lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (162)
Juraj Gyarfas (117)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Tomáš Klinka (26)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Martin Friedrich (9)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Ľuboslav Sisák (7)
Michal Novotný (7)
Michal Krajčírovič (7)
Ondrej Halama (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Peter Kotvan (6)
Robert Goral (5)
Lexforum (5)
Ján Lazur (4)
Petr Kolman (4)
Natália Ľalíková (4)
Josef Kotásek (4)
Radovan Pala (4)
Monika Dubská (4)
Maroš Hačko (4)
Pavol Szabo (4)
Ivan Bojna (4)
Denisa Dulaková (3)
Peter Pethő (3)
Pavol Kolesár (3)
Jakub Jošt (3)
Adam Valček (3)
Josef Šilhán (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Marián Porvažník (3)
Tomáš Plško (2)
Peter Zeleňák (2)
Adam Glasnák (2)
Richard Macko (2)
Roman Kopil (2)
Bob Matuška (2)
Ludmila Kucharova (2)
Martin Serfozo (2)
Maroš Macko (2)
Martin Gedra (2)
Michal Hamar (2)
Anton Dulak (2)
Andrej Kostroš (2)
Marek Maslák (2)
Jiří Remeš (2)
Dávid Tluščák (2)
Jozef Kleberc (2)
Lukáš Peško (2)
Zsolt Varga (2)
Peter Varga (2)
Ladislav Pollák (2)
Juraj Schmidt (2)
Juraj Straňák (2)
Gabriel Volšík (2)
Dušan Marják (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
lukas.kvokacka (1)
Tomáš Ľalík (1)
lukasmozola (1)
Ondrej Jurišta (1)
Róbert Černák (1)
Eduard Pekarovič (1)
Vladislav Pečík (1)
Tomáš Demo (1)
Paula Demianova (1)
Martin Hudec (1)
Igor Krist (1)
Ivan Priadka (1)
Viliam Vaňko (1)
Pavel Lacko (1)
Vladimir Trojak (1)
Peter Kubina (1)
Marcel Ružarovský (1)
Petr Kavan (1)
Martin Poloha (1)
Marcel Jurko (1)
Nora Šajbidor (1)
Zuzana Klincová (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Miriam Potočná (1)
Mikuláš Lévai (1)
Pavol Chrenko (1)
Bohumil Havel (1)
Tomáš Pavlo (1)
Ján Pirč (1)
Peter Janík (1)
Tomas Pavelka (1)
Dávid Kozák (1)
jaroslav čollák (1)
Andrej Majerník (1)
Petr Steiner (1)
Gabriel Závodský (1)
Tomáš Korman (1)
Radoslav Pálka (1)
Michal Ďubek (1)
Lucia Palková (1)
David Horváth (1)
Patrik Patáč (1)
Martin Šrámek (1)
Dušan Rostáš (1)
Bystrik Bugan (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Michal Jediný (1)
Emil Vaňko (1)
David Halenák (1)
Lucia Berdisová (1)
Roman Prochazka (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Matej Kurian (1)
Michaela Stessl (1)
Martin Estočák (1)
Zuzana Kohútová (1)
Juraj Lukáč (1)
Natalia Janikova (1)
Ivan Kormaník (1)
Martin Svoboda (1)
I. Stiglitz (1)
Patrik Pupík (1)
Martin Bránik (1)
peter straka (1)
Adam Pauček (1)
Matej Gera (1)
Robert Šorl (1)
Jana Mitterpachova (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Matej Košalko (1)
Peter Marcin (1)
Martin Galgoczy (1)
Tibor Menyhért (1)
Jakub Mandelík (1)
Zuzana Adamova (1)
Katarína Dudíková (1)
Vincent Lechman (1)
Robert Vrablica (1)
Tomas Kovac (1)
Pavol Mlej (1)
Ivan Michalov (1)
Petr Novotný (1)
Peter K (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Ticho po búrke... prosto ticho – a reforma civilného procesného práva na svete (seriál na pokračovanie, 1. časť)

Michal Novotný, 14. 06. 2015 v 00:24

Dalo by sa začať takpovediac lacno: „Tak nám přijali ty procesní kodexy, paní Müllerová...“ Takto však začať nechcem, preto dúfam, že mi kolega – autor Milan Hlušák odpustí ľahkú parafrázu názvu jeho príspevku na tomto z nedávnej doby. Dňa 21. mája 2015 národná rada schválila tri zákony, ktoré nahradia doterajší Občiansky súdny poriadok. Nosením vody do Atén (či do Newcastlu?) by asi bolo hovoriť, že ide o Civilný sporový poriadok, Civilný mimosporový poriadok a Správny súdny poriadok. Napriek všetkému ide nepochybne o veľkú udalosť, ktorá bude ovplyvňovať stav nášho procesného práva na najbližších niekoľko desiatok rokov. Tento post je pokusom o vyjadrenie prvých dojmov z prvého z nich – Civilného sporového poriadku (Csp.), ktorý bude najdôležitejší – nielen preto, že civilnej sporovej agendy je zrejme najviac, ale aj preto, že je subsidiárne použiteľný vo vzťahu k ostatným.

Schválenie nových troch kódexov získalo celkom zreteľne status politickej priority. Tak sa mohlo stať, že v máji 2013 bol schválený legislatívny zámer, približne v auguste 2014 boli predložené prvé paragrafové znenia na verejné pripomienkovanie, v decembri 2014 šli do parlamentu a ten ich v máji 2015 schválil. Ódy nebrali konca-kraja (napr. tu alebo tu). Navyše, s vlajkou do boja vytiahol aj predseda rekodifikačnej komisie doc. JUDr. Marek Števček, PhD. V článku uverejnenom v Bulletine slovenskej advokácie (č. 12/2014) nám objasňuje niekoľko princípov, ktoré sú pre rekodifikáciu podstatné. Keďže tieto princípy sú podstatné aj pre moje posty post, zhrniem ich so všetkou stručnosťou (a, samozrejme, s určitou dávkou nepresnosti):

- rekodifikácia nadväzuje na kontinuitu nášho procesného práva spred roka 1950,

- proces nie je nevyhnutne naviazaný na hmotu, snáď s výnimkou mimosporových konaní,

- tri roky sú na prípravu kódexov dosť,

- jazyk kódexov je primeraný a vraciame sa k zaužívaným pojmom (strana, intervenient, procesný útok a obrana, kauzálna príslušnosť, prejudicialita),

- princípy (zásady) v rekodifikácii majú svoje miesto, lebo dávajú zákonu jednotiacu myšlienku.

Okrem toho sa začali v ďalších číslach BSA, ale aj na tomto fóre objavovať prvé lastovičky v podobe ucelených analýz (a kritík) celých statí a inštitútov.

Nevedecky, ale od srdca - hneď na úvod chcem povedať, že schválený Civilný procesný poriadok nepovažujem za podarené dielo. V ďalšom texte sa pokúsim poukázať na ustanovenia, ktoré ma k tomuto záveru vedú. Na tomto mieste by som však chcel uviesť niekoľko všeobecných dôvodov.

1. Predovšetkým si myslím, že tento zákon (ako napokon všetky tri) sú šité úplne horúcou ihlou. Od schválenia legislatívneho zámeru v máji 2013 boli všetky tri zákony napísané, spripomienkované, prerokované a schválené za približne dva roky. Na rozdiel od M. Števčeka si však myslím, že v skutočnosti príliš krátko na zmysluplnú (a kritickú) diskusiu. Len pre porovnanie – unifikácia takpovediac bezproblémových kódexov do jedného v prvej ČSR trvala od roku 1922 do roku 1937 (Národné zhromaždenie, Poslanecká snemovňa, tlač 850, s. 285). Naproti tomu my sme za tri roky stihli spracovať tri zákony, ktorých ambíciou je takpovediac obrátiť existujúci socialistický procesný kódex „naruby“. Aj pri najlepšej vôli a najväčšej úcte k členom rekodifikačnej komisie, niečo také prosto nie je v rozumných ľudských silách. Podstatou legislatívy totiž nie je len určitú normu napísať a naplánovať jej použitie v takpovediac „ideálnych podmienkach“, ale premyslieť jej fungovanie v podmienkach krízových, a to spolu s celým komplexom noriem. A práve toto premýšľanie vyžaduje čas, diskusiu, kritickú revíziu a tak znova dookola. Samozrejme, raz tento kruh treba uzavrieť. Tu sa tak však podľa mňa stalo bez toho, aby sa otočil aspoň o jednu obrátku.

2. S rýchlosťou je spojená nesúrodosť celej úpravy, za ktorou podľa mňa nestojí jasná jednotiaca myšlienka. S tým súvisí aj selektívna inšpirácia inými zdrojmi. Uveďme len jeden príklad: platobný rozkaz možno vydať aj na časť pohľadávky ( § 265 ods. 1), čo je zjavná inšpirácia čl. 10 nariadenia č. 1896/2006. Na druhej strane, odpor proti platobnému rozkazu sa musí odôvodniť ( § 267 ods. 1 – navyše „vecne“), čo je podstatný rozdiel oproti čl. 16 ods. 1 cit. nariadenia. V niektorých prípadoch je vôbec obtiažne nájsť zmysluplnú inšpiráciu (základné zásady, všetky definície, ale aj napr. pomerne dôležitý § 185 Csp.).

3. Úlohou procesnej úpravy má byť tradične vyvažovať niekoľko záujmov: záujem štátu na zákonnosti rozhodovania, keďže z dlhodobého hľadiska je pre právny štát škodlivé, ak sú rozhodnutia súdov v rozpore s právom; záujem na rýchlosti, bezprieťahovosti a hospodárnosti konania; záujem na ochrane individuálnej autonómie a rovnosti účastníkov konania. Socialistický Osp. príliš preferoval prvý záujem cez princíp materiálnej pravdy. Snaha o ochranu prvého záujmu však nebola úplne cudzia ani predošlým úpravám (najmä Osp. z roku 1911). Nový Csp. podľa môjho názoru nadmerne preferuje záujem druhý. Povedané úplne jednoducho – viaceré úpravy Osp. budia dojem, akoby zmyslom súdneho konania bolo čo najrýchlejšie dospieť k právoplatnému rozhodnutiu, teda – z pohľadu súdov – ako čo najrýchlejšie dostať spis „z podateľne do archívu“. Opäť len jeden príklad: podľa § 138 Osp. súd môže vyzvať na späťvzatie bezdôvodnej žaloby a žalobcu vyslúchnuť. Podľa § 267 ods. 1 Osp. však súd podobnú „pomoc“ žalovanému neposkytne – akonáhle je platobný rozkaz vydaný, je cieľom čo najviac podanie odporu sťažiť. To isté platí pri úprave doručovania, kde cieľom je takpovediac navodiť účinky doručenia stoj čo stoj.

Toľko na úvod. Považoval som za korektné urobiť ho, aby boli chápané moje ďalšie výhrady k jednotlivým ustanoveniam a inštitútom. Samozrejme, nie som „blbý“ a je mi jasné, že mnohé z mojich výhrad sa dajú rozumne preklenúť výkladom, prípadne sa takpovediac v praxi „utrasú“. Ale to je ďalšia – a vlastne posledná, no snáď najpodstatnejšia výhrada: účelom rekodifikácie čohokoľvek má byť príprava koncízneho legislatívneho diela, ktoré rieši existujúce problémy, rozumne predpokladá problémy doteraz neriešené a neotvára zbytočne problémy nové. Domnievam sa, že prijatý Csp. má problém práve s tým – že, bohužiaľ, príliš mnoho problémov otvára namiesto toho, aby ich riešil. Či má taká rekodifikácia zmysel – to už zrejme zistíme až v praxi.

Pustime sa ale teda do jednotlivostí:

Už názov zákona upúta. Namiesto doteraz osvedčeného názvu Občiansky súdny poriadok (a najmä zaužívanej skratky Osp.) prichádza názov „Civilný“ a Csp. Ponechajme stranou, či je zámena slovenského slova „občiansky“ za rovnocenný cudzojazyčný ekvivalent v súlade s čl. 4 ods. 3 legislatívnych pravidiel (č. 19/1997 Z. z.). Prečo táto zmena? Na území Slovenska bol pojem „Občiansky súdny“, prípadne „Občiansky sporový“ poriadok v slovenskej právnej terminológii vžitý dávno pred rokom 1950. Zákonný článok I z r. 1911 sa v originálnom znení volal „a polgári perrendtartás“. „Polgár“ je „občan“, „per“ je „spor, súd, konanie“ a „rendtartás“ je „poriadok“. Pojem „civilný sporový poriadok“ sa presadzuje len v období bohemizácie právnej terminológie v 20tych rokoch 20. storočia. Okrem toho, zaráža nekonzistentnosť – prečo potom „Správny súdny poriadok“, nie „Administratívny súdny poriadok“? Osobne sa domnievam, že zmena názvu je samoúčelná a v skutočnosti ide viac o symboliku – „O“ je minulosť, „C“ je budúcnosť.

Základné zásady majú – ako už povedal M. Števček – vyjadrovať akési základné myšlienky celého zákona. Je však skutočne úlohou zákona vyjadrovať zároveň svoje základné myšlienky? Nemajú náhodou základné myšlienky vyplývať práve z normatívnej úpravy? Nejde tu len o akýsi abstraktný problém – ide tu o otázku, aký je vlastne normatívny význam základných zásad, najmä v konfrontácii s jednotlivými ustanoveniami. Možnosti sú tri: 1/ základné zásady sú normatívne prázdne, lebo hovoria niečo v zmysle „toto a toto je tak, ako to ustanovuje zákon“; 2/ základné zásady duplikujú určité ustanovenie zákona, 3/ základné zásady hovoria niečo iné ako zákon. V prípadoch 1 a 2 sú základné zásady zbytočné, v prípade 3 sú nezmyselné. Navyše, základné zásady zákonov boli typickým produktom socialistickej legislatívy, od ktorej sa akože rázne chceme odpútať – mal ich Občiansky zákonník, Zákonník práce, Zákon o rodine (v nich sa zabudli dodnes). Naopak, nenájdu sa v uhorskom Osp. ani v rakúskom Csp. platných v Československu do r. 1950. To je príklad selektívnej inšpirácie a myšlienkového základu nového Csp. Ale k jednotlivostiam:

- Obsah čl. 1 je záhadný, pretože nie je úplne jasné, čo je v ňom to podstatné – že spory prejednávajú súdy, ak zákon neustanoví inak? To hovorí aj čl. 46 ústavy a § 4 Obč. zák. Že súdy majú byť nezávislé a nestranné? To hovorí čl. 46 ods. 1 alebo čl. 141 ústavy. Že súdy prejednávajú spory z porušenia alebo ohrozenia subjektívnych práv? To hovorí § 4 Obč. zák. Navyše (rovnako ako § 131) je viazanosť na „porušené alebo ohrozené subjektívne právo“ problematická. Napr. určovacie žaloby sú viazané na naliehavý právny záujem, ktorý neznamená ohrozenie vlastného práva, ale napríklad len „zlepšenie právnej pozície“. Napr. exekút prevedie svoju nehnuteľnosť na tretiu osobu neplatne (z akéhokoľvek dôvodu, trebárs simulácia), prevod je vložený a zapísaný na liste vlastníctva. Exekvent nemôže viesť exekúciu na tento majetok, že lebo jeho evidovaným vlastníkom nie je exekút – jeho záujem na vedení exekúcie (teda navrátenie zápisu na LV na exekúta) je však dostatočným právnym záujmom pre žalobu na určenie neplatnosti. Aký zmysle tu má hovoriť o porušení alebo ohrození subjektívneho práva? Určovacia žaloba navyše môže mať preventívny charakter. Čo napríklad pri žalobách o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia podaných konateľom alebo členom dozornej rady, kde zákon predpokladá len objektívnu protiprávnosť (aj keď neboli porušené alebo ohrozené subjektívne práva žalobcu, porov. § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka)?

- Taktiež zmysel čl. 2 je nejasný. Čo znamená „spravodlivá a účinná“ v ods. 1? Ak je neúčinná hmotnoprávna úprava? Ak je hmotnoprávna úprava nespravodlivá? Čo znamená, že možno očakávať „spravodlivé“ rozhodnutie (ods. 2)? Nemá byť náhodou rozhodnutie v prvom rade zákonné (čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 ústavy)? Odkiaľ autori prevzali definíciu právnej istoty? Nie je obsahom právnej istoty predovšetkým stav, aby bolo rozhodnuté v súlade so zákonom, resp. všeobecne platným právom? Aký je vzťah tejto zásady k nezávislosti sudcov a ich viazanosti len zákonom? Ak okresný sudca považuje napr. judikát najvyššieho súdu za nezákonný, môže rozhodnúť v rozpore s ním? Ide o skutkovú a právnu osobitosť prípadu podľa čl. 2 ods. 2 Csp.? Asi nie, ide totiž o právnu osobitosť „sudcu“. Takže poruší takýto sudca zákon?

- Sú „princípy, na ktorých spočíva tento zákon“ (čl. 3 ods. 1) nadradené medzinárodnému právu? Ústava, zdá sa, tvrdošijne trvá na opaku (čl. 7 ods. 5 ústavy), čl. 3 ods. 1 je s ňou zrejme v rozpore (či aj ten treba vykladať v súlade s ňou? Takže výkladové pravidlo treba vykladať tak, že zákon treba vykladať najskôr v rozpore s výkladovým pravidlom, ale v súlade s medzinárodnými zmluvami... či tak nejako? Nemám pocit, že by takto malo vyzerať vyjadrenie tých nosných myšlienok. Okrem toho dôkaz, že inšpirácia českým Občianskym zákonníkom ( § 2 ods. 1) nie je vždy šťastná. Obsah čl. 3 ods. 2 je problematický vo svojej aplikácii na normy procesného práva. U noriem hmotného (materiálneho) práva je spravidla najdôležitejší ich účel, u noriem procesného (formálneho) práva to tak nie je vždy – ich úlohou je regulovať práve v prvom rade formu, nie obsah. Samozrejme, ani ony nie sú bezúčelné, ale na rozdiel od noriem hmotného práva je práve forma ich skutočným obsahom. Preto je problematické (po vzore českého OZ, § 2 ods. 2) tak zdôrazňovať ich účel.

- Čo chce vlastne povedať čl. 4 ods. 1, ak hovorí, že ich vec nemožno rozhodnúť na základe „výslovného ustanovenia tohto zákona“? Otvára cestu bezhraničnej analógii v procesnom práve? To snáď nie, veď doteraz sa tradične zdôrazňovalo, že s analógiou v procesnom práve treba narábať opatrne. Ani dôvodová správa tomuto záveru nesvedčí. Prečo ale potom „tohto“, keď spory (čl. 1 – prečo tu zrazu právne veci?) sa prejednávajú spravidla podľa hmotného práva? A prečo v čl. 4 ods. 2 sa hovorí o usporiadaní procesných vzťahov? Nevedno. Čl. 4 ods. 2 – ak bude skutočne chápaný tak, ako je napísaný – prakticky deleguje na sudcov zákonodarnú moc (povšimnime si formulácie „ak by bol sám zákonodarcom“! teda sudca môže vec rozhodnúť tak, ako by ju mohla!!! Rozhodnúť národná rada, ktorá má podľa čl. 86 prakticky neobmedzené právo prijímať zákony – teda neobmedzene!!!). Nebola by vhodnejšia aspoň mierne objektivizujúca formulácia „ktorú by zrejme zvolil zákonodarca, ak by bol riešenú otázku predvídal“? Je aj v prípade tvorby práva podľa čl. 4 ods. 2 sudca viazaný ústavou a medzinárodnými zmluvami (čl. 3 ods. 1 totiž hovorí len o viazanosti pri výklade ustanovení, nie pri rozhodovaní podľa čl. 4 ods. 2). Logika veci vedie k tomu, že asi áno (napokon to vyplýva z čl. 144 ods. 1 ústavy). Ale opäť to vedie k otázke – nie sú takéto zásady, ktoré viac problémov otvárajú, než riešia, zbytočné?

Skoro nad každým článkom by sme mohli podobne uvažovať, žasnúť a krútiť hlavou, takže to skráťme:

- Čl. 5 patrí do kategórie 1, pretože druhá veta zjavne odkazuje na rozsah „ustanovený v tomto zákone“, ledaže by sme prvej vete prisúdili samostatný normatívny význam. Ale to asi nie. (?) Rovnako do kategórie 1 (teda zbytočných) patria čl. 9, 10 ods. 1 a 2, čl. 12, 13, 14 a 18.

- U čl. 6 nie je jasné, či je to kategória 1 alebo 3. Je sudca ako žalobca v antidiskriminačnom spore proti štátu (osobitný typ konania, § 307 a nasl., resp. § 316 ods. 2!) v „prirodzene“ nerovnovážnom postavení? Čo keby slepý žalobca (neovládajúci ani Braillovo písmo) poslal súdu žalobu nahratú na páske (v rozpore s § 125 ods. 1)? Musel by ju súd (zohľadniac „špecifické potreby strán spory vyplývajúce z ich zdravotného stavu“) akceptovať, alebo nie?

- Čl. 10 ods. 3 je svojou všeobecnosťou až ťažko uveriteľný v procesnom kódexe, ktorého cieľom má byť predvídateľnosť procesného postupu pre všetkých zúčastnených. Môže súd určiť záväznú procesnú lehotu aj na tie úkony, ktorých lehotu určuje už zákon? Ak áno, ide o absurdný príklad kategórie 3. Ak nie, ide o príklad kategórie 2 (pretože hovorí to isté čo § 118 ods. 1).

- Je obsah podania rozhodujúci pre jeho posúdenie ( § 124 ods. 1) alebo sa naň len prihliada (čl. 11 ods. 1)? Načo sú v procesnom kódexe, v ktorom platí v princípe numerus clausus procesných úkonov, ustanovenia typu čl. 11 ods. 2 a 3? Takže keď žalovaný podá „odvolanie“ proti platobnému rozkazu (hoci jazykové vyjadrenie § 268 je jasné), ide o odpor či nie? Keď žalobca navrhne v odvolaní zrušiť rozsudok a vyhovieť jeho žalobe (čo často robia aj advokáti!), ako sa má posúdiť tento jeho prejav? Priznám sa, že mám pochybnosti o tom, či vôbec zákonodarca tušil, prečo čl. 11 ods. 2 a 3 v tomto kódexe vlastne sú.

- Môžeme len dúfať, že „skutočnosti“ v čl. 11 ods. 4 tvoria „skutkový stav“ v zmysle § 215 ods. 1.

- Obávam sa, že čl. 15 bohužiaľ patrí do kategórie 3. Najmä vo vzťahu k tvrdeniam strán je toto ustanovenie v zjavnom rozpore s § 151, ktorý súdu nenecháva žiaden priestor na hodnotenie tvrdení „podľa svojej úvahy“, ale mu celkom zjavne určité hodnotenie nanucuje. Otázne je, čo si zákonodarca predstavoval pod „predpísanou zákonnou silou“ (čl. 15 ods. 2). Podľa mňa totiž domnienka pravdivosti obsahu verejných listín ( § 205) totiž práve takou „zákonnou silou“ je, keďže zákon priamo predpisuje sudcovi, ako taký dôkaz hodnotiť (ako domnienku pravdivosti).

- Vzťah čl. 16 ods. 1 k čl. 3 a 4 je pre mňa záhadou a obávam sa, že zákonodarca na tom nebude o nič lepšie. Doslovné znenie ods. 1 navyše nenápadne zavádza pravú retroaktivitu, keďže zrušené (neplatné) zákony bude možné aplikovať len na základe platnej a účinnej intertemporálnej normy). K otázke použitia tzv. nezákonných dôkazov sa ešte vrátim pri § 187 ods. 1, upozornime teraz len na pomerne nesystematické narábanie s pojmom dôkaz a dôkazný prostriedok v oboch týchto ustanoveniach (čl. 16 hovorí o nezákonne získané dôkazoch, § 187 ods. 1 o dôkazných prostriedkoch; navyše, čl. 16 ods. 2 hovorí ešte aj o nezákonne získaných „skutočnostiach“ – čo to je, si netrúfam ani hádať). To je podstatné najmä vzhľadom na to, že aj dôvodová správa svojím obsahom (predpokladajme, že aj jej autori majú „rozumové schopnosti na úrovni priemerne spôsobilej fyzickej osoby vnímať a posúdiť... zmysel a účel“ svojho vyjadrenia v dôvodovej správe) zjavne hovorí o nezákonne získaných dôkazných prostriedkoch (napr. nahrávka), nie dôkazoch. Prepojenie s čl. 3 ods. 1 je kúzelné. Čl. 16 ods. 3 je na legitímnu diskusiu, obávam sa však, že takto formulovaný zákaz reformationis in peius v civilnom procese nenájdeme v celom svete. Predovšetkým, zvolená formulácia celkom zjavne nerieši prípad obojstranného odvolania – žaloba je čiastočne zamietnutá, tam sa odvolá žalobca, čiastočne je vyhovené, odvolá sa žalovaný – môže odvolací súd rozhodnúť inak než potvrdením prvostupňového rozsudku? Ďalej toto ustanovenie neposkytuje žiadne „hinty“ pre výklad pojmu „nepriaznivejšie“. Znamená to len rozsah, alebo aj základ žaloby (1. st. súd posúdi zmluvu ako platnú, ale nárok ako premlčaný; môže odvolací súd posúdiť zmluvu ako neplatnú – to môže mať zásadný význam z hľadiska budúcich účinkov právoplatnosti)?

Pokračovanie nabudúce.


Názory k článku Ticho po búrke... prosto ticho – a reforma civilného procesného práva na svete (seriál na pokračovanie, 1. časť):


  Milan Hlušák, 14. 06. 2015 v 19:54 - Ta búrka ešte asi len príde...

V poslednom čase sa objavuje čoraz viac článkov k téme nových procesných kódexov (napr. Peťo Toth-Vaňo v BA 3/2015 alebo Robo Jakubáč v JR 4/2015). Ich spoločnou črtou – aspoň tak sa mi zdá – je do značnej miery kritika novej úpravy. K nej sa teraz vo veľmi dobrom poste pridal aj Michal.

Bohužiaľ, tieto články prichádzajú tak trochu „po funuse.“ To však nie je výčitka voči ich autorom; skôr je to dôsledok veľkej chyby procesu tvorby novej úpravy, ktorou bola pomerne slabá komunikácia a verejnosť. Prípravné práce nesprevádzali žiadne zásadné vysvetľujúce články, rozbory návrhov jednotlivých princípov a inštitútov či nebodaj významnejšie sympóziá, ktoré by vysvetľovali, prečo sa tvorcovia rozhodli to a to upraviť práve tak a tak. Koniec koncov, kódexy boli sprístupnené pomerne neskoro: hneď vhupli do pripomienkových konaní, a tak čas na väčšiu (aj kritickú) diskusiu v podstate ani nebol. Bohužiaľ.

A dôsledok: keď som sa nedávno so známymi rozprával o pripravovaných zmenách, väčšina z nich si v prvom rade predstavila rozdelenie úpravy a nové pojmy (útok / obrana); matne sme si spomenuli na väčšiu koncentráciu konania. Eto vsio. No tak zlomové diela, akými by nové procesnoprávne kódexy mali byť, si nepochybne zaslúžia viac. Preto si veľmi vážim tento Michalov post a verím, že sa otázkou, čo reálne nová úprava „obráti na ruby,“ budeme zaoberať omnoho častejšie ako doteraz. Určite by bolo fajn, keby sme sa tu na lexfore novému procesu povenovali trochu viac ako konvokácii v dedičskom konaní :-).

  Michal Novotný, 15. 06. 2015 v 10:29 - Bohužiaľ

nemôžem povedať všetko, čo by som chcel. Ale boli tu aj takí, ktorí prišli s krížikom ešte na funus. Len im ten krížik vzali skôr, strčili ho do rakvy a nikomu zo smútčoných hostí, ani verejnosti nepovedali, že tu niekto s krížikom bol.

Plus, a to zasa nemôžem prezradiť všetko, čo by som chcel, obávam sa, že vysvetľovanie reko-komisie o tom, prečo niečo napísali tak, ako napísali, by nám len trápne ukázalo cisárovu nahotu.

Ono, čistá teória, ale ešte je tu stále prezident. Aj keď otázka je, či bude ochotný ísť do prehratého boja proti 120 poslancom.

  Martin Maliar, 15. 06. 2015 v 12:38 - Čl. 5 a používanie prívlastkov


Použitie prívlastkov vo všeobecných zásadách nemusí byť adekvátne. Príkladom je čl. 5, podľa ktorého "zjavné" zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Použitie slova „zjavné“ (otázka ešte „Komu má byť zjavné?“) významovo zúžilo všeobecne uznávanú zásadu – zákazu zneužívania práva, čo je na škodu veci. Dôvodová správa neosvetľuje dôvod takéhoto zúženia a uvádza, že tu ide o "procesný ekvivalent zákazu zneužitia subjektívnych práv". O ekvivalent tu však "zjavne" nejde.

Zneužitie práva, ktoré nie je zjavné, má požívať právnu ochranu?

  Jaroslav Čollák, 17. 06. 2015 v 12:56 - @Martin_k zneužitiu práva v CSP

..... nemôžeme myslieť vážne takýto výklad.
Redukciou ad absurdum.
ergo - nezjavné zneužitie práva nie je chovaním v súlade s právom a nikdy nemôže požívať právnu ochranu.
Navyše, poďme sa baviť o tom, že inštitút zneužitia práva treba pravdepodobne zužovať na konkrétne oblasti, a v nich ho nechápať generálne ako v OZ, ale v zúženom rozsahu a na účel korekcie zneužitia inštitútov v danom predpise. Tu teda pôjde logicky pravdepodobne len o procesnoprávne zneužitie práva ku ktorému existujú viaceré judikáty USSR. (napr. z dôvodovoej správy: "Ďalšou otázkou spôsobujúcou predlžovanie konania je zneužívanie inštitútu námietky zaujatosti. Zjavne nedôvodné námietky zaujatosti budú preto procesne sankcionované pokutou.")

Pozri bližšie komentár k 8 NOZ od Tégla. (MELZER, F., TÉGL, P. a kol.: Občasnký zákonník – velký komentár, Svazek I, § 1- 117, Praha, Leges, 2013, 720 s., str. 146 a nasl.)

Vjyadruje sa k tomu aj Lavický (LAVICKÝ, P. Přehled judikatury ve věcech zásad soukromého práva. Svazek III. Praha : Wolters Kluwer ČR, a.s., 2013, s.8)

  Michal Novotný, 18. 06. 2015 v 09:28 - Zákaz zneužitia práva

je odpísaný z čl. 2 švajčiarskeho ZGB. Problém je v tom, že aj vo Švajčiarsku sa to chápe ako "ultima ratio": „Notausgang“; Gewährung eines dem Gesetzeswortlaut entsprechenden Rechts würde offenbares Unrecht schaffen

Taká zásada má zmysle v súkromnom práve, a práve preto je tam "zjavné". Lebo každé využitie práva spôsobuje niekomu "ujmu" a keby sme ten výklad zneužitia moc preháňali, veľmi často by sme ľudí oberali o práva, ktoré im podľa práva patria. To zjavné chce povedať, že korektívom to má byť až vtedy, keď to dosiahne nejakú intenzitu, ktorá opodstatní to, že nedovolíme zákonom priznané právo vykonať.

V procese, ktorý sa realizuje voči súdu, je zneužitie práva v takto všeobecnej podobe jednoducho blbosť. Práve numerus clausus procesných úkonov (neexistuje analógia § 51 OZ) umožňuje zákonodarcovi, aby pri konkrétnych inštitútoch konkrétne upravil následky ich zneužitia. Napr. pokuta pri námietke, neprihliadanie na dôkazy, tvrdenia, nepriznanie trov a pod. Ale takéto všeobecne formulované ustanovenie je o ničom, alebo je nebezpečné (to v závislosti od toho, či druhú vetu čl. 5 chápeme ako pokračovanie prvej, alebo prvej priznávame samostatný normatívny význam).

  Martin Maliar, 18. 06. 2015 v 11:01 - Celkom zaujímavý príklad § 58 CSP vo vzťahu k zásadám.

Dnešný stav - za námietku zaujatosti sa platí SUP. Poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti sa vráti, ak bola námietka zaujatosti uplatnená odôvodnene (zrejme „dôvodne“).
Po účinnosti CSP zostane asi aj SUP, ktorý sa v prípade nedôvodnej námietky tiež nevráti a okrem toho ešte možno aj pokuta do 500 EUR.
Zaujímavé je, že zákonodarca si vybral pre uloženie pokuty len jeden typ námietky – námietku zaujatosti, aj keď efekt oddialenia rozhodnutia súdu možno dosiahnuť určite aj inými (moja obľúbená by bola námietka podľa § 39 ods. 2 CSP). Možnože však súdy použitím analógie (čl. 4) budú sankcionovať pokutou aj iné typy podaní účastníkov, ktoré neboli vyhodnotené ako dôvodné (žaloba, odpor, odvolanie, dovolanie). Uvidíme. Treba však povedať, že uloženie pokuty nadriadeným súdom a bez možnosti opravného prostriedku proti pokute (dúfam, že som niečo neprehliadol) otvára cestu k tomu, aby „odvolačkou“ v tomto prípade bol ÚS.

  Michal Novotný, 18. 06. 2015 v 11:04 - Potom

sme prehliadli obaja. Ani ja som v novom Csp. nenašiel možnosť odvolania proti poriadkovým pokutám (všeobecne). Samozrejme, otázka je, či je to nie je protiústavné, resp. proti dohovoru (čl. 2 protokolu č. 7), aj keď sumou by to asi spĺňalo hranicu pre menšie delikty, kde odvolanie nemusí byť. Ale už vidím nadšenie ÚS.

  Milan Hlušák, 18. 06. 2015 v 17:37 - Zjavné zneužitie práva

Ono celkovo je čl. 5 zaujímavý. Prvá veta hovorí len (1) o zjavnom zneužití práva (predpokladám, že procesného). Druhá veta hovorí aj o zneužití práva (avšak nie zjavnom, ale celkom zjavnom), ale aj (2) o svojvoľnom a bezúspešnom uplatňovaní alebo bránení práva a (3) o úkonoch, ktoré vedú k neodôvodneným prieťahom. Z toho vyplýva, že úkony (2) a (3) nie sú podľa C.s.p. zneužitím práva.

Druhá veta pritom svoje dopady obmedzuje len na rozsah ustanovený v C.s.p. Hrozba odmietnutia a sankcionovania za procesný úkon sa teda môže zmaterializovať len tam, kde je to výslovne dovolené. Narýchlo som našiel iba prípady, ktoré spadajú pod (2) a (3): § § 58, 452(2). Prípad, ktorý by sankcionoval nejaké zneužitie práva, som nenašiel. A ak taký prípad v C.s.p. skutočne nie je (možno som ho v tej rýchlosti prehliadol), tak potom prvá veta je prázdna, bez vnútorného obsahu. A to – ako to nadhodil aj Michal – môže byť nebezpečné, pretože súdy môžu byť kreatívne v tom, že si tento obsah vytvoria samy.

Navyše to, že čl. 5 sa zhmotňuje len v prípadoch výslovne vymedzených, znamená, že zákaz zneužitia práva podľa čl. 5 vo svojej podstate nie je žiadnym základným princípom, pretože za taký by sa podľa mňa mal považovať len princíp, ktorý sa vinie skrz celý kódex a cez ktorý treba nahliadať na procesné úkony strán či súdu bez potreby, aby to bolo pri príslušnom ustanovení výslovne uvedené.

Len na okraj uvádzam, že úprava spred r. 1950, na ktorú má C.s.p. nadväzovať, bola na výslovné prípady, v ktorých bolo možné procesný úkon odmietnuť či sankcionovať, bohatšia. Napr. v rakúskom C.s.p. išlo o prípady prednášania nových skutkových tvrdení ( § 179), predkladania listín a iných prostriedkov až pri pokračovaní ústneho pojednávania ( § 181), predkladanie dôkazov ( § § 275, 278 a 279). V uhorskom O.s.p. to bolo napríklad otáľanie s dôkazmi a prednesmi ( § 222(1)), či uvádzanie zjavne nepravdivých skutočností či zjavné „bezzákladné“ zapieranie skutočností alebo odvolávanie sa na dôkazy ( § 222(2)). A to všetko aj bez definovania samostatného princípu obdobného tomu podľa čl. 5 C.s.p.

  tothvano, 19. 06. 2015 v 12:14 - Škriatok v CSP?

V zmysle § 329 ods. 1 ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.

V zmysle § 331 ods. 1 návrh na nariadenie neodkladného opatrenia doručí súd ostatným stranám až spolu s uznesením, ktorým bolo neodkladné opatrenie nariadené. Ak bol návrh na jeho nariadenie odmietnutý alebo zamietnutý, uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie navrhovateľa súd ostatným stranám nedoručuje; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo neodkladné opatrenie nariadené.

  Martin Maliar, 30. 06. 2015 v 08:56 - Výsluch strany - len ak je to potrebné a možné

Čl. 13 ....napriek zastúpeniu môže súd stranu sporu vyslúchnuť, ak je to potrebné a možné....

Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu je všeobecná a teda nie úplne jednoducho sa dá zistiť, aký význam má časť vety za bodkočiarkou a najmä použité slová „potrebné a možné“. Môže tak súd urobiť z úradnej povinnosti? Zrejme nie.

Podľa § 195 ods. 1 „možnosť“ sa odvíja od návrhu niektorej zo strán. Z úradnej povinnosti vyslúchnuť stranu súd nebude môcť. „Potrebnosť“ treba zrejme vnímať cez pravidlo podľa § 185 ods. 1 (Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná).

Aj keď je tento dôkazný prostriedok zaradený veľmi vysoko (No.1), podľa 195 CSP na to, či výsluch strany bude „možné“ uskutočniť bude mať vplyv zrejme jedna podstatná okolnosť – vôľa strany vypovedať.

Ak som niečo neprehliadol, nie je už také isté, či sa mu stranu vyslúchnuť podarí. Pri svedkovi ( § 196 ods. 2 ) CSP uvádza povinnosť dostaviť sa na výsluch a aj vypovedať, dokonca pravdivo. Pri strane ostala z toho len povinnosť ustanoviť sa (nie „dostaviť sa“- je v tom rozdiel?). Povinnosť vypovedať, prípadne pravdivo, už CSP priamo neuvádza. CSP na rozdiel od OSP ( §131) teda neuvádza, že strana je povinná vypovedať a ani, že je povinná vypovedať pravdivo.

Na to by samozrejme mohol byť použitý argument teleologický („Však to je samozrejmé, že strana je povinná vypovedať, je to výsluch.“), avšak je tu zrejme silnejší argument – a simili. Pri výsluchu svedka povinnosť (pravdivo) vypovedať priamo CSP uvádza. Z neznámych dôvodov túto povinnosť pri výsluchu strany CSP zamlčuje.

Dovetok v čl. 13 CSP podľa obsahu vlastného textu by mal zrejme znieť „ ;súd môže na návrh napriek zastúpeniu stranu predvolať a strana zváži, či bude (pravdivo) vypovedať.“

Bude mať teda strana podľa CSP povinnosť na návrh vypovedať?

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím