lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (112)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (41)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (22)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Michal Novotný (7)
Michal Krajčírovič (6)
Peter Kotvan (6)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Monika Dubská (4)
Radovan Pala (4)
Ondrej Halama (4)
Petr Kolman (4)
Natália Ľalíková (4)
Josef Kotásek (4)
Pavol Szabo (4)
Ján Lazur (4)
Maroš Hačko (4)
Josef Šilhán (3)
Pavol Kolesár (3)
Ivan Bojna (3)
Denisa Dulaková (3)
Peter Pethő (3)
Marián Porvažník (3)
Jakub Jošt (3)
Adam Valček (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Juraj Straňák (2)
Martin Gedra (2)
Jozef Kleberc (2)
Bob Matuška (2)
Martin Serfozo (2)
Anton Dulak (2)
Ľuboslav Sisák (2)
Andrej Kostroš (2)
Zsolt Varga (2)
Peter Varga (2)
Michal Hamar (2)
Dávid Tluščák (2)
Richard Macko (2)
Gabriel Volšík (2)
Juraj Schmidt (2)
Maroš Macko (2)
Jiří Remeš (2)
Lukáš Peško (2)
Roman Kopil (2)
Ludmila Kucharova (2)
Marek Maslák (2)
Lucia Berdisová (1)
Bystrik Bugan (1)
Róbert Černák (1)
lukasmozola (1)
Michal Ďubek (1)
Ivan Michalov (1)
Peter Marcin (1)
Martin Galgoczy (1)
Dušan Marják (1)
Tomáš Plško (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Tomáš Demo (1)
Dušan Rostáš (1)
Ivan Priadka (1)
Tomáš Korman (1)
Vincent Lechman (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Jakub Mandelík (1)
Nora Šajbidor (1)
Roman Prochazka (1)
Tomas Pavelka (1)
Ivan Kormaník (1)
Petr Novotný (1)
David Horváth (1)
Tomáš Pavlo (1)
Mikuláš Lévai (1)
Ondrej Jurišta (1)
Matej Kurian (1)
Juraj Lukáč (1)
Natalia Janikova (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Peter Kubina (1)
Peter Janík (1)
Katarína Dudíková (1)
Robert Šorl (1)
Martin Bránik (1)
Marcel Ružarovský (1)
Ladislav Pollák (1)
Matej Gera (1)
Michal Jediný (1)
Bohumil Havel (1)
Lucia Palková (1)
Martin Šrámek (1)
Robert Vrablica (1)
Radoslav Pálka (1)
Jana Mitterpachova (1)
Tomáš Ľalík (1)
I. Stiglitz (1)
Pavol Chrenko (1)
lukas.kvokacka (1)
Adam Pauček (1)
Vladimir Trojak (1)
Tibor Menyhért (1)
Peter K (1)
peter straka (1)
Michaela Stessl (1)
Zuzana Kohútová (1)
Martin Hudec (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Miriam Potočná (1)
Viliam Vaňko (1)
Vladislav Pečík (1)
Pavel Lacko (1)
Eduard Pekarovič (1)
Paula Demianova (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Emil Vaňko (1)
Zuzana Klincová (1)
Martin Svoboda (1)
Petr Steiner (1)
Igor Krist (1)
Pavol Mlej (1)
Gabriel Závodský (1)
Marcel Jurko (1)
Petr Kavan (1)
Ján Pirč (1)
Zuzana Adamova (1)
Martin Estočák (1)
Tomas Kovac (1)
David Halenák (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
jaroslav čollák (1)
Martin Poloha (1)
Matej Košalko (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Otázka za milión: Zodpovedá štát za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou?

Juraj Gyarfas, 27. 01. 2021 v 19:45

Jedným z dôvodov, prečo v posledných týždňoch a mesiacoch rád chodím na tento blog, je, že tu zatiaľ nebola žiadna zmienka o pandémii. Také miesta sú mi teraz vzácne.

Tento post bude v tomto smere výnimkou, ale sľubujem, že sa pandémie dotkne len veľmi okrajovo a bude sa venovať otázke, ktorá sa v rôznych podobách vracia už mnoho rokov a verím, že sa bude vracať dlhšie ako pandémia.

Rád by som tu vytvoril priestor na diskusiu o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú legislatívnou (alebo inou normotvornou) činnosťou. Teda otázke, či v prípade vzniku škody priamo v dôsledku zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu vzniká poškodenému nárok na náhradu škody voči štátu.

Východiská

Na úvod niekoľko notoriet.

Nárok na náhradu škody spôsobenej "nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom" je ukotvený medzi základnými procesnými právami v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR.

Toto právo je na podústavnej úrovni implementované zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v platnom znení.

Veľa rokov sa diskutovalo o tom, či legislatívnu činnosť možno subsumovať pod nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup a tým pádom založiť zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (napr. Mičinský, Ľ., Beňa, J. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou pred súdmi SR, Zo súdnej praxe, č. 3/2012; Števček, M., Ľalík, T. Nové ustanovenie § 152 ods. 5 Zákonníka práce vs. vybrané princípy ústavného a súkromného práva, Zo súdnej praxe, č. 1/2012, s. 2-10; Balog, B. Zodpovednosť parlamentu za prijatie zákona z pohľadu vnútroštátneho práva. Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, 2011, č. 4).

Potom do diskusie vstúpil zákonodarca a zákonom č. 412/2012 Z. z. vložil do zákona č. 514/2003 Z. z. ustanovenia, podľa ktorých "[z]a nezákonné rozhodnutie sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky". A tak isto "za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky".

Na zákonnej úrovni je teda nárok na náhradu škody spôsobenej legislatívnou činnosťou vylúčený. Aj keď mi nie je známe, že by pred touto novelou takýto nárok úspešne uplatnený bol.

Nie je asi sporné, že táto výluka sa nemôže aplikovať na situácie, kedy legislatívnou činnosťou došlo k porušeniu práva EÚ. Súdny dvor EÚ jednoznačne judikoval, že zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva EÚ sa uplatní aj vtedy, "keď je za vytýkané nesplnenie povinnosti zodpovedný zákonodarný orgán" (C-46/93 a C-48/93 Brasserie du Pecheur). Túto skutočnosť zákonodarca fakticky aj priznal v dôvodovej správe k zákonu č. 412/2012 Z. z. Okrem toho podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28 Cdo 2927/2010 je v prípade nároku na náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ vnútroštátny zákon o zodpovednosti štátu aj tak len podpornou úpravou. Samotné podmienky nároku vyplývajú z práva EÚ (konkrétne judikatúry SDEÚ). Zákon č. 514/2003 Z. z. v týchto prípadoch zrejme slúži len ako podporná procesná úprava, ale nemôže hmotnoprávne vylučovať nárok vyplývajúci z práva EÚ.

Vráťme sa teda k situácii, kedy je vnútroštátny všeobecne záväzný právny predpis v rozpore s vnútroštátnym predpisom vyššej právnej sily (typicky zákon s ústavou) a rozporný predpis spôsobil vznik škody.

Potenciálne riešenia

Na účely diskusie možno nastoliť niekoľko potenciálnych (zjednodušených) riešení.

Po prvé, možno povedať, že nárok na náhradu škody jednoducho nie je. To bol zrejme zámer zákonodarcu pri prijímaní zákona č. 412/2012 Z. z. Pre poškodeného je to nepríjemné, ale z právneho hľadiska je to jedno z možných riešení.

Po druhé, možno postulovať, že paušálna výluka zodpovednosti za legislatívnu činnosť je v rozpore s čl. 46 ods. 3 ústavy. Tieto ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. doposiaľ neprešli prieskumom ústavnosti. Teoreticky je teda možné, že ak by otázka zodpovednosti štát za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou vyvstala v konaní pred súdom, súd by inicioval konanie o súlade ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vylučujúcich tento nárok s ústavou.

Po tretie, možno si predstaviť riešenie, že takýto zásah všeobecne záväzným právnym predpisom je zásahom do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru. A poškodení majú právo obrátiť sa na ESĽP. Ak som správne pochopil medializované informácie (Trend: Európsky súd rieši sťažnosť fitness centier na štát. Náhrady škôd sa domáhajú stovky ďalších), touto cestou sa vydali niektorí slovenskí sťažovatelia poškodení proti-pandemickými opatreniami (a týmto zároveň sľubujem, že toto je jediná referencia na pandémiu).

Po štvrté - a to je vlastne dôvod, prečo teraz píšem tento post - objavilo sa aj riešenie, ktoré tento nárok kvalifikuje ako nárok na "primeranú náhradu" za "vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva" v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy.

Konanie o zákaze zisku zdravotných poisťovní

Už nejaký čas so záujmom sledujem konanie, v ktorom sa práve táto otázka rieši. Ide o jedno z konaní vyvolaných zákazom zisku zdravotných poisťovní. V konaní na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/180/2008 sa akcionár jednej zo zdravotných poisťovní domáha finančného nároku voči štátu (ide o asi 30 miliónov s príslušenstvom, takže s tým miliónom v nadpise som trochu podstrelil).

Súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom konštatoval, že základ nároku je daný. Nechcem zachádzať do komplikovaných skutkových okolností, ale z právneho hľadiska súd odkazoval na rozhodnutie Ústavného súdu ČR, sp. zn. PL. ÚS-st 27/09, podľa ktorého "[ž]aloby pronajímatelů (vlastníků bytů) na náhradu škody vůči státu [...], jež měla vzniknout v důsledku dlouhodobé protiústavní nečinnosti Parlamentu spočívající v nepřijetí zvláštního právního předpisu vymezujícího případy, ve kterých je pronajímatel oprávněn jednostranně zvýšit nájemné, úhradu za plnění poskytovaná s užíváním bytu [...], jsou obecné soudy povinny posoudit z hlediska jejich práva na náhradu za nucené omezení vlastnického práva podle čl. 11 odst. 4 Listiny základních práv a svobod [ekvivalent čl. 20 ods. 4 našej ústavy]." K procesnému rámcu ÚS ČR podporne odkázal na zákon č. 82/1998 Sb. (ekvivalent nášho zákona č. 514/2003 Z. z.): "Čl. 11 odst. 4 Listiny sám o sobě neobsahuje žádnou bližší úpravu celé řady praktických otázek, jako kupř. u kterého státního orgánu je nutno nárok uplatnit, v jakých lhůtách apod. V tomto směru je nutno postupovat analogicky podle předpisu svým obsahem a účelem nejbližšího, kterým je zákon č. 82/1998 Sb."

Okrem toho súd prvej inštancie citoval rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 19/09, podľa ktorého "ak už dôjde k nelegálnemu vyvlastneniu de facto, tak na základe čl. 20 ods. 4 ústavy vzniká povinnosť primeranej náhrady.". Na základe toho súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny základ nároku je daný. Na účely tejto diskusie je najzaujímavejšie, že pritom tento nárok odlíšil od nároku na náhradu škody. Podľa súdu "nárok na primeranú náhradu za vyvlastnenie nie je nárokom na náhradu škody nie je nárokom na náhradu škody v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a zákona č. 514/200 Z. z. Právnym dôvodom tohto nároku je čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a § 25 Obchodného zákonníka."

S napätím som očakával, ako sa k týmto záverom postaví odvolací súd, a prednedávnom som mal konečne možnosť prečítať si rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd medzitýmny rozsudok zrušil (sp. zn. 8Co/66/2018), v kľúčovej otázke však potvrdil jeho závery. Nechcem opäť zachádzať do skutkových detailov, ale pre účely tejto diskusie sú zaujímavé všeobecnejšie závery.

Odvolací súd potvrdil existenciu právneho základu nároku. Vychádzal pritom z ôsmych argumentov. Po prvé, relevantná novela zasiahla priamo do súkromnoprávnych vzťahov. Po druhé, ústavný súd konštatoval jej protiústavnosť a nehrozí teda, že by protiústavnosť legislatívy posudzoval všeobecný súd. Po tretie, išlo o zásah do práva podľa čl. 20 ústavy. Po štvrté, pri zásahu do práva podľa čl. 20 ústavy nemôže postačovať konštatovanie protiústavnosti. Po piate, zásah nebol zanedbateľný, ale vyvodenie zodpovednosti by zároveň neohrozilo základné funkcie štátu. Po šieste, nejde o zodpovednosť v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy a zákona č. 514/2003 Z. z. Po siedme, paušálne odmietnutie reparácie za protiústavný zásah do práva na majetok by predstavovalo odopretie práva na súdnu ochranu. Po ôsme, podľa ESĽP musí zásah do práva na ochranu majetku zohľadňovať spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom a ochranou jednotlivca.

Relevantnú časť rozsiahleho odôvodnenia citujem pod postom nižšie.

Záver

Možno teda zhrnúť, že existuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktoré jednoznačne potvrdzuje existenciu nároku na kompenzáciu za protiústavnú legislatívu zasahujúcu do práva podľa čl. 20 ústavy, pričom táto kompenzácia sa dá uplatniť v civilnom konaní pred všeobecnými súdmi.

Týmto sa sled otázok za milión, samozrejme, nekončí. Prejde tento záver prieskumom v rámci dovolacieho konania (po opätovnom prvoinštančnom a zrejme aj odvolacom konaní)? Aký je presne vzťah medzi nárokom podľa čl. 20 ods. 4 a nárokom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy v spojení so zákonom č. 514/2003 Z. z.? Čo robiť, ak protiústavná legislatíva zasiahla do iných základných práv? Ako rozhodne ESĽP o sťažnosti prevádzkovateľov fitnescentier citovanej vyššie? A ako rozhodne ústavný súd o návrhu prezidentky o preskúmanie súladu § 58 ods. 5 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia s ústavou (PL. ÚS 27/2020) (tak predsa som sa pandémie dotkol aj druhýkrát; ale toto už je naozaj naposledy)? Práve v tomto konaní bude priestor doktrinálne odpovedať na niektoré z načrtnutých otázok.

V týchto otázkach väzí príliš veľa doktríny a príliš veľa miliónov, aby som tu chcel ponúkať akékoľvek definitívne odpovede. Ale budem sa tešiť, ak ich tu budeme postupne hľadať.

__________________

Citované časti z uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Co/66/2018:

"Odvolací súd sa však nemohol stotožniť s názorom [štátu], že absencia výslovného ustanovenia zákona, ktoré by právnu zodpovednosť za legislatívnu činnosť zakladalo, bez ďalšieho vylučuje vznik nároku žalobcu na náhradu za vyvlastnenie, keď takéto limity zodpovednosti za následky legislatívnej činnosti z nášho právneho poriadku nevyplývajú.

64. Napriek tomu, že i podľa odvolacieho treba mať všetky vyššie uvedené okolnosti na pamäti pri zvažovaní, či vôbec právna (nielen politická) zodpovednosť za výkon legislatívnej činnosti môže byť vyvodená, dospel odvolací súd k záveru, že v prípade, o aký ide v preskúmavanej veci, treba vznik tejto zodpovednosti pripustiť, a to z nasledovných dôvodov:

1/ V prípade Neziskovej novely [zákazu zisku poisťovní] ide o legislatívnu činnosť, ktorá priamo zasiahla do súkromnoprávnych vzťahov, keď vstúpila do obsahu hmotnoprávnych vzťahov adresátov právnej normy (akcionárov právnických osôb pôsobiacich v oblasti verejného zdravotného poistenia), a to najmä tým, že im zakázala výplatu zisku. Prijatie Neziskovej novely pritom možno, so zreteľom na závery vyslovené v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09, označiť ako náhly a nepredvídateľný zásah do pokojného stavu, v dôsledku ktorého došlo k zásadnému zhoršeniu hmotnoprávneho postavenia adresátov normy

2/ Predmetnú legislatívnu činnosť záväzne (so všetkými dôsledkami) Ústavný súd Slovenskej republiky, ako orgán ochrany ústavnosti v zmysle Ústavy, posúdil ako činnosť, ktorá je nepochybne v rozpore s Ústavou, pričom konštatoval, že tu došlo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva súkromných zdravotných poisťovní, resp. ich akcionárov formou zásadného obmedzenia ich možnosti disponovať s vlastnými akciami ako majetkovými hodnotami, ktoré tvoria integrálnu súčasť ich vlastníckeho práva, a zároveň konštatoval, že tento zásah do majetkových práv bol uskutočnený bez toho, aby bola poskytnutá primeraná náhrada a z hľadiska svojich dôsledkov je zjavne neprimeraný k obmedzeniam práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Nejde tu teda o situáciu, kedy by legislatívnu činnosť Národnej rady SR posudzoval, či inak z hľadiska jej potenciálu zasiahnuť do práv žalobcu kvalitatívne hodnotil všeobecný súd (súd prvej inštancie), ale Ústavný súd SR, ktorému je v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy priamo daná právomoc posudzovať súlad zákonov s Ústavou Slovenskej republiky a v tomto kontexte aj zásah do základných práv a slobôd

3/ Ide o zásah do Ústavou SR zaručeného základného práva vlastniť majetok v zmysle článku 20 Ústavy, ktorého ochrana sa zaručuje bez ohľadu na povahu či postavenie subjektu, ktorý do tohto práva zasahuje, pričom na každý zásah do tohto práva sa musia uplatniť prísne limity vyplývajúce z citovaného článku Ústavy; v prípade nároku uplatneného žalobcom v tomto konaní teda ide o nárok, v prípade ktorého nechýba opora v právnom poriadku Slovenskej republiky

4/ Ak došlo legislatívnou činnosťou Národnej rady SR k zásahu do majetku, z hľadiska požiadavky na poskytnutie náležitej materiálnej ochrany základným právam zaručeným v článku 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, nemôže postačovať preskúmanie legislatívnej činnosti Ústavným súdom a konštatovanie jej protiústavnosti

5/ Nejde o zásah, ktorý by bol svojim významom či rozsahom tvrdených následkov zanedbateľný, pričom na druhej strane nejde ani o zásah, v prípade ktorého by v dôsledku vyvodenia právnej zodpovednosti boli ohrozené základné funkcie štátu, prípadne by vyvodenie zodpovednosti bolo v rozpore so základnými princípmi materiálneho právneho štátu

6/ Nejde o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom v režime článku 46 ods. 3 Ústavy, v prípade ktorej podmienky vzniku a uplatnenia súdnou cestou vymedzuje zákon č. 514/2003 Z.z.

7/ Odvolací súd je toho názoru, že ak by za stavu, kedy Ústavný súd zistil závažný protiústavný zásah legislatívnej činnosti do práva vlastniť majetok, súd bez ďalšieho odmietol čo i len pripustiť možnosť vzniku nároku na reparáciu tvrdenej ujmy, iba s odôvodnením, že nemá k dispozícii žiadne ustanovenie zákona, o ktoré by mohol tento nárok oprieť, hoci z právneho poriadku možno v širších súvislostiach takýto nárok vyvodiť, došlo by k odopretiu práva na súdnu ochranu v jeho materiálnom zmysle, pokiaľ ide o poskytnutie ochrany základným právam zaručeným Ústavou, medzi ktoré nepochybne patria i práva v zmysle článku 20 Ústavy

8/ V neposlednom rade nemožno opomenúť, že v zmysle judikatúry ESĽP akýkoľvek zásah do práva na ochranu majetku musí zohľadňovať potrebu spravodlivej rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločenstva a imperatívom ochrany základných práv jednotlivca (viď, okrem iných, Sporrong a Lönroth proti Švédsku zo dňa 23. septembra 1982, rad A č. 52, str. 26, § 69). Rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu a imperatívom ochrany základných práv je však narušená, ak je dotknutá osoba nútená znášať "neprimeranú záťaž" (viď, medzi mnohými inými, rozsudok Saints monast?res proti Grécku z 9. decembra 1994, rad A, č. 301-A, § 70-71) (rozsudok ESĽP vo veci Pincová a Pinc proti Českej republike z 5. novembra 2002). Odvolací súd je toho názoru, že uvedené platí aj v prípade, ak k zásahu do majetkových práv dôjde legislatívnou činnosťou, pričom podľa jeho presvedčenia ak by došlo k odmietnutiu možnosti vzniku nároku žalobcu bez ďalšieho, mohlo by to vyvolať zásah do práv chránených Ústavou a čl. 1 dodatkového protokolu, nakoľko na zabezpečenie rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu a imperatívom ochrany základných práv, nemôže v prípade, ak došlo k závažnému narušeniu tejto rovnováhy, postačovať samotné konštatovanie zásahu Ústavným súdom SR.

65. Napriek tomu, že súd prvej inštancie neposúdil po právnej stránke základ žalobcom uplatneného nároku v uvedených súvislostiach dôsledne, so zreteľom na právne závery zhrnuté vyššie bolo nevyhnutné pripustiť možnosť vzniku nároku žalobcu na primeranú náhradu, a preto odvolací súd správnosť napadnutého rozsudku preskúmal aj z hľadiska ďalších skutkových a právnych otázok, ktorých vyriešenie bolo pre rozhodnutie v spore významné.
"


Názory k článku Otázka za milión: Zodpovedá štát za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou?:


  Jaroslav Čollák, 27. 01. 2021 v 20:03 - pretrepať - zamiešať

Juraj, ďakujem za podnetný post, určite vyvolá diskusiu.

Pokúsim sa však zamiešať tému o ďalšiu variáciu tebou nastolenej (pod)otázky, a to: prijatie legislatívy (účelom) rovnakej ako bola legislatíva ústavným súdom vyhlásená za ústavne nekomformnú.

Áno, smerujeme k vyhláseniu §5b za rozporné s ústavou, a prijatie fakticky a právne ešte spornejšieho ustanovenia § 54a OZ (značka: prezlečená preklúzia). Mám za to, že 54a má ľahnúť popolom s odkazom na referenčnú normu 46 ods. 1 ústavy, v zmysle podaného podnetu na USSR všeobecným súdom som na výsledok posúdenia USSR zvedavý...

Komparatívne teda:

5b)
Orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

54a)
Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.

  Juraj Gyarfas, 02. 06. 2021 v 14:35 - novela zákona o verejnom zdraví

Zákon č. 220/2021 Z. z. novelizoval ustanovenie zákona č. 355/2007 Z. z. o vylúčení práva na náhradu škody a ušlého zisku, ktoré je v súčasnosti predmetom konania na Ústavnom súde SR (Pl. ÚS 27/2020) nasledovne:

"Právo na náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení osobami, ktorým sú uložené, podľa tohto zákona a na jeho základe, ktoré sa týkajú neurčitého počtu osôb, je vylúčené; tým nie je dotknuté právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa osobitného predpisu,67a) ani právo na primeranú náhradu za vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva.

Znamená to teda, že právo na primeranú náhradu za vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je legitímnym nárokom popri nárokoch na náhradu škody?

  Juraj Gyarfas, 03. 06. 2021 v 12:16 - ďalšia žaloba priamo na ESĽP

Zdá sa, že bolo iniciované ďalšie konanie na ESĽP o kompenzáciu ujmy spôsobenej protipandemickými opatreniami (Denník N: Štát čelí prvej žalobe za to, že neodškodnil zavreté obchody. Predajca odevov chce vysúdiť dva milióny eur). Som veľmi zvedavý, ako ESĽP vyhodnotí prípustnosť s ohľadom na vyčerpanie domácich opravných prostriedkov.


  Juraj Gyarfas, 27. 07. 2021 v 09:43 - PL. ÚS 27/2020 zastavené

https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2021/303/vyhlasene_znenie.html

... škoda, veľa otázok sa mohlo vyjasniť ...

  Juraj Gyarfas, 29. 12. 2021 v 20:26 - k náhrade škody spôsobenej protiústavným predpisom

"Vzhľadom na to, že ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré ústavný súd identifikoval ako nesúladné s ústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov, derogácia so sebou nesie právne účinky ex nunc (teda nie spätne, retroaktívne). Preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily."

PL. ÚS 4/2021 (ústavnosť karanténnych opatrení)

  Juraj Gyarfas, 20. 03. 2022 v 21:05 - ÚS ČR k čl. 11 ods. 4 Listiny

"Ustanovení čl. 11 odst. 4 Listiny nedopadá na situace, v nichž určité omezení vlastnického práva dopadá na všechny vlastníky in abstracto stejně (tj. neberouc v úvahu konkrétní podmínky konkrétních vlastníků, které mohou rozdílná omezení fakticky postihovat různě), tedy typicky na omezení vlastnického práva veřejnoprávní regulací nakládání s určitými věcmi z důvodu ochrany životního prostředí, veřejného pořádku, oprávněných zájmů jiných osob atd. Případy omezení vlastnického práva takovouto obecnou regulací jsou tak z hlediska ústavního pořádku poměřovány toliko čl. 11 odst. 1 a 3 Listiny ve spojení s čl. 4 odst. 4 Listiny.

Ústavně zaručené základní právo na náhradu škody způsobené postupem orgánů veřejné moci v souladu s ústavním pořádkem i se zákonem neexistuje, a to ani v případě škody vzniklé v příčinné souvislosti s mimořádným opatřením ke zvládání krizového stavu. Zákonodárce je u takové právní úpravy však vázán ústavní povinností šetřit podstatu a smysl základních práv dle čl. 4 odst. 4 Listiny základních práv a svobod, principem rovnosti při jejich omezování dle čl. 4 odst. 3 Listiny, zákazem zneužití omezení základních práv dle čl. 4 odst. 4 Listiny, jakož i principy demokratického právního státu a rovnosti před zákonem dle čl. 1 odst. 1 Ústavy České republiky, čl. 3 odst. 1 Listiny, čl. 9 odst. 2 a 3 Ústavy.
"

ÚS ČR, sp.zn. Pl.ÚS 20/21


  Juraj Gyarfas, 11. 04. 2022 v 20:17 - nahradí štát náklady prevádzkovateľa kritickej infraštruktúry?

Nie som si istý, do akej miery toto patrí do tunajšej diskusie, ale náhrada nákladov je v niečom podobná náhrade škody a vhodnejšiu diskusiu tu na túto tému asi nemáme. Okrem toho ide o čl. 20 ods. 4 ústavy, ktorý bol predmetom tohto postu.

Rád by som upozornil na veľmi zaujímavé rozhodnutie ÚS SR, IV. ÚS 447/2021. V skratke išlo o to, že vláda rozhodla o zaradení prvkov kritickej infraštruktúry podľa zákona č. 45/2011 Z. z. Dotknutý podnikateľ sa bránil ústavnou sťažnosťou, ktorá bola odmietnutá, pretože podľa ústavného súdu uznesením vlády síce môže dochádzať k zásahu s negatívnym dopadom na sťažovateľa, ale nepreukázal ústavnoprávne relevantnú intenzitu.

Potiaľ je to najmä procesná otázka. Čo ma však zaujalo, je problematika nákladov, ktoré sťažovateľovi v tejto súvislosti vzniknú. Vo vzťahu k nim ústavný súd naznačil, že dotknutý podnikateľ by si ich mohol uplatniť. Nie je mi však celkom jasné, ako by to mal urobiť. Relevantnú pasáž citujem nižšie. Veľmi by ma zaujímalo, aký prostriedok nápravy má teda sťažovateľ podľa ústavného súdu k dispozícii. Zdá sa však, že by malo ísť o žalobu na všeobecný súd opierajúcu sa o čl. 20 ods. 4 ústavy.

"S ohľadom na čl. 2 ods. 3 ústavy nie je relevantné, že zákon č. 45/2011 Z. z. neobsahuje výslovné ustanovenie o úhrade nákladov spojených s plnením povinností prevádzkovateľa, prípadne ustanovenie o náhrade za prípadné obmedzenie vlastníckeho práva. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa, je ústavnoprávne relevantné, že v ústavnej sťažnosti neargumentuje, že zákon č. 45/2011 Z. z. alebo iný právny predpis obsahuje ustanovenie, ktoré by výslovne vylučovalo úhradu finančných nákladov spojených s plnením povinností prevádzkovateľa podľa zákona č. 45/2011 Z. z., prípadne ktoré by vylučovalo náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva prevádzkovateľa (čl. 20 ods. 4 ústavy). Sťažovateľ teda neargumentuje, že nejaké ustanovenie v zákone č. 45/2011 Z. z. alebo v inom právnom predpise mu bráni uplatniť si tieto náklady alebo náhradu na príslušnom štátnom orgáne. Obdobne neuvádza, že by nejaké takéto ustanovenie vylučovalo možnosť uplatniť si takýto nárok na všeobecnom súde.

[...]

Vzhľadom na dostupné právne prostriedky nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
"


  Martin Friedrich, 12. 04. 2022 v 11:30 - Obdobná situácia ako pri vecnom plnení podľa zákona o civilnej ochrane

Jurajom spomenutá situácia sa podľa mňa veľmi podobá na uloženie povinnosti poskytnúť vecné plnenie podľa § 21 zákona 42/1994 Z. z.. Klientovi bola príkazom prednostu okresného úradu uložená povinnosť beozdplatne sprístupniť verejné toalety odídencom z Ukrajiny. Samozrejme, prvá otázka klienta bola, v akej výške a za akých podmienok štát uhradí náklady na poskytovanie tejto služby. Ak si totiž pozriete znenie zákona 42/1994 Z. z., to neobsahuje žiadne ustanovenie hovoriace o tom, že štát má povinnej osoby uhradiť náklady za užívanie vecného bremena (nehovoríme teraz o náhrade škody).
Z toho, čo sme zistili, vieme, náhrada za užívanie vecného plnenia je upravené vnútornými pokynmi Ministerstva vnúra, napríklad na základe Pokynu GR sekcie IZCO MV SR č. IZCO-48-44/2012 zo 17. decembra 2012 o uplatňovaní náhrady skutočných výdavkov na civilnú ochranu obyvateľstva z prostriedkov štátneho rozpočtu prostredníctvom rozpočtovej kapitoly MV SR (č.5/XXVI/5). Alebo v našom prípade usmernenie MV SR: Financovanie záchranných prác a vecného plnenia v súvislosti s vyhlásenou mimoriadnou situáciou „hromadný prílev cudzincov na územie Slovenskej republiky”- usmernenie, časť prvá.

Ako vždy, myslím, že ide o ďalšiu zo situácií, kedy štát obmedzí vlastnícke právo osoby, ale už sa mu nechce vyriešiť podmienky kompenzácie tohto obmedzenia.

  Juraj Gyarfas, 13. 04. 2022 v 20:43 - ad Martin

Ďakujem, toto je veľmi zaujímavé. A už klient aj niečo dostal? Predpokladám, že ak príslušný orgán verejnej moci takýto "cenník" má, malo by to byť jednoduchšie. Čo mi však stále nie je jasné, je to, na aký konkrétny prostriedok nápravy ústavný súd vo vyššie citovanom rozhodnutí sťažovateľa odkazuje, ak príslušný orgán nebude plniť.

  Juraj Gyarfas, 13. 04. 2022 v 20:44 - náhrada škody spôsobenej štátnou mocou v dôsledku pandémie

"... v rozhodnutích československých a českých vysokých soudů nic podobného za uplynulé století nenajdeme. Za jedinou výjimku můžeme považovat rozhodnutí Vážného sbírky č. 4531.118) ... v odůvodnění se poukazuje na rozhodnutí z doby před vznikem Československa, totiž rozhodnutí kurie č. 3838/1900 ze 14.6.1901,119) jež řešilo, zda má podnikatel vůči státu právo na náhradu škody, když úřední komise zavřela jeho továrnu kvůli lokalizování cholery. Náhrada nebyla přiznána s tím, že "vlastní příčinou škody nebyl úřední akt [...], nýbrž cholera sama, jež vystoupila jako vis major, a měl prý žalobce povinnost, zaraziti provoz kvůli ní sám z vlastního počinu, i bez úředního nařízení [...]". Přestože po vzniku Československa následovaly další epidemie, celostátní i lokální, o hromadných nákazách jako vyšší moci není v judikatuře zmínka."

Eliáš, K. Vyšší moc v soukromoprávních poměrech. Súkromné práva 1/2022, s. 14.


  Martin Friedrich, 14. 04. 2022 v 11:19 - @Juraj

Popravde, je to stále opradené rúškom tajomstva, čo nie je dobré. Klient náklady na vecné plnenie vo výške štandardnej jednotkovej ceny za 1x použitie WC. V zmysle pokynov MV SR by mal predkladať faktúry alebo iné účtovné doklady preukazujúce náklady spojené s vecným plnením, čo v tomto prípade nie je reálne možné (energie sa platia zálohovo, čistiace prostriedky sa nakupujú hromadne, mzdy atď.). Úradnický pokyn nezodpovedá realite biznisu.


V každom prípade po dohode s okresným úradom klient vystavil faktúru s 30 dňovou lehotou splatnosti, pričom k dnešnému dňu tá ešte neuplynula.


K mnou uvádzanému prípadu ešte jedna drobná poznámka - nie som expert na správne právo, ale úprimne, nie je mi známy dôvod, prečo sa okresný úrad rozhodol príkazom nariadiť vecné plnenie v zmysle zákona o civilnej ochrane, keď mohol podľa mňa postupovať podľa zákona o hospodárskej mobilizácii, ktorý, na rozdiel od zákona o CO, obsahuje ustanovenia o náhrade za poskytnuté vecné plnenie. Cynicky si myslím, že prednostovi jednoduchšie vydať dvojriadkový príkaz na vecné plnenie podľa zákona o CO, než vydávať rozhodnutie podľa zákona o hospodárskej mobilizácii, ktoré musí mať všetky náležitosti rozhodnutia...



Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím