lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (112)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (41)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (22)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Michal Krajčírovič (6)
Peter Kotvan (6)
Xénia Petrovičová (6)
Robert Goral (5)
Lexforum (5)
Monika Dubská (4)
Josef Kotásek (4)
Radovan Pala (4)
Natália Ľalíková (4)
Petr Kolman (4)
Maroš Hačko (4)
Ondrej Halama (4)
Ján Lazur (4)
Pavol Szabo (4)
Marián Porvažník (3)
Denisa Dulaková (3)
Pavol Kolesár (3)
Josef Šilhán (3)
Adam Valček (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Ivan Bojna (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Gabriel Volšík (2)
Marek Maslák (2)
Michal Hamar (2)
Zsolt Varga (2)
Martin Gedra (2)
Lukáš Peško (2)
Richard Macko (2)
Peter Varga (2)
Ludmila Kucharova (2)
Jiří Remeš (2)
Bob Matuška (2)
Roman Kopil (2)
Andrej Kostroš (2)
Jozef Kleberc (2)
Juraj Straňák (2)
Ľuboslav Sisák (2)
Dávid Tluščák (2)
Anton Dulak (2)
Maroš Macko (2)
Martin Serfozo (2)
Juraj Schmidt (2)
I. Stiglitz (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Juraj Lukáč (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Zuzana Klincová (1)
Peter Janík (1)
Pavel Lacko (1)
Peter K (1)
Martin Estočák (1)
Petr Novotný (1)
Viliam Vaňko (1)
Roman Prochazka (1)
Dušan Rostáš (1)
Tomáš Pavlo (1)
Adam Pauček (1)
Matej Gera (1)
lukasmozola (1)
Marcel Ružarovský (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Peter Kubina (1)
Ivan Michalov (1)
Martin Bránik (1)
Martin Šrámek (1)
Bohumil Havel (1)
Martin Hudec (1)
Ivan Priadka (1)
Tomas Pavelka (1)
Emil Vaňko (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Peter Marcin (1)
Pavol Mlej (1)
Nora Šajbidor (1)
Natalia Janikova (1)
Tomáš Ľalík (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Matej Kurian (1)
Ján Pirč (1)
Lucia Berdisová (1)
lukas.kvokacka (1)
Michal Jediný (1)
Igor Krist (1)
Radoslav Pálka (1)
Vladimir Trojak (1)
Zuzana Adamova (1)
Ladislav Pollák (1)
Mikuláš Lévai (1)
Ondrej Jurišta (1)
Martin Svoboda (1)
Robert Šorl (1)
Matej Košalko (1)
Lucia Palková (1)
Petr Steiner (1)
Michaela Stessl (1)
Eduard Pekarovič (1)
Vladislav Pečík (1)
Tomas Kovac (1)
Petr Kavan (1)
Michal Ďubek (1)
Dušan Marják (1)
Bystrik Bugan (1)
peter straka (1)
Martin Galgoczy (1)
Miriam Potočná (1)
Tibor Menyhért (1)
Paula Demianova (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Tomáš Demo (1)
Róbert Černák (1)
Martin Poloha (1)
David Horváth (1)
Ivan Kormaník (1)
Katarína Dudíková (1)
jaroslav čollák (1)
Jakub Mandelík (1)
Zuzana Kohútová (1)
Tomáš Korman (1)
Robert Vrablica (1)
Jana Mitterpachova (1)
Marcel Jurko (1)
Tomáš Plško (1)
Gabriel Závodský (1)
Vincent Lechman (1)
David Halenák (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Rozhodovanie o nedôvodnosti námietky absencie medzinárodnej právomoci podľa nariadenia Brusel Ia

Ľuboslav Sisák, 14. 03. 2022 v 14:26

Nestáva sa príliš často, aby sa slovenská či česká zbierka ustálenej rozhodovacej praxe vydávaná najvyššími súdmi obohatila o judikát z medzinárodného práva súkromného. O to viac tak zaujme jedno uznesenie Nejvyššího soudu ČR[1] (ďalej „uznesenie“ a „NS ČR“) k problému z daného odvetvia, ktoré sa dostalo do českej Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek (R 11/2022).[2] Tento príspevok a jeho názov je inšpirovaný otázkou z oblasti medzinárodnej právomoci podľa nariadenia Brusel Ia, ktorou sa NS ČR v danom rozhodnutí zaoberal. Ako sa nižšie ukáže, jeho závery nie je možné v celom rozsahu preniesť do slovenského právneho prostredia. Predmetný problém dokonca v slovenskom práve vyžaduje ešte extrémnejšie riešenie, než v českom. Cieľom príspevku je prezentovať podstatu tohto problému a ponúknuť naň riešenie.

Dovolím si tvrdiť, že skutkový stav z uznesenia NS ČR výnimočne nie je podstatný. Ide o problém v právnej úprave, ktorý sa v posudzovanom prípade odhalil. Uznesenie NS ČR sa v rámci dovolacieho prieskumu zaoberalo (aj) otázkou, v akej forme má súd rozhodnúť o nedôvodnosti včasnej námietky absencie medzinárodnej právomoci podľa čl. 26 ods. 1 druhá veta Brusel Ia. Súdy nižších stupňov zahrnuli svoju odpoveď do odôvodnenia uznesenia o vyslovení miestnej nepríslušnosti. Podľa dovolateľa tento postup nebol správny a o danej veci sa malo rozhodnúť samostatným uznesením a osobitným výrokom. NS ČR mu dal za pravdu a svoj záver oprel hlavne o systematický výklad Bruselu Ia, konkrétne o úpravu medzinárodnej litispendencie v čl. 29 (aj keď pre vec samu nebola potrebná). NS ČR sa snaží povedať, že ak neskôr konajúce súdy čakajú na posúdenie právomoci skôr konajúceho súdu, mali by sa o výsledku tohto posúdenia dozvedieť v dostatočne kvalifikovanej forme – samostatným rozhodnutím.[3] Daný postup sa má vzťahovať aj na situáciu, keď skôr konajúci súd založí právomoc na implicitnej voľbe súdu podľa čl. 26 Brusel Ia. Presvedčivosť tejto argumentácie by na prvý pohľad mohol trochu podkopať (značne kritizovaný)[4] rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-1/13, podľa ktorého samostatné rozhodnutie skoršie konajúceho súdu o odobrení právomoci v kontexte čl. 29 Brusel Ia nie je nevyhnutné.[5] Tento rozsudok pravda nezakazuje skoršie konajúcemu súdu vydávať samostatné rozhodnutia potvrdzujúce právomoc, ak to jeho vnútroštátne právo uzná za vhodné. Práve naopak, takýto postup je len vítaný, pretože neskoršie konajúcim súdom dáva väčšiu istotu o výsledku posúdenia právomoci na skoršie konajúcom súde. Znižuje sa tým riziko, že by neskôr konajúci súd rozhodoval, aj keď nemal a že by tak vydal rozhodnutie nezlučiteľné s rozhodnutím skoršie konajúceho súdu.[6] Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že spomenutý rozsudok Súdneho dvora EÚ iba zaviedol miernejšie požiadavky na potvrdenie právomoci skôr konajúcim súdom v zmysle čl. 29 ods. 3 Brusel Ia. Najvyššiemu súdu ČR ale nebráni v tom, aby sa pre potreby vnútroštátneho procesného práva rozhodol z čl. 29 Brusel Ia vyvodiť prísnejší (formálnejší) režim potvrdzovania právomoci. Súhlasím teda so záverom NS ČR o povinnosti rozhodovať samostatným uznesením o nedôvodnosti námietky absencie právomoci vznesenej podľa čl. 26 ods. 1 druhá veta Brusel Ia. Daný záver by sa mal prijať aj v slovenskom práve.

Následne musel NS ČR nájsť procesný postup, podľa ktorého by malo byť vydané uznesenie o nedôvodnosti námietky absencie právomoci. Problém tkvel v tom, že vnútroštátne právo výslovnú úpravu neobsahuje. Odpoveď nakoniec nebola až tak zložitá, pretože paralelnú problematiku reguluje OSŘ v časti o miestnej príslušnosti (zamietnutie námietky miestnej nepríslušnosti uznesením).[7] NS ČR tak skonštatoval, že túto úpravu treba analogicky použiť aj na medzinárodnú právomoc.[8]

V slovenských procesných reáliách však daný problém rezonuje viac. Úprava miestnej príslušnosti v CSP totiž nemá pravidlo podobné českému OSŘ, podľa ktorého by sa nedôvodná námietka miestnej nepríslušnosti zamietala uznesením. Slovenský súd nevydáva samostatné zamietacie uznesenie, ale bez ďalšieho pristupuje k rozhodovaniu o merite veci. Neprihliadnutie na námietku odôvodní až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí ( § 42 CSP). Analógia legis (čl. 4 ods. 1 CSP) je tak vylúčená. Právny základ na vydanie uznesenia o nedôvodnosti námietky absencie medzinárodnej právomoci tak ultima ratio možno nájsť už len v analógii iuris (čl. 4 ods. 2 CSP). Portfólio zriedkavých prípadov, na ktoré sa musí použiť analógia iuris v civilnom procese sa tak zrejme rozrástlo o nový exemplár.

Ľuboslav Sisák

doktorand na PrF UPJŠ v Košiciach, advokátsky koncipient

[1] Usnesení Nejvyššího soudu ČR z 13. 4. 2021, sp. zn. 30 Cdo 1926/2020 (ďalej „uznesenie“).

[2] https://www.nsoud.cz/Judikatura/ns_web.nsf/web/Rozhodovacicinnost~Pravnivety,obcanskopravniaobchodnikolegium~Mezinarodni_prislusnost_soudu__postoupeni_veci__mezinarodni_obchod__obchodni_zastoupeni__prorogacni_dohoda____105_odst__4_o__s__r___cl__26_odst__1_Narizeni_c__1215_2012~?openDocument&lng=CZ.

[3] Bod 32 uznesenia NS ČR.

[4] Komentár k rozsudku z pera THORMEYER, T. In: Europäische Zeitschrift für Wirtschaftsrecht, 2014, Heft 9, s. 340 – 343; LEIBLE, S. In: RAUSCHER, T. (hrsg.) Europäisches Zivilprozess- und Kollisionsrecht. EuZPR / EuIPR. Band I. 5. Auflage, Verlag Dr. Otto Schmidt KG, 2021, s. 866.

[5] Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 27.2.2014 vo veci C-1/13 Cartier parfums.

[6] Bod 21 preambuly Brusel Ia.

[7] § 105 ods. 4 OSŘ.

[8] Bod 30 uznesenia NS ČR.


Názory k článku Rozhodovanie o nedôvodnosti námietky absencie medzinárodnej právomoci podľa nariadenia Brusel Ia:


  Juraj Gyarfas, 20. 03. 2022 v 21:23 - podľa CSP zrejme opačný výsledok

Ďakujem veľmi pekne za veľmi zaujímavý príspevok.

Aj za účinnosť OSP boli "pozitívne uznesenia" o právomoci (teda uznesenia zamietajúce námietku nedostatku právomoci) raritou, ale v zásade boli prípustné (jeden taký prípad je opísaný v uznesení NS SR, sp. zn. 3 Obdo/17/2015).

CSP sa však k takýmto uzneseniam stavia odmietavo. Chápem, že zámerom bolo eliminovať zdržiavacie taktiky, ale osobne by som v tomto smere dal súdom širšiu voľnosť. Súd by mal byť schopný posúdiť, kedy je námietka nedostatku právomoci len zdržovacou taktikou a v týchto prípadoch nie je hospodárne o nej rozhodovať samostatným uznesením, a kedy sú o právomoci legitímne pochybnosti a je nehospodárne pojednávať a rozhodovať v merite, kým otázka právomoci nie je ustálená vyšším súdom.

Pre ilustráciu možno poukázať na arbitráž, kde je na uvážení rozhodcovského súdu, či o právomoci vydá samostatné uznesenie, ktoré je potom napadnuteľné pred súdom, alebo o nej rozhodne až v rozsudku ( § 21 ZRK).

Ako bolo uvedené aj v blogu, obávam sa, že tento judikát NS ČR nebude v slovenskom kontexte celkom relevantný. Chápem totiž, že NS ČR vychádzal primárne z analógie s § 105 ods. 4 OSŘ. ("Občanský soudní řád však neobsahuje speciální úpravu, jež by výslovně reagovala na znění článku 26 odst. 1, věty druhé nařízení Brusel I bis a podrobněji upravovala mechanismus rozhodování o (včas) uplatněné námitce nedostatku mezinárodní příslušnosti, shledá-li ji tuzemský soud nedůvodnou. ... Nejvyšší soud vychází z přesvědčení, že výše popsanou mezeru v procesní úpravě je třeba překlenout pomocí analogické aplikace pravidla obsaženého v § 105 odst. 4 částí věty za středníkem o. s. ř. upravujícího rozhodování o nedůvodné námitce nedostatku místní příslušnosti. Zjistí-li proto soud, že námitka je opožděná nebo nedůvodná, usnesením ji zamítne (srov. též § 167 odst. 1 o. s. ř.).").

Na rozdiel od § 105 ods. 4 OSŘ ("Namítne-li účastník řízení včas a důvodně nedostatek místní příslušnosti, postupuje soud obdobně podle odstavců 2 a 3; jinak námitku usnesením zamítne.") však slovenské CSP výslovne ustanovuje, že o námietke miestnej nepríslušnosti sa nerozhoduje samostatným uznesením ( § 42 CSP: "Ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená včas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.").

Takže táto analógia nebude prichádzať do úvahy.

K opačnému výsledky by mohlo viesť, ak by naše súdy potrebu rozhodovať samostatným uznesením odvodili priamo z Nariadenia Brusel I bis - ako naznačuje NS ČR ("Úvahu o potřebě rozhodnout za výše popsané procesní situace usnesením (jeho výrokem) o zamítnutí včasné námitky žalovaného ohledně nedostatku mezinárodní příslušnosti lze dále podpořit odkazem na znění článku 29 nařízení Brusel I bis, který upravuje problematiku možné litispendence. Platí, že aniž je dotčeno ustanovení čl. 31 odst. 2, je-li u soudů různých členských států zahájeno řízení v téže věci mezi týmiž stranami, přeruší soud, u něhož bylo řízení zahájeno později, bez návrhu řízení do doby, dokud se neurčí jako příslušný ten soud, u něhož bylo řízení zahájeno jako první (odstavec 1). Jakmile je určen jako příslušný ten soud, u něhož bylo řízení zahájeno jako první, prohlásí se soud, u něhož bylo řízení zahájeno později, za nepříslušný ve prospěch prvního soudu (odstavec 3). Odtud plyne, že samotné nařízení Brusel I bis předpokládá, že (přinejmenším v případě shodných řízení paralelně probíhajících před soudy více členských států) bude mezinárodní příslušnost soudu v dříve zahájeném řízení kvalifikovaným způsobem určena.")

Nie som si však istý, či toto zodpovedá ustálenému výkladu Nariadenia Brusel I bis aj v iných krajinách.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím