lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (111)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (39)
Tomáš Klinka (26)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (22)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Michal Novotný (7)
Peter Kotvan (6)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Robert Goral (5)
Michal Krajčírovič (5)
Lexforum (5)
Petr Kolman (4)
Pavol Szabo (4)
Ján Lazur (4)
Maroš Hačko (4)
Ondrej Halama (4)
Radovan Pala (4)
Monika Dubská (4)
Josef Kotásek (4)
Natália Ľalíková (4)
Ladislav Hrabčák (3)
Jakub Jošt (3)
Adam Valček (3)
Ivan Bojna (3)
Peter Pethő (3)
Pavol Kolesár (3)
Denisa Dulaková (3)
Josef Šilhán (3)
Zsolt Varga (2)
Anton Dulak (2)
Michal Hamar (2)
Marián Porvažník (2)
Peter Varga (2)
Marek Maslák (2)
Juraj Schmidt (2)
Ludmila Kucharova (2)
Roman Kopil (2)
Jozef Kleberc (2)
Dávid Tluščák (2)
Martin Gedra (2)
Martin Serfozo (2)
Lukáš Peško (2)
Juraj Straňák (2)
Maroš Macko (2)
Andrej Kostroš (2)
Bob Matuška (2)
Gabriel Volšík (2)
Jiří Remeš (2)
Richard Macko (2)
Martin Bránik (1)
Ladislav Pollák (1)
Peter Kubina (1)
Paula Demianova (1)
Juraj Lukáč (1)
Michaela Stessl (1)
lukasmozola (1)
Michal Ďubek (1)
Zuzana Kohútová (1)
Vincent Lechman (1)
Vladislav Pečík (1)
Martin Galgoczy (1)
Radoslav Pálka (1)
Martin Poloha (1)
Ivan Michalov (1)
Roman Prochazka (1)
David Horváth (1)
Jana Mitterpachova (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Peter K (1)
Róbert Černák (1)
Petr Steiner (1)
Viliam Vaňko (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Ondrej Jurišta (1)
lukas.kvokacka (1)
Petr Novotný (1)
Tomáš Pavlo (1)
Dušan Marják (1)
Adam Pauček (1)
Miriam Potočná (1)
Tomáš Korman (1)
Tibor Menyhért (1)
Martin Šrámek (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Martin Estočák (1)
jaroslav čollák (1)
Vladimir Trojak (1)
Matej Košalko (1)
Petr Kavan (1)
Tomáš Ľalík (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Tomas Kovac (1)
Robert Šorl (1)
Lucia Berdisová (1)
Marcel Jurko (1)
Jakub Mandelík (1)
Peter Marcin (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Ivan Priadka (1)
Robert Vrablica (1)
Eduard Pekarovič (1)
Igor Krist (1)
Ivan Kormaník (1)
Pavol Mlej (1)
Matej Kurian (1)
Peter Janík (1)
peter straka (1)
Pavel Lacko (1)
Matej Gera (1)
I. Stiglitz (1)
Michal Jediný (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Bystrik Bugan (1)
Marcel Ružarovský (1)
Bohumil Havel (1)
Lucia Palková (1)
Nora Šajbidor (1)
Zuzana Adamova (1)
Katarína Dudíková (1)
Emil Vaňko (1)
David Halenák (1)
Dušan Rostáš (1)
Gabriel Závodský (1)
Zuzana Klincová (1)
Tomáš Demo (1)
Natalia Janikova (1)
Martin Hudec (1)
Ján Pirč (1)
Martin Svoboda (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Novoročný marš - alebo "Quis custodiet ipsos custodes?" Procesnoprávny náhľad na postup súdu pri aplikácii hmotného práva (§54a OZ)

Jaroslav Čollák, 12. 01. 2021 v 20:59

Večerné blúdenie judikatúrou pracujúc na komplexnej právnej analýze v klientskej veci ma dohnalo k istému zisteniu, kvôli ktorému dnes ostanem hore pravdepodobne dlhšie, ako som plánoval. Nie, žeby sa v analýze nedarilo, ale splánok bude mať ťažkého súpera. Absurditu a úvahu o slovách profesora Holländera, ktoré hovoria, že moderný liberálne orientovaný spoločensky vychýlený jedinec prestáva veriť právnemu poriadku na základe jeho zvyšujúcej sa entropie, jeho neustálym zmenám a neschopnosti reagovať na dejinné, sociologické a spoločenské pohyby - prípadne reakciami ktoré podkopávajú samotné základy právneho poriadku, na ktorých stojí systematickou eróziou inštitucionálnych právny velikánov ako právna istota, rovnováha právnych vzťahov, predvídateľnosť práva a pod. (bližšie pozri: Príbeh právnych pojmov, Umenie v práve a pod.). Vychýlenie jedinečného znamená oslabenie všeobecného. Jediné, čo ostáva nespokojnému subjektu, je súd. Avšak, nekráčame niekedy po tenkom ľade aj tu - a to v zásadných otázkach?

Nepokoj na monitore, ako aj v hlave mi vznikol v rozsahu analýzy aj ustanovenia § 54a OZ, ktoré z bájneho olympu zákonodarcu po PL. ÚS 11/16 (protiústavnosť ustanovenia § 5b) podľa môjho skromného názoru v dohľadnom čase padne na pohrebisko s názvom protiústavnosť s odôvodniteľným prepojením na referenčnú normu v podobe čl. 46 ods. 1 ústavy. O dôvodoch protiústavnosti ustanovenia § 54a OZ - podľa môjho názoru - najbližšie. Takto to podľa môjho skromného názoru nejde. Určite nie, ak Ústavný súd vyhlásil ustanovenie § 5b po podrobnej analýze za protiústavné a uviedol:

Následkom potom nemohlo byť toto:

Poďme ale poporiadku:

Cesta: intertemporalita §54a – nesprávny postup súdu – žalovaný sa dozvedá o premlčaní – premlčaním v novom prvoinštančnom konaní vyhráva.

Poznámka: case nie je vymyslený, reálne existuje.

Teda ak

Ak ale odvolací súd judikuje nasledovné, šípim problém:

Súd prvej inštancie v novom konaní bude opätovne posudzovať nárok žalobcu, keď nie je vylúčené riešiť otázku premlčania práva žalobcu, avšak už iba na základe zákonom predvídaného postupu vyplývajúceho z § 100 OZ, ktorým je procesná aktivita žalovaného, a teda vznesenie námietky premlčania. V prípade, že žalovaný vznesie námietku premlčania, úvahy súdu prvej inštancie o plynutí premlčacej lehoty podľa § 103 OZ pri predčasnom zosplatnení dlhu odo dňa splatnosti splátky, pre ktorú bol dlh vyhlásený za predčasne splatný, je možné považovať za správne. Ak žalovaný ostane v konaní nečinný, súd rozhodne v súlade so skutkovými zisteniami vyplývajúce mu z vykonaného dokazovania. V prípade meritórneho posudzovania dôvodnosti pohľadávky zo spotrebiteľského úveru súd prvej inštancie prihliadne na zásady dokazovania v konaniach s ochranou slabšej strany sporu vyplývajúce z § 295 CSP, skúmajúc existenciu prípadných neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, charakter zmluvnej dohody, či je tento v súlade so zákonom, dobrými mrvami a zmluva obsahuje náležitosti vyžadované zákonnou úpravou tak, aby bol dodržaný zmysel a účel ochrany práv spotrebiteľa aj zásada eurokonformného výkladu vnútroštátnej právnej úpravy.

FINÁLE: Otázka však ale znie kacírsky inak:

Nespôsobil štát nesprávnym úradným postupom v prvoinštančnom konaní a tým spôsobenom odvolacom konaní stav, že v rozpore so zákonom oznámil žalovanému premlčanie nároku?

Skomplikujme to ešte viac: žalovaný bol v prvoinštančnom konaní nečinný, nenamietol pri prvom úkone premlčanie.

Na základe zrušujúceho výroku odvolacej inštancie prebehne opätovne prvoinštančné konanie. Ak aj na tomto procesnom a skutkovom základe žalovaný v novom prvoinštančnom konaní namietne premlčanie, (pretože odvolací súd to predpokladá ako možnosť) správa sa kvalitatívne odlišne (oproti svojej nečinnosti v prvom konaní) ako sa správal pôvodne. Alebo zrušovák znamená "zakonzervovanie stavu tak, ako to bolo v pôvodnom konaní" a námietka premlčania žalovaným sa v konaní po zrušení nepripustí? To sotva, pretože to z vyššie citovanej argumentácie nevyplýva ..... teda - nedošlo postupom konajúceho súdu k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces v rozsahu porušenia princípu rovnosti zbraní? Inak, (i) nedozvedel sa žalovaný o premlčaní (ii) aktivitou súdu contra legem, čo v (iii) novom konaní mení prístup žalovaného a ten (iii) namieta premlčanie – žaloba sa rozsudkom (iv) zamieta, čím (v) žalobcovi vzniká škoda vo výške strateného nároku a povinnosti nahradiť trovy konania žalovanému?

Okrem poukazu na špecifické uvažovanie odvolacieho súdu o možnosti opätovnej námietky premlčania žalovaným v "druhom" prvoinštančnom konaní - idea tohto príspevku je uvažovať o zodpovednosti štátu za judikovanie súdneho rozhodnutia, ktorým poruší princípy, na ktorých spočíva CSP a súdne konanie ipso facto – teda porušil právnu povinnosť. Porušenie právnej povinnosti myslím si – zreteľne (!) máme.. otázna je kauzalita a škoda.

Aby som neostal nič dlžný uvedeniu z môjho pohľadu správneho vnímania danej situácie: odvolací súd by mal vysloviť pokyn prvoinštančnému súdu opätovne v novom konaní preskúmať premlčanie, to vzhľadom na už vykonané procesné úkony žalovaného - a nie umožniť žalovanému opätovne sa k premlčaniu vyjadriť. "Druhé" vyjadrenie sa žalovaného v "druhom" prvoinštančnom konaní naráža a je v rozpore s pravidlom o koncentrácii námietky premlčania pri prvom procesnom úkone strany sporu, voči ktorej nárok smeruje --> a podľa môjho názoru jeho pripustenie zakladá nárok na náhradu škody, pretože predikuje meritórny záver kauzy.

V potencionálnom konaní o náhradu škody by asi bolo potrebné skúmať či by žalovaný nenamietol premlčanie aj bez nesprávneho postupu konajúceho súdu ... a to vieme preukázať dosť zreteľne (neaktivita / aktivita v pôvodnom nachádzacom konaní) pretože žalovaný to musel urobiť pri prvom procesnom úkone. Ak to neurobil, a štát aj napriek tomu nesprávnou aplikáciou intertemporálnych ustanovení prihliadol na premlčanie, došlo k porušeniu právnej povinnosti a v prípade ak sa žalovanému štát umožní "ešte raz" vyjadriť sa k premlčaniu - premlčanie namietnuť - a tým zamietnuť žalobu, dôjde aj ku vzniku škody na strane žalobcu v podobe premlčaného nároku, ako aj ku kauzalite. A takto by to byť nemalo.

Alebo necháme veriteľa opäť pozerať na zatvorené vráta, a úvahu ÚSSR z pl. 11/16 ("Sociálne problémy (veľa dlžníkov) nemožno riešiť len cez spotrebiteľské právo hmotnoprávnym a procesnoprávnym zvýhodnením (porov. bod 46). Na to slúžia iné cielené prostriedky, ako napríklad správne nastavené konkurzy, exekúcie či osobné bankroty, ktoré boli ostatnými novelami spriechodnené. Opačný postup môže súvisieť s nezodpovedným správaním, tzv. morálnym hazardom. Úprava taktiež posúva sudcu do neprirodzenej role vyhľadávača dôkazov v prospech jednej strany.")? za zbytočnú?

Ako uvádza profesor Holländer: „V atmosfére života v zmene, v spoločnosti sústredenej na jednotlivca, do úzadia ustupuje účel právnej istoty v porovnaní s úsilím o dosiahnutie spravodlivosti jedinečného v otvorenom, neustále sa meniacom, prchavom normatívnom priestore dneška. Spravodlivosť jedinečného v spojení s tendenciou paradigmy viac a viac voči spoločnosti sa vyčleňujúceho autonómneho jednotlivca vychyľuje kyvadlo vo vzťahu k požiadavke istoty a znižovania entropie jedným smerom. Pre princíp proporcionality platí ľudové príslovie: dobrý sluha, zlý pán. Ak je aplikácia práva subsumpciou spätá s právnou istotou, ako účelom práva, proporcionalita je spätá s individuálnou spravodlivosťou. Vychýlenie kyvadla obidvomi smermi nesie so sebou negatíva: smerom prvým – možnú nespravodlivosť, smerom druhým – nepredvídateľnosť a neistotu.Áno, neexistuje nič náročnejšieho, než hľadanie miery vecí. (príbeh právnych pojmov, aleš čenek, 2017, str. 230)"

Ak som uviedol na začiatku tohto krátkeho príspevku, že nespokojnému jedincovi ostáva už len súd, pravdepodobne som - obávam sa - neuviedol tvrdenie v celej právnej (či faktickej?) šírke. Prirodzene, tak ako vždy počas dejín počnúc rímskym právom rok 2021 nevynímajúc mu ostala - svojpomoc.


Názory k článku Novoročný marš - alebo "Quis custodiet ipsos custodes?" Procesnoprávny náhľad na postup súdu pri aplikácii hmotného práva (§54a OZ):


  Juraj Gyarfas, 14. 01. 2021 v 16:51 - ad Jaro

Ďakujem za zaujímavý článok. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdmi je nepochybne zaujímavou témou, rovnako v tomto prípade aj otázka kauzality.

Ale ja mám prízemnejšiu otázku. Píšeš o pravidle o koncentrácii námietky premlčania pri prvom procesnom úkone strany sporu, voči ktorej nárok smeruje. Z čoho toto pravidlo vyplýva?

  Jaroslav Čollák, 16. 01. 2021 v 19:06 - ad Juraj - spresnenie

Juraj, sorry, nechal som sa uniesť pri písaní o konkrétnej kauze - reflektovala to, že v danom konaní mal spotrebiteľ len jedno (prvé) vyjadrenie (v ňom premlčanie nenamietol) predtým než súd ex offo bez pojednávania rozhodol spor. Samozrejme, také pravidlo generálne neexistuje..

V kontexte článku - malo by sa teda v konaniach kde súd nesprávne aplikoval ex offo premlčanie (či 5b alebo 54a) posudzovať, či spotrebiteľ pred meritórnym rozhodnutím namietol premlčanie v ktoromkoľvek úkone ALE len v pôvodnom konaní. Gro čo som chcel povedať a ako sa to celé ukazuje na "plátne procesného vývoja" bolo, že po odvolačke by už toto právo nemal mať...

  Juraj Gyarfas, 17. 01. 2021 v 22:49 - rušenie odvolacími súdmi

Toto otvára veľmi zaujímavú otázku. Nie som si totiž vedomý ustanovenia alebo doktrinálneho argumentu, ktorý by procesnej strane v opätovnom prvostupňovom konaní (teda po zrušení prvého prvostupňového rozhodnutia) zakazoval použiť prostriedok procesnej obrany alebo útoku, ktorý nepoužila v prvom prvostupňovom konaní. Práve naopak, doktrinálne by sa skôr dalo argumentovať, že po zrušení prvostupňového rozhodnutia sa prvostupňové konanie vracia celkom na začiatok a nie je teda dôvod obmedzovať prostriedky procesného útoku a obrany strán. Skôr sa mi zdá, že problém je v niečom inom - a to konkrétne v prístupe odvolacích súdov, ktoré preferujú zrušenie prvostupňového rozhodnutia pred jeho zmenou. Už som sa tejto témy dotkol tu (https://www.lexforum.sk/674) a je pozoruhodné, že zatiaľ čo najvyšší súd vykladá § 420 písm. f) CSP skôr reštriktívne, krajské súdy spravidla vykladajú úplne identické ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) a § 389 ods. 1 písm. b) CSP veľmi extenzívne. Túto kuriozitu si všimol aj ústavný súd (II. ÚS 242/2015). Ak v danom prípade prvostupňový súd pochybil len v právnom posúdení veci ( § 365 ods. 1 písm. h)), nemal odvolací súd prvostupňový rozsudok zrušiť, ale mal ho zmeniť ( § 388 a § 389). Neviem, o aké zákonné ustanovenie oprel odvolací súd svoje zrušujúce rozhodnutie, ale predpokladám, že to bol § 365 ods. 1 písm. b) v spojení s § 389 ods. 1 písm. b). Ak však skutočne išlo len o nesprávne právne posúdenie, je takéto rozhodnutie odvolacieho súdu v rozpore s § 389. Ak by odvolacie súdy vykladali § 365 ods. 1 písm. b) a § 389 ods. 1 písm. b) v súlade s tým, ako najvyšší súd vykladá identické ustanovenie § 420 písm. f), tak by v tomto blogu riešený problém vôbec nenastal.


  Jaroslav Čollák, 23. 01. 2021 v 19:21 - ad Juraj

súhlasím, Juraj, riešenie ktoré si ozrejmil je rozumné. Z hľadiska prístupu odvolacieho súdu sa preferencia "zmeny" pri zhojovaní nesprávneho právneho posädenia dlhodobo diskutuje ako vítaná, ale ako advokát vnímam, že je to v praxi problém.

Keď Hart uvažuje (pojem práva) o špecifických prípadoch ktoré sa od všeobecných líšia iba jednou premennou - volá to kompozícia štandardného prípadu (hráme šach ak namiesto kráľovnej máme napr. plechovku?) prišiel na zistenie, že aj hodnotu / obsah premennej (medzný aspekt) si určuje spoločenstvo...a môže ísť o veľmi individuálne vnímanie. Podstatou je teda vyriešiť medzný aspekt...

Sám uvažujem, čo je na tomto prípade ideálne poskytnúť ako riešenie.

Špecifickým je tu jednoznačne záver, že súd nesprávnym úradným postupom "dal vedieť strane o premlčaní" - ktorá - a to s tebou súhlasím - že ak doktrinálne máme problém s myšlienkou naznačenou v príspevku (zakázať prostriedok procesnej úpravy strane sporu) - vedomosť z toho plynúcu môže využiť v opätovnom konaní.

Mali by sme sa pokúsiť teda (tak to zatiaľ vnímam) následkom tohto procesného úkonu strany zabrániť ... v tejto polohe - v zásade vidím viacero riešení..

pandemicko kafkovské zámkové ps: niečo ako "majte otvorené", ale ľudia Vám neprídu....


  Matej Trnečka, 04. 02. 2021 v 19:15 - ad Jaro

Zdravím, zo pár poznámok k diskutovanému.


Okrem už spomenutých problémov s § 54a OZ by som spomenul ešte jeho nejednoznačnosť, na ktorú upozorňoval aj prezident a legislatívna rada vlády (https://www.najpravo.sk/clanky/dnes-nadobudla-ucinnost-novela-obcianskeho-zakonnika.html).


Ďalší problém vidím v prechodných ustanoveniach. Ustanovenie § 54a OZ považujem za hmotnoprávnu úpravu a z tohto dôvodu mi textácia § 879v OZ nedáva zmysel. Aplikáciou §54a OZ na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou (v zmysle § 879v OZ zákonodarcom vyžadovaná) by dochádzalo k neprípustnému retroaktívnemu pôsobeniu právnej normy.


V tejto súvislosti odkazujem na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 84/2019 zo dňa 23.06.2020, ktorý sa vysporiadava s retroaktivitou § 52 ods. 2 tretej vety OZ.


Inými slovami, vznikom nároku vzniká u veriteľa časovo limitované oprávnenie na vynútenie subjektívneho práva. Zmena premlčacej doby po vzniku nároku do tohto oprávnenia nepochybne zasahuje. A keďže toto oprávnenie (nárok) je súčasťou príslušného subjektívneho práva, zmena premlčacej doby po vzniku nároku zasahuje do už existujúceho subjektívneho práva. Ak by sme pripustili, že § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka sa má vzťahovať v otázke premlčania aj na už existujúce nároky, potom je namieste hovoriť o retroaktivite, pretože sa mení obsah právneho vzťahu vzniknutého pred účinnosťou tejto novej úpravy.


K Jarovej kacírskej otázke: Ja by som súhlasil s nasledovným - Žalovaný sa o premlčaní dozvedel aktivitou súdu contra legem, ak v novom konaní žalovaný namietne premlčanie a žaloba sa rozsudkom sa zamietne, tak žalobcovi vznikne škoda. Výšku škody určíme z výšky nároku (oprávneného nároku) a trov súdneho konania.


Ďalej súhlasím s Jurajom - Žalovanému podľa môjho názoru nič nebráni v opätovnom konaní pred súdom prvej inštancie vzniesť námietku premlčania a ani by brániť nemalo. V opačnom prípade by dochádzalo predmetnou aktivitou súdu k zásahu do práva žalovaného.


Správnou cestou sa mi javí náhrada škody štátom žalobcovi. Zo strany súdu ide o tak hrubé porušenie povinnosti a zásah do práva žalobcu na spravodlivý proces, že v takýchto sporoch by mali byť kladené minimálne nároky na žalobcu (kauzalita ako vyvrátiteľná domnienka, obrátené dôkazné bremeno).


Moja kacírska otázka na záver: Je predmetné právo skutočne premlčané? (v prípade, že k tomuto záveru dospel súd na základe aplikácie § 52 ods. 2 OZ, tak by nemuselo byť)


Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím