Autori:

Zdravím všetkých. Už dlhšiu dobu som čitateľom tohto podnetného fóra. S príspevkom som váhal. Asi by to tak aj ostalo, nebyť našej praxe, ktorá ma prinútila moje váhanie ukončiť a rozhýbať kosti (či skôr prsty).

V konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby vznikla jedna zaujímavá otázka (na ktorú máme s konajúcim súdom samozrejme rozdielny názor :)). Ale najprv stručný úvod pre pochopenie kontextu.

A/ Skutkový stav

V roku X umrel jediný vlastník bytu. Ostali po ňom dvaja zákonní dedičia (dedič A/ a dedič B/). Dedičské konanie nie je dodnes (po cca 5 rokoch od smrti - to je ale iná story) ukončené.

Počas dedičského konania dedič A/ byt užíval a neplatil žiadne "správcovské" poplatky (len pre úplnosť uvediem, že poručiteľ ku dňu smrti žiadne nedoplatky na "správcovských" poplatkoch nemal). Spoločenstvo vlastníkov bytov tak schválilo a podalo návrh na vykonanie dražby bytu (až potiaľto je to OK).

Dražba prebehla tak, že od navrhovateľa dražby, cez dražobníka, až po notára osvedčujúceho priebeh dražby sa všetci tvárili, že vlastníkom draženého bytu je niekoľko rokov mŕtvy poručiteľ (hoci preukázateľne vedeli o jeho smrti). Jemu sa dražobník pokúšal aj doručiť všetky listiny súvisiace s dražbou (a pokračoval v tom aj vtedy, keď sa mu zásielky vracali s poznámkou "adresát mŕtvy" a napriek tomu, že dedičmi dávno pred dražbou komunikoval). Hodnotenie takejto dražby ponechám bez komentára (je to navyše len jej "hlavný" problém).

Na prvý pohľad sa to javí ako ideálna situácia pre dedičov (a ich advokátov), aby dražbe "co proto" naložili a odišli zo súdu s úsmevom po pár pojednávaniach s rozsudkom o určení jej neplatnosti. Ale to by nebol život, keby to nezariadil inak.

Dedič A/ sa rozhodol, že ide všemožne "raziť" svoju teóriu, že vlastnícke právo k dedičstvu sa nenadobúda momentom smrti poručiteľa, ale až vydaním uznesenia o dedičstve. Preto tvrdí, že od momentu smrti nebol vlastníkom (resp. spoluvlastníkom) bytu a nebol povinný sa o byt starať, ani zaň platiť. Opačný záver vyplývajúci z právnych predpisov, akceptovaný aj právnou doktrínou a ustálenou rozhodovacou praxou (že dedičia sa stávajú vlastníkmi predmetu dedenia momentom smrti a až do skončenia dedičského konania majú postavenie spoluvlastníkov), odmieta akceptovať. Označuje ho za komunistickú ideológiu a všetkých, ktorí ju presadzujú (vrátane sudcov a advokátov), za odchovancov komunizmu.

V tomto kontexte dedič A/ podal už niekoľko návrhov a žalôb.

Jednou z nich bola aj žaloba o určenie neplatnosti dražby (ktorú okrem iného podal ešte pred tým, ako sa dražba vôbec uskutočnila). Podal ju sám. Bez účasti dediča B/.

Dedič B/ sa vzhľadom na svojské správanie dediča A/, zjavnú nesprávnosť jeho argumentácie a riziká, spojené s jeho doterajšími neúspechmi vo viacerých konaniach, rozhodol, že s ním v jednom konaní (ako žalobca) vystupovať nechce.

V zákonnej lehote preto podal vlastnú žalobu o určenie neplatnosti dražby (v ktorej argumentoval, že od smrti poručiteľa bol vlastníkom vydraženého bytu a vyvodil z toho vyplývajúce dôsledky pre dražbu). Dedič A/ sa k tejto žalobe odmietol pripojiť. Trval na tom, aby sa dedič B/ pripojil do jeho žaloby.

Aby dedič B/ splnil požiadavku vyplývajúcu z § 21 ods. 4 Zákona o dobrovoľných dražbách ("ZoDD"), nemal inú možnosť, ako "hodiť" dediča A/ na žalovanú stranu (ako jedného z predchádzajúcich spoluvlastníkov predmetu dražby). Súd pristúpenie dediča A/ na žalovanú stranu v konaní o žalobe dediča B/ pripustil. Zdalo by sa, že "problem solved". Zdanie však niekedy klame.

V rámci povinných vyjadrovačiek žalovaní (vrátane dediča A/), vehementne namietali účasť dediča A/ na žalovanej strane (predovšetkým nedostatkom pasívnej legitimácie).

Čuduj sa svete, súd zároveň s vyjadreniami žalovaných doručil dedičovi B/ výzvu na "zváženie" späťvzatia žaloby voči dedičovi A/ podľa § 138 CSP (súd vo výzve odkázal na vyjadrenie dediča A/, v ktorom dedič namieta, že v konaní ide o nerozlučné spoločenstvo, že majú s dedičom B/ spoločný záujem, a že preto nemôže vystupovať na žalovanej strane).

B/ Právna otázka a závery

Osobne sa domnievam, že postup súdu je nesprávny. Chápem, že postavenie dediča A/ mu môže pocitovo "vadiť". Procesný problém v tom však nevidím (ak som samozrejme niečo neprehliadol).

Podľa obsahu výzvy usudzujem, že súd má za to, že spoločenstvo účastníkov v konaní o určenie neplatnosti dražby je nerozlučným spoločenstvom. Z neho vyvodzuje, (asi vzhľadom na znenie § 77 ods. 1 CSP), že dedič A/ nemôže byť na žalovanej strane. Takýto záver (alebo závery) je (sú) podľa mňa nesprávny (e).

V prípade § 21 ods. 4 ZoDD ide podľa mňa evidentne o nútené spoločenstvo ( § 78 CSP). Cit. ustanovenie vyžaduje, aby sa sporu zúčastnili "všetky subjekty právneho vzťahu". Nič však nehovorí o tom, na ktorej strane musia byť (a nezakazuje, aby sa spoluvlastníci predmetu dražby zúčastnili sporu v opačnom procesnom postavení). Dáva mi to logiku aj s ohľadom na účel citovaného ustanovenia. Tým by malo byť v tomto prípade dosiahnuť stav, aby nikto z tých, ktorí sú dotknutí dražbou, neostal "mimo" konania (a aby sa rozhodnutie súdu vzťahovalo na všetkých). V kontexte toho je vlastne jedno, na ktorej strane dedič A/ vystupuje. Rozhodnutím súdu bude viazaný či bude na strane žalobcu alebo žalovaného. Dôležité je len to, aby sa konania zúčastnil (aby bola splnená podmienka vecnej legitimácie).

Navyše, ak by aj šlo o nerozlučné spoločenstvo, platil by rovnaký záver. Ani v tomto prípade CSP nehovorí, že konkrétny účastník nerozlučného spoločenstva sa musí konania zúčastniť na strane žalobcu alebo žalovaného (napríklad vo vzťahu k sporu medzi dedičmi o tom, čo patrí do dedičstva, ide podľa judikatúry o nerozlučné spoločenstvo a takéhoto konania sa musia zúčastniť všetci dedičia "a to buď ako žalobcovia alebo žalovaní").

Je tu aj názor prof. Števčeka, ktorý v jednom staršom článku k procesným spoločenstvám tvrdí, že právna úprava len sporadicky a výnimočne vyžaduje, aby na konkrétnej strane vystupovali presné určené subjekty (nazýva to ako nútené aktívne alebo pasívne spoločenstvo). Ako príklad uvádza zapretie otcovstva podľa § 88 ods. 1 Zákona o rodine (kde otec musí podať návrh proti matke a dieťaťu). Vo vzťahu k dobrovoľnej dražbe nič také neevidujem (naopak, napr. ZSP 47/2008 „Ak niektorá z osôb označených za účastníka konania o neplatnosť dobrovoľnej dražby ( § 21 ods. 4 tohto zákona) nevystupuje na strane žalobcu, musí byť na žalovanej strane.“)

Súd tak dediča B/ de facto tlačí do toho, aby svoje konanie (späťvzatím žaloby voči dedičovi A/ - jednému zo spoluvlastníkov predmetu dražby) zaťažil nedostatkom vecnej legitimácie. Ak by to dedič B/ rešpektoval, súd by mal jeho žalobu podľa § 78 ods. 2 CSP zamietnuť.

Slovami klasika, som z postupu súdu voľajáky zmätený ... Bez hlbšej ústavnoprávnej analýzy si myslím, že ak by mal úspech (alebo neúspech) žalobcu v konaní závisieť od toho, či sa k nemu niekto ďalší pripojí alebo nie (a bez toho, aby sa tak stalo, by fakticky nemohol podať žalobu a brániť svoje právo), zaváňalo by to minimálne popretím práva žalobcu na súdnu ochranu. Za postrehy vopred ďakujem.

Poznámka: Znenie príspevku a jeho zverejnenie bolo dedičom B/ vopred odsúhlasené.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím