rss
Ahojte,
predmetom tohto príspevku bude krátke zamyslenie sa nad ust. § 563 OZ v spojení s ust. § 101 a najmä 102 OZ.
Podľa ust. § 563 OZ: „Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal."
Podľa ust. § 101 OZ: „Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz."
Podľa ust. § 102 OZ: „Pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo."
Judikatúra (česká aj slovenská) sa prevažne prikláňa k názoru, že začiatok plynutia premlčacej doby pri nedohodnutom čase plnenia začína plynúť dňom nasledujúcim po vzniku dlhu.[1] Najvyšší súd SR sa v jednom zo svojich rozhodnutí odchýlil od vyššie uvedeného právneho názoru, pričom začiatok plynutia premlčacej doby nenaviazal na deň nasledujúci po vzniku dlhu, ale na deň nasledujúci po výzve veriteľa na plnenie.[2] Najvyšší súd v tomto rozhodnutí uvádza predovšetkým nasledovné dôvody, pre ktoré sa odchýlil od predchádzajúcich rozhodnutí:
- pokiaľ by veriteľ podal žalobu deň nasledujúci po vzniku dlhu, nebola by daná actio nata, žaloba by teda bola podaná predčasne,
- ustanovenie § 101 OZ viaže začiatok plynutia premlčacej doby na čas, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz, a nie na čas, keď veriteľ právo mohol vykonať po prvý raz. Právo sa prvý raz mohlo uplatniť na súde v čase, keď existovala actio nata, a nie v deň, keď sa po prvý raz mohlo uplatniť, teda v čase, kedy mohla existovať actio nata,
- NS SR ďalej upozorňuje na ust. § 391 ods. 1 0BZ, podľa ktorého: „Pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné“, pričom zdôrazňuje, že ust. § 391 ods. 1 OBZ je zhodné s ust. § 101 OZ, len inak vyjadrené,
- pri odchýlení sa od právneho názoru NS ČSR vyjadreného v rozhodnutí publikovanom pod č. 28/1984, NS SR uvádza, že sa od tohto odchýlil jednak pre absenciu právnej argumentácie v danom rozhodnutí, a jednak preto, že by takéto právne posúdenie znamenalo to, že by sa mohol premlčať záväzok, ktorý sa ešte ani nestal splatným.
- pri námietke, že viazanosť začiatku plynutia premlčacej doby na deň nasledujúci po splatnosti záväzku by znamenala neprípustné posunutie začiatku plynutia premlčacej doby prakticky na neobmedzenú dobu, NS SR dôvodí, že v prípadoch, kedy by veriteľ neúmerne dlho otáľal s výzvou na plnenie, súd by mu s odkazom na ust. § 3 ods. 1 OZ nemusel priznať právnu ochranu.
Podľa môjho názoru je potrebné predmetné situácie posudzovať tak, že ide o dve práva, ktoré sa premlčujú. Premlčuje sa jednak právo veriteľa vyzvať dlžníka na plnenie, a to všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, pričom po kvalifikovanej výzve znamenajúcej zosplatnenie záväzku začína plynúť ďalšia premlčacia doba. Niektoré rozhodnutia k tejto problematike, ktoré som zatiaľ len zbežne prezrel, podľa môjho názoru, neodôvodnene vychádzajú z toho, že by takéto právne posúdenie znamenalo neprípustné odďaľovanie začiatku plynutia premlčacej doby na neobmedzenú dobu, pričom ani NS SR sa v rámci odlišného právneho názoru dôsledne nevyrovnal s predmetným argumentom, a tento by posudzoval len v intenciách dobrých mravov.
Predpokladám, že asi bude chyba vo mne a že som niečo dôležité prehliadol, ale podľa môjho názoru, z ust. § 563 OZ v spojení s ust. § 102 OZ, vyplýva, že veriteľ musí najprv adresovať dlžníkovi výzvu na plnenie, musí si teda uplatniť svoje právo u fyzickej alebo právnickej osoby, a následne môže (deň nasledujúci po dni splatnosti, pokiaľ veriteľ neurčí dlžníkovi dlhšiu lehotu na plnenie) svoj nárok uplatniť na súde. Nerozumiem tomu, prečo sa nezohľadňuje to, že právo veriteľa vyzvať na plnenie je normálne majetkové právo, ktoré sa po troch rokoch premlčí tak ako ostatné majetkové práva. Každopádne si myslím, že by sa ustanovenie § 102 OZ malo uplatniť, pretože ak chcem, aby sa z môjho práva stal nárok, ktorého sa môžem kvalifikovane domáhať na súde, musím si ho najprv uplatniť u dlžníka. Dokiaľ si ho výzvou neuplatním, nestane (nemôže sa stať) splatným, a teda je nenárokovateľným pred súdom z dôvodu neexistencie actio nata.
Dôvod, prečo sa na tieto prípady nemôže aplikovať ust. § 102 OZ, bude zrejme ten, že práva stanovené v hypotéze ust. § 102 OZ podliehajú preklúzií, (musia sa najprv uplatniť). Keďže ust. § 563 nespája s neuplatnením výzvy voči dlžníkovi prekludovanie práva, ale len jeho premlčanie, aplikácia ust. § 102 OZ zrejme nie je na mieste. To však nebráni aplikácií ust. § 101 OZ jednak vo vzťahu k premlčaniu práva na výzvu, a jednak vo vzťahu k premlčaniu práva na plnenie, pri ktorom začne trojročná premlčacia doba plynúť až momentom vzniku actio nata.
Každopádne, zaujíma ma najmä Váš názor jednak na to, kedy v týchto prípadoch začína premlčacia doba plynúť, ale najmä ma zaujíma to, čo si myslíte o premlčaní toho prvého práva, teda práva vyzvať dlžníka na plnenie.
Priznám sa, nemal som priestor robiť si nejaký dôsledný rešerš, vychádzal som len z judikatúry, možno niekto túto „záhadu“ už stihol rozlúsknuť, keď nás s tým oboznámi, budem len rád :)
[1] Pozri napr. rozhodnutie NS SR, sp. zn. 1 Cdo/25/2003, zo dňa 24.06.2003, publikovaný pod č. R 91/2004, rozhodnutie NS SR, sp. zn. 1 Cdo/148/2004 zo dňa 16.12.2004, rozhodnutie NS SR, sp.zn. 4 Cdo/66/2006, zo dňa 26.09.2007. Pozri tiež rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 33Cdo/2634/2008, zo dňa 28.01.2011, rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 28Cdo/2645/2006, zo dňa 22.11.2006, Rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 33 Cdo 4175/2009 zo dňa 24.06.2011, rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 33Cdo/3986/2010 zo dňa 30.08.2012. Väčšina z týchto rozhodnutí bola citovaná sekundárne z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16Co/667/2013, zo dňa 22.05.2014, ktorý sa taktiež prikláňa k väčšinovému názoru o začiatku plynutia premlčacej doby dňom nasledujúcim po vzniku dlhu. V oblasti českej judikatúry všetky pochybnosti zrejme definitívne rozptýlilo rozhodnutie Veľkého senátu NS ČR, sp. zn. 31 Cdo 3881/2009, zo dňa 09.10.2013, v ktorom sa NS ČR priklonil väčšinovým rozhodnutiam.
[2] Rozhodnutie NS SR, sp. zn. 4 Cdo/146/2008, zo dňa 31.07.2008.
Martin Ilavský, 25. 08. 2015 v 09:31 - judikatúra
Len na doplnenie postoja NS SR v prípadoch kedy čas plnenia, resp. splnenie dlhu (určenie splatnosti záväzku) ponechané na vôľu jednej zo strán je možné poukázať na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5 Cdo/254/2009. V tejto veci bol čas plnenia ponechaný na vôľu dlžníka v zmysle § 564 OZ. NS SR v tomto rozhodnutí uviedol "Ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, je veriteľ povinný prijať plnenie, len čo mu bude dlžníkom ponúknuté; nemôže však sám čas splnenia určiť, a to ani tým, že by dlžníka požiadal o splnenie dlhu (ako je tomu v prípadoch uvedených v ustanovení § 563 OZ); môže iba navrhnúť, aby splatnosť dlhu určil súd. Ak sa tak nestane, nie je dlžník povinný plniť a žalobný návrh požadujúci uloženie povinnosti plniť, bez toho, aby mu prechádzalo právoplatné rozhodnutie určujúci čas, kedy má dlžník splniť, nemôže byť pre predčasnosť úspešný. Z toho vyplýva, že v týchto prípadoch nemôže začať bežať ani premlčacia doba na vymáhanie dlhu, pretože veriteľ môže svoje právo vykonať v zmysle ustanovenia § 101 OZ (a teda pohľadávku vymáhať) až po uplynutí lehoty splatnosti určenej rozhodnutím súdu. Oprávnenie veriteľa požiadať súd o určenie splatnosti dlhu ustanovené v § 564 OZ prestavuje právny prostriedok, ktorým sa veriteľ môže (ak už nechce ďalej čakať až čas splatnosti určí sám dlžník) dosiahnuť, aby sa jeho pohľadávka stala v súdom určenom čase splatnou a aby ju potom mohol prípadne i nútene v občianskom súdnom konaní vymáhať. Uvedené právo veriteľa nemožno považovať za samostatné majetkové právo podliehajúce premlčaniu v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 OZ. Prijatie názoru o premlčateľnosti tohto práva veriteľa by totiž znamenalo, že veriteľ by bol nútený v každom prípade podať na súde žalobu v trojročnej premlčacej dobe začínajúcej už dňom nasledujúcim po poskytnutí pôžičky, aby zabránil nepriaznivému dôsledku spočívajúcemu v tom, že dlh nebude môcť vymáhať, pretože sa mu premlčalo právo na určenie jeho splatnosti súdom. Taký záver by ale bol v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia § 564 OZ umožňujúceho, aby dohodou účastníkov zmluvy bolo určenie splatnosti dlhu ponechané jednoznačne na vôli dlžníka; viedol by k nedôslednej ochrane veriteľa a možnosti obohatenia sa dlžníka na jeho úkor.".
Záver Najvyššie súdu SR o tom, že prijatie záveru o začatí plynutia premlčacej doby v deň nasledujúci po dni v ktorom vznikol dlh je popretím zmyslu a účelu § 564 OZ, resp. odníma reálny obsah § 563 OZ, je dovolím si tvrdiť správny. Ak by sme pripustili opačný záver, tak by boli veritelia nútení konať spôsobom, ktorý nemusí byť v ich záujme, a v konečnom dôsledku ani v záujme dlžníkov.
Tomáš Čentík, 25. 08. 2015 v 12:03 - články k téme
1. Maslák, M.: Začiatok plynutia premlčacej doby v prípade, ak čas splnenia dlhu nie je medzi veriteľom a dlžníkom dohodnutý ani inak určený, in: Súkromné právo 2/2015, str. 8
2. Handlar, J.: Promlčení práv, jejichž splatnost nastává na výzvu věřitele, in: Právní rozhledy 19/2011, str. 681.
Milan Hlušák, 27. 08. 2015 v 17:11 - Nesúhlas
Tento záver podporuje aj zásada pandektného práva actioni nondum natae toties praescribitur, quoties nativitas est in protestate creditoris. Podľa nej prekážka (v našom prípade nesplatnosť) nebráni premlčaniu, ak je v moci oprávneného ju odstrániť. Táto zásada platila minimálne aj za monarchie (Rouček-Sedláček, § 1417, 1478) a prvej republiky ( § 1286 vládneho návrhu OZ, 1937). Rovnako aj v PĽR (3 CR 138/60).
Navyše, ak (1) veriteľ môže žiadať o plnenie hneď po vzniku dlhu a (2) túto žiadosť môže vzhľadom na § 41 ods. 3 OSP urobiť formou žaloby (obdobne aj Rouček-Sedláček, § 1417), tak potom (3) žalobu možno podať hneď po vzniku dlhu. A ak možno podať žalobu, možno právo vykonať; premlčanie začne plynúť.
Použiť možno aj argumentáciu, že ak čas plnenia zo zmluvy, jej charakteru a iných okolností nijako nevyplýva, dlh je splatný okamžite. Veriteľ ho môže ihneď žiadať, dlžník splniť. Takto je splatnosť chápaná napr. v USA („In general, one agrees to pay 'on demand' obligations that are presently due, not those which are to become due in the future.“ Feucht v. Keller). Zdá sa, že rovnako tomu bolo aj v Uhorsku („Jestli z vôle strán alebo z povahy veci iné nenasleduje, plnenie stáva sa ihneď sročným (splatným).“ Fajnor-Záturecký, s. 241), v Rakúsku (Rouček-Sedláček, § 904), či v Ríme (Institutiones Iustiniani, 3, 15, 2: „Každé dojednanie môže byť urobené absolútne, s odvolaním sa na určitý čas alebo pod podmienkou. Ak je absolútne, napr. ʿSľubuješ mi dať päť zlatýchʾ, potom možno žalovať hneď.“).
A preto všetko NS podľa mňa pochybil. Jeho najväčšou chybou bolo striktné chápanie actio nata ako deň splatnosti. Tomu tak ale nie je. Actio nata závisí od charakteru nároku. Napr. pri práve na náhradu škody je to moment, kedy som sa dozvedel o škode a zodpovednej osobe. Pritom je jedno, či som toto svoje právo pred podaním žaloby zosplatnil podľa § 563 OZ.
Nesprávna je aj argumentácia, že R 28/1984 bol poplatný sovietom. Rovnaký prístup k otázke – ako vidieť – totiž platil nielen v ZSSR či PĽR, ale napr. aj v USA. Dokonca aj u nás dávno pred nástupom komunizmu.
Neobstojí ani záver, že R 28/1984 „núti konať spôsobom, ktorý môže byť v rozpore so skutočným záujmom účastníkov právneho vzťahu.“ Ak totiž čas plnenia nemožno zo zmluvy a okolností vyvodiť, potom žiadny „skutočný záujem“ na čase plnenia neexistoval.
Rovnako nesprávny je záver, že R 28/1984 odníma § 563 OZ reálny obsah. Tým totiž nie je – ako sa NS nesprávne domnieva – právo veriteľa vyvolať splatnosť. Je ním len to, čo je v ňom napísané: dlžník má povinnosť plniť až po tom, čo ho veriteľ vyzval. Reálnym obsahom § 563 OZ je preto skôr otázka omeškania, ako právo veriteľa.
PS: Argumentácia NS by pri zmluvnej pokute mohla viesť k tomu, že ak vyzvem dlžníka na jej zaplatenie 2 roky po porušení občianskoprávnej zmluvy, právo na jej zaplatenie sa reálne premlčí až 5 rokov po porušení. Preukazovať – ako to NS navrhuje –, že dvojročné čakanie je v rozpore s § 3 ods. 1 OZ, sa mi zdá dosť náročné. Ak už treba aplikovať dobré mravy, potom by som ich skôr riešil v otázke, kedy najskôr (a nie najneskôr) bolo možné plnenie v súlade s dobrými mravmi žiadať.
obhajca, 04. 09. 2015 v 15:30 - súhlas 4Cdo 146/2008 NSSR
V danom prípade, by bola žiadosť a vôľa veriteľa postavená proti princípom § 2 ods.3 OZ a došlo by k neprípustnému diktátu súdov do vôľe účastníkov občianskoprávnych vzžahov. Ak určím pri pôžičke podľa §563 ako veriteľ , kde splatnosť nie je určená, na druhý deň o vrátenie so žiadosťou aby mi peniaze vrátil za viac ako tri roky ( napr. medikovi, že po vysokej škole chcem peniaze rok po promócii, alebo prvej atestácii späť, ) tak by som vlastne mal lehotu splatnosti v zmluve o pôžičke určenú po uplynutí premlčacej lehoty. Uvedené by bolo excesom právneho myslenia vo vzťahu k § 2 ods.3 OZ
Milan Hlušák, 01. 06. 2017 v 16:25 - R 17/2017
Zároveň priznal judikatúre reprezentovanej R 28/1984 a R 91/2014 charakter ustálenej rozhodovacej praxe, a to aj napriek existencii 4 Cdo 146/2008. 4 Cdo 146/2008, ako sa z odôvodnenia dozvedáme, bolo navrhnuté na zverejnenie v zbierke rozhodnutí, ale tento návrh bol zamietnutý. Možno ho preto považovať za istú anomáliu, ktorá nebola schopná prekonať R 28/1984 a R 91/2014.
Milan Hlušák, 01. 06. 2017 v 19:02 - R 17/2017 (oprava)
Juraj Gyarfas, 24. 04. 2020 v 17:18 - NS ČR k premlčaniu práva na vrátenie výpožičky
Právo vypovědět smlouvu o zápůjčce uzavřenou na dobu neurčitou promlčení nepodléhá. Toto oprávnění nemá majetkovou povahu (není majetkovým právem - § 611 o. z.), nýbrž je výrazem dispozičního oprávnění smluvní strany změnit obsah smluvního závazku.
Může-li však věřitel vyvolat splatnost dluhu, pak - objektivně posuzováno - může své právo i vykonat (podat žalobu k soudu). Je chybné, v situaci, kdy nebyla splatnost zápůjčky výslovně sjednána, přesvědčení, že k promlčení takových pohledávek nemůže dojít, neboť běh promlčecí lhůty je spojen se splatností dluhu. V souladu s dosavadní rozhodovací praxí „nese možnost vyvolání splatnosti závazku s sebou současně i právo věřitele vymáhat splnění závazku (…) první objektivní možnost výkonu práva je dána okamžikem, kdy věřitel mohl nejdříve o splnění požádat“. V takových případech proto není pro počátek běhu promlčecí doby určující den splatnosti dluhu.
Promítnuto do poměrů nyní souzené věci to znamená, že nebyla-li splatnost dluhu (vrácení zápůjčky) dohodnuta, může již den následující po vzniku takového právního poměru zapůjčitel smlouvu o zápůjčce vypovědět ve lhůtě šesti týdnů ( § 605 o. z.), a tím vyvolat její splatnost. Až uplynutím výpovědní lhůty se právo zapůjčitele na vrácení zápůjčky stává nárokem s účinky actio nata. Tento okamžik je pak dnem počátku běhu promlčecí doby podle § 619 odst. 1 o. z. Proto pro počátek běhu obecné promlčecí doby je tedy rozhodným den, který následuje po okamžiku, kdy nastalo actio nata, a nikoli den, kdy nastala splatnost dluhu v důsledku výpovědi. Přijetí opačného názoru by znamenalo nepřípustné posunutí počátku běhu promlčecí doby (ve zřejmém rozporu s účelem institutu promlčení) prakticky na neomezenou dobu v situaci, kdy právo podat výpověď smlouvy o zápůjčce sjednané bez dohody o okamžiku splatnosti se nepromlčuje. Z tohoto pohledu pak není určující otázka promlčení práva podat výpověď smlouvy o zápůjčce, nýbrž promlčení práva požadovat vrácení zápůjčky."
NS ČR, sp. zn. 33 Cdo 3037/2019
Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím