lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (161)
Juraj Gyarfas (116)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Tomáš Klinka (26)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Martin Friedrich (9)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Michal Krajčírovič (6)
Peter Kotvan (6)
Ľuboslav Sisák (6)
Adam Zlámal (6)
Ondrej Halama (6)
Xénia Petrovičová (6)
Robert Goral (5)
Lexforum (5)
Josef Kotásek (4)
Ivan Bojna (4)
Pavol Szabo (4)
Radovan Pala (4)
Ján Lazur (4)
Petr Kolman (4)
Natália Ľalíková (4)
Maroš Hačko (4)
Monika Dubská (4)
Marián Porvažník (3)
Jakub Jošt (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Pavol Kolesár (3)
Josef Šilhán (3)
Peter Pethő (3)
Adam Valček (3)
Denisa Dulaková (3)
Michal Hamar (2)
Jiří Remeš (2)
Bob Matuška (2)
Ladislav Pollák (2)
Zsolt Varga (2)
Martin Serfozo (2)
Jozef Kleberc (2)
Martin Gedra (2)
Richard Macko (2)
Marek Maslák (2)
Andrej Kostroš (2)
Ludmila Kucharova (2)
Juraj Schmidt (2)
Maroš Macko (2)
Dávid Tluščák (2)
Lukáš Peško (2)
Gabriel Volšík (2)
Roman Kopil (2)
Peter Zeleňák (2)
Peter Varga (2)
Anton Dulak (2)
Juraj Straňák (2)
Tomáš Plško (2)
jaroslav čollák (1)
Martin Galgoczy (1)
Eduard Pekarovič (1)
Martin Poloha (1)
Andrej Majerník (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
David Horváth (1)
Ondrej Jurišta (1)
Nora Šajbidor (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Martin Šrámek (1)
Radoslav Pálka (1)
Pavel Lacko (1)
Michal Jediný (1)
Petr Novotný (1)
Zuzana Adamova (1)
Dušan Rostáš (1)
Marcel Jurko (1)
Adam Glasnák (1)
Roman Prochazka (1)
Ivan Kormaník (1)
Matej Košalko (1)
Vladislav Pečík (1)
Gabriel Závodský (1)
Robert Šorl (1)
Vladimir Trojak (1)
I. Stiglitz (1)
Patrik Pupík (1)
Zuzana Kohútová (1)
Lucia Berdisová (1)
Petr Kavan (1)
Igor Krist (1)
Miriam Potočná (1)
Emil Vaňko (1)
Zuzana Klincová (1)
Bystrik Bugan (1)
Mikuláš Lévai (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Matej Kurian (1)
Ivan Priadka (1)
Vincent Lechman (1)
Michal Ďubek (1)
Ivan Michalov (1)
Dávid Kozák (1)
peter straka (1)
Ján Pirč (1)
Pavol Chrenko (1)
Pavol Mlej (1)
Natalia Janikova (1)
Tomáš Pavlo (1)
Peter Marcin (1)
Tomáš Korman (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Peter K (1)
lukasmozola (1)
Bohumil Havel (1)
Martin Hudec (1)
Tomas Kovac (1)
Viliam Vaňko (1)
Robert Vrablica (1)
Martin Bránik (1)
Marcel Ružarovský (1)
Matej Gera (1)
Peter Janík (1)
Tomáš Ľalík (1)
David Halenák (1)
Peter Kubina (1)
Paula Demianova (1)
Dušan Marják (1)
Patrik Patáč (1)
Martin Svoboda (1)
Adam Pauček (1)
Tomáš Demo (1)
Martin Estočák (1)
Michaela Stessl (1)
Juraj Lukáč (1)
Katarína Dudíková (1)
Petr Steiner (1)
Tomas Pavelka (1)
Lucia Palková (1)
Róbert Černák (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Jakub Mandelík (1)
Jana Mitterpachova (1)
lukas.kvokacka (1)
Tibor Menyhért (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Slovenská odpoveď na kauzu Melčák

Juraj Gyarfas, 24. 11. 2014 v 23:12

O rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky v kauze Melčák (Pl. ÚS 27/09), kedy ústavný súd na základe sťažnosti poslanca zrušil ústavný zákon o skrátení volebného obdobia, boli popísané stovky a možno aj tisíce strán analýz, chválospevov a kritiky (Jiné právo tomuto nálezu venovalo samostatné on-line sympózium). Len pre osvieženie pamäti pripomínam, že išlo o situáciu po páde Topolánkovej vlády, kedy politické strany síce dospeli k širokej politickej dohode o predčasných voľbách, ústavný súd však predčasné voľby fakticky zrušil a dočasná úradnícka vláda Jana Fischera nakoniec vládla do konca volebného obdobia.

Je zarážajúce a trochu smutné, že rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky v podobnej veci (II. ÚS 153/2013) takmer úplne zapadlo prachom. Išlo o podobnú situáciu po páde Radičovej vlády a dosiahnutí politickej dohody o predčasných voľbách, kedy sa nespokojný volič obrátil na ústavný súd so sťažnosťou sledujúcou faktické zrušenie predčasných volieb. Slovenský ústavný súd svojím rozhodnutím predčasné voľby nezrušil a nespôsobil tak politické zemetrasenie podobné kauze Melčák. Menší záujem médií je preto pochopiteľný. Menší záujem odbornej verejnosti je však podľa mňa mrzutý - najmä v kontexte toho, že slovenské rozhodnutie bolo (podľa môjho skromného názoru) rozumnejšie aj lepšie odôvodnené ako český nález v kauze Melčák.

Rád by som ho preto na tomto mieste trochu spopularizoval. Analýzu nechám na diskusiu, ale dovolím si aspoň stručne zhrnúť, o čom sa konalo a ako ústavný súd rozhodol.

Po páde Radičovej vlády na jeseň 2011 prijala Národná rada Slovenskej republiky ústavný zákon č. 330/2011 Z. z. o skrátení volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky. Volič M.M. (podobnosť s iniciálami pána Melčáka je čisto náhodná) videl v prijatí ústavného zákona (ako aj hlasovaní, procese a úkonoch vlády a predsedu NR SR smerujúcich k organizácii volieb) porušenie svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy zúčastňovať sa na správe verejných vecí. Argumentoval okrem iného aj kauzou Melčák a domáhal sa, aby ústavný súd konštatoval porušenie jeho práv a ústavný zákon zrušil.

Ústavný súd v prvom rade s odkazom na staršiu judikatúru uviedol, že konanie o ústavnej sťažnosti nemožno začať, ak "takému konaniu musí predchádzať konanie o súlade a podnecovateľ pritom nemá procesnú legitimáciu na začatie takého konania. [...] Prijatie zákona národnou radou, resp. jeho novelizáciu, nemožno kvalifikovať ako rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah orgánu verejnej moci do základných práv a slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby tak, ako to požaduje dikcia čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah musí spĺňať atribúty individuálneho aktu aplikácie práva alebo iného individuálneho zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa." Podanie bolo teda zjavne neopodstatnené, keďže sťažovateľ sa domáhal rozhodnutia, ktoré by ústavný súd bol oprávnený vydať len v konaní podľa čl. 125 ústavy.

Ústavný súd sa síce pozastavil nad tým, že je "azda jediným ústavným súdom, ktorý nemá explicitne previazané konanie o ústavnej sťažnosti a konanie o súlade". Avšak aj tak do právnej pozície sťažovateľa "nebolo zasiahnuté spôsobom, ktorý by bol dostatočne individuálny práve voči nemu alebo nejakej rozlíšiteľnej skupine, ktorej je sťažovateľ členom".

Hoci na odmietnutie sťažnosti by toto odôvodnenie v zásade postačovalo, ústavný súd sa tu nezastavil a obiter dictum sa venoval aj ďalším právnym otázkam.

K otázke subjektívneho práva ústavný súd konštatoval, že občan/volič "v zásade nie je nositeľom subjektívneho práva na ústavou stanovenú dĺžku volebného obdobia parlamentu" a jeho právo sa v zásade vyčerpáva účasťou na voľbách. Preto nedošlo k zásahu do subjektívneho ústavného práva. Týmto sa sťažnosť odlišovala od kauzy zmareného referenda, kde bolo voličovi znemožnené zúčastniť sa referenda. Tak isto bolo možné sťažnosť odlíšiť od kauzy Melčák, v ktorej bol sťažovateľom poslanec, nie volič, ako aj od kauzy Gaulieder, kde bol sťažovateľom (pred EKĽP) taktiež (bývalý) poslanec.

Ústavný súd túto časť uznesenia uzavrel v duchu sudcovskej zdržanlivosti konštatovaním, že "v ústavnom práve nastávajú situácie, že isté právne nedokonalosti v objektívnom ústavnom práve nemožno artikulovať ako porušenie subjektívnych ústavných práv" [podobne aj ohľadom porušenia subjektívnych práv v prípade schválenia vládneho návrhu zákona bez konania pripomienkového konania (II. ÚS 514/2012), aj keď v tomto smere si ústavný súd explicitne nechal priestor posúdiť vady procesu odlišne z pohľadu objektívneho práva].

V závere uznesenia ústavný súd rozvinul ešte niekoľko zaujímavých úvah.

Po prvé, stručne sa zamyslel nad široko diskutovanou otázkou preskúmateľnosti súdalu ústavného zákona s ústavou. Túto otázku však vzhľadom na absenciu zásahu do subjektívnych práv sťažovateľa zdržanlivo nezodpovedal, nakoľko tieto úvahy "patria plénu v konaní o súlade".

Po druhé, ústavný súd rozvinul podnetnú úvahu o aplikácii akéhosi Plaumannovho testu na založenie aktívnej legitimácie neprivilegovaných navrhovateľov v prípade, ak sa ich akt priamo a osobne dotýka. Súd však opäť zdržanlivo konštatoval, že prípadnú aplikáciu Plaumannovho testu nie je potrebné vyriešiť, nakoľko "sťažovateľova pozícia v predmetnej veci je veľmi vzdialená aj od akejsi zmäkčenej podoby Plaumannovho testu".

Po tretie, ústavný súd sa obiter dictum vyjadril aj k ústavnej koncepcii rozpustenia parlamentu. Síce konštatoval, že "vníma nedokonalosť či diskutabilnosť spôsobu samorozpúšťania parlamentu ad hoc ústavným zákonom a problematickosť ad hoc ústavných zákonov vôbec" a uviedol, že "stálo za zváženie (ústavodarcu), či je naozaj vhodná tendencia neinscenovaného samorozpúšťania (avšak) ad hoc ústavnými zákonmi alebo prípadne zinscenované rozpustenie na základe čl. 102 písm. e) ústavy, alebo nové všeobecné riešenie". Postoj celého uznesenia však v konečnom dôsledku dobre ilustruje odkaz na nemecké prípady o skrátení volebného obdobia, v ktorých "síce Spolkový ústavný súd uviedol, že vyslovenie nedôvery by malo byť materiálne, nielen inscenované, ale uvedenú podmienku z pochopiteľnej deferencie k parlamentnému životu neskúmal". Nevedel som, že v slovenčine existuje slovo deferencia, ale ak aj neexistuje, tu sa hodí.

Odkaz na nemeckú judikatúru mi však v tomto kontexte pripadá veľmi vhodný. Čl. 68 Základného zákona umožňuje prezidentovi rozpustiť Spolkový snem, ak spolkový kancelár inicioval hlasovanie o dôvere, v ktorom neuspel. V dejinách Spolkovej republiky traja kancelári "inscenovali" prehraté hlasovanie o dôvere - Willy Brandt v roku 1972, Helmut Kohl v roku 1982 a Gerhard Schröder v roku 2005 (unechte Vertrauensfrage), aby v predčasných voľbách posilnili svoj mandát (pričom prvým dvom sa to aj následne podarilo). Spolkový ústavný súd v roku 1982 aj 2005 posudzoval ústavnosť takéhoto postupu. V oboch prípadoch v odôvodnení uviedol, že hypotézu čl. 68 nemožno naplniť fingovaným postupom a musia byť splnené určité materiálne podmienky (Lage der Instabilität). Inými slovami, jasne dal najavo, že "ústava nie je trhací kalendár" a postup politikov podlieha kontrole. V konečnom dôsledku však v oboch prípadoch rozhodol, že postup bol ústavne konformný. Sudkyňa Lübbe-Wolff v samostatnom stanovisku k druhému z uvedených rozhodnutí dokonca výslovne uviedla, že ide o politickú otázku, kde súdna kontrola nie je na mieste.

Nechcem sa na tomto mieste púšťať do podrobnej analýzy a tú by som radšej prenechal diskusii a prípadne veteránom sympózií okolo kauzy Melčák. Ale pocitovo sa mi zdá, že ústavný súd by mal v rámci politického života fungovať ako núdzová brzda, nie ako rušňovodič. Nie som si istý, či vyhlásenie predčasných volieb na základe širokého politického konsenzu v situácii, kedy prima facie nehrozí žiadne narušenie demokratického zriadenia a právneho štátu, je práve tou situáciou, v ktorej je potrebné zatiahnuť núdzovú brzdu. Skôr mi asi konvenuje deferencia (ako sa to vlastne povie po slovensky? :-)) slovenského a vlastne aj nemeckého súdu.


Názory k článku Slovenská odpoveď na kauzu Melčák:


  Martin Manduľák, 25. 11. 2014 v 18:10 - Martin Manduľák

Sťažnosťou som chcel ÚS poslať prihrávku na abstraktné preskúmanie ústavnosti. Týmto "meritórnym" uznesením ma ÚS veľmi prekvapil - hlavne hĺbkou a dôkladnosťou argumentácie. Bolo tiež šťastie, že sa vec dostala senátu, ktorý prijal "hru" a využil možnosť vyjadriť sa k viacerým otázkam, ktoré si určite žiadali o vyjasnenie. Pokojne pritom mohli nechať sekretárke vypotiť dvojstránkové odmietnutie a nik by nemohol namietať. Fakt klobúk dolu.


M.M :)


  Juraj Gyarfas, 28. 11. 2014 v 09:42 - Ad: M.M.

Som poctený, že tu môžeme privítať "slovenského Melčáka" :-)

Klobúk dole za kvalitu podania aj za chuť a energiu ísť do toho :-)

  Robert Goral, 10. 12. 2014 v 10:53 - Robert Goral

Nie je jedno, kto sťažnosť dáva? Či ide o občana alebo občana-poslanca? Veď rozhodnutie o predčasných voľbách a potom samotné predčasné voľby sa týkajú každého. Aj poslancov. Preto sa domnievam, že rozhodnutie nášho červeného ÚS je v rozpore s tým českým. Skôr by ma však zaujímalo ako sa dá zriecť ústavného práva voliť. Aby mi potom do schránky nedávali nič a nedávali do zoznamu.

  Juraj Gyarfas, 07. 04. 2019 v 21:35 - materiálne ohnisko ústavy

" 169. Ústavný súd na základe vykonanej právnej analýzy dospel k záveru, že (i) aj ústava obsahuje implicitné materiálne jadro. Základ implicitného materiálneho jadra ústavy tvoria princípy demokratického a právneho štátu a medzi nimi aj princíp deľby moci a s ním súvisiaca nezávislosť súdnej moci; (ii) implicitnému materiálnemu jadru ústavy nemôžu odporovať ani ústavné zákony; (iii) ústavný súd je oprávnený preskúmať prípadný rozpor noriem ústavného zákona s implicitným materiálnym jadrom ústavy a ak zistí rozpor, je oprávnený vysloviť nesúlad noriem ústavného zákona s implicitným materiálnym jadrom ústavy.

170. Ústavný súd rešpektuje snahu o zvýšenie kvality sudcov, ktorú ako takú nevníma ako zásah do materiálneho jadra ústavy. K zásahu do materiálneho jadra ústavy dochádza až vtedy, ak v rámci snahy o zvýšenie kvality sudcov dochádza k porušeniu niektorého z princípov demokratického a právneho štátu.

171. Pokiaľ ide o overovanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti u sudcov vymenovaných pred 1. septembrom 2014 v podobe a rozsahu, ako ho v rámci prechodného ustanovenia čl. 154d zaviedol ústavný zákon č. 161/2014 Z. z. a nadväzujúca zákonná 113 úprava, ústavný súd identifikoval takýto zásah s intenzitou narúšajúcou materiálne jadro ústavy v rozsahu princípu deľby moci a s ním súvisiacej nezávislosti súdnej moci. Pokiaľ ide o overovanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti u kandidátov na vymenovanie za sudcov v podobe a rozsahu, ako ho zaviedol ústavný zákon č. 161/2014 Z. z. a nadväzujúca zákonná úprava, ústavný súd identifikoval takýto zásah s intenzitou narúšajúcou materiálne jadro ústavy „len“ v rozsahu princípu deľby moci, čo sa prejavilo aj v odlišnej formulácii bodu 1 výroku a bodu 2 výroku rozhodnutia ústavného súdu.

172. Tieto zásahy pokladá ústavný súd za také závažné, že sa rozhodol materiálnemu jadru ústavy poskytnúť tú najvyššiu ochranu napĺňajúc pritom sľub ústavného sudcu podľa čl. 134 ods. 4 ústavy ukladajúci sudcovi ústavného súdu povinnosť chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, ako aj princípy právneho štátu (k princípom právneho štátu pozri aj nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. mája 2017 vo veci tzv. „Mečiarových amnestií“, bod 95 tohto nálezu). Ústavný súd tak urobil pri plnom rešpekte k jedinému ústavodarnému orgánu Slovenskej republiky, ale tiež v snahe primäť ho tiež k rovnakému rešpektu voči základnému zákonu Slovenskej republiky. Inak povedané, ústavný súd takto rozhodol rešpektujúc princíp zdržanlivosti a minimálneho derogačného priestoru vo vzťahu k ústavodarcovi, súc vedený mimoriadnou intenzitou zásahu posudzovaných ustanovení ústavy do materiálneho jadra ústavy.

...
177. Obiter dictum ústavný súd uvádza, že vyslovené právne závery o možnosti preskúmania súladu ústavného zákona (jeho časti) s ústavou sú limitované takou prípadnou úpravou ústavy, ktorá umožní originárnemu ústavodarcovi (ľudu) potvrdiť prípadnú zmenu či doplnenie ústavy v rámci ústavodarného referenda.
"

PL. ÚS 21/2014

Konkrétne v otázke referenda odkazujem aj na disent Lajosa Mészárosa: "Možno dodať, že v náleze sa ústavný súd zamotal tým, že imunizoval pred svojím prieskumom ústavné zákony prijímané referendom, čo je popretím ochrany pred strachom z väčšiny v pozadí ústavných zákonov."

  Juraj Gyarfas, 25. 10. 2022 v 17:31 - ÚS SR k materiálnemu jadru

Domnievam sa, že ÚS SR sa veľmi rozumným a dôkladne odôvodneným rozhodnutím vyrovnal s otázkou prieskumu ústavných zákonov. Takýto prieskum by v právnom poriadku ako ultima ratio mal byť, ale zároveň musí ísť skutočne o ultima ratio, ktorý sa aplikuje len v situácii, kedy sú - obrazne povedané - tanky v uliciach. Takto aspoň ja rozumiem nižšie citovanému rozhodnutiu a - podľa môjho názoru - je to pre náš právny poriadok správne a vhodné riešenie.

„21. Ústavný súd naďalej zotrváva na doktríne materiálneho jadra ústavy, inkorporujúceho otázky základných, najmä ľudských práv a otázky základných princípov demokratického a právneho štátu (PL. ÚS 7/2017, PL. ÚS 21/2014, PL. ÚS 24/2014, PL. ÚS 7/2021). Aj keď je inštitút materiálneho jadra ústavy koncipovaný na hodnotovom základe súhrnu ústavných ustanovení nie výslovnou ústavnou definíciou, v dôsledku jeho autoritatívnej interpretačnej konštatácie ústavným súdom nie je ústavodarca (národná rada) ako súčasť ustanovenej (nie pôvodnej ustanovujúcej) moci absolútnym suverénom a je obmedzený základným ústavným rámcom, vytvoreným už pri prijatí ústavy (k tomu porovnaj napr. PL. ÚS 7/2021 zo 7. júla 2021, body 139 až 141).

22. Je na jednej strane právnym faktom, že občania, ktorých zástupcami bola ústava prijatá (a tak boli sformované štruktúry ustanovenej moci ako moci delenej pri výkone jej základných druhov), splnomocnili národnú radu aj na prijatie ústavy, zmenu ústavy a prijímanie ústavných zákonov vrátane ich zmien (čl. 84 ods. 4 ústavy). To však neznamená, že ústavodarca môže negovať alebo zásadne zmeniť generálne postuláty a princípy, z ktorých koncepcia ústavy vychádza. Taká zmena by nebola ústavne akceptovateľná, keďže ústava nie je hodnotovo neutrálna. Aj keď je každá právna norma principiálne zmeniteľná a zrušiteľná, z pohľadu ústavy prijatej v roku 1992 sú základné princípy demokratického a právneho štátu (aj bez takej výslovnej formulácie) nezmeniteľné (k tomu pozri aj PL. ÚS 7/2017 z 31. mája 2017, str. 102 až 104 a 121 až 122). Vyjadrujú totiž bytostný základ predmetnej ústavnej úpravy, a to ako prejavu vôle ustanovujúceho suveréna, teda občanov, parlamentom len sprostredkovane vyjadrenej. V ľudskoprávnej zložke svojho materiálneho jadra (základné práva a slobody zakotvené v ústave sú v zmysle čl. 12 ods. 1 ústavy neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné) potom ústava vychádza aj z prirodzenoprávnej teórie, a teda z danosti základných ľudských práv a slobôd, ktoré ústava nekreuje, len deklaruje a chráni. Taký substrát vytvára nenahraditeľnú podmienku „života“ ústavy tohto typu, v právnej terminológii označiteľnú za conditio sine qua non.

23. Prijatím ústavy sa potom neobmedzená suverenita občanov transformovala na suverenitu štátu na jeho území, vykonávanú sústavou ustanovenej moci. Tá je už druhovo delená (v prvotnom základe na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc) a realizuje sa jednak prostredníctvom štátnych orgánov a jednak priamo občanmi prostredníctvom referenda ako inštitútu moci zákonodarnej. Medzi druhmi a v konečnom dôsledku medzi inštitúciami výkonu ustanovenej moci v záujme
(okrem iného) ochrany demokracie (pred totalitou) existujú kompetenčné hranice, a tieto mocenské entity sa vzájomne obmedzujú a vyvažujú ako brzdy a protiváhy (k tomu opäť pozri aj nález ústavného súdu PL. ÚS 7/2021 zo 7. júla 2021).

24. Napriek popísanému mocenskému vyvažovaniu je národnej rade ako jedinému ústavodarnému a zákonodarnému orgánu Slovenskej republiky, kreovanému priamou voľbou občanmi, ponechaný v normotvornej oblasti široký priestor. Aj ten je však, a to aj v prípade ústavných zákonov, obmedzený materiálnym jadrom ústavy, ktoré bolo na základe konštitutívnych princípov demokratického a právneho štátu, ako aj základných práv a slobôd postupne definované v judikatúre ústavného súdu (PL. ÚS 7/2017, PL. ÚS 21/2014, PL. ÚS 24/2014, PL. ÚS 7/2021). Materiálne jadro ústavy tvorí bazálny rámec, vymedzený občianskou spoločnosťou ako prvotným suverénom pre parlamentný (a akýkoľvek iný) mocenský derivát. Popísané obmedzenie je pritom potrebné chápať predovšetkým ako výsadu ochrany hodnôt, nie ako puto proti bezhraničnému mocenskému rozpínaniu sa (aj naostatok označený aspekt je však prítomný). Koncept materiálneho jadra síce vyvoláva v akademických debatách rôznosť názorov, jeho prítomnosť v slovenskom ústavnom systéme je však vďaka judikatúre ústavného súdu už ustálená.

25. Ústavný súd, ktorému napadnuté ustanovenie bráni rozhodovať o súlade ústavných zákonov s ústavou, sa v popísanom kontexte stavia k namietanému právnemu predpisu s kompetenčným rešpektom, zároveň však s výhradou.

26. S rešpektom preto, že ústavný súd nemôže v bežnom ponímaní (bez výnimočných okolností) zadefinovať ako súčasť materiálneho jadra ústavy svoju inštitucionálnu kontrolu nad národnou radou v oblasti ústavnej normotvorby. V dôsledku toho vychádzal pri rozhodovaní o návrhu skupiny poslancov z platného a účinného znenia čl. 125 ods. 4 ústavy (doplneného namietaným právnym predpisom) a podaný návrh na prieskum ústavného zákona s ústavou odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jeho prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.

27. Výhrada ústavného súdu spočíva v tom, že jeho osobitné postavenie ako nezávislého ochrancu ústavnosti podľa čl. 124 ústavy by mohlo generovať ochranu materiálneho jadra ústavy v prípade extrémneho zásahu doň. Za takýto zásah možno považovať narušenie materiálneho jadra ústavy s intenzitou meniacou charakter Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu (porovnaj PL. ÚS 21/2014, body 63 a 64 alebo PL. ÚS 7/2021, bod 114). Článok 2 ods. 2 ústavy, obmedzujúci štátny orgán pri jeho konaní ústavným základom, ústavnými medzami a zákonným rozsahom a spôsobom, by mal v takom kritickom momente pre ústavný súd iné dimenzie, než pre ostatné orgány aplikácie práva.

28. „Ústavným základom“ je v tomto zmysle ustanovenie čl. 124 ústavy, ktoré primárne kreuje postavenie a právomoc ústavného súdu. „Ústavnou medzou“ je pre ústavný súd v popísanom prípade povinnosť zabrániť prekročeniu medzí ústavného základu, teda „vyliatiu sa z brehov“ demokratického a právneho štátu. Ak by bol postup parlamentu v dotknutej rovine negatívne extrémny, výklad vlastných kompetencií ústavného súdu by sa tomu musel extenzívne prispôsobiť, inak by ochrana ústavných hodnôt z jeho strany nebola zabezpečená v samotnej podstate, ale len okrajovo. Znamená to, že v hypoteticky predpokladanej situácii by ústavný súd súlad ústavného zákona s ústavou preskúmal a rozhodol by o ňom, v prípade vyslovenia nesúladu právnych predpisov s konzekvenciami podľa čl. 125 ods. 3 ústavy.

29. Inými slovami, na obsahovo extrémny postup ústavodarcu (nie však v pozícii absolútneho suveréna) pri výkone jeho pôsobnosti v oblasti tvorby ústavných zákonov, znamenajúci negáciu bazálnych ústavných hodnôt a princípov, by ústavný súd nemohol reagovať inak, ako výkladom svojej pôsobnosti podľa čl. 125 ods. 4 ústavy adekvátne zohľadňujúcim generálne kompetenčné zmocnenie ústavného súdu obsiahnuté v čl. 124 ústavy (PL. ÚS 21/2014, body 85 až 87), a to v osobitnom kontexte k čl. 2 ods. 2 ústavy. Nadväzujúca legálna báza („rozsah a spôsob ustanovený zákonom“) postupu v konaní o súlade právnych predpisov je potom pokrytá zákonom o ústavnom súde a tam upraveným konaním o súlade právnych predpisov.

30. Je potrebné opätovne uviesť, že iné štátne orgány, nemajúce (pre ústavný súd exkluzívne) postavenie nezávislého ochrancu ústavnosti, takou interpretačnou flexibilitou pri výkone svojich právomocí nedisponujú. V kontexte tvrdenia dôvodovej správy k namietanému právnemu predpisu o ľude, resp. občianskej spoločnosti ako prvom a poslednom ochrancovi „ústavnosti ústavy“ (pozri bod 2 odôvodnenia tohto rozhodnutia) možno (samozrejme, nie mechanicky) postup ústavného súdu popísaný v predchádzajúcich bodoch do určitej miery porovnať s právom občanov na odpor podľa čl. 32 ústavy. Ústavný súd je síce štátny orgán, avšak jeho primárnym poslaním je naprávať porušenie ústavných princípov a ustanovení inými štátnymi orgánmi, čo je charakteristické práve pre konanie o súlade právnych predpisov, a to aj vo vzťahu k národnej rade. Styčný bod oboch kritických alternatív postupu (štátomocenskej a občianskej) spočíva v tom, že ide o ultima ratio ochrany základných ústavných hodnôt, či už pre ústavný súd na konci reťazca štátnych orgánov, alebo, ak je činnosť ústavných orgánov znemožnená, pre občiansku spoločnosť. Na druhej strane, právo na odpor ako prostriedok mocenskopolitickej povahy môže predstavovať ultima ratio zachovania slobody a demokracie v skutočne krajnej situácii, nie však rozumný a preventívny prostriedok ochrany ústavného systému (porovnaj PL. ÚS 21/2014 bod 71).

31. V popísanej situácii sa prieskum právomoci ústavného súdu na konanie o konkrétnom návrhu na konanie o súlade právnych predpisov prekrýva s vecným prieskumom takého návrhu, čo je však na dotknutý účel nevyhnutné.

32. Ústavný súd dúfa a pevne verí, že načrtnutá situácia, vyžadujúca si zásahovú ingerenciu ústavného súdu v oblasti ústavnej normotvorby, v Slovenskej republike nenastane. Ústavný súd však potrebuje, v adekvátnom vysvetľujúcom kontexte (a oproti zdanlivému protikladu) s výrokom tohto uznesenia, upozorniť kvalifikované návrhové subjekty na svoje skôr vyslovené názory a možnosť ich využitia. Zároveň im ale prízvukuje, že pojem „extrémny zásah do materiálneho jadra ústavy“ nie je možné chápať účelovo, ale práve naopak, nanajvýš zdržanlivo.


PL. ÚS 8/2022

  Juraj Gyarfas, 26. 02. 2023 v 08:48 - kauza Melčák, Schmitt a Hitler

Čítal som už rôzne kritiky rozhodnutia v kauze Melčák a doktríny materiálneho ohniska ústavy. Ale táto kritika tne zatiaľ najhlbšie.

"V ní [kauze Melčák] Ústavní soud mimo jiné dovodil, že mu přísluší rušit ústavní zákon pro rozpor s materiálním ohniskem ústavy, čímž de facto situoval sám sebe nad ústavu. Argumentačně se přitom mimo jiné opřel o německého právního teoretika Carla Schmitta, kterého poněkud cudně označil za příklad "materiálně (hodnotově) orientovaného konstitucionalisty". Ano, Schmitt byl bezesporu vždy silně "hodnotově" orientován. Hodnotově orientován proti liberální pluralitní demokracii byl již ve svých raných pracích. Proti demokraticky zformované, dle jeho názoru však bezzubé a sebezničujíci, vůli Výmarské republiky postavil vizi nadústavního, superlegálního práva, které je nad "pouhou" legalitou a propůjčuje legitimitu celému ústavnímu zřízení. Myšlenku aktéra, který je nad ústavou a "chráni" s odkazem na svůj transcendentní mandát integritu právního řádu před útoky zevnitř i zvenčí, nicméně Schmitt (v té době tedy primárně již jeho následovníci) neaplikoval poprvé až ve vztahu k Spolkovému ústavnímu soudu po roce 1949. Aplikoval ji Schmitt sám v roce 1934 ve svém článku "Vůdce chrání právo", ve kterém rozpracoval tezi, že Adolf Hitler je nad zákonem."

Bobek, M. Jak je důležité býti textualistou: O okouzlení hodnotovým výkladem práva a historické paměti středoevropského soudce.


Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím