lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (111)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (39)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (22)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Peter Kotvan (6)
Adam Zlámal (6)
Lexforum (5)
Michal Krajčírovič (5)
Robert Goral (5)
Ondrej Halama (4)
Ján Lazur (4)
Petr Kolman (4)
Monika Dubská (4)
Radovan Pala (4)
Natália Ľalíková (4)
Pavol Szabo (4)
Maroš Hačko (4)
Josef Kotásek (4)
Ivan Bojna (3)
Denisa Dulaková (3)
Josef Šilhán (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Adam Valček (3)
Jakub Jošt (3)
Pavol Kolesár (3)
Peter Pethő (3)
Marek Maslák (2)
Lukáš Peško (2)
Michal Hamar (2)
Bob Matuška (2)
Andrej Kostroš (2)
Jiří Remeš (2)
Roman Kopil (2)
Juraj Schmidt (2)
Jozef Kleberc (2)
Martin Serfozo (2)
Richard Macko (2)
Ludmila Kucharova (2)
Anton Dulak (2)
Zsolt Varga (2)
Gabriel Volšík (2)
Dávid Tluščák (2)
Maroš Macko (2)
Juraj Straňák (2)
Martin Gedra (2)
Peter Varga (2)
Marián Porvažník (2)
lukas.kvokacka (1)
Tomas Kovac (1)
Petr Novotný (1)
Ivan Michalov (1)
Dušan Rostáš (1)
Dušan Marják (1)
Ivan Kormaník (1)
Marcel Jurko (1)
Tibor Menyhért (1)
Michal Ďubek (1)
I. Stiglitz (1)
Pavel Lacko (1)
jaroslav čollák (1)
lukasmozola (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Katarína Dudíková (1)
Michaela Stessl (1)
Miriam Potočná (1)
Tomáš Korman (1)
David Halenák (1)
Emil Vaňko (1)
Marcel Ružarovský (1)
Tomáš Pavlo (1)
Gabriel Závodský (1)
Martin Svoboda (1)
Martin Hudec (1)
Zuzana Kohútová (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Peter Janík (1)
Lucia Palková (1)
Jana Mitterpachova (1)
Lucia Berdisová (1)
Eduard Pekarovič (1)
Martin Estočák (1)
Radoslav Pálka (1)
Vladimir Trojak (1)
Ladislav Pollák (1)
peter straka (1)
Natalia Janikova (1)
Vincent Lechman (1)
Vladislav Pečík (1)
Tomáš Demo (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Paula Demianova (1)
Martin Šrámek (1)
Tomáš Ľalík (1)
Petr Steiner (1)
Viliam Vaňko (1)
Ondrej Jurišta (1)
Peter Kubina (1)
Zuzana Adamova (1)
Matej Kurian (1)
Robert Šorl (1)
Adam Pauček (1)
Peter K (1)
Matej Košalko (1)
Michal Jediný (1)
David Horváth (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Ján Pirč (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Ivan Priadka (1)
Pavol Mlej (1)
Róbert Černák (1)
Petr Kavan (1)
Robert Vrablica (1)
Martin Galgoczy (1)
Juraj Lukáč (1)
Peter Marcin (1)
Bohumil Havel (1)
Nora Šajbidor (1)
Roman Prochazka (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Bystrik Bugan (1)
Igor Krist (1)
Zuzana Klincová (1)
Martin Poloha (1)
Matej Gera (1)
Martin Bránik (1)
Jakub Mandelík (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Právny úkon - velikán právne relevantného konania

Jaroslav Čollák, 09. 05. 2021 v 11:00

Nakoľko som na tejto stránke (predpokladám, že mojou chybou) nenašiel "zberný kôš" k problematike právnych úkonov, ich formy, prepdokladov, náležitostí ako vôľa, a pod. - trúfalo som si po nedeľnej rolinsovskej "šialke" kávy trúfol pokúsiť sa tento - kôš - vytvoriť. Veď hodiť do koša nemusí znamenať bezvýnimočne vyhodiť, možno recyklovať. Buď sa stretne s ohlasom alebo postupne zapadne do historického zabudnutia. Alibisticky skonštatujme, že uvidíme, nech si osud napíše sám.

Výkopom do debaty o právnych úkonoch ako relevantnom právnom konaní - súhlasiac s Knappom že "otvorenie chladničky" to nebude pretože potom by holá existencia znamenala výkon práva... dávam do pozornosti lexforáckej ekipe nález Ústavného súdu, v ktorom sa prelomila formálna platnosť právneho úkonu na podklade skúmania skutočnej vôle subjektov práva. Súdy dnes skutočne, myslím, že môžeme konštatovať viac ako vo väčšine prípadov - pristupujú k hodnoteniam právnych úkonov formalisticky, teda v štýle bol - bol, a málokedy dospejú do prieskumu, za akých podmienok "bol" - realizovaný. Sudca je ten, kto má vedieť nazrieť za roh, a hľadať skutočnú podstatu hmotnoprávneho vzťahu. Samozrejme, je potrebné prelamovať existenciu právneho úkonu veľmi striedmo, a na argumentačne podrobnom bazálnom základe, pretože bez toho by z tohto postupu mohol vzniknúť skutočne nebezpečný nástroj. Áno, pretože tu skutočne ide o možnú zmenu postoja v štýle neskoršia vôľa ruší skoršiu. Chcel som pred 10 rokmi predať nehnuteľnosť? Ale kdeže, nechcel ... ako iste všetci vieme, je veľká vec či chcel, či nechcel - a dopĺňam - za relevantného zhodnotenia aj toho, ako sa mimo skúmaného právneho úkonu subjekt práva správal. A áno, toto musí posúdiť konajúci súd.

Ale naspäť k nálezu - rovnako zaujímavým je tento nález z dôvodu, že má širokospektrálne právne následky v procesnom práve, nakoľko sa vyjadril k miere unesenia dôkazného bremena pri odkaze účastníka konania na trestné konanie voči (pre spor) relevantnej osobe. Z rozhodnutia vyberám:

Spisová značka:

ÚSSR, sp. zn. III ÚS 120/2020

… skutočnosť, že sťažovatelia zmluvu a dodatok k nej riadne podpísali, nevypovedá nič o náležitostiach vôle ako materiálnej stránke právneho úkonu. Táto skutočnosť môže svedčiť len o tom, že bola dodržaná forma právneho úkonu v zmysle § 40 Občianskeho zákonníka. Ani zmluvné ustanovenie, podľa ktorého strany vyhlasujú, že ju uzavreli slobodne, vážne, a nie v tiesni alebo za nápadne nevýhodných podmienok, samozrejme, nevypovedá nič o zameraní vôle sťažovateľov (t.j. podstatná náležitosť právneho úkonu), pretože uvedené je potrebné v konaní dokázať, keďže sťažovatelia existenciu vôle spochybňovali.

… ústavný súd podotýka, že a sporové strany prednesú tvrdenia o trestnom stíhaná tretích osôb, povinnosť preukázať svoje tvrdenia splnia v miere zodpovedajúcej rozsahu im dovoleného prístupu k takýmto informáciám, a zároveň sa tieto informácie ukážu byť pre civilné konanie relevantné (napríklad pre vyhodnotenie vierohodnosti svedka či iných výpovedí, je povinnosťou všeobecných súdov ich zabezpečiť a riadne zohľadniť.

.. pokiaľ ide o hodnotenie vierohodnosti svedka zo strany krajského súdu, podľa ktorého tá “nemôže byť spochybnená samotnou skutočnosťou jeho trestného stíhania v iných veciach nesúvisiacich s týmto sporom” – ústavný súd toto hodnotenie považuje za úplne nedostatočné. V očiach sťažovateľov môže byť toto hodnotenie vnímané dokonca ako výsmech spravodlivosti.

Pripájam rovnako judikatúru hovoriacu o tom, že každý právny úkon je potrebné posudzovať v kontexte okolností, za ktorých sa udial - a teda s prihliadnutím na správanie sa konajúceho subjektu, nielen pri relavntnom právnom úkone. Rovnako si myslím, že vyššie citovaný nález nadviazal na judikatúru NSSR formulujúcu pravidlá tzv. "vnútornej výhrad" pri právnom úkone.

VNÚTORNÁ VÝHRADA:

“Čo sa týka vážnosti vážnosti vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, no v skutočnosti vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 OZ neplatný. Medzi takéto právne úkony patria okrem iných simulované úkony ako aj úkony urobené s takzvanou vnútornou výhradou. Simulovaný právny úkon je predstieraný. Ide o taký prejav, ktorý má pôsobiť ako vážny úkon, ale v skutočnosti nie je vážne mienený, pretože nevyjadruje vôľu spôsobiť právne následky. Simulovaný právny úkon je neplatný. Podobným simulácii je urobenie právneho úkonu s takzvanou vnútornou výhradou (mentálnu rezerváciou) na rozdiel od simulovaného úkonu pri ktorom ten kto ho urobil, právny úkon len predstieral, skutočnosti ho vôbec urobiť nechcel, v prípade vnútornej výhrady ten, kto právny úkon urobil, ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň niektoré z nich (Rozsudok Najvyššieho súdu slovenskej republiky z 27. mája 2010 sp.zn. 1 Cdo 113 /2008).

OSTATNÉ RELEVANTNÉ SKUTOČNOSTI POSUDZOVANIA PREJAVU VÔLE:

“Pri výklade právneho úkonu za použitia interpretačných pravidiel v zmysle 35 ods. 2 OZ nie je možné už urobený právny úkon doplňovať meniť či nahradzovať iným pretože základným účelom výkladu je zistenie skutočnej vôle konajúceho účastníka ktorá nachádza svoj výraz v obsahu právneho úkonu pritom sa obvykle obsah právneho úkonu zisťuje zo slovného vyjadrenia vo všeobecnej rovine sa môže stať že slovné znenie nie je vždy jednoznačným vodítkom k u zisteniu skutočného obsahu prejavu vôle a preto je treba brať na zreteľ I ostatné okolnosti za ktorých bol prejav vôle urobený čo znamená Potrebu vzatia do úvahy i textový rámec teda kontext celkového konania strán” (Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 13. septembra 2007, sp. zn. III. ÚS 1005/07).

“Vzájomné vzťahy účastníkov ktoré spolu s celá jednoznačne súvisia a podmieňujú sa je treba vnímať v celom ich kontexte a takto ich posudzovať významné z tohto pohľadu nie je nominálne označenie jednotlivých zmluvu a ich formálna oddelenosť, ale taktiež sa majú tieto úkony posudzovať podľa vôle toho kto právny úkon robil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom” (USČR, nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júla 2017 sp.zn. I.ÚS 34 / 17).

NÁSLEDNÉ CHOVANIE:

“Pri výklade právneho úkonu je je možné v zmysle vôle toho, kto úkon urobil, usudzovať taktiež s prihliadnutím k následnému chovaniu zmluvných strán” (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 12. decembra 2008 sp. zn. 33 Odo 1580/2006).

OCHRANA ADRESÁTA PRÁVNEHO ÚKONU:

“Právne úkony treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia ale najmä podľa obsahu vôle toho kto právny úkon robil, s prihliadnutím na to, že treba chrániť dobrú vôľu adresáta, ktorému bol právny úkon určený” (Rozsudok Najvyššieho súdu slovenskej republiky z 1. júla 2006, sp.zn. 2 Cdo 281/ 2005).


Názory k článku Právny úkon - velikán právne relevantného konania:


  Milan Hlušák, 13. 05. 2021 v 18:57 - Ad III. ÚS 120/2020

Nález III. ÚS 120/2020 vôbec nechcem spochybniť čo do výsledku. Argumentácia sa mi však nezdá byť správnou. Mám pocit, že ústavný súd sa vo svojich odôvodneniach príliš často odvoláva iba na princípy typu dobré mravy, akoby podústavné právo tieto princípy nijako nezohľadňovalo. Mnohokrát však zákonodarca vtesnal tieto princípy do pozitívneho práva, preto pri aplikácii práva niet dôvodu odvolávať sa na ne, ale len na pozitívnu úpravu.
Vo veci išlo o to, že zmluvné strany podpísali kúpnu zmluvu, hoci si predávajúci mysleli – v dôsledku podvodu kupujúceho – že neprídu o svoj byt. Ústavný súd tvrdí, že tu nebola daná zhoda vôle a preto vlastne k zmluve ani nedošlo (nedosiahol sa konsenzus): zmluva teda môže byť neplatná pre neexistenciu vôle a navyše aj pre rozpor s dobrými mravmi.
Najprv k otázke, či zmluva bola vôbec uzavretá, teda či sa dosiahol konsenzus. Tu treba uviesť, že zmluva je založená na zhode v prejavoch vôle, nie na zhode vo vôli. Ak teda k zhode v prejave došlo, potom je konsenzus dosiahnutý a zmluva je uzavretá. Zdá sa, že v spornej veci konsenzus dosiahnutý bol: strany podpísali tú istú zmluvu a ich prejavy sa nedajú posúdiť inak ako uzavretie tej istej kúpnej zmluvy. Argumentácia ústavného súdu o absolútnej neplatnosti z dôvodu nezhody vôle (nedosiahnutia konsenzu) nie je preto podľa mňa správna.
Správna ale podľa mňa zrejme nie je ani argumentácia o absolútnej neplatnosti pre rozpor s dobrými mravmi. Ak si totiž predávajúci neuvedomovali, že uzavretím spornej zmluvy prídu o byt, potom sa tu dá hovoriť o omyle v prejave, a to konkrétne o omyle v právnom úkone (error in negotio). Túto vadu prejavu vôle naše právo nestíha absolútnou, ale relatívnou neplatnosťou, a to z pochopiteľného dôvodu: nech sa strana konajúca v omyle sama rozhodne, či zmluva bude „zneplatnená“ alebo nie; nie vždy jej neplatnosť musí vyhovovať. To platí aj v prípade omylu vyvolaného úmyselne. Ak by sme teda aj prípady úmyselne (podvodne) vyvolaného omylu považovali za konanie v rozpore s dobrými mravmi (čo môže byť sporné, keďže takéhoto konania sa dopustila len jedna strana), potom nemôžeme aplikovať § 39 OZ vedúci k absolútnej neplatnosti, ale len § 49a OZ ako lex specialis vedúci k neplatnosti relatívnej ( § 40a OZ).
Aby nedošlo k nedorozumeniu: ja úplne súhlasím, že podústavné právo by malo zohľadňovať základné právne princípy. Moja obava spočíva skôr v nasledovnom: ak sa vyššie súdy odvolávajú na princípy, namiesto toho, aby našli vhodné podústavné riešenie, potom to nižšie súdy môže zvádzať k tomu, že spory nebudú riešiť podľa pozitívneho práva, ale len podľa princípov, čo nielenže podkopáva úlohu zákonodarcu, ale vyvoláva aj riziko, že princípy nebudú aplikované správne...

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím