Autori:

V roku 2021 som na stránkach jedného českého periodika písal o praktických problémoch pri pokusoch o prepis vlastníctva k zdedeným nehnuteľnostiam na základe európskeho osvedčenia o dedičstve (EOD), ktoré sa vydáva podľa nariadenia EÚ č. 650/2012 (nariadenie o dedení). Podstata veci je v skratke nasledovná. Bežne sa stáva, že nemecké súdy za použitia svojho práva rozhodujú o pozostalosti v cudzine. Ak dedič takto zdedí nehnuteľnosť, zvyčajne chce túto skutočnosť premietnuť aj do registra štátu, kde sa nehnuteľnosť nachádza. Za týmto účelom požiada nemecký dedičský súd o vydanie EOD, ktoré následne slúži ako podklad pre prepis vlastníctva na dediča. Právo registrov nehnuteľností mnohých členských štátov EÚ kladie na listiny, na základe ktorých sa má prepísať vlastníctvo k zdedenej nehnuteľnosti (t. j. aj EOD), požiadavku, aby veľmi presne špecifikovali konkrétnu nehnuteľnosť [u nás § 42 ods. 2 písm. c) katastrálneho zákona], ináč k prepisu nedôjde. Nemecké súdy však konštantne odmietajú uviesť v EOD podrobné údaje o zdedenej nehnuteľnosti. Hovoria v podstate, že ak podľa nemeckého práva dedí univerzálny sukcesor, je nadbytočné hocičo konkretizovať – zdedenie majetku poručiteľa, vrátane nehnuteľností, vyplýva z povahy univerzálnej sukcesie. Nuž a takto vyzerá začarovaný kruh u nás a v niektorých členských štátoch: kataster neprepíše vlastníka kvôli chýbajúcej špecifikácii nehnuteľnosti – nemecký súd nehnuteľnosť nešpecifikuje v EOD, lebo to z pohľadu nemeckého práva nie je potrebné. Vo výsledku dedič žiaľ nemá ako premietnuť dedenie do katastra. V článku som dospel k záveru, že slovenská (a obdobná cudzia) špecifikačná požiadavka registrového práva nie je v rozpore s nariadením o dedení, ale rozporná je nemecká prax vydávania EOD. V tej dobe som praktikom nevedel poradiť nič iné, než bojovať o položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v štádiu prieskumu rozhodnutí z úseku katastra v správnom súdnictve.

Táto sága si po necelých dvoch rokoch od zverejnenia onoho článku zaslúži verejnú aktualizáciu, a to najmä z dvoch dôvodov. Jednak ma ohľadom riešenia daného problému oslovilo viac kolegov (hlavne advokátov). Ide teda o jav nezriedkavý. No predovšetkým sa celá vec právne posunula a posúva o nejaké tie kroky ďalej. A o tom chce byť tento update.

1. Tak ako som prognózoval, vec sa dostala na Súdny dvor. Ide o prejudiciálne konanie začaté litovským súdom pod značkou C-354/21. Otázka v podstate znela, či špecifikačná požiadavka na nehnuteľnosti kladená na EOD podľa vnútroštátneho registrového práva je v súlade s nariadením o dedení.

Konaniu bol pridelený aj generálny advokát (GA). Ten v zásade povedal, že vnútroštátnemu registrovému právu má stačiť EOD bez špecifikácie nehnuteľností. V opačnom prípade by bol ohrozený potrebný účinok EOD (zvíťazil effet utile – výklad v prospech čo najoptimálnejšieho fungovania úniového práva). K odôvodneniu viac body 75 až 85 návrhov GA. Táto interpretácia však znamená, že vnútroštátne registrového právo sa v dotknutom rozsahu nemá použiť. Hoc by išlo i riešenie praktické, dotýka sa registrového práva členských štátov, ktorého sa nariadenie o dedení (a teda ani EOD) výslovne nemá dotýkať [čl. 1 ods. 2 písm. l) nariadenia o dedení]. Preto som už dávnejšie odmietol hypotézu, ku ktorej sa priklonil GA (pozri článok s. 862 – 863, 3.3.2).

Máme už aj rozsudok Súdneho dvora. Patrí k menšine rozsudkov, ktoré sa odkláňajú od návrhov GA. Podľa mňa správne Súdny dvor nevidel priestor, ako by bolo možné odignorovať špecifikačnú požiadavku na nehnuteľnosť podľa vnútroštátneho registrového práva, a to kvôli už spomenutej výluke danej oblasti z pôsobnosti nariadenia o dedení [čl. 1 ods. 2 písm. l)]. Pozri najmä body 49 a nasl. rozsudku.

Zatiaľ čo toto prejudiciálne konanie a jeho vyústenie je podľa mňa chvályhodné, rozlúsklo otázku, ktorá v reťazi všetkých problémov stojí približne v tri štvrtine. Vieme totiž „len“, že háčik nie je vo vnútroštátnom práve. Poslednou časťou hádanky ale je, či súd vydávajúci EOD je v ňom povinný na žiadosť presne popísať zdedenú nehnuteľnosť. Vylučovacou metódou treba tvrdiť, že asi áno (a to som tvrdil už v článku, s. 863 – 867, isteže s lepším odôvodnením). Keby sme aj tu povedali „nie“, úniové právo by si vystavilo nepeknú vizitku – dedič by sa v tomto prípade musel vykašľať na EOD, lebo s ním nič nezmôže.

Z diania na Súdnom dvore je každopádne pre praktika podstatný záver, že začarovaný kruh trvá ďalej. Efektívne preťať ho môže zjavne už len ústupok vnútroštátneho zákonodarcu od špecifikačnej požiadavky.

2. A toho sa našťastie asi dočkáme. Od kolegov z advokácie sa ku mne dostali cenné informácie jednak o plánovanej legislatívnej činnosti, ale aj o aktualizovanej katastrálnej praxi v rozoberanej veci. Chystá sa totiž problém-riešiaca novela katastrálneho zákona z dielne Úradu geodézie, kartografie a katastra SR. Legislatívny proces možno sledovať tu. Podľa navrhovanej právnej úpravy sa má zaviesť možnosť, aby sa náležitosti podľa § 42 ods. 2 písm. c) katastrálneho zákona v EOD chýbajúce nahradili čestným vyhlásením dediča, v ktorom tieto náležitosti sám uvedie (navrhovaný § 37h katastrálneho zákona). V medzirezortnom pripomienkovom konaní neboli voči tomuto návrhu vznesené zásadné námietky – väčšina ich je legislatívno-technickej povahy. Nuž a nová katastrálna prax spočíva v tom, že Úrad geodézie, kartografie a katastra SR vydal okresným úradom odporúčanie, aby predbežne postupovali v zmysle plánovanej novely 😊. Zverejnené asi nie je. Niektoré okresné úrady ho rešpektujú, niektoré nie.

Tým sa teda očividne skončí problém hlavne nemeckých EOD používaných na Slovensku pre účely prepisu vlastníctva v katastri.

P.S.: Tým sa moja 18 stranová, pomerne poctivo odrobená stať stáva obsolétnou. Nebude nám príliš treba ani rozsudok Súdneho dvora. Čo už, hlavne nech prepisy fungujú 😊.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím