Lexforum.sk - Juraj Gyarfas: Konečne jasno: Prorogácia cudzieho súdu v zmluve bez iného cudzieho prvku

Zdá sa mi, že táto otázka sa počas mojej praxe objavovala aspoň raz za rok. Otázka znela, či v zmluve, ktorá inak neobsahuje žiadny iný medzinárodný prvok, možno dojednať právomoc cudzieho súdu.

Nariadenie Rím I pre analogickú otázku rozhodného práva ustanovuje výslovnú úpravu. Podľa čl. 3 ods. 3 možno aj pri absencii medzinárodného prvku dohodnúť cudzie rozhodné právo, napriek tomu sa však budú aplikovať kogentné ustanovenia domáceho práva.

Nariadenie Brusel I [nariadenie Rady (ES) č. 44/2001], ani rekodifikované Nariadenie Brusel Ia [nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012] však túto otázku výslovne neriešia.

Podľa mojich skúseností existovali dva názory.

Časť kolegov zastávala názor, že takáto prorogácia je možná. Vychádzali z toho, že Nariadenie Brusel I, resp. Ia v tomto smere neustanovuje žiadne obmedzenie. Ak dohoda o prorogácii nie je v čisto vnútroštátnej situácii zakázaná, mala by byť dovolená.

Druhá časť kolegov zastávala názor, že v čisto vnútroštátnej situácii by sa Nariadenie Brusel I, resp. Ia nemalo aplikovať. Tieto názory vychádzali okrem iného z argumentu, že ES/EÚ ani len nemala kompetenciu upraviť nariadením otázku právomoci v čisto vnútroštátnom vzťahu.

Uvedomujem si, že keď sa teraz prihlásim k názoru, ktorý medzitým potvrdil Súdny dvor EÚ, budem generálom po bitke. Ale v tomto prípade som len 15 rokov opakoval názor niekoho oveľa múdrejšieho – konkrétne profesora Philippa Wooda, ktorý v jednom zo zväzkov svojho legendárneho šesťzväzkového opus magnum uviedol v časti o prorogácii podľa Nariadenia Brusel I nasledovné:

„No necessity for international transaction It is not necessary that the transaction concerned has an international character. Thus parties who are domiciled in, say, France, can confer exclusive jurisdiction on English courts if they wish. See the discussion in Owusu v Jackson, Case C-281/02, (2005) ECR I-1383, at para 5-017.“

(Philip R. Wood. Conflict of Laws and International Finance, Volume 6. Sweet & Maxwell, 2007, s. 133-134, marg. č. 5-033).

Takže touto cudzou múdrosťou som sa 15 rokov oháňal. Aj som sa čudoval, že takúto základnú otázku Súdny dvor nemal doteraz príležitosť zodpovedať. Až doteraz.

Súdny dvor a generálny advokát

Vo februári Súdny dvor EÚ vydal rozsudok vo veci C 566/22, Inkreal s.r.o. proti Dúha reality s.r.o.. V danom konaní išlo o zmluvy medzi dvoma slovenskými spoločnosťami, ktoré dohodli prorogačnú doložku v prospech českých súdov. Veriteľ z týchto zmlúv neskôr postúpil svoje pohľadávky ďalšej slovenskej spoločnosti, ktorá podala žalobu na české súdy. Nejvyšší soud ČR predložil Súdnemu dvoru EÚ nasledovnú otázku:

„Je pôsobnosť nariadenia [č. 1215/2012], pokiaľ ide o existenciu medzinárodného prvku, ktorý je nevyhnutný pre uplatniteľnosť uvedeného nariadenia, založená len na tom, že dve zmluvné strany s bydliskom v tom istom členskom štáte sa dohodnú na právomoci súdov iného členského štátu EÚ?“

Generálny advokát Jean Richard de la Tour vo svojich návrhoch spomenul, že na danú otázku sa vyskytujú dva protichodné názory. A následne sa na základe viacerých argumentov jednoznačne priklonil na stranu názoru, že takáto prorogačná doložka v čisto vnútroštátnej situácii prípustná nie je.

Súdny dvor EÚ sa nestotožnil s názorom generálneho advokáta a priklonil sa k opačnému výkladu. Oprel sa pritom o niekoľko argumentov.

Po prvé, textuálny výklad čl. 25 Nariadenia Brusel Ia nevylučuje výklad, aby sa vzťahoval na prorogačnú doložku uzatvorenú stranami z rovnakého členského štátu.

Po druhé, je pravdou, že aplikácia Nariadenia Brusel Ia si vyžaduje cudzí prvok. Avšak ten je daný už len tým, že strany si v inak rýdzo vnútroštátnej situácii zvolili právomoc cudzích súdov. Inými slovami, nie je prekážkou, že cudzí prvok je „umelo“ vytvorený len zmluvnými stranami a tento cudzí prvok nemusí vyplývať z externých okolností vzťahu.

Po tretie, jedným z účelov čl. 25 je posilnenie zmluvnej voľnosti a účinnosti dohôd o prorogácii. Ustanovenie by teda malo byť vykladané v prospech zmluvnej autonómie.

Po štvrté, účelom nariadenia je harmonizácia noriem o medzinárodnej právomoci a tak dosiahnutie predvídateľnosti týchto noriem. Žalobca by mal byť schopný jednoducho určiť súd, ktorému svedčí medzinárodná príslušnosť, a tento súd by mal byť schopný jednoducho rozhodnúť o svojej právomoci bez potreby meritórneho prieskumu veci. Ak by súd musel okrem samotnej existencie prorogačnej doložky skúmať aj existenciu ďalších medzinárodných prvkov v danom vzťahu, musel by sa v rámci posudzovania právomoci intenzívnejšie zaoberať meritom sporu, rozhodovanie by bolo menej predvídateľné a zvýšilo by sa riziko kompetenčných sporov a tým pádom aj súbežných konaní.

Súdny dvor EÚ spomenul aj ďalšie argumenty (vzájomná dôvera medzi súdmi členských štátov, porovnanie s Haagskym dohovorom).

Jasné pravidlo

Štvrtý argument mi pripadá najzaujímavejší a najpresvedčivejší. Ako som na tomto blogu viackrát argumentoval, niekedy je dôležitejšie, aby bolo pravidlo jasné, než aby bolo správne. Rozumiem, že z hľadiska logickej čistoty sa môže názor generálneho advokáta javiť presvedčivejšie. Ak ustálená judikatúra vyžaduje na aplikáciu Nariadenia Brusel Ia medzinárodný prvok, javí sa prvok spočívajúci len v dojednaní strán o právomoci cudzieho súdu trochu „umelý“. Mám preto pochopenie pre argument, že medzinárodný prvok by mal vyplývať z objektívnych externých kritérií.

Takýto záver by však nevyhnutne viedol k ďalšej neistote. Viem si predstaviť košatú judikatúru a spisbu o tom, čo je dostatočný medzinárodný prvok – či sa vyžaduje domicil strán v rôznych štátoch, alebo postačí miesto plnenia zo zmluvy, prípadne domicil materskej spoločnosti jednej zo strán atď. Takéto pravidlo by si následne vyžiadalo značné dokazovanie už vo fáze rozhodovania o právomoci. Toto by zase vytváralo priestor na tzv. talianske torpéda, kedy by žaloba v štáte, ktorý je známy pomalým posudzovaním právomoci, na dlhý čas prostredníctvom pravidiel o litispendencii blokovala konanie v štáte, ktorého súdy si strany v prorogačnej doložke vybrali.

Preto sa teším, že sa Súdny dvor nestotožnil s názorom generálneho advokáta a uprednostnil jasnosť pravidla a jednoduchosť jeho aplikácie. A teším sa samozrejme aj preto, lebo dali za pravdu profesorovi Woodovi, ktorého som v tejto súvislosti toľkokrát citoval.