Autori:

§ 253

Trovy dôkazu

(1) Ak strana v konaní navrhne vykonanie dôkazu, s ktorým sú spojené výdavky, súd jej môže uložiť povinnosť zložiť preddavok.

(2) Ak súd ustanoví znalca a strane nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku, najneskôr spolu s ustanovením znalca uloží povinnosť zložiť preddavok v rozsahu predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania.

(3) Ak strana v lehote určenej súdom preddavok nezloží, súd navrhnutý dôkaz nevykoná.

Napriek prísnej kontradiktórnosti a zásadnej nemožnosti súdu na vedenie dokazovania z úradnej povinnosti, ponecháva sa súdu možnosť, aby stranu nezaťažoval skladaním preddavkov (súd „môže“). Najprv som mal úvahu, že aspekt „môže“ má zmysel zachovať pre potreby CMP, ktorú úvahu však pohľad na samostatnú úpravu tejto otázky v § 49 ods. 2 CMP vyvracia. S ohľadom na to, čo som uviedol v § 252 si treba uvedomiť, že použitie „môže namiesto musí“ potom osoby, ktorá si sami platia trovy uvrhuje do celkom nezávideniahodnej situácie, keďže budú musieť niesť riziko platobnej (ne)schopnosti resp. neochoty strán. Trovy dôkazov súd (štát) už podľa CSP zjavne neplatí. Ak sa preddavky neskladajú obligatórne, bremeno výdavkov napr. svedka sa významne prenáša zo strany na iné osoby, ktorým budú nahradené zrejme až po skončení veci ( §262 ods. 1 CSP). Obdobne to platí zrejme o znalečnom, ak je strana oslobodená. Pôjde o znalecký posudok „na sekeru“.

Pravidlo kreované ustanovením je tiež akoby nedopovedané s ohľadom na to, že niet výslovného ustanovenia, ktoré by umožňovalo preddavok, pri ustálení nároku osoby, ktorej v súvislosti s dôkazom vznikli výdavky, zlikvidovať tým, že sa jej preddavok poukáže. Za akým účelom má teda súd držať preddavok od niektorej zo strán, ak sa o náhrade trov (aj svedka, či znalca) rozhoduje až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí ( §262 ods. 1 CSP) . Okrem toho sa svedkovi, či znalcovi prizná pohľadávka voči neúspešnej strane, a na preddavku im neviazne nejaké zabezpečovacie právo. Okrem toho, osud preddavku zloženého snáď úspešnou stranou mi ostáva záhadou. Dúfajme, že súdy si aj bez výslovného pravidla nejako poradia (čl. 4 ods. 2 CSP).

Po prečítaní odseku 2 je zrejmé, že (ako klasik vraví) „boj s novou terminológiou prehraný“. Prvý krát sa objavuje slovo „náklady“, čo vyvoláva otázku, či náklady sú teda trovami konania (Trovami teda nie sú len výdavky?). Podmienka oslobodenia od súdneho poplatku sa uvádza v jednotnom čísle a len pri trovách znaleckého dokazovania, čo evokuje otázky, či pri každom súdnom poplatku je potrebné zrejme priznať individuálne oslobodenie a či pri iných trovách oslobodenie od súdneho poplatku nezohráva rolu.

Doteraz sa pritom priznávalo oslobodenie od súdnych poplatkov vo všeobecnosti ( § 138 OSP používalo zámerne množné číslo). Napriek jednotnému číslu sa zrejme myslí všeobecné oslobodenie, keďže inak nie je ustanovenie aplikovateľné.

Odsek 3 má byť zrejme ochranným opatrením. Nie je však formulovaný veľmi šťastne. Napr. Ustanovením znalca mu už vznikne povinnosť začať pracovať na znaleckom posudku bez ohľadu na to, či sú náklady preddavkované. Skutočnosť, že súd „dôkaz napr. znaleckým posudkom sa nevykoná“, riziku znalca, že začne pracovať na posudku (resp. ho aj vypracuje), ktorý mu nebude mať kto zaplatiť nijako nepomôže, keďže jemu náklady/výdavky/trovy už každopádne vzniknú. Ide samozrejme skôr o formulačný problém a teda nebuďme hnidopichovia. Nevykonaním dôkazu pri dokazovaní znalcom treba rozumieť neustanovenie znalca.

Pokiaľ ide o „oslobodenie od súdnych poplatkov“ ako prekážku povinnosti skladania preddavkov je zaujímavé, že sa týka len preddavkov súvisiacich so znaleckým dokazovaním. Znamená to teda a contrario, že osoba oslobodená od platenia súdnych poplatkov môže byť zaviazaná súdom na zloženie preddavkov iných a následne musí niesť fatálne dôsledky nezloženia podľa ods. 3? Súdy si s tým snáď nejako poradia a cez princípy Dohovoru sa snáď povie, že princíp viac peňazí - viac práv sa tu neuplatní.

Povinnosť zložiť preddavok na trovy sa ukladá uznesením, proti ktorému nie je odvolanie prípustné ( §357 CSP a contrario). Ak sa navrhnutý dôkaz nevykonal, lebo účastník nezložil požadovaný preddavok, môže to založiť vo všeobecnosti odvolací dôvod ( §365 ods. 1 písm. e/ CSP). V nadväznosti na to však nie je úplne zrejmé ako sa odvolacie súdy vysporiadajú s tým, že prvostupňový súd právoplatne uložil zložiť preddavok, tento nebol zložený a v dôsledku toho nebol dôkaz vykonaný v systéme, kde preddavkovanie je len „možnosťou“ súdu prvého stupňa. Môžu mať tendenciu posúdenie povinnosti zloženia preddavku vidieť inak. Ako sa prípadne „odstráni“ právoplatné rozhodnutie o povinnosti zložiť preddavok? Do úvahy zrejme bude prichádzať aplikácia § 389 ods. 2 v spojení s § 365 ods. 2 a § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Snaha súdu prvého stupňa tvrdohlavo trvať na preddavku môže byť pre neho kontraproduktívna.

Navrhnutie dôkazu a následné nezloženie preddavku teda môže špekulujúcu stranu viesť k celkom zaujímavej možnosti ponechania si argumentu pre odvolacie konanie a potom prípadne aj dovolacie konanie (navrhnutý dôkaz „do zálohy“). Na tomto mieste zaujme (inak vcelku vtipne formulované) ustanovenie § 384 ods. 2 CSP (Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla.)

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím