lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (161)
Juraj Gyarfas (116)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Ľuboslav Sisák (6)
Xénia Petrovičová (6)
Michal Krajčírovič (6)
Peter Kotvan (6)
Adam Zlámal (6)
Ondrej Halama (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Pavol Szabo (4)
Radovan Pala (4)
Josef Kotásek (4)
Petr Kolman (4)
Monika Dubská (4)
Ivan Bojna (4)
Maroš Hačko (4)
Ján Lazur (4)
Natália Ľalíková (4)
Pavol Kolesár (3)
Denisa Dulaková (3)
Jakub Jošt (3)
Peter Pethő (3)
Adam Valček (3)
Josef Šilhán (3)
Marián Porvažník (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Bob Matuška (2)
Anton Dulak (2)
Dávid Tluščák (2)
Roman Kopil (2)
Juraj Straňák (2)
Marek Maslák (2)
Maroš Macko (2)
Peter Varga (2)
Richard Macko (2)
Jiří Remeš (2)
Lukáš Peško (2)
Andrej Kostroš (2)
Gabriel Volšík (2)
Zsolt Varga (2)
Michal Hamar (2)
Martin Gedra (2)
Juraj Schmidt (2)
Ladislav Pollák (2)
Ludmila Kucharova (2)
Martin Serfozo (2)
Jozef Kleberc (2)
Tomáš Plško (2)
Peter Zeleňák (2)
Tomas Pavelka (1)
Patrik Patáč (1)
Ján Pirč (1)
Dávid Kozák (1)
Dušan Rostáš (1)
Zuzana Klincová (1)
Viliam Vaňko (1)
Tomas Kovac (1)
David Horváth (1)
Gabriel Závodský (1)
Martin Svoboda (1)
Lucia Berdisová (1)
Juraj Lukáč (1)
Martin Hudec (1)
Robert Šorl (1)
Peter Janík (1)
Ivan Kormaník (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Patrik Pupík (1)
Peter K (1)
Michaela Stessl (1)
Petr Steiner (1)
Peter Marcin (1)
Adam Pauček (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Mikuláš Lévai (1)
Ondrej Jurišta (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Tomáš Pavlo (1)
Vladislav Pečík (1)
Martin Šrámek (1)
Bohumil Havel (1)
lukas.kvokacka (1)
Tomáš Demo (1)
Tomáš Korman (1)
Lucia Palková (1)
Radoslav Pálka (1)
lukasmozola (1)
peter straka (1)
Michal Ďubek (1)
Zuzana Adamova (1)
Eduard Pekarovič (1)
Tomáš Ľalík (1)
Emil Vaňko (1)
Martin Galgoczy (1)
Róbert Černák (1)
Marcel Jurko (1)
Dušan Marják (1)
Nora Šajbidor (1)
Martin Poloha (1)
Bystrik Bugan (1)
Vladimir Trojak (1)
Michal Jediný (1)
Martin Bránik (1)
Robert Vrablica (1)
Martin Estočák (1)
Andrej Majerník (1)
Ivan Priadka (1)
Tibor Menyhért (1)
Roman Prochazka (1)
Paula Demianova (1)
Matej Košalko (1)
Marcel Ružarovský (1)
Ivan Michalov (1)
Zuzana Kohútová (1)
jaroslav čollák (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Matej Kurian (1)
Jakub Mandelík (1)
David Halenák (1)
Matej Gera (1)
Peter Kubina (1)
Pavel Lacko (1)
Jana Mitterpachova (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Adam Glasnák (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Vincent Lechman (1)
Pavol Chrenko (1)
Pavol Mlej (1)
Igor Krist (1)
I. Stiglitz (1)
Petr Novotný (1)
Katarína Dudíková (1)
Miriam Potočná (1)
Petr Kavan (1)
Natalia Janikova (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Uznanie dlhu vs. uznanie práva?

Ľuboslav Sisák, 11. 08. 2022 v 22:22

Príprava na štátnice typicky býva na istú dobu posledné viac-menej systematické štúdium nejakých právnych odvetví. Niečo podobné sa pre mnohých opakuje až o pár rokov pri chystaní sa na nejakú stavovskú skúšku. „Došiel na psa mráz“ a do tohto štádia pomaly vstupujem sám. Je potešujúce, keď človek s odstupom nie až tak dlhého času a hádam o čosi múdrejší vidí rovnakú matériu inak – je menej strojovejší pri jej prechádzaní, zdroje už nie sú neomylné modly, nachádzajú sa problémy tam, kde doteraz neboli.

Jedným z takýchto problémov, nad ktorým som sa zdržal asi viac, než by som mal, je rozlišovanie medzi uznaním dlhu podľa § 558 OZ a uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ ako dvoma odlišnými inštitútmi. Síce asi ide o český vynález (napr. NS ČR, sp. zn. 33 Odo 1039/2004), lebo v našej judikatúre ani komentárovej spisbe (okrem Feketeho) som na to príliš nenatrafil (hoc priznávam, že som bol povrchný), no predsa mi nedalo a chcel som tu pouvažovať o opodstatnenosti tohto rozlišovania. Koniec koncov, nápady „bratov Čechov“ radi preberáme, tak možno to nie je úplne márne.

Zmysel daného rozlišovania sa má ukazovať pri uznávaní premlčaného dlhu. Ak dlžník uznáva premlčaný dlh vedome, „uznáva dlh“ podľa § 558 OZ. Účinok: veriteľovi svedčí vyvrátiteľná domnienka o trvaní dlhu v čase uznania – v procese sa bremeno dôkazu presúva na dlžníka, ktorý musí dokázať opak; pretrháva sa pôvodná premlčacia doba a začína nová 10 ročná. Ak na druhej strane dlžník uzná premlčaný dlh nevedome, „uznáva právo“ podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ. Účinok: veriteľ nemá domnienku, ale s premlčaním je to rovnaké, ako pri uznaní dlhu.

Napriek odlišnej terminológii si nemyslím, že § 558 OZ a § 110 ods. 1 druhá veta OZ hovoria o dvoch odlišných veciach. Argumentačne ma to ťahá k dôvodu, prečo v niektorých prípadoch vôbec predlžujeme premlčaciu dobu z relatívne krátkej (typicky 3 roky) na relatívne dlhšiu (10 rokov). Pravdepodobne najdôležitejším dôvodom pre kratšie premlčacie doby je, že nechceme súdy zaťažovať so zisťovaním udalostí relevantných pre spor, ktoré sa odohrali „za Márie Terézie“ a ktoré sa preto nedajú zistiť vôbec, alebo len úmorne. Uznanému dlhu podľa § 558 OZ (a iným) ale radi dáme dlhšiu premlčaciu dobu, lebo nám zásadne uľahčuje dokazovanie – máme najmä tú domnienku. No ak „uznanie práva“ je dačo iné a hlavne nemá vytvárať onú domnienku, čo nás má motivovať dať mu tiež dlhšiu premlčaciu dobu? Znova – má tu ísť o nevedomé uznanie premlčaného dlhu. Pomáha takýto dôkaz ekonómii procesu do takej miery, že máme predlžovať premlčaciu dobu na 10 rokov? Podľa mňa nie. Ak veriteľovi nesvedčí domnienka, tak papier s takým uznaním pre neho nemá žiadnu hodnotu (aspoň ja ju nevidím) a dôkazne sme sa nikam nepohli. Preto si teda myslím, že „uznanie práva“ si nezaslúži predlžovanie premlčacej doby a že OZ má v § 110 ods. 1 druhej vete na mysli uznanie dlhu podľa § 558 OZ. Prvé ustanovenie je z vyhláseného znenia, druhé je z veľkej novely z 1991. V mojich očiach je to tak, že „chybička se vloudila“. No samozrejme sa rád nechám presvedčiť o opaku.


Názory k článku Uznanie dlhu vs. uznanie práva?:


  Ľuboslav Sisák, 11. 08. 2022 v 22:39 - A ďalšia vec

... ak uznanie práva nie je uznanie dlhu, kde má potom uznanie dlhu ustanovenie o 10 ročnej premlčacej dobe, ktorá sa mu nesporne pripisuje? :)


  Milan Hlušák, 17. 08. 2022 v 12:26 - Ad Ľubo

Ja by som uvažoval zhruba takto:


Podľa mňa nie je úplne dôležitá otázka, prečo 10 ročná lehota, ale otázka, prečo by pri uznaní dlhu či práva mala premlčacia lehota plynúť odznova.


Myslím si, že dôvodom je to, že ak dlžník uzná, že dlh zaplatí, tak sa veriteľ môže dobromyseľne spoľahnúť, že dlžníka netreba žalovať, že sa nemusí so žalobou ponáhľať, lebo dlžník chce dlh splniť dobrovoľne (uznal, že „dlh zaplatí“). Takýto dobromyseľný predpoklad veriteľa si zasluhuje zákonnú ochranu, ktorá spočíva práve v tom, že premlčacia lehota plynie odznova.


Táto logika však platí, len ak ide o uznanie pred uplynutím premlčacej lehoty. Ak dlžník uzná dlh až po premlčaní, teda v čase, kedy už veriteľ svoje právo zanedbal, potom niet dôvod chrániť veriteľa, že sa nemusí so žalobou ponáhľať; svoje právo už predsa nechal premlčať. Dôvod, aby v takomto prípade začala premlčacia lehota plynúť odznova, musí teda spočívať v niečom inom. A podľa mňa spočíva v tom, že ak dlžník uznáva písomne dlh, tak možno predpokladať, že sa zrieka účinkov premlčania. Zákon tým, že umožňuje, aby v takomto prípade začala plynúť premlčacia lehota odznova, chráni dobrú vieru veriteľa v takýto predpoklad. Veriteľova dobromyseľnosť si však túto ochranu zasluhuje, len ak dlžník o premlčaní vie, resp. ak sa veriteľ uistí, že predpoklad, resp. domnienka zrieknutia sa premlčania je správna. Ak o takýto prípad ale nejde, potom netreba tento predpoklad, a teda ani veriteľa chrániť.


Z toho mi plynie, že k obnoveniu premlčacej lehoty uznaním dôjde len vtedy, ak dlžník o premlčaní vie. Ustanovenie § 110 OZ by sa preto malo podľa mňa teleologicky redukovať. Pozor ale na R 51/1968 („uznanie premlčaného dlhu nie je viazané na vedomosť dlžníka o tom, že dlh je premlčaný“). Na druhej strane, argumentácia súdu bola založená na to, že OZ v pôvodnom znení neprevzal § 297 str. OZ. Ten však dnešné znenie prevzalo novelou z r. 1991 práve do dnešného § 558.


PS. Súčasná úprava nie je úplne zosynchronizovaná, pretože § 558 OZ o uznaní dlhu sa do OZ dostal v r. 1991 bez toho, aby sa zosynchronizovala úprava § 110, tak ako boli zosynchronizované úpravy § 297 a 98 str. OZ. Vtedajší § 98 totiž pretrhnutie premlčacej lehoty umožňoval len pri uznaní ešte nepremlčaného práva. Uznanie po premlčaní mohlo mať účinok na premlčanie, len ak ho bolo možné považovať za vzdanie sa premlčania, a na to bolo potrebné, aby dlžník o premlčaní vedel.


PPS. Ďakujem za bod, ktorý bude treba v rekodifikácii ešte premyslieť.


  Ľuboslav Sisák, 24. 08. 2022 v 09:19 - Ad p. Hlušák

Ďakujem pekne za reakciu a aj korekciu! Proti tomuto odôvodneniu žiaden dišputát, úplne trefné. Z toho mi teda vychádza, že rozlišovať “uznanie práva” stráca opodstatnenie, lebo nezakladá domnienku trvania dlhu (to sme vedeli doteraz) a nemá ani reštartačný účinok na premlčanie (to je záver tejto diskusie). Už mu teda nezostáva nič.

  Dušan Ďurian, 27. 08. 2022 v 00:21 - K vzťahu § 110 ods. 1 OZ a § 558 OZ

Súhlasím s názorom Milana Hlušáka.

V konkrétnom prípade vzťah § 110 ods. 1 OZ a § 558 OZ riešený takto (z rozsudku KS BB sp. zn. 17Co/231/2018 zo dňa 24.04.2019 - časť odôvodnenia):

"Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že sú splnené podmienky na potvrdenie napadnutého rozsudku. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca požičal žalovanému sumu 3.500,- €, ktorú sa žalovaný zaviazal žalobcovi vrátiť najneskôr do 30.06.2014; o vrátení dlhu žalobca a žalovaný elektronicky komunikovali (prostredníctvom aplikácie facebook) v období od 14.09.2017 do 08.01.2018; žalovaný pôžičku žalobcovi ani čiastočne nevrátil a v priebehu sporu vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil ako dôvodnú; elektronickú komunikáciu žalobcu a žalovaného považoval súd prvej inštancie za písomné uznanie dlhu, nepriznal mu však právne účinky začatia plynutia novej desaťročnej premlčacej doby na uplatnenie práva, pretože nebolo preukázané, že v čase uznania mal žalovaný vedomosť o premlčaní dlhu; po preskúmaní veci sa s právnym posúdením súdu prvej inštancie ohľadom vplyvu uznania dlhu na plynutie premlčacej doby na uplatnenie práva žalobcu ako aj ohľadom vzťahu § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka a § 558 Občianskeho zákonníka stotožnil aj odvolací súd; pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje výkladom ustanovení § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 558 Občianskeho zákonníka a ich právnych účinkov vo vzťahu k premlčaniu, odvolací súd udáva, že ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka bolo do tohto právneho predpisu zavedené až novelou uskutočnenou zákonom č. 509/1991 Zb. účinnou od 01.01.1992; Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.12.1991 podmienky uznania premlčaného dlhu vôbec neupravoval; ak uznanie premlčaného dlhu do 31.12.1991 nebolo viazané na vedomosť dlžníka o premlčaní, z ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevyplývalo, že by nebolo možné uznať už premlčaný dlh (k tomu záveru dospela aj súdna prax v R 51/1968); v dôsledku zmeny právnej úpravy uznania premlčaného dlhu po 01.01.1992, právne následky viažuce sa na možnosť počítania novej desaťročnej premlčacej doby pri právach písomne uznaných čo do dôvodu a výšky ( § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka) sú závislé od toho, či dlžník o premlčaní vedel alebo nie; nová právna úprava účinná od 01.01.1992 stanovila podmienky uznania dlhu vrátane uznania premlčaného dlhu preto ustanovenie § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka a ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka nemožno aplikovať oddelene ( § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka žiadne podmienky uznania dlhu osobitne nestanovuje); uznanie premlčaného práva zakladá právne dôsledky uvedené v ustanovení § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka len vtedy, ak dlžník o premlčaní vedel ( § 558 posledná veta Občianskeho zákonníka); ak dlžník o premlčaní nevedel, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny (napr. že nepoznal ustanovenia o premlčaní), nemá jeho uznanie akékoľvek právne účinky; vecnú správnosť napadnutého rozsudku preto nemôže spochybniť tvrdenie žalobcu, podľa ktorého nevedomosť o premlčaní dlhu nemá vplyv na účinky uznania práva podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože vychádza z výkladu práva, ktorý ignoruje vnútornú prepojenosť uvedených ustanovení ( § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 558 Občianskeho zákonníka) a historické súvislosti ich zavedenia do právneho poriadku; poukaz žalobcu na rozhodnutia a súdnu prax Najvyššieho súdu Českej republiky neobstojí, pretože nejde o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít podľa článku 2 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku ako na to poukázal aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, keď osobitne za ustálenú rozhodovaciu prax nemožno považovať ani rozhodnutie R 51/1968 (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 3Cz/6/1968 zo dňa 27.02.1968), pretože bolo prekonané neskoršou zmenou Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.1992 (R 71/2018); z tohto dôvodu nebolo potrebné odôvodňovať odklon od ustálenej rozhodovacej praxe ( § 220 ods. 3 C.s.p., resp. § 393 ods. 3 C.s.p.); ak žalobca nepreukázal, že žalovaný v čase tvrdeného uznania dlhu disponoval informáciami o jeho premlčaní, uznanie dlhu, o premlčaní ktorého žalovaný vedomosť nemal, nemohlo vyvolať právne dôsledky predpokladané ustanovením § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka spočívajúce v začatí plynutia novej desaťročnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vrátenie spornej pôžičky; pre premlčanie uplatneného nároku tak platila všeobecná trojročná premlčacia doba opierajúca sa o ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka; osobitne odvolací súd zdôrazňuje, že vedomosť žalovaného ako dlžníka o premlčaní dlhu nemožno preukazovať domnienkou znalosti právneho predpisu zverejneného v Zbierke zákonov ( § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2015, resp. § 15 zákona č. 400/2015 Z. z.), pretože ak právny predpis zakotvuje podmienku vedomosti subjektu o konkrétnej skutočnosti, nemožno túto vedomosť založiť len na právnej domnienke (ibaže by to právny predpis výslovne ustanovil), preto vedomosť dlžníka o premlčaní dlhu pri jeho uznaní ( § 558 Občianskeho zákonníka) musí byť v prípade sporu preukázaná pozitívne (t.j. nielen domnienkou), inak by táto podmienka stanovená zákonom nemala žiadny zmysel (nakoľko domnienka znalosti právneho poriadku pôsobí voči každému, nikto by sa nemohol dovolávať toho, že o premlčaní dlhu nevedel); súd prvej inštancie správne vyhodnotil premlčanie uplatneného nároku; pre premlčanie uplatneného nároku platila všeobecná trojročná premlčacia doba ( § 101 Občianskeho zákonníka); predmetom konania bolo majetkové právo, ktoré podlieha premlčaniu ( § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka); žalovaný mal pôžičku vrátiť do 30.06.2014; odo dňa 01.07.2014 začala žalobcovi plynúť premlčacia doba na uplatnenie práva na vrátenie pôžičky na súde v trvaní troch rokov ( § 101 Občianskeho zákonníka), ktorá márne uplynula dňa 03.07.2017, pretože posledný deň premlčacej doby pripadol na sobotu dňa 01.07.2017 a presunul sa na najbližší pracovný deň pondelok 03.07.2017, ktorého uplynutím premlčacia doba skončila ( § 122 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka); stanovenie posledného dňa premlčacej doby zo strany súdu prvej inštancie nebolo správne (súd prvej inštancie nezohľadnil, že posledný deň premlčacej doby pripadol na sobotu), nemalo však vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku; k uplynutiu premlčacej doby tak v celom rozsahu došlo pred začatím konania v prejednávanom spore dňa 13.03.2018 ( § 156 C.s.p.) ako aj pred samotným tvrdeným uznaním dlhu, ktoré v zmysle vyššie uvedeného tiež nemalo na plynutie premlčacej doby na uplatnenie práva žalobcu na vrátenie pôžičky žiadny vplyv; námietka premlčania bola teda zo strany žalovaného vznesená dôvodne, súd prvej inštancie na ňu pri rozhodovaní prihliadal ( § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a žalobu žalobcu správne v celom rozsahu zamietol."

  Ľuboslav Sisák, 27. 08. 2022 v 20:54 - Ad p. Ďurana

Vďaka za toto rozhodnutie! Páči sa mi, že v tejto veci bezhlavo nepreberáme český prístup.


  Ľuboslav Sisák, 27. 08. 2022 v 20:55 - Oprava

Pardon, preklik. Samozrejme, p. Ďurian.


  Ľuboslav Sisák, 14. 01. 2024 v 18:36 - KS BB: Uznanie dlhu na sociálnej sieti nespĺňa požiadavku písomnosti pre absenciu podpisu

"(...) na druhej strane však považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že predložená elektronická komunikácia [z facebooku, moja pozn.] nemá charakter písomnosti z dôvodu absencie podpisu žalovaného; podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; na zachovanie písomnej formy právneho úkonu preto nestačí len (1) také jeho vyjadrenie, ktoré umožňuje zachytenie jeho obsahu, ale ako nevyhnutná podmienka je potrebný aj (2) podpis konajúcej osoby (v niektorej z prípustných foriem, napr. vlastnoručný podpis, mechanický podpis, zaručený elektronický podpis a podobne); nakoľko zákon vyžaduje na platnosť uznania dlhu písomnú formu ( § 558 prvá veta Občianskeho zákonníka), jej nedodržanie má za následok absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu ( § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka); predložená elektronická komunikácia žalobcu a žalovaného je ako tvrdené uznanie dlhu absolútne neplatná pre nedostatok formy vyžadovanej zákonom; napriek uvedenému nakoľko bolo možné napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny z iných dôvodov, bolo by podľa odvolacieho súdu nehospodárne napadnutý rozsudok zrušiť, resp. nariaďovať vo veci pojednávanie za účelom zopakovania dokazovania elektronickou komunikáciou."


Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/231/2018 z 24. 4. 2019


  Martin Friedrich, 15. 01. 2024 v 09:45 - A čo jednoduchý podpis - reakcia na KS BB 17Co/231/2018

Ďakujem Ľuboslavovi za zdieľanie rozsudku KS BB 17Co/231/2018. Žiaľ opäť vidno, ako naše súdy neboli (stále nie sú?) v obraze ohľadom elektronických podpisov a znalosti a nariadenia EIDAS. Aj keď situácia sa postupne začína zlepšovať.

Moja najzásadnejšia výhrada voči citovanému rozsudku je, že úple ignoruje nariadenie EIDAS, ktoré pozná aj tazkvaný jednoduchý (obyčajný) elektronický podpis. Takýmto podpisom je aj napríklad zaškrtnutie políčka v elektronickej objednávke, ak vieme identifikovať, kto daný úkon robil.

Záver, že nemôžem cez Facebook alebo akúkoľvek sociálnu sieť vykonať právny úkon prostredníctvom jednoduchého podpisu, je fundamentálne nesprávny a zakotvený len vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nereflektuje na nariadenie EIDAS.

Ak prostredníctvom sociálnej siete uskutočním právny úkon, ktorý má všetky náležitosti, a je celkom zjavne identifikovateľné, kto tento právny úkon vykonal, tak:
1. písomná forma je splnená,
2. k právnemu úkonu som pripojil elektronický podpis v podobe jednoduchého elektronického podpisu, ktorý je jedným z 3 druhov elektronického podpisu.

  Dušan Ďurian, 15. 01. 2024 v 11:49 - jednoduchý podpis

Bez ambície polemizovať s názorom, že "naše súdy neboli a stále nie sú (?) v obraze ohľadom elektronických podpisov a znalosti nariadenia EIDAS" Vás môžem so znalosťou veci ubezpečiť, že súčasťou skutkových zistení vo veci KS BB sp. zn. 17Co/231/2018 neboli splnené predpoklady pre vznik a platnosť jednoduchého elektronického podpisu (SES) podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 910/2014 zo dňa 23.07.2014


  Martin Friedrich, 16. 01. 2024 v 09:39 - @Dušan

Pozrel som si celé znenie rozsudku KS BB 17Co/231/2018 (dostupné tu).


Ako vyplýva odseku 4.4 rozhodnutia, KS BB "posudzoval len spornú otázku premlčania uplatneného nároku" pričom následne sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého "predloženú elektronickú komunikáciu žalobcu a žalovaného (prostredníctvom aplikácie facebook) v období od 14.09.2017 do 08.01.2018 je možné čo do obsahu považovať za písomný prejav žalovaného obsahujúci uznanie dlhu". A následne ako obiter dictum vyslovil už vyššie uvedený právny názor, v zmysle ktorého predložená elektronická komunikácia cez FaceBook nemá charakter písomnosti z dôvodu absencie podpisu žalovaného.


Naďalej som presvedčený, že právny názor KS BB týkajúci sa neexistencie elektronického podpisu ak nie je od počiatku nesprávny, tak je miminálne predčasný, pretože neberie do úvahy nariadenie EIDAS a tri druhy elektronických podpisov, kam. môžeme zaradiť aj jednoduchý elektronický podpis.


  Dušan Ďurian, 22. 01. 2024 v 11:33 - ad Martin: jednoduchý podpis podľa eIDAS

Martin môžete uviesť konkrétne skutkové tvrdenie alebo skutkové zistenie z rozsudku KS BB 17Co/231/2018, z ktorého vyplýva použitie jednoduchého elektronického podpisu (SES) niektorou zo strán...?

samotná komunikácia strán cez facebook takouto skutočnosťou bez ďalšieho nie je... na elektronický podpis zrejme nestačí predpoklad, že strany komunikovali po prihlásení do svojich účtov (identifikácia), obdobne ako nestačí, že komunikácia prebehne medzi elektronickými adresami strán, pretože na elektronický podpis je potrebné ku komunikácii pripojiť "údaje v elektronickej forme, ktoré sú pripojené alebo logicky pridružené k iným údajom v elektronickej forme a ktoré podpisovateľ používa na podpisovanie", pričom musí ísť o "jedinečné údaje, ktoré podpisovateľ používa na vyhotovenie elektronického podpisu"...

súčasťou skutkových tvrdení strán v spore a ani skutkových zistení súdu nebol záver o tom, že by niektorá zo strán ku komunikácii "pripojila jedinečné údaje v elektronickej forme, ktoré by boli pripojené alebo logicky pridružené k iným údajom v elektronickej forme a ktoré podpisovateľ používa na podpisovanie"...

bez príslušných konkrétnych skutkových tvrdení strán (v prípade ich nespornosti), resp. skutkových zistení súdu, nemožno uvažovať o aplikácii príslušnej právnej normy, ktorá v hypotéze počíta s týmito konkrétnymi skutkovými zisteniami...

bez konkrétnych skutkových tvrdení strán, resp. skutkových zistení súdu nemožno uvedený rozsudok označiť za "od počiatku nesprávny" a už vôbec nie za "predčasný", keďže sme na pôde civilného sporového konania... Vaše presvedčenie o nesprávnosti rozsudku, resp. predčasnosti rozsudku nevyrastá na správnych základoch...

chápem však osvetový charakter Vašej reakcie, treba na tieto veci upozorňovať...

pre súdy je nepochybne zaujímavý článok 25 ods. 1 nariadenia č. 910/2014, podľa ktorého "právny účinok elektronického podpisu a jeho prípustnosť ako dôkazu v súdnom konaní sa nesmie odmietnuť výlučne z toho dôvodu, že má elektronickú formu alebo že nespĺňa požiadavky pre kvalifikované elektronické podpisy", nakoniec sa súdy na jeho aplikáciu začínajú aj pýtať súdneho dvora (C-362/21, C-466/22, C-302/23)...

  Tomáš Klinka, 22. 01. 2024 v 13:03 - ad Dušan Ďurian

Bez toho, aby som nateraz vstupoval do vecnej debaty o elektronickom podpise v danom rozsudku KS BB, by som rád ocenil, že do odbornej diskusie tu na Lexfore aktívne vstupuje samotný sudca, ktorý v danom spore rozhodoval o odvolaní.


Teda - s trochou nadsázky a humoru - pokiaľ môžeme považovať podpis "Dušan Ďurian" a prepojenie možnosti komentovania s emailovou adresou, za jednoduchý elektronický podpis...


  Dušan Ďurian, 22. 01. 2024 v 13:46 - ad tomáš

to nám možno povie Martin...!!!


pre istotu vyhlasujem, že nepodpisujem nič z toho, čo som po(d)písal... :-)



  Tomáš Klinka, 22. 01. 2024 v 13:59 - :)

:) len či by vyhlásenie o nepodpísaní nebolo potrebné podpísať :)


  Martin Friedrich, 22. 01. 2024 v 18:23 - @Dušan

Dušan, veľmi pekne ďakujem za reakciu.

Pri jednoduchom podpise platí, že za jednoduchý podpis je možné považovať už aj samotné pripojenie mena a priezviska na konci emailu. Uviedol to do konca náš NS SR ešte za účinnosti zaručeného elektronického podpisu Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 2 Sžo 505/2009l: „Pod pojmom elektronický podpis je nevyhnutné okrem zákonnej definície ( § 3, § 4 zákona č. 215/2002 Z. z.) zaradiť aj také formy elektronického podpisu, ktoré zákon nedefinuje, ako napr. jednoduché uvedenie mena a priezviska odosielateľa na záver emailovej komunikácie, alebo podpisový vzor, ktorý sa automaticky pripojí k odosielanej e -mailovej správe, alebo akékoľvek iné znaky a označenia, ktoré zmluvné alebo iné strany považujú za identifikačný kód, v súlade s ktorým sú schopné identifikovať odosielateľa. Predmetné druhy elektronických podpisov je nevyhnutné považovať za elektronický podpis v zmysle významu tohto pojmu. „Obyčajnému“ elektronickému podpisu nemožno síce podľa Smernice uprieť právnu účinnosť, ale ten, kto by ho chcel použiť na právne úkony, by musel dokazovať, že sú splnené náležitosti v zmysle § 40 ods. 3 a ods. 4 Občianskeho zákonníka.“


Tématike elektronických podpisov sme sa kolegyňou podrobne venovali v článku, ktorým nám vyšiel v BSA a je dostupný tu: https://info.sak.sk/kategoria/bulletin/2022/09-10/ a tu: https://info.sak.sk/bulletin/vybrane-aspekty-elektronickeho-podpisovania-a-elektronickej-kontraktacie-2-cast-elektronicka-kontraktacia/. V článku sme jednak vysvetlili rozdiely medzi jednotlivými druhmi elektronických podpisov, poukázali na nedostatky našej právnej úpravy a odkázali aj na judikatúru našich súdov, ktorá bola spočiatku rozpačitá.

Ja osobne nevidím žiaden rozdiel v tom, či niekto vykoná právny úkon prostredníctvom emailu alebo sociálnej siete, pokiaľ je možné jednoznačne identifikovať, kto daný úkon urobil a táto osoba nevie vyvrátiť, že právny úkon vykonala.

Na platnosť obyčajného elektronického podpisu postačí jednoduchá identifikácia danej osoby bez osobitných technických požiadaviek (tam by sme sa už mohli pohybovať na úrovni zdokonaleného podpisu). V konečnom dôsledku, podpis klikom je úplne bežná prax e-commerce a považuje sa za jednoduchý/obyčajný podpis. Na platnosť právneho úkonu postačí, ak tento klik vieme spojiť s nejakým identifikačným údajom osoby, ktorá tento klik vykonala.

Preto si myslím, že ak miekto cez FB messenger napíše, že uznáva moju pohľadávku čo do právneho dôvodu a výšky, tak mám za to, že ide platný právny úkon, keďže nie je pochybnosť jednak o totožnosti osoby, ktorá daný úkon vykonala a je aj zachovaná písomná forma (nevyžaduje sa listinná forma). Je potom vecou dlžníka, aby v konaní relevantne spochybnil to, že tento právny úkon vykonal (napríklad obľúbenou obranou, že mi kocúr poskákal po klávesnici alebo alebo neviem pracovať s počítačom a bol to niekto iný, kto to napísal).

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím