lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (161)
Juraj Gyarfas (117)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Tomáš Klinka (26)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Martin Friedrich (9)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Ondrej Halama (7)
Michal Novotný (7)
Michal Krajčírovič (7)
Peter Kotvan (6)
Ľuboslav Sisák (6)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Robert Goral (5)
Lexforum (5)
Monika Dubská (4)
Natália Ľalíková (4)
Ján Lazur (4)
Josef Kotásek (4)
Radovan Pala (4)
Ivan Bojna (4)
Petr Kolman (4)
Maroš Hačko (4)
Pavol Szabo (4)
Ladislav Hrabčák (3)
Adam Valček (3)
Jakub Jošt (3)
Marián Porvažník (3)
Josef Šilhán (3)
Denisa Dulaková (3)
Peter Pethő (3)
Pavol Kolesár (3)
Lukáš Peško (2)
Jiří Remeš (2)
Roman Kopil (2)
Peter Varga (2)
Dávid Tluščák (2)
Maroš Macko (2)
Richard Macko (2)
Bob Matuška (2)
Ladislav Pollák (2)
Andrej Kostroš (2)
Juraj Straňák (2)
Martin Serfozo (2)
Michal Hamar (2)
Juraj Schmidt (2)
Gabriel Volšík (2)
Tomáš Plško (2)
Anton Dulak (2)
Jozef Kleberc (2)
Martin Gedra (2)
Peter Zeleňák (2)
Ludmila Kucharova (2)
Marek Maslák (2)
Zsolt Varga (2)
lukas.kvokacka (1)
Tomáš Ľalík (1)
Matej Košalko (1)
Natalia Janikova (1)
Martin Šrámek (1)
Eduard Pekarovič (1)
Dušan Rostáš (1)
Peter K (1)
Emil Vaňko (1)
Patrik Pupík (1)
Ivan Kormaník (1)
Tomas Pavelka (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Marcel Jurko (1)
Peter Kubina (1)
Patrik Patáč (1)
Bystrik Bugan (1)
David Horváth (1)
Vladislav Pečík (1)
Pavol Chrenko (1)
Radoslav Pálka (1)
Andrej Majerník (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Michaela Stessl (1)
Mikuláš Lévai (1)
Lucia Palková (1)
Martin Galgoczy (1)
Marcel Ružarovský (1)
Petr Kavan (1)
Tomas Kovac (1)
Martin Svoboda (1)
I. Stiglitz (1)
Peter Janík (1)
lukasmozola (1)
Dávid Kozák (1)
Martin Poloha (1)
Martin Hudec (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Jana Mitterpachova (1)
Michal Jediný (1)
Juraj Lukáč (1)
Adam Glasnák (1)
Ivan Michalov (1)
Pavol Mlej (1)
Paula Demianova (1)
Miriam Potočná (1)
Matej Kurian (1)
jaroslav čollák (1)
Jakub Mandelík (1)
Pavel Lacko (1)
Roman Prochazka (1)
Zuzana Kohútová (1)
Ivan Priadka (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Ján Pirč (1)
Zuzana Adamova (1)
Róbert Černák (1)
Robert Šorl (1)
Michal Ďubek (1)
Ondrej Jurišta (1)
Viliam Vaňko (1)
David Halenák (1)
Matej Gera (1)
Robert Vrablica (1)
Katarína Dudíková (1)
Tomáš Korman (1)
Gabriel Závodský (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Dušan Marják (1)
Lucia Berdisová (1)
peter straka (1)
Petr Steiner (1)
Martin Bránik (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Martin Estočák (1)
Tibor Menyhért (1)
Adam Pauček (1)
Tomáš Demo (1)
Vladimir Trojak (1)
Vincent Lechman (1)
Bohumil Havel (1)
Petr Novotný (1)
Nora Šajbidor (1)
Igor Krist (1)
Zuzana Klincová (1)
Tomáš Pavlo (1)
Peter Marcin (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Ticho po búrke... prosto ticho – a reforma civilného procesného práva na svete (seriál na pokračovanie, 2. časť)

Michal Novotný, 31. 03. 2016 v 12:51

Na početné žiadosti publika - takmer do roka a do dňa - prichádzame s druhým dielom nášho seriálu. Čitateľsky zaujímavejšími než základné zásady je bezpochyby konkrétna úprava priebehu civilného procesu. Prejdime teda na ňu:

Už v prvej časti zákon upúta zjavne prehratý zápas s novou terminológiou. Podľa § 1 je predmetom úpravy zákona postup súdu pri prejednávaní a rozhodovaní sporov. Podľa § 3 však už súdy prerokúvajú nielen „spory“, ale aj „veci“. Podľa tohto zákona, či nie? Okrem toho, napr. v § 11 je upravené rozhodovanie kompetenčných sporov, čo – aspoň podľa môjho chápania – nie sú spory v zmysle § 1 (totiž, nevzťahuje sa na ich prejednávanie samotný Csp., nezačínajú sa žalobou, nekoná sa prísne kontradiktórne). Nezostáva teda inak než uzavrieť, že už § 1 je nepresný. To sa nám to pekne začína.

Úsmevné je znenie § 2 Csp., ktoré sa topí v kruhu: Csp. totiž zreteľne upravuje aj postup súdu v prípade, že právomoc nemá ( § 9 a 10). Pri doslovnom výklade tak § 2 vlastne vylučuje § 9 a 10. Nezostane, než § 2 vykladať proti jeho doslovnému zneniu, a to napriek zákazu v čl. 3 ods. 2.

Ale dosť bolo malicherností. Ustanovenia § 5 až 8 upravujú postup súdu pri námietke nedostatku právomoci. Zo systematického hľadiska možno namietnuť proti umiestneniu týchto § §ov sem, medzi normy organizačné. Skúmanie podmienok konania (proces) je totiž upravené v § 161. Inak však citované ustanovenia v podstate kopírujú dnešný § 106 Osp. Za pozítívne možno podľa mňa hodnotiť prednosť právomoci rozhodcovského súdu (aj vo veciach právomoci, § 8 ods. 1). Problematické však je jeho naviazanie na § 7 ods. 1. Zdá sa, že § 8 ods. 1 ukladá súdu konanie prerušiť vždy. Takéto riešenie je však podľa môjho názoru problematické najmä vo vzťahu k cudzím rozhodcovským konaniam. Tieto totiž spravidla nie sú viazané obmedzeniami arbitrability podľa nášho práva. Preto je napr. možné predstaviť si, že rozhodcovský súd so sídlom v Londýne konajúci podľa anglického Arbitration Act (ale môžeme si dosadiť aj exotickejšie destinácie, napríklad Bosnu a Hercegovinu – NS SR, sp. zn. 6 Cdo 143/2011) nebude mať problém prejednať žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá je ale v SR z právomoci rozhodcovských súdov vylúčená. V takom prípade ale začatie rozhodcovského konania nemôže mať účinky uvedené v § 8 ods. 1, pretože ani prípadné pozitívne rozhodnutie rozhodcovského súdu nemôže mať v SR účinky. Z tohto hľadiska bude zrejme treba § 8 ods. 1 vykladať v súvislosti s ods. 2 tak, že sa netýka situácie, kedy výsledkom konania nemôže byť (v SR účinné) rozhodnutie o tom, že vec sa má prejednať v rozhodcovskom konaní.

Môj osobný „disfavorit“ je obsiahnutý v § 7 ods. 1 druhej vete. Osobne sa netajím názorom, že úlohou súdov je rozhodovať v niektorej zo zákonom ustanovených foriem, nie „nerozhodovať“, teda rozhodovať mlčaním. Práve to je však dôsledkom § 7 ods. 1 druhej vety. Žalovaný, ktorý vznesie námietku rozhodcovského konania, sa negatívne stanovisko k nej od súdu nedozvie v niektorej procesne predvídanej forme, ale len nepriamo, napr. v tom, že zistí, že súd nariadi pojednávanie. Žalovaný je tak nútený sa ihneď brániť meritórne, hoci je presvedčený, že súd právomoc nemá ( § 167 totiž pre tento prípad nedáva výnimku z povinnosti meritórne sa brániť). Zároveň okamžite podstupuje riziko dvojnásobných trov – bránenie v konaní pred súdom niečo stojí a – logicky – žalovaný sa nemôže spoliehať na 100%ný úspech svojej procesnej námietky. Žalovaný sa teda musí brániť aj vecne. Tým sa však zároveň ocitá v nevýhode pred žalobcom, ktorému tak musí odhaliť prakticky celú svoju argumentáciu. Ak aj vyššie súdy uznajú námietku žalovaného a konanie zastavia, môže žalobca pred rozhodcovským súdom svoju žalobu pripraviť lepšie v reakcii na obranu žalovaného v pôvodnom súdnom konaní (ako príklad nech slúži napr. NS SR, sp. zn. 1 Cdo 28/2009). V neposlednom rade je dôsledkom časová strata – komplikované súdne konanie je po dvoch, troch, prípadne piatich rokov v odvolacom konaní zastavené – a môže sa nanovo začať pred rozhodcovským súdom. Tým sa ale stráca jeden zo základných zmyslov dojednania rozhodcovskej zmluvy, ktorým je rýchlosť. Práve tu by bolo viac než žiaduce „vrátiť sa ku koreňom“. Napr. v Osp. z r. 1911 boli v § 181 a nasl. upravené postupy rozhodovania o procesných námietkach samostatným rozhodnutím (pôvodne rozsudkom, neskôr uznesením). Výhody tohto postup sú – z vyššie uvedených dôvodov – celkom zrejmé. Koniec koncov, i zákon o rozhodcovskom konaní dáva rozhodcovskému súdu na výber, či o právomoci rozhodne oddelene, alebo v konečnom rozhodnutí. Prečo zákon takéto právo nedáva sudcovi súdu všeobecného?

To isté platí aj pre konanie podľa § 9 a 10. Nedomyslenosť tejto úpravy je zarážajúca o to viac, že jedným z účelov predbežného prejednania má byť okrem iného aj ustálenie splnenia procesných podmienok ( § 170 ods. 1; odhliadnime teraz od zmysluplnosti tohto postupu po dvojnásobnej výmene prípravných podaní, § 167).

Ustanovenie § 10 ods. 2 a § 11 je v podstate kópiou a rozšírením existujúceho § 8a Osp. Podľa môjho názoru však malo byť toto ustanovenia podrobené omnoho kritickejšej analýze najmä z hľadiska jeho ústavnosti. Ust. § 11 ods. 1 totiž zveruje kompetenčnému senátu najvyššieho súdu (teda najvyššiemu súdu) právomoc rozhodovať spory medzi súdmi a všetkými ostatnými (!) orgánmi verejnej moci. Právomoc súdov všeobecne však vymedzuje čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach a preskúmavajú aj zákonnosť určitých aktov orgánov verejnej správy a iných orgánov verejnej moci. Citované ustanovenie ústavy nezveruje súdom právomoc rozhodovať kompetenčné spory (takú právomoc zveruje len ústavnému súdu v čl. 126, aj to však len medzi ústrednými orgánmi štátnej správy a len subsidiárne). Takú právomoc potom možno vyvodiť len takpovediac veľmi voľným výkladom pojmov „rozhodnutia, opatrenia a iné zásahy orgánov verejnej moci“. Podľa môjho názoru je však absolútne vylúčené po tento pojem podradiť napríklad uznesenia národnej rady alebo rozhodnutia ústavného súdu (kedy je prieskum jeho rozhodnutí dokonca vylúčený čl. 133 ústavy). Ustanovenie § 10 ods. 2 však nesúhlasiacemu orgánu (bez rozdielu!) ukladá povinnosť predložiť vec najvyššiemu súdu. Najmä v prípade ústavného súdu však toto ustanovenie nemôže platiť, pretože nesúhlas ústavného súdu (vyjadrený napríklad formou rozhodnutia o odmietnutí sťažnosti) nemôže byť predmetom preskúmavania kompetenčným senátom. Nejde pritom o problém teoretický – už v konaní PL. ÚS 12/95 ústavný súd riešil situáciu, kedy mu všeobecný súd postúpil vec, a dospel k záveru, že takýmto spôsobom konanie pred ním nemožno začať. Mal by teda dnes postupovať podľa § 10 ods. 2 Csp. a postúpiť vec kompetenčnému senátu? Problematické sú ale aj iné situácie: vzťah súdov a prokuratúry (občan podá na súd návrh „na obžalobu“ osoby XY pre trestný čin a súd ho postúpi prokuratúre, ktorá však s postúpením nebude súhlasiť – má sa obrátiť na kompetenčný senát?), súdov a vlády (občan podá návrh „aby vláda vydala nariadenie“, súd ho postúpi vláde, ktorá však nebude mať záujem prejednávať individuálny návrh – má ho postúpiť kompetenčnému senátu?) alebo dokonca súdov a národnej rady (to isté ako predošlé, len s návrhom na vydanie zákona). Domnievam sa, že takýto výklad § 10 ods. 2 a § 11 treba odmietnuť. Všeobecné súdy (ani súd najvyšší) totiž ústavou nie sú predpokladané ako rozhodcovia medzi jednotlivými zložkami štátnej moci. Na túto úlohu je povolaný predovšetkým ústavný súd (čl. 124, čl. 128 ústavy).

V tejto súvislosti sa treba pozastaviť aj nad tým, prečo neprešiel kritickou analýzou aj § 10 ods. 1 Csp. Pravidlo v ňom vyjadrené (v spojení s § 2 zákona o súdoch) totiž nekriticky preberá pochybný záver judikatúry, podľa ktorého súd vždy musí nájsť orgán, ktorému vec treba postúpiť, inak je daná jeho právomoc. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa však toto pravidlo týka jedine uplatnenia „svojich práv“, teda možnosti uplatniť konkrétne subjektívne právo. Môžu nastať situácie, kedy sa žalobca vôbec nedomáha svojich práv, ba dokonca ani práv nikoho iného, ale len ochrany „objektívnej zákonnosti“ (stačí si vziať ako príklad actio popularis), prípadne úplne nezmyselných deklarácií (napr. že týždeň má sedem dní a obloha je modrá). V takom prípade je žiaduce, aby súd zastavil konanie bez postúpenia veci, pretože na takéto konanie nemusí byť daná právomoc žiadneho orgánu – a takýto stav je plne v súlade s čl.46 ods. 1 ústavy a nejde o denegatio iustitiae.

Nový Csp. ďalej na škodu veci neupravuje riešenie „sporov“, ktoré doteraz tiež vznikali, ale vzhľadom na jednotu Osp. neboli natoľko zaujímavé. Ide o spory o to, v akom druhu konania treba určitý spor či vec prejednať. Praktickú relevanciu majú tieto spory najmä v prípadoch opravných prostriedkov proti rozhodnutiam právnických osôb nejasnej kvality proti svojim členom. V rámci aktuálneho Osp. sa tieto problémy riešili cez postúpenie veci podľa § 104a, keďže išlo o ten istý typ konania (občianske súdne). Po novom však pôjde o tri typy konania. § 10 ods. 1 nám žiaľ neposkytuje odpoveď na otázku, či súd musí dospieť k záveru, že je daná jeho právomoc v rámci civilného sporového konania, alebo v rámci akéhokoľvek konania. Správny bude zrejme druhý výklad, súdiac podľa doslovného znenia § 10 ods. 1 (postúpenie prichádza do úvahy len „inému orgánu“, teda zrejme nie inému súdu alebo dokonca tomu istému súdu, len do iného typu konania). Je opäť škoda, že rekodifikácia pri zachádzaní ku koreňom nenašla napr. už spomínaný § 180 Osp. z roku 1911, kde sa výslovne predpokladalo, že musí byť daný „porad občianskeho sporu“, t.j. právomoc súdu v rámci sporného konania. Pokiaľ bol príslušný iný typ konania (napr. nesporné, ale aj pracovnosúdne), súd žalobu odmietol, resp. spor zastavil a žalobca musel žalovať znova. Prirodzene, mysliteľné je aj priateľskejšie riešenie, podľa ktorého by súd napr. uznesením vyslovil, že v konaní sa bude pokračovať v inom type konania.

Príslušnosť súdov patrí v novom kódexe k premárneným šanciam. Odhliadnime od niekedy až zbytočne topornej snahy o vymedzovanie „kauzálnej príslušnosti“, ktorej odlišnosť od vecnej resp. funkčnej príslušnosti je v skutočnosti minimálna. Existujúce ustanovenia Osp. však nielenže neboli podrobené kritickej revízii, ale boli dokonca z vyslovene nesprávnych dôvodov oklieštené. Veď posúďte sami: V § 13 sa za všeobecný súd vyhlasuje zásadne súd, „v ktorého obvode má FO adresu trvalého pobytu“. Nebuďme hnidopichovia a odhliadnime od toho, či „adresa“ ako označenie určitého miesta môže ležať v nejakom obvode (skôr tam leží samotné miesto pobytu). Toto ustanovenie demonštruje príklon nového kódexu k formalizmu. Nie bydlisko (teda miesto, kde sa niekto skutočne zdržuje), ale „adresa trvalého pobytu“. Bez ohľadu na to, že človek sa môže zdržiavať aj v prechodnom bydlisku (pričom tento pobyt môže trvať tri a viac mesiacov, čo vyplýva napr. z § 8 ods. 1 zákona č. 253/1998 Z. z.), ktoré v danom čase môže byť skutočne jeho „bydliskom“ (čo takto napríklad prezident počas výkonu funkcie?). Okrem toho sa však dôvodová správa pochválila, že sa odstraňuje príslušnosť podľa miesta podnikania, ktorá „stratila akékoľvek opodstatnenie“. V podstate fajn, ale prečo nezostala aspoň alternatívne ( § 19)? Takže keď si živnostník z Bratislavy objedná prepravu medzi Záhorskou Vsou a Podunajskými Biskupicami u iného živnostníka, ktorý síce podniká v Bratislave, má tu stanovište svojich áut a miesto podnikania, ale trvalý pobyt v Krajnom Bystrom, je naozaj neopodstatnené, aby ho mohol žalovať na súde v Bratislave, nie v Humennom? Podľa mňa sotva.

Je zaujímavé, že napriek svojej všeobecnej otvorenosti k európskemu právu (napr. čl. 18) neobsahujú ustanovenia o príslušnosti ani len náznak odkazu na nariadenie Brusel I a úpravu miestnej príslušnosti v ňom. Nezmieňuje sa o ňom ani dôvodová správa. Pritom minimálne nový Brusel I obsahuje celý rad ustanovení o právomoci, ktoré sa zároveň považujú za ustanovenia o miestnej príslušnosti.

§ 18 možno asi len systematicky (zaradenie v oddiele „miestna príslušnosť“) interpretovať tak, že sa ním myslí len spojená „miestna“ príslušnosť súdu. V tomto smere však toto ustanovenie (v spojení s § 37) otvára veľký priestor forum shoppingu tým, že nijako neurčuje, čo sa rozumie „žaloby s ňou spojené“. Tradičná procesualistika (zasa tie korene!) rozoznávala dvojaké podmienky kumulácie žalôb: ak išlo o žaloby založené na zhodnom skutkovom stave (dlžník a ručiteľ), bolo možné žalovať na súde mieste príslušnom pre ktoréhokoľvek z nich. Ak však išlo o žaloby len „súvisiace“ (vydanie veci od A pre neplatnosť zmluvy, náhrada škody z neplatnosti zmluvy od B), bola jednotná miestna príslušnosť predpokladom, nie následkom kumulácie (porov. § 77 ods. 1 a § 78 O. s. p. z roku 1911).

Záhadné sú aj zmeny nastavšie v § 19 (príslušnosť daná na výber, tzv. alternatívna). Písm. a) opäť stratí na zmysluplnosti tým, že pre tretiu osobu je dosť ťažké zistiť, aký je obsah pracovnej zmluvy (naopak, o poznanie ľahšie možno zistiť „pracovisko“). Okrem toho, najmä v Bratislave a Košiciach bude o zábavu postarané tým, že podľa prevažujúcich názorov možno miesto výkonu práce dojednať aj odkazom na obec. Navyše, záhadou zostáva, prečo len „žalovaný“. Prečo nemôže zamestnanec ktoréhokoľvek z našich gigantov žalovať ho (aspoň v pracovnoprávnych veciach) v mieste svojho pracoviska? Keď ako spotrebiteľ môže [písm. d)]? K § 19 sa inak viaže perlička z dôvodovej správy, z ktorej je zrejmé, že jej autor je úplne mimo čo významu miestnej a „kauzálnej“ príslušnosti: bývalé alternatívne „platobné miesto, ak sa uplatňuje právo zo zmenky alebo šeku“ bolo vraj zrušené, lebo „bolo obsolétne, keďže príslušnosť je upravená kauzálne – pozri § 22“. Nahliadnutím do § 22 však celkom jednoducho zistíme, že z neho žiadne pravidlo príslušnosti nezistíme. Toto ustanovenie len rozširuje okruh pôsobnosti niektorých súdov na úkor iných, nezistíme však z neho, ako (podľa akého kritéria) sa máme dopracovať práve k danému územnému obvodu. Teda, po lopate: ak mám zmenku vystavenú dlžníkom so sídlom v Košiciach, ale splatnú v Bratislave, podľa akého kritéria viem, že mám hľadať súd miestne (a kauzálne) príslušný práve pre Bratislavu, a nie pre Košice? Ja som na to neprišiel, ale ako tradične hľadám chybu na mojej strane vedenia...

Na § 20 zaujme, že sa pri ňom neuplatňuje rovnaká vedecká presnosť ako pri delení na vecnú a kauzálnu príslušnosť. Písm. c) a d) totiž neupravujú „miestnu“ príslušnosť, ale tzv. individuálnu príslušnosť, keďže priamo prikazujú určité spory určitému súdu (konkrétnemu, jednému), nie takému, ktorý je potrebné vyhľadávať podľa iných kritérií. Pokiaľ ide o § 20 písm. c) – ako sú riešené excindačky pri vymáhaní Justičných pohľadávok, keď exekučným súdom je Krajský súd v Bratislave – justičná pokladnica? Zrejme by o nich mal rozhodovať tento súd.

§ 21 je bohužiaľ dôsledkom našej legislatívnej „techniky“ kombinovať všeobecné odkazy s nepoužívaním poznámok pod čiarou. Chce to krištáľovú guľu, aby sme zo znenia § 21 vydolovali, čoho sa vlastne týka.

Otázka rozšírenej pôsobnosti (pojem kauzálna príslušnosť je podľa mňa používaný v Csp. nesprávne; ak správne rozumiem, tak v Nemecku a Rakúsku sa rozlišuje „allgemeine“ a „kausale Gerichtsbarkeit“, teda súdna sústava, nie takáto prazvlášnosť) je primárne otázkou politickou, preto nemá zmysel sa príliš rozdumovať nad tým, čím si napr. Okresný súd Malacky zaslúžil svoju rolu súdu verejného obstarávania, prípadne Okresný súd Nitra svoju príslušnosť pre spory z náhrady škody vzniknutej z jadrovej udalosti (zostáva len pozitívne dúfať, že v prípade jadrovej udalosti v Nitre budeme schopní nájsť budovu súdu a živých ľudí v nej). Zaujme však jednak úprava funkčnej príslušnosti súdov pre konkurzné a reštrukturalizačné konanie ( § 24), ktoré má inak samostatnú procesnú úpravu (zák. č. 7/2005 Z. z.) so subsidiárnou aplikáciou Csp., takže zjavne nie je civilným procesom. Čo však udrie do očí (a niekedy aj do čela), je nová úprava § 23. Kto sa niekedy pozrel na mapu Slovenska, musí ho zaujať skutočné geografické kúzlenie pri výbere súdov v pracovnoprávnych veciach. Ako by nepostačovalo, že v prípade niektorých krajov sú už samotné krajské centrá slabo dostupné (napr. Trnava z Dunajskej Stredy, Trenčín z Partizánskeho, Banská Bystrica z Revúcej), súdy v pracovnoprávnych veciach boli zrejme vyberané podľa hesla „čím horšie, tým lepšie“. Len tak sa totiž mohlo stať, že v Trnavskom, Nitrianskom, Trenčianskom alebo Prešovskom kraji sú pracovnoprávne veci zverené excentricky položeným súdom v okrajových okresoch. Navyše, napr. Okresný súd Piešťany dlhodobo zápasí v problémami vážnych prieťahov a tak je jeho voľba ako súdu v pracovnoprávnych veciach, ktoré si vyžadujú vyššiu rýchlosť, naozaj logická.

Ustanovenie § 36 je vo svojej všeobecnosti opäť raz problematické. Je totiž zrejmé, že v niektorých prípadoch sa konanie nebude uskutočňovať na príslušnom súde (pozri preklúziu v § 42). Už skôr bolo uvedené, že § 37 (ktorý inak preberá dnešný § 11 ods. 2 Osp.) je nebezpečným priestorom pre forum shopping a vo svojej všeobecnosti je navyše nesprávny. Je totiž zrejmé, že sa uplatní len pri všeobecnej miestnej príslušnosti, keďže pri výlučnej a alternatívnej neprichádza tento spôsob riešenia konkurencie do úvahy. Tak ho teda bude treba aj interpretovať (napriek zásade v čl. 3 ods. 2). Účelu úpravy miestnej príslušnosti, ktorá má napĺňať právo na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 2 ústavy), by určite viac svedčalo vyššie opísané riešenie obsiahnuté trebárs v uhorskom O. s. p.

V § 39 nemožno súhlasiť s riešením v ods. 4, podľa ktorého sa na opakované návrhy strán neprihliada. Okolnosti odôvodňujúce prikázanie môžu totiž nastať aj za konania. Je škoda, že namiesto tohto drakonického opatrenia sa rekodifikátori neinšpirovalo elegantným § 17 ods. 2 O. s. p. z r. 1950, podľa ktorého takýto návrh nemal odkladný účinok (opak inak nevyplýval ani z aktuálneho O. s. p., pozri napr. nález ÚS II. ÚS 476/2013).

Pri skúmaní príslušnosti súd opäť sleduje nepríliš šťastnú logiku platného O. s. p. namiesto „návratu ku koreňom“. Predovšetkým, nie je zjavný dôvod pre favorizáciu kauzálnej príslušnosti. Problémom pritom je, že podľa doslovného znenia § 40 (ale aj § 161) má súd skúmať napr. kauzálnu príslušnosť počas celého konania. Ak teda súd prejednáva žalobu založenú na „zmluve o výkone činnosti“ a po vykonaní obsiahleho dokazovania dospeje k záveru, že ide o zastretý pracovný pomer, má spor postúpiť príslušnému súdu podľa § 43? Prečo sa nepreberá inak logické ustanovenie § 54 ods. 2 O. s. p. z r. 1950 a § 50 ods. 3 O. s. p. z r. 1911, ktoré (aspoň pri miestnej príslušnosti) ustanovovali, že príslušnosť sa skúma spravidla len na základe tvrdení žalobcu? Naopak, § 41 Csp. zasa celkom nelogicky zakazuje súdu skúmať miestnu príslušnosť, aj keby bolo zrejmé, že miestne príslušný nie je. To je riešenie, ktoré je povážlivé z hľadiska práva na zákonného sudcu, a v spojení s možnosťami, ktoré súd má ešte predtým, než vôbec žalovaný dostane možnosť sa k žalobe vyjadriť (platobný rozkaz, neodkladné opatrenie atď.). Nota bene vzbudzuje toto riešenie rozpaky o to väčšie, že zákon miestnu príslušnosť buduje mimoriadne formálne (pozri vyššie), takže pre súd musí byť poľahky zistiteľné, či žalovaný má v danom mieste adresu trvalého pobytu ( § 14 Csp.). Rovnako problematické je, že nedostatok príslušnosti nie je ani len výslovným odvolacím dôvodom ( § 365) a zákon neposkytuje ani zmysluplné možnosti jej riešenia ( § 391 ods. 1), hoci aj odvolaciemu súdu sa ukladá dbať na nedostatok podmienok konania z úradnej povinnosti ( § 380 ods. 2 O. s. p.).

Svoj negatívny postoj k riešeniu „rozhodovania mlčaním“ ( § 42) som už vyjadril a trvám na ňom aj tu. „Obecenstvu“ nepríliš prakticky slúžiacim je tiež rozhodovanie sporov o miestnu príslušnosť nadriadeným súdom súdu, ktorému bola vec postúpená, a viazanosti „súdov“ týmto rozhodnutím ( § 43 ods. 2 – myslí sa tým aj dovolací súd?), čo v praxi nezriedka vedie k snahe krajských súdov chrániť tiet „svoje“ prvostupňové súdy pred postupovaním návrhov z iných krajov.

Záverom už len stručne k otázke obsadenia súdu a vylúčeniu. Nebudem sa tajiť, že nepovažujem za šťastné opustenie doterajšej zrozumiteľnej terminológie „súd – predseda senátu – samosudca“, kde bolo jasné, že „súdom“ sa myslí celé súdne teleso (senát v prípade odvolacieho a dovolacieho konania), predsedom/samosudcom len jeden sudca. Zodpovedajúco tomu boli textované jednotlivé ustanovenia (súd vs. predseda senátu alebo samosudca). Toto delenie pritom nebolo výmyslom platného Osp., ale siahalo hlboko do minulosti. Treba priznať, že jeho dôležitosť hodne poklesla tým, že v prvej inštancii je dnes súdnictvo výlučne samosudcovské (i keď kritická analýza takéhoto prevrátenia pravidla a výnimky z pohľadu čl. 142 ods. 2 ústavy chýba), i tak však svoju funkčnosť osvedčilo. Csp. dnes toto delenie ruší a nahrádza neutrálnym označením „sudca“, čím splýva označenie procesné s označením statusovým (a funkčným). Osobne nepovažujem túto zmenu za príspevok k sprehľadneniu právneho poriadku. Pravidlo v § 46 ods. 3 zasa naopak prenáša vec do opačného extrému: pokiaľ si senát „nevyhradí“ rozhodovanie, bude predsedovi senátu patriť vykonávanie úkonov súdu v celom odvolacom konaní, vrátane dokazovania ( § 384). Otázne je, či celý senát bude vôbec prítomný pojednávania ( § 179 v spojení s § 385 ods. 1, ktoré konzekventne hovoria vždy o „súde“, pričom pojednávanie nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí a ktoré by v zmysle § 46 ods. 3 O. s. p. bolo z pôsobnosti predsedu vylúčené). Okrem toho je taktiež otázne, či právo senátu vyhradiť si určité otázky ( § 46 ods. 3 prvá druhá veta) je v súlade s už citovaným čl. 142 ods. 2 ústavy, ktorý zjavne predpokladá zákonné vymedzenie senátneho a samosudcovského rozhodovania. Len ako čerešnička na torte pôsobí zmätok v pojmoch v § 46 ods. 3 a § 45 ods. 2 (z ktorých teda nie je zrejmé, čo sa rozumie „úkonmi súdu“).

Úprava veľkého senátu („po skúsenostiach z viacerých európskych krajín, napríklad Českej republiky“, ako nás učí dôvodová správa – no schválne: či by jej autori dali z voleja ešte jednu takú krajinu?) v procesnom kódexe je nesystematická už preto, že Csp. nerieši ani „malý senát“. Nie je teda zrejmé, čo je vlastne (malý) senát, len čo je senát veľký ( § 48 ods. 2 – predseda a šesť sudcov). Len v dôvodovej správe sa však dozvedáme dôležitú vec – že predsedom „príslušného kolégia“ je to kolégium, ktorého sa vec týka, „resp. ide o kolégium, do ktorého spadá senát, ktorý postúpil vec Veľkému senátu“. Ako sa toto odrazilo v normatívnej úprave, nevedno. Okrem toho nevedno, ako sa budú riešiť konflikty právnych názorov naprieč kolégiami, a už vôbec nie je riešená otázka riešenia konfliktov veľkých senátov (z § 48 ods. 3 v spojení s § 44 ods. 3 možno usudzovať na nezáväznosť rozhodnutia veľkého senátu pre iný veľký senát). Ktorým názorom budú potom senáty viazané? Neskorším? Skorším? Dlhším? Tým, ktorý cituje viac paragrafov? Osobne pochybujem o plnej funkčnosti takto nastaveného „zjednocovania judikatúry“.

Pokiaľ ide o vylúčenie, tu návrat „ku koreňom“ zasa nie je taký žhavý. § 49 na škodu veci zotrváva na nerozlišovaní absolútnych a relatívnych dôvodov vylúčenia (známymi aj ako iudex inhabilis a iudex suspectus), čo komplikuje vec najmä v odvolacom a dovolacom konaní (judikát R 59/1997, zrejme použiteľný aj naďalej, vyslovene vylučoval previazanie konania o vylúčení so skúmaním vylúčenia v dovolacom konaní). Aj pre prax účelnejším by bolo vymenovať niektoré významné dôvody vylúčenia priamo v zákone s tým, že v týchto prípadoch by sa pochybnosti o nezaujatosti v pravom slova zmysle vôbec neskúmali (napr. ak sudca je priamy príbuzný strany, solidárny dlžník/veriteľ, v inom zjavnom právnom alebo rodinnom pomere a pod.) Tieto prípady by nemali byť viazané ani lehotou, keďže ide o také silné dôvody pre vylúčenie sudcu, že záujem na nestrannom výkone súdnictva (čl. 48 ods. 1 ústavy) by mal mať prednosť pred záujmami procesnej ekonómie.

Otázne z pohľadu čl. 48 ods. 1 ústavy je tiež zotrvávanie na mimoriadne prísnej úprave vylučovacieho konania, ktorá má svoj pôvod v koncoch deväťdesiatych a začiatkoch dvojmiléniových rokov, najmä vylúčenie akéhokoľvek poučenia a výzvy na odstránenie vád ( § 52 ods. 2). Situácia, ktorá bola vtedy neúnosná, sa podľa mňa medzičasom výrazne upokojila, a najmä ust. § 57 predstavuje omnoho efektívnejší prostriedkov boja proti šikanóznym námietkam.

Zaujímavé bude vnímať prípadné posúdenie § 58 zo strany ESĽP z hľadiska jeho zlučiteľnosti s čl. 6 Dohovoru, ako aj nemožnosti odvolania proti rozhodnutiu z hľadiska protokolu č. 7. Nateraz, zdá sa, by nemalo ísť o tzv. trestné obvinenie (rozhodnutia Komisie vo veci Putz/Rakúsko), hoci ESĽP, zdá sa, posudzuje každú situáciu veľmi individuálne (pozri napr. T./Rakúsko). V každom prípade sa domnievam, že zavedenie tak významnej „novinky“ do nášho procesného práva malo by ť sprevádzané možnosťou aspoň jednostupňového odvolania, a to – keď už kvôli ničomu inému nie – už len kvôli potrebe zaistiť aspoň na prechodné obdobie postupnú stabilizáciu judikatúry.

Pokračovanie nabudúce.


Názory k článku Ticho po búrke... prosto ticho – a reforma civilného procesného práva na svete (seriál na pokračovanie, 2. časť):


  Rastislav Kuklis, 01. 04. 2016 v 00:18 - rastislav.kuklis

Michal, ja neviem, možno sa pozerám zlým smerom, ale ten komentár ohľadne § 8 ods. 1 vo vzťahu k cudzím rozhodcovským konaniam, ktoré vraj "spravidla nie sú viazané obmedzeniami arbitrability podľa nášho práva" a napr. ako uvádzaš "prejednania žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (ktorá je v SR z právomoci rozhodcovských súdov vylúčená)" [teda takýto spor by sa podľa teba pred cudzím rozhodcovským fórom mal považovať za objektívne arbitrabilný??? - o tom osobne dosť pochybujem a moje pochybnosti by vyeskalovali do oblakov, ak by účastníkom rozhodcovskej zmluvy bola jedna alebo obe strany ako "slovenské" subjekty a ak by nedajbože ešte bolo slovenské právo rozhodným právom substantívnej zmluvy ... ] sa mi nepozdáva vo väzbe na tvoj záver, že "v takom prípade ale začatie rozhodcovského konania nemôže mať účinky uvedené v § 8 ods. 1, pretože ani prípadné pozitívne rozhodnutie rozhodcovského súdu nemôže mať v SR účinky. Z tohto hľadiska bude zrejme treba § 8 ods. 1 vykladať v súvislosti s ods. 2 tak, že sa netýka situácie, kedy výsledkom konania nemôže byť (v SR účinné) rozhodnutie o tom, že vec sa má prejednať v rozhodcovskom konaní".

Čo ak by som sa pozrel na to tak, že CSP v § 8 spomína rozhodcovské konanie a tento pojem je použitý aj v ZoRK, ktorý vymedzuje v § 1 ods. (2) a (3) čo môže a čo nemôže byť rozhodované v rozhodcovskom konaní - teda potom rozhodcovské quasi konanie, v ktorom by bolo/malo byť rozhodované o tom, čo podľa ZoRK nemôže byť tam rozhodované nie jej rozhodcovským konaním podľa slovenského práva; koniec koncov sudca je predsa viazaný ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou ....

Zhrniem to: ak by začalo konanie podľa CSP, účastník konania (asi najskôr žalovaný) namietne, že už pred tým začalo "rozhodcovské" konanie, potom súd zváži, či ide o konanie objektívne (alebo dokonca aj subjektívne?) arbitrovateľné, a ak: (i) nie, potom koná ďalej, (ii) áno, preruší konanie.

Inými slovami vychádzam z toho, že SR je v zmysle ústavy zvrchovaný (suverénny) štát, má svoj právny poriadok do ktorého má vpúšťať "cudzie" elementy len ústavne konformným spôsobom (tj považovať za rozhodcovské konanie iba to, čo ním je podľa vnútroštátne právneho poriadku SR alebo podľa medzinárodných zmlúv, kt. sú podľa ústavy relevantné).

  Rastislav Kuklis, 01. 04. 2016 v 00:43 - .addendum

Michal, možno k tomu čo som písal:

ja som si vedomý toho, čo v praxi sa nejak a v istom obmedzení pertraktuje, napr.: The court found a prima facie case that there was a valid arbitration agreement between the parties, and that the court proceedings had been brought in the same matter which was the subject of an arbitration agreement. On this basis, the court ordered a stay of the proceedings in order for the dispute to be referred to arbitration.(http://www.internationallawoffice.com/Newsletters/Litigation/Hong-Kong/Smyth-Co-in-association-with-RPC/Hong-Kong-court-reinforces-importance-of-properly-defined-arbitration-agreements)

ale potom ak to spojím s tebou uvádzaným základným zmyslom arbitráže (rýchlosť konania) sa musím bezosporu pozrieť spôsobom a contrario na komentár na vyššie uvedenom linku (teraz ignorujem meaning and effect of arbitration agreement): "As can be seen, ambiguity and inconsistency in drafting can result in expensive and time-consuming satellite litigation over the meaning and effect of the arbitration agreement."

  Mária Sadloňová, 01. 04. 2016 v 16:14 - Predmet zakona

Vztah medzi ustanoveniami § 1, § 2 a § 3 by som nevnimala tragicky. § 1 upravuje predmet CSP, ktorym je postup pri sporoch. § 3 upravuje pravomoc sudov vo vseobecnosti - teda aj ine sukromnopravne veci (CMP upravuje veci, taktiez SSP). Toto ustanovenie ma tak presah do CMP aj SSP. § 2 predstavuje zachrannu brzdu pre situacie, ak by predmet "sporu" nespadal ani pod jeden z troch zakonov.

  vojtechkesz@gmail.com, 03. 04. 2016 v 13:41 - Ahoj Michal!

Ide o maličkosť. Citát z textu: [(...) Veď posúďte sami: V § 13 sa za všeobecný súd vyhlasuje zásadne súd, „v ktorého obvode má FO adresu trvalého pobytu“. Nebuďme hnidopichovia a (...)]. Medzi úvodzovkami citované znenie má v mojom výtlačku CSP § 14. Mám chybný výtlačok CSP, či som čosi zle pochopil? :)))

  Martin Maliar, 04. 04. 2016 v 11:26 - Miestna príslušnosť a skúmanie podmienok konania

3 všeobecné poznámky

1./Občianske súdne konanie nie je nič sofistikovanejšie ako snaha dostať spis čo najrýchlejšie z podateľne do archívu pri rešpektovaní „hodnôt na ktorých záleží“.
2./ Písať normu je niekoľkonásobne ťažšie ako jej nedokonalosť podrobiť kritike.
3./ Súdy si doteraz poradili s kadejakými predpismi, verme im.
Súhlasím, že „neskúmanie“ miestnej príslušnosti z úradnej povinnosti môže ohrozovať právo na zákonného sudcu a v podstate umožňuje žalobcovi poslať napr. návrh na platobný rozkaz v podstate na akýkoľvek súd a ten, hoc vie, že nie je miestne príslušný (riziko paralyzovania malých súdov?!).Pravidlo podľa § 36 ods. 1 v tomto kontexte nie je myslené žiaľ až tak vážne (Je to taký paradox dneška, že napísané pravidlá nie sú myslené až tak vážne.)
Zaujímavá v tejto súvislosti je však konštrukcia § 38 CSP, ktorá velí súdu (podľa obsahu ustanovenia z úradnej povinnosti) skúmať tak či onak miestnu príslušnosť a ak dôjde k záveru, že podmienky miestnej príslušnosti chýbajú, predložiť vec NSSR. Podľa § 41 CSP súd miestnu príslušnosť neskúma z úradnej povinnosti, čo však s ohľadom na § 38 nie je úplná pravda, a teda treba dospieť k záveru, že miestnu príslušnosť skúma súd vždy, akurát ak zistí, že nie je miestne príslušný, keďže miestne príslušný je iný súd (a nejde o výlučnú príslušnosť), nevyvodí z toho z úradnej povinnosti následky. Následky však každopádne vyvodí zo zistenia skutočnosti, že chýbajú podmienky miestnej príslušnosti resp. ich nemožno určiť a to z úradnej povinnosti.
K takým prípadom môže patriť aj miestna príslušnosť na neodkladné a zabezpečovacie opatrenia. Ako sa tam vlastne určí miestna príslušnosť?
Staré OSP v tomto ohľade malo § 74 ods. 2 a pre vecnú a miestnu príslušnosť malo jednoduché pravidlo o kopírovaní príslušnosti pre vec samu. CSP v § 324 ods. 2 však rieši len vecnú príslušnosť a aj to nie úplne šťastne („na nariadenie neodkladného opatrenia je príslušný okresný súd“). K akému účelu tam je popri § 12 CSP? Pravidlo pre miestnu príslušnosť na tomto mieste zmizlo.
Možnože však môže obstáť argument, že je to zámer a miestna príslušnosť sa určí prostredníctvom všeobecných ustanovení o miestnej príslušnosti. Tie sa však dajú ustáliť zase len s problémami. Staré OSP malo aspoň ustanovenie § 74 ods. 2 (Účastníkmi konania sú tí, ktorí by nimi boli, keby šlo o vec samu.). CSP však podobné ustanovenie o „straníctve“ nemá a tak môže byť komplikované zistiť, kto je to ten/tá
„strana“ ( napr.325 ods. 2),
„navrhovateľ“ ( §326 ods. 1),
„dotknutý subjekt“ ( §339),
„ten, komu vznikla škoda alebo iná ujma“ ( §340),
„veriteľ!!!“ resp. dokonca „dlžník!!! ( §343) - držím palce súdu, aby tak krátkej lehote na vydanie zabezpečovacieho opatrenia určil, kto to ten dlžník je (ručitelia si vydýchli). Ak by ma však súd v rozhodnutí označil za „dlžníka“, mohlo by sa ma to aj dotknúť. Bude mať však inú možnosť?

  Juraj Gyarfas, 25. 04. 2016 v 22:22 - pozitívne uznesenia o procesných podmienkach

Vďaka za pokračovanie Michal. Teším sa aj na tretí diel. Mohol by si napísať aj o pozitívach :-)

Chcel som sa však však konkrétne ešte vrátiť k otázke samostatných "pozitívnych" uznesení o procesných podmienkach. Mal som príležitosť diskutovať o tom ešte v rámci legislatívneho procesu s niektorými autormi nových kódexov a chápem, že zámerom bolo vylúčiť niektoré zdržovacie taktiky, kedy spis v začiatkoch konania putuje medzi inštanciami. Súhlasím, že nie je účelné, aby súd o každej námietke musel rozhodovať samostatným uznesením, voči ktorému by bol prípustný opravný prostriedok a z toho vyplývajúce putovanie spisu.

Ale zároveň súhlasím s Tebou, že bezvýnimočné vylúčenie samostatných pozitívnych uznesení o procesných podmienkach nie je šťastným riešením. V prvom rade podľa mojich vedomostí na našom území nikdy nič podobné neplatilo. Rakúsky ZPO z 1895 pripúšťal samotné uznesenie, tak isto uhorský OSP z 1911 (pôvodne išlo dokonca podľa § 181 ods. 1 o rozhodovanie formou rozsudku, až počas ČSR to zákonom č. 164/1924 Sb. zmenili na uznesenie).

Aj z hľadiska procesnej ekonómie to môže viesť k neželaným dôsledkom. Ak napr. prvostupňový sudca síce s námietkou nedostatku právomoci skôr nesúhlasí, ale námietka sa javí plauzibilne, stojí pred dvoma zlými možnosťami. Buď v rozpore so svojím presvedčením námietke vyhovie, konanie zastaví a tak umožní odvolanie a definitívne ustálenie tejto otázky. Alebo bude pokračovať v konaní, čím však strany a vlastne aj samotný súd "odsudzuje" na značné náklady meritórneho konania, ktoré sa možno ukáže ako zbytočné.

De lege ferenda by preto podľa môjho názoru bolo vhodnejšie dôverovať v tejto otázke prvostupňovým sudcom a umožniť im rozlíšiť medzi čisto účelovou námietkou, o ktorej je zbytočné rozhodovať samostatným uznesením, a plauzibilnou námietkou, ktorú je vhodné vyriešiť pred meritórnou fázou konania.

Okrem toho nie celkom rozumiem dôvodom, pre ktoré je výslovný zákaz samostatného pozitívneho uznesenia upravený vo vzťahu k rozhodcovskej právomoci ( § 7) a vo vzťahu k miestnej príslušnosti ( § 41), ale nie vo vzťahu k medzinárodnej príslušnosti (právomoci). Bude sa tu aplikovať analógia s § § 7 a 41? Alebo chcel zákonodarca naopak povedať, že v prípade námietky nedostatku medzinárodnej príslušnosti je samostatné pozitívne uznesenie naďalej prípustné? A čo interakcia s čl. 27 a 28 Nariadenia Brusel Ia? V určitom štádiu legislatívneho procesu k rekodifikácii Nariadenia Brusel I sa navrhovalo, aby v prípade paralelných konaní prvý súd, pred ktorým začalo konanie, bol povinný do šiestich mesiacov ustáliť svoju právomoc (čl. 29 ods. 2 materiálu dostupného tu: http://ec.europa.eu/justice/policies/civil/docs/com_2010_748_en.pdf). V schválenej verzii táto úprava nakoniec absentuje, čiastočne však bola zachovaná aspoň pre prípady prorogácie právomoci.

Pre úplnosť dopĺňam aj riešenie z rakúskej literatúry:

"Das Gericht kann nunmenhr (unabhängig von einer gemeinsamen oder getrennten Verhandlung über die Prozesseinrede), wenn es dies aus prozessökonomischen Gründen für sinnvoll hält, den Beschluss, mit dem es das Vorliegen einer positiven bzw das Nichtvorliegen einer negativen Prozessvoraussetzung bejaht (also eine diesbezügliche Prozesseinrede "verwirft") gesondert ausfertigen. Damit ermöglicht es eine sofortige Anfechtung dieses Beschlusses und eine vorzeitige Klärung dieser Frage im Instanzenzug. Das Gericht kann dennoch (um Verzögerungen zu vermeiden) nach einem solchen Beschluss sofort zur Verhandlung in der Hauptsache übergehen oder aber auch die Rechtskraft seiner Entscheidung abwarten. ... Das Gericht kann aber auch - wenn es diese Vorgangsweise für zweckmäßiger hält - die Entscheidng über die Prozessvoraussetzungen in die über die Hauptsache ergehende Entscheidung (insb das Urteil) aufnehmen." (Kodek, G.E., Mayr, P.G. Zivilprozessrecht. 3. Aufl. facultas: Wien, 2016, s. 210)

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím