Lexforum.sk - Martin Friedrich: Prelomené R 6/2023 (nemožnost podať odvolanie voči uzneseniu o zamietnuti návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia)?

Najprv trocha kontextu:

Najvyšší súd SR v zbierkovom rozhodnutí R 6/2023 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. júla 2022 sp. zn. 5Obdo/37/2021) vyslovil nasledujúci právny názor:

I. Konanie o zrušenie neodkladného opatrenia je konaním o parciálnej otázke súvisiacej s takým typom procesného postupu, ktorý per se nie je považovaný za konanie vo veci samej ani za konanie, ktorým sa vec končí.

II. Podľa ustanovenia § 357 písm. e) CSP je odvolanie prípustné len proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým súd zrušil neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie podľa ustanovenia § 334 a § 335 ods. 1 CSP, t. j. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie návrh na zrušenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia zamietne.

Problematickým bol najmä druhý výrok, ktorý najvyšší súd zdôvodnil gramatickým výkladom:

Z ustanovenia § 357 CSP vyplýva, že zákonodarca zvolil niekoľko spôsobov vymedzenia prípustnosti odvolania, pričom precízne formuluje, či ide o uznesenie, vo vzťahu ku ktorému ide o akékoľvek procesné riešenie, alebo o uznesenie výlučne zamietajúce. Ak uvádza uznesenie o zrušení neodkladného opatrenia, a nie uznesenie o návrhu (tak, ako to zodpovedá písmenu d/), potom je dôvodné dovodiť, že zámerom bolo umožniť odvolací prieskum len vtedy, ak nastane v trvaní neodkladného opatrenia zmena, t.j. nie vtedy, keď jeho dôvody stále trvajú, pričom postačuje, že sa s návrhom vysporiada (vzhľadom na osobitosť tohto inštitútu a jeho rýchlosť) len súd prvej inštancie.

Konanie o zrušenie neodkladného opatrenia sa tak stalo jednoinštančným za prepokladu, že návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia nebolo vyhovené a to len kvôli gramatickému výkladu § 357 písm. d) CSP. Nešlo však o bez výhrad akceptovaný právny názor - pozri napr. Kotrecová, Ivančo Odvolanie voči pozitívne enumerovaným uzneseniam – krok vpred či vzad?, dostupné tu

Počas takto nastavených pravidiel došlo k absurdnej a absolútne neprípustnej procesnej situácii, kedy proti sebe stáli dve vzájomne sa vylučujúce neodkladné opatrenia.

Prvým bolo neodkladné opatrenie súdu prvej inštancie, ktorý na návrh žalujúceho nájomcu žalovanému sťažovateľovi ako prenajímateľovi neodkladným opatrením uložil, aby nájomcu neobmedzoval v užívaní nebytového priestoru v mestskej plavárni v konaní o určenie, že nájom nájomcu k nebytovému priestoru v mestskej plavárni trvá. Na odvolanie prenajímateľa ako žalovaného odvolací súd toto neodkladné opatrenie potvrdil.

Druhým, neskorším neodkladným opatrením, krajský súd na návrh prenajímateľa v konaní o vypratanie nebytového priestoru voči žalovanému nájomcovi uložil nájomcovi povinnosť zdržať sa užívania nebytového priestoru v mestskej plavárni až do skončenia konania o žalobe prenajímateľa o vypratanie nebytového priestoru.

Následne prenajímateľ s poukazom na druhé neodkladné opatrenia podal v konaní o určenie, že nájom nájomcu k nebytovému priestoru v mestskej plavárni trvá, návrh na zrušenie prvého neodkladného opatrenia. Mestský súd návrh prenajímateľa na zrušenie neodkladného opatrenia zamietol, pričom mal za to, že dôvody, pre ktoré bolo nariadené neodkladné opatrenie voči prenajímateľovi, naďalej trvajú. V uznesení mestský súd procesne poučil prenajímateľa o možnosti podať odvolanie voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia.

Prenajímateľ následne s poukazom na R 6/2023 podal ústavnú sťažnosť voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia.

Ústavný súd rozhodol vo veci nálezom III. ÚS 674/2025-37. Prostredníctvom tohto nálezu ústavný súd celkom očividne vyslovil nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v R 6/2023.

V prvom rade ústavný súd vzhliadol existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa §132 ods.3 zákona o ústavnom súde, pretože o sťažnosti meritórne rozhodol napriek tomu, že mal za to, že je voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia prípustné odvolanie.

A následne vyjadril tento právny názor:

8. Podľa tohto právneho názoru proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý návrh na zrušenie nariadeného neodkladného opatrenia, nie je odvolanie prípustné. Najvyšší súd to odôvodnil zámerom zákona pripustiť odvolanie, len ak v trvaní neodkladného opatrenia nastane zmena, teda nie vtedy, keď jeho dôvody stále trvajú. S týmto vnútorne rozporným argumentom sa nemožno stotožniť. Je tomu tak preto, že podstatu rozhodnutí o nariadení neodkladného opatrenia a dôvodoch na jeho zrušenie od seba nemožno oddeliť. Podstatou oboch rozhodnutí nevyhnutne musí byť vždy i to, či sú dané dôvody či už nariadenia, alebo trvania takéhoto opatrenia. Prípustnosť opravného prostriedku nemôže byť závislá len od výsledku rozhodnutia súdu prvej inštancie. Pri výklade ustanovení § 357 písm. d) a e) CSP nie je dôvod použiť len gramatickú metódu výkladu a rozhodujúci argument vyvodiť z porovnania spojení „proti uzneseniu... o návrhu na nariadenie“ a „proti uzneseniu o zrušení“. Je tomu tak preto, že či už nariadenie, alebo trvanie neodkladného opatrenia majú rovnaké, no stále potencionálne meniace sa predpoklady vyjadrené v § 325 ods. 1 a § 326 ods. 1 CSP. Ich podstatou je to, že neodkladné opatrenie možno nariadiť a teda neodkladné opatrenie môže trvať len vtedy, ak je stále prítomná potreba bezodkladnej úpravy pomerov či obava z ohrozenia exekúcie, a len vtedy, ak dochádza k ochrane hodnoverne osvedčeného nároku. Opačný prístup by mohol viesť, tak ako to bolo v prípade sťažovateľa, k protichodným rozhodnutiam súdov prvej a druhej inštancie.

9. K tomu treba doplniť, že § 357 písm. e) CSP odkazuje na § 334 CSP, podľa ktorého súd na návrh neodkladné opatrenie zruší, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené, a na § 335 ods. 1 CSP, podľa ktorého neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo veci samej súd prvej inštancie aj bez návrhu zruší rozhodnutím, ktorým žalobu odmieta alebo zamieta alebo ktorým konanie vo veci samej zastavuje. Z týchto ustanovení vyplýva, že neodkladné opatrenie možno zrušiť na návrh a aj bez návrhu. Preto je potom pochopiteľné, že § 357 písm. e) CSP používa všeobecnejší pojem uznesenia súdu prvej inštancie o zrušení neodkladného opatrenia, a nie uznesenia súdu prvej inštancie o návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia. Z tohto potom treba vyvodiť, že odvolanie je prípustné proti každému uzneseniu súdu prvej inštancie či už o zrušení neodkladného opatrenia, alebo zamietnutí návrhu na jeho zrušenie."

Ústavný ústavnou sťažnosťou napadnuté uzneseniu o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia zrušil aj z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia, keďže sa mestký súd nevysporiadal okrem iného s existenciou neskoršieho protichodného neodkladného opatrenia.

Za mňa je to fajn nález, keďže R 6/2023 som v praxi pokladal za nesmierne reštriktívny bez racionálnešieho zdôvodonenia (teda okrem gramatického výkladu), prečo pri zamienutí odvolanie nie je prípustné, no pri zrušení už áno, keďže obe rozhodnutia majú zásadný dopad na práva a povinnosti založené neodkladným opatrením.