Autori:

V nasledujúcom článku predkladám "malú ochutnávku" rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR pri súdnom prieskume udelovania sankcií orgánmi úradnej kontroly potravín. Rád by som si prečítal aj názor čitateľa na spôsob, akým Najvyšší súd SR rozhodol v dvoch obdobných veciach.

Pomerne bohatá judikatúra Najvyššieho súdu SR sprevádza uplatňovanie ustanovenia §28 ods. 9 Zákona o potravinách, ktoré hovorí, že orgán úradnej kontroly potravín pri určení výšky pokuty prihliada na závažnosť, trvanie, následky protiprávneho konania, minulosť prevádzkovateľa a na to, či ide o opakované protiprávne konanie.

V rozhodnutí 3Sžo/41/2016 zo dňa 31. januára 2018 sa Najvyšší súd SR zaoberal kritériami pre určenie konečnej výšky pokuty vo všeobecnej rovine a taktiež aj represívnou a preventívnou funkciou postihu vo vzťahu k prevádzkovateľovi. Jednalo sa o prípad, v ktorom bola žalobcovi v správnom konaní uložená pokuta 8 000,-€ za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa §28 ods. 4 písm. a) Zákona o potravinách v spojení s §28 ods.7 Zákona o potravinách.

Najvyšší súd SR uviedol, že kritéria pre určenie konečnej výšky pokuty sú stanovené výpočtom skutočností, ku ktorým je správny orgán povinný prihliadnuť ( § 28 ods. 9 zákona č. 152/1995 Z. z.). Navyše, vzhľadom na to, že ide o výpočet taxatívny, správny orgán je povinný, realizujúc správne uváženie o konkrétnej výške ukladanej pokuty, sa týmito hľadiskami zaoberať. Tieto hľadiská je potrebné zohľadňovať a posudzovať vždy a za každých okolností.

Najvyšší súd SR sa v tomto rozhodnutí vyjadril aj k preventívnej a represívnej funkcii postihu vo vzťahu k prevádzkovateľovi keď uviedol, že preventívna úloha postihu nespočíva iba v účinku voči žalobcovi (individuálne pôsobenie). Postih musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj iných nositeľov rovnakých zákonných povinností (generálne pôsobenie); tento účinok potom môže vyvolať iba postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu. V prípade, ak ide o finančný postih, musí byť tento citeľný v majetkovej sfére delikventa, a teda musí v sebe obsahovať aj zložku represívnu. V opačnom prípade by totiž postih delikventa nemal žiadny zmysel.[1]

Najvyšší súd SR tak zdôraznil, že potreba účinne sankcionovať protiprávne konania naplňujúce skutkové podstaty iných správnych deliktov vyplýva pre Slovenskú republiku taktiež z práva Európskej únie. V mnohých prípadoch totiž ide o postih za porušenie povinností uložených právnymi predpismi a prijatými na úrovni Európskej únie, a to buď priamo (nariadenia Únie), alebo nepriamo, na základe vnútroštátnych právnych predpisov transponujúcich smernice. Súdny dvor Európskej únie pritom vždy zdôrazňuje povinnosť členských štátov postihovať porušenie povinností plynúcich z úniového práva dostatočne efektívnymi sankciami a zaistiť tak „užitočný účinok“ (l'effet utile) úniového práva. Uložené sankcie tak musia mať podľa Súdneho dvora Európskej únie dostatočne odradzujúci účinok, a to tak z hľadiska prípadnej recidívy zo strany samotného delikventa, ako aj z hľadiska ostatných subjektov (napríklad rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, C-100/80 až 103/80, SAMusique Diffusion française a iní proti Komisii Európskych spoločenstiev, bod 106).

Na základe uvedeného Najvyšší súd SR dospel k záveru, že správny orgán svoju diskrečnú právomoc použil v rámci zákonného rámca (pokuta bola uložená vo výške 8.000,- €, pričom horná hranica sadzby podľa §28 ods. 4 písm. a/ zákona č. 152/1995 Z. z. bola stanovená na 500.000,- €), z tohto rámca nijakým spôsobom nevybočil, inštitút správnej úvahy nezneužil, svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom zdôvodnil, a preto správna úvaha pri výške a druhu pokuty (aj vzhľadom na represívno-výchovnú funkciu tejto pokuty) bola použitá v súlade so zákonom.

Pre Najvyšší súd SR však hrá pri rozhodovaní o konečnej výške pokuty úlohu bezpochyby aj to, akú povahu má subjekt, ktorému bola pokuta uložená. Napríklad v prípade 7Sžo/49/2016 z 23. novembra 2017 sa Najvyšší súd SR zaoberal námietkou neprimeranej výšky pokuty vo vzťahu k žalobcovmu konaniu.

Žalobcovi (Kaufland Slovenská republika v.o.s.) bola uložená pokuta vo výške 15.000,-€ podľa § 28 ods. 2 písm. p) zákona o potravinách, za porušenie povinností plynúcich z § 10 písm. a/ a b/, § 12 ods. 1 písm. b/ menovaného zákona a porušenie Prílohy II Kapitola I, Bod 1, Prílohy II Kapitola V, Bod 1, písm. a/ a b/, Prílohy II Kapitola IX, Bod 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 852/2004 z 29. apríla 2004 o hygiene potravín.

Zo spisu správneho orgánu vyplývalo, že výšku uloženej pokuty predovšetkým ovplyvnila tá skutočnosť, že nedostatky aj na úseku hygieny sa v tej istej prevádzkarni vyskytovali opakovane, pričom doteraz uložené pokuty vo výške 2.000,- eur (v ktorom bolo okrem iných pochybení konštatované aj porušenie povinnosti dodržiavať hygienické požiadavky na potravinárske priestory, povinnosť zabezpečiť čistotu skladovacích a manipulačných priestorov) ako aj vo výške 10.000,- eur (v ktorom bol konštatovaný aj okrem iných pochybení výskyt hrubých nečistôt v priestore mraziarenského skladu) nesplnili svoj účel, a preto správny orgán správne pristúpil k uloženiu prísnejšej sankcie.

Najvyšší súd považoval za potrebné zopakovať, že prevádzkovateľ potravinárskeho podniku je povinný zabezpečiť predaj a skladovanie potravín za takých podmienok, aby sa zabránilo akémukoľvek riziku kontaminácie. Každou možnou kontamináciou potraviny dochádza k riziku negatívneho ovplyvnenia jej vlastností, kvality, prípadne bezpečnosti, čo zároveň predstavuje možnosť negatívneho vplyvu na zdravie spotrebiteľa. Povrchy zariadení musia byť udržiavané v takom stave, aby sa minimalizovalo zhromažďovanie častíc potravín a nečistôt, a tak sa znižovala možnosť rozmnožovania mikroorganizmov, ktoré by mohli byť príčinou ohrozenia kvality a zdravotnej neškodnosti uchovávaných potravín.

Takéto a dokonca v danom prípade opakujúce sa pochybenia považoval Najvyšší súd SR za zvlášť závažné a neprípustné, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že spotrebiteľ v Slovenskej republike, teda v členskom štáte Európskej únie, oprávnene očakáva vysokú kvalitu predávaného tovaru (potravín) a zároveň aj prísne dodržiavanie hygienických štandardov stanovených právnymi normami.

Správne delikty, za ktoré bol žalobca sankcionovaný a ktorých spáchanie žalobca ani nepopiera, svedčia podľa názoru Najvyššieho súdu SR o nedodržiavaní hygienických a potravinárskych predpisov zo strany žalobcu, ktorý je navyše významným obchodným reťazcom, ktorý vzhľadom k svojmu postaveniu na potravinárskom trhu má dostatok materiálnych, ľudských a obchodných možností na to, aby sa takýmto pochybeniam dokázal vyvarovať, respektíve im predchádzať.

Vzhľadom na povahu žalobcu, ktorý má značné množstvo prevádzok po celom území Slovenskej republiky sa očakáva vyššia miera zodpovednosti pri plnení zákonom stanovených povinnosti na úseku potravinového práva.

Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že správny orgán svoju diskrečnú právomoc použil v rámci zákonného rámca (pokuta bola uložená vo výške 15.000,- eur, pričom horná hranica sadzby podľa § 28 ods. 2 písm. p) zákona č. 152/1995 Z. z. bola stanovená na 100.000,- eur), z tohto rámca nijakým spôsobom nevybočil, inštitút správnej úvahy nezneužil, svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom zdôvodnil, a preto správna úvaha pri výške a druhu pokuty (aj vzhľadom na represívno-výchovnú funkciu tejto pokuty) bola použitá v súlade so zákonom.

Úplne opačne posudzoval žalobcu v rozhodnutí 8Sžo/70/2014 zo dňa 31. marca 2014 sa Najvyšší súd SR zaoberal pojmom „minulosť prevádzkovateľa“ a zároveň posudzoval možný likvidačný charakter pokuty. Jednalo sa o obdobný prípad, v ktorom bola žalobcovi, v tomto prípade malej dedinskej prevádzke, uložená pokuta vo výške 10 000,-€, pričom správny orgán prihliadal aj na predošlé previnenia žalovaného.

Najvyšší súd SR v rámci rozhodovania uviedol, že kritériami, ktoré musia byť zohľadnené pri určení výšky pokuty, sú okrem iného aj trvanie protiprávneho konania, minulosť prevádzkovateľa a opakovanosť protiprávneho konania.

Najvyšší súd SR ďalej v tomto kontexte poznamenal, že v právnom poriadku SR absentuje legálna definícia pojmu „minulosť prevádzkovateľa“. Spravidla však orgány úradnej kontroly potravín skúmajú minulosť v trvaní 24 až 36 mesiacov pred úradnou kontrolou, na základe ktorej má byť sankcia uložená. V rámci minulosti prevádzkovateľa je osobitne dôležité obdobie jedného roka, počítané spätne odo dňa vykonania kontroly do dňa nadobudnutia právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia o uložení sankcie.[2]

V dotknutom období bola Najvyšším súdom SR skúmaná minulosť žalobcu a bolo zistené, že sa dopustil porušenia tých istých povinností, za ktoré mu v predchádzajúcom období bola uložená sankcia 1000,-€. Nakoľko ku kontrole došlo jeden rok a 12 dní od nadobudnutia právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia o uložení sankcie, pri určovaní výšky pokuty bolo nevyhnutné prihliadať aj na tú skutočnosť, že žalobcovi v minulosti bola uložená pokuta za porušenie tých istých povinností a k náprave z jeho strany nedošlo.

Pokiaľ išlo o namietaný likvidačný charakter pokuty, že neboli zohľadnené všetky relevantné skutočnosti, čo viedlo k uloženiu pokuty, Najvyšší súd SR poznamenal, že žalovaný ani orgán prvého stupňa sa touto námietkou žalobcu riadne nezaoberal. Správny orgán sa mal otázkami a tvrdeniami žalobcu zaoberať, teda posúdiť možnú likvidačnú výšku pokuty z namietaných dôvodov, teda, že ide o malú „dedinskú“ prevádzku, za ktorú môže byť považovaná aj s prihliadnutím na veľkosť a charakter budovy, v ktorej sa nachádza, a množstvom skladovaného tovaru v nej.

Dôležitou skutočnosťou bude podľa názoru Najvyššieho súdu SR pri rozhodovaní o výške sankcie v podmienkach malej dediny to, že likvidáciou takejto prevádzky môže byť vo veľkej miere zasiahnuté do života každého bežného občana, ktorý je odkázaný práve na jej tovar. S prihliadnutím na uvedené sa stráca potom výchovná funkcia pokuty, ktorá je jej najpodstatnejším elementom, a ktorá správnymi orgánmi oboch stupňov nebola nijak zhodnotená.

Podľa Najvyššieho súdu SR, pokuta nesmie mať likvidačný charakter, ale jej cieľom je výchovná a preventívna funkcia, a nesmie sa stať nástrojom na faktické zničenie podnikateľa. Posudzujúc teda túto námietku žalobcu, dospel Najvyšší súd SR napokon k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie správnemu orgánu.

[1] Rovnako aj v prípade 7Sžo/49/2016 z 23. novembra 2017

[2] Rovnako aj v prípade: 4Asan/20/2017 zo dňa 5. februára 2019

Ďakujem za zaujímavý post a s radosťou vítam nového prispievateľa. Tieto oblasti administratívneho práva, ktoré už hraničia s trestným právom, mi vždy pripadali obzvlášť zaujímavé.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím