lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (162)
Juraj Gyarfas (117)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Zuzana Hecko (9)
Martin Friedrich (9)
Tomáš Čentík (9)
Ondrej Halama (7)
Michal Novotný (7)
Michal Krajčírovič (7)
Ľuboslav Sisák (7)
Peter Kotvan (6)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Ivan Bojna (4)
Maroš Hačko (4)
Monika Dubská (4)
Petr Kolman (4)
Pavol Szabo (4)
Natália Ľalíková (4)
Ján Lazur (4)
Radovan Pala (4)
Josef Kotásek (4)
Jakub Jošt (3)
Denisa Dulaková (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Adam Valček (3)
Pavol Kolesár (3)
Peter Pethő (3)
Marián Porvažník (3)
Josef Šilhán (3)
Tomáš Plško (2)
Juraj Straňák (2)
Martin Serfozo (2)
Michal Hamar (2)
Peter Varga (2)
Dávid Tluščák (2)
Martin Gedra (2)
Zsolt Varga (2)
Richard Macko (2)
Anton Dulak (2)
Juraj Schmidt (2)
Jiří Remeš (2)
Roman Kopil (2)
Andrej Kostroš (2)
Ladislav Pollák (2)
Adam Glasnák (2)
Lukáš Peško (2)
Bob Matuška (2)
Gabriel Volšík (2)
Jozef Kleberc (2)
Marek Maslák (2)
Peter Zeleňák (2)
Maroš Macko (2)
Ludmila Kucharova (2)
Tomáš Pavlo (1)
Robert Šorl (1)
Martin Poloha (1)
Ondrej Jurišta (1)
Martin Bránik (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Tomáš Demo (1)
Peter K (1)
Martin Hudec (1)
David Halenák (1)
Vladislav Pečík (1)
I. Stiglitz (1)
Dávid Kozák (1)
Natalia Janikova (1)
Mikuláš Lévai (1)
Patrik Patáč (1)
Ivan Michalov (1)
Tibor Menyhért (1)
Viliam Vaňko (1)
Peter Janík (1)
Roman Prochazka (1)
Vincent Lechman (1)
Bohumil Havel (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Zuzana Kohútová (1)
Radoslav Pálka (1)
Lucia Palková (1)
Ivan Priadka (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Adam Pauček (1)
Ivan Kormaník (1)
Jakub Mandelík (1)
Tomáš Korman (1)
Matej Košalko (1)
Peter Kubina (1)
Petr Steiner (1)
Peter Marcin (1)
Michaela Stessl (1)
Katarína Dudíková (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Dušan Rostáš (1)
Tomáš Ľalík (1)
Emil Vaňko (1)
Patrik Pupík (1)
Jana Mitterpachova (1)
Pavol Mlej (1)
Vladimir Trojak (1)
Petr Kavan (1)
Lucia Berdisová (1)
Juraj Lukáč (1)
Marcel Jurko (1)
Michal Ďubek (1)
peter straka (1)
Pavol Chrenko (1)
lukas.kvokacka (1)
lukasmozola (1)
Paula Demianova (1)
Róbert Černák (1)
Zuzana Klincová (1)
Gabriel Závodský (1)
Miriam Potočná (1)
Tomas Pavelka (1)
Zuzana Adamova (1)
Marcel Ružarovský (1)
Martin Šrámek (1)
Nora Šajbidor (1)
Bystrik Bugan (1)
Ján Pirč (1)
Michal Jediný (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Martin Estočák (1)
Pavel Lacko (1)
Tomas Kovac (1)
Petr Novotný (1)
Dušan Marják (1)
Matej Kurian (1)
Eduard Pekarovič (1)
David Horváth (1)
Andrej Majerník (1)
Robert Vrablica (1)
Matej Gera (1)
jaroslav čollák (1)
Martin Galgoczy (1)
Igor Krist (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Martin Svoboda (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Pár poznámok k negatívnej dôkaznej teórií (diskusia)

Dušan Rostáš, 04. 11. 2016 v 11:40

Tento príspevok je reakciou na článok Tomáša Čentíka uverejnený na ulpianus.sk.[1], ktorý sa týka negatívnej dôkaznej teórie a v ktorom bola prejavená vôľa po diskusii o tejto téme. Posnažím sa teda zapojiť. Príspevok sa zaoberá analýzou rozhodnutí, ktoré sú uvedené v Tomášovom článku.

1. Keď názov teórie viac zahmlieva, než vraví.

Za hlavný problém negatívnej dôkaznej teórie považujem jej metúci názov a nejasný obsah - to môže viesť k diskusii, v ktorej bude rozprávať každý o svojom. V analýze preto vychádzam z toho, ako je funkčne predstavená v spomenutom príspevku jeho autorom, a teda že:

Z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť – niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné (tento jav sa v rímskom práve označoval ako probatio diabolica). V týchto prípadoch hovoríme o presune dôkazného bremena na protistranu. V týchto prípadoch hovoríme o presune dôkazného bremena na protistranu. V civilnej procesualistike sa pre túto skutočnosť používa termín negatívna dôkazná teória.“

Takéto chápanie tejto teórie môže mať základ aj v rozhodnutí KS KE/3Cob/112/2014: „Prejednávacia zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktoré účastníkom vyplývajú z ust. § 79 ods. 1, § 101 ods. 1 O.s.p.. Účastník musí teda uviesť skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne (povinnosť tvrdenia). Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy, pričom každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia t.j. musí preukázať to, čo tvrdí. V sporovom platí aj tzv. negatívna dôkazná teória, ktorá vychádza z toho, že nemožno od účastníka spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (napr. tvrdenie, že žalovaný nezaplatil), v dôsledku čoho dochádza k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného.“

Východiskom mojich úvah o negatívnej dôkaznej teórií je teda nasledujúce pravidlo:

Ak má niekto preukazovať neexistenciu určitej skutočnosti má dôjsť k presunu dôkazného bremena na druhého účastníka, lebo je nespravodlivé požadovať na niekom, aby preukázal neexistenciu niektorých skutočností.

Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp zn. 1 As 2/2010 – 80 zo dňa 10.02.2010:

„Negativní skutečnost může být fakticky prokázána pouze prokázáním komplementární pozitivní skutečnosti, jež existenci prokazované negativní skutečnosti vylučuje.“

Tento úryvok z rozhodnutia súdu nepovažujem za potvrdenie negatívnej dôkaznej teórie, ale za jej čiastočné popretie - popiera základný predpoklad aplikácie, že ju možno aplikovať vtedy ak „nemožno preukazovať čo sa nestalo“. V rozhodnutí je vlastne napísané, že aj negatívne skutočnosti možno preukazovať, avšak iba inými (komplementárnymi) pozitívnymi skutočnosťami. Čo sa má mať na mysli pod komplementárnymi skutočnosťami, sa dozvieme ďalej:

„Jak vyplývá ze správního spisu a jak uvedl i krajský soud, z obálky, v níž byla příslušná výzva žalobkyni doručována, je patrné, že ústřižek s poučením o právních důsledcích byl odtržen a současně poštovní doručovatelka na dodejce zaškrtla, že poučení o právních důsledcích bylo zanecháno ve schránce. Tyto skutečnosti podle názoru Nejvyššího správního soudu vyvracejí tvrzení žalobkyně, že ústřižek s poučením nebyl vložen do schránky.“

Z toho úryvku potom vyplýva, že zvýraznené komplementárne skutočnosti slúžili na vyvrátenie toho, že ústrižok s poučením nebol vložený do schránky. Vychádza sa tak z toho, že ústrižok s poučením do schránky vhodený bol.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 81/2010 zo dňa 31.05.2010:

„Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. V prejedávanej veci to potom znamená, že žalobcovia nemali povinnosť preukázať neexistenciu skutočností, z ktorých odvodzoval svoje dedičské právo žalovaný, ale naopak ich preukázanie bolo povinnosťou žalovaného.“

Rozhodnutie sa odvoláva na negatívnu dôkaznú teóriu a hovorí o nej ako o pravidle, že: „existencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje“. Následne ju odôvodňuje. Odôvodnenie je prinajmenšom vnútorne rozporné. Rozhodnutie hovorí, že na nikom nemožno žiadať aby preukázal neexistenciu, zároveň však takú neexistenciu práva ma preukázať žalovaný. Ak nejakú negatívnu skutočnosť nemôže preukázať nikto, tak nikto, či?

Môžeme sa riadiť logikou: Ak je nespravodlivé aby niečo preukazoval jeden, tak presunieme dôkazné bremeno o tom istom na druhého? Uvedené rozhodnutie o presune dôkazného bremena v skutočnosti mlčí, iba hovorí, koho dôkazné bremeno ohľadom určitej skutočnosti ťaží a kto ho nemá. Myslím, že prezentovaná podoba negatívnej dôkaznej teórie nám bráni povedať, že presúva, či otáča, dôkazné bremeno. Ak nikto, tak nikto. To však závisí ešte od toho, čo rozumieme pod presunom dôkazného bremena.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 M Cdo 17/2010 zo dňa 28.03.2012

Toto rozhodnutie v podstate zopakovalo to isté čo predchádzajúce – na nikom a predsa na niekom:

„Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad v spore o určenie vlastníckeho práva od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval neexistenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu žalovaného. Keďže preukázanie takéhoto titulu svedčiacemu žalovanému je na prospech žalovaného, je na ňom, aby ho tvrdil a preukazoval.“

Čo sa týka presunu dôkazného bremena, asi máme vychádzať z toho, že dôkazné bremeno mal v tomto spore ten kto tvrdí, že je vlastníkom (v tomto prípade, žalobca). Dôkazné bremeno sa potom „presunulo“ zo žalobcu, ktorý žiadal o určenie vlastníckeho práva na, žalovaného. Presun dôkazného bremena, tak mohol znamenať zmenu v osobe, ktorá pôvodne dôkazné bremeno niesla – situácia kedy má niekto dokazovať tvrdenia iného. Výslovný záver súdu o presune dôkazného bremena, ktorý by hovoril, že predtým bolo na žalobcovi a teraz je na žalovanom ale opäť nenájdeme. Presun tak mohol znamenať aj akúkoľvek zmenu dôkazného bremena žalobcu alebo žalovaného.

2. Unesenie bremena tvrdenia a unesenie dôkazného bremena

Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 1001/2013 zo dňa 10.06.201421 Cdo 1001/2013:

Toto rozhodnutie o negatívnej dôkaznej teórií ako o normatívnom pravidle, či osobitnom pojme, výslovne nehovorí, hoc, objavuje sa v ňom myšlienka, že: „čo sa nestalo nemožno dokázať“. Rozhodnutie navyše napája dôkazné bremeno na bremeno tvrdenia.

„Tvrdí-li zaměstnavatel, že zaměstnanec (žalobce), se kterým sjednal pracovní poměr, pro něj práci nevykonal, nemá ohledně tohoto tvrzení důkazní povinnost (prokazovat lze jen to, co se stalo, nikoliv to, co se nestalo), ale nese břemeno tvrzení, že podle jím vedené evidence odpracované doby zaměstnanec v době, kdy měl podle svého tvrzení vykonat práci, nepracoval, a má povinnost označit k tomuto tvrzení důkazy; nevede-li [v rozporu s ustanovením § 96 odst. 1 písm. a) zák. práce] evidence odpracované doby, má povinnost označit k tomuto tvrzení jiné důkazy. Neunese-li zaměstnavatel v uvedeném směru břemeno tvrzení nebo důkazní břemeno tomuto tvrzení odpovídající, pak musí rozhodnutí soudu vyznít v neprospěch zaměstnavatele.[vynechaná časť rozhodnutia, príde však neskôr].“

Uvedené rozhodnutie vychádza z toho, že dokazovať sa dá iba to čo sa stalo a vzhliada to za problém, ak by mal zamestnávateľ dokazovať, že zamestnanec práce nevykonal (nemožno dokazovať čo sa nestalo), preto nemá dôkaznú povinnosť, čím sa zrejme rozumie – povinnosť preukázať, že zamestnanec skutočne nepracoval. Povinnosť tvrdiť, že zamestnanec nepracoval (bremeno tvrdenia), a označiť nepriame dôkazy (evidencia odpracovanej doby alebo iné dôkazy[2]) má ale naďalej zamestnávateľ. Aký obrat, či presun bremena, potom nastal?

Neunese-li zaměstnavatel v uvedeném směru břemeno tvrzení nebo důkazní břemeno tomuto tvrzení odpovídající, pak musí rozhodnutí soudu vyznít v neprospěch zaměstnavatele.“

Dôležitá tu je alternatívna formulácia: ak zamestnávateľ neunesie bremeno tvrdenia alebo zodpovedajúce dôkazné bremeno, tak to má za následok jeho procesný neúspech. To čítam, tak, že pre úspech treba uniesť buď bremeno tvrdenia – a to tak, že sa doloží dôkazmi (tj. ukáže sa, že je pravda, že nepracoval), alebo sa unesie tomuto bremenu tvrdenia zodpovedajúce dôkazné bremeno, čo znamená, že zamestnávateľ nemusí preukázať až pravdu, že zamestnanec nepracoval.

Nadviazanie dôkazného bremena na bremeno tvrdenia sa deje tým, keď súd vraví „důkazní břemeno tomuto tvrzení odpovídající.“ To ma význam, ak sa vrátime k vynechanej časti rozhodnutia, v ktorej sa súd zaoberá otázkou: čo by sa stalo, ak by zamestnávateľ uniesol dôkazné bremeno i bremeno tvrdenia? (alternatívna formulácia tu ale vypadla):

Kdyby ovšem zaměstnavatel unesl své břemeno tvrzení i důkazní břemeno o tom, že zaměstnanec v rozhodném období nepracoval, vyvstává tím pro zaměstnance - má-li mít ve sporu úspěch - povinnost tvrzení, že opravdu vykonal pro zaměstnavatele práci, a povinnost označit důkazy potřebné k jeho prokázání (srov. obdobně rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 20. 12. 2012 sp. zn. 21 Cdo 3989/2011, který byl uveřejněn pod č. 46 ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 2013).)“

Súd v podstate povedal, že po unesení dôkazného bremena zamestnávateľom, musí zamestnanec tvrdiť a označiť dôkazy k preukázaniu pravdy (povinnost tvrdit, že opravdu vykonal...). Potom čo tak urobí, už zamestnávateľ uniesol svoje dôkazné bremeno až kým zamestnanec nepreukáže skutočnú pravdu, nebude mať zamestnanec v spore úspech. Z toho plynie asi toľko, že aj keď sa nezmení bremeno tvrdenia, môže sa meniť dôkazné bremeno účastníka. Alternatívna formulácia vypadla a hovorí sa o bremene tvrdenia a dôkaznom bremene, ktoré majú spoločne za následok procesný úspech. To je dané tým, že dôkazné bremeno je podľa súdu naviazané na bremeno tvrdenia. Má to určite logiku, lebo ak netvrdíme to čo tvrdiť máme aby sme boli v spore úspešný prehráme, aj keď svoje tvrdenia dokážeme. Iba dokázanie tvrdení, ešte nie je unesením dôkazného bremena, môže ísť aj o dokázanie pravdy.

K tomu, ešte úryvok z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 M Cdo 17/2010 zo dňa 28.03.2012, ktorý hovorí o význame preukázania pravdy a dôkaznom bremene:

Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka.“

Hovorí sa tu o nepreukázaní pravdivosti (opačná situácia k preukázaniu pravdy), a ak sa pravda nepodarí dokázať, a nedokáže sa ani nepravda, iba vtedy nastúpi dôkazné bremeno – a to, treba vnímať tak ako ho súd ďalej vysvetlil:

„Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.“

Inak povedané – unesenie dôkazného bremena znamená procesný úspech, ktorý nemusí nastať iba vtedy ak bola preukázaná pravda, ktorú účastník tvrdí. Ak ale tvrdenie nie je dostatočne preukázané dôkazmi, súd ho považuje za nepravdivé a znamená procesný neúspech, teda má dopad na celkové dôkazné bremeno účastníka. Ak niekto unesie svoje dôkazné bremeno, druhá strana môže mať procesný úspech iba ak preukáže pravdu.


3. Popretie negatívnej dôkaznej teórie?

Uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 6 As 59/2012 – 45 zo dňa 17.07.2013:

„V nyní posuzovaném případě však nelze z teorie negativní vycházet.“

V tomto rozhodnutí súd negatívnu dôkaznú teóriu nezavrhol, nechce ju však aplikovať na tento prípad – implicitne tak ale musel pripustiť jej aplikovateľnosť vo všeobecnej rovine. Čo konajúci súd rozumel pod negatívnou dôkaznou teóriou nepovedal, zrejme však vychádzal z časti rozhodnutia Ústavného súdu ČR uvedenej v rozsudku v bode 14, posledná veta:

„Podobně Ústavní soud ve svém nálezu ze dne 7. 4. 2010, sp. zn. I. ÚS 22/10, konstatoval: Povinnost tvrzení a zejména prokazování má však své mantinely, mezi něž patří uplatnění pravidla neexistence se neprokazuje, vycházející z tzv. negativní důkazní teorie, neboť po nikom nelze spravedlivě požadovat, aby prokázal reálnou neexistenci určité právní skutečnosti (bod 24).“

Z citovaného úryvku vyplýva, že ÚS ČR povedal: Existuje pravidlo – neexistencia sa nedokazuje – a jeho východiskom je negatívna dôkazná teória, ktorou konkrétne rozumel, že po nikom nemožno spravodlivo dokazovať neexistenciu určitej skutočnosti. Ak po nikom tak po nikom. S odkazom na doktrínu ale potvrdil, že presunom mal na mysli zmenu v osobe zaťaženej dôkazným bremenom: „Negativní důkazní teorie, která ve svém důsledku přenáší důkazní břemeno na protistranu (či na rozhodující orgán), se uplatní jen tehdy, když neexistence, která je předmětem zkoumání, má trvající charakter (viz Svoboda, K.: Dokazování. Praha: ASPI – Wolters Kluwer, 2009, str. 29).“ Nepovedal, či presun znamená zánik dôkazneho bremena na jednej strane a jeho prenesenie na druhú stranu – teda zmenu toho, či by mala strana procesný úspechu/neúspech za súčasného stavu dokazovania.

Súd konajúci vo veci pokračoval ďalej a:

„Podle § 50f odst. 9 o. s. ř. (ve spojení s § 42 odst. 5 s. ř. s.) totiž platí, že: Není-li dokázán opak, považují se údaje uvedené na doručence za pravdivé“.

V konkrétnej veci svedčí dokazovanej skutočnosti z § 50f odst. 9 o. s. ř. domnienka (niečo čo nemusí byť v súlade realitou). To znamená, že ak sú preukázané iné skutočnosti, vyvodíme z nich ďalšie - napr. to, že bola zásielka doručovaná, vyvodíme z toho, že máme od nej podací lístok. To potvrdzuje v nasledujúcej časti:

„Nejvyšší správní soud tedy musí ze zákona vycházet z premisy pravdivosti údajů uvedených na doručence obálky obsahující usnesení č. j. 8 Ca 313/2006-33, přičemž doručenka splňuje všechny náležitosti uvedené v § 50f odst. 1 a 3 o. s. ř. Vyplývá z ní, že stěžovateli bylo doručováno tzv. fikcí a za den doručení se považuje 20. 8. 2007 (viz bod [13] tohoto usnesení). Zásada neexistence se neprokazuje je tak v tomto případě zákonem popřena, neboť v situaci, kdy z doručenky plyne, že stěžovateli byla zanechána výzva k vyzvednutí písemnosti, je to on, kdo musí prokázat, že daný údaj je nepravdivý (srov. rozsudek Nejvyššího správního soudu ze dne 10. 2. 2010, č. j. 1 As 2/2010-80).“

Neznamená to, že zásielka bola aj skutočne doručovaná – poštárka ju mohla cestou stratiť.

Faktom je, že konajúci súd v konkrétnom prípade odmietol negatívnu dôkaznú teóriu (neotáčal dôkazné bremeno na iný subjekt) a využil nepriame dôkazy, alebo ako súd nazval myšlienkový postup, ktorým uložil dôkaznú povinnosť, nastala konkretizácia skutkových tvrdení. To vyplýva z bodu 10. diskutovaného rozhodnutia. (Podstata právnej/skutkovej otázky bola v tom, či má unesenie alebo neunesenie dôkazného bremena (procesný úspech alebo neúspech) spočívať v preukazovaní včasnosti doručenia zásielky alebo to, že zásielka nebola doručená v čas):

„Nejvyšší správní soud se přípisem č. j.-16 ze dne 15. 2. 2013 dotázal na okolnosti včasnosti kasační stížnosti, na což stěžovatel reagoval dne 25. 2. 2013. Poté zdejší soud ustanovil usnesením č. j.-27 ze dne 20. 5. 2013 stěžovateli zástupce pro řízení o kasační stížnosti, kterého zároveň vyzval ke skutkové a právní konkretizaci námitky týkající se doručování předmětných usnesení městského soudu. Zdejší soud má proto za to, že stěžovateli poskytl adekvátní prostor vyjádřit se k otázce včasnosti [srov. nález Ústavního soudu ze dne 30. 4. 2009, sp. zn. III. ÚS 2637/08 (všechna rozhodnutí Ústavního soudu uvedená v tomto usnesení jsou dostupná na nalus.usoud.cz)].“

Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22 Cdo 3108/2010 zo dňa 26.02.2013 22.

Tento rozsudok nahlodáva mýtus o nemožnosti dokázania toho čo sa nestalo a negatívnu dôkaznú teóriu vyslovene odmieta:

„Jestliže tedy žalobkyně v žalobě jako svůj stěžejní argument uplatnila námitku relativní neplatnosti kupní smlouvy založenou na absenci jejího souhlasu, tj. namítla neplatnost právního úkonu pro určitý nedostatek náležitostí právního úkonu, který činí právní úkon neplatným, důkazní břemeno ohledně skutečností nasvědčujících tomu, že předpoklady platnosti právního úkonu nebyly splněny, tíží v řízení žalobkyni.“

Súd priznal, že ide o dokazovanie negatívnej skutočnosti (že sa niečo nestalo), dôkazné bremeno na žalovanú ale nepreniesol, ani sa k jeho presunu nevyjadril. Negatívnu dôkaznú teóriu vlastne odmietol. A chcel aj povedať prečo:

„Pro úplnost dovolací soud dodává, že proti tomuto závěru nelze důvodně argumentovat skutečností, že žalobkyně je v takovém případě povinna prokazovat tzv. negativní skutečnost. Takový argument je v zásadě poukazem na tzv. negativní teorii dělení důkazního břemene, která vychází z předpokladu, že dokazování neexistujících skutečností je vyloučeno povahou věci, neboť dokázat lze jen to, co existuje, nikoliv to, co neexistuje (např. Bekch, H.: Die Beweislast nach dem Bürgerlichen Gesetzbuch, 1899 nebo Fitting, H. : Die Grundlagen der Beweislast, Zeitschrift für Zivilprozess 13, ročník 1889, str. 1 a násl.). Tato teorie je však současnou civilistickou doktrínou s podrobnou argumentací považována za překonanou se zdůrazněním, že, negativní skutečnosti lze řádně dokazovat a v soudní praxi k tomu také často dochází a s tím, že jako určité specifikum se v takových případech uplatňuje snad jen častější použití nepřímých důkazů. (Macur, J.: Dělení důkazního břemena v civilním soudním sporu, Brno, Masarykova univerzita, 1996, str. 34).“

Argument prof. Macúra o nepriamych dôkazoch, ako o niečom čo z časti nahlodáva negatívnu dôkaznú teóriu, nás môže posunúť ďalej. Príklad na nepriamy dôkaz negatívnej skutočnosti môže byť asi taký:

Tvrdenie, že žalovaný 2.11.2016 nebol v Košiciach môžeme dokázať napr. takto:

Nebol 2.11.2016 v Košiciach, lebo od. 1.11 do 3.11 bol na Belize, čo je doložené pečiatkou v pase. (Podobná situácia ako dokazovanie neprítomnosti zamestnanca v práci, ktorému dokážeme, že tam nebol ak preukážeme, že bol v pracovnom čase na kúpalisku). Alebo rýdzo empirický dôkaz – 2.11.2016 nebola nedeľa, lebo z kalendára zistíme, že nebola, alebo zistíme, od svedkov, že bola streda (priamy dôkaz). Podkopáva sa tak východisko negatívnej teórie, že všetky negatívne skutočnosti nemožno dokázať – možno ich dokázať ak existujú skutočnosti, ktoré vylučujú ich existenciu.

K samotnému odmietnutiu argumentom „prekonania“ negatívnej dôkaznej teórie, sa žiada uviesť, že ide skôr len o vyvrátenie toho, že by sa mala nazývať „negatívnou“.


4. Čo je obrátenie, presun dôkazného bremena a je vôbec potrebné spájať ich s negatívnou dôkaznou teóriou ?

Niečo také, ako negatívna dôkazná teória, ako spravodlivostný korektív dokazovania, môže existovať. Označovať ju za negatívnu je asi nesprávne – lebo neexistencia skutočnosti nie je to, to čo by toto pravidlo vystihovalo. To je problém toho, čo pod negatívnou dôkaznou teóriou rozumieme. Ide o jej aplikáciu vždy ak sa stretneme s úvahou, že „nemožno preukazovať neexistenciu“ alebo musí nastať aj účinok tejto neexistencie ako presun dôkazného bremena?

Z môjho pohľadu, ak o nej chceme hovoriť ako o normatívnom pravidle, tak musia byť splnené jej predpoklady (existencia povinnosti dokazovať negatívnu skutočnosť) a tiež musia nastať jej následky (presun dôkazného bremena, tým. rozumiem, že sa dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti A, ktoré mala jedna strana prenesie na druhú stranu sporu). Negatívnu dôkaznú teóriu tak chápem ako prvé spomenuté rozhodnutie KS KE/3Cob/112/2014, alebo ako je uvedené rozhodnutie ÚS ČR.

Ak ju spájame s dôkazným bremenom, tak by sme mali uvažovať o tom, že dôkazné bremeno je inštitút, ktorý nám umožňuje rozhodovať kto má za aktuálneho stavu dokazovania procesný úspech (resp. neúspech), ale iba dovtedy kým je stav sporu nejasný. Neúspech má ten, kto svoje dôkazné bremeno neuniesol. Ten kto mal úspech má buď skutočnú pravdu (preukázal skutočnú realitu – materiálnu pravdu – tá sa nedá vyvrátiť dokázať opak), alebo mal iba formálnu pravdu - uniesol dôkazné bremeno. Logicky by mala na konci sporu pripadať do úvahy iba jedna z týchto situácií procesného úspechu.

O negatívnej dôkaznej teórií by sme potom nemali uvažovať, keď je pre stranu možný nepriamy dôkaz skutočnosti (to čo vyplýva z diela prof. Macúra). To ale zároveň znamená, že musíme pripustiť, že v tých prípadoch nesmieme nikdy žiadať dokázať až úplnú pravdu, ale iba uniesť dôkazné bremeno.

To už nevyhnutne vedie k úvahe, aký je rozdiel, medzi presunutím, či otočením dôkazného bremena a nepriamym dôkazom? Kedy teda potrebujeme takú teóriu?

Predstavme si spor medzi osobou 1. a 2. Iba jedna z nich môže mať procesný úspech. Keďže každý spor musí byť rozhodnutý, procesný úspech má práve jeden z nich. (čiastočný úspech nechávam stranou, lebo znamená, že sa táto úvaha bude robiť 2X). Práve dôkazné bremeno nám umožňuje rozhodnúť každý spor, a teda rozhodnúť spor aj vtedy, ak nevieme zistiť úplnú materiálnu pravdu. Ak je negatívna dôkazná teória spojená s dôkazným bremenom, tak možno o nej uvažovať iba vtedy ak nemožno dokázať materiálnu pravdu a dôkazné bremeno, je jediný inštitút, ktorý nám spor umožní rozhodnúť.

Nepriamy dôkaz znamená:

Osoba 1. dokáže skutočnosti X,Y,Z a vyvodíme z toho, že nastala skutočnosť A. Ak je možný priamy dôkaz, osoba môže preukázať aj priamo A. Že z X,Y,Z vyvodíme A – znamená, že aplikujeme právnu fikciu, domnienku (právnu, alebo zo skúsenostných poznatkov sudcu)

V prípade negatívnej dôkaznej teórie musí byť A negatívna skutočnosť, u ktorej nejde preukázať materiálnu pravdu - preto vždy nastupuje dôkazné bremeno, a to musí byť aspoň potenciálne unesiteľné. Stane sa teda toľko, že osoba 1. nemôže preukázať A, preto stačí ak preukáže X, Y, Z.

Obrátenie dôkazného bremena pri negatívnej dôkaznej teórií potom môže znamenať:

Osoba 1. nemôže dokázať A, (lebo A je negatívna skutočnosť) a preto osoba 2. musí preukázať A. To je nezmysel - nemôže preukázať osoba 1., preto to bude preukazovať 2.? Nikto, ale predsa niekto. Čo majú „definície“ negatívnej dôkaznej teórie spoločné je, že vychádzajú z toho, že na nikom nemožno spravodlivo požadovať dôkaz, že sa niečo nestalo. Je spravodlivé presunúť dôkazné bremeno z 1. na 2., ak je dôvodom presunu, to že 1. ho nevie uniesť, lebo sa to nedá (skutočnosť, ktorú nemožno preukázať je predpokladom aplikácie tejto teórie)? Čo negatívna dôkazná teória vlastne vyrieši?

Možné sú tieto situácie:

Ak osoba 1. nikdy nemôže preukázať A, tak osoba 2. bude mať povinnosť preukázať nonA (A je negatívna skutočnosť - logicky tak pôjde o negáciu negácie tj. pozitívum). To funguje vždy iba formálne logicky.

Častým príkladom na negatívnu dôkaznú teóriu je spor dlžníka a veriteľa o splnenie dlhu. Pri tom sa traduje, že nesplnenie dlhu nemôže veriteľ dlžníkovi preukázať. Negatívna dôkazná teória má potom zmeniť to, že dlžník ma preukázať, že dlh splnil inak nastane jeho procesný neúspech. Stav nesplnenia dlhu ale nie je opakom (negáciou) splnenia – ide o úsek (nesplnenie dlhu) na časovej priamke a bod, ktorý ho ohraničuje (splnenie dlhu).

To potom znamená: Ak osoba 1. Nemôže preukázať A, tak osoba 2. bude mať povinnosť preukázať B? Potom ale treba riešiť otázku vzťahu A a B. Uvedené by mohlo byť prakticky možné, ak by B bolo v určitom vzťahu k A. Napr. vylučujú sa ako sobota a nedeľa, alebo v kauzálnom vzťahu, ak sa stane B, tak sa stane A (zásielka bola podaná na pošte, preto bola aj doručovaná). Kauzálny vzťah ale môže byť aj iný, napr. Ak A je nevyhnutnou podmienkou B, tak vyvrátenie A, znamená že nemohlo nastať ani B (ak nebolo manželstvo, nemožno sa ani rozviesť).

V čom je ale potom negatívna dôkazná teória iná ako nepriamy dôkaz alebo konkretizácia tvrdení?

Rozdiel vnímam v tom, že doložiť nepriame dôkazy a povinnosť konkretizovať má stále ta istá osoba, ktorá tvrdí A. Nedokazuje však už A, ale iba X,Y,Z. Ide teda o nahradenie dôkazu jednej skutočnosti inými, a to sa ešte môže spojiť aj s otočením dôkazného bremena – zákonite sa tým ale mení vždy aj skutočnosť ktorá má byť preukázaná. Nemôže však ísť o presun v zmysle u jedného dôkazné bremeno zaniká a prenáša sa na druhého. Presun ale môže znamenať, že bremeno tvrdenia plynúce z tvrdení osoby. 1 je dôkazným bremenom osoby. 2. (Otáznym potom je, či tým dôkazným bremenom osoby je od počiatku - nikdy ani nebolo dôkazným bremenom osoby. 1 alebo bolo prenesené z 1. na 2.)

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 13/2009 zo dňa 24.02.2010

Toto rozhodnutie sa týka práve preukazovania splnenia dlhu:

Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.“

Súd akceptoval ako východisko negatívnej dôkaznej teórie, že na nikom nemožno spravodlivo požadovať neexistenciu určitej trvajúcej právnej skutočnosti a jej dopad na dôkazné bremeno. V tomto prípade, tak aj skutočne aplikoval negatívnu dôkaznú teóriu.

Podstatou sporu bolo vrátenie peňažného dlhu. Žalovaný tvrdil, že dlh vrátil a dôkazom mu bola fotokópia listiny. Na nej asi bola kvitancia (rozhodnutie na začiatku hovorí o kvitančnom liste). Žalovaný odôvodnil aj nemožnosť predloženia originálu – bol mu ukradnutý. Žalobca poprel kvitanciu – zrejme iba tvrdením, že ide o podvrh. (cit: Pokiaľ žalobca poprel pravosť predloženej neoverenej fotokópie potvrdenia označiac ho za podvrh, nedošlo tým podľa názoru dovolacieho súdu k presunu, resp. k prerozdeleniu dôkazného bremena, v tom zmysle, že by žalobcovi vznikla povinnosť preukázať svoje tvrdenie, že listina nie je pravá.)

Ďalšia argumentácia znela nasledovne:

„U súkromných listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je nej uvedený ako vystaviteľ, a správnosť, t.j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.“

Listina, ktorou sa potvrdzuje splnenie dlhu, je kvitancia. Komu svedčia priaznivé dôsledky z kvitancie? Ak by sme odpovedali na túto otázku vo všeobecnosti, tak z kvitancie bude priaznivé dôsledky pre seba vyvodzovať spravidla dlžník. Samozrejme iba, ak je priaznivým dôsledkom preukázanie splnenia dlhu. Ak vystaviteľ kvitancie, žalujúci dlžníka, chce vyvodiť priaznivé dôsledky pre seba (tj. že dlh mu ešte nebol splnený) musí tvrdiť, že listina – nie je kvitancia, inak sa má za to, že dlh bol splnený. Čo má byť komu na prospech, vieme s určitosťou až v konkrétnej veci.

Ďalej bolo ukázané, že veriteľ nevyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky z kvitancie, ale z toho, že dokáže, že listina kvitanciou nie je. Rozhodnutie najprv pokračuje tým, že:

„Bolo preto povinnosťou žalovaného preukázať pravosť predloženej listiny, teda to, že potvrdenie o vrátení pôžičky v celom rozsahu bolo skutočne vystavené žalobcom. Tento záver možno vyvodiť aj uplatnením spomínanej tzv. negatívnej dôkaznej teórie na danú situáciu.“

Nasleduje vysvetlenie :

Žalobca tým, že poprel pravosť predloženej listiny v podstate tvrdil, že ju nikdy nevystavil, teda tvrdil jej neexistenciu. Preukázanie reálnej neexistencie listiny nebolo možné od neho spravodlivo požadovať, lebo podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca trvajúci charakter zásadne nepreukazuje.“

Negatívna skutočnosť je niekedy iba formulačným problémom. Rovnako negatívne môže byť naformulovaná skutočnosť, ktorú tvrdí v tomto prípade dlžník a ktorú tvrdí veriteľ (z rozhodnutia pritom vyplýva, že rozhodujúcou skutočnosťou pre výhru jedného z účastníkov je zistenie, či dlh bol splnený).

Dlžník (žalovaný) tvrdí, že existuje fotokópia kvitancie a existuje splnenie dlhu (inak preformulované: netrvá nesplnenie dlhu).

Veriteľ (žalobca) tvrdí, že ide o falošnú listinu, nie kvitanciu a splnenie dlhu nenastalo (inak preformulované: neexistuje splnenie dlhu).

Ktorá z týchto skutočností je trváca? Ak vznikne dlh, má sa predpokladať za to, že existuje stav, kedy je dlh splnený alebo nesplnený?

Myslím, že trvácou skutočnosťou je v tomto prípade práve nesplnenie dlhu a nie splnenie dlhu.[3] Preukazovať neexistenciu trvácej skutočnosti môžu mať po preformulovaní obaja (aj keď pôjde už o inú skutočnosť, než pôvodne tvrdenú)

Súd si však urobil záver, že preukazovať mal žalobca (veriteľ)a to to, že listina nie je pravá, a teda, že ju nevystavil (čo znamená že kvitančný list neexistuje). Nevystavenie tak mala byť trvajúca skutočnosť – po vzniku dlhu existuje stav, kedy kvitancia je nevydaná a stav trvá, až kým kvitancia nie je vydaná.

Kvitancia je v tomto prípade skutočnosť B z ktorej sa inak môže vyvodiť skutočnosť A (splnenie dlhu). Do úvahy sa tu ale pletie domnienka spätá so súkromnou listinou, a štandard potrebný na vyvrátenie písomnej kvitancie, ktoré sú u nás nejasnými otázkami. (napr. III. ÚS 288/2016, alebo Sedlačko, F. In Števček, M. a kol. Občiansky zákonník. II. zväzok. Praha: C.H. Beck, 2015, s. 2007-2008). To, že išlo o fotokópiu by som radšej nechal stranou.

Je ale zrejmé, že súd sa chcel vyhnúť tomu, aby kvitanciu stačilo poprieť iba tvrdením, že je nepravá – prezradí sa, keď vyslovil názor, že inak by ju mal veriteľ poprieť, a to by bol dôkaz, ktorý by nemohol veriteľ uniesť. Skutočnosť nesplnenia dlhu, tak bola v dokazovaní „prebitá“ existenciou kvitancie:

„Pokiaľ žalobca poprel pravosť predloženej neoverenej fotokópie potvrdenia označiac ho za podvrh, nedošlo tým podľa názoru dovolacieho súdu k presunu, resp. k prerozdeleniu dôkazného bremena, v tom zmysle, že by žalobcovi vznikla povinnosť preukázať svoje tvrdenie, že listina nie je pravá.“.

Súd hovorí o prerozdelení dôkazného bremena, jeho účinkom má byť, že žalobcovi nevznikla povinnosť dokazovať svoje tvrdenia, ale má ich vyvrátiť žalovaný.

Úvaha potom mohla vyzerať asi takto:

Že nie je B (neexistuje kvitancia) ale neznamená, že nemožno dokázať ani A (splnenie dlhu). Dlh nezaniká vystavením kvitancie ale splnením. Potenciálnu možnosť, preukázať skutočnú pravdu tak mal dlžník, lebo dôkaz splnenia nie je preukazovaním toho, čo sa nestalo. Neexistenciu B súd vyvodil z toho, že uložil dlžníkovi povinnosť preukázať pravosť listiny, aj keď nešlo o jeho tvrdenie, že listina nie je pravá. Takéto tvrdenie by bolo aj nezmyselné. Má teda dokázať opak toho, čo tvrdil veriteľ (nie dokázať to čo tvrdil veriteľ). Kto sa ale dovoláva účinkov kvitancie, implicitne musí tvrdiť, že je pravá a správna.

Negatívna dôkazná teória neznamenala ani tak presun dôkazného bremena na druhú stranu, aspoň nie v zmysle, žeby to bol odrazu dlžník, ktorý by mal preukazovať to, čo mal predtým preukázať veriteľ, ale ponechanie dôkazného bremena na dlžníkovi, ktorý ho mal uniesť ešte konkretizáciou.

Či došlo k zmene v dôkaznom bremene strán je presne na hranici, ktorá je určená odpoveďou na otázku: či vznikla, alebo nevznikla v danom spore povinnosť veriteľa vyvrátiť kvitanciu? Súd zaujal záver, že bola by vznikla ale bránila jej „negatívna dôkazná teória“. Negatívna, dôkazná teória nám tak v tomto spore vylúčila dôkaznú situáciu, ktorá nemôže nastať – je nespravodlivá.

Na tomto prípade vidieť paralelu s prípadom zamestnanca, ktorý by mohol aj skutočne preukázať, že prácu vykonal. Rozdiel je ale v tom, že veriteľ nemá nikdy možnosť preukázať pravdu o nesplnení dlhu, ani hypotetickú, zatiaľ čo zamestnanec má potenciálnu možnosť preukázať pravdu, že pracoval.

Práve v tomto, smere by mohlo ísť pri negatívnej dôkaznej teórií o niečo skutočne iné ako iba o konkretizáciu svojich skutkových tvrdení a ich dôkazu. Ide však až o nadväzujúci krok, kedy jedna zo strán už uniesla svoje dôkazné bremeno, ale druhá strana objektívne nemá možnosť preukázať pravdu.

Do diskusie

Negatívna dôkazná teória sa javí často ako zbytočná. Vo vyššie uvedených rozhodnutiach bola väčšinou chápaná, nie ako pravidlo iba ako východisko (dogma) „že nemožno dokazovať čo sa nestalo“. Iba to však nehovorí nič o jej účinkoch - presun, alebo otočenie, prerozdelenie dôkazného bremena, ktoré môžu byť nejasné a môžu spôsobiť jej splynutie s nepriamym dokazovaním, alebo konkretizáciou skutkových tvrdení. Pri tých ale nenastáva zmena v osobe, ktorá dôkazné bremeno (resp. asi skôr dôkaznú povinnosť) nesie. Mení sa iba dokazovaná skutočnosť.

V súvislosti s možným obrátením dôkazného bremena sa možno inšpirovať tým, čo hovorí Pulkrábek (Pulkrábek, Z. O dokazování negativních skutečností v civilním soudním řízení (a o některých zásadách zjišťování skutkového stavu vůbec). In Právní rozhledy. 2013, č. 17) Nespája ale s negatívnou dôkaznou teóriou, ale hovorí o obrátení dôkazného bremena v súvislosti s nespravodlivým dôkazným bremenom. Vtedy navrhuje hodnotiť určité kritéria na strane zaťaženej dôkazným bremenom a na strane oponenta, ktoré by na nespravodlivé rozloženie dôkazných bremien mohli poukazovať. „Negatívna dôkazná teória“ (pod ňou však už treba rozumieť asi iba to, že na nikom nemožno žiadať preukázanie skutočnej pravdy o niektorých skutočnostiach) je iba jednou z podmienok.

Navrhuje tieto kritéria:

Na strane zaťaženej dôkazným bremenom, by mohlo ísť o situácie kedy 1. negatívnu skutočnosť nebolo možné dokázať a 2. nebolo možné si o nej zaobstarať dôkaz vopred a zároveň na strane oponenta by nastala situácia 3. kedy existovala možnosť preukázať pozitívum alebo 4. zaobstarať si dôkaz o ňom vopred, ak je to možné spravodlivo žiadať.

Týmto príspevkom som chcel upozorniť iba na to, že ak chceme negatívnu dôkaznú teóriu skúmať, mali by sme ju najprv funkčne vymedziť a už to môže byť problém. Pokiaľ má byť jej vymedzenie také, že bude splývať s nepriamym dokazovaním, či konkretizáciou tvrdení, mali by sme sa zamyslieť, či ju pre riešenie problémov skutočne potrebujeme.

Pokiaľ teda Tomáš v príspevku hovorí, že: „Až na jednu výnimku (rozhodnutie odvolávajúce sa na dielo profesora Macura), možno konštatovať, že judikatúra pomerne ustálene akceptuje a uplatňuje negatívnu dôkaznú teóriu ako prirodzený, ústavnokonformný a racionálny výsledok právnej interpretácie procesných noriem.“, žiada sa mi, aspoň pokiaľ ide o vybrané rozhodnutia, nesúhlasiť. Mám pochybnosť, či v ich prevažnej väčšine išlo o aplikáciu negatívnej dôkaznej teórie (výnimka asi iba posledné rozhodnutie) alebo spomenutie, že niečo také ako negatívna dôkazná teória existuje. Aj keď bola spomenutá, tak bola spomínaná rôzne.

Tým čo sa dostali až sem veľmi pekne Ďakujem :)

[1] http://www.ulpianus.sk/blog/negativna-dokazna-teoria-pojem-a-judikatura/,

[2] Správnejšie by asi ale bolo povedať, že evidencia je dôkazný prostriedok a dôkazom je nejaký údaj v nej obsiahnutý.

[3]Napr. rozhodnutie KS ZA 9 Co 720/2014: „Jednou je tzv. negatívna dôkazná teória, na ktorú aj navrhovateľ poukazuje v odvolaní. Vychádza z toho, že nemožno od účastníka spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti, keď typickým príkladom negatívneho skutkového tvrdenia je, že odporca nezaplatil. Vtedy dochádza k preneseniu dôkazného bremena na odporcu aj napriek tomu, že ide o tvrdenie navrhovateľa. Odporca potom musí preukázať, že zaplatil. Dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že bolo zaplatené, sa teda presúva na odporkyňu.“)


Názory k článku Pár poznámok k negatívnej dôkaznej teórií (diskusia):


  Juraj Gyarfas, 05. 11. 2016 v 18:49 - privítanie

Ahoj Dušan, s radosťou vítam nového prispievateľa a skvelý príspevok na zaujímavú tému. Myslím, že to trochu súvisí aj s otázkou dôkazného bremena, o ktorom pred pár rokmi písala Nora. K meritu sa snáď ešte vyjadrím, ale aspoň privítanie som si nechcel nechať ujsť :-)

  Milan Hlušák, 07. 11. 2016 v 00:34 - Teória (analýzy) noriem

Na ulpiane som práve písal, že je zarážajúce, ako sa súdy stále odvolávajú na negatívnu dôkaznú teóriu, hoci tá je už viac ako sto rokov prekonaná tak v angloamerickom, ako aj kontinentálnom práve.

Používanie tejto teórie je navyše aj zbytočné, pretože v mnohých prípadoch rovnaký výsledok možno dosiahnuť všestrannejšou a hlavne lepšie zdôvodnenou Rosenbergovou teóriou noriem.

Tá je založená na delení právnych noriem na normy základné, protinormy, protinormy protinoriem atď. Strana v spore potom dokazuje len prvky tej normy, ktorej sa dovoláva, a to bez ohľadu na to, či sa tieto prvky týkajú existencie alebo neexistencie určitej skutočnosti. Veľmi zjednodušene (a nie celkom presne) sa dá povedať, že skutočnosti, ktoré zakladajú žalovaný nárok, dokazuje žalobca, a skutočnosti, ktoré nárok vylučujú alebo zrušujú, dokazuje žalovaný (rovnako tak výslovne aj § 269 uhorského OSP). Ak napr. žalujem o vrátenie pôžičky, dokazujem vznik nároku, t. j. uzavretie zmluvy a poskytnutie peňazí. Ak dlžník tvrdí, že dlh splatil, musí to preukázať on.

Zbytočnosť použitia negatívnej dôkaznej teórie veľmi pekne vidieť napr. v uvedenom rozhodnutí NS SR o pravosti kvitancie pri pôžičke (4 Cdo 13/2009). NS SR v ňom celkom jasne (hoci nie výslovne) vychádza z teórie noriem. Na jej základe dospel k správnemu záveru, že je na dlžníkovi, aby preukázal splatenie pôžičky. O to sa v tomto prípade dlžník snažil predložením kvitancie, ktorú však veriteľ poprel. Za tejto situácie úplne stačilo odôvodniť rozhodnutie asi takto: dôkazné bremeno splatenia pôžičky nesie v zmysle teórie noriem dlžník. Aby ho uniesol, musí predložiť dôkaz, ktorý s vysokou mierou pravdepodobnosti (až na hranici istoty) preukáže splatenie pôžičky. Ak však veriteľ poprel pravosť kvitancie a dlžník žiadny ďalší dôkaz nenavrhol, o vysokej miere pravdepodobnosti splatenia pôžičky nemožno hovoriť. Dlžník preto neuniesol svoje dôkazné bremeno. Treba preto vychádzať zo záveru, že pôžička splatená nebola.

Namiesto toho sa však NS SR odvolal (medzi iným) na negatívnu dôkaznú teóriu, a to hneď v dvoch smeroch: jednak že veriteľ nemôže dokazovať NESPLATENIE pôžičky, a jednak že nemôže dokazovať ani NEEXISTENCIU kvitancie. V obidvoch prípadoch je však odvolávanie sa na negatívnu dôkaznú teóriu zbytočné. Na základe teórie noriem (ktorú NS SR celkom zjavne aplikoval) veriteľ totiž ohľadne splatenia pôžičky dôkazné bremeno nenesie. Nenesie ho teda ani ohľadne vystavenia (pravosti) kvitancie. Podľa mňa tak zo strany NS SR išlo o nadprácu, ktorej výsledkom je to, že i naďalej u nás žije mylná predstava, že neexistencia sa zásadne nepreukazuje.

  Dušan Rostáš, 10. 11. 2016 v 20:55 - Teória analýzy noriem

Dobrý deň, ďakujem veľmi pekne za reakciu.

Osobne sa s negatívnou dôkaznou teóriou, tak ako bola predstavená v uvedených rozhodnutiach nesúhlasím. Ako som spomínal v príspevku, dokonca si myslím, že vo väčšine rozhodnutí bola iba spomenutá, no aplikovaná nebola.

Čo sa týka (4 Cdo 13/2009) tiež si myslím, že bola použitá zbytočne, avšak preto, že fotokópia kvitancie nie je kvitancia a ani listina na ktorej by bol podpis, preto ju ako dôkaz asi stačilo iba spochybniť tvrdením - je to podvrh, takú listinu som nevidal.

To čo ste napísali "nenesie preto dôkaz ani o pravosti kvitancie" je podľa mňa presne to, čo súd vedome nechcel povedať - súd vychádzal z toho, že je pravá:

„Pokiaľ žalobca poprel pravosť predloženej neoverenej fotokópie potvrdenia označiac ho za podvrh, nedošlo tým podľa názoru dovolacieho súdu k presunu, resp. k prerozdeleniu dôkazného bremena, v tom zmysle, že by žalobcovi vznikla povinnosť preukázať svoje tvrdenie, že listina nie je pravá.“

Myslím si však, že ani teória analýzy noriem nám neumožní úplne zavrhnúť negatívnu dôkaznú teóriu. Doposiaľ tomu rozumiem tak, že negatívna dôkazná teória je výnimka z pravidla, zatiaľ čo teória analýzy noriem je pravidlo, ktorým sa určuje, kto má dôkazné bremeno.

Navyše, nie vždy existuje protinorma, ktorej sa môže druhá strana dovolávať. Brániť sa môže aj tým, že tvrdí, že nie sú splnené všetky predpoklady normy - tj. popiera nejaké skutočnosti ktoré tvrdí druhá strana, z ktorých vyvodzuje, že sa má norma aplikovať. (Splnenie, pri dlhu je podľa mňa iná, nová, skutočnosť, než nesplnenie)

A a B majú dohodu o zmluvnej pokute - A zaplatí 100 ak nedodá sprievodné dokumenty pre B?

Čo musí B preukázať aby sa úspešne dovolal zmluvnej pokuty? Pri pôžičke, asi stačí preukázať, že vznikla zmluva - potom sa očakáva, že bude pôžička splnená. Avšak je to rovnaké aj pri zmluvnej pokute?







  Milan Hlušák, 12. 11. 2016 v 10:09 - Ad Dušan

Ak strana tvrdí, že určitá skutočnosť neexistuje, potom treba skúmať, či takáto neexistencia — parafrázujúc angloamerické právo — je podstatným („essential“) elementom normy, ktorej sa strana dovoláva. Ak ním je, dôkazné bremeno ohľadne neexistencie nesie ona. Ak ním nie je, strana neexistenciu preukazovať nemusí: je na protistrane, aby preukázala existenciu.

V tých prípadoch, kedy strana nesie dôkazné bremeno o neexistencii, na preklenutie prípadných nespravodlivostí môže poslúžiť niekoľko nástrojov.

Tak napr. v Nemecku — aspoň pokiaľ viem — strana nemusí detailne substancovať svoje tvrdenie o neexistencii skutočnosti. Naopak, sprísnenou povinnosťou substancovania je zaťažená protistrana. Tá musí uviesť konkrétne okolnosti svedčiace v prospech existencie spornej skutočnosti (cf. § 151(2) C.s.p.); len všeobecné popieranie neexistencie stačiť nebude. Druhá strana (teda tá, ktorá sa dovoláva neexistencie) tak nebude musieť preukazovať neexistenciu v celej svojej šírke, ale postačí, ak sa sústredí na preukázanie, že konkrétne tvrdenia protistrany o existencii nie sú pravdivé (hovorí sa, že nesie tzv. "sekundäre Behauptungslast", t. j. sekundárne dôkazné bremeno)

Pri príklade o zmluvnej pokute by teda dôkazné bremeno o nedodaní dokumentov niesol žalobca. Žalovaný ale bude musieť uviesť konkrétne okolnosti ich dodania. Následne bude mať žalobca možnosť tieto okolnosti vyvrátiť. Ak sa mu to podarí, unesie svoje dôkazné bremeno.

V iných krajinách sa zas používa pravidlo, že strana nemusí preukazovať neexistenciu, ktorej sa dovoláva, ak je obstaranie protidôkazu (t. j. dôkazu o existencii) protistranou výnimočne jednoduchšie, ako obstaranie dôkazu o neexistencii („ease of proof“). Slovami angloamerického práva, dôkazné bremeno (o existencii) nesie žalovaný vtedy, ak práve v jeho poznaní výnimočne spočíva predmet dokazovania („peculiarly lies within his knowledge“).

V súvislosti so zmluvnou pokutou by to znamenalo, že žalovaný bude niesť dôkazné bremeno o dodaní dokumentov. Ak ho neunesie, žalobca bude v spore úspešný.

  Milan Hlušák, 12. 11. 2016 v 10:20 - Protinorma vs. popieranie

Ešte malá poznámka k protinormám a popieraniu.

Z hľadiska dôkazného bremena treba striktne rozlišovať, či je obrana žalovaného založená na protinorme, alebo len na popieraní žalobcových tvrdení. V prvom prípade sa dôkazné bremeno prenáša na žalovaného, ktorý — ak chce byť v spore úspešný — bude musieť pravdivosť svojich tvrdení preukázať s vysokou mierou pravdepodobnosti (až na hranici istoty). V druhom prípade sa dôkazné bremeno neprenáša, tzn. dôkazy žalovaného nemusia preukazovať jeho tvrdenia až na hranici istoty; postačí, ak spochybnia tvrdenia žalobcu tak, že ich súd už nebude môcť považovať za vysoko pravdepodobné.

Rozdiel medzi obranou založenou na protinorme a tou založenou na popieraní je pritom v tom, že pri protinorme žalovaný nepopiera stav tvrdený žalobcom, len k nemu dodáva ďalší prvok, ktorý pôsobí proti aplikácii normy. Prof. Macur to názorne opisoval slovami „áno, ale“. Napr. dlžník z pôžičky sa bráni tým, že „áno“ zmluva bola uzavretá a peniaze poskytnuté (=norma), „ale“ pôžička je už splatená (=pritonorma).

Naopak, pri popieraní žalovaný spochybňuje samotnú normu. Napr. bude tvrdiť, že zmluva nebola nikdy uzavretá alebo že išlo o dar, nie o pôžičku. V takýchto prípadoch žalovaný nebude musieť skoro až na istotu preukázať neuzavretie zmluvy, resp. že išlo o dar. Bude stačiť, ak nahlodá dôveru súdu k tvrdeniam žalobcu.

  Dušan Rostáš, 12. 11. 2016 v 12:20 - Ad Milan

ad) Milan

Myslím, že v tomto sa s Vami vo výsledku zhodnem, avšak aj tak tam vidím, niečo ako "NDT":

"Pri príklade o zmluvnej pokute by teda dôkazné bremeno o nedodaní dokumentov niesol žalobca."

- Dodal by som ešte: Žalobca má dokázať nedodanie dokumentov, lebo je to jeho tvrdenie (teória analýzy noriem). Avšak ak má na ňom ležať dôkazné bremeno od počiatku, tak to znamená, že ak sa v konaní nenavrhne žiadny dôkaz (okrem zmluvy kde je ZP, inak povedané: úplná pasivita žalobcu aj žalovaného) tak to bude žalobca, kto v spore nebude úspešný - prehrá, lebo neuniesol dôkazné bremeno.

Žiada sa mi tu otázka, či má dôkazné bremeno nadväzovať na bremeno tvrdenia (tak ako to povedal súd v rozhodnutí sp. zn. 21 Cdo 1001/2013, rozoberám to v 2. časti príspevku)?

"Žalovaný ale bude musieť uviesť konkrétne okolnosti ich dodania. Následne bude mať žalobca možnosť tieto okolnosti vyvrátiť. Ak sa mu to podarí, unesie svoje dôkazné bremeno."

- To je presne to, že žalovaný má dokazovať niečo čo netvrdí. Prečo? V tom vidím, výnimku z analýzy noriem a preto si myslím, že TAN problém NDT úplne nerieši. Iba konkretizáciu za "NDT" ale nepovažujem - ak ide o konkretizáciu tvrdení iného, to už môže byť niečo iné.

Inak myslím, že tiež zmenu v dôkaznom bremene pripúšťate, preto s Vami na začiatku súhlasím vo výsledku.

Ad) Protinorma vs. popieranie).

Ďakujem, za príklad na protinormu a popieranie. Skúška správnosti, či som porozumel (z pohľadu žalobcu): Ak sa žalobca bráni proti dlžníkovi, ktorý tvrdí, že má kvitanciu, tak neexistuje už protinorma proti splneniu (ak je kvitancia kvitancia), lebo kvitancia je dôkazom, že došlo k splneniu. Hádajú sa tak obaja o tom či splnenie nastalo, alebo nie.

Čo sa týka hranici istoty (dôkazného štandardu) a toho čo je potrebné na výhru žalobcu v prípade vydania kvitancie, tým sme sa asi ozaj dostali k článku, ktorý spomenul Juraj.

  Milan Hlušák, 12. 11. 2016 v 17:04 - Ad Dušan

Ani ja negatívnu dôkaznú teóriu úplne nevylučujem. Nemala by sa však aplikovať pri každom tvrdení neexistencie, ale len výnimočne, napr. keď si to vyžaduje spomenuté pravidlo „ease of proof“. Ešte zopár komentov k Dušanovi:

K prvej zarážke:

1. Podľa teórie analýzy noriem žalobca nesie dôkazné bremeno o nedodaní dokumentov nie preto, že to tvrdí, ale preto, lebo si to vyžaduje norma, ktorej sa dovoláva. Nie každé tvrdenie predstavuje normu, a teda dôkazné bremeno.

2. Ak sa v konaní žiadny dôkaz o neexistencii, resp. o existencii nevykoná (napr. preto, lebo strany žiadny nenavrhli), ešte to nemusí automaticky znamenať žalobcov neúspech. Ako som uviedol, v nemeckom modeli žalobca opierajúci sa o neexistenciu nenesie primárne, ale až sekundárne dôkazné bremeno. Tzn. ak tvrdí, že dokumenty neboli dodané, na začiatku to nemusí preukázať. Ak však bude žalovaný následne tvrdiť, že dodané boli, a toto svoje tvrdenie substancuje, žalobca ho bude musieť vyvrátiť cestou sekundárneho dôkazného bremena. Ak však bude žalovaný len popierať bez substancovania, takéto popretie nebude účinné (čo do istej miery vyplýva priamo z § 151(2) C.s.p.). Súd sa teda bude musieť stotožniť s tvrdením žalobcu, hoci sa žiadny dôkaz v tomto smere nevykonal. Žalobca preto bude mať v spore úspech.

3. Pokiaľ ide o to, či dôkazné bremeno nadväzuje na bremeno tvrdenia, vo väčšine prípadov to bude platiť. Nie však vždy. Napr. v prípade uvedenom v bode 2 bremeno tvrdenia a substancovania nesie primárne žalovaný, hoci dôkazné bremeno nesie žalobca.

K druhej zarážke:

4. Vete, že „žalovaný má dokazovať niečo, čo netvrdí“, som celkom neporozumel. V nemeckom modeli žalovaný nenesie dôkazné bremeno, či dokumenty boli alebo neboli dodané. Ak však tvrdí, že dodané boli, toto tvrdenie musí substancovať (nie dokazovať). Potom je na ťahu žalobca. Ten musí dokázať, že tvrdenia žalovaného nie sú pravdivé. Ak sa mu to nepodarí, úspešný bude žalovaný, hoci nič nedokazoval.

K protinorme a popieraniu:

5. Aj voči splneniu môže existovať protinorma. Napr. bude veriteľ tvrdiť, že „áno“ peniaze prijal a ich prijatie potvrdil, „ale“ išlo o splatenie skôr splatného záväzku dlžníka. V takom prípade sa veriteľ odvoláva na ďalšiu protinormu (napr. § 330 ods. 4 ObZ). A keďže sa s protinormou spája dôkazné bremeno, bude na veriteľovi, aby preukázal pravdivosť svojich tvrdení (t. j. najmä existenciu iného záväzku).

Ak sa však žalobca o takúto protinormu neopiera, len tvrdí, že peniaze nikdy nedostal a žiadnu kvitanciu nevystavil, ide len o popieranie, teda o „hádanie sa“ o skutkovom stave = splnení (pri ktorom dôkazné bremeno nesie žalovaný).

  Juraj Gyarfas, 23. 03. 2018 v 15:16 - k negatívnej dôkaznej teórii

Rád by som upozornil na skvelý článok: Pulkrábek, Z. Znovu a trochu jinak o dokazování negativních skutečností. Právní rozhledy, 1/2018, s. 17.
Autor "pokračuje v boji proti pověře, ktorá stále ještě přežíva v české soudní praxi".

  Juraj Gyarfas, 05. 04. 2018 v 18:25 - NS ČR k negatívnej dôkaznej teórii

"I. Podle ustálené judikatury Ústavního soudu zásadám spravedlivého procesu odpovídá nejen možnost účastníka řízení vyjádřit se k provedeným důkazům, nýbrž i navrhnout důkazy vlastní, přičemž soud sice není povinen provést všechny navržené důkazy, avšak musí o vznesených návrzích rozhodnout a - pokud jim nevyhoví – vyložit, z jakých důvodů (zpravidla ve vztahu k hmotněprávním předpisům, které aplikoval a k právním závěrům, k nimž na skutkovém základě věci dospěl) navržené důkazy neprovedl, resp. pro základ svých skutkových zjištění je nepřevzal; jestliže tak obecný soud neučiní, zatíží své rozhodnutí nejen vadami spočívajícími v porušení obecných procesních předpisů, ale současně postupuje v rozporu se zásadami vyjádřenými v hlavě páté Listiny základních práv a svobod, a v důsledku toho též i v rozporu s čl. 95 odst. 1 Ústavy. Absence řádného odůvodnění rozhodnutí tak zakládá kromě jeho nepřezkoumatelnosti zpravidla i protiústavnost.

II. Důkazní návrhy není možné zamítnout z toho důvodu, že by snad bylo vyloučeno prokázat neexistenci skutečnosti; současná civilistická doktrína připouští, že i negativní skutečnosti lze řádně dokazovat.
"

NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 1479/2017

  Dušan Rostáš, 14. 03. 2022 v 10:30 - Hodnotenie dôkazov ústavným súdom

Rozhodnutie Ústavného súdu k hodnoteniu dôkazov a preukazovaniu zaplatenia kúpnej ceny.


https://www.najpravo.sk/judikatura/obcianske-pravo/pravne-ukony/platnost-pravnych-ukonov/dokazovanie-skutocnej-vole-zmluvnych-stran-nadobudnutie-bytu-pod-cenu-rozpor-vykonu-prava-s-dobrymi-mravmi.html


  Martin Friedrich, 06. 03. 2023 v 10:24 - Predloženie dokumentu obsahujúceho osobné údaje v civilnom konaní vs GDPR

Keďže som nenašiel lepšie vlákno:

Rozsudok SD EÚ vo veci C‑268/21 z z 2. marca 2023:

"1. Článok 6 ods. 3 a 4 nariadenia (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov),

sa má vykladať v tom zmysle, že:

toto ustanovenie sa v rámci občianskeho súdneho konania uplatňuje na predloženie registra zamestnancov, ktorý obsahuje osobné údaje tretích osôb získané hlavne na účely daňovej kontroly, ako dôkazu.

2. Články 5 a 6 nariadenia 2016/679

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

pri posudzovaní otázky, či sa má nariadiť predloženie dokumentu obsahujúceho osobné údaje, je vnútroštátny súd povinný zohľadniť záujmy dotknutých osôb a zvážiť ich v závislosti od okolností každého prípadu, typu predmetného konania a s náležitým zreteľom na požiadavky vyplývajúce zo zásady proporcionality, a najmä na požiadavky vyplývajúce zo zásady minimalizácie údajov uvedenej v článku 5 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia."

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím