Autori:

Základnú mantru paušálnej nákladov spojených s uplatnením pohľadávky poznáme všetci - § 369c OBZ v spojení s § 2 nariadenia 21/2013 Z. z.. V súvislosti s paušálnou náhradou by som rád upozornil na zaujímavý rozsudok SD EÚ vo veci C‑287/17 Česká pojišťovna a.s. c/a WCZ, spol. s r. o.. Predmetom konania bol posudzovanie výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách v kontexte transpozície tejto smernice do § 369 českého Obchodního zákonníka: „Veriteľ má okrem úrokov z omeškania aj nárok na náhradu minimálnej výšky nákladov spojených s uplatnením svojej pohľadávky v rozsahu a za podmienok stanovených nariadením vlády.“ Výška tejto paušálnej náhrady je 1.200 Kč (cca 46 eur). Česká právna úprava tak zodpovedá tej našej.

Predmetom konania pred českým súdom boli aj trovy konania Českej pojišťovny (ČP) voči WCZ. Pred podaním žaloby ČP spoločnosti WCZ zaslala 4 upomienky žiadala, aby súd v rámci náhrady trov konania zaviazal WCZ aj na náhradu nákladov na upomínanie žalovaného pred podaním žaloby vo výške stanovenej procesnými predpismi členského štátu. Okresný súd v Českých Budějovicích sa preto pýtal SD EÚ, či je možné priznať náhradu nákladov na upomínanie žalovaného pred podaním žaloby a to nad rámec paušálnej náhrady 1.200 Kč.

SD EÚ s odkazom na rozsudok vo veci CILFIT porovnal viaceré jazykové znenia smernice 2011/7 dospel k záveru, "že veriteľovi, ktorý sa domáha priznania náhrady nákladov upomienok zaslaných dlžníkovi z dôvodu omeškania dlžníka s platbou, priznáva právo získať na tomto základe okrem nároku na paušálnu sumu vo výške 40 eur stanovenú v odseku 1 tohto článku aj primeranú náhradu v zmysle odseku 3 rovnakého článku, pokiaľ ide o časť týchto nákladov presahujúcu túto paušálnu sumu."

Určite bude priestor na podrobnejšiu analýzu tohto rozsudku, ale v zásade možno konštatovať, že sa otvorila cesta, ako nad rámec paušálnej náhrady si veriteľ bude môcť uplatňovať aj iné náklady bezprostredne spojené so zaslaním upomienky. Pokiaľ nedôjde k novelizácii nariadenia 21/2013 Z. z. bude na súdoch, aby vyložili primeranosť a jej výšku.

Náhrada nákladov na uplatnenie pohľadávky prevyšujúcich paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky však nemá byť automatická (bod 37 rozsudku): "Z toho vyplýva, že normotvorca Únie chcel týmto spresnením len zdôrazniť, že automatická povaha paušálnej náhrady škody vo výške 40 eur predstavuje motiváciu pre veriteľa, aby svoje náklady na vymáhanie obmedzil na túto sumu, avšak zároveň bez toho, aby vylúčil, že tento veriteľ môže prípadne získať aj vyššiu primeranú náhradu, ktorá však nebude automatická." Bude preto na veriteľovi, aby preukázal dôvodnosť priznania náhrady prevyšujúcej paušálnu náhradu. Môžeme sa však domnievať, že takýmto prípadom by mohla byť aj situácia, kedy veriteľ po zaslaní upomienok odstúpi prípad externému advokátovi, ktorý na náklady veriteľov vypracuje poslednú upomienku s hrozbou iniciovania súdneho sporu.

V každom prípade sa máme na čo tešiť (a to nehovorím len o judikatúre) :).

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím