodnostou osoby C odvadza pozornost. Toto by sa to nemalo riesit ochranyhodnostou tretej strany ani v jednom pripade (to by sme mali materialnu publicitu katastra, co je de lege ferenda fajn, ale de lege lata je to v rozpore s § 70 kat.zak.). Rozdiel teda nie je v ochranyhodnosti tretej strany, ale v prechode vlastnictva. V pripade odstupenia vlastnictvo preslo a ziadne ustanovenie zakona nam nehovori, ze odstupenim automaticky prechadza spat. V pripade neplatnosti vsak vlastnictvo nikdy nepreslo a je znacne neuvazene z dovodu ochrany tretej strany konstruovat prevod vlastnictva z nevlastnika na nadobudatela v dobrej viere (okrem explicitnych zakonnych vynimiek).

Nezmyselnost takejto konstrukcie je aj v tom, ze sud vobec nehovori, kto bol teda vlastnikom medzi tym. Osoba B na zaklade
neplatnej zmluvy? Alebo cely cas osoba A a potom priamo osoba C? Alebo vlastnictvo k danej veci prestalo existovat a osoba C ho nadobudla primarnou okupaciou na zaklade svojej ochranyhodnej dobrej viery? :-)

Hmmm, dakujem za interakciu. Mam pocit, ze teraz to mam v hlave celkom ucelene. Tak som zvedavy, akymi argumentami mi to zase rozhadzes :-) A som rad, ze som sa vyhol argumentacii na zaklade dobrej viery a nepojdem do pekla medzi ostatnych pravnikov ..... fuj, peklo plne pravnikov, to by muselo byt ozajstne peklo :-)
A tie pohladavky - slubujem, ze k tomu sa este vratim ... ale na dnes uz som nedal pokoja a redukoval dost :-)

  Kristián Csach, 22. 05. 2009 v 15:26 - ach ta redukcia vecnopravnych ucinkov...

Mám pocit, že sme sa vrátili v diskusii o pár komentov späť. Skúsme si to rozdeliť a beriem, venujme sa tomu iba z pohľadu civilistiky:

1. Odstúpenie nemá vecnoprávne účinky - z čoho to má vyplývať? Je to v rozpore s § 48 (2) OZ tak, ako sa klasicky vykladá(vykladalo) (od počiatku sa zrušuje, nemohol vzniknúť titul). Podľa mňa to vyplýva z § 457 OZ, z ničoho iného. Zdá sa mi, že aj tebe to vyplýva IBA z § 457. A ak to vyplýva z 457, tak to musí platiť aj pre neplatnosť.

2. Ak odstúpenie nemá vecnoprávne účinky, tak predávajúci nemôže reivindikovať od kupukúceho ani vtedy, ak nadobúdateľ vec ešte nepreviedol na ďalšiu osobu.

3. Vlastníctvo prešlo c/a vlastníctvo neprešlo. Ak sa tvárime, že pri absolútnej neplatnosti vlastníctvo nemohlo prejsť, ale pri odstúpení vlastníctvo prešlo, čo platí pre relatívnu neplatnosť?

  Juraj Gyarfas, 22. 05. 2009 v 17:17 - dialekticky progres

Ano, uznavam, ze som sa vratil o par komentov spat. Ale pre mna osobne v tom je ista dialekticka spirala ... stale hovorim to iste, ale uz to mam usporiadanejsie :-)

1. Ano, aj mne to vyplyva z § 457. Ale okrem toho to podla mna ma zmysel aj v svetle § 132. Skusil by som to teda otocit - z coho vyplyvaju vecnopravne ucinky odstupenia? Ked raz boli dve kumulativne podmienky na prevod vlastnictva splnene, ziadne ustanovenie neupravuje vecnopravne nasledky dodatocneho odpadnutia jednej z podmienok. Preco vymyslat, resp. hladat nieco, co upravene nemame, ked tu mame pekne a jednoznacne upravene obligacnopravne dosledky.

Ak odstupeniu prizname vecnopravne ucinky, neochranime osoby C nijako inak ako ustavnopravnymi principmi a to nam narobi sarapatu inde. Takto je to podla mna konzistentne. Neplatnost je ina v tom, ze kumulativne podmienky prevodu nikdy neboli splnene. Takze k prevodu nikdy nedoslo.

Je pravda, ze § 48 ods. 2 sa vyklada ako spatne odpadnutie podmienky prevodu. Ale pokial viem, kataster nezapise len na zaklade odstupenia vlastnictvo osoby A (aj ked medzitym nedoslo k dalsiemu prevodu). Viem, ze kataster nie je zrovna organ povereny zavaznym vykladom zakonov, ale nahravalo by to interpretacii cisto obligacnopravnych dosledkov odstupenia.

2. Ano, ak vychadzam z tejto koncepcie, nemoze osoba A po odstupeni vindikovat ani proti osobe B. Ale s tym som ochotny suhlasit.

3. Hmmm, tu relativnu neplatnost si este musim pocas vikendu nechat ulezat v hlave. Ale na prve zamyslenie, by som ju skor pripodobnil k odstupeniu (prevod prebehol, podmienka odpadla dodatocne a nasledky su len obligacnopravne).

PS: Pozrel si si ten link na peklo? :-)

  Milan Kvasnica, 25. 05. 2009 v 16:19 - dobrá víra

Naruším téma probíhající diskuse otázkou, jak si NS představuje zkoumání dobré víry.
O probíhajícím názorovém vývoji jsem psal již dříve na LF: http://www.lexforum.cz/94

Dle mého názoru by si měl kupující v KN ověřit, jakým způsobem prodávající vlastnické právo nabyl. Pokud ze smlouvy vyplyne, že kupní cena nemusela být uhrazena, pak se musí dotázat bývalého vlastníka, zda uhrazena byla, či nikoliv. Sice tím dojde k navýšení transakčních nákladů, ale dokud budou mít údaje v KN pouze evidenční charakter, nelze postupovat jinak.

  Michal Novotný, 27. 05. 2009 v 10:20 - Nemo plus iuris

Zaujala ma diskusia o otazke dosledkov uplatnenia zasady nemo plus iuris v pripade odstupenia/neplatnosti. Kedze mna sameho tato otazka mimoriadne zaujimala, rad by som reagoval na niektore otazky a mozno poskytol aj trochu pohladu do historie, kedze ta je magistra vitae.

Na uvod - vcelku dobry a prehladny clanok o prevode vlastnickeho prava vyšiel v Právníku 9/2008 od JUDr. Jany Girmanovej. Tento článok potvrdzuje to, čo v právnickej obci možno nie je celkom zrejmé, a čo ešte viac mätie orientácia českého Ústavného súdu na nemeckú judikatúru a doktrínu namiesto na rakúsku.

Totiž, princíp abstrakcie a oddelenia (Abstraktions- und Trennungsprinzip) je zakladnym stavebnym kamenom NEMECKEJ úpravy prevodu vlastníckeho práva. Avšak RAKÚSKA (a teda historicky aj česko-slovenská) legislatíva, judikatúra aj doktrína vždy uznávala opačné princípy, a to princíp kauzality a jednoty. Myslím, že je to na prvý pohľad zrejmé, no princíp kauzality hovorí presne to, že bez platnej kauzy (záväzku - kúpnej, darovacej apod. zmluve) neexistuje ani platný prevod (prevodná - solučná zmluva). Bez platnej kauzy teda nemôže byť platný samotný prevod - na rozdiel od Nemecka, kde na platný prevod v podstate stačí, aby vlastník odovzdal vec inej osobe S ÚMYSLOM previesť vlastníctvo, a táto iná osoba vec S TÝMTO úmyslom prevzala.

Je paradoxné, že k nám sa princíp abstrakcie nedostal z Nemecka (keďže sme tu mali vlastné rakúske, resp. uhorské právo, na tie doby mimoriadne rozvinuté), ale z východu. Občiansky zákonník z roku 1964 sa totiž inšpiroval sovietskym právom a tamojšou doktrínou, ktorá - v civilistike - vychádzala z doktríny nemeckej (napokon, Občiansky zákonník RSFSR z 20-tych rokov 20. storočia bol len zjednodušenou kópiou nemeckého BGB). Je zaujímavé tiež porovnanie, že pôvodný Občiansky zákonník z roku 1950 ustanovenie podobné dnešnému § 457 neustanovoval.

Myslím preto, že kľúčovým problémom je absolútna divergencia zákona a právnej vedy. Právna veda, zdá sa, stojí tak nejak na stanoviskách zo starého Rakúska, ktoré poznalo princíp kauzality a jednoty (pri neplatnosti alebo neexistencii obligačnej zmluvy), na druhej strane poznalo len obligačnoprávny nárok na prevod vlastníctva pri odstúpení (resp. neuznávalo odstúpenie pri dovŕšenom prevode vôbec - k novšej rakúskej judikatúry pozri napr. túto stránku http://www.ris.bka.gv.at/JustizEntscheidung.wxe?Abfrage=Justiz&Dokumentnummer=JJT_19850704_OGH0002_0070OB00564_8400000_000&IncludeSelf=True). Na druhej strane, zákon v § 457 OZ hovorí - zdanlivo - v prospech princípu abstrakcie, keďže ako keby predpokladal, že z neplatnej zmluvy si možno platne plniť (a preto v tomto ustanovení spája bez ďalšieho neplatnosť a odstúpenie).

Rád by som však - pokiaľ by bol záujem o diskusiu - načrtol tento problém z iného pohľadu, a to z pohľadu § 497 OZ. Toto ustanovenie - tak trochu zašité - totiž v druhej vete ustanovuje, že ten, kto plnil zmluvu čo i len sčasti, už nemôže od nej odstúpiť. Judikatúra (český NS sp. zn. 3 Cdon 1213/1996, PR 7/1998, s. 373, slovenskú nepoznám) nejako dospela k názoru, že toto ustanovenie sa vzťahuje len na prípady prvej vety, teda ak bolo dojednané odstúpenie za odstupné, a nevzťahuje sa na prípady upravené v § 48 OZ.

Osobne si myslím, že tento názor je chybný. Ustanovenie § 48 a § 497 sú totiž reliktami nepremyslenej a chaotickej novelizácie Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 497 je prebraté z ustanovenia § 223 OZ z roku 1950, ktorý ale nemal žiadne ustanovenie podobné § 48. Napokon samotný text § 497 podľa mňa napovedá, že upravuje 2 práva: 1. vymieniť si právo odstúpiť od zmluvy, a 2. dojednať si pre ten prípad odstupné. V prvej časti tak toto ustanovenie v podstate len reprodukuje časť odseku 1 § 48, že odstúpiť od zmluvy možno, len ak to bolo ... stranami dohodnuté.

Navyše, koncepcia zákonných práv odstúpiť od zmluvy (v OZ) zjavne vychádza z myšlienky, že ešte NEBOLO PLNENÉ, resp. že nebolo plnené riadne (keďže až riadne plnenie je plnením v zmysle zákona).

Obdobnému názoru nasvedčuje aj celý koncept ObchZ, ktorý vo všetkých ustanoveniach o odstúpení hovorí o omeškaní, resp. neplnení tej či onej strany (§ 344 až 351), pričom odstupné upravuje úplne osobitne (§ 355).

Preto si myslím, že od kúpnej zmluvy - potom čo bola platne splnená, teda čo bolo platne prevedené vlastnícke právo - by nemalo byť možné odstúpiť. Tým by sa vyriešili mnohé z diskutovaných problémov, čo so zmluvou a s vlastníckym právom kupujúceho, resp. tretích osôb. Pokiaľ bude takéto "odstúpenie" napr. dohodnuté v kúpnej zmluve, treba ho podľa mňa vykladať skôr ako určitú "opčnú dohodu" o zrušení záväzku, resp. o spätnom prevode veci na kupujúceho (dohodu o spätnej kúpe).

Aj vzhľadom na to by potom ustanovenie § 457 bolo treba vykladať odlišne čo do následkov neplatnosti a následkov odstúpenia (hoci z textu samého by sa zdal opak). Pri neplatnosti by vlastnícke právo nikdy neprešlo, a to práve s ohľadom na princíp kauzality (teda bez platného záväzku - kauzy niet platného prevodu); pri odstúpení by naopak vznikal len obligačnoprávny nárok na spätný prevod vlastníckeho práva, ktorý by sa v prípade hnuteľnosti realizoval jej vydaním a v prípade nehnuteľnosti vkladom na základe príslušnej dohody.

Bol by som veľmi rád, keby ste vyjadrili vaše prípadné názory k tomuto mojmu vnímaniu, keďže ešte neprešlo testom nezávislého pozorovateľa.

  Kristián Csach, 27. 05. 2009 v 13:49 - ešte sa k tomu neskôr vrátim, ale

myslím, že dávať do protikladu: Abstraktionsprinzip + Trennungsprinzip na jednu stranu a princíp kauzuality a jednoty na druhú stranu nie je dobrý (nie je a priori nevyhnutný), môžu byť aj rôzne medzistupne (trunnungs + určitá kauzalita), najmä ak začneš porovnávať a systematizovať aj francúzske právo :). Ale som rád, že sme sa prehúpli od nešťastnej ochrany dobrej viery.

Áno, nie je problém vytvoriť systém, ktorý rozumne vysvetlí všetky naše problémy, ale budeme vždy stáť na vážkach toho, že buď okrešeme § 48, alebo § 457 alebo 133, alebo, alebo.... a keď budeme okresávať, tak to musíme vedieť zdôvodniť.

Skutočne, §§ 48 + 457 spolu veľmi zle nažívajú. Rovnako aj §§ 451 a 457 (plnenie bez právneho dôvodu, odpadnutie, atď...).

Zopakujem otázočku, ako by sa potom mala riešiť relatívna neplatnosť a prečo?

PS: ako som vravel vyššie, ak by sme povedali, že ani od čiastočne plnenej zmluvy nie je možné odstúpiť, sme mimo problému s vlastníckym právom, ale....

  Michal Novotný, 27. 05. 2009 v 15:13 - Re: vratim sa k tomu neskor

Ďakujem za odpoveď.
Ja som samozrejme nechcel stavať do protikladu tie dva principy (akoby ina kombinacia neexistovala), len som sa snažil poukázať na to, že v právnych systémoch, ktoré nás obklopujú, tak platia - v Nemecku oddelenie+abstrakcia, v Rakúsku jednota+kauzalita. A že kým právna teória žije skôr z Rakúska (lebo tak to bolo historicky u nás), tak zákon pozerá skôr na Nemecko.

Otázka vysvetľovania a odôvodňovania určitých riešení v našom Občianskom zákonníku je niekedy dosť absurdná - ten zákon je bohužiaľ zlepencom dvoch úplne rôznych koncepcií (cum grano salis "socík vs. kvázikapitalizmus"). Preto - a viem, že to nie je príliš obľúbené - zastávam skôr myšlienky výraznejšieho využitia historického výkladu a skôr odklon od samotného textu jednotlivých ustanovení OZ.

Z toho dôvodu sa mi zdá, že vzhľadom na tie historické úvahy, ktoré som vyššie (dúfam, že dostatočne) vysvetlil, by sme mali obmedziť práve právo odstúpiť od zmluvy pri čo len čiastočnom plnení z ktorejkoľvek strany. Čiže tu v podstate súhlasím s tým, čo ste povedali (alebo si povedal?).

Pokiaľ to judikatúra a prax bude pripúšťať, tak sa prihováram za to, aby (opät z historických dôvodov) odstúpenie od zmluvy nemalo vecnoprávne účinky, ale len účinok v podobe vzniku obligačného vzťahu, v ktorom bude pôvodný nadobúdateľ zaviazaný na spätný prevod nehnuteľnosti na pôvodného prevodcu (ak išlo o kúpu, proti kúpnej cene), pričom tento nárok sa bude štandardne premlčiavať ako nárok na každé iné plnenie, t.j. v podstate za tri roky.

Pokiaľ ide o relatívnu neplatnosť: Myslím si, že relatívna neplatnosť z hľadiska právnych účinkov predstavuje akúsi "podmienenú platnosť", podmienenú v podstate tým, že sa neplatnosti nikto nedovolá. Akonáhle sa jej niekto dovolá, potom nastupujú dôsledky neplatnosti ex tunc, teda rovnaké, ako by išlo o neplatnosť absolútnu (arg. ex § 40a v spojení s § 457 a vôbec celá koncepcia OZ, ktorá nerozlišuje medzi dôsledkami relatívnej a absolútnej neplatnosti, len medzi spôsobom, akým nastanú). Preto v tomto prípade dochádza k absolútnemu zániku celého záväzkového vzťahu, nielen dodatočné odpadnutie kauzy, resp. k fingovaniu toho, akoby vôbec nikdy nevznikol. No a tam už je potom len krôčik k uplatneniu § 457 OZ.

Samozrejme, dá sa diskutovať, či je vôbec myšlienka "podmienenej" neplatnosti/platnosti vôbec zdravá a normálna a či by nebolo rozumnejšie uvažovať o zrušení zmluvy "ex nunc" (resp. ex tunc, ale len so záväzkovoprávnymi účinkami, ako to funguje napr. pri rakúskom ABGB, § 934 - laesio enormis). Len sa obávam, že ustanovenie § 40a OZ je tak zrejmé, že ani v spojení s inými ustanoveniami nedáva priestor na jeho ďalšiu interpretáciu, ak samozrejme, nechceme našou interpretáciou "prekročiť" hranice zákona a dotvoriť ho tak, ako to zákonodarca nechcel.

Ešte k tej dobrej viere: ono to súvisí s tým, čo ste napísali (si napísal?) na začiatku - s katastrofálnym stavom civilistiky na Slovensku (k Česku sa vyjadrovať neviem). Katastrofálny preto, že tu skoro nikomu nie je jasné nejaké pozadie toho, čo znamená dvojfázovosť, aké je postavenie záväzkového úkonu vo vzťahu k plneniu (stačí si uvedomiť absurdné názory, že kúpna zmluva o prevode nehnuteľnosti, ktorá mi nepatrí, no ktorá existuje, je vraj neplatná!), čo je vlastne plnením pri prevode vlastníckeho práva, ako môže napr. prevodca pri prevode nehnuteľnosti odoprieť plnenie (napr. § 560 OZ), apod. A tak sa každý tak nejako "úchylne" utieka k extrémnym (v zmysle krajným, "ultima ratio") inštitútom ako sú dobré mravy a dobrá viera namiesto toho, aby sa odpoveď hľadala systematicky.

Len pre zaujímavosť, pripájam koncentrovanú hlúposť vyslovenú slovenským Najvyšším súdom v rozsudku sp. zn. 8 Sžo 4/2008, ktorá len potvrdzuje ten pojmový zmätok: "platné odstúpenie od zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti v zmysle ustanovenia § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka má za následok zánik len záväzkovo právneho vzťahu, ktorý takouto zmluvou vznikol, a nie tiež zánik vecného práva, ktoré vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností po príslušnom konaní a rozhodnutí správneho orgánu. Preto odstúpenie od kúpnej zmluvy predávajúcim nie je samo o sebe dôvodom pre obnovenie jeho vlastníckeho práva k prevádzaným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností. Konštitutívne (právotvorné) účinky vkladu do katastra nehnuteľností môžu byť odstránené buď tak, že bude pre predávajúceho jeho vlastnícke právo spätne VLOŽENÉ (zvýraznil M.N.) do katastra nehnuteľností na základe dohody účastníkov podľa § 28 katastrálneho zákona alebo záznamom podľa § 34 citovaného zákona na základe rozsudku súdu vydaného v konaní o žalobe požadujúcej určenie vlastníckeho práva (§ 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku)".

Takže vec je jasná - k prechodu vlastníckeho práva nedochádza, lebo ho kataster musí spätne vložiť, avšak súd môže aj tak (deklaratórne) určiť, že prevodca je vlastníkom, hoci vlastnícke právo nenadobudol.

  Michal Novotný, 27. 05. 2009 v 15:15 - Re: vratim sa k tomu neskor

Mea culpa,

to premlcanie samozrejme podla zasad bezdovodneho obohatenia (cize 2+3/10).

Ospravedlnujem sa za vlastny nezmysel.

  Juraj Gyarfas, 28. 05. 2009 v 16:28 - ad Michal

Dakujem velmi pekne za reakciu aj za historicky exkurz. Vysvetlenim, ze zakonny text pochadza z nemeckeho prostredia a teoria z rakuskeho, sa mi mnohe vyjasnilo. Dakujem

A dakujem aj za upozornenie na rozhodnutie slovenskeho NS. Suhlasim, ze je to pojmovy zmatok, ale zaroven sa zda, ze tento pristup sa odraza aj vo Feketeho komentari k OZ (EPOS, 2007) a dokonca aj v § 38 ods. 1 pism. h) vyhl. 79/1996.

A k samotnej teme.

Redukcia
Suhlasim s Kristianom, ze jedina cesta je okresat niektore ustanovenia. Ja osobne sa priklanam k redukcii § 48, t.j. odopriet mu vecnopravne ucinky. Mam pocit, ze toto je redukcia, ktora nie je priamo v rozpore s textom zakona a systematicky riesi viacero problemov. Ale o tom som uz pisal vyssie.

Do uvahy by prichadzalo aj zavedenie Abstraktionsprinzip prostrednictvom interpretacie, ze §§ 132 a 133 nie su kumulativne podmienky. Ale toto je trochu moc revolucne, okrem toho je to asi v rozpore s § 133 ("na zaklade zmluvy" - teda asi existujucej a platnej zmluvy) a moc by to rozhadzalo vseobecne akceptovanu teoriu.

§ 497
Osobne mi pripada velmi elegantny vyklad § 497, ktory by po ciastocnom plneni uplne vylucoval odstupenie. Takto su myslim zvacsa konstruovane aj velke komercne transakcie - aby sa po closingu uz nemohlo odstupit, lebo by to sposobilo prilis velku paseku.

Ale hoci mi to pripada elegantne, na prve zamyslenie by som sa skor nepriklonil k tomu, aby sme to dovodili priamo zo zakona. Je to podla mna v rozpore s tym, ako odstupenie konstruuju ustanovenia pri jednotlivych zmluvnych typoch, kde casto ide o moznost odstupenia po ciastocnom plneni. V tejto suvislosti ste pisali (si pisal?), ze vadne plnenie nie je plnenim. S tymto nie celkom suhlasim. Pri kupnej zmluve alebo zmluve o dielo by sme sa potom nikdy nedostali k tomu, co je teda ciastocne plnenie - komplexne dielo totiz podla mna takmer nikdy nemoze byt bez vad a okrem toho mozu byt skryte vady, ktore sa ukazu az ovela neskor. A su aj situacie, kedy zakon umoznuje odstupit aj po bezvadnom, ale ciastocnom plneni (napr. § 635 OZ, § 347 ObZ).

Mozno som nieco prehliadol, ale toto su dovody, pre ktore by som skor nesuhlasil s konstrukciou vylucenia odstupenia po ciastocnom plneni. Sice by to elegantne riesilo mnohe problemy, ale podla mna by si to vyzadovalo inu konstrukciu odstupenia aj pri jednotlivych zmluvnych typoch v OZ aj ObZ.

Relativne neplatnost
Toto je asi kacirske a mozno contra legem a proti akejkolvek teorii, ale ja by som to radsej riesil analogicky s odstupenim, nez s absolutnou neplatnostou. Ak sa to bude riesit analogicky s absolutnou neplatnostou, opat budeme stat pred problemom ochrany osoby C. Ak osoba A v roku 1 predala nehnutelnost osobe B relativne neplatnou zmluvou, osoba B ju v roku 2 predala osobe C a osoba A sa v roku 3 domaha relativnej neplatnosti, ostane nam na ochranu osoby C zase raz len dobra viera a ustavnopravne konstrukcie. A za dalsi velky problem povazujem aj otazku, kto je v akom momente vlastnikom. Kto bol vlastnikom medzi vkladom v prospech osoby B a dovolanim sa relativnej neplatnosti zo strany osoby A? Pri absolutnej neplatnosti s tym nemam problem - osoba A je vlastnikom od zaciatku az do konca. Ale pri relativnej neplatnosti to podla mna nefunguje.

S konstrukciou podmienenej platnosti by asi malo ist nieco ako "podmienene vlastnictvo". Pripada mi vsak nefer voci osobe C, aby je vlastnictvo bolo podmienene ukonom dovolania sa neplatnosti medzi osobou A a osobou B, resp. uplynutim premlcacej lehoty na dovolanie sa tejto neplatnosti. Obavam sa, ze tam by zase zasiahli ustavnopravne uvahy a sme tam, kde sme boli s odstupenim. Takze radsej by som aj relativnej neplatnosti priznal len zavazkove ucinky. Ale to asi zase redukujem ... :-)

Podobne by som nad tym asi premyslal aj pri rozvazovacej podmienke. Aj ked opat je to mozno skor moj wishful thinking, nez interpretacia zakona... :-)

  Kristián Csach, 28. 05. 2009 v 16:56 - oObmedzenie vecnopravnych ucinkov odstupenia je starsie

To citované obmedzenie účinkov odstúpenia je staršieho dáta. Napr. rozsudok Najvyššieho súdu z 21.8.1997 sp.zn. 3 Cdo 151/96 (keď som sa o tom rozprával svojho času s Milanom Hulmákom, tak vravel - za podmienky, že si dobre pamätám -, že takýto výklad bol prijatý omnoho skôr)

"Platné odstúpenie od zmluvy o prevode nehnuteľnosti v zmysle ustanovenia § 48 ods. 1 Obč. zákonníka má za následok zánik len záväzkovoprávneho vzťahu, ktorý takouto zmluvou vznikol, a nie tiež zánik vecného práva, ktoré vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností po príslušnom konaní a rozhodnutí správneho orgánu.
Preto odstúpenie od kúpnej zmluvy predávajúcim nie je samo osebe dôvodom pre obnovenie jeho vlastníckeho práva k prevádzaným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností. Konštitutívne (právotvorné) účinky vkladu do katastra nehnuteľností môžu byť odstránené buď tak, že bude pre predávajúceho jeho vlastnícke právo spätne vložené do katastra nehnuteľností na základe dohody účastníkov podľa § 28 a nasl. zákona č. 162/1995 Z.z. alebo záznamom podľa § 34 a nasl. citovaného zákona na základe rozsudku súdu vydaného v konaní o žalobe požadujúcej určenie vlastníckeho práva (§ 80 písm. c) O.s.p.).
V takom prípade treba mať za to, že ak dôjde k sporu, je na strane predávajúceho z kúpnej zmluvy daný naliehavý právny záujem na tom, aby súd rozsudkom určil, že po zániku právneho vzťahu z kúpnej zmluvy je opäť vlastníkom nehnuteľnosti, ktorú kúpnou zmluvou previedol na kupujúceho.“

Niekto v 8 Sžo 4/2008 opisoval :)


  Juraj Gyarfas, 28. 05. 2009 v 18:16 - opisoval?

S tym opisovanim to nevidim az tak vazne, v rozhodnuti 8 Sžo 4/2008 priamo odkazuju na 3 Cdo 151/96. Asi je to ustalena judikatura :-)

Zaujimave v 8 Sžo 4/2008 je aj veta "Kupujúci nadobúda vlastníctvo k nehnuteľnej veci účinnosťou zmluvy, t.j. v zásade vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností." Ak sa nemylim, v sucasnosti sa uz vseobecne uznava, ze zmluvy o prevode nehnutelnosti nepatria pod § 47 a ucinne su podpisom. Ak by zmluva nemala ucinky, nemohol by kataster na jej zaklade vykonat vklad. Ale mozno je to len nestastna formulacia NS a mysleli ucinnost nadobudnutia prav, nie ucinnost zmluvy.

Kazdopadne predsednicka senatu, ktory vydal toto rozhodnutie, kandiduje na post predsedu NS. Ale to uz asi na tento blog nepatri :-)

  Kristián Csach, 28. 05. 2009 v 18:38 - asi budem za blbého,

ale čo sú to tie vecnoprávne účinky? :) Ako tomuto pojmu rozumiete? Zaujíma ma to vo vzťahu k tomu reťazeniu postúpenia (to povestné rozlišovanie medzi sachenrecht a dingliches Recht).

PS: Ach jaj, s tým opisovaním... zase som si niečo neprečítal a hral sa na inteligenta, tak mi treba. :)

  Juraj Gyarfas, 29. 05. 2009 v 08:48 - Sachenrecht a postupenie pohladavok

Priznam sa, ze moje vzdelanie v oblasti nemeckej pravnej teorie ma znacne medzery. Ako napisal Vilikovsky, nie som si isty,

ci vzdelanie, ktore pozostava zo samych medzier este mozno nazvat vzdelanim :-)
Myslel som si, ze Sachenrecht je oblast prava a dingliche Rechte su konkretne jednotlive subjektivne absolutne prava. Ale to je

asi moc zjednodusene. Aky je v tom teda rozdiel?

V tejto diskusii som tomu rozumel tak, ze vecnopravne ucinky odstupenia by znamenali, ze osoba A je vlastnik a moze pozemok

vindikovat erga omnes. Ak odstupenie nema vecnopravne ucinky, ma osoba A len obligacnopravny narok voci osobe B na

vratenie plnenia. Pochopil som to spravne?

A teraz som konecne zacal premyslat aj nad tou pohladavkou. Mozno uz som taky ponoreny v tejto diskusii, ze pre stromy

nevidim les. Ale asi by som to riesil podobne ako pri pozemku, aj ked o vecnych pravach tu nemoze byt rec. Takze k tomu

tvojmu prikladu s dlznikom D a radom veritelov, ktori si postupne postupuju pohladavku voci D - mne sa zda, ze V3 by o svoju

pohladavku voci D nemal prist len preto, ze medzi V1 a V2 dojde k odstupeniu. A opat by som to neriesil cez ochranu dobrej

viery V3, ale skor cez redukciu spatnych ucinkov odstupenia. V3 je nadalej "majitelom pohladavky" a V1 ma voci V2 len narok

na vratenie toho, co bolo plnene, v tomto pripade vo forme penaznej nahrady. Bolo by zvlastne, keby pravny ukon odstupenia

medzi V1 a V2 mal vplyv na vztah medzi D a V3.

Asi mi zase napises, ze redukujem :-) ... ale ja by som ten rozdiel medzi odstupenim ex tunc podla OZ a ex nunc podla ObZ

zredukoval na otazku, ci sa vratenie plnenia bude diat na zaklade § 457 OZ alebo § 351 ObZ. Vytvorit spatne v case fikciu toho,

ze v momente, kedy nejaka zmluva objektivne existovala, tak vlastne neexistovala a podla toho posudzovat ukony, ktore na nu

nadviazali a ktore tiez prebehli v case, kedy tato zmluva objektivne existovala .... to je pre mna moc komplikovane. (Asi mi to

trochu pripomina detske reci o cestovani v case - co ak niekto existuje v buducnosti a potom sa vratil a v minulosti nieco zmenil, ale potom vlastne nemohol existovat ani v buducnosti a tym padom ani sa vratit a zmenit to :-)
Proste je ta fikcia spatnej neexistencie pre mna prilis komplikovana na pochopenie a preto nesympaticka :-) ... ak pravny dovod odpadol, nech sa musi vratit co sa poskytlo (ako zavazkova povinnost). Ale nemozme sa podla mna tvarit, ze to, co sa

poskytlo, sa v case poskytovania plnilo bez platneho titulu, ked zaroven prizname, ze ten titul vtedy platny bol.

Co myslite?

  Kristián Csach, 29. 05. 2009 v 09:39 - Skúsim na vás niečo iné... odstúpenie podľa obchodu

Takže vedený svojim záujmom vás presvedčiť o mojej jedinej pravde skúsim zmeniť perspektívu. :)

V teórii prevládol názor, že odstúpenie podľa občianskeho a obchodného práva sa diametrálne odlišuje čo do účinkov. Vraj obchodnoprávne odstúpenie neruší zmluvu od začiatku.

Má to mať základ v slovnej hračke §§ 349 (1) a 351 (1) a (2) ObchZ.

Podľa § 349 ods. 1 ObchZ "Odstúpením od zmluvy zmluva zaniká,..." (podľa občana sa zrušuje), podľa § 351 ods. 1 ObchZ "Odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy...." Podľa ods. 2 ObchZ "Strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy poskytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti..."

To znamená, že po odstúpení sa má vrátiť plnené. Do akej miery sa výklad §§ 349 + 351 ObchZ rovná mojej skor uvedenej kombinácii §§ 48 + 457 OZ nechám na pozorného čitateľa.

Som rád, že si lámeme zuby nad relatívnou neplatnosťou. Skúsme ešte aj niečo o rozväzovacej podmienke.:)

Osobne si tiež myslím, že relatívna neplatnosť má bližšie k absolútnej neplatnosti ako k odstúpeniu. Síce sa mechanizmus jej uplatnenia a to povestné visenie vo vzduchu medzi právnym úkonom a uplatnením námietky skutočne nápadne približuje odstúpeniu, ale (okrem takého detailu, ako je zákonný text), hovoria dôvody relatívnej neplatnosti skôr v prospech jej považovania za neplatnosť. Dôvody relatívnej neplatnosti sú totiž takpovediac "hodnotovo" dôležité (zúžme to na "spoluoprávnenie/spoluvlastníctvo" a omyl).

Ale ako som vravel, podľa mňa to vyzerá tak, že tak neplatnosť, ako aj odstúpenie má tie isté následky. :) § 457 rules!

A, btw, nešlo by to úplne inak? Ak už chceme odignorovať text zákona, čo úplne iné riešenie, a to cez privaty of contract. Povedzme, že sme vo všetkých právnovzťahomenivých úkonoch jednej strany (Gesltaltungsrecht) viazaný privaty of contract, a takéto úkony preto nemôžu mať účinky na tretie strany (myslím, že niečo také už judikoval aj NS).

  Kristián Csach, 29. 05. 2009 v 09:58 - ad Juraj a postúpenie pohľadávky

...vidím, že sme písali súčasne, preto sčasti previs komentov...

Ohľadne postúpenia pohľadávky úplne súhlasím s tým, že o pohľadávku by nemal prísť. ALE, ak vychádzaš z toho, že 48 má spätné účinky okrem vecnoprávnych, musíš povedať, čo sú vecnoprávne účinky. A ak povieš, že sa to vzťahuje iba na vecnoprávne pozície, tak postúpenie ohľadávky nemôže mať rovnaký osud ako prevod vlastníctva. Ibaže by si vecnoprávne účinky vzmedzil inak... ;)

Ach, ten rozdiel medzi dingliches a sachenrecht. Sám tomu vôbec ale vôbec nerozumiem, len v pamäti mám utkvený problém, ktorý som spoznal pri čítaní článku Der dingliche Anspruch (Eduard Picker, In: Im Dienste der Gerechtigkeit. Festschrift fuer Bydlinsky, s. 269 - 318), teda pri prvej desiatke strán, po ktorej som úplne kapituloval (ak chceš, pošlem ti to, ale priprav sa na dlhé a útrpné večery) a rovnaký osud ma očakával aj pri (v podstate lepšom) článku od Canarisa (Verdinglichung obligatorischer Rechte, In: Festschrift fuer Flume, s. 371 - 428, tiež pošlem, ak chceš). Dúfal som, že mi toto nejaký lepší civilista objasní. Lebo inak to budem musieť prečítať do konca...

  Michal Novotný, 29. 05. 2009 v 12:06 - Keďže sa diskusia posunula ďalej

nebudem sa znova vracať k otázke, či je možné po plnení odstúpiť od zmluvy (len otázka: keďže odstúpenie "od zmluvy" je vlastne odstúpenie od záväzku, ako môžem odstúpiť od záväzku, ktorý už zanikol úplne, napr. prevodom vlastníctva? alebo zanikajú záväzky zo synalagmatických zmlúv len zánikom oboch záväzkov? ale to by odporovalo § 560 OZ, keďže z neho v podstate plynie aj to, že každé plnenie MOŽNO splniť aj samostatne).

Chcel by som preto len stručné postrehy k tej relatívnej neplatnosti a pohľadávke, možno to diskusii pomôže.

RP: Myslím, že tá konštrukcia relatívnej neplatnosti ako "podmienenej absolútnej neplatnosti" v konečnom dôsledku nie je nejako exetrémne problémová. Totiž, keď si vezmem prípady relatívnej neplatnosti, tak v podstate dva z nich sa nijako netýkajú prevodu vlastníctva (spoloční nájomcovia - § 701 OZ, zájazdová zmluva - § 741b ods. 2), jednu situáciu máme v podstate chránenú iným spôsobom (§ 479 a relatívna neplatnosť závetu, avšak kto nadobudne od nepravého dediča je chránený). Zostávajú tak v podstate dva dôvody, ktoré sú uplatniteľné aj tretími osobami (§ 140 a 145 ods. 1), a zvyšné tri sa týkajú prakticky len účastníkov daného právneho vzťahu.

Ak sa dôvody neplatnosti týkajú účastníkov daného vzťahu, možno uvažovať, ako je dotknutý relatívnou neplatnosťou ten účastník (označme ho B), ktorý na základe relatívne neplatného PÚ niečo nadobudol a následne to ďalej previedol. Ak by takýto nadobúdateľ-prevodca B pokúsil (potom, čo vec, ktorú nadobudol, už previedol ďalej úč. C) domôcť sa relatívnej neplatnosti, vo veľkej časti prípadov by sa jeho úkon dal považovať za rozporný s dobrými mravmi, alebo aspoň za nemravný výkon práva (§ 3) a jednoducho by sa mu nepriznala ochrana. Takto by zostala relatívne malá skupina prípadov, kde by pôvodný prevodca A alebo úplne tretia osoba (napr. spoluvlastník) mohla zasiahnuť prostredníctvom dovolania sa relatívnej neplatnosti do právneho vzťahu osôb B a C.

Takže dôsledky, ku ktorým relatívna neplatnosť vedie, vrátane toho, že ohrozíme právne postavenie osoby C, sú akceptovateľné a svojím rozsahom primerané záujmom, ktoré chce relatívna neplatnosť chrániť.

Napokon, a fortiori, zákonodarca konštrukciou relatívnej neplatnosti ako "vyššieho následku vadnosti" právneho úkonu než len právo na odstúpenie jasne deklaroval, že záujmy chránené relatívnou neplatnosťou prevyšujú záujmy chránené právom na odstúpenie, takže s ňou musia byť spojené aj ťažšie následky, nie následky rovné následkom odstúpenia.

Len na záver - v prípade podmienenosti právneho úkonu si ja osobne tiež nemyslím, že by solučnú zmluvu (t.j. prevod vlastníctva) bolo jeho povahou možné viazať na podmienku. Viem, že to síce odporuje zneniu § 36, ale myslím, že vlastnícke právo (a teda ani jeho prevod) nemožno urobiť podmienene tak, že nastúpením určitej udalosti vlastnícke právo "zanikne" (snáď jediným rozdielom je zabezpečovací prevod). To by bolo možné vyvodiť z § 132 ods. 1 OZ, kde sa hovorí, že vlastníctvo možno nadobudnúť len tam uvedenou zmluvou (presnejšie: na základe tam uvedenej zmluvy, keďže sú to záväzkové zmluvy), rozhodnutím alebo iných skutočností ustanovených zákonom, pričom zákon nikde neupravuje zánik vecného práva v dôsledku rozväzovacej podmienky. To sa samozrejme nevzťahuje na kauzu, t.j. záväzok, o ktorý sa vlastníctvo opiera (kúpu, darovanie apod.), ale zánik tohto vzťahu má opät len obligačnoprávny následok cez § 451 OZ.

Toto neviem asi bližšie zdôvodniť, je to len taký môj právnický pocit, že odporuje povahe vlastníckeho práva, aby jeho obsah alebo trvanie bol s absolútnymi účinkami obmedziteľný právnymi úkonmi, pokiaľ to zákon výslovne nepripúšťa (síce nie na Slovensku, ale napr. v prípadoch nakladania mortis causa apod.).

K postúpeniue pohľadávok: Ja sa domnievam, že tá konštrukcia, kedy má odstúpenie od zmluvy medzi V1 a V2 vplyv na V3 a kedy nemá, by sa dala cez pripodobnenie k vecným právam, by sa mohla rozpracovať aj ďalej, a to takouto úvahou: pohľadávka ako taká je v podstate právom na plnenie (§ 488 OZ). Keďže je len právom, neplatia pre ňu (v tom klasickom vyjadrení) pravidlá oddelenej kauzy, titulu a modu, keďže spravidla splývajú (okrem pohľadávok inkorporovaných do CP). Napriek tomu sa niekedy diskutovalo, či pohľadávka prechádza na postupníka (a teda či sa stáva veriteľom) už samotným okamihom postúpenia (zmluvou) alebo až oznámením dlžníkovi. Rakúšania to vyriešili v prospech toho prvého (o Nemcoch neviem), pokiaľ som čítal nejaké novšie diela (napr. nová chorvátska či slovinská kodifikácia), ale aj česká rekodifikácia (http://portal.justice.cz/ms/ms.aspx?o=23&k=381&j=33&d=40461) to už riešia v prospech akéhosi "polovecného" riešenia - voči dlžníkovi (t.j. navonok) je účinné postúpenie, ktoré mu bolo oznámené. Týmto aj postúpenie pohľadávky nadobúda určitý "polovecný" charakter.

Kauzou sa tak stáva zmluva o postúpení pohľadávky, cesionár však "skutočné" oprávnenie veriteľa nadobúda až okamihom, keď bol cesus o cesii upovedomený. Okamihom upovedomenia o cesii tak cesionár nadobúda plnoprávne postavenie veriteľa, t.j. cesus sa dostáva výlučne do vzťahu k nemu, jemu je povinný plniť. Cedent je z tohto vzťahu von a stáva sa treťou osobou, ktorá nemôže naďalej vykonávať vplyv na obsah ani účastníkov tohto vzťahu. To znamená, že len čo bol cesus upovedomený, stáva sa cesionárom (z pohľadu vecného práva) "vlastníkom", ktorý môže s pohľadávkou ďalej nakladať a žiadna zmena pôvodnej kauzy (zmluvy o postúpení) napr. prostredníctvom odstúpenia nemá vplyv na jeho postavenie, ani na postavenie jeho nástupcov. Na druhej strane, ak by ešte k upovedomeniu ces(us)a nedošlo, cessionár by pohľadávku mohol ďalej cedovať, ale každý ďalší cesionár by ju nadobúdal v podstate len ako právo ju "zvecniť", teda právo preukázať celé postúpenie cesovi. Kým by takéto zvecnenie neurobil, musel by rátať s tým, že akýkoľvek zánik niektorého z ohniviek reťaze všetkých cesií pred ním zanemá aj zánik jeho práva "zvecniť" cesiu, teda nemohol by sa stať veriteľom.

Táto štruktúra je podobná situácii s viacerými kúpnymi zmluvami za sebou bez súčasného prevodu vlastníctva. Každý z ďalších kupujúcich musí vedieť, že jeho kúpa je závislá na tom, či prvý kupujúci skutočne nadobudne vec do vlastníctva. Ak ju nenadobudne (napr. lebo prvý predávajúci odstúpi od zmluvy pred uskutočnením prevodu), "padajú" všetky nasledujúce kúpne zmluvy (v zmysle relatívnej nemožnosti plnenia) a zostanú len nároky zo zodpovednosti za nesplnenie.

Úprimne, táto teória má asi veľa trhlín, ale domnievam sa, že sa za ňou dá nájsť určité ratio a že by mohla riešiť tie problémy postúpenia pohľadávky.

Samozrejme, niektoré veci by si asi žiadali hlbšie štúdium niektorých otázok, na ktoré žiaľ niet času. Budem preto vdačný, ak mi ktokoľvek z vás k tomu niečo napíšete (len prosím príliš nebiť).

  Juraj Gyarfas, 30. 05. 2009 v 18:41 - ad Kristian a Michal

Budem rad, ked mi posles tie clanky o dingliches Recht. Uz sa tesim na utrpne vecery :-)

Vecnopravne ucinky: Mas pravdu, toto je asi nepresny termin. Predstavoval som si pri tom skor to, co US SR v rozhodnuti o odstupeni vyadril ako "odstoupení od smlouvy o převodu věci může působit účinky výhradně mezi stranami této smlouvy a nemůže mít vliv na řádně nabyté vlastnické právo třetí osoby", pri com odkazal na starsie rozhodnutia NS CR aj US CR. Tak isto si to totiz predstavujem aj pri postupeni pohladavky a tu asi pri absencii veci nemozno hovorit o vecnopravnych ucinkoch. Neviem co vsetko zahrna pojem privaty of contract, ktory si pouzil, ale ak zahrna toto, tak by som sa s tym stotoznil.
Stale to vsak neriesi otazku ako sa pozemok od osoby B vrati osobe A. Ak odstupeniu prizname ucinky ex tunc a automaticke zrusenie prevodu vlastnictva aspon medzi stranami zmluvy, znamenalo by to, ze odo dna odstupenia sa pozemok spatne ku dnu prevodu vracia osobe A. Kataster by to mal zapisat zaznamom (co iba na zaklade odstupenia nespravi, ale to je skor administrativne otazka). Podla mna tymto vsak zredukujes § 457 - ak sa totiz pozemok "vracia" automaticky, naco je potom v § 457 ustanovena "povinnost vratit". Moj zaver je teda taky, ze ci uz to nazyvame vecnopravne ucinky, alebo inak, osoba A by nemala mat moznost vindikovat pozemok po odstupeni ani voci osobe B a ani ziadat o urcenie svojho vlastnictva, ale len zalovat osobu B na plnenie, teda na vydanie pozemku. Takze ak mam tie vecnopravne ucinky vymedzit inak - mozno by som to skusil ako "spatne ucinky". Odstupenie by podla mna nemalo mat spatne ucinky na nejaku situaciu, ktora uz raz platne existovala.

Relativna neplatnost: Obaja pisete, ze by sa to malo viac podobat na absolutnu neplatnost ako na odstupenie, vase argumenty su silne a ja som si od zaciatku uvedomil, ze tvrdit opak je skoro az blasfemia a keby som to tvrdil pred par rokmi asi by som nikdy nezostatnicoval (ozaj - ked uz sme pri tych spatnych ucinkoch, co tak spatne ucinky prehodnotenia skusky:-).
Ale potom mi vysvetlite kto je teda v ktorom momente vlastnikom a ci je moznost akokolvek civilisticky chranit osobu C, alebo ci to budu "len" ustavnopravne uvahy.

Postupenie pohladavky: Suhlasim s Michalom. Mozno je nepresne nazyvat to "vecnopravnymi ucinkami", ako som to ja nesikovne nazyval vyssie, ale inak si tiez myslim, ze odstupenie od zmluvy o postupeni pohladavky by malo mat ucinky analogicke s odstupenim od kupnej zmluvy.

Rozvazovacia podmienka: Tiez suhlasim a myslim si, ze rozvazovacia podmienka by nemala vztahy menit spatne, ale len zakladat obligacnopravne povinnosti na vydanie toho, co bolo plnene.

Vylucenie odstupenia po splnenie: Stale si nemyslim, ze toto je de lege lata schodna cesta (aj ked by to riesilo mnohe problemy). Nemam to celkom teoreticky podchytene, ale nesuhlasim celkom s tym, ze odstupenie od zmluvy je len odstupenie od zavazku, ktory vlastne splnenim uz zanikol. Aj pri najjednoduchsej kupnej zmluve totiz podla mna ani po prevode vlastnictva a zaplateni kupnej ceny nevieme, ci na zaklade tejto zmluvy este nebude treba riesit naroky z vad. A preto si neviem celkom predstavit, v ktorom momente by teda uz bolo mozne povedat, ze nie je mozne odstupit.

Na zaver: Dakujem za skvelu diskusiu a dufam, ze este bude dlho pokracovat. Tato poznamka "na zaver" v ziadnom pripade nema mat za ciel tuto diskusiu ukoncit - prave naopak, rad by som ju este trochu posunul. Premyslal som totiz nad tym, ze tato diskusia pomaly zacina byt taka dlha a niektore motivy sa v nej viackrat opakuju, a ak ju niekto nesleduje priebezne, asi sa to uz malokomu bude chciet cele citat. Preto som sa vas chcel spytat, ci si myslite, ze by sme mohli vytvorit nejake "zhrnutie". Samozrejme sa nemusime zhodnut na rieseniach, ale aspon nacrtnut, rozne moznosti riesenia a ich vyhody, resp. nevyhody. Nieco v duchu Kristianovho commentu, ze kazde konzistentne riesenie si vyzaduje redukciu zakonneho textu a mozne redukcie su nasledovne ... .

  Juraj Alexander, 31. 05. 2009 v 05:58 - intervencia

Ďakujem za diskusiu, dlho som ju sledoval a rozmýšľal, že sa zapojím, len som nevidel dôvod. Dovolím si teraz len, bez dlhšej argumentácie, zhrnúť, s čím súhlasím a s čím nie.

Odstúpenie: Súhlasím s Jurajovým zhrnutím. Bez ohľadu na ex tunc/nunc, odstúpenie by nemalo mať vplyv na prevedené vecné právo. Neviem si predstaviť policy dôvod, aby také účinky existovali - a nejak mi pripadá zakladať výklad nejasného zákona na abstraktných teóriách trochu lovením rýb vo vzduchu.

Pohľadávky: Nesúhlasím s tým, že by sa pohľadávky mali správať ináč, ako veci. Čo potom "iné majetkové práva" (tj. naše krásne kategórie "nepriamych predmetov právnych vzťahov", či ako to volali v učebnici teórie práva)?

Podstata postúpenia pohľadávky a prevodu akéhokoľvek iného majetkového práva je rovnaká, preto by sa to aj malo správať rovnako - aj keď to nie je veľmi praktické, veriteľ má vo vzťahu k pohľadávke rovnaké postavenie ako vlastník k veci (môže napr. zabrániť komukoľvek inému vo vymáhaní tej istej pohľadávky). Česká rekodifikácia to myslím takto poníma.

Preto treba dôsledne rozlišovať medzi účinkami zmluvy o postúpení medzi postupníkom a postupiteľom, tj. vo vzťahu k pohľadávke ako takej, a voči dlžníkovi (obmedzenie účinkov postúpenia voči dlžníkovi nemá vplyv na účinnosť postúpenia ako takého, ak ho podstata pohľadávky pripúšťa - dlžník si lepšiu ochranu môže vyhradiť v zmluve).

Relatívna neplatnosť: Súhlasím s tým, že relatívna neplatnosť by sa mala správať ako podmienená absolútna neplatnosť s tým, že by de lege ferenda mala existovať silnejšia ochrana dobrej viery (či už v kataster alebo čokoľvek iné). V podstate tak isto funguje absolútna neplatnosť, ak ju nikto nenamietne - a situáciu rieši až vydržanie.

  Michal Novotný, 31. 05. 2009 v 22:10 - Zhrnutie

Dovolím si poďakovať za zhrnutie, v podstate myslím vystihuje podstatu celej diskusie. Za osobitne dôležité (aj keď to z diskusie výslovne nevyplynulo) považujem pridať, že to, čo sme písali o vlastníckom práve platí v podstate o všetkých vecných právach (pokiaľ teda z ich podstaty neplynie iné).

Zároveň nechcem celú diskusiu zbytočne naťahovať, ale predsa len by som mal ešte dva postrehy.

K tej relatívnej neplatnosti: Rozmýšľal som nad tým, kto je vlastne vlastníkom počas celej tej doby medzi nadobudnutím vlastníckeho práva na základe relatívne neplatného právneho úkonu a okamihom, keď sa oprávnený relatívnej neplatnosti dovolá. A zrazu som si spomenul na prednášky prof. Blaha a konštrukciu rímskeho práva v oblasti vlastníckeho práva - konkrétne rozlišovanie medzi tzv. kvirítskym vlastníctvom a bonitárnym vlastníctvom. Ak si správne spomínam, tak vlastne táto konštrukcia umožňovala "rozdvojenie" vlastníctva k tej istej veci - kvirítskemu vlastníkovi zostalo nuda proprietas a bonitárny vlastník bol cez prétorské interdikty a actiones chránený rovnako ako vlastník. Takto by to nejako mohlo fungovať aj s relatívnou neplatnosťou - až do dovolania sa relatívnej neplatnosti by vlastne existovali dvaja vlastníci k danej veci, pričom jeden z nich by mal nuda proprietas a druzý by mal vlastne všetky vlastnícke oprávnenia, ktoré by však dovolaním sa relatívnej neplatnosti zanikali. Takto by tento "bonitárny vlastník" mohol svoje "vlastnícke právo" aj previesť, ale de facto by ho vždy prevádzal aj s tou vlastnosťou, že dovolaním sa relatívnej neplatnosti by oprávnenia nadobúdateľa ustúpili úplne pôvodnému vlastníkovi. Z moderného práva by sa tento stav dal (s veľkou dávkou fantázie) snáď prirovnať k nemeckej čestnej ruke (Treuhand) alebo k anglickému trustu, ale keďže o týchto inštitútoch toho neviem skoro nič, možno to je úplne mimo.

Je pravda, že týmto by sa v podstate úplne rozbila koncepcia jednotného vlastníckeho práva, ale nevedel som prísť na nič rozumnejšie. Avšak možno to chce opačné uvažovanie - nie je náhodou koncepcia relatívnej neplatnosti (keď sa nepodarí nijako uspokojivo vysvetliť vlastníckoprávne vzťahy, ktoré spôsobuje) v rozpore s Ústavou (čl. 20 o ochrane vlastníckeho práva) práve tým, že nevyhnutne smeruje k vytvoreniu dvoch druhov vlastníckych práv s rozdielnym obsahom a ochranou?

Moja druhá poznámka sa týka jednej nevinnej poznámky v predchádzajúcom príspevku: "Nesúhlasím s tým, že by sa pohľadávky mali správať ináč, ako veci." Pred týmto by som ja varoval - pohľadávky sa nikdy nemôžu správať rovnako ako veci z jedného podstatného (právnoteoretického) dôvodu - vlastnícke právo ako také (nie jeho nadobúdanie) je totiž vždy bezkauzálne (abstraktné), kým pohľadávka (okrem niektorých - zmenky apod.) vždy má a musí mať kauzu. Právo vlastníka v právnych vzťahoch je tak vždy založené len na tej okolnosti, že je vlastníkom - nemusí preukazovať žiadnu kauzu, prečo tým vlastníkom je a či je taká kauza platná. Veriteľ je naopak na kauzu viazaný - pohľadávka nemôže vzniknúť alebo existovať len zo samotného výkonu oprávnení z nej vyplývajúcich.

Možno sa to zdá ako nesúvislý "blábol" (žiaľ neviem to takto narýchlo hlbšie teoreticky odôvodniť), ale myslím, že najlepšie sa tento kľúčový rozdiel prejaví napr. v otázke vydržania. Ono to tu hore už niekde rezonovalo. Kým vlastnícke právo môžem vydržať len samotným výkonom oprávnení z neho vyplývajúcich (so súčasnou dobromyseľnosťou). Pohľadávku však nikdy nemôžem "nadobudnúť" len tým, že niekto bude vykonávať oprávnenia z nej vyplývajúce (napr. že mi bude platiť splátky neexistujúceho úveru).

Píšem to preto, že v poslednej dobe možno v Českej republike i u nás pozorovať snahu o hľadanie určitého "všelieku" na právne problémy prostredníctvom vzťahovania vecnoprávnych úprav na iné predmety právnych vzťahov (práva i tzv. iné majetkové hodnoty). Osobitne som napríklad nešťastný z judikátu českého NS, že možno vydržať obchodný podiel, ktorý je práve dôsledkom tohto smeru uvažovania.

Ale toto je už myslím vhodné skôr na samostatnú diskusiu a samostatný článok. Čiže ak by niekoho z autorov zaujal tento problém, jedného vášnivého diskutéra by už mal... Ale ospravedlňujem sa, nedalo mi nespomenúť to krátko aj v tejto diskusii.

  Tibor Gál, 01. 06. 2009 v 10:22 - ešte k tomu odstúpeniu

V prvom rade ďakujem za diskusiu. Okrem toho, že som sa niečo nové dozvedel, som aj získal nový pohľad na veci, ktoré som doteraz považoval za vyriešené.

Stále ma znepokojuje výklad ustanovení OZ k odstúpeniu. Mám pár otázok:

Ak aj odstúpenie v zmysle § 48 ods. 2 by malo mať účinky len na účastníkov zmluvy, úplne najzákladnejšou otázkou v prípade prevodu nehnuteľnosti je vlastnícky režim a jeho zmeny od momentu prevodu, v tom ste sa aj vy v tejto diskusii zhodli. Síce je tu to Kristiánovo riešenie výlučne v záväzkovom duchu cez § 457, ale tu sa črtá otázka, ktorú ste zatiaľ nezodpovedali, hoci naznačené to bolo - prečo § 457 hovorí o tom, ako majú účastníci zrušenej alebo neplatnej zmluvy konať (facere), t.j. vrátiť si plnenia a nie o tom, že si majú aj niečo naspäť prevádzať, t.j. urobiť právny úkon? Logický reťazec pre odpoveď, ak začneme od konca: ak si majú vrátiť plnené, potom na základe toho, že už nemajú titul pre držbu vecí, ktoré ako plnenie na základe zmluvy prijali. Predávajúci peniaze, kupujúci nehnuteľnosť. Ak by sme prijali argumentáciu katastrálnych (katastrofálnych) úradov, mali by uzavrieť nejakú dohodu, prípadne by mala byť podaná určovacia žaloba. Dohodou by mohla byť jedine zase len kúpna zmluva, nie? Alebo existujú aj nejaké zmluvy o vrátení kúpeného, či nejaký podobný blud? Ja naozaj neviem, aká iná dohoda by to mala byť. Ak ale kúpna zmluva, potom je to konštitutívny úkon, ktorý vytvára nový stav, resp. zakladá kauzu pre následný zápis v katastri. Naproti tomu rozsudok, ak by bola podaná žaloba, by mohol mať len deklaratórnu povahu. Súd by vyslovil, že vlastníkom je žalobca, ak by zistil, že nastala právna skutočnosť, na základe ktorej vlastníctvo nadobudol a nenastala iná, na zákl. ktorej by ho stratil, prípadne že síce scudzil, ale... došlo k odstúpeniu (mohol by žalobe vyhovieť len na základe odstúpenia, ak by toto nemalo mať ten tzv. vecnoprávny účinok?)

Každopádne § 457 hovorí o tom vrátení, lebo tu niečo muselo nastať. Inak povedané, medzi § 48 ods. 2 a § 457 musí ešte niečo byť. Vezmime si, aké je plnenie pri kúpnej zmluve - "...povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať..." T.j. máme zmluvu, z nej vzniká povinnosť facere. Odstúpenie po tomto facere samo osebe nemôže spôsobiť to facere z § 457, pretože platnou zmluvou a realizovaným zápisom sa stal kupujúci vlastníkom. Ak je vlastníkom, nemôže vec vrátiť len preto, že bolo odstúpené od zmluvy. Spätné plnenie je odovzdať vec späť predávajúcemu. Jednak to určite neznamená prevod, to v zákone neviem nikde nájsť, čo si aj oči vyočím, a na druhej strane prevod to ani nemôže byť, lebo ten právny dôvod pre vrátenie už nastal. Po účinnom odstúpení teda už kupujúci nie je vlastníkom, že? Inak by mu zákon nemohol ukladať povinnosť vrátiť plnené. Takže môže to odstúpenie nemať vplyv na vlastnícke vzťahy tých dvoch? Ja som to doteraz považoval za zákonnú fikciu, že (ako to Juraj G. vyššie naznačil) sadáme do stroja času a vraciame sa do momentu pred uzavretím zmluvy - čo bolo, vlastne nebolo, zabudnite.

Potom je tu naozaj ten problém, sorry že zopakujem to čo ste tam vyššie už dávno napísali, že civilisticky je tu problém obhájiť vlastníctvo prípadného kupca C, ktoré zrejme obstojí len ústavnoprávne, t.j. ak platne nadobudol, nemožno ho vlastníctva zbaviť. Civilisti by povedali, že ak zmluva fiktívne vlastne nebola potom nemohol ani C nadobudnúť bla bla bla. Čiže ako pri neplatnosti. Hrôza.

A to nehovorím o tej Michalovej poznámke o § 497, ktorý podľa mňa určite nerieši len prípady s dohodnutým odstupným, tam to NS zase asi riešil nejak účelovo ako to často býva. Každopádne je to ustanovenie vo všeobecnej časti o záväzkoch a špeciálne ustanovenia OZ vytvárajú výnimky pre toto pravidlo (aj pri kúpnej zmluve). Inak by striktne vzaté nemohlo byť aplikované § 457 pre jednostranné odstúpenie - ako by si mohli vrátiť, keď pre platné odstúpenie ešte nesmeli plniť čo i len sčasti?

A ešte musím zareagovať na judikatúru k nemo plus iuris... Tie rozhodnutia sú fakt divoké a až nebezpečné. Čím skôr to treba mať v predpise presne stanovené, lebo plátanie cez rozhodnutia, ktoré v zásade popierajú znenie zákona, aj keď v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov konkrétnych účastníkov, je vyslovene nešťastné.


  Michal Novotný, 01. 06. 2009 v 12:40 - Ad: Tibor Gál

Úvodom by som rád vyjadril potešenie nad tým, že ani sudcovia súdov nezostávajú mimo internetových diskusií. Žiaľ, sú to práve sudcovia, na pleciach ktorých je bremeno preniesť závery, ktoré sa v teoretickej diskusii rodia relatívne s ľahkosťou, do každodennej praxe.

Položili ste niekoľko zaujímavých otázok, dovolil by som si preto (keďže mám trochu času) odpovedať, resp. ponúknuť isté odpovede. Aby som tak však mohol urobiť, musím začať od začiatku a možno trochu "skorigovať" niektoré Vaše východiská (pokiaľ dovolíte). Pokiaľ by sa Vám nasledujúci výklad zdal chaotický a nezrozumiteľný, odporúčam článok uverejnený v časopise Právník 9/2008, ktorý som citoval v niektorom zo skorších komentárov.

Jedno z klamstiev, ktoré do nás natlačila právnická fakulta (a súčasne jedna z vecí, ktoré nám nehorázne zamlčala) je práve podstata prevodu vlastníckeho práva na základe právneho úkonu. Vo všeobecnosti totiž panuje dojem, že tým prevodným právnym úkonom je kúpna zmluva alebo darovacia zmluva (alebo podobná) a vklad je len spôsobom (modom), potvrdením toho prevodného úkonu. Situácia je však podľa mňa komplikovanejšia.

Ab ovo - kúpna a darovacia zmluva sú v našom OZ upravené v ôsmej časti - záväzkové vzťahy, čiže ide o záväzkové zmluvy, z ktorých vznikne povinnosť niečo dať alebo konať (či je to dare alebo facere nateraz nie je podstatné). Takáto zmluva, resp. dlh z nej (ako plynie z § 559 OZ) sa musí primárne splniť, aby zanikol. V právnej teórii (napr. Lazarove učebnice občianskeho práva) je zhoda v tom, že splnenie je konkludentný právny úkon (či už dva jednostranné alebo ide o solučnú zmluvu opäť nie je podstatné). Otázka, ktorá uvažujúceho v tejto chvíli musí napadnúť, znie: (i) čo vlastne plní predávajúci (v slovenskom právnom poriadku a s prihliadnutím na prevládajúce názory v slovenskej civilistike) z kúpnej zmluvy a (ii) ako také plnenie vyzerá?

Ad (i): Ak povieme, že predávajúci plní tým, že vec "odovzdá" (ako by sa zdalo z § 588 OZ), potom dospejeme k názoru, že kúpna zmluva je zbytočná, keďže záväzok "odovzdať vec" je podstatou napr. tiež nájomnej zmluvy, zmluvy o obstaraní predaja veci alebo v istých prípadoch aj zmluvy o dielo. Tým rozhodujúcim, čo vymedzuje kúpnu zmluvu, je práve PREVOD VLASTNÍCKEHO PRÁVA (čo veľmi inštruktívne hovorí napr. § 409 ObchZ). Z toho možno uzavrieť, že predmetom plnenia na strane predávajúceho z kúpnej zmluvy je práve onen prevod vlastníckeho práva, nielen samotné odovzdanie (to je len faktickým úkonom).

Ad (ii): Vychádzajúc z toho, že plnením u predávajúceho v prípade kúpnej zmluvy je práve vlastnícke právo a že predávajúci plní tým, že toto vlastnícke právo "prevedie" na kupujúceho, a súčasne z toho, že plnenie je právny úkon, potom nevyhnutne dospejeme k názoru, že na prevod vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy je potrebný ĎALŠÍ PRÁVNY ÚKON (solučný úkon), ktorého predmetom bude samotný prevod vlastníckeho práva. U hnuteľnej veci predstavuje tento úkon odovzdanie spojené s VôĽOU previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veci. Ako je tomu však u nehnuteľností?

V minulosti (do roku 1950) a v Rakúsku (a myslím aj v Nemecku) dodnes sa táto solučná časť realizovala tzv. intabulačnou klauzulou, v ktorej predávajúci výslovne a bezpodmienečne vyhlásil, že predmet kúpy prevádza do vlastníctva kupujúceho a súhlasí s tým, aby bol v prospech kupujúceho povolený vklad vlastníckeho práva v poz.knihe.

Bohužiaľ, nezostáva než konštatovať, že v súčasnom slovenskom práve existuje anomália, ktorá predpokladá, že PLNENIE PREDÁVAJÚCEHO Z KÚPNEJ ZMLUVY SA REALIZUJE NIE AKO SOLUĆNÝ PRÁVNY ÚKON, ALE V PODSTATE AKO "NÁSILNÉ" ODŇATIE VLASTNÍCKEHO PRÁVA ROZHODNUTÍM KATASTRA. (Ono sa zdá, že je to zbytočné teoretizovanie, stačí ale, keď si uvedomíme, že návrh na vklad môže podať ktorákoľvek strana zmluvy a porovnajme si to s § 560 OZ - ako môže odoprieť plnenie predávajúci, ak mu kupujúci ešte nesplnil? Odpoveď: Nijako.) Vo veľmi ďalekej teoretickej rovine by sa dalo nejako dospieť k názoru, že splnením záväzku je odovzdanie VKLADUSCHOPNEJ (keďže tá sa mierne líši od PLATNEJ) listiny o kúpnej zmluve (napr. s osvedčeným podpisom), ale to už je mimo tohto komentu.

Zákon tu v tomto prípade nesprávnym a veľmi škodlivým spôsobom spája do kúpnej zmluvy tak obligačný, ako aj solučný úkon. Preto problém solučného úkonu pri prevode vlastníckeho práva podľa slovenského práva nikto nerieši (ani teória), pretože sa všetci uspokoja so stokrát opakovanou "dvojfázovosťou" a že "titul je kúpna zmluva a modus je vklad". Ako som písal, v skutočnosti je pri nehnuteľnostiach kúpna zmluva kauza, solučná zmluva titul (resp. v teórii jednoty spolu s kauzou) a vklad modus. To isté platí pri hnuteľnostiach, akurát že tam je modom odovzdanie spojené so solučnou zmluvou (teda s prejavom vôle previesť vlastníctvo a na druhej strane s prejavom vôle vlastníctvo prijať).

A tu sa dostávame k odpovedi na kľúčovú otázku - ako prakticky realizovať "spätný prevod"? Z toho, čo som vyššie uviedol, je podľa mňa zrejmé, že nemôže ísť o kúpnu zmluvu ani darovaciu zmluvu, keďže tie vytvárajú len záväzok - a v prípade odstúpenia už záväzok vznikol, a to mimozmluvne (quasi ex contractu) podľa § 451 a 457 OZ a je potrebné len jeho splnenie. Záväzok pritom (podľa § 457 v spojení s § 451) spočíva vo vrátení toho, čo sa plnilo. Ak sa teda vracia z kúpnej zmluvy, tak na strane kupujúceho vznikne povinnosť VRÁTIŤ VLASTNÍCKE PRÁVO PREDÁVAJÚCEMU. Keďže ide o záväzok (síce mimozluvný, ale § 492 OZ), potom aj preň musí platiť § 559 OZ, teda že ho treba splniť solučným úkonom. A ten solučný úkon musí mať formu vkladuschopnej listiny pre spätný vklad do katastra, teda formu dohody o spätnom prevode nehnuteľnosti do vlastníctva predávajúceho. Ono by teoreticky možno postačovalo aj jednostranné vyhlásenie o spätnom prevode, ale keďže veriteľ má právo plnenie odmietnuť, z hľadiska potvrdenia toho, že ho prijal, by som sa asi skôr prihováral za dohodu. Táto dohoda by potom nebola dohodou záväzkovou, ale dohodou vecnou - solučnou na splnenie záväzku z bezdôvodného obohatenia.

V praxi by potom žaloba v takomto prípade mala smerovať na povinnosť uzavrieť takúto dohodu (t.j. spätne previesť vlastnícke právo), pričom rozsudok vyhovujúci takej žalobe by podľa § 161 ods. 3 OSP nahradil príslušný prejav vôle.

Dúfam, že som sa vyjadril dosť zrozumiteľne a prehľadne. Uvedomujem si, že možno ide o názory na prvý pohľad zvláštne. Vychádzajú však z rakúskej doktríny a judikatúry, ktorá by (nebyť udalostí z roku 1948) bola dnes na 99,9% zhodná s našou doktrínou a judikatúrou, takže si myslím, že ak sa chceme najmä pri úprave občianskoprávnych vzťahov vracať k tomu systému, ktorú tu bol pred rokom 1948, nemali by sme poznatky a závery rakúske (ale i nemecké) ignorovať.

Opäť sa teším na odozvy.

  Tibor Gál, 01. 06. 2009 v 14:54 - oukej, aj keď...

Gratulujem k bleskovej identifikácii aj k rozboru, ktorý vôbec nebol chaotický, ani tie názory nie sú vôbec zvláštne, naopak majú veľmi pevný logický základ. Okrem toho navrhujem tykanie (prepáč že nepočkám na akceptáciu).

Ak to berieme z tohto hľadiska a historických východísk, potom je to jasné a v plnom rozsahu prijímam, zároveň ti ďakujem za historicko-teoretický exkurz. Mám ale problém s tým, čo už bolo povedané vyššie, a to je nesúlad právnych doktrín a teoretických východísk s textom zákona. Práve na základe tejto diskusie som si niekoľkokrát za sebou prečítal tie ustanovenia, o ktorých je reč, porovnal som to s obchodom a zistil, že: a) odlišné pramene pri tvorbe OZ a ObZ sú celkom zrejmé, inak povedané, lepšie a celistvejšie sme odpisovali pri ObZ, b)mne osobne sa viac páči ObZ, hoci som viac civilista ako obchodniar, lebo aj kúp. zmluva aj odstúpenie sú tam upravené precíznejšie c) kým v obchode je ten záväzok previesť vlastníctvo explicitný, v občanovi k tomu dospeješ len a len cez ustálené právno teoretické doktríny. Porovnal som si to s praktickou stránkou kúpy nehnuteľnosti. Zákon mi pri kúpe ukladá uzavrieť zmluvu, v ktorej sa zaviažem vec odovzdať, čiže ja ako predávajúci podpíšem zmluvu, ktorú sme s kupujúcim vytvorili v písomnej podobe. Ak budeme odpisovať zo zákona, potom v zmluve bude, že sa zaväzujem odovzdať predmet kúpy kupujúcemu, on sa zaviaže ho prevziať a zaplatiť mi kúpnu cenu. V skutočnosti v zmluvách býva napísané, že "...týmto predávajúci predáva a kupujúci kupuje atď." Čiže hrôza z ďalšieho zistenia: ani drvivá väčšina zmlúv nie je v súlade so zákonom, ktorý nie je tak celkom v súlade s právnymi teóriami, ale paradoxne práve klauzulou o tom, že jeden predáva a druhý kupuje sa ľudia viac približujú teórii ako zákon - ale kataster to berie. Zapíše vlastníctvo v prospech kupujúceho, lebo však on kúpil a predávajúci všakže predal, nie? Ale dajme tomu, že zmluva bude predsa len podľa zákona ako som to uviedol vyššie. Ja som sa ako predávajúci k niečomu zaviazal, zmluva je pred notárom podpísaná, stále predpokladajme že je platná, čo teraz. Ako do hája mám svoju povinnosť splniť. Idem za právnikom, ten mi povie: nehnuteľnosť sa nedá "odovzdať" ako igelitka s kilom zemiakov. Nemusíte ísť s kupujúcim priamo na ten pozemoček a nemusíte mu ani priamo ani symbolicky "odovzdávať" pozemok do rúk. Stačí keď dáte návrh na vklad. Ale viete čo? Nech si ten návrh dá sám, veď v zmluve ste sa k tomu nezaviazali, nech sa stará a nech si zaplatí. A teraz od života k úradníčeniu a aplikácii zákonov v praxi, budem ťa parafrázovať: Čo sa vyžaduje pre zápis v katastri? Vkladuschopná listina. Je? Je. Navrhovateľ ju predložil. Vyžaduje kataster nejaký doklad o tom, že predávajúci odovzdal nehnuteľnosť kupujúcemu, resp. ak by bol úradník mimoriadne teoreticky podkutý, vyžadoval by doklad o tom, že predávajúci previedol vlastníctvo na kupujúceho? V praxi nie, ale všeličo sa stáva, takže keby aj, dostavia sa obaja pred úrad a potvrdia, že predávajúci síce nič konktrétne neurobil, aby svoj záväzok splnil, ale prenechal ho kupujúcemu do dispozície a ďalej sa už nesprával ako vlastník atď. Malo by to úradu stačiť? Nuž asi áno, lebo čo iné ešte spravodlivo od účastníkov tej zmluvy požadovať, keď zákon je tak sporý v slove? Opýtané inak: má byť aj to odovzdanie urobené písomnou formou, niečo ako dohoda o odovzdaní, prípadne o prevedení vlastníctva, tak ako sa to potom bude vyžadovať pri vrátení plnenia? Bez ohľadu na to čo chce kataster, z akého ustanovenia zákona to vyčítať? Tvoje riešenie je jasné: ide o nehnuteľnosť, takže aj tento právny úkon musí byť písomný. Len mne sa nepáči vykladať § 588 OZ tak, že odovzdať je vlastne urobiť prejav vôle, smerujúci k vzniku, zániku alebo zmene..., najmä ak právna terminológia má byť v civile aj obchode rovnaká, tvoriac jeden civilistický systém v rámci právneho poriadku a ObZ hovorí (tak pekne) o dodaní + prevode vlastníctva. Rád by som sa vyhol tomu, že budem v zákone vidieť aj to čo tam nie je, lebo veď teória hovoí, že... Napadla ma ďalša krajná situácia. V súdnom konaní by mi (ak by som o tom rozhodoval) stačilo pri určovaní vlastníctva zistenie, že účastníci kúpnej zmluvy túto podpísali, v nej sa zaviazali k tomu, čo hovorí § 588 OZ, ale nebol tam ďalší úkon, smerujúci k prevodu vlastníctva a k jeho prevzatiu, pred tým, než to kataster zapísal. Takže by nebolo treba dokazovať nič iné, spor by vyhral pôvodný vlastník, lebo kataster nepostupoval správne a nevyžadoval doloženie takejto listiny. A to by bol taký prekvapivý rozsudok, že by s tým mohli ísť aj do Štrassburgu.

Toť prekliatie autorizovaného vykladača zákona.


  Michal Novotný, 01. 06. 2009 v 16:07 - Ad: T. Gál

Tykanie samozrejme prijímam, keďže prichádza od staršieho :-)

Opäť si dovolím trochu korigovať niektoré závery, aj keď rozumiem tomu problému a rozumiem tiež, že si uvádzal skôr extrémne príklady. Tá korekcia, resp. upresnenie sa pýta v niekoľkých bodoch.

Po prvé, to, že kúpna zmluva obsahuje vyjadrenie "predávajúci predáva a kupujúci kupuje" nie je v rozpore so zákonom. Totiž, zákon nikde nežiada, aby predávajúci oba úkony (záväzkový a solučný) striktne oddelil. Predávajúci môže tento solučný prejav vôle urobiť aj hneď v kúpnej zmluve a kupujúci ho môže hneď aj v kúpnej zmluve prijať. Predávajúci sa tým sám pripravuje o možnosť danú mu v § 560 OZ.

Po druhé, k výkladu obsahu kúpnej zmluvy sa nemôžem uspokojiť len z § 588 OZ, pretože ten je - ako sme sa zhodli - zjavne úplne mimo. Keď ale napríklad zapojím do výkladu § 132 ods. 1 OZ, kde sa hovorí, že vlastníctvo možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou (presnejšie "na základe kúpnej, darovacej alebo inej zmluvy"), dá sa dospieť k záveru, že zákondardca sám spája s kúpnou zmluvou prevod vlastníckeho práva a v tomto zmysle treba § 588 rozšíriť. Konečne, opäť historický výklad: dnešná záväzková časť OZ je vo svojej podstate inšpirovaná niekdajším Zákonníkom medzinárodného obchodu, ktorý sa ale nikdy nevzťahoval na nehnuteľnosti - preto § 588 bol v podstate správny u hnuteľností (tradícia = odovzdanie) a smeroval k prevodu vlastníctva a takto ho treba vykladať aj pri nehnuteľnostiach.

Po tretie, a asi najťažšia otázka na rozumnú (= vnútorne súrodú) reakciu - otázka plnenia kúpnej zmluvy na nehnuteľnosť. Ja som sa zámerne vyhýbal otázke, akú podobu má plnenie pri KÚPNEJ ZMLUVE (hovoril som len o plnení pri bezdôvodnom obohatení, kde je to ľahšie, keďže tam záväzkovoprávny dôvod vzniká priamo na základe zákona). Pri kúpnej zmluve je to ťažké a závisí to od jej textu. Ak sa v kúpnej zmluve naozaj jedna strana výslovne zaviazala k prevodu vlastníctva a druhá k jeho prijatiu, potom nezostáva nič iné, než konštatovať, že tento záväzok musia splniť, a to, ako som písal, odovzdaním vkladuschopnej listiny. Vkladuschopnosť v tomto prípade znamená, že PREDÁVAJÚCI nechá osvedčiť svoj podpis. V tomto úkone (podľa môjho názoru za dnešného právneho stavu) možno vidieť konkludentný solučný úkon predávajúceho (keďže zákon neustanovuje, že by sa plnenie muselo stať výslovne slovami, možno ho urobiť aj konkludentne - porov. § 35 ods. 1 za bodkočiarkou OZ) s prevodom vlastníckeho práva, keďže si musí byť vedomý, že na základe takejto zmluvy môže kupujúci kedykoľvek požiadať o vklad a tomuto bude vyhovené.

V situácii, keď kataster akceptuje takúto zmluvu ako prevodnú zmluvu (a nie je tu iný dôvod neplatnosti), potom došlo k platnému a účinnému prevodu vlastníckeho práva okamihom povolenia vkladu a predávajúci už nemôže byť vlastníkom a jeho žaloba by nemohla byť úspešná.

Čiže záverom - pokiaľ by kúpna zmluva obsahovala formuláciu "predávajúci sa zaväzuje previesť a kupujúci sa zaväzuje prijať vlastnícke právo", no súčasne by mala osvedčený podpis predávajúceho (teda bola by vkladuschopná), bol by to dostatočný podklad na povolenie vkladu a žiadna ďalšia listina o výslovnom prevode by nebola potrebná. Povolenie vkladu podľa týchto listín by tak bolo správne a zákonné. Pokiaľ by zmluva obsahovala formuláciu "predávajúci prevádza a kupujúci kupuje" (alebo za istých okolností dokonca aj "predávajúci odovzdáva a kupujúci kupuje") a súčasne by bol podpis predávajúceho osvedčený, nebolo by už vôbec čo riešiť.

Inak, napr. aj v Rakúsku je bežná prax, že pokiaľ nie je osobitný dôvod na iný postup, bývajú intabulačné klauzuly ponímané priamo do kúpnych alebo darovacích zmlúv ako osobitný odsek. Takže nejaká "striktná" separátnosť (v zmysle nevyhnutného materiálneho oddelenia) oboch týchto úkonov ani nie je bežná. Je to skôr teoretická konštrukcia, ktorá pri zmluvách ustupuje do úzadia, ale práve pri tom vydaní bezdôvodného obohatenia pomáha.

Keďže mám pocit, že sa táto diskusia stáva tak trochu diskusiou nás dvoch (a aby sme nezahlcovali tento priestor), navrhoval by som v prípade záujmu o ďalšie vedenie, že by sme mohli komunikovať cez emaily. Súhlas? Teda, samozrejme, pokiaľ iní diskutéri nechcú sledovať našu diskusiu...

  Juraj Gyarfas, 01. 06. 2009 v 16:53 - diskusia

Dovolim si len kratku reakciu, bez vyjadrenia sa k jednotlivym odbornym bodom. Chcel som len napisat, ze dakujem za vsetky reakcie a budem rad, ked tuto zaujimavu diskusiu neprenesiete len do emailovej komunikacie. Nemal som pocas dnesneho dna cas vyjadrit sa k jednotlivym odbornym myslienkam a commenty pribudali skor, ako som si na ten predchadzajuci stihol usporiadat myslienky. Ale rozhodne budem rad, ked budete v diskusii pokracovat na tomto fore a som velmi pocteny, ze takato zaujimava diskusia vznikla pod mojim postom.

Ked som vyssie pisal o zamere urobit akesi zhrnutie, v ziadnom pripade som tuto diskusiu nechcel stopnut ani naznacit, ze sa nema "zbytocne natahovat". Prave naopak, budem rad, ked to tu bude pokracovat. Tema je neobycajne zaujimava a kludne mozeme v tejto diskusii pokracovat aj cele desatrocia (az po rekodifikaciu obcianskeho prava na Slovensku:-)

Takze prosim sa nebojte "zahltenia priestoru", bitov a bytov mame dost ... :-)

  Juraj Gyarfas, 01. 06. 2009 v 18:37 - Ad: M.N. a T.G.

Ospravedlnte, ak sa v diskusii vraciam o niekolko postov spat, ale rad by som este zareagoval na body, ktore odzneli vyssie.

Relativna neplatnost: Ako som uz pisal, v podstate suhlasim s tym, ze relativna neplatnost je podmienena absolutna neplatnost a ina interpretacia by bola prilis "revolucna". Ale stale mi nie je jasne, kde je teda v ktorom momente vlastnictvo.

Som rad, ze tu odznela rimskopravna argumentacia. Mna totiz tato diskusia viedla k tomu, ze som si opat precital Blaho/Rebro ucebnicu rimskeho prava a nasiel som tam vela inspirativnych myslienok prave v suvislosti s bonitarnym vlastnictvom k res mancipi a ochrane tohto vlastnictva prostrednictvom actio Publicana. Konstruovat takto relativnu neplatnost je podla mna neobycajne kreativne a elegantne. Ale de lege lata mi to nepripada schodne a asi by sme isli teoriou trochu daleko nad text zakona. Svojim sposobom by to mozno aj bolo v rozpore s cl. 20 ustavy.

Stale teda vidim len dve moznosti - bud relativnu neplatnosti pripodobnime k odstupeniu (co nema oporu v zakone, aj ked by sa mi to pacilo), alebo povieme, ze dovolanim sa relativnej neplatnosti sa spatne menia uz existujuce vztahy. V takom pripade mame stroj casu a osobu C uz neochranime inak, ako ustavnopravne. Ale asi je to tak v zmysle OZ.

Vydrzanie obchodneho podielu: Ano, toto je asi na samostatny clanok a znovu by som rad pripomenul, ze Lexforum je otvorene a clanky moze pridavat kazdy prihlaseny citatel. Za prispevky budeme vdacni. Ale len na okraj - suhlasim, ze pohladavky by sa mali spravat v zasade inak ako veci. V pripade obchodneho podielu mal vsak cesky NS silny argument s tym, ze cenne papiere sa priamo zo zakona maju spravat analogicky s hnutelnymi vecami (a potom dovodil analogiu obchodneho podielu s cennymi papiermi). S tou druhou analogiou uz mozno nesuhlasit, ale tu prvu ustanovil priamo zakonodarca (aj v CR aj u nas) a ma podla mna svoje ratio.

A zase odstupenie: Dakujem Tiborovi Galovi, ze zdanlivo doriesenej diskusii o odstupeni dal novy naboj a dakujem za skvelu diskusiu, ktora nasledovala. Dufam, ze ju nepresuniete do emailovej roviny.

Vopred sa ospravedlnujem, ak kvoli nie dostatocnej teoretickopravnej zrucnosti nepojdem do teorie, v ktorej sa s vami nemozem porovnavat. Ale rad by som skusil napisat moj pohlad na to, ako by to malo prakticky fungovat.

V prvom rade, nevidim problem v tom, ze povinnost podla § 457 je formulovana ako povinnost "vratit". Podla mna napriek tomu moze ist o obligacnu povinnost, pricom ten, ktory je povinny vratit, ma vlastnictvo k "predmetu vratenia", az kym ho nevrati. Ide teda podla mna o vratenie v zmysle obligacnom, nie v zmysle vindikacie. Aj zmluva o pozicke hovori o "vrateni", napriek tomu je to len obligacna povinnost a nemozno hovorit o strate titulu k peniazom, ktore sa maju vratit (aj ked si uvedomujem si, ze tato analogia trochu pokrivkava, lebo ide o druhovo urcenu vec).

Stale by som tvrdil, ze vratenie nehnutelnosti po odstupeni je obligacna povinnost vyplyvajuca z § 457 a tato povinnost by mala byt splnena solucnym ukonom spatneho prevodu. Toto by mala byt akasi "dohoda o splneni zavazku z bedzovodneho obohatenia" (ako to nazyva Mgr. Ondrej Bukna v zaujimavom clanku Solucne zmluvy - sposob splnenia zavazkov v dosledku odstupenia od zmluva - Bulletin SAK, 5/2007). Podpis osoby B bude musiet byt overeny, aby bola listina vkladuschopna.

Podla mna tato listina nie je "písomný prejav vôle účastníkov zmluvy odstúpiť od zmluvy s úradne overenými podpismi" podla § 38 pism. h) katastralnej vyhlasky. Toto slovne spojenie mi pripada dost nezmyselne - ako mozu mat ucastnici (plural!) volu odstupit od zmluvy a aky predpis uklada povinnost urobit tento prejav vole s overenymi podpismi. Tato poziadavka je podla mna nekonzistentna aj s nazorovym prudom, podla ktoreho vlastnictvo naozaj prechadza automaticky odstupenim, poziadavku overeneho podpisu vo vztahu k takejto listine totiz § 42 ods. 3 kat.zak neobsahuje.

Ak pojde o "dohodu o splneni zavazku z bezdovodneho obohatenia", ide v podstate o zmluvu a poziadavka overeneho podpisu ma v zasade podla § 42 ods. 3 kat.zak. opodstatnenie.

V com ja vsak vidim hlavny prakticky problem je otazka, ci ako odstupivsi predavajuci (osoba A) mozem zalovat nahradenie vole osoby B na takejto dohode a ci mi ju sud podla § 161 ods. 3 OSP prizna. Michal vyssie uvadza, ze ano, aj Mgr. Bukna vo vyssie citovanom clanku uvadza, ze ano. Tu narazam na moje obmedzene skusenosti s procesnym pravom a rad by som sa spytal, ci by takyto rozsudok prichadzal do uvahy. Ak ano, je to podla mna idealne riesenie, ktore nie je v rozpore s textom zakona, bolo by vsak treba zmenit § 38 pism. h) kat.vyhlasky a nelogicku doktrinu NS, ktoru Michal kritizoval vyssie.

Tykanie/vykanie: Ospravedlnujem sa, ak som v diskusii tykal niekomu, kto si to nezela. V tejto pre mna prilis komplikovanej oblasti medziludskych vztahov som nikdy nebol prilis sikovny. Na blogu som najprv neznamym diskutujucim vykal, po Kristianovej zacudovanej otazke, ci sa na nasom blogu vyka som zacal tykat. Teraz som opat zmateny :-). Ale ak to komukolvek nie je prijemne, ospravedlnujem sa.

  Michal Novotný, 01. 06. 2009 v 19:26 - Síce

budem vyzerať ako grafoman, ale mňa právnické myšlienky a diskusie naozaj berú.

Začal by som od konca: U mňa je tykanie úplne v poriadku a považujem za samozrejmé, že sa na internete tyká. Trochu som mal ale obavu z tohto fóra, keďže tu predsa len ide o takú trochu "oxfordskú" dišputu a bál som sa, aby to tykanie neznehodnotilo. Ale ak sa tu tyká, potom tykanie rád prijímam aj ja.

Ad relat. nep.: Samozrejme, a to mi bolo jasné od počiatku, teória o rozdelení vlastníctva je len minimálne priechodná. Avšak spomenul som si, ako Einstein objavil teóriu relativity (nie, nerozumiem jej, len som to prečítal v takej náhodne objavenej starej knižke): Všetci vychádzali z myšlienky, že aj v rýchlosti svetla platia tie klasické zákony sčítavania rýchlostí, robili pokusy a vychádzali im nezmysly a tie sa potom snažili interpretovať. Čaro Einsteina bolo v tom, že namiesto toho, aby sa snažil interpretovať nezmyselné výsledky, prišiel s myšlienkou zmeniť predpoklad, teda že rýchlosť svetla je konečná (t.j. že 1+1=1) - a zrazu, za takejto zmeny, tie pokusy začali dávať zmysel. Mňa to vedie k tomu istému - keď sa nám nedarí nijakým spôsobom rozumne interpretovať účinky relatívnej neplatnosti, pričom vychádzame z predpokladu, že tá úprava je v poriadku, neznamená to náhodou, že tá úprava nie je v poriadku od samotného začiatku a že vlastne sama je protiústavná?

Vydržanie obchodného podielu: Ja som možno trochu skostnatený rakúskou judikatúrou a neviem niektoré veci dobre vysvetliť. Ale rakúska doktrína (ktorá všeobecne považuje aj pohľadávky za veci, tzv. res incorporales) vylučuje nielen vydržanie, ale dokonca aj držbu akéhokoľvek podielu (účasti) na právnickej osobe, okrem cenných papierov, kde to plynie priamo zo zákona a ktoré majú vlastne postavenie hnuteľnej veci. Ja mám najväčšie výhrady práve k tej druhej analógii českého NS - lebo takouto skratkovitou analógiou viem pokojne dospieť k možnosti vydržať funkciu sudcu Najvyššieho súdu. Ale to je naozaj na samostatný príspevok. Možno sa k nemu raz odhodlám.

Odstúpenie: Myslím, že falošná skromnosť tu nemá miesta a že to zhrnutie je dobré, výstižné a správne. Úplne súhlasím s tým, že v prípade odstúpenia neprichádza do úvahy reivindikačná žaloba, ale žaloba o splnenie záväzkového vzťahu. Ak plnenie z kúpnej zmluvy predstavuje vlastnícke právo (resp. prevod veci do vlastníctva), potom vrátenie plnenia znamená vlastne integrálnu reštitúciu - vrátenie vlastníckeho práva (resp. veci do vlastníctva). Aby som nebol obvinený z plagiátorstva, k tomuto som sa skutočne dopracoval sám a článok Mgr. Buknu som nepoznal, som však rád, že hovorí to isté. Rozsudok podľa § 161 ods. 3 OSP (to je opät téma na samostatný článok) je úplne obyčajný rozsudok na plnenie (§ 80 písm. b/ OSP), len jeho predmetom nie je nič hmotné, ale prejav vôle. Čiže, ak povinnosť urobiť určitý prejav vôle plynie z hmotného práva (a podľa mňa plynie z § 451 a 457 OZ pri ich náležitej inetrpretácii), súd to právo musí priznať a musí zaviazať žalovaného k takému plneniu. No a tento rozsudok potom okamihom právoplatnosti nahradí prejav vôle (v tej kvalite a s tými náležitosťami, ako je ustanovené pre príslušný prejav, čiže napr. aj s overeným podpisom), čiže žalobca podpíše príslušnú dohodu, priloží k nej rozsudok a podá na kataster.

Na záver ale jedna provokačná otázka (síce ďalej od témy, ale myslím, že uzatvára určitý kruh): Má potom (pod vplyvom toho, o čom sme tu diskutovali) pravdu český Ústavný súd, ak tvrdí, že návrh na vklad môžem podať kedykoľvek, t.j. aj 30 rokov po uzavretí kúpnej zmluvy - inak povedané, je taký nárok naozaj nepremlčateľný?

  Ján Cibuľa, 01. 06. 2009 v 20:25 - solučný úkon - právny úkon?

Ak sa môžem opýtať, otázka smeruje k solučnému úkonu a prevode vlastníctva, na príklade. Nie som si istý, či presne rozumiem doterajšej diskusii.

Situácia A:

Anna zavolá Branislavovi, že má záujem o kúpu jeho unikátneho auta. Dohodnú sa na teda predmete a cene. Anna si to auto vyzdvihne o týždeň.

Situácia B:

Anna sa obáva, že Branislav si to rozmyslí a preto mu opäť zavolá a opýta sa ho: "Som vlastníčkou toho auta?", Branislav odpovie "Áno, samozrejme".

Aký je rozdiel medzi situáciou A a B:
1. je možné exekvovať auto kým je u Branislava?
2. ak Branislav predá auto pred tým, než si ho Anna vyzdvihne, má Anna reivindikačný nárok voči nadobúdateľovi?

  Michal Novotný, 01. 06. 2009 v 21:30 - Exempla semper trahunt

Jednoduchý príklad je vždy najlepší na vysvetlenie.

Ako som písal hore, netreba ten prevod vlastníctva vnímať úplne extrémne schematicky. Možno v až 80% prípadov (najmä u hnuteľností) záväzkový a solučný úkon spadajú v jeden prejavo vôle. Napríklad v každodennom obchode - kúpna zmluva a prevod vlastníctva nastáva okamihom zaplatenia pri pokladni.

Takže v tvojom prípade sa podľa § 133 ods. 1 OZ vlastnícke právo k hnuteľnosti nadobúda odovzdaním (do držby), ak nie je ustanovené alebo dohodnuté inak. Ak sa Anna a Branislav dohodli vyslovene, že vlastnícke právo prejde na Annu bez faktického odovzdania a vyzdvihne si ho až neskôr (myslím, že sa tento spôsob prevodu nazýva tzv. constitutum possessorium), je to platná dohoda a odpovede na tvoje dve otázky znejú: 1. nie (resp. áno, ale Anna má excindačný nárok proti oprávnenému), 2. áno.

  Kristián Csach, 02. 06. 2009 v 08:36 - A ja som myslel, že zbytočne komplikujem ;).

A ja som myslel, že zbytočne komplikujem ;). Vďaka za debatu. Trocha sa v nej strácam, ale čo už, keby som dával pozor, rozumiem.;)

Skrátim reakciu:

Prevod veci/pohľadávky:
„Podstata“ prevodu veci a pohľadávky je diametrálne odlišná (koment k J.A.), preto súhlas s diskutérmi. Ale nesúhlasím s tým zjednodušením, že sa postupník stáva skutočným veriteľom až po notifikácii dlžníkovi (a týmto si prekliesniť cestu k dvojfázovosti prevodu). Čo sa týka postúpenia a notifikácie, v Európe sú dva mantinelové režimy (+ medzistavy), Francúzsky - bez formálnej notifikácie niet účinnosti (judikatúra zmäkčuje) a Nemecký - účinnosťou zmluvy o prevode sa postupník stáva novým veriteľom (Osobná vsuvka - mal som napísaný článok práve o účinnosti postúpenia a peripetiách s tým spojenými, ale v BSA ho odmietli, takže sa naň teraz nemôžem odvolať... ;) ). Slovenský je skôr nemecký. Postupník môže žalovať dlžníka aj pred notifikáciou.

Žaloba voči prvonadobúdajúcemu po odstúpení:
Musím uznať, elegantné riešenie; Proti prvonadobúdajúcemu postupovať akousi kvázireivindikáciou – žalobou na plnenie toho povestného „iustus modus“, teda plnenie reálneho úkonu (už vidím, ako zase dostanem od germanistov, že zneužívam pojmy), a výsledok by bol nahradenie prejavu vôle (niečo ako žaloba na uzavretie zmluvy o budúcej reálnej zmluve ;) ). A prípadnú určovaciu žalobu zamietnuť pre nedostatočný právny záujem, ak je možná žaloba na plnenie. ;) Alebo čo s určovačkou? Len to postúpenie pohľadávky mi tam nejako nesedí. Tam by sa mal stať opäť automaticky veriteľom (nedostatok dvojfázovosti).

Relatívna neplatnosť/absolútna neplatnosť:
Ak budem veľký, napíšem o tom samotný post. Doteraz mi nie je celkom jasné, či sa skutočne tieto dva mechanizmy až tak líšia, najmä keď uvážime aj procesné podmienky aplikácie absolútnej neplatnosti (právny záujem na určení). Ale beriem to, že (moja koncepcia § 457 rulezz má v tomto najväčšie trhliny – rozumej vedie k nezmyselným následkom v prípade absolútnej neplatnosti, ktoré potrebujú teleologickú redukciu § 457 v tom zmysle, že niekedy musí záujem pôvodného vlastníka na vecnoprávnom riešení prevážiť; Ale zase umožňuje ochranu novonadobúdateľov v prípade, že dôvod absolútnej neplatnosti je nejaká volovina, čo sa inak civilisticky nedá zabezpečiť). V tejto súvislosti možno zákerná otázka – ako sa postavíte k neplatnému prevodu vlastníctva k hnuteľnej veci pre nedostatok formy a prípadné následné prevedenie na novonadobúdateľa?
Kto je vlastníkom počas Schwebezeit? Zákon vraví, že stroj času (ale vlastne prezumuje vlastníctvo u zapísaného v KN či držiteľa).

S týmto nepriamo súvisí aj otázka premlčania nároku na takúto kvázireivindikáciu. Podľa mňa musí podliehať premlčaniu (premlčanie je trochu kompikovanejšia otázka – tak na samý post).

Ochrana tretej osoby (druhonadobúdateľa) po odstúpení / neplatnosti:
Tretiu osobu sme po odstúpení civilisticky ochránili cez § 457. To čo sa bežne označuje za spätné účinky odstúpenia sme odmietli (a ako vidím, tak pre obchod, ako aj pre občana; Mám pravdu?). Pri neplatnosti je tretia osoba v keli (zákon to tak chce, overwhelming policy). Dovolávanie sa neplatnosti ale môže byť procesne (naliehavý právny záujem) alebo hmotnoprávne (dobré mravy/vydržanie) obmedzené. Koncepcia § 457 rulezz by tretiu osobu v zásade chránila pri oboch, ale.. (viď predchádzajúci bod).
Pri viacnásobnom postúpení pohľadávky by potom nový veriteľ (V3) nemal nič. Má smolu.

Rozväzovacia/odkladacia podmienka vs. Výhrada vlastníckeho práva a ochrana treťonadobúdateľa:
a ochrana tretej osoby.
K úvahám o rozväzovacej podmienke a k tomu, že vecnoprávne prevody nemožno rozviazať by som si dovolil pár švestiček aj o odkladacej podmienke...
Povedzme si, že čas prevodu vlastníctva (zmeny vecnoprávnej pozície) je v plnej dispozícii zmluvných strán. Ak si dohodnú výhradu vlastníctva, tak pri ďalšom prevode na nového nadobúdateľa pred zaplatením kúpnej ceny z prvej zmluvy sa nový nadobúdateľ nestane vlastníkom. Smola. Nie je chránený ničím. Ani ústavnoprávne. A má byť skutočne rozdiel medzi tým, či by si strany povedali: keď nezaplatíš, zmluva padá (rozväzovacia podmienka) a: výhrada vlastníckeho práva?


Nemáte pocit, že sa dopracúvame k dvom riešeniam: odstúpenie od zmluvy nemá spätné účinky (a ignorujeme tým § 48), alebo odstúpenie od zmluvy má účinky iba vo vzťahu medzi zmluvnými stranami (a ignorujeme tým § 48)?

  Juraj Gyarfas, 02. 06. 2009 v 15:49 - Ad: Michal a Kristián

Grafomani sme tu všetci, inak by sme asi nezakladali tento blog :-)
Takže ja som len rád, ak sme narazili na ďalších grafomanov, ktorí radi diskutujú o práve. Ja osobne som z tejto diskusie nadšený (ako som už viackrát písal), takže ak by som aj niekoho považoval za grafomana, bude to len v tom najlepšom zmysle :-)

Relatívna/absolútna neplatnosť: Áno, paralela s teóriou relativity a potrebou zmeniť východiská, keď sa pri nich nedá dospieť ku konzistentnému výkladu, je pekná. Ale mám pocit, že rozdiel medzi právnikmi a fyzikmi (okrem popularity medzi ľuďmi) je okrem iného v tom, že hoci ľudské zákony sú ľahšie zmeniteľné ako prírodné (Božie), my predsa len máme text, ktorý nemôžeme ignorovať. A ako povedal český ÚS v kauze odstúpenia, ak nejaké ustanovenie možno vykladať v súlade s ústavou, máme ho tak vykladať a netvrdiť, že je protiústavné. Takže asi by sme mali nájsť nejakú ústavne konformnú interpretáciu zákonnej úpravy relatívnej neplatnosti. A ak chceme ostať v súlade s textom zákona, asi to bude len tá podmienená absolútna neplatnosť. Je to škoda, lebo zase hrozí, že ústavný súd pri ochrane osoby C siahne po ústavnoprávnych úvahách a znovu rozhádže civilistický systém.

Tu by som sa možno spýtal českých čitateľov, aká je konštrukcia relatívnej neplatnosti v rekodifikácii?

Ad Kristián: Podľa mňa hnuteľná vec by sa mala správať rovnako. Ak je zmluva neplatná (čo si ale vzhľadom na absenciu zákonnej požiadavky písomnej formy vo väčšine prípadov ťažko predstaviť), nemohlo prejsť vlastníctvo. Takže osoba A môže podľa mňa vindikovať anytime anyone (samozrejme s limitmi dobrých mravov, vydržania a naliehavého právneho záujmu).

Pri absolútnej neplatnosti majú podľa mňa všeci nadobúdatelia smolu (až do vydržania). Ale aspoň v niektorých situáciach im môže pomôcť poznámka, o ktorej som písal tu.

Vydržanie obchodného podielu: Súhlasím, že kritika tej druhej analógie je oprávnená. Ale ako inak to riešiť? Ak je niekto majiteľom obchodného podielu a je zapísaný ako spoločník v OR - môžeme ho potom o tento obchodný podiel pripraviť kvôli nejakej formálnej chybe v zmluve o prevode obchodného podielu spred desiatich rokov? Čo sa bude diať s medzitým vyplateným ziskom. Iste sa to dá riešiť mnohými spôsobmi a Kristián možno navrhne konštrukciu vadnej spoločnosti. Ale ja si predsa len myslím, že tá ochrana cez inštitút vydržania, ku ktorému NS nemusel príliš znásilňovať text zákona, je prijateľná. Rozhodne je to podľa mňa čistejšie ako cez nejaké ústavnoprávne úvahy mimo súkromného práva.

Nahradenie vôle: Rozsudok zaväzujúci k plneniu rovno nahradzuje prejav vôle? To mi nie je úplne jasné. Keď žalujem zaplatenie sumy, predsa nemôžem ísť s rozsudkom do banky a povedať, že to nahrádza vôľu na platobný príkaz na môj účet. Ok, to je druhovo určená vec a ako príklad trochu pritiahnuté za vlasy. Veľmi rád by som ale videl konkrétny judikát, kde súd takto nahradil vôľu. Zbežne som k tomu pozeral nejakú judikatúru a našiel som len nahradenie vôle v súvislosti s vydávaním vecí podľa reštitučných predpisov a potom samozrejme zmlúv o budúcej zmluve. Možno je táto otázka triviálna, ale ako to bude vyzerať v našom prípade a bude to vôbec rozsudok podľa § 161 ods. 3 OSP? Neviete ma odkázať na nejaký príklad? Ďakujem

V teórii som našiel peknú analógiu týkajúcu sa zabezpečovacieho prevodu práva (pred poslednou novelou). Doc. Mikeša a prof. Švestka (Právní rozhledy, 6/2001) tiež navrhujú ako riešenie § 161 ods. 3 OSP: "I když vlastnické právo slouží rovněž k zajištění konkrétní pohledávky, nelze s ním nakládat jako s akcesorickým závazkem plně shodného obsahu, jako je zástavní právo, které již z povahy věci sleduje právní osud zástavy. K výměně vlastníků věci může dojít jen za předpokladů, které vyplývají z ustanovení § 133 odst. 1 a 2 ObčZ. Dovršující právní skutečností musí být v těchto věcech odevzdání movité věci nabyvateli, anebo jde-li o nemovitost, vklad vlastnického práva nabyvatele do katastru. Na pomoc nabyvateli zajištění v případě, že by předchůdce odpíral provést soluční úkon nebo při něm odpíral spolupůsobit, by mohla být použita právní úprava v § 161 odst. 3 OSŘ, podle které by požadované prohlášení vůle mohlo být nahrazeno pravomocným rozsudkem soudu."

Prevod veci/pohľadávky: Kristián, nechceš ten článok zavesiť na Lexforum? Nie sme síce karentovaný časopis, ale aspoň máš reakciu zaručenú skôr ako v BSAK :-)

Žaloba voči prvonadobúdajúcemu po odstúpení: Nesúhlasím. Ani reivindikácia, ani určovacia žaloba. Podľa mňa "len" žaloba na vrátenie, teda nahradenie vôle pri solučnom úkone (ak to teda takto môže fungovať).

Výhrada vlastníctva: Ale tá sa podľa § 601 týka len hnuteľných vecí, nie? Ale inak súhlasim .... smola :-)

  Tibor Gál, 02. 06. 2009 v 16:57 - k čomu skôr?

Teraz ani neviem, k čomu skôr reagovať, aj tak veľa vynechám z toho, čo ma napadlo pri tých všetkých čertíkoch, čo ste vytiahli z klobúka. Takže aspoň pár:

ad Michal: súhlasím, že ak v kúp. zmluve účastníci uvedú, že ten predáva a tamten kupuje, kumulujú vlastne všetko do tejto formulácie a síce nekopírujú zákon ale nevedomky napĺňajú všetky teoreticko-právne náležitosti zmluvy. Jasné že som naschvál preháňal, keď som hovoril o možnosti považovať stále predávajúceho za vlastníka, ak nedošlo ešte k tomu solučnému úkonu atď. V zásade v praxi si viem predstaviť aj také nemastné-neslané a hlavne neutrálne formulácie, ako že "bod 1. zmluvy-predmetom prevodu je ... bod 2. kúpna cena je... a je splatná momentom podpisu tejto zmluvy." punktum. Teda žiadny balast, len podstata a hlavne, treba čítať medzi riadkami, inak povedané, vykladať právne úkony podľa § 35 OZ a dospieť k záveru, že zmluva síce trošku nepriamo, ale presne korešponduje so zákonnou (či skôr teoretickoprávnou) podstatou kúpnej zmluvy a v týchto pár riadkoch sa účastníci k niečomu aj zaviazali aj to splnili, už to len podpísať u notára a šup na kataster (ktorému tam samozrejme bude chýbať napr. prehlásenie, že zmluvná voľnosť...nie je obmedzená atď., nad čím sa vždy pousmejem, ale katastrálne úrady sú v tomto všemocné).

Dôležitá vec k tomu notárovi: nemôžem celkom súhlasiť s tým, že k tej solúcii dochádza osvedčením podpisu predávajúceho - počkať, mrknem na Michalov príspevok...Aha! Dôležitý rozdiel. Podľa Michala tým že predávajúci dá overiť svoj podpis pod zmluvou, konkludentne plní svoj záväzok zo zmluvy (v prípade, že tak už výslovne neuviedol v zmluve, len sa zaviazal previesť). Je to presne tak, že to prevedenie je v zásade konkludentné, ale občas aj výslovné. Bez ohľadu na notára - to je aj tak len formálna požiadavka katastra a niekedy to niečo znamená aj z hľadiska hmotného práva, niekedy nie. Pocitovo je mi to vykladanie úkonov predávajúceho najbližšie takýmto spôsobom, teda to čo som uviedol vyššie v tom príklade, keď som sa postavil do pozície laika, ktorý podpísal zmluvu. Ak ju podpíšem (a predpokladajme, že kataster a právny predpis by overený podpis nevyžadoval) tak práve konludentne by som na kupujúceho prevádzal svoje vlastníctvo tak, že by som mu prenechal nehnuteľnosť do sispozície a ďalej by som sa už nesprával ako vlastník. Ale dôležitá otázka: prečo tu stačí aj konkludentný prevod a pri/po odstúpení je zrazu potrebná písomná dohoda? Spätný prevod by mal byť predsa zrkadlovým odrazom toho pôvodného, nie? Ja dochádzam zase len k tomu, že tá zákonná úprava je žalostne neurčitá a nedostatočná (teraz ma napadol námet na ďalšiu diskusiu - vrátenie daru, tam to tiež nie je sranda).

K tomu názoru ÚS, že návrh na vklad možno podať aj po 30 rokoch - ja tam prekážku nevidím, okrem tých ktoré môžu ale nemusia nastať.

ad Kristián: výhrada vlastníctva je podľa mňa len špeciálnym prípadom odkladacej podmienky a následky sú podľa mňa presne také ako si to napísal. Odpoveď na záverečnú otázku je teda nie.

ad Juraj: v prípade peňažného plnenia ide o rozsudok na plnenie, ktoré je povinný vykonať sám dlžník. Ak nesplní, realizuje jeho majetok (príp. majetkové práva) exekútor. Nejde ale o rozsudok podľa § 161 ods. 3 OSP, lebo nenahrádza vôľu (prejav vôle) dlžníka. Tak súd môže rozhodnúť len tam, kde zo zákona alebo právnej skutočnosti vyplynie povinnosť urobiť právny úkon - napríklad previesť vlastníctvo. Dlžník už potom nemusí plniť, lebo rozsudok jeho plnenie nahradil. Zaplatenie kúpnej ceny, vrátenie pôžičky a pod. však nie je prevodom v zmysle urobenia právneho úkonu, aj keď kúpa historicky vychádza zo zámennej zmluvy. Tu by som poprosil Michala, aby nám zase urobil teoreticko právny exkurz. Každopádne rozsudok na plnenie má podkategóriu v ods. 3 toho paragrafu a to je v prípadoch, keď plnenie spočíva v prejave vôle.

k ostatným veciam možno neskôr, rodina volá.

  Tibor Gál, 02. 06. 2009 v 17:42 - sorry, sorry...

Juj, ale som napísal blbosť. Až následne mi to došlo. Samozrejme aj vrátenie peňazí alebo vyplatenie kúpnej ceny by sme mali považovať za prevod peňazí z vlastníctva dlžníka do vlastníctva veriteľa. Rozdiel medzi tými rozsudkami je v niečom inom - vynútiteľnosť peňažného plnenia je aj bez alebo proti vôli povinného,lebo ide o plnenie vecné. Tam, kde sa vyžaduje právny úkon, urobený výslovným (tj. nie len tradíciou alebo vydaním veci) prejavom vôle, zákon (OSP) vytvoril možnosť riešiť hmnotnoprávnu povinnosť aj súdnou vynútiteľnosťou, či presnejšie obídením vôle dlžníka. Zatiaľ len takáto krátka korekcia a popol na hlavu.

  Kristián Csach, 02. 06. 2009 v 17:53 - na čo som myslel pri nedostatku formy.

K iným veciam neskôr. Keď som písal o nedostatku formy, mal som na mysli § 455 (1) OZ, podľa ktorého sa za bezdôvodné obohatenie nepovažuje, ak bolo prijaté plnenie premlčaného dlhu alebo dlhu neplatného len pre nedostatok formy.

Predstavil som si situáciu: Rámcová zmluva o dodaní hnuteľných vecí, na jednotlivé objednávky a potvrdenia potrebná písomná forma ;). Pri jednej dodávke nebola dodržaná forma. Je jasné, že to nie je bezdôvodné obohatenie (to zabezpečí § 455 ods. 1), to znamená, že nemá strana právo žiadať plnenie.
Teraz otázky, ktoré mi pri tom vyskočili.

A) Stáva sa nadobúdateľ vlastníkom? (Aký ma vplyv neplatnosť zmluvy, z ktorej nie je nárok na vydanie BO na vecnoprávnu pozíciu?)

B) Ak sa nestáva vlastníkom, čo pri ďalšom prevode?

C) Ak sa stáva vlastníkom, čo pri ďalšom prevode?

Ako vám to pasuje do koncepcie neplatnosti, ktorú sme doteraz riešili? Len to prosím neriešte cez rôzne spôsoby, ako obísť podmienku formy v tomto konkrétnom prípade(ľahkú cestu neberiem:) lebo vymyslím iný príklad).

  Michal Novotný, 02. 06. 2009 v 19:24 - Na všetky príspevky

sa asi reagovať nedá, tak len na tie "najkontroverznejšie" (v najlepšom slova zmysle) aj to len stručne, keďže mám naponáhlo.

Priznám sa, čakal som, kto kedy tú otázku neplatnosti pre nedostatok formy vytiahne a som rád, že sa tak stalo. Ja si myslím, že riešenie (opäť ako pri tej teórii relativity) je jednoducho oprostiť sa od všetkých zaužívaných právnických zlozvykov a predsudkov a ísť na to v súlade so závermi našej doterajšej diskusie.

Ak zo záväzkového úkonu vzniká povinnosť previesť vlastníctvo, potom tento prevod (resp. príslušný prevodný solučný úkon) spojený s prípadným odovzdaním do držby je plnením. Aplikáciou § 455 ods. 1 OZ potom musím dospieť k názoru, že plnenie na základe neplatného záväzkového úkonu je plnením naturálneho záväzku, ktoré má rovnaké účinky ako plnenie záväzku platného. Z toho potom podľa mňa plynie, že nadobúdateľ sa stáva vlastníkom veci. Mne to osobne do koncepcie neplatnosti pasuje, a to práve preto, že § 455 ods. 1 OZ normuje výnimku z § 451 OZ, teda de facto oslabuje účinky neplatnosti pre nedostatok formy.

Dokonca - a v tom je práve to oprostenie - musíme túto teóriu prijať aj pre nehnuteľnosti! Pretože § 455 ods. 1 OZ nerozlišuje medzi neplatnosťou relatívnou a absolútnou.

K niektorým iným otázkam: K § 161 ods. 3 OSP žiaľ neviem dať nejaký podrobný teoretickoprávny rozbor, keďže je to tak, ako napísal T. Gál. Urobenie právneho úkonu je obyčajným plnením (tým ale nechcem povedať, že každé plnenie je len právnym úkonom), preto žaloby o právny úkon sú žalobami podľa § 80 písm. b) OSP, teda žalobami o plnenie. Za normálnych okolností by sa takéto plnenie malo vynucovať podľa Ex. por. ako nepeňažné plnenie (a skutočne, až niekedy do 20tych rokov 20. storočia sa to tak bežne robilo). Prišlo sa ale na to, že prejav vôle (keďže k tomu nie je potrebný žiadny násilný zásah do majetku alebo osobnosti) je zbytočné vynucovať, ale ho ten rozsudok môže pohodlne nahradiť. Pôvodne to dokonca aj bolo upravené v Ex. por. (tak to dodnes majú napr. v Rakúsku v § 367 Exekutionsordnung, kde to majú ale ešte rozšírené o úpravu, že ak je prejav vôle podľa rozsudku viazaný na podmienku alebo vzájomné plnenie /napr. náš § 560/, považuje sa za nahradený až okamihom ich splnenia), ale keďže nový OSP z roku 1963 v sebe zhltol aj exekúciu, považovali to autori za správnejšie upraviť pri ustanoveniach o účinkoch právoplatnosti.

Treba ale dôsledne rozlišovať podľa obsahu výroku rozsudku - ustanovenie § 161 ods. 3 OSP platí výlučne len na prejav vôle (a žiadalo by sa dodať, že výslovný). Akékoľvek iné formy plnenia, hoci by aj v civilnoprávnej rovine mali povahu právneho úkonu (napokon, všetky "štandardné" solučné úkony - zaplatenie peňazí, vydanie veci, apod.), nemožno subsumovať pod § 161 ods. 3 OSP, ale treba ich exekvovať. Čiže v Jurajovom prípade - ak by rozsudok znel tak, že žalovaný je povinný dať príkaz na úhradu s presnými údajmi (aby bol ten príkaz zrealizovateľný), potom s ním môžeš ísť do banky a banka je povinná na základe neho tento príkaz vykonať. Ak však znie rozsudok len na zaplatenie, musíš ho vykonať exekučne (netreba zabúdať, že exekúcia sa nemusí viesť len z účtu v banke, ale aj inými spôsobmi).

Výhrada vlastníctva vs. rozväzovacia podmienka: Ja by som videl kľúčový rozdiel medzi týmito dvoma situáciami (a teraz už som sa trochu stratil, že kto z diskutujúcich ktorý názor zastávala) - VZNIK vecného práva možno viazať na podmienku, avšak jeho ZÁNIK na základe rozväzovacej podmienky podľa mňa odporuje povahe vecného práva ako absolútneho práva, pretože implicitne v sebe obsahuje akúsi "neúplnosť" postavenia vlastníka. Buď prijmeme záver, že rozväzovacia podmienka platí tiež len medzi účastníkmi záväzkovej zmluvy (a teda ak prevedie nadobúdateľ vec do vlastníctva ďalšej osobe, nastúpenie rozväzovacej podmienky nemá vplyv na postavenie druhonadobúdateľa - táto konštrukcia ale podľa mňa vzhľadom na § 36 ods. 3 OZ nemá celkom zmysel), alebo ju nepripustíme vôbec.

Ja by som si ale záverom dovolil skutočne apelovať, aby sme (najmä v praxi) nerobili z toho delenia obligačného a dispozičného (resp. záväzkového a plniaceho) úkonu nejaké rigidné závery. Prax má niekedy to čaro, že v nej veci často fungujú správne aj bez toho, aby ktokoľvek vedel, že takto to správne je. Tá konštrukcia je tu len na to prekonať problémové momenty, keď prax nevie dať rozumnú odpoveď sama. Čiže aj s tými kúpnymi zmluvami - podľa mňa prax to rieši správne, keď väčšinou hovorí, že predávajúci predáva a kupujúci kupuje, takže v podstate splýva solúcia s obligáciou.

K otázkam pohľadávok a obchodnému podielu sa v záujme udržania prehľadnosti diskusie ďalej nebudem vracať, aj keď by som veľmi rád a aj keď to určite stojí za veľmi dlhú diskusiu. (Ale neodpustím si malé podrypnutie - vie niekto pomenovať iný argument v prospech vydržania obchodného podielu, než že "formálna chyba" v zmluve o prevode OP? A nie je to náhdou opät raz snaha Najvyššieho súdu hľadať východisko zo slepej uličky, do ktorej sa svojou nezmyselnou formalistickou judikatúrou dostal?)

  Tibor Gál, 02. 06. 2009 v 23:25 - k nedostatku formy

Najradšej riešenia hľadám v zákone. Do očí mi v §455 ods. 1 udrelo slovo "prijaté". Vyjadruje to obojstrannosť súhlasu s tým, že síce už bolo premlčané, alebo síce nebola dodržaná forma, ale ideme ďalej. Zákon evidentne priznáva takému stavu určitý štatút, prevzatý z rímskeho práva, tak ako to hovorí vyššie aj Michal. Naturálny záväzok požíva ochranu zákona a podľa mňa aj spôsobuje zmenu vlastníctva, ak ide o kúpu, inak by tá výnimka z BO nemala význam. Ak ide o hnuteľnú vec, kupujúci nadobúda vlastníctvo aj na základe len naturálnej obligácie a môže ďalej prevádzať, v prípade nehnuteľnosti ale chýba vkladuschopná listina, takže vlastníctvo intabulované nebude a kupujúci nemôže ďalej prevádzať, kým sa tá forma nekonvaliduje. A čo v Nemecku, tam by to možno aj zavkladovali, nie?

  Juraj Gyarfas, 03. 06. 2009 v 00:14 - este k § 161 ods. 3 OSP

Dakujem za posunutie diskusie k naturalnym zavazkom a dalsim zaujimavym temam. Obavam sa, ze hodina je uz trochu pokrocila, aby som k nim nieco citania-hodne sformuloval, takze to snad odkladam na zajtra.

Ale rad by som sa predsa len este raz spytal na rozsudok podla § 161 ods.3 OSP. Ako teda bude zniet v nasom konkretnom pripade odstupivsej osoby A a osoby B (ktora nehnutelnost zatial nepreviedla) petit zaloby osoby A (a enunciat rozsudku)? Bude sucastou enunciatu cely text "dohody s spatnom prevode" ako to byva pri zmluvach o buducej zmluve? Alebo tam bude len text podla § 457 "Zalovany je povinny vratit nehnutelnost XY zalobcovi"? A ak to bude druhy pripad, staci takyto enunciat na to, aby si osoba A potom podpisala dohodu o solucnom prevode a spolu s rozsudkom ju dala na kataster?

  Juraj Alexander, 03. 06. 2009 v 06:14 - k tym pohladavkam

A ja tu len sucho priznám, že ma to podrypnutie týkajúce sa pohľadávok inšpirovalo a chystám sa pripraviť o tom post... alebo sa chce niekto pridať?

  Kristián Csach, 03. 06. 2009 v 08:49 - trochu sme sa utrhli z reťaze - "formálna neplatnosť".

Myslím, že sme sa dostali do slepej uličky.
Ako chcete odôvodniť dve veci:

a) Pred niekoľkými komentami ste tvrdili, že prevod vlastníctva je dvojfázový a kauzálny, neplatnosť kauzy spôsobuje to, že vlastníctvo neprechádza. Basta. V tom by mal byť rozdiel medzi odstúpením od zmluvy (nastupuje bezdôvodné obohatenie ako obligačnoprávne vysporiadanie) a neplatnosťou zmluvy (nedochádza k vecnoprávnemu prevodu vlastníckeho práva, keďže nie je splnená prvá podmienka – iusta causa).

b) Teraz vravíte, že pri neplatnosti z dôvodu nedodržania formy dochádza k vecnoprávnemu prevodu, hoci nie je splnená prvá podmienka, lebo zásady bezdôvodného obohatenia ovplyvňujú ... a teraz neviem čo (podmienky prevodu alebo iba právne následky neplatnosti??? Z komentov mi skôr vyplýva, že § 455 ods.1 vplýva na § 133 ods. 1 . Privítajme všetci Abstraktionsprinzip v plnej jeho nádhere. Ak pripustíte toto, podľa mňa musíte pripustiť aj to, že aj § 457 určuje následky neplatnosti.

Problém so 455 (1) je podľa mňa v niečom inom. Tvárime sa, že neplatnosť nemá vplyv na vecnoprávnu pozíciu. § 455 (1) sa ale tvári, že „formálna“ neplatnosť nevedie k ničomu zlému, ak strany plnili. Čo zvádza k myšlienke – splnená „formálna“ neplatnosť je konvalidovaná. Toto nemusí byť pravdou.
Teraz prichádzate s podľa mňa wishful thinking:

M.N.: „Aplikáciou § 455 ods. 1 OZ potom musím dospieť k názoru, že plnenie na základe neplatného záväzkového úkonu je plnením naturálneho záväzku, ktoré má rovnaké účinky ako plnenie záväzku platného. Z toho potom podľa mňa plynie, že nadobúdateľ sa stáva vlastníkom veci. Mne to osobne do koncepcie neplatnosti pasuje, a to práve preto, že § 455 ods. 1 OZ normuje výnimku z § 451 OZ, teda de facto oslabuje účinky neplatnosti pre nedostatok formy.“

T.G.: „Naturálny záväzok požíva ochranu zákona a podľa mňa aj spôsobuje zmenu vlastníctva, ak ide o kúpu, inak by tá výnimka z BO nemala význam“.

Argumentácia podľa mňa nepasuje. Ak by § 455 mala byť skutočne výnimka z 451, tak samotný § 451 by mal predstavovať pravidlo, ktoré sa aplikuje (by sa v tomto prípade malo aplikovať). Ale pri neplatnosti sme si predsa povedali, že vydanie veci sa nerealizuje prostredníctvom BO, ale reivindikácie. Takže zrazu tvrdíte, že neplatnosť nevedie k povinnosti vydať vec na základe BO (to by bol abstraktionsprinzip), ale aplikujete výnimku z režimu BO na túto povinnosť?
Z čoho by to malo vyplývať?
Preto, IMHO, ak chceme byť konzistentný, mali by sme povedať, že v prípade neplatnosti padá kauza prevodu. To (tvrdíte, že za podmienky kauzálneho prístupu) znamená, že padá vecnoprávny prevod. Vznikajú povinnosti vrátiť vec vlastníkovi (vecnoprávne, garantované reivindikáciou) a povinnosť z BO vydať protiplnenie. § 455 ods. 1 sa bude vzťahovať iba na tú druhú (a na prípady, kedy nedochádza k prevodu vecnoprávnej pozície). ;)

PS: všimli ste si, že koncept § 457 rulezz toto rieši pomerne jednoducho a sedí presne na to, čo ste navrhli? ;)

PS2: Dúfam, že moje komenty neberiete osobne (je to len za účelom diskusie ;))

  Michal Novotný, 03. 06. 2009 v 08:57 - Diskusia

sa začína uzatvárať, keďže pomaly vyčerpáme všetky problémové alteratívy.

Ad T. Gál: Samozrejme, že som aj pri nehnuteľnostiach mal namysli situáciu, keď kataster vlastnícke právo zavkladuje. Lebo (a to je samostatná otázka), čo znamená nedostatok formy? Znamená to len situáciu, že o písomnom právnom úkone vôbec nebola spísaná listina, alebo že listina bola spísaná, ale niektoré otázky boli dohodnuté mimo nej (napríklad - v kúpnej zmluve napíšem, že kúpnu cenu dohodneme osobitne, a túto dohodu nikdy nenapíšeme na papier). Podľa mňa aj toto sa radí medzi dlhy neplatné pre nedostatok formy, keďže podstatná náležitosť nebola dohodnutá príslušnou formou. A v týchto prípadoch by som si vedel predstaviť, že by to menej zdatný kataster povolil.

Alebo úplne typické - keď si pozriem § 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, tak tam by som videl iks možností, ako niečo "zabudnúť" spísať do písomnej zmluvy, hoci je to obom stranám jasné. V týchto prípadoch, ak by kataster povolil vklad, tak podľa mňa nemožno žalovať o vydanie bezdôvodného obohatenia.

O Nemecku toho viem žalostne málo a trochu sa aj vzpieram odtiaľ nejako príliš veľa čerpať - ja radšej z Rakúska, to nám je historicky (i geograficky) bližšie.

Mal by som však otázku (a možno menovite smerovanú na K. Csacha): keďže sme tu vyššie riešili otázku solúcie pri cessii, má § 455 ods. 1 OZ aplikovateľnosť aj pri cessii (t.j. nie pri splnení cedovanej pohľadávky, ale pri samotnej cessii), a ak áno, akú?

Ad J. Gyarfas: Podľa mňa by rozsudok podľa § 161 ods. 3 OSP v prípade nehnuteľnosti mal (čisto teoreticky) znieť: "Žalovaný je povinný prejaviť vôľu previesť na žalobcu vlastnícke právo k nehnuteľnosti (označenie) vo forme spôsobilej na vklad do katastra nehnuteľností" (prípadne s dôvetkom: "proti vráteniu kúpnej ceny"). Takýto rozsudok by (úplne teoreticky) mal stačiť. Žalobca by si potom napísal listinu, že vlastnícke právo prevádzané žalobcom prijíma a s tým by šiel na kataster.

Z praktického hľadiska (ale to závisí na tom, čo vyvinú súdy) by nebolo od veci si spísať akúsi dohodu o prevode vlastníckeho práva (to ale trochu odporuje napr. názorom prezentovaným v Lazarovej učebnici, že splnenie nie je zmluva, ale dva jednostranné úkony) a zaviazať žalovaného v rozsudku k povinnosti návrh tejto dohody prijať. Ale to už ide trochu ďalej za text § 451 a 457 OZ, hoci výsledok je ten istý.

Čiste teoreticky (ale to by si žiadalo veľkú interpretačnú prax a odvahu súdov a pochopenie katastrov) by taký enunciát mohol znieť aj "Žalovaný je povinný trpieť vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (označenie) v prospech žalobcu.", čím by sa vlastne žalovanému znemožnilo procesne brániť sa v konaní o vklade (keďže všetky jeho úkony by odporovali povinnosti zdržať sa) a taký rozsudok by implicitne predpokladal, že tu existuje povinnosť previesť. Odpadli by problémy s tým, či ten spätný prevod má byť zmluva alebo dva jednostranné prejavy vôle. Ale toto je len taká hlasná úvaha a určite by som túto formu rozsudkov v dnešnej praxi nepresadzoval.

Pri hnuteľnostiach by to bolo zložitejšie, keďže podľa § 133 ods. 1 OZ sa vlastnícke právo prevádza odovzdaním, ak nie je dohodnuté inak. Keďže sa súdime, dohoda asi nebola žiadna, takže súd musí ísť presne podľa zákona, teda zaviazať žalovaného takto: "Žalovaný je povinný vydať (označenie veci) žalobcovi do troch dní po PP a previesť naňho súčasne vlastnícke právo." Takýto rozsudok bude treba v časti vydania veci (pozor: tu nejde o reivindikáciu, ale o vydanie z titulu záväzkového vzťahu, podobne ako by som napr. žaloval predávajúceho o splnenie zmluvy vydaním predmetu kúpy) exekvovať, v druhej časti je vôla nahradená už právoplatnosťou, čiže v celku to vytvorí spätný prevod podľa zákona.

  Tibor Gál, 03. 06. 2009 v 09:14 - k § 161 ods. 3 OSP

V tomto je súdna prax už ustálená, výrok musí mať všetky obsahové náležitosti právneho úkonu, ktorý nahrádza a buď je všetko vo výroku alebo sa odkazuje na listinu, ktorá je potom neoddeliteľnou súčasťou rozsudku (to najmä vtedy, ak je rozsah úkonu príliš veľký). Príklad pre § 457 OZ: "Žalovaný je povinný uzavrieť so žalobcom dohodu nasledovného znenia..." a alternatívne "...je povinný uzavrieť dohodu o prevode nehnuteľnosti(môže byť konkretizovaná, ale aj nemusí, lebo je v listine) v znení dohody, ktorá je súčasťou tohto rozsudku". Takú listinu by mal žalobca pripojiť už k žalobe, spravidla je z jeho strany aj podpísaná, na znak toho, že ju neúspešne dal na podpis druhej strane. Po zákonnej lehote 3 dní alebo po doručení potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu sa potom vyznačí právoplatnosť a aj v súdnom spise aj u účastníkov musí byť rozsudok spojený s listinou, na ktorú prípadne odkazuje ako na svoju súčasť. Rozsudok je potom sám osebe vkladuschopnou listinou.

  Michal Novotný, 03. 06. 2009 v 12:27 - Ad: Kristian

komenty samozrejme berieme "hochstpersonlich", inak by nás nedonútili k reakciám :)

Myslím, že celý problém našich divergentných názorov spočíva v rozdielnom vnímaní pojmu "kauza". Podľa mňa kauza nie je právny úkon, ale záväzok. To napokon zodpovedá aj označovaniu tohto inštitútu v nemecky hovoriacich krajinách ako "Rechtsgrund", teda právny dôvod. Na platnosť prevodu vlastníckeho práva sa tak v dvojvázovom kauzálnom jednotnom systéme žiada existencia právneho dôvodu (kauzy) a následný prevodný úkon (o tom sme už podrobne písali vyššie).

Druhé východisko, z ktorého musíme vyjsť, je konštrukcia bezdôvodného obohatenie. Bezdôvodné obohatenie (a tak to bolo už za rímskych čias v podobe kondikcií) predstavuje akúsi "odpadovú" skupinu nárokov, ktoré sa nedajú riešiť inak. Všetky nároky, ktoré majú špeciálnu úpravu, riešim inak.

Z vyššie uvedeného podľa mňa plynú dva závery:
1. § 451 OZ nemožno vnímať ako vyčerpávajúcu definíciu a normovanie všetkých následkov neplatných právnych úkonov. Napríklad pre vlastnícke právo treba cez princíp kuazality dospieť k záveru, že § 132 a 133 OZ kovoria, že bez platnej kauzy (záväzku) nemožno nadobudnúť vlastnícke právo, teda vec možno vindikovať, nie žalovať o plnenie z bezdôvodného obohatenia podľa § 451 OZ.

2. § 455 OZ však normuje iný dôležitý následok (a je škoda, že je systematicky zaradený v bezdôvodnom obohatení, on by sa možno lepšie hodil do časti o plnení) - že totiž právny úkon neplatný len pre nedostatok formy vytvára záväzok, ale len naturálny. V tomto zmysle tak nielen normuje výnimku z § 451 OZ, ale aj dopĺňa § 132 a 133 OZ, keďže zmluva neplatná len pre nedostatok formy napriek tomu tvorí "platný" (hoci len naturálny) záväzok. Preto podľa mňa je pravdou (a nie zbožným prianím), že z § 455 ods. 1 OZ plynie, že formálna neplatnosť je konvalidovaná splnením.

Tým sa formálna neplatnosť líši od neplatnosti inej, kde kauza (záväzok) podľa zákona nevzniká a teda nemôže dôjsť ani k "platnému" plneniu. Ak § 451 OZ v tomto smere hovorí o plnení (ako možno plniť z inak než formálne neplatného úkonu?), rozumie tým skôr plnenie ako faktický úkon, ktorý viedol na strane obohateného k rozmnoženiu majetku.

Pritom si inak stačí uvedomiť, že formálna neplatnosť sa nemusí týkať len vzťahu ústne/písomné úkony, ale napríklad aj vzťahu písomný/notársky úkon (slepí, hluchý, analfabeti apod.).

Keďže na Slovensku neviem o nejakom súvislom diele, ktoré by sa zaoberalo touto problematikou, pokúsim sa opäť dať niečo od našich rakúskych susedov.

§ 1432 Všeob.obč.zák. normuje v podstate rovnaký následok ako náš § 455 (len podstatné časti): "Doch können Zahlungen einer ... solchen Schuld, welche nur aus Mangel der Förmlichkeiten ungültig ist, ... eben so wenig zurückgefordert werden, als wenn jemand eine Zahlung leistet, von der er weiß, daß er sie nicht schuldig ist." (teda: Avšak plnenia ... takého dlhu, ktorý je neplatný len z dôvodu nedostatku formalít, nemôžu byť späť požadované, rovnako ako keď niekto plní plnenie, o ktorom vie, že ho nie je dlžen.)

Judikatúra k tomuto ustanoveniu (napriek tomu, ze v Rakúsku platí striktný kauzálny a jednotný princíp) dospela jednoznačne k záveru, že nemožno žiadať späť ani plnenie vlastníckeho práva, teda že toto ustanovenie umožňuje platný prevod vlastníckeho práva.

Dovolím si uviesť za všetky uznesenie rak. OGH sp. zn. 6 Ob 252/59 (uverejné v "Sammlung der Zivilentscheidungen d. OGH", roč. 45, č. 35). Skutkový stav: Žalobkyňa previedla (o.i.) na žalovaného nehnuteľnosť, zároveň si ale vyhradila vecné bremeno požívania, takže ju stále užívala. Rakúske právo (zjednodušene povedané) žiada na darovací sľub, teda ak sa darovanie aj hneď nesplní, formu notárskej zápisnice, ktorá v tomto prípade nebola dodržaná. Prevod ale bol zavkladovaný a uznesenie o povolení vkladu nadobudlo právoplatnosť. Žalobkyňa sa následne domáha vydania nehnuteľnosti (tzv. výmaznou žalobou, čo ale nie je podstatné).

Rakúsky Najvyšší súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený prvostupňový zamietavý rozsudok, a v podstate dal za pravdu zamietnutiu žaloby, z dôvodov: "... Je správne konštatovanie, že vklad vo všeobecnosti sám osebe ešte nespôsobuje prechod vlastníctva. Predpokladom toho je okrem iného objektívne platný titul. Nedostatok tohto spôsobuje neplatnosť vkladu, ktorú ... možno uplatniť výmaznou žalobou. ... Keď sa pri darovaní bez skutočného odovzdania nespíše notárska zápisnica, je zmluva neplatná ... (v ďalšom sa OGH zaoberá riešením otázky, či pod pojmom "skutočné odovzdanie" treba chápať len prevod držby, alebo aj vecnoprávny prevod vlastníckeho práva, a dochádza k názoru, že aj vecnoprávne plnenie darovacej zmluvy treba považovať za skutočné odovzdanie - pozn. M.N.) ... Z toho plynie, že vklad vlastníckeho práva obdarovaného vždy robí notársku zápisnicu zbytočnou, a to bez ohľadu na to, či dodatočne došlo aj k reálnemu odovzdaniu vo vyššie popísanom zmysle ... Takýto výklad robí zadosť ochrannému cieľu zákonodarcu zakotvenému v § 1 ods. 1 písm. d) zákona o povinných notárskych zápisniciach. ... V tomto rozsahu je tu samozrejme potrebné rozlišovať medzi vadami platného titulu ... - totiž tam, kde ide o absenciu zmluvného základu medzi stranami vôbec - a obyčajnou existenciu formálnej vady podľa § 1 ods. 1 písm. d) ZPNZ, ktorá ohrozuje dojednanie strán sankciou neplatnosti. Rozhodujúcim sa javí, či bolo vkladom zasiahnuté do materiálneho právneho postavenia, čo však tu nemožno posúdiť podľa neplatnosti titulovej zmluvy spôsobenej formálnou vadou, ale podľa dohody zodpovedajúcej vôli strán. V tomto zmysle tak v prípade splnenia neformálneho darovacieho sľubu formou uskutočneného pozemkoknižného vkladu obdarovaného nemožno použiť žalobu o spätný prevod vlastníckeho práva k darovanej nehnuteľnosti... Pritom treba tiež zohľadniť, že pozemkovoknižná možnosť požadovať spätný prevod (rozumej: výmazná žaloba, pozn. M.N.) pri omylom predpokladanom právnom záväzku na plnenie má v zmysle § 1432 ABGB výnimky vyplývajúce z nedostatku ochranyhodnosti. Podľa toho nemôže splniteľ požadovať späť, keď bol splnený dlh neplatný len pre nedostatky predpísanej formy úkonu. ..."

Myslím, že toto podporuje môj vyššie zastávaný názor, že kauza nerovná sa platný záväzkový úkon a že i z neplatného záväzkového úkonu môže vzniknúť platná kauza, napríklad v podobe naturálneho záväzku. Predpokladom tu je, aby už došlo k PLNENIU tohto záväzku.

Ešte k tomu § 457 OZ - nečítal som nejak podrobne ten Eliášov Veľký akademický komentár, ale zdá sa mi - a tak to sedí aj systematicky -, že tam píšu niečo v tom zmysle, že to ustanovenie nevyjadruje ďalšiu skutkovú podstatu, ale skôr normuje na tieto prípady bezdôvodného obohatenia zásadu "z ruky do ruky" práve na účely ochrany oboch strán z týchto prípadov bezdôvodného obohatenia. Takže ja by som to ustanovenie nejako nepreceňoval. Plus, netreba zabúdať, že to ustanovenie tam je od začiatku, kedy v SR fungoval mode registrácie zmlúv (teda v podstate konsenzuályn model prevodu), kde odpadnutím titulu logicky zanikalo aj vlastnícke právo, preto to mohlo byť upravené v jednom ustanovení spolu s neplatnosťou, pretože mali v podstate rovnaký osud.

  Michal Novotný, 03. 06. 2009 v 12:35 - Ad: T. Gál

Ach, ustálená súdna prax... Ako sa hovorí: Ustálená prax, hotové nešťastie :)

Samozrejme, ustálená prax je dobrá. Ale v tomto prípade (kde záväzok toho, kto má vrátiť vlastnícke právo, spočíva len v jednom jedinom prejave, a totiž, že prevádza vlastnícke právo späť prevodcovi) nie je potrebný žiadny ďalší obsah zmluvy, len tento prejav vôle.

Pokiaľ by to bola dohoda, tak samozrejme ju tam asi treba aj pripojiť (aby bolo jasné, kedy žalobca dal návrh na dohodu a čo vlastne presne ten žalovaný prijíma). Ale ak by sme uznali tú Lazarovu teóriu, že ide o dva jednostranné prejavy, tak sa tá dohoda stane doslova zbytočnou.

To len tak na okraj... Ale samozrejme v praxi by som vždy postupoval tak, aby to bolo čo najjednoduchšie.

  Kristián Csach, 03. 06. 2009 v 14:13 - ešte väčší hokej. (ad M.N.)

Tak priznám sa, že v tom mám teraz ešte väčší hokej.

Čo sa týka kauzy, áno, chápem ju tiež v nemeckom zmysle ako "podklad", hoci dodávam, že Nemci tento pojem používajú aj v zmysle kauzálny právny úkon (iba ako myšlienkové zjednodušenie - podkladový právny úkon). Takže si nemyslím, že v tomto máme divergenciu.

Viem, že diskusia je už dlhá, a nikto si nepamätá, čo kto napísal, ale o povahe BO a Elášovom výklade k 457 sa už nechcem opakovať. Preto k veci. K tým dvom záverom:

ad 1) to nikto netvrdí (teda mám pocit, že z diskusie nevyplynulo nič, čo by sa dalo interpretovať tak, že následky neplatnosti sú v 451 a nasl.)

ad 2) Tu je pes zakopaný. Ak pripustíš, že § 455 umožňuje zmeniť podmienky § 133 na základe dosť zložitej teoretickej konštrukcie, pričom ten paragraf zjavne hovorí iba o tom, čo bezdôvodným obohatením NIE JE, hoci by ním inak bolo (a prima facie nehovorí o tom, čo je platný prevod vlastníctva), tak sa mi zdá frajerina povedať, že jasný § 457, ktorý evidentne normuje právne následky neplatnosti sa na právne následky neplatnosti nepoužije.

Proste § 455 je na prvý pohľad iba výnimka z 451. A ak nejaký následok neplatnosti nespadá do 451 (+ iné BO), a povedzme si, že asi také následky sú, tak ...

Ďalej "§ 455 OZ však normuje iný dôležitý následok ... totiž právny úkon neplatný len pre nedostatok formy vytvára záväzok, ale len naturálny." Tak tomu sa priznám, že nerozumiem. Myslíš na čas pred plnením, alebo po plnení?

  Michal Novotný, 03. 06. 2009 v 15:48 - Chcem

na to reagovať, ale teraz mám len otázku na modelový príklad:

Dohodneme sa, že budem užívať tvoj nebytový priestor na šitie topánok a za to sa ti zaviažem pravidelne odovzdávať (do vlastníctva) ako nájomné jeden pár topánk každý mesiac. Takúto zmluvu uzavrieme ústne. Povedzme (čo vôbec nie je nereálne), že súd skonštatuje, že takáto zmluva podlieha zákonu č. 116/1990 Zb. a mala byť uzavretá písomne.

Kto bude mať právo domáhať sa bezdôvodného obohatenia a prečo?

  Kristián Csach, 03. 06. 2009 v 16:41 - nikto nič

? 455; Ak by nebolo, tak 451 + 458 ods. 1 veta druhá a vzájomné započítanie. Ale asi sa ukáže, že máš nejaký tromf v rukáve. Počkám...

  Kristián Csach, 03. 06. 2009 v 16:44 - ahá

už rozumiem, teraz príde otázka, kto je vlastníkom topánok... dobré ;)

  Michal Novotný, 03. 06. 2009 v 18:04 - No,

tak kto? Ja tvrdím (myslím, že konzistentne s tým, čo hovorím vyššie), že nikto nič, pretože nikto z nich sa bezdôvodne neobohatil, lebo § 455 ods. 1 OZ.

Ale zaujíma ma, aké riešenie tam prichádza do úvahy, ak poviem, že § 455 neumožňuje previesť vlastníctvo na základe neplatného dlhu. Asi len cez dobré mravy, lenže dobré mravy asi nemôžu donekonečna chrániť proti reivindikačnej žalobe a zasa z druhej strany z dobrých mravov nemôžem založiť povinnosť.

Ani s tým započítaním to nie je také jednoduché, pretože na to treba dohodu (§ 581 ods. 2 OZ), a hlavne pohľadávky nie sú rovnakého druhu (ja - reivindikačná, ty - peňažná).

Týmto jednoduchým (a tým samozrejme obmedzeným - dalo by sa totiž argumentovať § 560 OZ napríklad) som sa len chcel dostať k tomu, že týmto spôsobom vytvorím u dvoch účastníkov tej istej zmluvy neplatnej len pre nedostatok formy diametrálne odlišnú situáciu v uplatňovaní ich práv bez nejakého zásadnejšieho právneho dôvodu. A ak vychádzam z premisy, ktorá nemusí byť správna, že právo má smerovať k racionalite vzťahov, tak sa mi ten výklad nepáči.

Detto by to bolo s nehnuteľnosťou.

A to môžem napríklad opáčiť ďalšiu otázku, ktorá s tým súvisí, či sú peniaze vec alebo nie a či teda vôbec tie môže nadobudnúť účastník neplatnej zmluvy do vlastníctva... Lebo ak môže, potom je to nekonzistentné s tým, čo hovoríš, no ak nemôže, potom sú takmer úplne zbytočné ustanovenia o premlčaní (lebo reivindikácia sa nepremlčuje) a úpravu § 451 a nasl. scvrkneme na málopočetné prípady bezdôvodného obohatenia na základe výkonov. Nehovoriac už o tom, že § 454 by sme tiež výrazne okresali.

Takže ja by som si - napriek zdanlivej nekonzistentnosti s tým čo hovorím - dovolil zotrvať na názore, že § 455 predstavuje výnimku zo zásady, že neplatný úkon nemôže spôsobiť záväzok, a že táto výnimka má vplyv aj na § 132 a 133 OZ a teda že na základe úkonu neplatného len pre nedostatok formy môže nadobúdateľ platne nadobudnúť vlastnícke právo. (K tomu § 455 a naturálnemu záväzku - samozrejme, naturálny záväzok vzniká pred splnením, nie potom.)

  Kristián Csach, 04. 06. 2009 v 07:47 - aby som lepšie pochopil

Ak som dobre pochopil, tak pri topánkovom prípade vravíš, že ak by bola zmluva neplatná z iného dôvodu ako formy, mohol by reivindikovať topánky. Tak?

  Michal Novotný, 04. 06. 2009 v 08:31 - Áno

ten, kto plnil topánky, by ich mal právo reivindikovať, ale zároveň by druhej strane musel vydať bezdôvodné obohatenie získané formou užívania nebytového priestoru bez právneho dôvodu.

Takže na oboch stranách by panovala spokojnosť, jediným problémom by bolo premlčanie na strane toho vlastníka nebytového priestoru, ale to by sa dalo vyriešiť cez § 107 ods. 3 OZ.

  Juraj Gyarfas, 05. 06. 2009 v 17:20 - dobré ...

Táto vaša diskusia posledných dní bola skvelá. Michalova interpretácia sa mi páči, ale predsa sa s ňou neviem úplne stotožniť.

1. Čo všetko zahŕňa "neplatnosť len pre nedostatok formy"? Ak to totiž zahŕňa aj vyššie uvedené príklady o kúpnej cene, ktorá je predmetom len osobitnej ústnej dohody alebo opomenutie niektorej z náležitosti § 5 zákona o bytoch, zahŕňa to veľkú časť (netrúfam si povedať väčšinu, ale možno aj hej) všetkých úkonov, ktoré sú považované za absolútne neplatné. Ak by sme záväzky vyplývajúce z takýchto zmlúv označili za platné naturálne záväzky, vyriešilo by to kopec problémov s neplatnými zmluvami. Ako som písal tu, za účelom vyhnutia sa absolútnej neplatnosti pri inak fungujúcej nájomnej zmluve podľa 116/1990 český NS konštruoval koncepciu hromadnej veci (nebyt.priestory + parkoviská), aby sa dostal pod menej formalistický režim najmú podľa OZ. Riešiť to cez naturálne záväzky by bolo svojim spôsobom ešte krajšie. Ale aj tak si nie som istý, či nedostatok povinnej náležitosti možno subsumovať pod „nedostatok formy“. Nekonštruuje sa takáto neplatnosť niekedy aj podľa § 39 OZ ako rozpor so zákonom?

2. Nie je takto široký výklad § 455 ods. 1 na druhej strane prehnane zužujúci voči § 40? Chceš teda povedať, že § 455 je nielen lex specialis voči § 132 (teda napriek neplatnosti môže byť kauzálny princíp a kumulatívne podmienky §§ 132 a 133 splnené), ale je dokonca aj lex specialis voči § 40 a vlastne vytvára úplne iný typ neplatnosti, než je neplatnosť napr. podľa §§ 37,38 a 39? Znenie § 40 to síce priamo nevylučuje, ale bola by to pre jeho význam podľa mňa veľká rana (podobná ako keď Pluto stratila status planéty:-).

PS: A ďakujem za objasnenie k petitu a enunciátu vo vzťahu k § 457. Snáď niekedy budem mať príležitosť to v praxi písať - potom sa ešte ohlásim :-)

  Michal Novotný, 05. 06. 2009 v 19:30 - Neplatnosť pre rozpor so zákonom...

už dlho tu nebola reakcia, a príde akurát, keď som zbalený a odchádzam :)

Ale musím priznať, zasa zaťala do živého, a tým je § 39 OZ. Tento "vred" (doslova a dopísmena, pretože je hnusný a bolí a zasviňuje právny poriadok) sa totiž v súdnej praxi tak neuveriteľne rozbujnel, že vykynožiť ho bude priam neľudské.

Prečo tak expresívne? Pretože § 39 OZ sa v aplikácii súdov (a pod ich vplyvom často aj advokátov) stal úplným všeliekom a postrachom zároveň, a to práve pre svoje trochu nejasné znenie. Čo znamená "odporuje zákonu, obchádza ho"? Z toho sa dá dovodiť všetko - aj neplatnosť podľa § 37, 38 či 40 je vo svojej podstate neplatnosťou pre rozpor so zákonom, ako aj iks ďalších dôvodov neplatnosti.

Určitým korektívom chce samozrejme byť prvá časť toho paragrafu, totiž, že "právny úkon, ktorý svojím OBSAHOM alebo ÚČELOM". To znamená, že neplatnosť podľa § 39 OZ by sa mala vzťahovať len na OBSAH alebo ÚČEL právneho úkonu, teda na prípady, keď strany svojím úkonom zakladajú alebo chcú záložiť nedovolené práva/záväzky, prípadne takýto nedovolený následok dosiahnuť nepriamo, cez zdanlivo dovolené. Tieto prípady sú však v civilizovaných krajinách považované za prípady nemožného plnenia (keďže nedovolené = nemožné), čo je aj u nás riešiteľné cez § 37 ods. 2 OZ.

Preto som ho nazval "vredom", pretože je v časti, kde hovorí o odporovaní zákonu alebo obchádzaní, zbytočný a len zvádza na jeho rozbujnenú interpretáciu. Inak, na túto tému vyšiel nedávno článok v Bulletine slovenskej advokácie a myslím, že bol vcelku dobrý a najmä s dobrým komparatívnym prehľadom.

§ 39 OZ preto postihuje vyslovene vady PRÁVNEHO ÚKONU spočívajúce v nedovolenosti jeho obsahu alebo účelu. Je však podľa mňa treba rozlišovať medzi právnym úkonom ako takým a napr. listinou, v ktorej je právny úkon spísaný. Právny úkon je prejav vôle, listina je listina, v ktorej je prejav vôle zachytený. Prípady, ak určitý prejav vôle nie je spísaný do listiny, ale bol jasne prejavený (iné vec je samozrejme otázka dokazovania), nemôže byť preto neplatnosťou pre rozpor so zákonom, ale len pre nedostatok formy.

Opačný výklad by viedol k dvom absurdnostiam - buď by každý nedostatok formy bol zároveň neplatnosťou pre rozpor so zákonom (§ 39), a potom by sa § 455 vlastne nikdy nedostal ku slovu, alebo ešte horšie: povinne písomný právny úkon, ktorý by bol sčasti spísaný do listiny a sčasti doplnený ústnymi dohodami, by mal ťažšie následky (§ 39) ako rovnaký právny úkon, ktorý nebol do listiny spísaný vôbec (§ 40 a 455). Podľa mňa by to bolo absurdné. Preto si myslím, že treba prijať ten výklad, že ak bolo niečo dohodnuté písomne a doplnené ústne, hoci to malo byť celé písomne, ide len o neplatnosť celého úkonu pre nedostatok formy a možno na jeho základe platne plniť.

Čiže spätne obkľukou k otázkam - podľa mňa tá prax, že sa každý nedostatok listiny o právnym úkone konštruuje ako neplatnosť pre rozpor so zákonom, nie je ani dobrá, ani správna, ani logická, ba dokonca často ani zákonná. Ja preferujem favor contractus a vždy má byť volený taký výklad, aby sme dospeli k cieľu, aký strany zmluvy chceli, hoci ho aj neobratne (alebo nedostatočne) vyjadrili, alebo zabudli spísať. Samozrejme, nemám tým namysli situácie, keď naozaj nedohodli nejakú podstatnú náležitosť ani ústne, ani písomne - ale to sa myslím nestane tak často.

Nemyslím, že by to konštruovalo iný druh neplatnosti. Tá neplatnosť tu je, je presne taká istá ako každá iná, možno sa na ňu odvolať, keď na to príde. Ale ak obidve strany dobrovoľne plnia v súlade so svojou voľou, prečo dávať forme väčší význam než skutočnej vôli (ako to písal v tom mnou citovanom rozhodnutí rakúsky OGH), a to najmä za situácie, že písomná právna forma je ustanovená spravidla na ochranu niektorej zo strán, ktorá už tým samým, že z takého úkonu plní, jasne dáva najavo, že o túto ochranu nestojí? Mne sa to dosť protiví...

Teda, dúfam, že to moje rozohnenie neprekročilo medze únosného. Ak áno, tak prosím o ospravedlnenie :-)

  Juraj Gyarfas, 06. 06. 2009 v 11:03 - neplatnosť podľa § 40 a obchodný register

S kritikou extenzívneho výkladu § 39 sa stotožňujem. Hľadať ku každému právnemu úkonu dôvod neplatnosti je nielen hrozne nepraktické, ale mohlo by to aj odporovať ústavnoprávnej zásade právnej istoty. Aj keď vyššie som písal, že ústavnoprávna argumentácia by sa v civilistike mala používať opatrne.

Z mnohých extenzívnych výkladov § 39, ktoré podľa mňa komplikujú právne vzťahy, by som vyzdvihol napríklad spájanie § 196a českého ObZ (resp. § 59a nášho ObZ) rovno s § 39 a s absolútnou neplatnosťou (hlavne keď naša úprava hovorí explicitne o neúčinnosti). Ale § 39 som teraz nechcel primárne ťahať do tejto diskusie. Ešte by som sa rád vrátil k tomu nedostatku formy.

Spojenie § 455 a § 40 sa mi v zásade páči. Aj keď si myslím, že to vytvára akýsi "menej vážny" typ neplatnosti. Ale to by v zásade nevadilo. Skôr ma zaujíma ako by to mal podľa teba vykladať obchodný register pri zmluvách o prevode obchodného podielu. Ešte pri katastri rozumiem, že správa katastra poľa § 31 ods. 1 kat.zák. preskúma platnosť a formu, zistí, že forma nie je naplnená a vklad nepovolí, teda nedôjde k zmene vlastníka. Ale čo obchodný register pri prevode obchodného podielu (kde je zápis len deklaratórny). Dajme tomu, že písomná zmluva nemá dojednanie o cene (povinná náležitosť podľa § 115 ObZ) a dohoda o cene je len ústna. Ak ide o neplatnosť pre nedostatok formy (§ 40) a táto neplatnosť podľa tvojho výkladu § 455 nie je prekážkou vzniku záväzku (hoci naturálneho), strany svoje záväzky plnia, zmluvu doručia spoločnosti a následne dajú návrh na zápis do OR, čo by mal teda OR robiť?

  Michal Novotný, 10. 06. 2009 v 10:01 - Odpovedám

trochu neskoro, ale predsa.

Tá otázka je taká trochu chytáková, ale odpoveď na ňu je jednoduchá - nič (teda obchodný register nemá robiť nič, prosto zápis odmietne).

Treba totiž rozlišovať dve veci - právny aspekt vzniku/zmeny/zániku práva a vkladu(zápisu)schopnosť takejto zmeny. Nie každá zmena práva musí byť zároveň zápisu schopná bežný spôsobom.

Je treba si uvedomiť, že konanie o obchodnom registri je konanie špeciálne, v každom prípade nesporné, písomné, a nie je preto vybavené žiadnymi nástrojmi na to, aby skúmalo nejaké sporné skutočnosti alebo otázky. Toto konanie žiada, aby všetko bolo presne a jednoznačne zapísané v listinách.

Podobne to platí aj pri katastri - podľa § 46 OZ vznikne zmluva o prevode nehnuteľnosti, ak je písomná a na jednej listine sú dva podpisy. To je všetko, vznikla platná zmluva, z ktorej možno plniť a takéto plnenie je platné. Ale aby takáto zmluva bola vkladuschopná, musí obsahovať ešte ďalšie náležitosti podľa § 42 kat. zák. To, že zmluva nie je vkladuchopná, neznamnená, že nie je platná. Rozdiel medzi vkladuschopnosťou a platnosťou by sa tu dal vyriešiť asi len súdne, teda ako som písal vyššie, domáhaním sa, že žalovaný je povinný podpísať túto listinu vo vkladuschopnej podobe.

Pri zmluve o prevode obchodného podielu uzavretej sčasti ústne by situácia bola podobná - buď by si účastníci vystavili ďalšiu listinu, ktorá by už obsahovala všetky náležitosti, alebo by sa súdili o určenie, že jeden alebo druhý je majiteľom obchodného podielu. Ak bude jeden určený za vlastníka, potom buď v konaní o obchodnom registri môže spoločnosť podať návrhna zápis a pripojiť k nemu ten rozsudok (podľa vyhl. 25/04 Z.z. možno zmenu v osobe spoločníka preukázať aj inou listinou než zmluvou), alebo sa ten majiteľ môže podľa § 200a Osp cez tzv. konanie o dosiahnutie zhody.

Samozrejme, v praxi je najlepšie sa týmto problémom širokým oblúkom vyhnúť a zapísať všetko poriadne do listiny :-)

  Tibor Gál, 12. 06. 2009 v 11:00 - jeden korektív

Dovolím si tipnúť, že žaloba na uloženie povinnosti účastníkovi zmluvy podpísať listinu vo vkladuschopnej podobe by nebola úspešná. Nebolo by to o čo oprieť (podľa § 80 písm. b OSP). Horšie je, že za súčasnej koncepcie katastrálneho konania je aj ťažko poradiť tomu nešťastníkovi (ktorý tú zmenu v listine chce vykonať, kým druhý nie), ako má správne postupovať. Dajme tomu, že uzavreli zmluvu s niekoľkými chybami v označení nehnuteľnosti. Z hľadiska hmotného práva by sme (dokazovaním) dospeli k tomu, že zmluva bola platne uzavretá, napriek určitým chybám by nebolo pochýb, čo bolo prevedené. Z hľadiska administratívneho by však nastala prekážka zápisu. Katastrálny zákon s vyhláškou hovoria dosť jasne, čo s tým. Ale vyhláška predpokladá, že sa chyba opraví za súhlasu oboch strán. Ale čo ak s tým súhlasí len jeden (ten čo navrhol vklad) a druhému sa nechce?

Z tej zásady, o ktorej hovorí Michal (platnosť nerovná sa vkladuschopnosť) by malo vyplývať aj to, že sa hmota a správny proces nemajú bezhranične ovplyvňovať.Je to len administratívne konanie, nemalo by zasahovať do vôle účastníkov a už vôbec nie zakladať povinnosť urobiť ďalší právny úkon. Ak podľa hmotného práva je úkon platný, potom vkladuschopnosť by mala byť dosiahnutá v administratívnom rámci. Tomuto ustanovenie § 41 vyhlášky odporuje, dokonca to odporuje aj zákonu, ktorý vykonáva. Kat. zákon v § 31 ods. 1, 2: "Správa katastra preskúma platnosť zmluvy, a to najmä oprávnenie prevodcov nakladať s nehnuteľnosťou, či je úkon urobený v predpísanej forme, či sú prejavy vôle hodnoverné, či sú dostatočne určité a zrozumiteľné a či zmluvná voľnosť, prípadne právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené. Pri rozhodovaní o povolení vkladu prihliada správa katastra aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu."
Teda aký priestor tu dáva zákon na skúmanie podmienok vkladu? Dosť široký. Vyhláška však spôsob nápravy konkretizuje úplne mimo mantinelov zákona.

Priznám sa, že nemám do detailov premyslené, ako by také konanie malo byť predpismi upravené, aby neodporovalo ústavným ani zákonným zásadám. Ale chyby by mali byť odstraňované (za podmienky platnosti samotného úkonu) len podaním navrhovateľa zápisu v správnom konaní, s možnosťou namietať obsah opravy druhou stranou úkonu.

Za súčasného stavu by ale tú hore uvádzanú situáciu bolo možné riešiť len žalobou na určenie toho či tu právny vzťah je alebo nie je (§ 80 písm. c) OSP). Až rozsudok by tak bol tou pravou nevestou pre katastrálny spis. Myslím že takýto stav je hrozný. V normálnom právnom systéme by súd mal riešiť len nesprávny postup úradu a nie konvalidovať niečo, čo by malo byť riešené v správnom konaní.

Alebo vidíte aj iné riešenia?

  Juraj Gyarfas, 12. 06. 2009 v 15:17 - Ad: Tibor

Iné riešenie tiež nevidím. Len som ešte chcel doplniť k tým problém jeden podobný praktický problém a to je § 59a ObZ. Ak strany nesplnili povinnosti, ktoré toto ustanovenie ukladá, zmluva je neúčinná. Kataster však splnenie týchto podmienok neskúma a preto povolí vklad, aj keď nie sú splnené. Ak na to strany neskôr prídu a dokonca aj obe majú záujem tento stav napraviť, stoja pred pomerne veľkým ak nie rovno neriešiteľným problémom.

Jedno riešenie by možno mohlo byť to, čo spomínal dr. Straka z MS SR na seminári, ktorý ma vlastne inšpiroval k tomuto postu - vytvoriť akýsi systém katastrálnych tribunálov - že by teda rozhodovali nie správne orgány, ale orgány, ktoré by mali bližšie k súdnym. Aj keď detaily si už presne nepamätám a tiež neviem ako by to malo konkrétne fungovať.

  Michal Novotný, 15. 06. 2009 v 10:40 - Re:

Páni, ja rozumiem Vašim výhradám, najmä čo sa týka praktickej stránky. Je dosť pravdepodobné, že drvivá väčšina súdov by žaloby o prevod vlastníckeho práva nechcela pochopiť, lebo (aby som citoval jednu sudkyňu z Okresného súdu Senica po zamietnutí jednej žaloby): "Také niečo som ešte nikdy nevidela!"

Ale napriek tomu si myslím, že takej žalobe nič nebráni, chce to len trochu teleologickej interpretácie § 588 OZ. Už som o tom písal vyššie - keďže k logike kúpnej zmluvy nepatrí len obyčajné odovzdanie, ale aj prevod vlastníckeho práva, obsahuje povinnosť predávajúceho ustanovená v § 588 OZ nielen povinnosť vec odovzdať fyzicky, ale tiež vykonať každý taký úkon, ktorý je nevyhnutne potrebný na prevod vlastníckeho práva na kupujúceho. Takýmto úkonom je (vzhľadom na § 42 kat. zákona) aj prejav vôle o prevode vlastníctva vo vkladuschopnej forme. Ak predávajúci uzatvoril platnú kúpnu zmluvu, potom mu vznikla povinnosť takýto úkon vykonať a k jeho splneniu ho možno donútiť žalobou podľa § 80 písm. b) O.s.p., pričom rozsudok by potom nahradil daný prejav vôle (§ 161 ods. 3 O.s.p.).

Ako som už písal, tento postup navyše nie je ani samoúčelný. Už len s ohľadom na § 560 O.z. je podľa mňa správne rozdeliť fázu zaväzovaciu a fázu solučnú a postaviť medzi ne (v prípade potrey) súd. To nie je obyčajná "technická otázka" náležitostí nejakej listiny - to je civilistická otázka záväzku a jeho splnenia, a preto to nemôžeme nechať len na správne konanie.

Inak, k tým tribunálom - zhodou okolností sa P. Strakom poznám a bol som pri tom: Celá idea je o tom, že sú snahy na ministerstve reformovať tento nezmyselný katastrálny systém, ktorý je v podstate nákladný, pomalý a nemá žiadny benefit pre občanov (žiadna materiálna publicita). Najlepšie by bol samozrejme návrat k pozemkovej knihe vedenej na súdoch - to je ale právne (už 60 rokov je ten systém nefunkčný), technicky (boli porobené nové operáty) a hlavne finančne (stálo by to strašné peniaze) nepredstaviteľné. V neposlednom rade sa ale katastre strašne bránia, pretože by to samozrejme pre ne znamenalo výpadok príjmov; podobne sa tomu bránia aj súdy, lebo by to pre ne znamenalo viac práce. Tak je tu snaha aspoň nejako to reformovať.

Jedna snaha je taká, že by tí katastrálni vkladoví úradníci boli v postavení podobní sudcom (nejaká nezávislosť, právnické vzdelanie, plat) a rozhodovali by na prvom stupni, na druhom by potom rozhodoval normálny súd (asi krajský) s plnou jurisdikciou, teda nielen potvrdenie alebo zrušenie, ale aj zmeny, opravy apod.

Druhý (extrémnejší) systém by bol, keby boli z katastrov spravené akési "oddelenia" súdov, t.j., že katastre by vykonávali len technické úkony a o samotnom povolení vkladu by rozhodoval sudca alebo VSÚ.

Omnoho podstatnejšie než organizačná zmena je ale podľa mňa zmena inštitútov celého toho systému evidencie nehnuteľností tak, aby sa dosiahla skutočná materiálna publicita, nielen "evidencia". To by zahŕňalo aj také zmeny ako napr. zrušenie záznamov (všetko by muselo ísť cez vklad), zavedenie nových inštitútov všelijakých poznámok, (pred)záznamou apod. Inak ten systém nebude poriadne funkčný, ani keď by to hneď prešlo pod súdy.

  Tibor Gál, 15. 06. 2009 v 14:23 - keby len praktický problém

Znovu sa musím vyjadriť tak, ako v tých mojich prvých príspevkoch. Ono je to síce pekné, že z akých teoretických základov tie ustanovenia o kúpe vyšli, ale problém je zákon samotný, následne potom aj interakcia medzi OZ a kat. zákonom, prípadne OSP. Kvôli zneniu § 588, najmä v porovnaní so znením § 409 ObZ sa stále nemôžem stotožniť s výkladom slova "odovzdať" tak, ako ho interpretuješ - síce v súlade s nejakou teóriou, ale značne široko vo vzťahu ku gramatike (sémantike, systematike atď.) daného paragrafu. Keby sme aj zatiaľ nechali tak vecnoprávne následky kúpy a zostali len pri obligácii, stále sú tam dva protipóly jedného záväzku: odovzdať - prevziať. Odovzdaním sa samozrejme myslí odovzdať do vlastníctva. V písomnom prejave sa to zhrnie väčšinou do konštatovania, že sa "prevádza" prípadne "predáva". Kataster má podľa zákona, ktorý som vyššie citoval, povinnosť preskúmať právnu stránku právneho úkonu a skonštatovať, či je alebo nie je platný (z rôznych hľadísk)- sú ale dve odlišné situácie, keď vklad nemôže byť povolený: buď len zatiaľ, kým sa neodstráni chyba v písaní, alebo vôbec, keď nejde o pisársku chybu ale napr. o nespôsobilosť predávajúceho a pod.

Pri chybe v písaní (ako som to uvádzal vyššie) stále môže ísť o platný prevod, len treba odstrániť zrejmú nesprávnosť. Úrad by mal dôjsť k záveru, že zmluva je platná, záväzok aj bol splnený (fakticky), lebo okrem iného predávajúci odovzdal a kupujúci prijal. Už len opraviť tú chybu v písaní. Mohol by si namietnuť, že záväzok splnený nebol, lebo prevod v sebe zahŕňa viac než len faktické prenechanie do užívania a pod. No áno, ale ak úrad číta zákon, zvolí si výklad (širší, užší, čisto gramatický a pod.), najmä však použije § 35 ods. 2 OZ a nakoniec asi dôjde predsa len k tomu, že podľa § 588 OZ splnený záväzok bol. Príde ale aplikácia vyhlášky, kde kvôli chybe v písaní(!) nastane tortúra s obháňaním prevodcu (ak sám nepodával návrh na vklad) a prípadne aj so súdnym sporom, namiesto toho, aby sa vec konvalidovala v rámci kat. konania. Zrejmá nesprávnosť je preto zrejmá, aby napriek jej výskytu bolo objektívne možné dospieť k odlišnému výkladu predmetného textu. Naprávanie zrejmej nesprávnosti nútením do ďalšieho právneho úkonu považujem za absurditu a nabaľovanie formálností, na úkor účelného postupu.

Úplne iným je prípad skutočne vadného úkonu, kde o zrejmú nesprávnosť nejde. V takomto prípade, ak už by sme § 588 vykladali zhodne s § 409 ObZ alebo inak, úrad by mal dospieť k zamietnutiu návrhu na vklad.

Viem, že sú tu dva problémy, ktorých som sa len dotkol. Jedným je výklad § 588, druhým je zákonný postup katastra pri skúmaní návrhu na vklad. Ono by to znieslo aj hlbší pohľad do problematiky a dôslednejšiu analýzu, ale až taký grafoman nie som.

  Tibor Gál, 17. 06. 2009 v 11:35 - Pre istotu...

ešte dopĺňam svoj príspevok.

Kľúčovou je tu skutočne otázka interpretácie § 588. Je mi celkom jasné, že to plnenie z kúpnej zmluvy nespočíva len vo faktickom prejave, ale má byť aj určítým spôsobom formalizované - forma odovzadania do vlastníctva sa prejaví v texte zmluvy. Tých pár slov o tom, že predávajúci prevádza, príp. predáva, v sebe zahŕňa okrem iného aj to, že predávajúci je vlastníkom, že vec prenecháva kupujúcemu do užívania, držby, dispozície atď., že tak robí nie za účelom dočasného užívania veci ako pri nájme, príp. iných typoch zmlúv. Ako už bolo vyššie v tejto diskusii povedané, v jednom momente sa spojí vznik obligácie aj jej plnenie. Otázkou potom bude, či chybou v písaní je popretá forma prejavenej vôle - ide o zrejmú nesprávnosť, napriek ktorej je možné objektívne text vyhodnotiť tak ako to uvádzam, teda že predávajúci ako vlastník prejavuje vôľu odovzdať atď. V súvislosti textu kat. zákona a zásady legality je tu potom ďalšia otázka: môže ísť kat. úrad pri výklade § 588 OZ a § 31 kat. zákona do takej šírky, že vysloví nesplnenie povinnosti odovzdať do vlastníctva vec tým, že sa v zmluve vyskytla zrejmá nesprávnosť? Ja hovorím, že nie, držiac sa znenia zákona, nie vyhlášky ku kat. zákonu.

  Peter Kubala, 17. 06. 2009 v 14:07 - Hádam ...

výrazne nezasiahnem do prúdiacej debaty, pretože zaujala v celej svoje šírke obsahu, ale skúsim zareagovať na načrtnutú problematiku vkladov zmlúv o prevode.

Ono na správach katastra si konanie o vklade zjednodušujú zásadne tým spôsobom, že konanie prerušia a žiadajú odstrániť nedostatky (chybu v písaní, zrejmú nesprávnosť, nedostatok príloh, a pod.). A keď v určenej lehote nedôjde k "náprave", vklad zastavia. Návrh tak zásadne nezamietnu, kde jesto právo podať odvolanie.

Zaujal ma však názor: Michal Novotný: ... Podobne to platí aj pri katastri - podľa § 46 OZ vznikne zmluva o prevode nehnuteľnosti, ak je písomná a na jednej listine sú dva podpisy. To je všetko, vznikla platná zmluva, z ktorej možno plniť a takéto plnenie je platné. Ale aby takáto zmluva bola vkladuschopná, musí obsahovať ešte ďalšie náležitosti podľa § 42 kat. zák. To, že zmluva nie je vkladuchopná, neznamnená, že nie je platná.

Áno, popri OZ tu je však katastrálny zákon (okrem iných), ktorý kladie obsahové náležitosti zmluvy o prevode ako aj jej formu (osvedčený podpis prevodcu). Takže v zmysle vyššie uvedeného by to znamenalo, že ak uzavretá kúpna zmluva nebude mať dané náležitosti, tak je platnou? Prečo potom lex specialis kladie osobitné "podmienky" obsahu a formy? Preto, aby jestvovali platné a účinné zmluvy o prevode vlastníctva, na základe ktorých nie je možné previesť vlastníctvo? To nemyslím. Ak zmluva neobsahuje povinné náležitosti dané zákonom, nemôže byť zmluvou platnou. Bola takto prejavená vôľa určito a zrozumiteľne? Tak potom rovnako je možné darovanie nehnuteľnosti ústnou formou, veď prejav vôle strán medzi nimi je zásadne zrejmý a jasný, chcú previesť vlastníctvo, a čo už, že zákon kladie isté iné nimi neznalé podmienky platného prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti? Ale zjavne som troška odbočil.

  Tibor Gál, 17. 06. 2009 v 16:56 - a čo ak...

katastrálny zákon nerieši hmotu ako OZ, len dáva zákonný rámec pre konanie úradu? Podľa mňa platnosť zmluvy aj kataster posudzuje len podľa OZ, nie podľa kat. zákona.

  Peter Kubala, 18. 06. 2009 v 08:30 - A to ...

hádam nie? :) Celý rad predpisov rieši hmotu i proces.

  Tibor Gál, 18. 06. 2009 v 09:23 - Uznávam

Nemožno samozrejme generalizovať, lebo hmota aj proces sa v predpisoch prelínajú a nemozno ich striktne oddeľovať. Ale v tomto prípade naozaj kat. zákon nerieši podmienky platnosti kúpnej zmluvy ani nestanovuje novú podmienku pre platnosť. Stanovuje len podmienky pre to, aby vlastníctvo mohlo byť intabulované a nastali následky toho PREVODU, o ktorom sme sa doteraz bavili a dospeli sme k tomu, že prevod urobia medzi sebou účastníci zmluvy. Iba ak je zmluva platná a prevod bol urobený, kataster ho intabuluje. Úrad posúdi, či je zmluva platná, ale zároveň skúma aj zápisuschopnosť podľa ďalších kritérií kat. zákona. Ale zmiešavať platnosť a tie ostatné kritériá, to mi teda nesedí do toho konceptu.

  Peter Kubala, 18. 06. 2009 v 10:01 - To by ..

znamenalo, v danom poňatí, že ak katastrálny zákon kladie povinné náležitosti (a formu) zmluvy o prevode vlastníctva, ale OZ stanovuje podmienku písomnej formy a jednotnosť listiny (§ 46), deklaruje povinné náležitosti (podstatné zložky) kúpnej zmluvy (§ 588 a nasl.), tak katastrálny zákon "nedopĺňa" tieto prvky zmluvy, a zmluva o prevode je platnou i bez nich? Rovnako napríklad byty/bytové priestory (§ 5 zák.č. 182/1993 Z.z.). Je netvrdím, že ide o podmienky platnosti zmluvy o prevode, ale povinné prvky (obsah) zmluvy a taktiež jej formu.

  Michal Novotný, 18. 06. 2009 v 16:01 - Vkladuschopnosť a platnosť

sú dve rozdielne kategórie, pričom vkladuschopnosť nemá žiadny civilistický význam. To je myslím prijímané bezvýhradne v právnej teórii a praxi odjakživa, tj odkedy máme kategóriu vkladuschopnosti a vkladov (r. 1855).

Plynie to napokon aj z nadpisu § 42 kat. zák., ktorý hovorí o "spôsobilosti listín" na zápis do katastra, nie o obsahových náležitostiach právnych úkonov.

Myslím, že celé je to o probléme, ktorý je častý v právnej praxi - že sa stotožňuje zmluva ako právny úkon a "zmluva" ako listina, v ktorej je právny úkon spísaný. Zmluva ako právny úkon je platná, ak spĺňa náležitosti ustanovené zákonom pre právny úkon. Samozrejme, osobitné náležitosti listiny, do ktorej je ten právny úkon spísaný, môžu byť podmienkou ďalšej použiteľnosti tejto listiny na osobitné účely, ale nie sú civilistickou podmienkou platnosti právneho úkonu v tejto listine obsiahnutého.

Len na ilustráciu - nie je napríklad pochybné, že o rokovaní valného zhromaždenia s.r.o. sa vyhotovuje písomná zápisnica. Zákon však neustanovuje, že by sa prejavy vôle o hlasovaní museli robiť písomne. Tzn., že ak sa na nejakom mieste stretnú spoločníci a rokujú a uznášajú sa, vznikajú platné uznesenia VZ, aj keď nebola žiadna zápisnica spísaná. Napriek tomu vyhláška č. 25/2004 Z.z. žiada, aby k návrhu na zápis napr. o vymenovaní konateľa bola pripojená LISTINA, z ktorej vyplýva ustanovenie konateľa. Znamená to, že ak nie je o uznesení VZ vyhotovená takáto listina, je celé uznesenie neplatné? No zjavne nie, pretože požiadavka predloženia listiny je len otázka zápisuschopnosti určitej skutočnosti do obchodného registra, nie otázka civilistickej platnosti. V prípade, že danú listinu nemám, nezostáva mi, než obstarať si ju cestou súdneho konania v podobe rozsudku.

Tento príklad je trochu odťažitý, ale podľa mňa ešte lepšie demonštruje rozdiel medzi materiálnymi a procesualistickými aspektmi tej istej otázky.

§ 5 zákona o bytoch a nebytoch je iné kafe - to je jednoznačne hmotnoprávny predpis, ktorý ustanovuje náležitosti zmluvy ako právneho úkonu (a zároveň listiny, do ktorej je ten úkon spísaný), je teda lex specialis materialis k § 46 Občianskeho zákonníka.

Takže odpoveď na otázku je jasná - áno, zmluva o prevode nehnuteľností je platne uzavretá v okamihu, keď vyhovuje ustanoveniam Občianskeho zákonníka čo do formy a obsahu, a len pokiaľ osobitný zákon výslovne ustanovuje niektoré ďalšie náležitosti právneho úkonu, až v okamihu, keď sú splnené aj tie. Je pritom irelevantné, či sú súčasne splnené požiadavky na vkladu(zápisu)schopnosť listiny, v ktorej je zmluva spísaná.

  Tibor Gál, 18. 06. 2009 v 21:22 - možno záverom

musím poďakovať spoludiskutérom za možnosť vymeniť si názory a nazrieť na veci aj z iného pohľadu, hoci mnoho otázok zostalo zodpovedaných alternatívne, resp. len ako podnet na riešenie de lege ferenda. Ibaže by Juraj ešte znovu posunul túto diskusiu k ďalším bodom.

  Peter Kubala, 19. 06. 2009 v 09:03 - takže

katastrálny zákon, z pohľadu formy (dajme bokom "prvky"), nedoplňuje OZ žiadanú písomnú formu nutnosťou mať podpis prevodcu osvedčený.

  Juraj Gyarfas, 21. 06. 2009 v 12:42 - poďakovanie

Tibor túto diskusiu posunul k záveru a tak by som si ako jej iniciátor dovolil napísať pár patetických slov.

Nechcem byť až príliš patetický, ale rád by som sa všetkým diskutujúcim poďakoval. Pri zakladaní tohto blogu bola jedna z hlavných myšlienok (aspoň v slovenskej časti tímu) vytvoriť miesto na právnickú diskusiu, ktorá na Slovensku podľa mňa do istej miery absentuje. Nie, žeby sme nemali dobré právnické časopisy v tlačenej podobe, ale málokedy si nejaký článok, hoci je dobrý a priamo si pýta diskusiu, naozaj vyslúži reakciu. Internet je v tomto flexibilnejší, ale ešte aj na internetové pomery je toto podľa mňa veľmi nadštandardná diskusia. Takže všetkým ďakujem.

Zároveň by som túto diskusiu však veľmi nerád formálne ukončil. Akékoľvek ďalšie príspevky budú vítané. Ale chcel som sa na tomto mieste aspoň predbežne poďakovať. Okrem toho tu otvorených množstvo ďalších zaujímavých tém (napr. vydržanie obchodného podielu, "vred" § 39, atď.), ku ktorým sa snáď ešte dostaneme v iných diskusiách.

Tiež som rozmýšlal (a už som to naznačoval vyššie), že by možno stálo za to postaviť na základe tejto diskusie nejaký zhrňujúci článok. Mal by niekto chuť sa do niečoho takého spoločne pustiť?

  Juraj Gyarfas, 21. 06. 2009 v 12:50 - ešte k tej forme

Mňa osobne Michal (ako takmer vo všetkom) prsvedčil. Ale v prípade prevodu nehnuteľností mi to pripadá v praxi nie veľmi aplikovateľné, pretože kataster to bez overených podpisov nezapíše a tým pádom nedôjde k prevodu vlastníckeho práva. Takže mi aj tak ostane len vydržanie, nie? Alebo mi niečo uniká? Iné by to bolo, keby bol zápis do katastra deklaratórny, potom by som asi súhlasil s tým, že k prevodu dôjde keď sú splnené podmienky OZ.

Páči sa mi príklad s valným zhromaždením. Páči sa mi predstava, ako v konaní podľa § 200a OSP presviedčam súd, že konateľ bol vymenovaný na valnom zhromaždení, z ktorého nie je zápisnica a majú teda zosúladiť skutočný stav so stavom v OR.

  Juraj Gyarfas, 22. 07. 2009 v 18:06 - ešte k odstúpeniu

Neviem, či sa táto diskusia už vyčerpala, alebo sme sa len unavili a zbierame sily na nové vzplanutie :-)

Ale v medziobdobí mi napadol ešte jeden argument prečo by sa po odstúpení malo žalovať vydanie veci a nie vindikovať. V opačnom prípade by totiž podľa mňa do istej miery strácal zmysel inštitút výhrady vlastníctva. Výhoda tohto inštitútu je podľa mňa (okrem iného) v tom, že ak kupujúci nezaplatí, môže predávajúci rovno vindikovať vec ako svoje vlastníctvo. Ak nie je dohodnutá výhrada vlastníctva, môže predávajúci po nezaplatení od zmluvy odstúpiť. Ale ak by vec odstúpením automaticky prechádzala späť do vlastníctva predávajúceho a mohol by sa brániť vlastníckou žalobou, bolo by to v zásade identické ako pri výhrade vlastníctva.

No dobre, nie je to možno jeden z najsilnejších argumentov, ale podľa mňa podčiarkuje rozdiel medzi vecnoprávnymi a záväzkovoprávnymi účinkami odstúpenia. Čo myslíte?

  Kristián Csach, 13. 08. 2009 v 00:07 - zaujímavý článok

Náhodou som práve narazil na tento článok Iusta Causa Traditionis and ..., takže snáď poteší niekoho, kto sa chce trochu zahrabať v histórii a komparatistike k otázke kauzality/abstrakcie. Priznám sa, že som ho iba preletel, ale prekvapilo ma, čím Savigny vlastne odôvodnil abstrakciu... (jeden by čakal ťažkú scholastiku, a ono to bola taká drobnosť ;) ).

  Peter Kubala, 08. 09. 2009 v 10:29 - ... a vraj

... existuje rozhodnutie NS ČR ohľadom platnosti takej zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá bola uzavretá, podpísaná, ale podpisy neboli osvedčené. Záver bol taký, že ide o platnú zmluvu.

  Milan Kvasnica, 08. 09. 2009 v 20:22 - re: a vraj..

Důvod je ten, že podle § 42 odst. 3 zákona číslo 162/1995 Z.z.
Podpisy prevodcu na zmluve musia byť osvedčené podľa osobitných predpisov;

Naproti tomu dle české právní úpravy je smlouva platná i když podpisy nejsou ověřeny. Jen se hůře vkládá do katastru nemovitostí.

Pokud není podpis ověřen, zjistí se pravost podpisu jiným vhodným způsobem.
viz: http://www.slv.cz/2007/26/37

29 Odo 1201/2004:
"právní předpisy nestanoví, že podmínkou platnosti právního úkonu, jímž se převádí nemovitost, je ověření podpisu smluvních stran"

  kohut, 09. 10. 2009 v 09:21 - Hľadám judikát NS ČR

Hľadám jeden judikát NS ČR, ktorý pojednáva o tom, že pokiaľ k platnosti listiny bolo potreba doložiť nejaké podklady (súhlas nadriadených orgánov a pod.), považuje sa za listinu platnú aj keď nemôžeme tieto podklady získať (jedná sa o listiny starišeho dáta)

  Kristián Csach, 04. 02. 2013 v 19:02 - Relatívna neplatnosť a nemo plus iuris - NS 6 Cdo 221/2010

Vďaka najpravo.sk
mi udrelo do očí toto rozsudok NS SR z 20. decembra 2011, sp. zn. 6 Cdo 221/2010. Trochu revival našej debaty o relatívnej neplatnosti. Oslý mostík s materiálnou publicitou katastra je teda dobrý. :)

"Podstata relatívnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle citovaného ustanovenia § 40a veta prvá Obč. zákonníka spočíva v tom, že právny úkon, u ktorého je daný dôvod relatívnej neplatnosti, vznikol, od začiatku existuje, považuje sa za platný, a teda aj vyvolá právne účinky, pokiaľ sa ten, na koho ochranu je relatívna neplatnosť stanovená, neplatnosti právneho úkonu nedovolal. V právnej teórii bol vyslovený názor, podľa ktorého relatívnu neplatnosť možno chápať ako platnosť pod rozväzovacou podmienkou. Takéto chápanie relatívnej neplatnosti má vplyv na právne postavenie tej osoby, ktorá vec nadobudla od účastníka relatívne neplatného právneho úkonu. Ak ten, kto nadobudol vlastnícke právo na základe právneho úkonu postihnutého vadou zakladajúcou jeho relatívnu neplatnosť, do doby dovolania sa relatívnej neplatnosti získanú vec ďalej previedol, disponoval ako vlastník so svojou vecou oprávnene (až do dovolania sa relatívnej neplatnosti právny úkon má účinky, teda aj účinky prevodu vlastníctva). Na nadobúdateľa teda prešlo vlastníctvo k veci a na rozdiel od absolútnej neplatnosti by sa od neho nemohlo požadovať vrátenie veci. Reštitúcia medzi pôvodnými účastníkmi zmluvy by v takom prípade mohla mať charakter len peňažnej náhrady (Fekete, I.: Občiansky zákonník l. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 305). Dovolací súd považuje túto interpretáciu za správnu, pretože chráni dobromyseľnosť tretej osoby, a tým zodpovedá spravodlivostným predstavám, podľa ktorých ak takáto osoba (ktorá nebola účastníkom relatívne neplatného právneho úkonu) pri nadobúdaní vlastníctva koná v dôvere v správnosť údajov zákonom zriadeného verejného registra (katastra) o tom, že prevodca je bez tiarch vlastníkom prevádzaných nehnuteľností, nesmie byť v tejto dôvere sklamaná.

Správnosť výkladu podľa predchádzajúceho odseku možno podoprieť aj argumentom, podľa ktorého ak by relatívna neplatnosť právneho úkonu mala mať za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorým účastník relatívne neplatného právneho úkonu do dovolania sa relatívnej neplatnosti oprávnenou osobou previedol svoje vlastnícke právo (nadobudnuté na základe právneho úkonu postihnutého vadou zakladajúcou relatívnu neplatnosť) na tretiu osobu (odlišnú od účastníkov relatívne neplatného právneho úkonu), potom by ochrana právnej istoty tretích osôb, zaručená v ustanovení § 40a veta prvá Obč. zákonníka slovami „právny úkon sa považuje za platný", minula svoj účel. Prakticky by sa totiž nemohla uplatniť."

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím