Autori:

Základnú mantru paušálnej nákladov spojených s uplatnením pohľadávky poznáme všetci - § 369c OBZ v spojení s § 2 nariadenia 21/2013 Z. z.. V súvislosti s paušálnou náhradou by som rád upozornil na zaujímavý rozsudok SD EÚ vo veci C‑287/17 Česká pojišťovna a.s. c/a WCZ, spol. s r. o.. Predmetom konania bol posudzovanie výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách v kontexte transpozície tejto smernice do § 369 českého Obchodního zákonníka: „Veriteľ má okrem úrokov z omeškania aj nárok na náhradu minimálnej výšky nákladov spojených s uplatnením svojej pohľadávky v rozsahu a za podmienok stanovených nariadením vlády.“ Výška tejto paušálnej náhrady je 1.200 Kč (cca 46 eur). Česká právna úprava tak zodpovedá tej našej.

Predmetom konania pred českým súdom boli aj trovy konania Českej pojišťovny (ČP) voči WCZ. Pred podaním žaloby ČP spoločnosti WCZ zaslala 4 upomienky žiadala, aby súd v rámci náhrady trov konania zaviazal WCZ aj na náhradu nákladov na upomínanie žalovaného pred podaním žaloby vo výške stanovenej procesnými predpismi členského štátu. Okresný súd v Českých Budějovicích sa preto pýtal SD EÚ, či je možné priznať náhradu nákladov na upomínanie žalovaného pred podaním žaloby a to nad rámec paušálnej náhrady 1.200 Kč.

SD EÚ s odkazom na rozsudok vo veci CILFIT porovnal viaceré jazykové znenia smernice 2011/7 dospel k záveru, "že veriteľovi, ktorý sa domáha priznania náhrady nákladov upomienok zaslaných dlžníkovi z dôvodu omeškania dlžníka s platbou, priznáva právo získať na tomto základe okrem nároku na paušálnu sumu vo výške 40 eur stanovenú v odseku 1 tohto článku aj primeranú náhradu v zmysle odseku 3 rovnakého článku, pokiaľ ide o časť týchto nákladov presahujúcu túto paušálnu sumu."

Určite bude priestor na podrobnejšiu analýzu tohto rozsudku, ale v zásade možno konštatovať, že sa otvorila cesta, ako nad rámec paušálnej náhrady si veriteľ bude môcť uplatňovať aj iné náklady bezprostredne spojené so zaslaním upomienky. Pokiaľ nedôjde k novelizácii nariadenia 21/2013 Z. z. bude na súdoch, aby vyložili primeranosť a jej výšku.

Náhrada nákladov na uplatnenie pohľadávky prevyšujúcich paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky však nemá byť automatická (bod 37 rozsudku): "Z toho vyplýva, že normotvorca Únie chcel týmto spresnením len zdôrazniť, že automatická povaha paušálnej náhrady škody vo výške 40 eur predstavuje motiváciu pre veriteľa, aby svoje náklady na vymáhanie obmedzil na túto sumu, avšak zároveň bez toho, aby vylúčil, že tento veriteľ môže prípadne získať aj vyššiu primeranú náhradu, ktorá však nebude automatická." Bude preto na veriteľovi, aby preukázal dôvodnosť priznania náhrady prevyšujúcej paušálnu náhradu. Môžeme sa však domnievať, že takýmto prípadom by mohla byť aj situácia, kedy veriteľ po zaslaní upomienok odstúpi prípad externému advokátovi, ktorý na náklady veriteľov vypracuje poslednú upomienku s hrozbou iniciovania súdneho sporu.

V každom prípade sa máme na čo tešiť (a to nehovorím len o judikatúre) :).

Veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z .z. vo výške 40,- Eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry, a to aj v takom prípade, kedy si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom súdnom konaní. Musí však ísť o platby uskutočnené, ako odplaty za obchodné transakcie, resp. transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu (čl. 1 ods. 2 a čl. 2 bod 1 Smernice 2011/7/EÚ). Týmto vymedzením sú konajúce súdy viazané, a preto pri rozhodovaní o nároku na paušálnu náhradu nákladov v zmysle § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka musia skúmať súvislosť medzi každou obchodnou transakciou smerujúcou k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu a faktúrou nezaplatenou v termíne splatnosti, prípadne výzvou na zaplatenie za obchodnú transakciu.

Uznesenie NS SR sp. zn. 2 Obdo/59/2021 zo dňa 30.11.2022, bod 78.

Rozsudok SD EÚ z 1. decembra 2022 vo veci C-370/21:
"Článok 6 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách v spojení s článkom 3 tejto smernice

sa má vykladať v tom zmysle, že:

ak jedna a tá istá zmluva upravuje opakujúce sa dodávanie tovaru alebo poskytovanie služieb, pričom sa za každé dodanie alebo poskytnutie musí zaplatiť v stanovenej lehote, veriteľovi prináleží za každú oneskorenú platbu suma 40 eur ako minimálna paušálna náhrada nákladov na vymáhanie."

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím