Lexforum.sk - Jakub Jošt: Zamestnanecké dielo a obmedzenia osobnostných práv

Predstavme si, že zamestnanec vytvorí v rámci svojho pracovného pomeru počítačový program. Program sa celý nachádza na pracovnom notebooku zamestnanca. Zamestnávateľ sa však rozhodne, že nemá záujem počítačový program umiestniť na trh a tohto práva by sa chcel, samozrejme za odplatu, zbaviť v prospech obchodne skúsenejšieho záujemcu. Aké právne otázky môžu v tejto situácii vzniknúť?

Pre účely tohto postu budeme predpokladať, že v našom prípade ide skutočne o zamestnanecké dielo – počítačový program. Nakoľko majetkové práva nemožno v rámci slovenského právneho poriadku previesť, zamestnávateľ bude musieť ekonomickú hodnotu počítačového programu realizovať prostredníctvom licenčnej zmluvy – teda odplatným vyslovením súhlasu s použitím diela podľa § 40 v spojení s § 50 ods. 1 autorského zákona (AZ).

Udelením súhlasu na použitie tak bude zamestnávateľ vykonávať majetkové práva k počítačovému programu. V prípade, ak zamestnávateľ vykonáva majetkové práva k zamestnaneckému dielu, zakladá § 50 ods. 3 AZ zároveň domnienku, že autor (zamestnanec) udelil zamestnávateľovi súhlas na (i) zverejnenie diela a (ii) jeho uvádzanie na verejnosti pod svojim menom. Ide teda o zákonný zásah do zásady autorského práva, že osobnostné práva patria výhradne autorovi. Otázkou preto je, či, prípadne ako, môže zamestnávateľ disponovať s týmito dvoma oprávneniami.

1. Zamestnávateľ nemôže disponovať so žiadnym z týchto oprávnení

V prospech takejto argumentácie hovorí skutočnosť, že § 17 ods. 1 písm. a) a písm. c) v spojení s § 17 ods. 2 AZ vyjadrujú zásadu, že uvedené osobnostné práva autora patria výhradne autorovi, a ten sa ich nemôže vzdať, ani ich previesť. V prípade, ak teda AZ neustanovuje výnimku (lex specialis), je potrebné túto zásadu rešpektovať. Úprava zamestnaneckého diela síce obsahuje rovno dve výnimky, ale je veľmi špecifická v tvrdení, že tieto výnimky patria len zamestnávateľovi. Nakoľko licenčnou zmluvou možno udeliť súhlas len s použitím diela, ktoré je upravené v § 18 AZ, teda v majetkových právach, licenčná zmluva nám neposlúži ako "vehicle" na udelenie súhlasu tretej osobe - je totiž vyhradená len pre majetkové práva. Zákon zároveň nedáva žiadnu ďalšiu možnosť, ktorou by zamestnávateľ mohol udeliť súhlas, či nebodaj previesť, nami uvedené osobnostné práva. Tak môžeme pri predpoklade racionálneho zákonodarcu čítať aj dikciu „osobnostné práva autora k zamestnaneckému dielu inak nie sú dotknuté.“

2. Zamestnávateľ môže disponovať právom na zverejnenie diela

Priznávam sa, že hoci nie som fanúšikom tejto interpretácie, mohli by sme napríklad tvrdiť, že v prípade, ak by sa na trhu vyskytlo viacero disponentov uvedenými oprávneniami, prvým uverejnením počítačového programu je toto právo konzumované a v zásade neprináša viac zmätkov do právnych vzťahov. Naopak, situácia, v ktorej by viacero subjektov naraz uvádzalo ten istý počítačový program pod svojim menom, by do veľkej miery podrývala „pravdivosť“ takejto informácie s ohľadom na autorstvo zamestnanca, nevraviac o logickom rozpore takýchto dvoch "výpovedí".

3. Zamestnávateľ môže disponovať oboma oprávneniami

Hoci takýto pohľad bude zrejme intuitívne blízky všetkým priaznivcom slobodnej voľby, nie je jasné, o aký právny úkon by v takomto prípade išlo. Okrem toho by však bolo potrebné nejakým spôsobom obísť zásadu uvedenú v bode 1). Tak napríklad, bolo by možné oprávnenia podľa § 50 ods. 3 AZ vnímať ako práva odlišné od osobnostných práv (výnimka zo zásady nemá rovnakú právnu povahu ako zásada samotná)? Alebo možno § 50 ods. 3 AZ vnímať ako výnimku, ktorú však možno s ohľadom na absenciu vážnych dôvodov svedčiacich opaku rozšíriť na osoby, ktorým udelil súhlas zamestnávateľ? Ide o nejaký súhlas sui generis?

Teším sa na diskusiu.

I keď si viem predstaviť zástancov výkladu 2. a 3., nedokážem si predstaviť ich racionálne právne odôvodnenie.

Právo zamestnávateľa zverejniť dielo chápem ako právnu fikciu ("platí, že autor udelil súhlas"), ktorej účel je chrániť zamestnávateľa pred zamestnancom, ktorý by sa zdráhal tento súhlas udeliť. Výkon majetkových práv k zamestnaneckému dielu by sám o sebe nemal žiaden význam bez toho, aby mal zamestnávateľ právo dielo uverejniť.

Zamestnanca, na druhej strane, chráni § 14 ods. 3 AZ veta za bodkočiarkou: osobnostné práva autora k zamestnaneckému dielu inak nie sú dotknuté. Myslím si, že v tomto je obsiahnutý aj zákaz "scudzenia" osobnostného práva. Hneď prvý dôvod, ktorý mi príde na um, je ten, že tretia osoba, na ktorú má byť toto právo prevedené, nie je v pracovnoprávnom vzťahu s autorom - zamestnancom. Výnimka podľa § 50 ods. 3 AZ patrí vyslovene zamestnávateľovi a nikomu inému. Myslím si, že ak by aj toto právo zamestnávateľa na zverejnenie diela bolo prevoditeľné, tak automaticky sa obnovuje toto právo zamestnancovi-autorovi.

Po druhé, AZ podľa hovorí len o fikci udelenia súhlasu, per se sa žiadne právo na zamestnávateľa neprevádza. Vyplýva to z toho, že ide osobnostné a nie majetkové právo. Keďže osobnostné práva sú neprevoditeľné, zákondárca zvolil fikciu udelenia súhlasu a nie prevod tohto práva v právnom slova zmysle. A táto fikcia je udelená len a len zamestnávateľovi, nikomu inému. Preto si myslím, že udelenie tejto fikcie nemôže zamestnávateľ "prevádzať" na tretiu osobu. Všetky práva uvedené v § 17 ods. 1 AZ sú si z právneho hľadiska rovnocenné a požívajú rovnakú ochranu.