lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (162)
Juraj Gyarfas (117)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Ondrej Halama (7)
Ľuboslav Sisák (7)
Michal Novotný (7)
Michal Krajčírovič (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Peter Kotvan (6)
Robert Goral (5)
Lexforum (5)
Monika Dubská (4)
Petr Kolman (4)
Natália Ľalíková (4)
Ivan Bojna (4)
Ján Lazur (4)
Radovan Pala (4)
Josef Kotásek (4)
Pavol Szabo (4)
Maroš Hačko (4)
Denisa Dulaková (3)
Peter Pethő (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Josef Šilhán (3)
Marián Porvažník (3)
Jakub Jošt (3)
Adam Valček (3)
Pavol Kolesár (3)
Tomáš Plško (2)
Peter Varga (2)
Martin Serfozo (2)
Bob Matuška (2)
Michal Hamar (2)
Peter Zeleňák (2)
Adam Glasnák (2)
Richard Macko (2)
Anton Dulak (2)
Ludmila Kucharova (2)
Andrej Kostroš (2)
Lukáš Peško (2)
Dávid Tluščák (2)
Juraj Schmidt (2)
Jozef Kleberc (2)
Martin Gedra (2)
Marek Maslák (2)
Zsolt Varga (2)
Roman Kopil (2)
Gabriel Volšík (2)
Ladislav Pollák (2)
Maroš Macko (2)
Jiří Remeš (2)
Juraj Straňák (2)
Viliam Vaňko (1)
Gabriel Závodský (1)
Martin Galgoczy (1)
Pavol Chrenko (1)
Bystrik Bugan (1)
Pavel Lacko (1)
Lucia Palková (1)
Jakub Mandelík (1)
Mikuláš Lévai (1)
Martin Estočák (1)
I. Stiglitz (1)
Ivan Michalov (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Lucia Berdisová (1)
Tomáš Ľalík (1)
Ivan Kormaník (1)
Matej Košalko (1)
Matej Kurian (1)
David Horváth (1)
Marcel Ružarovský (1)
Roman Prochazka (1)
Paula Demianova (1)
David Halenák (1)
Martin Poloha (1)
Radoslav Pálka (1)
Peter Marcin (1)
Peter K (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Martin Šrámek (1)
Natalia Janikova (1)
Petr Steiner (1)
Eduard Pekarovič (1)
peter straka (1)
Peter Kubina (1)
Tomáš Korman (1)
Martin Svoboda (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Ivan Priadka (1)
Zuzana Kohútová (1)
Andrej Majerník (1)
Ján Pirč (1)
Bohumil Havel (1)
Zuzana Adamova (1)
Martin Bránik (1)
Robert Šorl (1)
lukasmozola (1)
Peter Janík (1)
Vladimir Trojak (1)
Tibor Menyhért (1)
Ondrej Jurišta (1)
Michal Ďubek (1)
Vincent Lechman (1)
Tomas Kovac (1)
Tomas Pavelka (1)
lukas.kvokacka (1)
Pavol Mlej (1)
Petr Kavan (1)
Dušan Marják (1)
Tomáš Demo (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Dušan Rostáš (1)
Nora Šajbidor (1)
Zuzana Klincová (1)
Igor Krist (1)
Patrik Pupík (1)
Vladislav Pečík (1)
Martin Hudec (1)
Miriam Potočná (1)
jaroslav čollák (1)
Michal Jediný (1)
Michaela Stessl (1)
Emil Vaňko (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Petr Novotný (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Adam Pauček (1)
Dávid Kozák (1)
Jana Mitterpachova (1)
Juraj Lukáč (1)
Katarína Dudíková (1)
Marcel Jurko (1)
Patrik Patáč (1)
Róbert Černák (1)
Tomáš Pavlo (1)
Robert Vrablica (1)
Matej Gera (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Zakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom?

Juraj Gyarfas, 27. 10. 2014 v 22:38

O "všemocnom efku" § 237 OSP už boli popísané stovky strán súdnych rozhodnutí a odborných textov (prednedávnom napr. diskusné príspevky F. Sedlačka v BSA 7-8/2014 a BSA 6/2014). Bolo by preto trúfalé myslieť si, že na tomto fóre bude jeho interpretácia zrazu vyriešená a takéto ambície určite nemám.

Napriek tomu by som na tomto mieste rád vytvoril priestor na diskusiu a zbierku rozhodnutí a názorov k tomuto kľúčovému procesnému ustanoveniu.

Otázka je pomerne jednoduchá. Nie je sporné, že nedostatočné odôvodnenie súdnych rozhodnutí zakladá zásah do práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nie je však jasné, či zároveň ide o odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Odpoveď na túto otázku má ďalekosiahle dôsledky. Ak totiž ide o odňatie možnosti konať pred súdom, možno nepreskúmateľnosť odvolacieho rozhodnutia namietať v dovolacom konaní. Ak naopak nejde o odňatie možnosti konať pred súdom (a zároveň nemožno prípustnosť dovolania založiť na inom ustanovení § § 237 až 239), malo by byť dovolanie odmietnuté.

Nejasný výklad § 237 písm. f) OSP vyvoláva pochybnosti aj vo vzťahu k prípustnosti ústavnej sťažnosti. Ak dovolací súd odmietne dovolanie, pretože nepreskúmateľnosť odvolacieho rozhodnutia nepovažuje za naplnenie skutkovej podstaty odňatia možnosti konať pred súdom, bolo by teoreticky možné tvrdiť, že ústavná sťažnosť proti odvolaciemu rozhodnutiu je už oneskorená a dovolaciemu rozhodnutiu niet čo vytýkať. Túto Hlavu XXII však prekonáva judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy aj ústavný prieskum odvolacieho rozhodnutia a to v lehote na podanie sťažnosti proti dovolaciemu rozhodnutiu (o. i. III. ÚS 206/2014, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010, III. ÚS 164/2011, pričom sa odkazuje aj na rozsudok ESĽP vo veci Zvolský a Zvolská verzus ČR a to napriek špecifikám českého dovolacieho konania, o ktoré v konaní išlo).

Judikatúra ústavného súdu tak v zásade bráni tomu, aby účastník, ktorý v dobrej viere v jeden výklad § 237 písm. f) podal dovolanie, si tým zahatal cestu k ústavnej sťažnosti. Napriek tomu asi nie je žiaduce, aby na takto dôležitú procesnú otázku neexistovala jednoznačná odpoveď alebo presnejšie povedané, aby existovali dve opozitné odpovede.

Výklad 1: Nepreskúmateľnosť odôvodnenia nezakladá vadu podľa § 237 písm. f)

Podľa prvého výkladu nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá odňatie možnosti konať pred súdom a tým pádom ani prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f). V rámci tohto výkladu možno poukázať na veľmi dôkladne odôvodnené uznesenie najvyššieho súdu z decembra minulého roka (sp. zn. 3 Cdo 18/2013), v ktorom tento názor obšírne vysvetľuje.

Išlo o učebnicový príklad, kedy prípustnosť dovolania nevyplývala z § 238 ani z ustanovení § 237 písm. a) až e) a g). Prípustnosť teda mohla vyplývať jedine z písm. f). Najvyšší súd dovolanie odmietol, pričom dôvodil, že procesná vada konania uvedená v § 237 písm. f) môže spočívať len v postupe súdu, ktorý "predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktor[ý] má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní". Nemôže však ísť o samotné "rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu". Pokiaľ "postupom súdu nie je samo meritórne rozhodnutie vo veci samej, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť tohto finálneho produktu konania [odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia".

Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí nepopiera, že nedostatočné odôvodnenie môže byť zásahom do práva na spravodlivý proces. Avšak zatiaľ čo každá vada spadajúca pod § 237 písm. f) je zároveň aj porušením čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru, nie každé porušenie čl. 46 a čl. 6 je zároveň aj vadou v zmysle § 237 písm. f). V odôvodnení najvyšší súd odkazuje na judikát R 111/1998 (ktorý zatiaľ nebol postupom podľa zákona o súdoch "prekonaný"), podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie je tzv. inou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Môže teda založiť dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť. Najvyšší súd následne odkazuje na dlhú sériu rozhodnutí tretieho senátu, ktorý tento záver konzistentne potvrdzuje (sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 158/2012, 3 ECdo 117/2013, 3 Cdo 244/2011, 3 Cdo 69/2010 a 3 Cdo 165/2011) ako aj na rozhodnutia niektorých iných senátov, z ktorých tento záver tiež vyplýva (sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). Z ďalších nedávnych rozhodnutí tohto senátu, ktoré síce s kratším odôvodnením, ale s rovnakou jednoznačnosťou vylučujú nepreskúmateľnosť ako vadu podľa § 237 písm. f) možno uviesť sp. zn. 3 Cdo 373/2013, 3 Cdo 317/2012, 3 Cdo 255/2013 a 3 Cdo 296/2013.

Výklad 2: Nepreskúmateľnosť odôvodnenia zakladá vadu podľa § 237 písm. f)

Príbeh sa tu však nekončí a iné senáty najvyššieho súdu prezentovali opozitný názor.

V tomto názorovom prúde som nenarazil na rozhodnutie, ktoré by bolo tak dôkladne odôvodnené, ako vyššie citované uznesenie 3 Cdo 18/2013. Senáty najvyššieho súdu v druhom názorovom prúde zväčša vychádzajú z judikatúry ústavného súdu o dostatočnom odôvodnení ako súčasti práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a ďalej argumentujú, že "nepreskúmateľnosť rozhodnutia treba považovať za porušenie práva účastníka na spravodlivý súdny proces, čo naplňuje znaky odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p." (5 Obdo 32/2013) alebo "[n]edostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závažné procesné pochybenie súdu spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O.s.p.)" (4 MCdo 6/2013, podobne aj 2 MCdo 24/2012, 7 Cdo 69//2013, 2 Cdo 11/2010, zo starších napr. 2 Cdo 170/2005).

V niektorých rozhodnutiach sa objavuje zaujímavá argumentačná figúra, ktorá odňatie možnosti konať vidí v odňatí možnosti náležite argumentovať proti nedostatočne odôvodnenému rozhodnutiu. "Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom." (4 Cdo 90/2013, podobne 2MCdo 13/2012). Tento argument však pôsobí trochu cirkulárne. Prípustnosť dovolania proti odvolaciemu rozhodnutiu (teda naplnenie § 237 písm. f)) totiž odvodzuje od práva účastníka účinne proti odvolaciemu rozhodnutiu viesť polemiku, ktorú však opäť vedie len v dovolacom konaní. Ak by teda dovolanie nebolo prípustné, nepotreboval by účastník ani viesť polemiku, pretože by ňu už neexistovalo fórum.

V rámci tohto prúdu je ešte potrebné upozorniť na uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 1ObdoV/10/2012, ktoré bolo uverejnené v Zo súdnej praxe 3/2014 s právnou vetou "Za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, možno označiť aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Následkom nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia je jeho nepreskúmateľnosť.". Rozhodnutie však bolo uverejnené s poznámkou, že súdna prax v tejto otázke nie je jednotná a názorov na riešenie je niekoľko.

A čo na to ústavný súd?

Judikatúra ústavného súdu tak isto nie je jednoznačná. Nekonzistentnosť sa dokonca prejavuje aj v rámci rozhodovacej praxe jednotlivého senátu. Najvyšší súd v uznesení 3 Cdo 18/2013 pomerne rozsiahlo cituje rozhodnutia ústavného súdu podporujúce výklad, že nedostatočnosť odôvodnenia nezakladá odňatie možnosti konať pred súdom, pričom veľmi zaujímavé je rozhodnutie III. senátu (III. ÚS 551/2012), podľa ktorého "ústavný súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP".

Ten istý senát ústavného súdu však o niečo skôr judikoval, že "v danej veci sa prikláňa k tým právnym názorom najvyššieho súdu (napr. v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 254/2008 zo 14. júla 2009), že "Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. [...] [T]iež sa ústavný súd stotožňuje s tou judikatúrou najvyššieho súdu, že aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba považovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 a sp. zn. 4 Cdo 25/2007 z 30. septembra 2008). [...] Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP."

Na záver

Z hľadiska sústavy všeobecných súdov a subsidiarity ústavnej sťažnosti sa mi javí prirodzenejšie, aby ústavne nekonformné súdne rozhodnutia najprv prešli celou sústavou všeobecných súdov a aby inštitút ústavnej sťažnosti naozaj slúžil ako ultima ratio. Všeobecné súdy (vrátane najvyššieho súdu) by tak mali možnosť korigovať neudržateľné zásahy do ústavných práv a až po zlyhaní všetkých troch úrovní by zasahoval ústavný súd.

Ak teda nedostatočné odôvodnenie predstavuje podľa ustálenej ústavnej aj štrasburskej judikatúry zásah do základných práv (v tejto súvislosti odkazujem na výborný prehľad Petra Wilflinga Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia), mohol by túto vadu korigovať najvyšší súd v dovolacom konaní. Za týmto účelom by však akékoľvek porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru muselo zakladať prípustnosť dovolania. V opačnom prípade budú existovať rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré síce budú vykazovať vady zakladajúce ústavnú nekonformnosť, ale napriek tomu nebudú podliehať kasácii najvyšším súdom, pretože dovolanie nebude prípustné.

Koncepčne si viem predstaviť aj opačnú argumentáciu, že ústavná konformnosť súdneho konania z hľadiska záruk spravodlivého procesu aj tak musí v konečnom dôsledku podliehať kontrole ústavného súdu a je teda zbytočné, aby musela prejsť všetkými troma úrovňami všeobecných súdov.

Bez ohľadu na to, ktorá alternatíva je vhodnejšia, najväčším problémom je podľa mňa nejasný výklad noriem. Vzhľadom na dva opozitné prístupy, ktoré sa nepodarilo zjednotiť ani judikátom R 111/1998, zrejme nemožno očakávať, že k zjednoteniu de lege lata v najbližšom čase môže dôjsť.

De lege ferenda preto možno privítať, že návrh nového Civilného sporového poriadku v § 409 nahrádza súčasné znenie § 237 písm. f) znením "ak ním došlo k zásahu do práva na spravodlivý proces". Nepochybujem, že aj okolo tohto znenia vzniknú nové diskusie (napr. zásahy do iných základných práv, ak teda súdy vôbec môžu byť takýmto sekundárnym porušovateľom - II. ÚS 78/05, I. ÚS 569/2012). Ale minimálne jedna veľká nejasnosť procesného práva bude zrejme vyriešená.


Názory k článku Zakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom?:


  Martin Maliar, 28. 10. 2014 v 09:58 - Náročnú tému si vybral

Trošku rozmýšľam nad tým, kto pôvodne pravidlo podľa § 237f vytvoril, či ho vôbec napadlo, akým spôsobom sa začne toto ustanovenie vykladať. Domnievam sa, že nie a pôvodne bolo myslené určite ako pravidlo pre vážne zlyhania súdov, nie na „šperkovanie odôvodnení“.

Dôležitý mantinel, ktorý sa zväčša v diskusiách o odňatí možnosti konať pred súdom (v sporovom konaní) prekračuje, spočíva v úvahe, kto s kým vlastne vedie spor. Vedú spor účastníci navzájom, alebo nie je to často o tom, že účastník vedie spor so súdom?

  František Sedlačko, 29. 10. 2014 v 17:47 - súhlasím...

Snáď možno ešte pár slov k súvisiacemu ústavnému prieskumu z hľadiska čl. 46 ods. 1 ÚSR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru (čo sa mi do tých príspevkov v BSA nevošlo z dôvodu limitovaného rozsahu). Naznačený názorový dualizmus môže totiž aktuálne vyvolať aj iný "nepríjemný efekt". Ak sa účastník konania spoľahne na prinajmenšom kvantitatívne prevládajúcu judikatúru NS SR a ÚS SR, podľa ktorej sa nejedná o vadu zakladajúcu aplikáciu § 237 písm. f) a tým aj prípustnosť samotného dovolania, môže sa pri reálnom porušení uvedených práv nedostatkom z hľadiska kvality odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, domáhať priamo nápravy v konaní o individuálnej sťažnosti na ÚS SR. Nepodá teda dovolanie.
Ak ale na ÚS SR zhodou okolností natrafí na opozitný názorový trend, môže byť jeho sťažnosť bez ďalšieho odmietnutá z dôvodu, že sťažovateľ nevyčerpal všetky dostupné procesné prostriedky nápravy v konaní pred všeobecnými súdmi, konkrétne teda dovolanie podľa § 237 písm. f) (m.m. len tak námatkovo a narýchlo napr. I. ÚS 85/97, publikované aj v ZNaU ÚSSR pod č. 20/99 a mnohé ďalšie).
Keďže dovolanie v zásade smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, vzniká navyše veľmi zaujímavý priestor pre napádanie odvolacích rozhodnutí, ktoré boli odôvodnené v zmysle § 219 ods. 2 OSP, čím sa "kruh uzatvára do romboidu"...

  Tomáš Klinka, 06. 11. 2014 v 22:16 - Odňatie možnosti konať / porušenie práva na spravodlivý proces / odopretie spravodlivosti

Bez toho, aby som zachádzal do "judikatóznej" dišputy, chcem len poukázať na nerovnaké používanie rôznych termínov (odňatie možnosti konať / porušenie práva na spravodlivý proces / odopretie spravodlivosti), tak v legislatíve (Ústava, Dohovor, OSP), ako aj súdnej praxi. Je to o precíznosti právnych noriem, ako hovorí Juraj - ak bol v OSP namiesto jedného neurčitého právneho pojmu (porušenie práva na spravodlivý proces) použitý iný neurčitý právny pojem (odňatie možnosti konať), tak ťažko môžeme čakať jednoliatu judikatúru.

Osobne sa nazdávam, že formulácia "odňatie možnosti konať" bolo v rámci dovolacieho dôvodu v OSP nešťastne zvolená a je len dobre, že to má napraviť - okrem iného, ako dúfame - nový Civilný sporový poriadok. Súhlasiť možno aj s tým, že akékoľvek porušenie (ústavného) práva na spravodlivý proces by malo byť napraviteľné v dovolacom konaní. A záver o porušení práva na spravodlivý proces (v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia) implicitne zahŕňa aj pomeriavanie intenzity zásahu súdu, jeho následkov na pozíciu účastníka a teda jednoznačne sa pohybujeme v ústavnoprávnej rovine.

Témou odopretia spravodlivosti v civilnom procese som sa dávnejšie zaoberal v rigoóznej práci:
http://diplomovka.sme.sk/praca/3519/odopretie-spravodlivosti-v-civilnom-procese.php

  Milan Hlušák, 12. 11. 2014 v 20:11 - Ad Martin

Zdá sa mi, že §237(f) má základ v §499(1)(4) rakúskeho civilného súdneho poriadku, ktorý hovorí, že rozsudok možno zrušiť, „když možnost, před soudem pojednávati, straně odňata byla nezákonným postupem, zejména opominutým doručením.“

Predpokladám ale, že toto ustanovenie v sebe nezahŕňalo nedostatočne odôvodnené rozhodnutie, keďže táto nedostatočnosť sa riešila osobitne v §499(1)(9) („když znění rozsudku jest tak nedostatečné, že jeho přezkoumání nemůže býti vykonáno bezpečně, když rozsudek sám sobě odporuje, nebo když pro rozhodnutí nejsou uvedeny nižádné důvody a těmto vadám nemůže býti spomoženo opravou rozsudku ( § 419), odvolacím soudem nařízenou.“).

BTW, český R 49/1998 hovorí, že §237(f) sa uplatní „jestliže se postup soudu projevil v průběhu řízení (a nikoli při rozhodování).“ Ale pozor – tento záver podľa NS ČR platí len od 1. 1. 1996, kedy sa české znenie §237(f) novelizovalo. Dovtedajšie znenie (=súčasné slovenské znenie) údajne „připouštělo, že postupem, jímž soud odňal účastníku možnost před soudem jednat, mohla být nejen faktická činnost soudu, která sama o sobě neměla výraz v soudním rozhodnutí (např. jednání v nepřítomnosti účastníka, aniž byly splněny podmínky podle ustanovení § 101 odst. 2 o. s. ř.), ale i vlastní soudní rozhodnutí, případně v něm vtělený (právní) závěr, jestliže v jeho důsledku byla účastníku znemožněna realizace jeho procesních práv (typicky v případech odepření meritorního posouzení věci).“

  Milan Hlušák, 12. 11. 2014 v 20:12 - Ad Martin 2

Sorry, ide o §477, nie 499.

  Juraj Gyarfas, 25. 11. 2014 v 13:43 - prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2

"Formulácii „v tejto veci“, ktorú zákonodarca zvolil v § 238 ods. 2 O.s.p., zodpovedá výklad, v zmysle ktorého „touto vecou“ je práve prejednávaná vec (prípad). To znamená, že „touto vecou“ sa myslí konkrétne daný (aktuálne v dovolacom konaní preskúmavaný) prípad, spor alebo kauza, teda nie vo všeobecnom zmysle určitá právna problematika, záležitosť alebo otázka, ktorá bola riešená v inom konaní a pred inými súdmi. I keby najvyšší súd prípadne v niektorom inom konaní [odlišnom od konania v preskúmavanej veci (t.j. odlišnom od konania, v ktorom má posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.)], čo aj na skutkovo a právne obdobnom základe zaujal právne závery, nejde o právne závery vyslovené „v tejto veci“ tak, ako to má na mysli § 238 ods. 2 O.s.p."

NS SR, 3 Cdo 138/2013, ZSP 4/2014

  Juraj Gyarfas, 16. 01. 2015 v 11:55 - ESĽP

"26. Sťažovatelia trvali na tom, že konanie o ich občianskoprávnej žalobe bolo nespravodlivé, a že v dôsledku odmietnutia ich sťažnosti podľa článku 127 ústavy došlo k porušeniu ich práva na prístup k súdu.

27. Vláda trvala na tom, že ústavný súd rozhodol v súlade so svojou praxou v danom čase. Keďže dovolanie sťažovateľov bolo odmietnuté pre neprípustnosť, rozhodnutie najvyššieho súdu nemohlo ovplyvniť plynutie zákonnej lehoty vo vzťahu k ich námietkam, že v konaní vedúcom k rozsudku odvolacieho súdu došlo k vadám. Sťažovatelia mohli tejto situácii predísť, ak by boli súbežne podali dovolanie aj sťažnosť na ústavný súd.

Vláda ďalej argumentovala, že konanie ako celok spĺňalo požiadavky článku 6 ods. 1.

28. Súd znovu opakuje, že v rozsudku Franek (citovaný vyššie, ods. 51 – 52 a 54) nenašiel žiadne odôvodnenie pre požiadavku zavedenú praxou ústavného súdu v danom čase, podľa ktorej v situáciách ako nastala v tomto prípade majú navrhovatelia podať dovolanie súbežne s ústavnou sťažnosťou.

Súd ďalej z pohľadu práva jednotlivca na prístup k súdu pokladá za vhodnejší odlišný prístup, vytvorený v následnej praxi, ktorý konkrétne spočíval v považovaní zákonnej lehoty za zachovanú aj vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníci konania podali jedinú ústavnú sťažnosť po odmietnutí ich dovolania najvyšším súdom pre neprípustnosť.

Takýto prístup Súd považoval za vhodný najmä vtedy, keď (i) sa účastník konania v dovolaní odvolal na argumenty, ktoré Občiansky súdny poriadok pokladá za dôvody prípustnosti dovolania; a (ii) prípustnosť tohto opravného prostriedku za osobitných okolností závisí od posúdenia najvyšším súdom.

29. Súd uvádza, že vyššie uvedené kritériá boli splnené v prípade sťažovateľov, ktorí vo svojom dovolaní namietali, inter alia, že odvolací súd ich nevypočul, pričom sa odvolávali na § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (pozri tiež rozsudok Franek, citovaný vyššie, ods. 14 a 53).

30. V dôsledku odmietnutia sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu ústavný súd vylúčil zo svojho preskúmania časť argumentov sťažovateľov, konkrétne tie, ktoré sa týkali údajnej nespravodlivosti pri rozhodovaní o merite veci pred súdmi prvej a druhej inštancie (pozri vyššie odseky 9 a 15 – 16).

31. Predchádzajúce úvahy postačujú na to, aby Súd usúdil, že v dôsledku odmietnutia ich sťažnosti týkajúcej sa konania vedúceho k rozsudku krajského súdu z 24. apríla 2008 ústavným súdom, nebolo dodržané právo sťažovateľov na prístup k súdu.

Z tohto dôvodu teda došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.
"

Ďurďovič a Trančíková proti Slovenskej republike, rozsudok zo 7. októbra 2014 k sťažnosti č. 16639/11

  Juraj Gyarfas, 31. 01. 2015 v 22:54 - zmätočnosť za prvej republiky

Podľa § 477 rakúskeho civilního řadu soudního platného do do prijatia OSP (č. 142/1950 Zb.) v českej časti Československa bolo dôvodom zmätočnosti aj:
"9. je-li znění rozsudku tak nedostatečné, že jej nelze bezpečně přezkoumati, jestliže si rozsudek sám odporuje nebo jestliže nejsou pro rozhodnutí uvedeny žádné důvody a tyto vady nemohou býti napraveny opravou rozsudku ( § 419), nařízenou odvolacím soudem."

Hora k tomu uvádza: "Ke zmatečnosti dle § 477, č. 9 je třeba, ay tu byly obě zákonem žádané podmínky, totiž jednak, aby znění rozsudku bylo nedostatečné, jednak ale, aby pro tento nedostatek stalo se bezpečné přezkoumáni rozsudku nemožným. Je tedy i tento důvod zmatečnosti ve své podstatě od meritorního obsahu rozsudku odpoután: může tady býti, i když meritorně rozsudek je zcela správný, a nemusí ho tu býti, i když rozsudek meritorně zákonům přímo odporuje; zmatečnost podle § 477, č. 9 vztahuje se toliko na formalisování nálezu, jakožto "výronu soudcovské moci rozsuzovací". Ale toto nedostatečné formalisování nálezu může ovšem za okolností míti vliv i na obsah rozsudku sám, činíc jej nesprávným.
Také rozsah zmatečnosti podle § 477, č. 9 hledí zákon obmeziti; prohlašuje totiž, že rozsudek vadami naznačenými stížený je jen tehdy zmatečným, jestliže vadám těm nemůže býti spomoženo opravou rozsudku ( § 419), odvolacím soudem nařízenou. Nemusí teda každá vada, jež by zevně padala pod normu § 477, č. 9, ve skutčnosti tuto zmatečnost odůvodnovati; měřítkem je tu právě okolnost, lze-li tuto vadu rozsudku opraviti podle § 419 čili nic. V té příčině sluší míti na mysli, že oprava je přípustnou zásadně jen potud, pokud je možna bez věcné změny rozhodnutí samého; z této zásady je přípustna výjimka jen tehdy, když jde o takové nesprávné vyjádření myšlenky, jež samo v sobě nese už znak vadnosti a tudíž každým, kdo čte rozsudek resp. má spisy soudní po ruce, už na první pohled seznáno bude. S druhé strany nelze připustit opravu ani tam, kde by se jí na věcném obsahu rozhodnutí ničeho neměnilo, ale toto by mělo býti doplňováno něčím, nač soud při svém rozhodováni vůbec nemyslel.
" (Hora, V. Československé civilní právo procesní, III. s. 94)

  Peter Toth-Vaňo, 18. 05. 2015 v 10:51 - nedostatočné odôvodnenie ≠ prípustnosť dovolania = ustálená judikatúra ?

Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 M Obdo 6/2011, zo dňa 01.06.2014:
„Ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR považuje nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 OSP. Tu poukazuje dovolací súd na závery obsiahnuté v rozhodnutí publikovanom pod číslom R 111/1998 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR. Uznesenie Ústavného súdu SR z 10. novembra 2011, sp. zn. IV. ÚS 481/2011, tento právny názor považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci základné práva sťažovateľa, z čoho dovolací súd odvodil, že nedostatočné odôvodnenie ako vytýkaná vada rozhodnutia odvolacieho súdu môže byť akceptované len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.“

  Juraj Gyarfas, 28. 05. 2015 v 19:27 - NS SR - nedostatočné odôvodnenie nie odňatím možnosti konať

"Prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
"


(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9. apríla 2015, sp. zn. 3 Cdo 525/2014)

  Juraj Gyarfas, 09. 06. 2015 v 10:08 - CSP

Schválené znenie § 420 CSP: "Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
...]
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
"

Zdá sa teda, že tu máme akýsi dvojstupňový test. V prvom rade muselo ísť o procesný postup súdu, ktorým strane znemožnil uskutočniť procesné práva. Môže byť nedostatočné odôvodnenie "procesným postupom"? V druhom rade musí dosahovať ústavnoprávnu intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces, čo by sa zrejme malo vykladať podľa čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru. Som zvedavý, ako sa to bude vykladať.

  Martin Maliar, 09. 06. 2015 v 13:01 - Ad §420

Vyzerá to skutočne na nejaký dvojstupňový test, ktorého výsledkom môže byť asi aj
1./ odmietnutie dovolania podľa § 447 c) (dovolací súd rozhoduje uznesením)
2./ zamietnutie dovolanie podľa § 448 (dovolací súd rozhoduje rozsudkom)


Ako sa dajú tieto dve situácie rozlíšiť?
Ide o test prípustnosti dovolania?

Dovolateľ bude vždy tvrdiť, že "nesprávny procesný postup mi znemožnil uskutočňovať (skôr uplatňovať) práva". Zrejme však na to, aby dovolací súd posúdil "či" a "tú mieru", bude sa musieť dovolaním vecne zaoberať.

Možnože však predstava skôr vychádza z toho, že dovolací súd bude skôr cez (do budúcna) štandardizované odôvodnenie dovolanie z tohto dôvodu odmietať.




  Peter Toth-Vaňo, 09. 06. 2015 v 23:41 - CSP: nedostatočné odôvodnenie ≠ prípustnosť dovolania ?

Nechcem nejako propagovať svoj článok, ale keď už je tu nastolená táto téma, v Bulletine SAK č. 3/2015 som ohľadom úpravy danej otázky v CSP uviedol svoj nasledovný postoj (čísla ustanovení sú upravené podľa aktuálne zo strany NR SR prijatého znenia):

V zmysle § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa tohto znenia teda na to, aby bolo dovolanie prípustné, už nebude stačiť len porušenie (resp. zásah) do práva na spravodlivý proces bez ďalšieho, ale bude nevyhnutné, aby k takému porušeniu došlo z dôvodu nesprávneho procesného postupu súdu, ktorý mal za následok, že strane konania bolo znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.

Citované ustanovenie akoby navádzalo k tomu, že procesné práva patriace strane, je nevyhnutné rozdeliť na dve skupiny. Tú prvú by sme mohli nazvať práva aktívne, t.j. tie, ktoré strana konania sama uskutočňuje resp. vykonáva. Ide napríklad o právo strany predložiť vyjadrenie k odvolaniu druhej sporovej strany (protistrany). Dnes nie je sporné, že v prípade, pokiaľ sa odvolanie druhej strane konania nedoručí a odvolací súd napriek uvedenému vo veci rozhodne (v prospech odvolateľa), dochádza k porušeniu práva (v odvolacom konaní neúspešnej strany) na spravodlivý súdny proces, resp. terminológiou dnes platného a účinného O.s.p. i k odňatiu jej možnosti konať pred súdom – čo samozrejme zakladá prípustnosť ale i dôvodnosť dovolania bez ďalšieho (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 205/2010, zo dňa 22. 9. 2010).

Druhú skupinu procesných práv tvoria tie práva strany, ktoré by sme mohli nazvať právami pasívnymi. Pôjde o procesné práva, ktoré samotná strana vlastným (aktívnym) konaním neuskutočňuje. Pôjde teda o práva, ktoré strane konania prináležia bez ďalšieho a súd je povinný ich požadovaným spôsobom uspokojiť. Takýmto právom je nesporne i právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, formulované v CSP (opätovne v tom znení, ktoré bolo predložené do NR SR) nasledovne:

§ 220 ods. 2 CSP – V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

§ 220 ods. 3 CSP - Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

Z vyššie uvedeného je zrejme nevyhnutné dôjsť k záveru, že pokiaľ procesné právo strany na riadne odôvodnenie rozhodnutia je právom pasívnym, t.j. ide o právo, ktoré nie je samotnou stranou (resp. jej aktívnym konaním) uskutočňované, nenapĺňa porušenie tohto práva hypotézu vyššie citovanej právnej normy § 420 písm. f) CSP, ustanovujúcej podmienky prípustnosti dovolania v súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces. Ak je teda náš tu prezentovaný výklad správny, tak v priebehu prípravy a tvorby CSP došlo (po medzirezortnom pripomienkovom konaní) k zásadnej zmene - a to tej, že samotné nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia prípustnosť dovolania zakladať nebude.
(poznámka - pôvodné znenie daného ustanovenia v čase medzirezortného pripomienkového konania bolo nasledovné: „Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak ním došlo k zásahu do práva na spravodlivý proces“)

  Juraj Gyarfas, 02. 09. 2015 v 16:02 - výklad § 237 písm. f) aj v kauze Fico v Plus 7 dní

"Sťažovateľ, vychádzajúc z princípu subsidiarity, napáda uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 165/2011 z 15. decembra 2011, ktorým bolo odmietnuté dovolanie namietajúce zmätočnosť spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu (bod 38). Ústavný súd vníma a rozumie sťažovateľovi, že časť senátov najvyššieho súdu akceptuje (silnú) nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok odôvodnenia ako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP a iné nie (porov. napr. 3 Cdo 158/2012; II. ÚS 647/2014, bod 23; porov. Gyarfáš, J. Zakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom? Lexfórum 27. októbra 2014, dostupné na http://www.lexforum.sk/512). Z pohľadu na konanie ako celok podľa ústavného súdu však okresný súd a krajský súd odôvodnili svoje rozsudky dostatočným, preskúmateľným spôsobom z hľadiska toho, ako hmotnoprávne uchopili vec. Ústavný súd teda akceptuje odôvodnenie krajského súdu z hľadiska procesnej nearbitrárnosti, pričom je zrejmé, že v predmetnej veci nemohla sťažovateľa ústavnoprávne poškodiť pozícia tretieho senátu k prijateľnosti dovolania na základe zmätočného dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP ani nejednotnosť najvyššieho súdu. Ústavný súd sa tak sústredí na skutočnosť, či nebolo rozhodnutiami krajského súdu a okresného súdu porušené hmotné základné právo na ochranu cti a dôstojnosti. Ústavný súd teda v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú."

II. ÚS 191/2015

  Juraj Gyarfas, 03. 09. 2015 v 15:34 - ešte z dielne ÚS SR k výkladu § 237 písm. f)

"Ústavný súd sa na pôde obiter dictum nemôže nevyjadriť k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012. Ústavný súd už uviedol, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy (porov. II. ÚS 398/08). Ústavný súd taktiež vníma, že časť senátov najvyššieho súdu akceptuje (silnú) nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok odôvodnenia ako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP (porov. II. ÚS 647/2014, bod 23; porov. Gyarfáš, J. Zakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom?. Lexfórum 27. októbra 2014, dostupné na http://www.lexforum.sk/512) a iné senáty nie. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012 určite zaujme svojou rozsiahlou argumentáciou podopretou množstvom rozhodnutí. Na druhej strane však upúta jednoznačnosť postoja daného senátu v tom zmysle, že už sa blíži k hrane objektívnosti a neutrálnosti tónu, ktorým má súd komunikovať svoje právne názory. Ústavný súd tým nechce artikulovať sympatie k jednému z právnych názorov, ale v situácii, keď väčšina najvyššieho súdu rozhoduje rozdielne od 17 rokov starého, hoc zjednocujúceho a možno dogmaticky správneho rozhodnutia č. R 111/98, a zvlášť ak krajské súdy interpretujú § 221 ods. 1 písm. f) OSP odlišne (napríklad uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 378/2013, sp. zn. 14 Co 378/2013; uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 356/2012; spolu s mnohými ďalšími dostupné na www.justice.gov.sk), by bolo namieste hľadanie riešenia v pracovniach najvyššieho súdu než prísnosť na dovolateľa, zvlášť ak najvyšší súd sám, a niekedy ľudsky pochopiteľne, citlivo vníma v rozhodnutiach ústavného súdu adjektíva typu „zjavne“, „extrémne“ a pod."

II. ÚS 242/2015

  Juraj Gyarfas, 03. 09. 2015 v 15:35 - a ešte k prieskumu odvolacieho rozhodnutia

"V záujme právnej istoty je nutné ešte dodať, že ak je aj dovolanie odmietnuté ako neprípustné, môže ústavný súd v rámci konania o ústavnej sťažnosti preskúmať aj odvolacie rozhodnutie (porov. III. ÚS 206/2014, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010, III. ÚS 164/2011)."

II. ÚS 242/2015

  Rafael Schwarz, 13. 09. 2015 v 13:39 - Nepreskúmateľnosť nezakladá 237 F OSP

ÚS SR_30.01.2013_III. ÚS 551/2012
Ústavný súd konštatuje, že právne názory najvyššieho súdu, ktorým založil prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu, boli predmetom posudzovania aj v inej rozhodovacej činnosti ústavného súdu a ústavný súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Táto judikatúra je citovaná aj vo vyjadrení najvyššieho súdu k tejto sťažnosti a ústavný súd sa s touto judikatúrou stotožňuje aj v tomto prípade.

NS ČR_21.09.2013_21 Cdo 377/2013
Odnětím možnosti jednat před soudem se podle ustálené judikatury soudů (srov. například odvolacím soudem zmiňované usnesení býv. Nejvyššího soudu ze dne 21. 8. 1992, sp. zn. 2 Cdo 19/92, které bylo uveřejněno pod č. 25 ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 1993, usnesení Nejvyššího soudu ze dne 23. 4. 1997, sp. zn. 2 Cdon 1420/96, které bylo uveřejněno pod č. 1 v časopise Soudní judikatura, roč. 1997, nebo usnesení Nejvyššího soudu ze dne 27. 6. 1996, sp. zn. 2 Cdon 539/96, které bylo uveřejněno pod č. 27 ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 1998) rozumí – jak správně uvádí v napadeném usnesení také odvolací soud - postup soudu, jímž znemožnil účastníku řízení realizaci procesních práv, která mu zákon přiznává. O zmatečnost ve smyslu ustanovení § 229 odst. 3 o. s. ř. jde přitom jen tehdy, jestliže šlo o postup nesprávný (uvažováno z hlediska zachování postupu určeného zákonem nebo dalšími obecně závaznými právními předpisy) a jestliže se postup soudu projevil v průběhu řízení a nikoli při vlastním rozhodování soudu.
Žalovaná spatřuje zásadní význam napadeného usnesení odvolacího soudu po právní stránce - jak vyplývá z obsahu dovolání - v řešení právní otázky, „zda nepřezkoumatelnost rozsudku (hrubá nedostatečnost podstatných náležitostí odůvodnění rozsudku dle § 157 odst. 2 o. s. ř.) může vést k upření práva na soudní ochranu a spravedlivý proces a založit přípustnost i důvodnost žaloby pro zmatečnost“. Podle jejího názoru „postupem, kdy odvolací soud v rozporu s ustanovením § 219a odst. 1 písm. b) o. s. ř. potvrdí nepřezkoumatelné rozhodnutí soudu prvního stupně, dochází k odnětí možnosti žalované jednat před soudem, jak se předpokládá v ustanovení § 229 odst. 3 o. s. ř.“.
Výklad této právní otázky se v judikatuře soudů již ustálil. Byl přijat názor (srov. např. rozsudek Vrchního soudu v Praze ze dne 24. 2. 1993, sp. zn. 2 Cdo 2/93, uveřejněný v Bulletinu Vrchního soudu v Praze pod č. 19, roč. 1993, nebo rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 31. 8. 2000, sp. zn. 20 Cdo 1045/99, uveřejněný pod č. 14 v časopise Soudní judikatura, roč. 2001), že skutečnost, že odvolací soud rozsudek soudu prvního stupně přezkoumal a jako věcně správný potvrdil ( § 219 o. s. ř.), ačkoliv šlo o rozsudek nepřezkoumatelný, nepředstavuje nesprávný postup soudu, kterým by byla účastníku ve smyslu ustanovení § 229 odst. 3 o. s. ř. odňata možnost jednat před soudem, ale vadu řízení, která mohla mít za následek nesprávné rozhodnutí ve věci.

ÚS SR_27.03.2014_IV. ÚS 196/2014
... ústavný súd ... zotrváva na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP.

  Rafael Schwarz, 13. 09. 2015 v 14:12 - Rafael Schwarz

III. ÚS 1/2015_14.01.2015
Najvyšší súd v súlade so svojou stabilnou dovolacou judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné rozhodnutie a zasahuje sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.

  Rafael Schwarz, 15. 09. 2015 v 07:18 - Nepreskúmateľnosť nie je vada podľa § 237 písm. f OSP

NS ČR_8.10.2001_22 Cdo 480/2000
Ani nepřezkoumatelnost (tedy nedostatek srozumitelného odůvodnění) rozsudku není odnětím možnosti jednat před soudem. Postupem soudu v průběhu řízení ve smyslu § 237 odst. 1 písm. f) OSŘ se rozumí pouze činnost, která předchází vydání konečného soudního rozhodnutí, nikoli vlastní rozhodovací akt soudu, jenž má za úkol průběh řízení zhodnotit (R 27/1998 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, viz též rozhodnutí publikované pod č. C 139 Souboru rozhodnutí Nejvyššího soudu).

  Rafael Schwarz, 15. 09. 2015 v 14:32 - ... k paragrafu 237 f OSP

Najvyšší súd už neraz judikoval, že paragraf 237 f OSP nemožno interpretovať extenzívne a na tom základe jeho aplikáciu vzťahovať aj na meritórne rozhodnutie súdu (R 125/1999). No, a keď sa možnosť konať neodníma rozhodnutím, neodníma sa ani jeho odôvodnením.

  Martin Friedrich, 21. 09. 2015 v 10:14 - Jeden za

V časopise Zo súdnej praxe č. 4/2015 bolo pod číslom R 36/2015 publikované Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 1 Obdo V 1/2010. Zaujímavá je odôvodnenie tohto uznesenia, v ktorom sa uvádza, že nedostatočne odôvodnenie rozhodnutia je odňatím možnosti konať pred súdom. Citujem:

"Za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom možno označiť aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, na ktorý poukázal dovolateľ.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranu proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané, a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal aj ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a účastníkom umožňuje poznať postup súdu."

  Rafael Schwarz, 23. 09. 2015 v 17:44 - ... a jeden dávnejší proti

Odlišné stanovisko
sudcu JUDr. Sergeja Kohuta
k rozhodnutiu č. k. II. ÚS 261/06-26

Moje odlišné stanovisko sa týka nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 261/06-26, ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti JUDr. H. S., B.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom v civilnom konaní. Z toho dôvodu sú ustanovenia týkajúce sa tohto mimoriadneho opravného prostriedku osobitne upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podmienky na prípustnosť dovolania proti rozsudku súdu sú taxatívne uvedené v ustanovení § 237 OSP a § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP. Kedy dovolanie nie je prípustné je uvedené v odseku 4 a 5 citovaného ustanovenia. Aj toto negatívne vymedzenie dovolacích dôvodov znamená, že je základnou úlohou súdu skúmať, či sú splnené podmienky zákona na jeho podanie vo vymedzenom rozsahu, teda v rozsahu taxatívne uvedenom v ustanovení § 237 a § 238 ods. 1 až 3 OSP.

Iný výklad týchto ustanovení o prípustnosti dovolania znamená prípustnosť dovolania v akejkoľvek veci, aj nad rámec taxatívne zákonom ustanovených podmienok. Takýto výklad však môže viesť k nejednotnému výkladu, istej svojvôli senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd síce vykladá zákon v rámci svojej úvahy, ktorý premieta do konkrétnych rozhodnutí, tento však musí byť len v rozsahu právomoci, ktoré súd dostáva. Práve rozsah právomoci na výklad prípustnosti dovolania je daný v taxatívne vymedzenom rozsahu. Preto prekročenie toho rámca nie je v súlade so zákonom.

V rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 153/06 ústavný súd vyslovil, že „v prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné dovolanie považovať za procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje“.

Pretože najvyšší súd posudzoval prípustnosť dovolania nad rámec dôvodov uvedených v zákone, jeho rozhodnutie považujem za vydané v rozpore so zákonom.


V Košiciach 13. decembra 2007

  Juraj Gyarfas, 30. 09. 2015 v 14:48 - sudkyňa NS Mesiarkinová k problematike

"Konkrétne, asi najvážnejším problémom, ktorý rezonuje v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu už dlhší čas je otázka, či nepreskúmateľnosť konania zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. alebo ide o tzv. inú vadu konania, ktorá je (len) relevantným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Ide pritom o otázku, ktorá má zásadný význam, závažne presahujúci problematiku posudzovanú v tej - ktorej prejednávanej veci. Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997, sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný". Rozhodovanie najvyššieho sudu sa po prijatí tohto judikátu zásadným spôsobom neodchyľovalo od právnych záverov, ktoré boli prijate v publikovanom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 5/1997. Neskôr však, a to v rozsudku z 27. apríla 2006, sp. zn. 4 Cdo 171/2005, ale najvyšší súd dospel k záveru o „prekonaní“ záverov vyjadrených v tomto judikáte a z dôvodov, ktoré bližšie vysvetlil v odôvodnení rozsudku, tiež k záveru, že nepreskúmateľnosť odôvodnenia dovolaní napadnutého rozhodnutia predstavuje procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá zakladá prípustnosť dovolania. Keď bola proti tomuto rozsudku podaná sťažnosť argumentujúca v podstate tým, že v súlade s predmetným judikátom nepreskúmateľnosť nezakladá prípustnosť dovolania ( § 237 písm. f/ O.s.p.) a že najvyšší súd porušil ústavné pravá účastníka konania tým, že dovolaním napadnute rozhodnutie zrušil, napriek tomu, že dovolanie nebolo procesne prípustné, malo byť odmietnuté a napadnuté rozhodnutie malo zostať „nedotknuté", najvyšší súd vo vyjadrení k tejto sťažnosti uviedol, že „najvyšší súd (pozn.: v napadnutom rozsudku) uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania odlišné od doteraz zaužívanej praxe najvyššieho súdu; rozhodnutie ústavného súdu v danej veci bude preto pre rozhodovaciu prax najvyššieho súdu nanajvýš prospešným judikátom“. Ústavný súd sa potom v náleze z 13. decembra 2007, sp. zn. II. ÚS 261/2006, ku ktorému je pripojene odlišné stanovisko jedného z členov senátu, stotožnil s názorom, že nepreskúmateľnosť konania nie je tzv. inou vadou konania ( § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ale je vadou konania, ktorá podľa § 237 písm. f/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania. Od rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 261/2006 sa názory členov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu na danú problematiku rozštiepili. Napriek tomu následné rozhodnutia ústavného súdu potvrdili správnosť nazerania na problematiku nepreskúmatel'nosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov, ktorý zotrvával na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (vid' rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Osobitne ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala zaver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.". Ústavný súd aktuálne v uznesení z 27. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 196/2014 opätovné zaujal stanovisko k tomu, či prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pričom zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočné zistený skutkový stav alebo nesprávne Pravne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.". Ani v súčasnosti však nemožno konštatovať, že pohľady sudcov najvyššieho súdu na nepreskúmateľnosť konania a jej dôsledky na prípustnosť dovolania ( § 237 písm. f/ O.s.p.) sú jednotne. Áno, i dnes je možné zjednotiť rozdielne rozhodnutia prijatím stanoviska, avšak tento proces je až následný a pomerne zdĺhavý, pričom jednoznačná zákonná úprava o prísnom rešpektovaní prijatého stanoviska chýba."

Mesiarkinová, S: Judikatúra vo vzťahu k novému Civilnému sporovému poriadku (rozhodovanie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky). In: Zborník z konferencie 21. Slovenské dni práva, Bratislava, 24.-25. septembra 2015. Slovenská advokátska komora: Bratislava, 2015.

  Rafael Schwarz, 30. 09. 2015 v 20:05 - ... takže to nie je vada podľa § 237

Nejvyšší soud v rozsudku ze dne 29. května 2013, sp. zn. 30 Cdo 1238/2013, uveřejněném pod č. C 12597 v Souboru, vyložil a odůvodnil právní názor, že jde o nepřezkoumatelný rozsudek (který je zatížen jinou vadou, jež mohla mít za následek nesprávné rozhodnutí ve věci), jestliže soud v odůvodnění jeho písemného vyhotovení ... učiní pouhý odkaz na ... aniž by v něm alespoň stručně vyložil svou právně kvalifikační úvahu...

  Rafael Schwarz, 02. 10. 2015 v 16:36 - Môj názor

V odôvodneniach rozhodnutí NS SR, v ktorých sa tvrdí, že nepreskúmateľnosť = vada v zmysle § 237 F, sa uvádza

... vady konania vymedzené v § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces v zmysle 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru ... S TÝM SÚHLASÍM. ALE AJ ÚS SR ZASTÁVA NÁZOR, ŽE NIE JE ROVNÍTKO MEDZI POJMAMI (A) PORUŠENIE PRÁVA NA SPRAVODLIVÝ PROCES A (B) ODŇATIE MOŽNOSTI PRED SÚDOM KONAŤ. ÚS už pred rokmi konštatoval, že nedostatočné odôvodnenie, a tým nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade, ak by znamenalo porušenie „procesného práva na spravodlivé konanie“, ako to uvádza sťažovateľka, resp. porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ako aj podľa čl. 47 charty), nie je možné bez ďalšieho stotožniť s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom [ § 237 písm. f) OSP], preto nie je ani dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania (podľa § 237 OSP) proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa ostatných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku dovolanie prípustné nie je – viď I. ÚS 141/2011.

... za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia ( § 157/2 OSP) ... S TÝM SÚHLASÍM, ALE DODÁVAM, ŽE NEDOSTATOČNÝM ODÔVODNENÍM ROZHODNUTIA SA NEODNÍMA MOŽNOSŤ KONAŤ – NIEČO UROBIŤ S PROCESNÝMI DÔSLEDKAMI, NAPRÍKLAD PODAŤ OPRAVNÝ PROSTRIEDOK ...

... v rozpore s uvedenými požiadavkami je nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi skutkovými a právnymi závermi súdu ... S TÝM SÚHLASÍM, ALE DODÁVAM, ŽE NEDOSTATOČNÉ ODÔVODNENIE ZAKLADÁ IBA TZV. INÚ VADU

... účastník má právo na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia ... S TÝM SÚHLASÍM, VÝZNAM MÁ ALE KROK BÉ ÚVAHY, TEDA TO, ŽE NEDOSTATOČNÉ ODÔVODNENIE NEODNÍMA ÚČASTNÍKOVI MOŽNOSŤ KONAŤ PRED SÚDOM

... porušením práva účastníka sa odníma ... možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov ... S TÝM ROZHODNE NESÚHLASÍM. AJ VTEDY, KEĎ JE ROZHODNUTIE NA VODE, BÝVA TAM NEJAKÝ DÔVOD UVEDENÝ. MOŽNO NIE TAK, AKO BY SI TO ÚČASTNÍK ALEBO VYŠŠÍ SÚD ŽELAL, TEDA VYČERPÁVAJÚCO, PRESVEDČIVO, CELKOM KOMPLEXNE. MOŽNO NIEKEDY VÁGNY, ALE JE TAM. AJ TAKÉTO ODÔVODNENIE DÁVA PRIESTOR PRE ARGUMENTÁCIU, NAPRÍKLAD TAKÚ, ŽE ODÔVODNENIE NIE JE DOSTATOČNÉ, VYČERPÁVAJÚCE, VÝSTIŽNÉ. SPRÁVNE ALEBO ÚPLNÉ. JEDNODUCHO, ŽE JE NEPRESKÚMATEĽNÉ. ÚČASTNÍK MÁ AJ VTEDY ZACHOVANÉ PRÁVO NESÚHLASIŤ A POLEMIZOVAŤ. V TOMTO SMERE SA MU ABSOLÚTNE NIČ NEODNÍMA, IBA JEHO POLEMIKA SO ZÁVERMI SÚDU MUSÍ BYŤ OBSAHOVO INÁ A INAK ORIENTOVANÁ, AKO BY BOLA JEHO POLEMIKA V PRÍPADE SUPERODÔVODNENIA. NIČ VIAC A NIČ MENEJ.

  Rafael Schwarz, 08. 10. 2015 v 13:18 - "Všemocné efko" nie je ani podľa ÚS SR všemocné

ÚS SR uznesením z 26.8.2015 I. ÚS 364/2015 odmietol ako neopodstatnenú sťažnosť proti uzneseniu NS SR z 3.7.2014 3 Cdo 146/2013. Podľa ÚS SR "najvyšší súd (v zhode s početnými rozhodnutiami jednotlivých senátov, na ktoré sa vo svojom rozhodnutí odvoláva) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ústavný súd uvedenú argumentáciu v prípade nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov už potvrdil v mnohých svojich rozhodnutiach, a tento názor najvyššieho súdu (podporený jeho obsiahlou argumentáciou k možnosti a podmienkam využitia riadnych i mimoriadnych opravných prostriedkov) považuje za ústavne udržateľný. Z ďalšej argumentácie považuje ústavný súd za správne poukázať na závery najvyššieho súdu, že bez splnenia zákonom ustanovených predpokladov prípustnosti dovolania dochádza k prelomeniu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, čím dochádza k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces".

  Juraj Gyarfas, 26. 10. 2015 v 22:01 - ešte ÚS SR

"Ústavný súd s ohľadom na námietku žalobcu, že sťažnosť je neprípustná, konštatoval, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu pri posudzovaní otázky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku je nejednotná, keď niektoré senáty najvyššieho súdu považujú nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia za skutočnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania, kým iné senáty sú tej mienky, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia možno považovať iba za dovolací dôvod, ktorý sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá. Za tohto stavu a v danej procesnej situácii nemožno považovať dovolanie za účinný prostriedok na ochranu práv účastníka konania v zmysle §
53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Nedostatok právomoci ústavného súdu vidí žalobca v tom, že on sám podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom nebolo najvyšším súdom dosiaľ rozhodnuté. Je preto toho názoru, že v danej fáze konania ochranu právam sťažovateľky má právomoc poskytnúť najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Argumentácia žalobcu je podľa ústavného súdu neakceptovateľná. Najvyšší súd môže na základe dovolania podaného žalobcom poskytnúť ochranu iba jeho právam, nie teda právam sťažovateľky, keďže o práve sťažovateľky na náhradu trov konania na okresnom súde a na krajskom súde rozhodovať nebude. Preto je ústavný súd toho názoru, že má právomoc vo veci konať. Napokon je v tejto súvislosti podstatné aj to, že v čase rozhodovania ústavného súdu najvyšší súd o dovolaní žalobcu ešte nerozhodol.
"

II. ÚS 735/2014

  Juraj Gyarfas, 08. 11. 2015 v 22:25 - mimoriadne dovolanie

Rád by som upozornil na zaujímavý článok na súvisiacu tému mimoriadneho dovolania a jeho súladu s čl. 6 Dohovoru. Kucbel, D.: Pokračovanie "mimoriadneho" dovolania v CSP z pohľadu judikatúry ESĽP. Bulletin slovenskej advokácie, 10/2015. Výborný prehľad judikatúry ESĽP a zaujímavé úvahy o inštitúte "mimoriadneho" dovolania v rekodifikovanom civilnom procese.

  Juraj Gyarfas, 08. 11. 2015 v 22:29 - výklad § 237 OSP vo svetle čl. 6 Dohovoru

... a vyššie uvedený článok ma ešte priviedol na nasledovnú úvahu. Ak rešpektovanie princípu rei iudicatae podľa ESĽP a ÚS priamo vyplýva z čl. 6 Dohovoru a čl. 46 ústavy, malo by sa v zmysle tejto zásady vykladať aj § 237 písm. f) OSP?

Inými slovami, nad rámec argumentov rozpracovaných vo viacerých rozhodnutiach 3 Cdo, dalo by sa tvrdiť, že široký výklad písm. f), ktorý cez zadné dvierka nedostatočného odôvodnenia fakticky umožňuje meritórny prieskum právoplatného rozhodnutia, je dokonca v rozpore s čl. 6 a čl. 46? ...

  Milan Hlušák, 10. 11. 2015 v 18:44 - K článku o mimoriadnom dovolaní

Jurajom spomínaný článok o mimoriadnom dovolaní je naozaj veľmi zaujímavý a prínosný. K tejto téme si dovolím malú poznámku. Historicky mimoriadne dovolanie (resp. sťažnosť pre porušenie zákona) plnilo dve prelínajúce sa úlohy. Prvú, mocenskú (skrytú za ochranu zákonnosti) sme prebrali zrejme z ruského OSP z r. 1923, ktorý v § 254 umožňoval prokurátorovi napadnúť právoplatné rozhodnutie, ak to bolo potrebné na ochranu robotníkov a pracujúcich más (inými slovami, ak to bolo potrebné pre boj s buržoáznym živlom). Druhú, zjednocujúcu úlohu si vyžiadala zásadná zmena civilného procesu – zrušenie inštitútu dovolania, ku ktorej pristúpil zákon o zľudovení súdnictva z r. 1948. Možnosť najvyššieho súdu zjednocovať judikatúru cez dovolacie konania sa tak oproti predchádzajúcemu obdobiu výrazne zúžila. Aby sa však nevylúčila úplne, dalo sa generálnemu prokurátorovi právo posunúť niektoré konania až pred najvyšší súd, ktorý by prax zjednotil. Obidve úlohy pritom vyplývali z vtedajšieho postavenia prokuratúry, ktorá bola poverená dohľadom nad činnosťou všetkých verejných orgánov, vrátane súdov.

Keď sa na tieto dôvody pozrieme z hľadiska súčasnosti, mocenská úloha pominula zmenou režimu v r. 1989. Zjednocujúca zas v r. 1991, kedy sa obnovil inštitút riadneho dovolania (519/1991). V r. 1990 zároveň prokuratúra stratila právo dohľadu nad súdmi (168/1990). Keďže úlohy zanikli, v r. 1991 zaniklo aj právo generálneho prokurátora na mimoriadny opravný prostriedok (519/1991). Avšak len dočasne. Už v r. 1995 sa mu toto právo – pod rúškom ochrany zákonnosti – vrátilo. Či mimoriadne dovolanie ale naozaj tomuto cieľu (spravodlivo) slúži a či na túto ochranu nestačia dostupné inštančné prostriedky, je však na dlhšiu diskusiu, ktorú uvedený článok výrazne pokrýva. Istým mementom ale môže byť to, že dnes v samotnom Rusku prokuratúra môže napadnúť právoplatné rozhodnutie len výnimočne za podmienky, že bola účastníkom konania na prvom stupni.

  Ján Lazur, 11. 12. 2015 v 19:52 - Long Live Lexforum! :-)

Tentokrát v pozícii pasívneho užívateľa som veľmi veľmi ocenil tento Jurajov post a nadväzujúce príspevky na túto bolestivú tému nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a odňatia možnosti konať pred súdom. Osobne sa teším z toho, že pribúda počet rozhodnutí NS SR, podľa ktorých nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Uvidíme, čo presne sa bude v praxi diať po nadobudnutí účinnosti CSP.

  Juraj Gyarfas, 22. 01. 2016 v 09:16 - ESĽP

Len aby bolo všetko na jednom mieste, pripájam aj judikatúru ESĽP k tejto téme:
Kovárová proti Slovenskej republike (23.6.2015, č. 46564/10)
Franek proti Slovenskej republike (11.2.2014, č. 14090/10)
Stavebná spoločnosť TATRY Poprad, s.r.o. proti Slovenskej republike (3.5.2011, č. 7261/06)
Zborovský proti Slovenskej republike (23.10.2012, č. 14325/08)

  Peter Toth-Vaňo, 01. 02. 2016 v 09:16 - Zbierka stanovísk NS SR č. 1/2016 - stanovisko kolégia

Stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR zo dňa 03.12.2015:

"Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku."

  Juraj Gyarfas, 01. 02. 2016 v 21:51 - R 2/2016

Peter ma predbehol :-), ale tiež som chcel upozorniť na toto stanovisko. Stanovisko je mimoriadne prepracované, podrobne odôvodnené a robustne napísané. Obsahuje podrobný prehľad doterajšej judikatúry najvyššieho súdu nasledujúcej po judikáte R 111/1998. Ďalej nasleduje prehľad praxe ústavného súdu, komparácia s českou judikatúrou a relevantné rozhodnutia ESĽP. Radosť čítať :-)

Zároveň je však vidieť, že názory na najvyššom súde boli na úplne opačných koncoch spektra a stanovisko je teda zrejme ťažko vyrokovaný kompromis.

Pôvodný návrh stanoviska jednoznačne vylučoval prípustnosť dovolania len na základe nepreskúmateľnosti ("Nepreskúmateľnosť rozhodnutia nemá za následok odňatie možnosti účastníka konania konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku."). Nepreskúmateľnosť by tak jasne zakladala (len) inú procesnú vadu, ktorá môže založiť dôvodnosť, nie však prípustnosť dovolania.

Odôvodnenie stanoviska stručne popisuje aj diskusiu, ktorá prebehla medzi senátmi a sudcami najvyššieho súdu. K návrhu sa vyjadrovali aj právnické fakulty (TU, UPJŠ aj UK). Výsledkom tejto diskusie je nasledovný kompromis:

"Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku."

V zásade sa teda presadil názor, že nepreskúmateľnosť nie je primárne odňatím možnosti konať pred súdom a nie je teda bez ďalšieho základom prípustnosti dovolanie. Zároveň však ostali pre výnimočné situácie otvorené zadné dvierka, kedy aj samotná nepreskúmateľnosť môže založiť prípustnosť dovolania.

Otázka, či by sa "skúmaním nepreskúmateľnosti" odvolacích rozhodnutí mal primárne zaoberať najvyšší súd v rámci dovolania alebo hneď ústavný súd v rámci konania o sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v konečnom dôsledku policy otázkou. Ide o nastavenie kompetencií a nemyslím si, že na to existuje jedna správna odpoveď. Na jednej strane je pravdou, že najvyšší súd by sa mal venovať zjednocovaniu judikatúry, dovolanie by nemalo byť "skrytým" odvolaním a prípustnosť opätovného prieskumu už právoplatného rozhodnutia by mala byť minimalizovaná. Na druhej strane je tiež pravdou, že nepreskúmateľné rozhodnutie by malo byť pred jednou alebo druhou inštanciou zrušené (ak nie najvyšším súdom tak ústavným súdom) a mohlo by sa tak stať ešte v sústave všeobecného súdnictva.

Z hľadiska právnej istoty je ex ante kľúčové, aby boli pravidlá nastavené jasne a predvídateľne. Stanovisko k tomu určite prispieva. Naďalej však ostáva otvorenou otázkou, ako budú jednotlivé senáta vykladať v stanovisku formulovanú výnimku. Či sa do širšieho, resp. užšieho výkladu tejto výnimky nebudú premietať pôvodné názory daného senátu alebo sudcu na to, či nepreskúmateľnosť zakladá odňatie možnosti konať pred súdom. Inými slovami, ako sa bude vykladať tesť "neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie". Ide o prísnejší test, ako aplikuje ústavný súd podľa čl. 46, resp. čl. 6. Môže byť rozhodnutie "trochu" nepreskúmateľné spôsobom, kedy síce porušuje čl. 46, ale nespĺňa test prípustnosti dovolania formulovaný v stanovisku?

Okrem toho je zaujímavou otázkou, či si toto stanovisko osvoja aj krajské súdy pri výklade § 221 ods. 1 písm. f) OSP.

A potom samozrejme do budúcnosti hlavná otázka, ako sa toto stanovisko bude aplikovať pri mierne preformulovanom základe prípustnosti dovolania podľa nového § 420 písm. f) CSP ("súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces").

  Rafael Schwarz, 03. 02. 2016 v 09:23 - Zopár slov k stanovisku NS SR 2/2016

Stanovisko k nepreskúmateľnosti a jej právnych dôsledkov z hľadiska prípustnosti dovolania mal NS SR prijať už dávno. Dlhoročné tolerovanie nejednotnosti rozhodovania a odkladanie riešenia malo v praxi veľmi negatívne následky.

Áno, stanovisko predstavuje kompromis. Je však rozhodne asi na 99% prijateľnejší pre zástancov R 111/1998, než pre jeho odporcov. Bezpochyby bude prínosom pre rozhodovaciu prax NS SR a tiež KS SR.

Právny názor, vyjadrený už dávnejšie v R 111/1998 bol prijatím stanoviska „povýšený“ na vyššiu formu výsledku zjednocovacej činnosti NS SR. Prvá veta uvedeného stanoviska vyjadruje zásadu, podľa ktorej nepreskúmateľnosť predstavuje iba inú vadu. Z tejto zásady treba vždy vychádzať. V druhej vete stanoviska je vyjadrená výnimka z tejto zásady.

Pri aplikácii stanoviska 2/2016 sudcovia NS SR a KS SR nebudú musieť bližšie vysvetľovať, z čoho vychádzajú – stačí, ak poukážu na stanovisko a jeho právne závery. Tí však, ktorí v konkrétnom prípade dospejú k názoru o opodstatnenosti aplikácie druhej vety stanoviska, budú musieť podrobne odôvodniť, v čom vidia splnenie prísnych kritérií vysvetlených v záverečných odsekoch stanoviska. Ak má byť ich rozhodnutie ústavne konformné, nevyhnutne sa v ňom musí uvádzať, čo opodstatňuje názor, že v preskúmavanej veci ide o výnimočný prípad, v ktorom nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazuje znaky mimoriadnej intenzity, teda až vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” alebo vady „zásadnej, hrubej a podstatnej“, prípadne že sa zrušením napadnutého rozhodnutia dosiahne náprava „justičného omylu“. Takto budú musieť odôvodniť svoje rozhodnutie preto, lebo výlučne len tieto znaky sú aj podľa rozhodnutí ESĽP uvedených v stanovisku NS SR 2/2016 relevantné na to, aby nepreskúmateľnosť bola výnimočne považovaná za vadu konania zakladajúcu prípustnosť odvolania alebo dovolania.

Treba len dúfať, že sa nenájdu sudcovia NS SR a KS SR, ktorí nebudú toto stanovisko rešpektovať. Ich prístup by znamenal svojvôľu.


  Tomáš Čentík, 04. 02. 2016 v 18:23 - riešenie?

V prvom rade musím oceniť prepracovanosť a naozaj podrobné odôvodnenie stanoviska R 2/2016 - je vidieť, že na NS SR si na jeho spracovaní dali skutočne záležať, čo hodnotím vysoko pozitívne a ak by tento trend stal každodennou praxou súdov pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí, tak sa nemáme za čo hanbiť.

Napriek tomu, že stanovisku nemožno vyčítať jeho bohaté odôvodnenie, akosi sa nemôžem stotožniť s výsledkom, ku ktorému dospelo. Pripadá mi to, že na NS SR prevládla oveľa viac snaha o kompromis medzi silno protinázorovo orientovanými senátmi ako aj inými inštitúciami, ktoré boli oslovené ako snaha o prijatie naozajstného koncepčného riešenia. Výsledok, ktorý vyvstal z tohto stanoviska vyzerá tak trochu ako mačkopes.

Nakoľko túto problematiku sledujem už dlhšiu dobu a rozhodovanie o dovolaniach predstavovalo v tomto smere viac lotériu ako napĺňanie princípu predvídateľnosti rozhodnutí očakával som jasné riešenie tejto právnej neistoty a to buď, že nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania alebo ju nezakladá.

Preto z hľadiska potreby zjednotenia súdnej praxe (nie však z hľadiska zastupovania klientov podávajúcich dovolanie :) ), ale aj z hľadiska funkcie dovolania a povahy vady spočívajúcej v nepreskúmateľnosti rozhodnutia by som skôr uvítal iba prvú časť tzv. právnej vety stanoviska a to, že "Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku".

S druhou časťou, podľa ktorej "Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku." však nemôžem súhlasiť a to predovšetkým z jedného zásadného dôvodu.

Už podľa doterajšej judikatúry ÚS SR a ESĽP (ktorú si osvojil aj NS SR) totiž platilo, že preskúmateľné (resp. riadne a dostatočne odôvodnené) rozhodnutie je také, ktoré poskytuje odpovede na všetky relevantné skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, resp. ktoré majú zásadný význam pre rozhodnutie, pričom súd sa zároveň musí vysporiadať so zásadnými argumentmi strán konania a na tie pre rozhodnutie bezvýznamné nemusí reagovať.

Z tejto judikatúrnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia mi vždy vyplýval záver, že preskúmateľné rozhodnutie = rozhodnutie, ktoré obsahuje zásadné (relevantné) dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené.

Preto nemôžem celkom pochopiť túto výnimku, podľa ktorej môže výnimočne absencia zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu znamenať vadu podľa § 237 ods. 1 písm. f) a založiť tak prípustnosť dovolania. Práve táto výnimka totiž definuje čo sa považuje za riadne odôvodnené a teda preskúmateľné rozhodnutie.

Inými slovami rozhodnutie buď je preskúmateľné alebo nie je preskúmateľné - nič medzi tým by nemalo v právnom štáte existovať. Veď predsa keď rozhodnutie neobsahuje zásadné argumenty, nemožno vôbec uvažovať o tom, že je dostatočne odôvodnené. Z povahy veci je vylúčené vytvárať akési kategórie odôvodniteľnosti rozhodnutí (napr. trošku preskúmateľné, trošku viac preskúmateľné, úplne preskúmateľné a pod.).

Som toho názoru, že nepreskúmateľné rozhodnutie je také, ktoré neobsahuje podstatné (zásadné) dôvody a na druhej strane preskúmateľné je také, ktoré obsahuje podstatné (zásadné) dôvody. Právnu veta stanoviska preto považujem za vnútorné inkonzistentnú, t.j. právna neistota, ktorá doteraz panovala sa neodstránila, ale naopak ešte viac prehĺbila.

Stanovisko naďalej poskytuje priestor, aby jednotlivé senáty rozhodovali, podľa svojich vlastných právnych názorov spred prijatia R 2/2016. Tie, ktoré boli proti prípustnosti dovolania nebudú vidieť ani výnimočne absenciu zásadných dôvodov a tie, ktoré boli pre prípustnosť dovolania budú vidieť túto absenciu výnimočne pravidelne.

  Milan Hlušák, 04. 02. 2016 v 21:33 - Súhlas s Tomášom

Ani mne sa nezdá, že by R 2/2016 niečo zásadne riešil. Hádam si len nemyslíme, že niektorý sudca si teraz povie: „Ej ha! Doteraz som rozhodnutia podľa f-ka rušil, aj keď neboli AŽ TAKÉ „výnimočné.“ Oddnes budem opatrnejší.“ Všetci, čo f-ko pripúšťali, ho budú pripúšťať zas, pretože – podľa nich - nimi rušené rozhodnutia vždy „R-2-2016-výnimku“ spĺňali.

Ono celkovo táto otázka asi nemá rozumné riešenie. Závisí skôr od toho, čo od dovolania čakáme. A momentálne od neho v zásade čakáme 3 veci: aby zjednocovalo/radilo ( § 238(1)), aby rozhodovalo spory medzi okresom a krajom ( § 238(3)) a aby naprávalo chyby ( § 237).

A kým je funkcia dovolania taká široká, nevidím problém, aby sa podľa f-ka riešili aj nedostatočne zdôvodnené rozhodnutia (aj keď jeho znenie v tomto smere nie je celkom najšťastnejšie). Veď ak dovolanie môže napraviť také situácie, keď ani okres ani kraj doteraz za celé konanie neprišli na to, že nemajú právomoc alebo že konajú v návrhovom konaní bez návrhu, tak prečo by nemohlo napraviť stav, kedy síce mám výrok, ale ani za pána neviem, ako k nemu súd dospel... Cieľom všetkých týchto prípadov je poskytnúť elementárnu spravodlivosť. A k nej dostatočne odôvodnené rozhodnutie určite patrí.

PS: Gratulujem lexforum.sk, že sa raz a opäť dostalo do odôvodnenia vyšších súdov :)

  Rafael Schwarz, 07. 02. 2016 v 19:27 - Ešte k efku

Postrehol som, že NS SR v závere minulého roka zmenil svoje zásadné právne názory v otázke prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré sa dovtedy vytvárali aj pod vplyvom rozhodovania ÚS SR alebo ESĽP. Zmene prístupu NS SR v uvedenom prípade predchádzala názorová zmena pochádzajúca z dielne samotného ÚS SR. Prístup NS SR, ktorý sa v otázke nepreskúmateľnosti podujal autonómne vyriešiť dlhodobý problém bez toho, aby stanovisku R 2/2016 predchádzalo zjednocujúce stanovisko ÚS SR, si zaslúži osobitné ocenenie.

Tomáš má, myslím, čiastočne pravdu v tom, že stanovisko R 2/2016 je „kompromis medzi silno protinázorovo orientovanými senátmi“. Ja osobne ale druhú časť právnej vety stanoviska chápem ako isté „libatio“ ktoré na zohľadňuje judikatúru ESĽP na jednej strane zakazujúcu otvárať konania právoplatne skončené iba pre odlišný právny názor, na druhej strane ale pripúšťajúcu možnosť výskytu takých mimoriadne závažných chýb súdov, ktoré predstavujú justičný omyl. Je ale namieste položiť otázku, či ide ale o justičný omyl vtedy, keď súd po vysvetlení, v čom videl tri dôvody neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ničím neodôvodnil, v čom spočíva štvrtý? Je z hľadiska fungovania justičného systému chybou zásadnej povahy, keď niektorý KS potvrdí právoplatné rozhodnutie OS o priznaní náhrady škody na zdraví 1000 €, v ktorom nie je dostatočne vysvetlené, prečo primeranou nie je náhrada 1500 €?

Dôvodov, ktorých sa týkajú Tomášove úvahy o tom, že pre prax môže byť obtiažne pochopiť výnimku uvedenú v druhej vete stanoviska R 2/2016, je asi viac. Jedným z nich, môže byť samo rozhodovanie ESĽP, ktorý si pri formulovaní svojich názorov rád necháva otvorené zadné vrátka. Možno NS SR kopíroval jeho prístup a do svojho stanoviska obdobne napasoval takéto zadné vrátka. Snažím sa porozumieť všetkým argumentom pre a proti, ale nemyslím, že doterajšia právna neistota sa prijatím stanoviska prehĺbila. Naopak, zdá sa mi, že priestor, v ktorom budú rozhodovať jednotlivé senáty NS SR po prijatí stanoviska R 2/2016, nadobudol oveľa jasnejšie ohraničenie. Tento priestor sa odsúhlasením stanoviska zreteľnejšie vymedzil pre obidve protichodné názorové spektrá. Pre zástancov R 111/1998 stanovisko znamená, že ich názor sa potvrdil na právne vyššej úrovni, pre jeho odporcov sa zároveň tento priestor podstatným výrazne zúžil, a týka sa už len absolútne výnimočných prípadov, v ktorých sú dané znaky relevantné podľa ESĽP. Opakujem, prvú vetu stanoviska vnímam ako všeobecne uplatniteľnú zásadu, z ktorej druhá veta pripúšťa výnimku len v mimoriadne úzkom rámci.

Na adresu Milanových úvah len toľko, že OSP pri úprave prípustnosti odvolania zvolil koncepciu, ktorej podstata je vyjadrená v § 201 tak, že odvolanie je prípustné, ak nie je zo zákona vylúčené. Na koncepčne úplne inej báze je ale založená právna úprava dovolania, ktoré je prípustné iba vtedy, keď to zákon uvádza ( § 236 OSP). To je podstatný a citeľný rozdiel, na ktorý sa niekedy zabúda. Takáto právna úprava prípustnosti dovolania v OSP korešponduje s judikatúrou ESĽP, podľa ktorej právoplatné rozsudky nemajú byť v zásade napadnuteľné opravným prostriedkom. Funkcia dovolania, myslím, nie je a ani nemôže byť až taká široká, ako naznačuje Milan. Pokiaľ OSP v písmenách A až E a G § 237 dovoľuje prelomiť právoplatnosť rozhodnutia KS len z objektívnych dôvodov, akými sú nedostatok právomoci alebo prekážka res iudicata alebo nespôsobilosť subjektu byť účastníkom konania a pod., v situácii „kedy síce mám výrok, ale ani za pána neviem, ako k nemu súd dospel...“ ide predsa len o čosi iné. Milanom spomínaná situácia je spätá so subjektívnym názorom toho, kto rozhodnutie číta, pričom niekto iný možno tie isté dôvody rozhodnutia súdu považuje za dostatočne vysvetlené.

Na týchto stránkach sa už dávnejšie zaužíval pojem „všemocné efko“. Je to skutočne priliehavé označenie, lebo všetkým, ktorí to chcú dosiahnuť, efko môže pomôcť prevrátiť úplne naruby zásadu vyjadrenú v § 236 OSP. Pri nesprávnom chápaní tejto zásady sa z výnimky stáva pravidlo, v dôsledku ktorého môže byť zrušené každé právoplatné rozhodnutie KS. Na to už ale pred 10 rokmi upozornil vo svojom odlišnom stanovisku jeden z členov toho senátu ÚS SR, ktorý vtedy pomerom hlasov 2:1 podporil ojedinelé rozhodnutie NS SR vybočujúce z línie dovtedy jednotného rozhodovania NS SR.

Keby za základ účelu dovolania malo byť poskytnutie elementárnej spravodlivosti, potom by § 237 OSP mohol obsahovať len jednu vetu, podľa ktorej dovolanie je prípustné, ak smeruje proti nespravodlivému rozhodnutiu KS. A aj právna úprava odvolania by sa mohla podstatne zjednodušiť tak, že odvolanie je prípustné a dôvodné vtedy, keď sa ním napadlo nespravodlivé rozhodnutie OS.


  Milan Hlušák, 07. 02. 2016 v 23:56 - Ad Rafael

Asi sa zhodneme, že civilný proces a súdnictvo ako také majú zabezpečovať spravodlivosť. A tú podľa mňa nie je možné dosiahnuť bez toho, aby odôvodnenie rozhodnutia spĺňalo aspoň základné podmienky kladené na presvedčivosť. Tým nechcem povedať, že by pod efko mali spadať úplne všetky nedostatočne zdôvodnené rozhodnutia. Nemalo by sa bez ďalšieho využívať (zneužívať) na také prípady, aké uvádza Rafael (tri dôvody neplatnosti). Ak si ale rozhodnutie očividne odporuje, alebo neuvádza (ani za pána) žiadne argumenty, tak si myslím, že efko v jeho súčasnom znení použiteľné je. R 2/2016 to nakoniec potvrdzuje. Pre mňa je takéto (ne)odôvodnenie rovnakým zlyhaním justície ako ostatné prípady v § 237.

  Rafael Schwarz, 09. 02. 2016 v 21:46 - K efku (2)

Rozhodnutie súdu má mať náležitosti, ktoré vyžaduje zákon ( § 157 ods. 2 OSP). Rozhodnutie ale má byť aj vecne správne z hmotnoprávneho hľadiska. Nedostatočné odôvodnenie je procesný nedostatok, vecná nesprávnosť rozhodnutia je obyčajne výsledkom nesprávnej aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona. V oboch prípadoch ide jednoznačne o nesprávnosť, ku ktorej by nemalo dôjsť.

Realita je však taká, že k takýmto procesným a hmotnoprávnym nesprávnostiam dochádza. OSP nie je odtrhnutý od reality a s takými nesprávnosťami počíta. S ich výskytom ale nespája vždy rovnaké dôsledky. Zohľadňuje pri tom aj to, na akom stupni k nesprávnosti došlo.

I keby platilo, že OSP je „dura lex“, čo si osobne nemyslím, musí zároveň platiť aj „sed lex“.

OSP pripúšťa dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku KS iba vtedy, keď napadnutý rozsudok zodpovedá § 238 ods. 3 OSP.

Potvrdzujúci rozsudok KS neuvedený v § 238 ods. 3 OSP, ktorý je perfektne odôvodnený, spočíva ale na aplikácii nevhodného hmotnoprávneho ustanovenia zákona, môže byť z hľadiska § 157 ods. 2 OSP procesne dokonalý, z materiálneho hľadiska je ale zlý, vecne nesprávny a evidentne neprinášajúci spravodlivosť. OSP ale takýto nespravodlivý rozsudok nedovoľuje napadnúť dovolaním.

Ak potvrdzujúci rozsudok KS neuvedený v § 238 ods. 3 OSP z hľadiska hmotnoprávneho na prejednávanú vec úplne „sedí“, lebo vo svojej podstate spočíva na správnej aplikácii a interpretácii zákona, poskytuje z materiálneho hľadiska spravodlivosť v tom, že spor rozsudzuje spôsobom zodpovedajúcim hmotnoprávnemu ustanoveniu zákona. Je vtedy až tak dôležité, že má procesný nedostatok v tom, že jeho odôvodnenie je neúplné alebo protirečivé, nevyhovujúce § 157 ods. 2 OSP?

OSP môže byť vnímaný ako tvrdý („dura lex“) v tom, že v niektorých prípadoch nepripúšťa napadnúť dovolaním dokonale odôvodnený, avšak hmotnoprávne zlý rozsudok KS. Je to však zákon („sed lex“) a treba ho rešpektovať a jeho „tvrdosť“ chápať ako zreteľný zámer zákonodarcu, ktorý zodpovedá výnimočnej povahe dovolacieho konania. Pri dôslednom zohľadnení tohto zámeru nenachádzam žiadne logické opodstatnenie pre to, aby procesnoprávna vada bola z hľadiska prípustnosti dovolania považovaná za významovo dôležitejšiu ako hmotnoprávna nesprávnosť.

  jana arpášová, 11. 02. 2016 v 22:53 - najnovší názor USSR (II. senát) odmietnutie ústavnej sťažnosti pre neprípustnosť

pripájam sa s najnovšou skúsenosťou. po 21 rokoch a 9 mesiacoch konania (návrh podaný 01.10.1993) KS Bratislava 30.06.2015 potvrdil rozsudok súdu I. stupňa a žalobu zamietol. poučenie - dovolanie nie je prípustné. odôvodnenie rozsudku KS je rovnako ako odôvodnenie rozsudku súdu I. stupňa zmätočné, vec je nesprávne právne posúdená, nereaguje ani na jeden z argumentov uvedených v odvolaní, tvrdí, že to nie je potrebné, nakoľko nárok žalobcov 2 až 7 považuje rovnako ako súd I. stupňa za premlčaný (premlčanie nároku 2 - 7 však súd I. stupňa nekonštatuje :-() vo vzťahu k navrhovateľovi 1 sa už odôvodnenie ani pri najlepšej vôli nedá poskladať. Dovolanie som nepodala, vychádzajúc z poučenia, nespoľahla som sa na všemocné f) ale na aktuálne rozhodnutia ESD, že za súčasného stavu nie je dovolanie účinným prostriedkom nápravy, rovnako som sa spoľahla na nálezy II. senátu US. podala som ústavnú sťažnosť. prijatá US SR 23.12.2015. pridelená do II. senátu. expresne predbežne prerokovaná a odmietnutá pre neprípustnosť dňa 04.02.2016. Písomné vyhotovenie uznesenia budem mať tak o mesiac, ale zrejme som nepoužila ÚČINNÉ prostriedky nápravy, ktoré mi zákon poskytuje. hovoriť o účinných prostriedkoch nápravy je samo osebe po 22 rokoch konania podľa mňa vtip. zrejme sme boli ako účastníci konania málo bdelí. nie je práve pohadzovanie si zodpovednosti za ochranu ústavnosti medzi NSSR a USSR porušovaním čl. 6. Dohovoru? Znamená to, že podmienkou podania ústavnej sťažnosti je predchádzajúce podanie dovolania podľa f) vždy, jednoducho musíte tvrdiť že Vám procesným pochybením súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (a spoliehať sa, že sa predsa len nejaká závažnejšia procesná chyba nájde?). Aby toho nebolo málo neexpresne po 6 mesiacoch k predbežnému prerokovaniu mojej sťažnosti prístúpil aj I. senát US a odmietol ju, pretože medzičasom už bolo vydané a nadobudlo právoplatnosť horeuvedené rozhodnutie KS.

  jana arpášová, 11. 02. 2016 v 22:59 - jana arpášová

prepáčte, dopĺňam poslednú vetu, mojej sťažnosti na prieťahy v konaní pristúpil aj I. senát US.

  jana arpášová, 12. 02. 2016 v 00:57 - Citujúc Juraja G. "Z hľadiska právnej istoty je ex ante kľúčové, aby boli pravidlá nastavené jasne a predvídateľne" a dodávam, aby stabilizovaná judikatúra NSSR bola skutočne objektívne jestvujúcou kategóriou a nie iba chimérou

prepáčte, prečítala som si, čo som v spravodlivom hneve hore napísala a opravujem ESD na správne ESĽP.

  Juraj Gyarfas, 12. 02. 2016 v 16:23 - ad Rafael, Tomáš

Problém je podľa môjho názoru v tom, že zrušenie právoplatného rozhodnutia z dôvodu nepreskúmateľnosti je vždy výnimočným opatrením. Musí ísť o „výnimočne“ zlé odôvodnenie a to bez ohľadu na to, či ku kasácii pristúpi NS v dovolacom konaní alebo ÚS v konaní o ústavnej sťažnosti. Obsah pojmu nepreskúmateľnosť podľa môjho názoru nie je v tomto prípade sporný. Tak isto nie je sporný následok nepreskúmateľnosti – je ním kasácia.

Sporné však je, či túto kasáciu vykoná NS alebo ÚS. A tu sa obávam, že R 2/2016 v kompromisnom znení nedáva jednoznačnú odpoveď.

Pre účely diskusie by som rozlíšil nasledovné odvolacie rozhodnutia.

1. Po prvé, máme rozhodnutia, ktoré sú síce hmotnoprávne nesprávne, ale obstojne odôvodnené. V týchto prípadoch je zjavné, že dovolanie podľa § 237 písm. f) prípustné nebude (mohlo by byť prípustné podľa § 238, ale to je na inú diskusiu). Ústavná sťažnosť podľa čl. 127 bude prípustná, ale podľa čl. 46 alebo čl. 6 nebude dôvodná (teoreticky by mohla byť dôvodná z dôvodu porušenia substantívnych základných práv, ale to je problematické a opäť na inú diskusiu – viď. napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 569/2012).

2. Potom máme rozhodnutia, ktoré sú síce odôvodnené slabo, ale nedostatočnosť odôvodnenia nie je tak intenzívna, aby zakladala porušenie čl. 46 alebo čl. 6. V tomto prípade opäť dovolanie nebude podľa § 237 písm. f) prípustné. Ústavná sťažnosť síce bude prípustná, ale nebude dôvodná a teda ani úspešná.

3. Do tretice sú rozhodnutia, ktoré sú odôvodnené tak slabo, že ide o porušenie čl. 46 a čl. 6. A práve tu účastník a jeho advokát stoja pred Hlavou XXII, či podať ústavnú sťažnosť alebo dovolanie. Podľa R 111/1998 a senátov, ktoré sa ho pridržiavali (najmä 3 C), bolo jasné, že majú podať ústavnú sťažnosť. Podľa opačných názorov by bolo prípustné dovolanie.

Podľa R 2/2016 nie je jasné, či sa táto kategória delí na ďalšie dve podmnožiny alebo nie. Inými slovami, vieme, že nepreskúmateľnosť je vždy výnimočná. Ak by nešlo o výnimočne zle odôvodnené odvolacie rozhodnutie (vykazujúce vady mimoriadnej intenzity, najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, justičný omyl, bla bla bla), spadá do kategórie 2 a neúspešné budú ako dovolanie tak aj ústavná sťažnosť. Otázne je, či existuje rozhodnutie, ktoré je síce nepreskúmateľné v zmysle čl. 46 a čl. 6, ale zároveň NIE JE výnimočné v zmysle druhej vety R 2/2016. V takom prípade by proti tomuto odvolaciemu rozhodnutiu bolo možné podať hneď ústavnú sťažnosť. V opačnom prípade by bolo potrebné podávať vždy najprv dovolanie. Čo by bol presný opak záveru, ktorý stanovisko chcelo dosiahnuť.

Z tohto hľadiska sa mi zdá, že Rafael zužuje analýzu len na OSP. Podstatná otázka však nestojí tak, či podať alebo nepodať dovolanie. Otázka stojí tak, či podať hneď proti odvolaciemu rozhodnutiu ústavnú sťažnosť alebo dovolanie. A nie som si istý, či je stav teraz jasnejší. V tomto smere skôr súhlasím s Tomášom.

  Juraj Gyarfas, 12. 02. 2016 v 16:25 - k jasne nastaveným pravidlám

Pekný citát Najvyššieho súdu USA:
"Stare decisis reflects a policy judgment that "in most matters it is more important that the applicable rule of law be settled than that it be settled right"."
State Oil Co. v. Khan, 522. U.S., 3, 20 (U.S. S.Ct. 1997)

  Rafael Schwarz, 14. 02. 2016 v 14:05 - Svetlá na efkovej križovatke

Aby nedochádzalo k zrážkam motorových vozidiel, sú na mnohých mestských križovatkách umiestnené semafory. Platí pravidlo, že červená znamená zákaz vjazdu a zelená vjazd povoľuje. Realitou je, že vždy sa nájdu vodiči, ktorí tieto pravidlá porušujú. Skúšajú cez ňu prejsť na poslednú chvíľu, alebo si povedia, že svietiaca červená nie je až taká červená, a že vlastne je to ružová farba s prenikavo zeleným nádychom. Niektorý vodič si možno pomyslí, že je nespravodlivé, aby iní mohli cez križovatku prejsť a on musel stáť, i keď sa tak veľmi ponáhľa na stretnutie s kolegami. A niekto ďalší si popod nos zahundre, že všetky tieto pravidlá platia len cez deň, no v noci je hlúposť zastaviť na červenú, keď široko ďaleko nikoho iného niet.

Na efkovej križovatke svieti nepreskúmateľnosti vždy len červená. Vyplýva to z textu efka, ako aj pravidla, na ktorom je založené R 111/1998 a ktoré potvrdila prvá veta stanoviska R 2/2016. Druhá veta stanoviska toto pravidlo nemení a rozhodne neznamená, že nepreskúmateľnosti niekedy svieti zelená. Nie, nikdy jej nesvieti zelená. Druhá veta R 2/2016 vyjadruje iba to, že zákaz vjazdu pri zasvietenej červenej výnimočne neplatí pre sanitku, ktorá so zapnutým majákom vezie do nemocnice smrteľne zraneného človeka.

  Juraj Gyarfas, 14. 02. 2016 v 18:58 - ad Rafael

Bolo by super, keby to bolo také jasné a verím, že toto bolo aj záujmom predkladateľov, ktorí vo svojej ďalšej rozhodovacej praxi budú judikát asi aj tak vykladať. Obavy pramenia z toho, či to dosť jasne vyplýva aj z dikcie judikátu.

Podľa ÚS odôvodnenie "musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach." (napr. III. ÚS 311/07).

Podľa NS bude vadné v zmysle § 237 písm. f) ak "písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu" (R 2/2016).

Sú tieto dve množiny identické alebo je druhá podmnožinou prvej? Z ktorých konkrétnych slov to vyplýva?

  hudzo, 16. 02. 2016 v 08:25 - Ach to efko

Až môžem prispieť mojou maličkosťou k diskusii o § 237 písm. f) O.s.p., chcel by som uviesť, že si myslím, že stanovisko R2/2016 je poriadny „mačkopes“ a nič nevyrieši a ktovie, či sa tým stanoviskom vôbec chcelo niečo vyriešiť. Každopádne sa mi páči prirovnanie písm. f) ku červenej na semafore so sanitkou, avšak si pri všetkej úcte k justícii myslím, že krajské súdy „produkujú až príliš veľa zranených ľudí“. Takže potom sanitky behajú ako šialené a pritom ostatní vodiči, ktorí sú na križovatke pochybujú či vôbec červená na semafore má zmysel a na čo je zdravotníctvo. Ako z toho von? Myslím si, že možnosťou je produkovať menej smrteľne zranených a lepšia činnosť spádovej nemocnice ( NS SR)
Celý problém, ktorý je tu nastolený, má podľa môjho skromného názoru jadro v tom ( ktorý tak všetci kulantne obchádzajú), aký je vzťah NS SR a krajských súdov, ich práce, nápadovosti vecí a podobne. Áno, teória je teória, t. j. otázka výnimočnosti prelamovania právoplatnosti rozhodnutí je krásna, ale prax je prax a je oveľa prozaickejšia a teda aj civilný proces neexistuje mimo realitu života. To sa samozrejme dotýka aj inštitútu dovolania. V tomto smere ma vždy napadne krásna myšlienka môjho starého otca, že „synku, je vždy lepšie zísť z kratšej cesty.“ Aplikujúc túto myšlienku sedliackeho rozumu na písm. f) je podľa mňa lepšie riešiť „špecifické rozhodnutia KS“ dovolaním u NS SR ako ústavnou sťažnosťou na ÚS SR. Najvyšší súd sa k tomu nemá a ani nemal, ako som už vyššie povedal z dôvodu riešenia svojej zaťaženosti resp. kulantného vybavenia dovolania jeho odmietnutím ( nech mi Najvyšší súd prepáči). Niektorí sudcovia NS SR sa však na niektoré perly rozhodnutí krajských súdov nemohli pozerať a povedali si, že už nebudú hrať mŕtvych chrobákov a uvedené rozhodnutia budú riešiť podľa § 237 písm. f) O.s.p.
Začali tak od rozhodnutia sú. zn. 4Cdo 171/2005 zo dňa 27.4. 2006 vydaného, resp. publikovaného v Súdnej praxi a teda začali púšťať dovolanie podľa písm. f) iné rozhodnutia, ktoré sú nepreskúmateľné. Myslím si, že Najvyšší súd SR to urobil správne, lebo je to práve najvyšší súd (a nie ústavný súd), ktorý má dávať líniu rozhodovacej činnosti súdov (viď rozhovor JUDr. Vladimíra Kurku emeritného ústavného sudcu US ČR na www.ceskapozice.lidovky.cz). Nemyslím si, že bolo správne v tomto rozhodnutí písm. f) vyložiť a stotožniť s právom na spravodlivý proces. Myslím si však, že je správne, keď Najvyšší súd dá krajským súdom cez výklad § 237 písm. f) so zreteľom k rozhodnutiam vyložene najavo, aké ich rozhodnutia v žiadnom prípade nebude tolerovať. To, že sa k tomu okúňa, vedie k takej rozhodovacej činnosti krajských súdov, ako vo všeobecnosti poznáme, ktorá určite nezvyšuje dôveryhodnosť justície.
Samozrejme si myslím, že f) sa nemajú púšťať akékoľvek nepreskúmateľné rozhodnutia krajských súdov. Podľa mňa malo by ísť o rozhodnutia, ktorými sa naozaj odníma možnosť konať pred súdom, teda podať opodstatnene ale aj zmysluplne akýkoľvek procesný prostriedok, ktorý dáva účastníkovi konania Občiansky súdny poriadok. Teda nesúhlasím s tým, že by rozhodnutím nebolo možné odňať konať účastníkovi pred súdom. U procedurálnych rozhodnutí je takých prípadov habadej. U meritórnych rozhodnutí je to zložitejšie, avšak nie nerealizovateľné, napr. Občiansky súdny poriadok v § 165 ods. 1 dáva účastníkovi konania také právo ako je oprava odôvodnenia rozsudku. Pokiaľ však rozsudok, resp. meritórne rozhodnutie krajského súdu je „také hrubé zrno“, že účastníkovi znemožňuje navrhnúť i opravu dôvodov rozhodnutia, tak potom podľa písm. f) je podľa môjho názoru určite dané (ide o prípady, ak v rozhodnutiach sú absolútne logické nezmysly, čo pri nás právnikoch nie je dosť výnimočné). Potom z takéhoto nezmyselného rozhodnutia neviete čo si dať opraviť, lebo neviete, či krajský súd považoval za správne. U súdov I. stupňa to neriešite, lebo dáte odvolanie, ale čo u rozhodnutí súdov druhého stupňa.
Teraz som opísal prvý mysliteľný prípad písm. f). Pod písm. f) by som však zaradil aj prípady, pri ktorých odvolací súd má absolútne na háku vaše relevantné dôvody podané v odvolaní. Chcem zdôrazniť slovo „relevantné“. Odvolanie a dovolanie sú v určitom zmysle spojené nádoby. Bez odvolania nemôže by dovolanie a to čo je podané v odvolaní, determinuje to, čo podáte v dovolaní (podanie dovolania, dôvody dovolania...). Pokiaľ sa odvolací súd „vykašľal“ na vaše relevantné odvolacie dôvody, t. j. aj na pojednávaní a v rozhodnutí, tak zároveň je podľa môjho názoru podanie a prípustnosť aj odôvodnenosť dovolania podľa § 237 písm. f). Nech mi tu niekto vážený potom vysvetlí, na čo také odvolacie konanie prebehlo. Hra na slepú babu na NS SR je potom niečo také ako obyčajne zákonníctvo a farizejstvo. Je to škrabanie sa ľavou rukou za pravým uchom, keď pri súčasnom stave podmienok podania ústavnej sťažnosti si aj tak dovolanie musíte dať.
To, čo sú relevantné odvolacie dôvody, presahuje už aj tak dosť môj dlhý príspevok. Stručne povedané, ide o také dôvody ktorých iné vyhodnotenie než súdom prvého stupňa vedie nevyhnutne k zmene v rozhodnutia. K tomu Peter Wilfling povedal: „Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia“, v ktorom je rozobratá bohatá najmä k tejto otázke žiaľ európska judikatúra http://www.viaiuris.sk/stranka_data/subory/publikacie/kvalitativne-poziadavky-na-odovodnenie-sudneho-rozhodnutia-2-vydanie.pdf
Ďalším možným prípadom sú rozhodnutia ( najmä zrušovacie) krajské súdy svojvoľne a podľa svojej „úvahy si urobia svoje odvolacie konanie“ kde urobia z účastníkov len štatistov, nie súc viazaný pravidlami v § 212 či 213 a jeho výnimkami.

Asi je taký môj skromný názor.

PS : Zároveň chápem i tých , ktorí majú obavy, že z výnimky (písm. f) sa stane pravidlom a stane sa nekontrolovateľným kladivom na všetko. Môžeme len veriť, že NS SR t.j. tí, ktorí budú púšťať efko i na rozhodnutia vysvetlia v čom spočíva ( aké sú požiadavky) na zásadné vysvetlenie a ktoré, sú tie podstatných dôvody pre rozhodnutie

  Milan Hlušák, 16. 02. 2016 v 10:19 - Ad hudzo

Do istej miery s názorom hudza súhlasím; aj ja som mal niečo také na jazyku. Potom som sa ale zháčil, či je činnosť krajských súdov naozaj až taká zlá. Ak je, potom by úloha (nielen) NS SR mala smerovať aj k náprave tohto stavu práve skrz efko. Ak to ale až tak zlé nie je, potom sa treba zamyslieť, či záujem na tom, aby NS SR plnil hlavne funkciu zjednocujúcu, neprevažuje nad tým, že výnimočne zlé odôvodnenia ponecháme v individuálnej veci bez možnosti nápravy.

Odpoveď neviem; nedá sa vyčítať ani zo štatistických ročeniek. Zo znenia C.s.p. sa mi ale zdá, že správna je druhá možnosť.

  Juraj Gyarfas, 25. 04. 2016 v 22:17 - k zmätočnosti

Na inšpiráciu pripájam riešenie tejto otázky v rakúskom práve.

"Eine mangelhafte Begründung stellt keinen Nichtigkeitsgrund, sondern einen bloßen Verfahrensmangel nach § 496 ZPO dar." (Kodek, G.E., Mayr, P.G. Zivilprozessrecht. 3. Aufl. facultas: Wien, 2016, s. 280)

"Allerdings bildet nur das völlige Fehlen der Begründung (oder eine bloße Scheinbegründung) diesen Nichtigkeitsgrund, nicht jedoch eine unrichtige oder mangelhafte Begründung." (str. 357)

§. 477. rakúskeho ZPO
(1) Als nichtig ( §. 471 Z 5 und 7) ist das angefochtene Urtheil und, soweit der Grund der Nichtigkeit das vorangegangene Verfahren ergreift, auch dieses aufzuheben:

4. wenn einer Partei die Möglichkeit, vor Gericht zu verhandeln, durch ungesetzlichen Vorgang, insbesondere durch Unterlassung der Zustellung entzogen wurde;


9. wenn die Fassung des Urtheiles so mangelhaft ist, dass dessen Überprüfung nicht mit Sicherheit vorgenommen werden kann, wenn das Urtheil mit sich selbst in Widerspruch ist oder für die Entscheidung keine Gründe angegeben sind und diesen Mängeln durch eine vom Berufungsgerichte angeordnete Berichtigung des Urtheiles ( §. 419) nicht abgeholfen werden kann.

  Juraj Gyarfas, 08. 05. 2016 v 22:13 - k priamemu zásahu do práv podľa čl. 20

Súčasne so zásahom do práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 konštatoval ÚS SR aj porušenie čl. 20.

"Pri tomto skúmaní ústavný súd vychádzajúc z toho, že najvyšší súd ústavne neakceptovateľným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, dospel k záveru, že tým zasiahol aj do jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu. V dôsledku neakceptovateľného záveru rozsudku a uznesenia najvyššieho súdu totiž sťažovateľovi nebola priznaná majetková ujma, čím mu nebolo umožnené pokojne užívať predmet svojho majetku. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu."

ÚS SR, III. ÚS 627/2015

  Juraj Gyarfas, 08. 05. 2016 v 22:13 - k prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP

"Ústavný súd sa už výkladom vzťahu medzi § 238 ods. 2 a § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP v minulosti čiastočne zaoberal, a to napr. v náleze č. k. II. ÚS 18/05-51 z 8. júna 2005, v ktorom dospel k záveru, že výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého dôvod dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, „... bez znakov kategorického právneho pokynu či bezpodmienečného právneho príkazu dovolacieho súdu nižším súdom“, v zmysle § 238 ods. 2 OSP nenapĺňa prípustnosť dovolania, nemá oporu v Občianskom súdnom poriadku a ani v judikatúre samotného najvyššieho súdu (sp. zn. 2 Cdo 104/01), a tak porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces v opravnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nemá dôvod sa od tohto záveru odchýliť ani v teraz prerokovávanom prípade, lebo názor najvyššieho súdu skutočne vedie k neprípustnemu zúženiu práva na prístup k dovolaciemu súdu, pretože z takého výkladu vyplýva, že akýkoľvek prieskum chýb (vád) doterajšieho konania a právneho názoru odvolacieho súdu dovolací súd vykoná len za podmienky, ak „dovolací súd vysloví svoj právny názor (v zrušujúcom rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať), a že z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle § 238 ods. 2 OSP nemožno považovať všeobecné, ale tiež záväzné ( § 243d ods. 1 OSP) pokyny dovolacieho súdu na ďalší postup súdov po vecnej a procesnej stránke (napr. na doplnenie dokazovania pre účely zistenia skutkového stavu a pod.)“. Právo na dovolanie, resp. mimoriadny opravný prostriedok, nie je ústavne zaručené. V ústave, Listine základných práv a slobôd a medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách podľa predchádzajúceho čl. 11 (teraz čl. 7 ods. 4) ústavy žiadne také procesné oprávnenie zakotvené nie je. Právo na dovolanie ako na mimoriadny opravný prostriedok ide teda nad rámec ústavne zaručených procesných oprávnení. Na druhej strane však rozhodovanie súdu, či už ide o rozhodovanie o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, sa nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec ochrany základných práv jednotlivca. V demokratickom a právnom štáte sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať základné práva a slobody, úlohou súdov je poskytovať im ochranu, resp. svojbytnú a špecifickú formu ochrany, ak ide o ústavný súd."

ÚS SR, I. ÚS 199/2015

  Juraj Gyarfas, 08. 05. 2016 v 22:14 - k prípustnosti mimoriadneho dovolania

"Najvyšší súd v napadnutom uznesení neuplatnil ústavne konformný výklad § 243e OSP, keď na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom podrobil prieskumu postup a právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa, ktoré zrušil, nezohľadňujúc skutočnosť, že v danej veci mohol sám účastník konania prostredníctvom dovolania [uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP] dosiahnuť nápravu, resp. zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákona."

ÚS SR, I. ÚS 349/2015

  Juraj Gyarfas, 25. 08. 2016 v 16:19 - súd nemôže byť sekundárny porušovateľ

"Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy. Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uzneseniami najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia."

ÚS SR, III. ÚS 245/2016

  Juraj Gyarfas, 19. 12. 2016 v 13:31 - ÚS SR k § 237 písm. f)

"Najvyšší súd vôbec neodôvodnil svoje odchýlenie sa od judikatúry prevažujúcej v čase jeho rozhodovania o podanom dovolaní a ani sa argumentačne nevyrovnal s odlišným prevažujúcim právnym názorom najvyššieho súdu podporeného judikatúrou ústavného súdu a ESĽP, že nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia nie je vadou konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Tento postup najvyššieho súdu nebol v súlade s princípom právnej istoty, a preto podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd uznesením z 30. júla 2015 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru."

ÚS SR, III. ÚS 190/2016

  Juraj Gyarfas, 19. 12. 2016 v 13:33 - ÚS SR k mimoriadnemu dovolaniu

"Určité zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res iudicata, sú prípustné, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby. Mimoriadne opravné prostriedky proti rozhodnutiam súdov sa ale nesmú uplatňovať ako zastreté odvolanie. Nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia."

ÚS SR, I. ÚS 514/2016

  Juraj Gyarfas, 28. 12. 2016 v 13:41 - NS SR k prípustnosti dovolania

"Pokiaľ dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal vecnou stránkou napadnutého rozhodnutia, v opašnom prípade by on sám porušil zákon."

NS SR, 2 Obdo V 3/2015, ZSP 6/2016

  Juraj Gyarfas, 19. 04. 2017 v 15:33 - prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP

"V právnych veciach, na ktoré sa vzťahuje nová procesná úprava účinná od 1. júla 2016, je opodstatnený názor, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP. Nejde totiž o nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci „strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“."


(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 6. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 26/2017)

  Juraj Gyarfas, 21. 04. 2017 v 15:59 - kumulácia dovolacích dôvodov podľa CSP

Rád by som upozornil na tlačovú správu Najvyššieho súdu SR a nižšie kopírujem znenie.

Chápem, že najvyšší súd sa snaží zabrániť tomu, aby sa dovolania písali formou "kobercového bombardovania" - teda uviesť všetky možné dôvody a dúfať, že jeden sa chytí. Akurát neviem, čo robiť, keď sú naozaj potenciálne dané dôvody podľa § 420 aj podľa 421 CSP. Napr. procesný postup odvolacieho súdu bol skutočne pochybný (hoci vzhľadom na ešte len tvoriacu sa judikatúru k novo formulovanému § 420 písm. f) nie je zrejmé, či bolo toto ustanovenie naplnené) a zároveň sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe. Musí dovolateľ v takom prípade staviť len na jeden dovolací dôvod?

"Tlačová správa


Dňa 19. apríla 2017 zasadol po prvý raz od účinnosti Civilného sporového poriadku (CSP) veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý riešil zásadnú výkladovú otázku vzájomného vzťahu ustanovení § 420 a § 421 tohto nového procesného kódexu.


Veľký senát pomerom hlasov 7 : 0 dospel k právnemu záveru, podľa ktorého je neprípustné, aby strana sporu v podanom dovolaní kumulovala dôvody prípustnosti dovolania zároveň podľa § 420 aj § 421 CSP. Pokiaľ ale napriek tomu dovolateľ uvedie , že jeho dovolanie je prípustné podľa § 420 a tiež § 421 CSP, dovolací súd sa obmedzí na posúdenie prípustnosti dovolania iba podľa ustanovenia § 420 písm. a/ až f/ CSP.
Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný ( § 48 ods. 3 CSP).

Rozhodnutie veľkého senátu vo veci sp. zn. 1 VCdo 2/2017 bude uverejnené na webovej stránke najvyššieho súdu.

občianskoprávne kolégium
"

  Milan Hlušák, 23. 04. 2017 v 13:33 - Kumulácia dovolacích dôvodov

Krátko sme o tom diskutovali aj na ulpiane. Každopádne je dobré, že sa Najvyšší súd snaží čo najskôr vyriešiť otvorené otázky dovolania (pozri aj rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo 6/2017 o tom, ako sa má vymedziť dovolacia právna otázka pri § 421 ods. 1 písm. a) CSP).

Pokiaľ ide o neprípustnosť stretu § 420 a § 421 CSP v jednom dovolaní, otázkou je, či bude možné podať dovolania dve. Jedno pre zmätočnosť a jedno pre právnu otázku. Napr. v ČR taká možnosť existuje, aj keď zmätočnosť sa nerieši dovolaním, ale žalobou pre zmätočnosť. Pri súbehu takejto žaloby s dovolaním sa konanie o zmätočnosti preruší do skončenia dovolacieho konania. Zároveň platí, že trvanie dovolacieho konania sa nezapočítava do lehoty na podanie žaloby pre zmätočnosť.

Na druhej strane si ale viem predstaviť aj takúto argumentáciu (aj keď nemusí byť nevyhnutne správna):
Keďže (1) dovolanie musí spísať advokát ( § 429 ods. 1 CSP) a (2) pretože nemá význam zaoberať sa právnym posúdením, ak sa v konaní vyskytli aj vady zmätočnosti (arg. keby nebolo vád, právne posúdenie mohlo byť iné), tak potom (3) je na advokátovi, aby v prípade stretu § 420 a § 421 CSP volil dovolanie pre zmätočnosť. Týmto prístupom sa zabezpečí procesná ekonómia.

Pri takejto argumentácii moja (rečnícka) otázka na ulpiane (Čo ak bude dovolateľ tvrdiť, že jednak bolo konanie zaťažené zmätočnosťou, a jednak — keby o zmätočnosť predsa len nešlo — že ide o nesprávne právne posúdenie?) stráca opodstatnenie.

Bude totiž na advokátovi, aby v prípade stretu posúdil relevanciu svojich argumentov: (1) Ak sa mu javia silnejšie argumenty pre dovolanie pre právne posúdenie, nech podá dovolanie podľa § 421 CSP. (2) Ak sa mu — naopak — silnejšími budú javiť argumenty o zmätočnosti, nech ide cestou § 420 CSP, pretože — ako som písal vyššie — pri zmätočnosti je zbytočné zaoberať sa aj právnym posúdením. (3) Z tohto dôvodu by mal postupovať rovnako aj v prípade, ak sú argumenty pre obe dovolania rovnako silné.

Nakoniec netreba zabúdať, že aj v dovolacom konaní súd skúma procesné podmienky (samozrejme len z pohľadu dovolacieho konania) ( § 161 CSP). Tzn. aj pri § 421 CSP sa súd bude musieť ex offo zaoberať vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. a) (právomoc súdu), písm. d) (res iudicata a litispendencia) a čiastočne aj písm. b) CSP (procesná subjektivita).

  Michal Novotný, 23. 04. 2017 v 14:35 - Ad Milan

Priznám sa, aj mňa zaujíma odôvodnenie. Na prvý počuv mi to príde prvoplánové a bez opory v texte zákona. Len námatkovo: Aký zmysel má "doplnenie" dovolacích dôvodov ( § 434)? Prečo § 446 písm. f) odkazuje na § 431 "až" 435?

Nemyslím, že § 161 Csp. platí v dovolacom konaní, pretože podľa § 440 Csp. je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania. Z toho pre mňa plynie, že na žiadne vady nemôže prihliadať ex offo (čo je dosť podstatná odchýlka od starého § 241 Osp.). Nepriamo to dosvedčuje aj porovnanie systematiky dovolania a odvolania - § 380 Csp. v ods. 1 obsahuje rovnaký text ako § 440, ale má aj ods. 2, ktorý § 440 nemá. Existencia ods. 2 v § 380 Csp. zasa naznačuje principiálnu nepoužiteľnosť § 161 Csp. (inak by tam § 380 ods. 2 Csp. nemusel byť).

Argument advokátom podľa mňa nie je príliš sťastný, lebo jednak § 429 ods. 2 Csp., jednak to žiada od advokáta Herculovskú úlohu - veštiť zo sklenej gule. Okrem toho, ak ten názor NS naozaj myslí vážne, tak efektívne bráni aj riešeniu pre prax dôležitých otázok. Typickým prípadom je kumulácia dôvodu § 420 písm. a) a § 421 Csp. - napr. tvrdím, že určitý spor súdy vôbec nemali riešiť, ale keď ho riešili, vyriešili ho zle.

  Milan Hlušák, 23. 04. 2017 v 16:02 - Ad Michal

Ja si myslím, že § 161 CSP sa viaže aj na dovolacie konanie. Ale — ako som písal — len z pohľadu dovolacieho konania (preto pri dovolaní absentuje ekvivalent § 380 ods. 2 CSP). Ak napr. pôjde o právne posúdenie a súd zistí, že ide o vec, ktorú súd nemá právomoc riešiť, tak čo? Alebo že účastník vôbec neexistuje? Má súd aj napriek tomu rozhodnúť o právnej otázke? Podľa mňa nie, i keby to možno bolo na prospech riešenia dôležitých praktických otázok. Súdy tu totiž v zásade nie sú na to, aby odpovedali na z pohľadu konkrétneho konania hypotetické, hoci i všeobecne inak dôležité otázky. Toto možno riešiť stanoviskami k zjednocovaniu výkladu.

Pokiaľ ide o argument advokátom, myslel som ním „osobu právne zdatnú“ (tzn. aj osoby podľa § 429 ods. 2 CSP). Každopádne, skúšal som sa zamýšľať, čo mohlo viesť veľký senát k jeho názoru. A okrem formalistického rozlišovania medzi prípustnosťou dovolania v § 431 a § 432 CSP, ma nateraz nič lepšie nenapadlo. Netvrdím, že tento argument musí byť správny; má aj úskalia. Napr. že sa tu bremeno „nachádzania práva“ presúva zo súdu na advokáta (a prostredníctvom neho na stranu konania). To je — pritiahnuté za uši —, ako keby sme tvrdili, že žalobu možno podať, len ak je dôvodná...

  Michal Novotný, 23. 04. 2017 v 21:08 - Ad Milan (od konca)

Ten argument s advokátom som samozrejme pochopil, ja som len tak nejak naznačoval, že mi príde slabý (čo hovoríš aj Ty). Chcel som tým viac-menej povedať to, že z toho rozhodnutia je veľmi rozpačitý dojem: Z tej tlačovej správy plynie (ak si správne pamätám), že to rozhodnutie bolo prijaté pomerom 7:0 (!). Ja si predstavujem, že ak sedem sudcov NS zahlasuje ako jeden človek za tento výkladový variant (a nie opačný, ktorý takisto bol na stole, súdiac z toho, že vôbec bol angažovaný veľký senát), tak v jeho prospech musia hovoriť tak jasné a presvedčivé argumenty, že budú aspoň jednému právnikovi z troch hneď jasné. Zatiaľ sme sa tu k tomu vyjadrili traja (Gyuri, Ty a ja) a v podstate ani jeden z nás nemal ten okamžitý iskrivý nápad. Pokiaľ ide o mňa, nečudujem sa, ale že ani vy dvaja?

Tie procesné podmienky som pochopil inak (vzhľadom na spojenie s § 420 v Tvojom príspevku). Ale aj tak je to zaujímavá otázka. V Csp. nie je upravené osobitné rozhodovanie o procesných námietkach, ako napr. v Osp. 1911 alebo rakúskom ZPO. V zásade teda neexistuje samostatné právoplatné rozhodnutie napr. o právomoci alebo príslušnosti. Ale ak 1st. a odvolací súd vec riešil meritórne, znamená to implicitne, že dospel k záveru, že procesné podmienky sú splnené. Nemala by preto právoplatnosť rozhodnutia ( § 226, § 228 ods. 1 Csp.) znamenať aj právoplatné vyriešenie, že sú dané procesné podmienky? Nemal by byť dovolací súd v tomto prípade viazaný týmto právoplatným vyriešením?

Praktický význam to má asi len v prípade § 420 písm. a) Csp. (nedostatok právomoci), v písm. b) je to jedno (rozsudok nebude vykonateľný), v písm. c) spravidla ani rozhodnutie nebude právoplatné (nebolo riadne doručené do rúk zástupcu, kt. strana mala mať), v písm. d) už raz rozhodované aj tak bolo a dovolanie mohlo byť podané tam. Podľa mňa je ale ťažko akceptovateľné, aby nižšie súdy riešili vec, ktorá je mimo ich právomoci, a NS odoprie (ak ide podľa § 421 Csp.) riešiť ju, lebo právomoc nemali. To necháva stranu efektívne v horšej pozícii, než by bola normálne, lebo jej odopiera tak úplnú cestu správneho konania (+ správne súdnictvo), ako aj úplnú cestu civilného konania. Ja si preto myslím, že § 380 a § 386 Csp. treba interpretovať tak, že dovolací súd nemôže v rámci veci skúmať nič než to, čo je dovolaním napadnuté.

  Milan Hlušák, 24. 04. 2017 v 09:24 - Ad Michal

Mňa to jasné skóre tiež prekvapilo (aj keď odlišných stanovísk je u nás ako šafranu), preto som o mojom pôvodnom názore začal pochybovať.

Pokiaľ ide o procesné podmienky, môžeš mať veru aj pravdu. Nahrávať Ti môže aj § 389 ods. 1 písm. a) CSP. Dovolanie obdobu tejto normy nemá, čo môže evokovať, že aj keby súd pri dovolaní podľa § 421 CSP identifikoval i vady zmätočnosti (z pohľadu dovolacieho konania), CSP mu nedáva nástroj ako napadnuté rozhodnutie zrušiť (analógia by tu zrejme nebola namieste). Ďalším problémom by mohla byť asi aj situácia, ak sa dovolaním napadla len časť rozhodnutia.

BTW vyhrabal som k tomu názor ešte z 50-rokov, kde namiesto dovolania fungovala sťažnosť pre porušenie zákona. Podľa „právotvorného“ komentára k OSP z r. 1950 (Rubeš a kol., 1957) najvyšší súd nemohol deklarovať porušenie zákona pre nesplnenie procesných podmienok, ak toto nesplnenie navrhovateľ neuplatnil. V takom prípade mohol Najvyšší súd len navrhovateľa upozorniť a dať mu podnet na zmenu sťažnosti. Toto zrejme platilo počas celého komunizmu, pretože sa obdobný názor spomína aj v komentári k OSP (Handl, Rubeš a kol, 1985), podľa ktorého sa Najvyšší súd nemohol odchýliť od dôvodov sťažnosti, a to ani v prípade nedostatku podmienok konania.

  Juraj Gyarfas, 25. 04. 2017 v 13:49 - ako formulovať dovolanie podľa § 421 CSP

Keď už na to Milan upozornil, dovoľujem si zacitovať z rozhodnutia NS SR, sp. zn. 3 Cdo 6/2017:

"Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. Na druhej strane ale v prípade absencie vymedzenia právnej otázky a bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa), z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu týkajúce sa danej problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP. 22. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, d/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená.

[...]

„Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 65/2008 nebolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, závery v ňom vyjadrené neboli však v neskorších rozhodnutiach najvyššieho spochybnené alebo prekonané. Predmetné rozhodnutie bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 33/2008. K obsahovo identickým záverom, ako v tomto rozhodnutí, dospel najvyšší súd tiež v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 151/2008. Vzhľadom na to dovolací súd nevidí dôvod, aby toto rozhodnutie nebolo považované za súčasť pojmu „ustálená rozhodovacia prax“ dovolacieho súdu.
"

  Juraj Gyarfas, 25. 04. 2017 v 14:06 - ad Milan, Michal

Asi ostáva len počkať na celé odôvodnenie. Ale tiež si myslím, že hoci v princípe je správne, aby advokát pripravujúci dovolanie vyhodnotil, ktoré dovolacie dôvody majú reálnu šancu na úspech, in concreto to môže byť problematické. Vyššie som spomínal príklad s procesnými vadami podľa § 420 písm. f), ale rovnako relevantná môže byť aj otázka právomoci. Napr. v prípade námietky rozhodcovskej právomoci, ktorú nižšie súdy (implicitne) zamietnu, nebude mať dovolateľ možnosť založiť prípustnosť dovolania na § 420 písm. a) a subsidiárne - pre prípad, že právomoc súdov je daná - využiť dovolanie podľa § 421. Snáď uvidíme v odôvodnení.

K § 161 beckovský komentár k CSP podporuje Michalov názor ("Dovolací súd síce nemôže ex off preskúmavať to, či predchádzajúce konanie trpí vadou zmätočnosti, avšak tým nie je dotknutá povinnosť súdu skúmať procesné podmienky v každom štádiu konania ( § 161), t.j. aj v rámci dovolacieho konania. V rámci dovolacieho konania však skúma len splnenie procesných podmienok dovolacieho konania. Inak povedané, dovolací súd môže skúmať len existenciu procesných podmienok v dovolacom konaní, nemôže sa zaoberať ex offo tým, či boli splnené procesné podmienky v odvolacom konaní alebo v rámci konania v prvej inštancii." (Bajánková/Gešková, s. 1420)). To by znamenalo, že ak ide o vec, v ktorej podľa MPS slovenské súdy nemajú právomoc, dovolací súd síce zastaví dovolacie konanie, ale nezruší nižšie rozhodnutia? To je síce pocitovo zvláštne, ale má to oporu v zákone a asi je to aj v súlade s dispozičnou zásadou CSP.

  Juraj Gyarfas, 25. 04. 2017 v 14:48 - ÚS SR k mimoriadnemu dovolaniu

Škoda, že nemáme samostatný článok o mimoriadnom dovolaní, ale tak budem zaujímavé zdroje na túto tému ďalej pridávať sem.

Veľmi zaujímavý je nález ÚS SR, II. ÚS 454/2016. Senát II. ÚS v ňom analyzoval doterajšiu rozhodovaciu prax k prípustnosti mimoriadneho dovolania - teda najmä stanovisko ÚS SR, Plz. ÚS 3/2015 a stanovisko NS SR, R 94/2015, ako aj jednotlivé rozhodnutia senátov I. a III. ÚS.

V rámci toho dospel k odlišným záverom a inicioval konanie o zjednotení odchylných právnych názorov podľa § 6 ZoÚS. Predložil pritom plénu nasledovný právny názor: "Najvyšší súd Slovenskej republiky poruší základné právo na prístup k súdu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak ako neprípustné odmietne mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom Slovenskej republiky z iných než zmätočných dôvodov ( § 237 Občianskeho súdneho poriadku) s odôvodnením, že podnecovateľ nepodal dovolanie, hoci podanie dovolania podľa § 238 a § 239 Občianskeho súdneho poriadku nebolo prípustné."

Plénum tento návrh zamietlo.

  Milan Hlušák, 26. 04. 2017 v 11:06 - Kumulácia dovolacích dôvodov

NS SR sp. zn. 3 Obdo 70/2016 z 30. 1. 2017 (teda ešte z čias pred rozhodnutím veľkého senátu), pomer hlasov 3:0: "[V] dovolacom konaní je za splnenia zákonných podmienok prípustná kumulácia dovolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 420 C. s. p. a ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. Uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že najmä dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. môže byť v konkrétnom prípade prepojený s vymedzeným dôvodom podľa ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p."

  Juraj Gyarfas, 05. 05. 2017 v 14:50 - 1 VCdo 2/201 - celé odôvodnenie

ku kumulácii dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421

"Existencia procesných vád zmätočnosti uvedených v § 420 CSP zakladá prípustnosť dovolania a zároveň jeho opodstatnenosť. So zreteľom na túto povahu a procesné dôsledky každej z vád zmätočnosti vedie súbežné uplatnenie oboch dôvodov prípustnosti dovolania ( § 420 CSP a § 421 CSP) k tomu, že dovolací súd sa obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP. Pokiaľ by postupoval inak (a skúmal opodstatnenosť uplatnenia dovolacieho dôvodu ešte aj podľa § 421 CSP), prehliadal by zreteľné vnútorné protirečenie argumentácie samotného dovolateľa, ktoré spočíva v tom, že dovolateľ poukazujúci na nesprávne právne posúdenie súbežne tvrdí existenciu takého mimoriadne závažného a neprehliadnuteľného dôvodu (existenciu vady zmätočnosti), pre ktorý napadnuté rozhodnutie nemalo byť vôbec vydané.

[...]

Dovolanie nemôže byť úspešne založené na argumentácii týkajúcej sa nesprávnosti právneho posúdenia odvolacieho súdu v niektorej právnej otázke ( § 421 CSP), keď je v ňom súbežne uplatnená (protirečivá) argumentácia dovolateľa, podľa ktorej odvolací súd za daného procesného stavu (zmätočnosti) vôbec nemal prikročiť k právnemu posúdeniu ako takému.

Ako poznámku k vyššie uvedenému treba uviesť, že ak je v dovolaní uplatnený dôvod prípustnosti dovolania podľa oboch spomínaných ustanovení, súd nevyvíja žiadnu procesnú iniciatívu smerujúcu na odstránenie rozporov alebo protirečení dovolacej argumentácie.
"

ku kumulácii dovolacích dôvodov podľa § 420

"Zásada, podľa ktorej dovolateľ nemôže uplatniť popri sebe viaceré, navzájom protichodné alebo logicky sa vylučujúce dôvody prípustnosti dovolania, sa neuplatňuje iba vo vzájomnom (horizontálnom) vzťahu ustanovení § 420 CSP a § 421 CSP, ale tiež vo vnútri týchto ustanovení [vo vertikálnom usporiadaní jednotlivých dôvodov prípustnosti dovolania v rámci toho istého ustanovenia (samostatne v rámci § 420 CSP a v rámci § 421 CSP)].

Pri skúmaní prípustnosti dovolania z dôvodu zmätočnosti ( § 420 CSP) treba vychádzať z toho, čo sa uvádza v dovolaní spísanom advokátom.

Pokiaľ dovolanie nevysvetľuje, konkrétne z čoho (z ktorej procesnej nesprávnosti) sa vyvodzuje v ňom namietaná vada tejto povahy, ide o dovolanie nemajúce predpísané náležitosti.

Ak sa v dovolaní namieta viacero procesných vád zmätočnosti, dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku musí zvážiť, či sú jednotlivé aspekty tvrdených dôvodov prípustnosti dovolania kompatibilné alebo či sa snáď navzájom nevylučujú.

[...]

Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.
"

k výkladu písm. f)

"Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemoţňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca moţnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť ţalobou uplatneného nároku.

Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu – finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ nemôže byť ani časť rozhodnutia (jeho odôvodnenie), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).

Podľa právneho názoru veľkého senátu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.

[...]

Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: [...]. Podľa právneho názoru veľkého senátu sa zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, nedotkli podstaty a zmyslu tohto stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni.

V danom prípade obsah spisu nedáva ţiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; medziiným uviedol dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru, že NBS nezanedbala bankový dohľad. Je celkom zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol; odôvodnenie jeho rozhodnutia má náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemoţno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
"

  Milan Hlušák, 05. 05. 2017 v 19:24 - Kumulácia dovolacích dôvodov

Takže to predsa len stojí na argumentácii advokátom. Ako som písal, táto argumentácia nie je úplne márna (navyše: „7:0“); na druhej strane mi to ale celkom nesedí, predovšetkým z pohľadu § 420 CSP písm. d) až f). Veď rozhodnúť o tom, či dovolací dôvod je skutočne daný, je úlohou súdu, nie advokáta. To je, akoby som (ad absurdum) povedal, že ak môže byť zodpovednosť za škodu teoreticky daná tak podľa § 420 OZ, ako aj podľa § 420a OZ, žalobca si musí vybrať: ak si vyberie zle, súd sa inou argumentáciou zaoberať nebude a žalobu zamietne. Nie som si preto istý, či Najvyšší súd náhodou nevyčítal z CSP viac, ako je v ňom skutočne napísané...

Navyše, nielenže je vylúčená kumulácia § 420 a 421 CSP, ale aj kumulácia vád zmätočnosti podľa jednotlivých písmen § 420 CSP. Z pohľadu argumentácie advokátom je však takýto prístup, samozrejme, konzistentný.

  Rafael Schwarz, 08. 05. 2017 v 10:31 - Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania

Nemyslím si, že „to predsa len stojí na argumentácii advokátom“. Podľa môjho názoru viedla veľký senát k takému uvažovaniu skôr celková koncepčná zmena a to, čo sa sledovalo prijatím C. s. p. Súd už podľa C. s. p. prestal byť maminkou, ktorá si pritúli obe rozhádané deti a povie im „dedičky moje zlaté, už sa len toľko nevaďte, autíčko patrí Miškovi a ty, Marienka, mu ho hneď daj“. Namiesto toho je tu ring, v ktorom rozhodca hovorí „tak, vážení, potlčte sa predo mnou, dajte si navzájom, koľko unesiete, ukážte, čo vo vás je a ja vám potom poviem, kto vyhral“.

Pre nové dovolacie konanie je významnou, ale nie najpodstatnejšou zmenou to, že dovolanie musí spísať advokát. Oveľa významnejšie je, že dovolací súd už nemá povinnosť z úradnej moci skúmať procesné vady. Po novom už nie je jeho úlohou bádať, či odvolací súd konal alebo nekonal zmätočne. Ak chce byť dovolateľ úspešný, musí sám preukázať takú vadu. To je, myslím, ten úplne najzreteľnejší ukazovateľ širokého posunu, ktorý je vyjadrený vo viacerých ustanoveniach C. s. p. a ktorý vyžaduje od najvyššieho súdu, aby zabudol na doterajší „mamičkovský“ prístup.

Pokiaľ veľký senát priznal význam tomu, ako postupne od § 420 po § 421 C. s. p. treba uplatňovať jednotlivé dôvody prípustnosti dovolania, som si istý, že jeho názor má zmysel. C. s. p. hovorí všetkým zreteľne, aby uvažovali a rozmýšľali inak ako doteraz. Je nepochybné, že C. s. p. ako celok chcel civilné konanie sprehľadniť, zjednodušiť, zrýchliť, zhospodárniť. Touto postupnosťou chcel C. s. p. práve z týchto dôvodov vyjadriť, že dôraz treba klásť na conditio sine qua non. Asi sa chce, aby dovolateľ vystihol to najpodstatnejšie, čo argumentačne obstojí, a nie to, čo už pri takej argumentácii neobstojí. Ak by sa ustanovenia C. s. p. mali vykladať doterajším spôsobom, nebolo ho potrebné prijímať.

Áno, rozhodnúť o tom, či dovolací dôvod je skutočne daný, je úlohou súdu, nie advokáta. C. s. p. ale vedie dovolateľa k tomu, aby podal dovolanie, ktoré udrie klinec po hlavičke, a v dovolaní argumentoval vecne, nie hypoteticky.

Nie som si istý, či prirovnanie skúmania procesnej väzby § 420 a 421 C. s. p. a hmotnoprávnej väzby § 420 a 420a O. z. nepokrivkáva. Žalobca je povinný žalobu skutkovo vymedziť, nemusí právne kvalifikovať žalobou uplatnený nárok. Ak žalobca podá v žalobe svoju právnu kvalifikáciu, súd ňou nie je viazaný. Nemôže sa teda stať, že „ak si vyberie zle, súd sa inou argumentáciou zaoberať nebude a žalobu zamietne“. Myslím, že pri dovolacej argumentácii je to inak. Veľký senát dal „malým“ senátom záväzný návod, že sú povinné oboznámiť sa s argumentáciu dovolateľa, je ale na nich, aby ju podrobili nevyhnutnej vecnej selekcii a abstrahovali z nej tú zložku argumentácie o dôvode prípustnosti dovolania, pri ktorej už ďalšia argumentácia neobstojí alebo je nadbytočná.

Ani ten najhorší odvolací senát sa nemôže v jednom konaní dopustiť všetkých vád vymenovaných v § 420 C. s. p. a popri tom ešte vydať rozhodnutie vecne nesprávne, na ktoré by sa mohli aplikovať všetky písmená § 421 ods. 1 C. s. p.

C. s. p. v niektorých prípadoch súdu výslovne ukladá, aby z C. s. p. vyčítal viac, ako je v ňom skutočne napísané. Článok 4 odsek 2 C. s. p. to dokazuje.

  Milan Hlušák, 08. 05. 2017 v 14:11 - Ad Rafael

Koncepčnú zmenu CSP samozrejme nemožno prehliadať. Argumentáciu advokátom som myslel tak, že bez nej by sa NS SR asi nepohol: ani koncepčná zmena by zrejme bez výslovného znenia neodôvodňovala, aby riziko výberu medzi § 420 a 421 CSP, resp. medzi jednotlivými písmenami § 420 CSP znášal laik.

Pokiaľ ide o môj príklad s náhradou škody, písal som, že ide o príklad ad absurdum. Chcel som ním poukázať na to, či je naozaj správne, aby strana niesla riziko voľby argumentácie pri dovolaní, ak odmietame, aby ho znášala pri podaní žaloby. Tento postup úplne nezatracujem, len hovorím, že ma to trochu ruší.

Určite tu totiž budú existovať prípady, kedy by kumulácia dovolacích dôvodov nebola dôsledkom prístupu pokus-omyl. Niekedy sa advokát ocitá napr. v situácii, kedy existuje neistota čo do vady zmätočnosti aj do právneho názoru vo veci samej, pričom táto neistota nie je ani tak dôsledkom nezodpovedného prístupu advokáta, ako skôr nejednotnej súdnej praxe. Pripomeňme si napr. neistotu ohľadne doručovania replík či nedostatočného odôvodnenia rozsudku. Je naozaj správne, aby v takýchto prípadoch riziko voľby dovolacích dôvodov niesol advokát, a tým pádom aj dovolateľ?

Čo sa týka toho, čo je v CSP napísané, nešlo mi o popretie čl. 4 ods. 2 CSP. Skôr som smeroval k tomu, či náhodou rozhodnutie veľkého senátu nie je výsledkom toho, čo senát nasilu chcel v CSP vidieť, a nie toho, čo z CSP vyplýva. Podľa mňa totiž ani znenie CSP, ani legislatívny proces, ani účel dovolania a ani koncepčná zmena nevylučujú aj takú argumentáciu, že kumulácia prípustná je.

  Michal Novotný, 10. 05. 2017 v 23:29 - Ad RS

Milan to jemne naznačil, mne ten prístup naopak úplne zmysluplný nepripadá.

Predovšetkým, ani z dôvodovky, ani zo zákona som nepostrehol tak zásadný odklon od doterajšieho prístupu k dovolaniu, ktoré by odôvodňovalo takýto radikálny posun judikatúry. Zrušilo sa ex offo prihliadanie na vady zmätočnosti (či je to celkom správne, neviem; niekedy je tu aj verejný záujem na tom, aby boli "odpratané" právoplatné rozhodnutia, napr. pri nedostatku právomoci našich súdov vôbec) a na iné vady konania (to nie je problém). Tam to mohlo skončiť a tým sa dosiahne účel tvrdený v prvých dvoch odsekoch Tvojho príspevku

Podľa mňa takýto prístup NS kladie na advokátov väčšie bremeno než sú (objektívne, pri najväčšej dobromyseľnosti) schopní uniesť. Predpokladá povinnosť advokáta "vsadiť na jednu kartu" aj v prípadoch, kedy možnosť výhry v takejto stávke nie je rozumne kalkulovateľná.

Z pohľadu samotného znenia C. s. p. mi príde problematický záver, že sa dovolací súd obmedzí na vady podľa § 420 C. s. p. § 440 C s. p. totiž hovorí, že dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi, čo ale znamená, že ich nesmie prekročiť, ale nesmie žiaden ani ignorovať. § 447 písm. d) C. s. p. hovorí, že dovolanie možno odmietnuť, len ak celkom nemá náležitosti § 428 (v spojení s § 431 ods. 2 a § 432 ods. 2 C. s. p.); ak teda má náležitosti buď podľa § 431 ods. 2 alebo § 432 ods. 2 C. s. p., odmietnuť ho nemožno. Potom § 448 C. s. p. hovorí, že dovolanie možno zamietnuť, len ak je nedôvodné, čo zasa v spojení s § 440 C. s. p. možno interpretovať len tak, že "ak nie je daný žiaden dovolací dôvod". Podľa mňa tieto ustanovenia neumožňujú urobiť záver, že dovolací súd môže časť dôvodov len tak "ignorovať".

V každom prípade, ďalší vývoj bude zaujímavé sledovať.

  Rafael Schwarz, 15. 05. 2017 v 06:50 - Ad ad

Podľa môjho názoru sa o zásadnom odklone SÚDU od doterajšieho prístupu k dovolaniu a o radikálnom posune judikatúry dá hovoriť len vtedy, keď k odklonu dôjde pri nezmenenej právnej úprave. Ak sa ale zásadne zmení právna úprava, a tá sa naozaj zásadne zmenila, mal by sa primerane zmeniť aj prístup súdu pri aplikácii zmenenej právnej úpravy. Zásadnú zmenu priniesol parlament.

K otázke, či možno prípustnosť dovolania vyvodzovať naraz z § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p., veľký senát zaujal stanovisko, že to možné nie je. Vychádzal z teoretickej existencie dvoch úloh dovolania, z ktorých v praxi môže prísť do úvahy iba jedna. Účastník konania si musí dobre rozmyslieť, čo bude tvrdiť. Súd už k nemu nepristupuje ochranársky, a tak účastník sám musí zvoliť a uvážiť jemu vyhovujúcu procesnú taktiku, lebo to bude mať pre neho závažné procesné dôsledky. Je iba v jeho rukách, či a aké procesné účinky vyvolá. Nemôže rad radom namietať všetky dôvody prípustnosti dovolania uvádzané v zákone, lebo je to proti logike a účelu dovolania.

Veľký senát nadviazal na doterajšiu prax dovolacieho súdu podľa O. s. p. a prijal stanovisko, že keď sa v rámci exoffáckeho prístupu zistí alebo potvrdí namietaná vada zmätočnosti, nie je dôvod skúmať správnosť právneho posúdenia. Veľký senát po zrušení exoffa a zavedení zvýšenej zodpovednosti účastníka konania za ochranu svojich práv rozšíril dávnejší prístup a jeho procesné dôsledky aj na prípady neopodstatnene namietanej vady zmätočnosti. Ťažko sa tomu dá vyčítať nevyváženosť.

V tejto chvíli sú určite na mieste otázky, aký to všetko bude mať v praxi dopad. Istotne by boli zaujímavé výsledky nejakého štaticko – analytického rozboru, ktorý by sa týkal využívania dovolaní a ich efektivity v rokoch 1991 až 2016. Koľko ich bolo podaných, v akých veciach, z akých dôvodov a s akou úspešnosťou, špeciálne z dôvodov zmätočnosti. Pozeral som si stránku NS SR a zdá sa mi, že civilné dovolania, v ktorých sa táto vada neuvádzala, boli absolútnou výnimkou. „Všemocné efko“ patrí v rozhodnutiach medzi, pardon za prirovnanie, „essentialia negotii“ všetkých podaných dovolaní. Juraj to „kobercovými dovolaniami“ vystihol. Na celej čiare v týchto kobercových dovolaniach kraľovala nepreskúmateľnosť. Pri čítaní nejedného rozhodnutia sa natíska otázka, či použitie „všemocného efka“ nebolo spojené s bezmocnosťou. Účastníka a súdu. Štatisticko – analytický rozbor, o ktorom hovorím, by mohol byť zameraný aj na zistenie a vyhodnotenie percentuálneho zastúpenia konaní, v ktorých sa potvrdila existencia vady zmätočnosti. Spôsob, akým NS SR doteraz rozhodoval, by spolu s výsledkami rozboru možno potvrdil praktickú neefektívnosť podobnej argumentácie účastníkov konania. Z webovej stránky NS SR nadobúdam dojem, že NS SR potvrdil argumentáciu, že a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (asi v 1%), b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (asi v 3%), c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený (asi vo 2 – 3 %), d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (asi v 5%), e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (asi v 1%), f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (netrúfam si tipovať, ale úspešnosť uplatnenia „všemocného efka“ zjavne závisela od toho, ako dovolací senát posudzoval nepreskúmateľnosť), g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát (asi v 3%). Pokiaľ mám pravdu, prechod od neefektívnosti dovolaní k ich efektívnosti by nemal mať v praxi ďalekosiahle dôsledky a skôr by mal spružniť súdne konanie.

Ani pokiaľ ide o § 421 C. s. p. a v ňom upravené dôvody prípustnosti dovolania „zásadný odklon od doterajšieho prístupu k dovolaniu“, nepriniesol veľký senát, ale parlament. V porovnaní s O. s. p. znamená C. s. p. naozaj radikálnu zmenu v tom, kedy, za akých podmienok a po odôvodnení alebo preukázaní čoho môže dovolací súd skúmať správnosť posúdenia veci krajským súdom. Radikálna zmena zákona vyvolala radikálnu zmenu prístupu súdov a ich rozhodovacej praxe. Koniec „kobercových“ dovolaní (Juraj) a začiatok dovolaní „vsadených na jednu kartu“ (Michal) je pre všetkých spojený s vyššími nárokmi. Mýlil by sa ale ten, kto by tvrdil, že len pre advokátov. Nie raz býval NS SR v právnických diskusiách a aj rôznych fórach označovaný za najvyšší procesný súd. Od účinnosti C. s. p. by už nemali prevažovať procesné rozhodnutia a na rad by mali prísť najmä rozhodnutia riešiace právne otázky.

Nemalo by sa zabúdať, že po novom môžu účastníci konania podať dovolanie nielen proti zmeňujúcemu, ale aj proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu, rozsudku a uzneseniu. V mnohých prípadoch to môže znamenať rozšírený záber skúmania právne významnej problematiky. Niektoré dovolania, ktoré boli prípustné podľa O. s. p., nie sú prípustné podľa C. s. p., ale platí to aj naopak. Viaceré doteraz neprípustné dovolania povedú podľa C. s. p. k vecnému preskúmaniu. Účastníkom konania zostáva naďalej zachovaná aj možnosť poctivo vyargumentovať, že súd postupoval procesne nesprávne, že vec procesne neprejednal tak, ako mu to ukladal zákon. Myslím, že až také katastrofálne dôsledky to teda nebude mať. Pokiaľ odhadujem správne, presunie sa argumentácia dovolateľa, ktorá je skutočne poctivá a opodstatnená, z režimu vady zmätočnosti do režimu právneho posúdenia. Účastník konania má právo namietať, že riešenie procesnej otázky odvolacím súdom sa odklonilo od zaužívanej rozhodovacej praxe, alebo že ide o otázku nevyriešenú alebo posudzovanú rozdielne. Má možnosť právo priznané zákonom využívať, nemal by ho ale zneužívať. Musí viac sledovať rozhodovanie NS SR, svoje vlastné rozhodovanie ale musí sledovať aj NS SR. Ak účastník konania nachytá odvolací súd „na hruškách“ bude úspešný. Ak nachytá „na hruškách“ dovolací súd, napríklad v tom, že rozhoduje raz tak a inokedy inak, bude úspešný.

  Michal Novotný, 15. 05. 2017 v 09:20 - Ad RS

Tak neviem, ale argumentácia zásadnou zmenou, ktorej dôvodom je zásadná zmena a tá sa prejaví v radikálnej zmene, mi príde ako točenie sa v kruhu.

Najmä preto, že som nepočul argument, ktorý by túto zásadnú zmenu mal dosvedčovať (nevyplýva ani zo zákona, ako som sa snažil vyššie dokázať, ani z dôvodovky), lebo ja nevidím v texte zákona (v porovnaní s O.s.p.) žiadnu takú radikálnu zmenu, aby z nej vyplývalo, že by dôvody § 420 a 421 nemohli byť použité popri sebe. Pritom ja si starosvetsky myslím, že rozhodnutia súdov by mali predovšetkým vychádzať zo zákona, interpretovať ho, nie z nejakých nejasných princípov a účelo. NS pritom uznesení hovorí presne to - áno, úprava je navonok podobná, ale je tú zásadná zmena účelu a koncepcie a zvýšenie procesnej zodpovednosti (tu si NS vlastne povie to, k čomu dospeje na konci), ale nezistíme, z čoho to vyplýva. Jediné, na čom to stojí, je zrušenie povinnosti prihliadať na vady ex offo, a že je tu povinné spísanie dovolania advokátom. OK, ale aký to má súvis s tým, či tieto vady možno namietať popri nesprávnom právnom posúdení, nevedno.

Ako už naznačil Milan, argumentácia v bode 36 až 38 uznesenia sa potom dá použiť na milión procesných situácií - je predsa logicky rozporné, že žalobca tvrdí, že bola uzavretá zmluva o pôžičke a zároveň subsidiárne, že ide o bezdôvodné obohatenie; je nelogické, že žalovaný tvrdí, že vec vlastní, a subsidiárne, že mu ju vlastník zveril do držby. To sa predsa logicky vylučuje. A napriek tomu nikdy nebolo pochybné, že iura novit curia - a o to ide. Bod 38.1 je čistý "whishful thinking" - z poradia dôvodov nevyplýva podľa mňa nič, tak ako nevyplývalo nič z poradia dôvodov § 237. Tento katalóg dôvodov bol vytvorený v roku 1991 a ani vtedajšia dôvodová správa nič nenaznačuje o akomsi usporiadaní podľa dôležitosti.

Ale veď ako hovorím - uvidíme, či sa to ujme aj v obchodnom kolégiu a či to prežije rok 2100 :-)

  Juraj Gyarfas, 01. 06. 2017 v 18:33 - R 24/2017

"Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu zmätočnosti."

  Juraj Gyarfas, 28. 06. 2017 v 10:09 - ÚS SR k mimoriadnemu dovolaniu

Identicky ako vo vyššie citovanej veci ÚS SR, II. ÚS 454/2016 aj teraz ÚS SR, II. ÚS 296/2016. Mimochodom, aj substantívne išlo o zaujímavú otázku úrokov z omeškania z nároku na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia spolu s mimoriadnym zvýšením náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia voči poisťovni. Ale k procesu - NS odmietol mimoriadne dovolanie GP podané výlučne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia (keď účastník konania sám nepodal dovolanie, lebo neboli dané dôvody prípustnosti podľa § 237 OSP). II. senát sa síce nestotožnil s doterajšou judikatúrou ÚS a inicioval zjednocovanie právnych názorov, ale plénum tento návrh zamietlo a tak II. senát sťažnosti proti rozhodnutiu NS nevyhovel.

Identicky aj ÚS SR, II. ÚS 793/2016.

Reštriktívny výklad ustanovení o mimoriadnom dovolaní potvrdil I. senát vo veci ÚS SR, I. ÚS 274/2016.
"Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 243e OSP je potrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu vyjadreného v § 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie) je potrebné predovšetkým rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by nebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Požiadavka presadenia vecnej správnosti a spravodlivosti meritórneho právoplatného rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania podľa názoru ústavného súdu nie je legitímna v prípade, ak generálny prokurátor napriek záveru o rešpektovaní všetkých relevantných procesných pravidiel všeobecným súdom konajúcim o veci samej presadzuje využitím predmetného mimoriadneho opravného prostriedku výlučne svoj odlišný právny názor na hmotnoprávne posúdenie právoplatne ukončenej kauzy."

Ale niekedy sa nižšie súdy dopustia tak zjavného názorového excesu, že ich korekcia na základe mimoriadneho dovolania je prípustná, hoci účastník nepodal dovolanie (ÚS SR, I. ÚS 379/2016).

  Martin Friedrich, 28. 06. 2017 v 10:32 - K I. ÚS 379/2016

Pozrel som si I. ÚS 379/2016, na ktorý Juraj odkázal vo svojom poste a jedna vec mi nie je jasná - ÚS v tomto náleze poukázala na rozhodnutie pléna PLz. ÚS 3/2015, v zmysle ktorého je mimoriadne dovolanie GP prípustné len vtedy, ak sťažovateľ využil všetky zákonom dovolené riadne, ako aj mimoriadne opravné prostriedky. V tomto konaní sťažovateľ nepodal dovolanie - NS SR rozhodoval len na základe mimoriadneho dovolania GP.

ÚS sa náleze I. ÚS 379/2016 s rozhodnutím pléna vysporiadal nasledovne: 17. V judikatúre ústavného súdu sa stabilizoval právny názor (PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015), podľa ktorého mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou (III. ÚS 51/2016). Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru [(ako aj práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) (PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010, III. ÚS 35/2014)]."

Problém je v tom, že z odôvodnenia nálezu I. ÚS 379/2016 sa nedozvieme, ako sa ústavný súd vysporiadal s tým, že konaniu na najvyššom súde nepredchádzalo dovolanie sťažovateľa a prečo sa rozhodol odchýliť od názoru pléna + riadne odôvodnenie.

Nález I. ÚS 379/2016 vo mne vyvoláva viacej procesných otázok ako odpovedí - kedy sa teda uplatňuje stanovisko pléna PLz. ÚS 3/2015 o prípustnosti mimoriadneho dovolania? Kedy preváži exces nad právnou istotou tak, že môžeme ignorovať názor pléna?

  Juraj Gyarfas, 30. 07. 2017 v 10:26 - Milan Hlušák k dovolaniu

Pre úplnosť by som rád upozornil na dve glosy Milana Hlušáka v Súkromnom práve 3/2017 - prvá je kritika uznesenia 1 V Cdo 2/2017 a druhá sa venuje uzneseniu 3 Cdo 6/2017.

  Vladislav Pečík, 08. 08. 2017 v 18:44 - Stanovisko MS SR a GP SR k rozhodnutiu velkeho senatu

Keďže veľký senát si má v zmysle § 48 ods. 4 CSP vyžiadať pred rozhodnutím stanovisko ministra spravodlivosti a generálneho prokurátora, tak som si v zmysle infozákona vyžiadal informáciu o týchto stanoviskách.

Keďže ich aj ministerstvo, aj prokuratúra ochotne poskytli, tak si nemyslím, že by som ich zverejnením čokoľvek porušoval (osobné údaje sporových strán tam aj tak nie sú, resp. sú zakryté)

https://www.dropbox.com/s/ngq1pblhqaos92e/stanovisko%20MS%20SR.pdf?dl=0

https://www.dropbox.com/s/kw0r5ogs5fmg5vj/stanovisko%20GP%20SR.pdf?dl=0

Názor, ktoré stanovisko je dôkladnejšie odôvodnené, si spraví každý sám. Treba ešte podotknúť, že nie je šťastné, že sa veľký senát vôbec s týmito stanoviskami (obzvlášť so stanoviskom GP, ktoré hovorí presný opak čo veľký senát) vôbec argumentačne nevysporiadal, ani ich len nespomenul vo svojom rozhodnutí.

  vojtechkesz@gmail.com, 09. 08. 2017 v 14:57 - Vladislav,

ak to nie je technický problém, mohol by si mi na adresu: vojtechkesz@gmail.com preposlať stanoviská ms sr a gp sr k rozhodnutiu veľkého senátu? Vďaka! Vojtech


  Vladimír Šárnik, 10. 08. 2017 v 19:01 - Stanovisko MS SR pred rzohodnutím veľkého senátu

Ministerstvo spravodlivosti zrejme obsadili zlomyseľní ufóni generujúci texty. Inak si to vysvetliť neviem.

CSP je vraj založené na aktivite strán a dispozičnom princípe. Povedzme, že áno. Je strana málo aktívna, keď namietne "viac"? Je porušením dispozičnej zásady, ak strana namietne "viac"? Mnoho naliehavých otázok sa tisne človeku - právnikovi na jazyk.

Vraj advokát ako odborne znalá osoba musí byť spôsobilý "preukázať tvrdené skutočnosti". Dajme bokom, že v dovolaní sa už toho veľa nepreukazuje, zrejme ufóni zamenili slová "trafiť vadu". Advokát však na margo prípustnosti dovolania môže povedať iba toľko, že "nevie". Nevedia totiž ani ctené súdne autority, ktoré sa dlhé roky nad dovolaniami prekárajú na tému prípustnosti a zákopy sa iba prehlbujú. Najmä na tému "efko". Až nakoniec Veľký senát hodí do diskusie vidly a vydá rozhodnutie, ktoré je viac normatívne ako presvedčivé, v podstate založené na myšlienke, že nikto nevie, ale advokát má vedieť a kto nemá na "poriadneho" advokáta, nech si nepodáva dovolanie.

Veľký Senát mal Veľkú Príležitosť zákopy zahrnúť a urobiť vo veci prípustnosti dovolania raz a navždy jasno. Veľký Senát si však zrejme uvedomil, že by to bola úloha sizyfovská, zákopy sú už príliš hlboké, CSP aj so svojimi princípmi nový vietor neprinieslo, ba naopak, skoro až umožnilo podať "dovolanie "vždy" (právne posúdenie - judikatúra) a preto sa radšej rozhodol urobiť jasno v otázke odbornosti advokátov a vytvoril im pekné mínové pole.

Skutočne sa podávajú "dovolania pre istotu" ("kobercové dovolania" sú úplne iná téma, milí ufóni). Ale prečo? Lebo neexistuje konštantná a zrozumiteľná judikatúra k prípustnosti dovolania. A neexistuje ani po rozhodnutí Veľkého Senátu.

  Juraj Gyarfas, 11. 09. 2017 v 10:08 - ústavný súd podržal veľký senát NS

"7.3 Ústavný súd v súvislosti s Civilným sporovým poriadkom rovnako ako najvyšší súd poukazuje na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017, podľa ktorého:
„[citácia uznesenia veľkého senát]“
7.4 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.
7.5 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ
závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.

7.6 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania je vzhľadom na skutkový stav v sťažovateľovej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.

7.7 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
"

ÚS SR, II. ÚS 465/2017

  Juraj Gyarfas, 22. 09. 2017 v 16:31 - Gešková k veľkému senátu

Na záver detailne vyargumentovaného článku uvádza K. Gešková: "Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku je privilegovanou činnosťou, ktorú zákon zveruje len sudcom. Súd sa tejto povinnosti nemôže zbaviť a prípustnosť dovolania obmedziť tak, že posúdenie dôvodu prípustnosti a výber práve jedného dôvodu prípustnosti ponechá na strane sporu. Máme za to, že výklad veľkého senátu nekorešponduje so zamýšľanou ochranou, ktorú má dovolanie poskytnúť nesprávnym rozhodnutiam, a preto sme si dovolili predostrieť túto oponujúcu argumentáciu."

Gešková, K. O kumulácii dôvodov prípustnosti dôvolania podľa Civilného sporového poriadku. Súkromné právo, 4/2017, s. 149

  Juraj Gyarfas, 02. 12. 2017 v 19:45 - k dovolaniu podľa § 421

"Nie je totiž možné argumentovať tým, že odvolací súd sa pri riešení právnej otázky, od ktorej záviselo jeho rozhodnutie odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, bez toho aby dovolateľ poukázal na tie rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré pre konkrétnu právnu otázku tvoria ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Ak teda dovolateľ prípustnosť dovolania odôvodnil ust. § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. , t. j. odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, potom mal v dovolaní výslovne uviesť, od ktorých rozhodnutí dovolacieho súdu predstavujúcich ustálenú súdnu prax sa odvolací súd pri riešení právnej otázky, od ktorej záviselo jeho rozhodnutie, odklonil.
11. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie podľa ust. § 447 písm. f) C. s. p. odmietol.
"
NS SR, sp. zn. 6 Cdo/149/2017

  Vladimír Šárnik, 14. 01. 2018 v 22:04 - Naši českí bratia majú na vec iní názor

Často sa inšpirujeme českou judikatúrou (keďže slovenskej skoro nieto, teda okrem judikatúry vo veciach správnosti doručovania). Veľký Senát sa však zjavne rozhodol, že je načim emancipovať sa, nájsť osobitú slovenskú cestu.

Poďme sa teda pozrieť, ktorou cestou sa vydali naši českí bratia.

"V souladu s čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod jsou obecné soudy při posuzování podání účastníků řízení povinny volit postup vstřícnější k jejich právu na soudní ochranu, respektive právu na přístup k soudu. To platí i pro dovolací řízení, a tak i Nejvyšší soud je při posuzování náležitostí dovolání povinen volit postup vstřícnější k právu účastníka na soudní ochranu. Odmítnutí dovolání pro nedostatek náležitostí znamená nezvratné odepření přístupu k dovolacímu soudu a meritorního přezkumu dovolání, které lze z pohledu ústavně zaručených práv jednotlivců akceptovat jen v případech podání nevyvolávajících žádné pochybnosti o své nedostatečnosti z pohledu základních zákonných náležitostí dovolání."

podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. I.ÚS 354/15, ze dne 19. 11. 2015

"Jelikož rozhraničení mezi skutkovými a právními otázkami není vždy zřejmé, nemůže být účastník dovolacího řízení sankcionován, pokud má v dobré víře – byť mylně – za to, že uplatnil otázku zásadního právního významu (rozsudek Evropského soudu pro lidská práva ze dne 12. října 2010 ve věci stížnosti č. 35836 Adamíček proti České republice; stanovisko pléna Ústavního soudu ze dne 4. března 2014 sp. zn. Pl. ÚS-st. 38/14). Postup dovolacího soudu, který považuje uplatnění dovolacího důvodu, jehož podstatou je skutková otázka, za vadu podání, ovšem právě k takovému nežádoucímu následku vede.

Ústavně konformní výklad § 241a občanského soudního řádu (srov. usnesení ze dne 28. března 2013 sp. zn. III. ÚS 772/13), podle kterého námitka, jejíž podstatou je tvrzení o porušení ústavně zaručených práv a svobod rozhodnutím nebo postupem odvolacího soudu, může být uplatnitelná i jako dovolací důvod nesprávného právního posouzení věci, musí mít zároveň přesah i do rozhodovací praxe dovolacího soudu. Ten, i když vyhodnotí dovolatelem předestřenou otázku jako otázku skutkovou, není zbaven povinnosti přinejmenším posoudit, zda namítané pochybení odvolacího soudu nemohlo založit porušení ústavně zaručených práv a svobod dovolatele.

Je porušením ústavně zaručeného práva na zákonného soudce, pokud posouzení otázky, zda je dovolací argumentace povahy právní či skutkové, jež není posouzením formálních náležitostí dovolání (jako je např. opožděnost nebo neoprávněnost dovolatele) a má zásadní význam pro přípustnost dovolání, provádí jen předseda senátu."

podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. II.ÚS 3643/15, ze dne 10. 1. 2017

  Juraj Gyarfas, 23. 02. 2018 v 09:09 - NS SR k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

"Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je relevantná len taká otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky nižšie uvedené znaky: a) musí ísť o otázku riešenú odvolacím súdom, ktorá je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, b) spôsob jej vyriešenia odvolacím súdom zakladá "odklon" od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) odvolací súd na jej riešení založil svoje rozhodnutie, d) uvedená otázka musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, e) ide o otázku zásadného právneho významu, t.j. takú, ktorá je významná nielen pre prerokovávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR a f) vždy musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov chýba, dovolanie nie je podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP prípustné."

NS SR, 3 Cdo 158/2017; ZSP 1/2018

  Juraj Gyarfas, 04. 03. 2018 v 22:25 - dovolanie proti rozhodnutiu o neodkladnom opatrení

" Dovolanie nie je podľa § 420 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého bola podaná nadväzujúca žaloba. "

R 21/2018 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2017 sp. zn. 3 Cdo 157/2017)

  Juraj Gyarfas, 01. 04. 2018 v 20:18 - dovolanie proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení

"V prejednávanej veci dovolateľ napadol dovolaním uznesenie odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní odporcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia aj podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C. s. p. V zmysle § 421 ods. 2 C. s. p., ale dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ C. s. p., vrátane uznesenia o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia ( § 357 písm. d/ C. s. p.). I keď ustanovenie § 421 ods. 2 C. s. p. výslovne nevylučuje prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (čo je aj tento prípad), rešpektujúc zásadu efektivity konania (Čl. 17 C. s. p.) treba podľa názoru dovolacieho súdu neprípustnosť dovolania aj pre tento prípad vyvodiť z analogického použitia tohto ustanovenia (Čl. 4 ods. 1 C. s. p.). Nevyhnutnosť použitia analógie možno odôvodniť porovnateľnosťou inštitútu predbežného opatrenia podľa zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (O. s. p.) s inštitútom neodkladného opatrenia podľa C. s. p.. Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o predbežnom opatrení pre nesprávne právne posúdenie veci vylučoval aj O. s. p. ( § 239 ods. 3 O. s. p.)."

NS SR, sp. zn. 6 Cdo/27/2017

  Juraj Gyarfas, 05. 04. 2018 v 16:50 - NS SR k § 420 písm. f)

" Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

Ak odvolací súd založil odôvodnenie svojho rozhodnutia aj na ním vykonanom dokazovaní dopytom na detský domov a opatrovníka maloletej, no toto dokazovanie nevykonal procesne predpísaným spôsobom, t. j. na pojednávaní, prípadne aj mimo pojednávania so zachovaním práva účastníkov byť prítomnými na takto vykonanom dokazovaní ( § 188 ods. 1 a 2 C. s. p. v spojení s § 2 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok), znemožnil tým účastníkovi vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces.
"

NS SR, sp. zn. 6 Cdo/155/2017

  Juraj Gyarfas, 05. 04. 2018 v 18:32 - povinnosť odvolacieho súdu rozhodovať meritórne

"Ak odvolací súd nepostupuje v zmysle § 390 CSP a nerozhodne v merite veci, hoci na takéto rozhodnutie boli splnené podmienky stanovené v uvedenom ustanovení Civilného sporového poriadku, ide o zásadné pochybenie, v dôsledku ktorého nebol dosiahnutý účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale naopak priebeh konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa opätovne spomalil. Takýmto postupom odvolacieho súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru."

ÚS SR, III. ÚS 379/2017

  Juraj Gyarfas, 25. 04. 2018 v 19:11 - ÚS SR ku kumulácii dovolacích dôvodov

"Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku ako aj § 421 Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420 písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
"

PLz. ÚS 1/2018

  Milan Hlušák, 25. 04. 2018 v 21:10 - Kumulácia dovolacích dôvodov

Myslím si, že so stanoviskom ÚS (btw zjednocujúcim) treba súhlasiť. Teraz sa samozrejme vynorí otázka, čo s tými všetkými dovolaniami, ktoré boli doteraz z dôvodu kumulácie odmietnuté..

  Vladimír Šárnik, 02. 05. 2018 v 20:47 - Čo teraz s tým?

Co budeš zařizovat, tombola je rozkradená... Pánové, fakt je jeden, když si to ty lidi rozkradli, tak to nemůžou vyhrát... Takhle nemluv Josko, jak k tomu přijdou ty lidi, co si losy poctivě koupili a nic si nenakradli?.. Měli si nakrást, kdo si nenakrad to musí chápat tak, jako že nic nevyhrál... Počkej, tady jde vo jinou věc, co udělat s lidma, který si nakradli a losy si nekoupili... To je sviňárna, tedy to snad nejni ani možný… Nechat je zjistit, nechat je zjistit... No ale jak to zjistíš, prosim tě, kde… Počkejte, mládenci, počkejte, vycházejme z toho, že u nás na plese není nikdo, kdo by si nekoupil aspoň jeden los, zloděj bez losu u nás neexistuje... Z toho vycházejme, z toho vycházejme... Nojo, tak z toho vycházejme, ale ty lidi tam čekaj, tak jim to musíme říct, ne?.. Prosim tě, co bys jim pořád řikal, já nevim, co jim budeš řikat, ty mě připadáš jak Jéžiš Kristus, porád někomu něco vysvětlovat…

  Juraj Gyarfas, 16. 05. 2018 v 17:29 - k prípustnosti dovolania v exekúcii

Prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku je vylúčená aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým do 31. marca 2017 rozhodol o odvolaní proti uzneseniu exekučného súdu o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku.

... Vzhľadom na skutočnosť, že novelou Exekučného poriadku vykonanou zákonom č. 2/2017 Z.z. nadobudlo dňa 1. apríla 2017 účinnosť ustanovenie § 202 ods. 4 Exekučného poriadku, podľa ktorého dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné, dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či má posudzovať prípustnosť dovolania podľa novelizovanej právnej úpravy alebo podľa právneho stavu platného do 31. marca 2017. Zákon č. 2/2017 Z.z. síce k úpravám účinným od 1. apríla 2017 v prechodnom ustanovení § 243h ods. 1 veta prvá stanovil, že ak v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017, no vo vzťahu k opravným konaniam, teda ani k dovolaciemu konaniu, neurčil žiadne pravidlo.

V preskúmavanej veci bolo dovolacie konanie začaté podaním dovolania 9.6.2017, teda za účinnosti novej právnej úpravy. Ak by sa prípustnosť dovolania posudzovala podľa nej, bolo by bez ďalšieho neprípustné. Vzhľadom na povinnosť ústavne konformného výkladu pri riešení tejto otázky, a teda vzhľadom na rešpektovanie ústavných princípov dôvery v platné právo a legitímneho očakávania ako aj dôvery v správnosť aktov orgánov verejnej moci, vrátane v nich obsiahnutého poučenia o možnosti opravných prostriedkov, považoval dovolací súd za správne, aby sa prípustnosť dovolania posudzovala podľa právnej úpravy platnej v čase vydania dovolaním napadnutého rozhodnutia.

Keďže dovolaním napadnuté rozhodnutie bolo vydané dňa 30. marca 2017, posudzoval dovolací súd prípustnosť dovolania podľa právnej úpravy platnej v tomto čase, teda podľa ustanovení Exekučného poriadku v znení do 31. marca 2017 a podľa príslušných ustanovení C. s. p. Aj podľa tejto právnej úpravy však prípustnosť dovolania bola vylúčená.

Dovolateľka v dovolaní uplatnila dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Týmto uplatneným dovolacím dôvodom bol dovolací súd v zmysle § 441 C. s. p. viazaný. V zmysle § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. je síce dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, no v zmysle odseku 2 tohto ustanovenia je v takomto príde prípustnosť dovolania vylúčená, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p.

Pretože v § 357 písm. a) C. s. p. je uvedené uznesenie o zastavení konania, je v zmysle § 421 ods. 2 C. s. p. vylúčená prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o odvolaní proti uzneseniu prvoinštančného súdu o zastavení konania. Vzhľadom na § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení od 1.7.2016 do 31.3.2017, podľa ktorého ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, je prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 2 C. s. p. vylúčená aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o odvolaní proti uzneseniu exekučného súdu o zastavení exekúcie. Uznesenie o zastavení exekúcie sa totiž svojimi účinkami rovná uzneseniu o zastavení konania v sporovom konaní. Zastavenie konania v sporovom konaní má za následok jeho skončenie bez meritórneho rozhodnutia a rovnako tak zastavenie exekúcie má za následok skončenie exekučného konania bez núteného vymoženia vymáhaného nároku. Pokiaľ Exekučný poriadok používa termín zastavenie exekúcie, ide len o terminologické zvýraznenie exekučnej činnosti (núteného výkonu rozhodnutia), ktorá začína vydaním poverenia súdnemu exekútorovi. V dôsledku toho tento právny predpis výslovne upravuje zastavenie exekučného konania v zásade len do vydania poverenia na vykonanie exekúcie, teda do začatia exekučnej činnosti súdnym exekútorom, a po vydaní poverenia upravuje už len zastavenie exekúcie. To však nič nemení na tom, že, zastavenie exekučného konania a zastavenie exekúcie majú tie isté právne účinky a zastavenie exekúcie je analogicky porovnateľné so zastavením konania podľa C. s. p.


R 24/2018 (u znesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. septembra 2017 sp. zn. 6ECdo 15/2017)

  Juraj Gyarfas, 21. 06. 2018 v 08:56 - dovolanie proti zrušujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu

"9. Žalovaná dovolaním napadla uznesenie, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

9.1. Dovolací súd zastáva názor, podľa ktorého (kasačné, procesné) uznesenie, ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie, nie je rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej. Rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej je rozsudok, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie buď potvrdzuje, alebo mení. 9.2. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu uznesenie, ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nie je ani rozhodnutím, ktorým sa konanie (o veci vymedzenej žalobou) končí. V dôsledku kasácie prvoinštančného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie nie je vec právoplatne skončená a súd prvej inštancie znovu o nej koná a rozhoduje. 9.3. Tieto právne náhľady (viď 9.1. a 9.2), sú zastávané aj v odbornej právnickej literatúre (viď publikáciu Civilný sporový poriadok, Komentár, C. H. Beck, Praha, 2016, str. 1354 a 1355).

10. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd uzatvára, že proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátená tomuto súdu na ďalšie konanie, nie je dovolanie podľa § 420 CSP prípustné. Dovolací súd procesne neprípustné dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP bez skúmania, či v konaní došlo k dovolateľkou namietanej procesnej nesprávnosti.
"

NS SR, 3 Cdo 236/2016

  Juraj Gyarfas, 23. 07. 2018 v 10:45 - prípustnosť dovolania v exekučných veciach

"Aplikovať § 202 ods. 4 Exekučného poriadku (neprípustnosť dovolania a dovolania generálneho prokurátora proti uzneseniu v exekučnom konaní) je nevyhnutné, ak sú kumulatívne splnené dve podmienky. Dovolanie musí byť podané (dovolacie konanie začaté) a zároveň rozhodnutie, proti ktorému dovolanie smeruje, musí byť vydané za účinnosti „novej“ procesnej úpravy Exekučného poriadku účinnej od 1. apríla 2017."

II. ÚS 185/2018

  Juraj Gyarfas, 23. 07. 2018 v 10:50 - majetkový cenzus prípustnosti dovolania

"Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch má povahu peňažného plnenia, a preto sa na ňu vzťahuje tzv. majetkový cenzus vyjadrený obmedzením prípustnosti dovolania podľa § 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku."
R 20/2018

  Juraj Gyarfas, 16. 08. 2018 v 10:55 - ÚS SR ku kumulácii dôvodov prípustnosti dovolania

"Je ústavne (ale i zákonne) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Zo žiadneho zákonného ustanovenia CSP nevyplýva obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné dovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný dovolací dôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu."

ÚS SR, I. ÚS 643/2017

  Juraj Gyarfas, 30. 08. 2018 v 10:09 - ÚS SR ešte ku kumulácii dôvodov

Užitočný prehľad vývoja otázky kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania ako aj ďalšie argumenty k ne-zákazu kumulácie: ÚS SR, II. ÚS 89/2018

  Juraj Gyarfas, 20. 09. 2018 v 10:26 - súbežné podanie dovolania a ústavnej sťažnosti

"V prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní."

ÚS SR, II. ÚS 156/2018

  Juraj Gyarfas, 20. 09. 2018 v 10:38 - ÚS SR ešte ku kumulácii

II. ÚS 64/2018
II. ÚS 153/2018
III. ÚS 29/2018
III. ÚS 75/2018
III. ÚS 82/2018

  Milan Hlušák, 26. 09. 2018 v 00:46 - Otázka zásadného právneho významu a dovolanie

Juraj vyššie spomínal uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 158/2017, v ktorom NS SR vyslovil medzi iným aj názor, že dovolanie pre odklon od ustálenej rozhodovacej praxe ( § 421 ods. 1 písm. a) CSP) sa môže týkať len takej právnej otázky, ktorá je zásadného významu. To znamená, že na základe uvedeného ustanovenia je dovolanie prípustné len vtedy, ak je jeho predmetom právna otázka, ktorá je dôležitá nielen pre prejednávanú vec, ale aj pre celkovú rozhodovaciu prax všeobecných súdov.

V tejto súvislosti by som chcel upozorniť na glosu K. Geškovej, v ktorej autorka dospela podľa mňa k správnemu záveru, že uvedená podmienka z CSP nevyplýva, a teda že dovolanie pre odklon od ustálenej praxe môže byť odôvodnené aj takou právnou otázkou, ktorá je z pohľadu celkovej súdnej praxe bežná alebo banálna. Dôležité je len to, aby išlo o otázku zásadnú pre prejednávanú vec [Gešková, K.: Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 158/2017 (odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a/ako otázka zásadného právneho významu). Súkromné právo 4/2018, s. 170].

  Juraj Gyarfas, 16. 11. 2018 v 16:54 - ÚS SR k dovolaniu podľa § 421

Pokiaľ sťažovatelia uplatnili dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP a najvyšší súd sa obmedzil iba na zhodu v právnom názore medzi prvoinštančným a odvolacím súdom o tom, že ich dobromyseľnosť je bez právneho významu, pričom vôbec nezohľadnil odlišné rozhodnutie najvyššieho súdu v skutkovo obdobnej veci a ani judikatúru ústavného súdu, rozhodol arbitrárne, čím porušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

ÚS SR, I. ÚS 92/2018

  Juraj Gyarfas, 16. 11. 2018 v 16:54 - Dovolanie za nového znenia EP

Dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ako aj dovolacie konanie bolo začaté po 1. apríli 2017, teda už za účinnosti Exekučného poriadku, ktorý prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu vydanému v exekučnom konaní výslovne vylučuje. Keďže prechodné ustanovenie vo vzťahu k opravným konaniam, a teda ani k dovolaciemu konaniu neurčilo žiadne pravidlo, a keďže uznesenia krajského súdu i najvyššieho súdu boli vydané už za účinnosti novelizovanej právnej úpravy, je potrené vychádzať z princípu okamžitej aplikability procesných noriem.

ÚS SR, I. ÚS 281/2018

  Martin Friedrich, 19. 11. 2018 v 10:37 - povinnosť odvolacieho súdu zaoberať sa obranou v povinného v konaní o nariadení NO

ÚS SR: II. ÚS 202/2018-40

V konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, resp. zabezpečovacieho opatrenia, v ktorom strana konania, proti ktorej návrh smeruje, nemá možnosť zaujať stanovisko k návrhu pred rozhodnutím prvostupňového súdu, taký postup odvolacieho súdu, ktorým sa tento odmietne zaoberať odvolacou argumentáciou dotknutej strany konania a ňou predloženými listinnými dôkazmi s poukazom na to, že pre zabezpečovacie opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania prvostupňového uznesenia, treba považovať za popretie podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

  Milan Hlušák, 29. 11. 2018 v 14:45 - R 83/2018: náležitosti dovolania pre právne otázky

Ak dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ Civilného sporového poriadku, potom je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. augusta 2018, sp. zn. 3Obdo/42/2018)

  vojtechkesz@gmail.com, 01. 12. 2018 v 15:36 - III. ÚS 289/2017

"Ústavný súd uvádza, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú."


  František Sedlačko, 03. 12. 2018 v 10:52 - ad III. ÚS 289/2017

Právna veta z tohto nálezu bola publikovaná aj v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 43/2017, a to v znení:

"Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov, vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje spomínanému základnému princípu materiálneho právneho štátu."

  Juraj Gyarfas, 21. 12. 2018 v 14:32 - rozdielne právne názory senátov najvyššieho súdu

Za situácie, keď senát najvyššieho súdu dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, pričom v danej právnej otázke neexistuje stanovisko veľkého senátu, ale ani publikované stanovisko senátu, je jeho zákonnou povinnosťou postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. Skutočnosť, že existuje publikované stanovisko k danej právnej otázke, ktoré však vychádza z odlišného znenia zákona umožňujúceho (aj) rozdielny výklad, neoprávňuje senát nepostúpiť vec veľkému senátu.

II. ÚS 332/2018

  Juraj Gyarfas, 21. 12. 2018 v 14:33 - prípustnosť dovolania - odmietnutie odporu

Rozhodnutím, ktorým konanie končí a proti ktorému je za podmienok uvedených v § 420 Civilného sporového poriadku prípustné dovolanie, je tiež uznesenie odvolacieho súdu potvrdzujúce uznesenie súdu prvej inštancie o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu.

R 69/2018

  Juraj Gyarfas, 21. 12. 2018 v 14:33 - ustálená prax v zmysle § 421 CSP

Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

R 71/2018

  Juraj Gyarfas, 21. 12. 2018 v 14:34 - prípustnosť dovolania – uznesenie o náhrade trov konania

Uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí v zmysle ustanovenia § 420 CSP, i keď odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol samostatným uznesením vydaným až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

R 73/2018

  Juraj Gyarfas, 21. 12. 2018 v 14:34 - prípustnosť dovolania - neodkladné opatrenie

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o neodkladnom opatrení, ktoré má charakter rozhodnutia vo veci samej, je prípustné dovolanie podľa ust. § 420 CSP.

R 76/2018

  Juraj Gyarfas, 28. 12. 2018 v 15:39 - NS SR k doručovaniu vyjadrenia k odvolaniu

"Pri úvahe, či nedoručením vyjadrenia protistrany k odvolaniu bola alebo nebola odvolateľovi odňatá možnosť pred súdom konať, treba mať na zreteli podstatu a obsah vyjadrenia k odvolaniu. Ak vyjadrenie k odvolaniu nie je formulované ako skutková a právna argumentácia, jeho nedoručenie protistrane nemá za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku."

NS SR, sp. zn. 3 Cdo 488/2015, ZSP 51/2018

  Juraj Gyarfas, 22. 01. 2019 v 13:34 - dovolanie proti zrušujúcemu uzneseniu

Rozhodnutie NS SR, sp. zn. 3 Cdo 236/2016, už bolo citované vyššie, ale rád by som ešte odcitoval právnu vetu publikovanú v zbierke ako R 19/2017:

"Dovolanie proti uzneseniu, ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nesmeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ani rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí, proti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku."

  Martin Friedrich, 28. 01. 2019 v 10:22 - § 387 ods. 2 CSP - povinnosť odvolacieho súdu relevantne odôvodniť aj skrátené odôvodnenie rozhodnutia

Nález ÚS SR III. ÚS 314/2018-50 z 13. novembra 2018


32. Citované ustanovenie § 387 ods. 2 CSP umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie rozhodnutia v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takomto prípade sa môže v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
....

34. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že krajský súd sa napriek výslovnému príkazu obsiahnutému v § 387 ods. 3 CSP, aby sa v odôvodnení vysporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, s takýmito tvrdeniami uvedenými sťažovateľom ako odvolateľom vodôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal, iba skonštatoval správnosť dôvodov uvedených okresným súdom ako súdom prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2 CSP. Sťažovateľ pritom v podanom odvolaní uviedol podstatné tvrdenia

  Juraj Gyarfas, 04. 03. 2019 v 21:39 - dovolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na opravu výroku

"Dovolanie smerujúce proti nesprávnemu rozhodnutiu súdu o zamietnutí návrhu na opravu výroku rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo v merite veci (vo veci samej) je v zmysle § 420 Civilného sporového poriadku prípustné."
NS SR, sp. zn. 6 Cdo 162/2017, ZSP 1/2019

  Juraj Gyarfas, 04. 03. 2019 v 21:40 - dovolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na zastavenie konania

"Pre účely posúdenia prípustnosti dovolania podľa § 421 Civilného sporového poriadku je uznesenie o zamietnutí návrhu na zastavenie konania potrebné považovať za uznesenie odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) Civilného sporového poriadku."

NS SR, sp. zn. 3 Obdo 12/2017, ZSP 1/2019

  Juraj Gyarfas, 22. 03. 2019 v 09:08 - výklad právneho úkonu nie je dovolacím dôvodom podľa § 421 CSP

"Ak strana sporu v dovolacom konaní vytýka súdu, že jednotlivé ustanovenia zmluvy interpretoval nesprávne, v rozpore s jej skutočným obsahom, ide o dovolaciu námietku nevystihujúcu podstatu § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, lebo takáto námietka sa týka nesprávneho skutkového zistenia, na ktorom súd založil svoje právne závery. Pokiaľ totiž súd zisťuje obsah zmluvy, a to aj za pomoci výkladu prejavov zmluvných strán v zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, rieši skutkové otázky (skúma a zamýšľa sa nad tým, či sú ustanovenia zmluvy jasné, aký majú zmysel, či si navzájom neprotirečia). Výsledkom tejto činnosti súdu sú skutkové zistenia a z nich vyvodené skutkové (nie právne) závery súdu. Hodnotiaci skutkový záver súdu, ktorý tvorí podstatu tohto výsledku, nemožno považovať za právne posúdenie."

NS SR, sp. zn. 3 Cdo/27/2019

  Juraj Gyarfas, 24. 04. 2019 v 22:01 - ešte ÚS ku kumulácii dovolacích dôvodov

IV. ÚS 321/2018, IV. ÚS 501/2018, I. ÚS 238/2018, I. ÚS 280/2018, II. ÚS 322/2018, III. ÚS 277/2018

  Juraj Gyarfas, 24. 04. 2019 v 22:10 - dovolanie podľa § 421 CSP

"Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska citovaného ustanovenia, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu (nie skutkovú), na vyriešení ktorej spočívalo napadnuté rozhodnutie. Právna otázka musí byť označená v dovolaní spôsobom jasným, určitým a zrozumiteľným. Podľa tvrdenia dovolateľky, nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená otázka dĺžky lehoty, ktorú je nevyhnutné poskytnúť spoločníkom na písomné vyjadrenie sa k predloženému návrhu uznesenia pri hlasovaní spôsobom per rollam ( § 130 Obchodného zákonníka).

7.1. Úlohou dovolacieho súdu bolo preto najskôr posúdiť, či ide o otázku, ktorú dovolací súd doposiaľ ešte neriešil. V tomto smere dovolací súd uvádza, že „ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach NS SR, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax, vyjadrenú opakovane vo viacerých, nepublikovaných rozhodnutiach NS SR alebo dokonca aj v jednotlivom, doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia NS SR názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.
"

NS SR, sp. zn. 1 Obdo/22/2018

  Juraj Gyarfas, 23. 05. 2019 v 12:54 - veľký senát

Som si uvedomil, že nám v tomto vlánke chýba kľúčové rozhodnutie veľkého senátu NS SR, sp. zn. 1 VCdo 1/2018, ktorým opustil tézu o zákaze kumulácie. Ak už má byť všetko na jednom mieste, tak toto tu nemôže chýbať.

"Kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p. je prípustná."

  Juraj Gyarfas, 29. 05. 2019 v 10:18 - ešte ÚS ku kumulácii

I. ÚS 191/2018, II. ÚS 276/2018, II. ÚS 396/2018, IV. ÚS 433/2018, III. ÚS 426/2018, IV. ÚS 421/2018

  Juraj Gyarfas, 05. 07. 2019 v 15:10 - k dovolaniu v exekučnom konaní

"Ustanovenie § 202 ods. 4 Exekučného poriadku, podľa ktorého dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné, je okamžite aplikovateľné za kumulatívneho splnenia dvoch podmienok: 1/ dovolanie musí byť podané (dovolacie konanie začaté) a zároveň 2/ rozhodnutie, proti ktorému dovolanie smeruje, musí byť vydané za účinnosti „novej“ procesnej úpravy Exekučného poriadku účinnej od 1. apríla 2017. "

I. ÚS 74/2019

  Juraj Gyarfas, 05. 07. 2019 v 15:10 - ÚS ešte ku kumulácii dovolacích dôvodov

III. ÚS 409/2018

  Juraj Gyarfas, 20. 08. 2019 v 19:45 - dovolanie proti uzneseniu o nároku na náhradu trov konania

" Ustanovenie § 420 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zakotvuje prípustnosť dovolania v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré síce nemá charakter rozhodnutia o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym (hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej. Aj rozhodnutie vo veci samej (t. j. meritórne rozhodnutie) je svojou podstatou a svojimi dôsledkami rozhodnutím, ktorým sa konanie o predmete sporu končí, avšak pre účely posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP takéto rozhodnutie nemožno zaradiť do skupiny rozhodnutí, „ktorým sa konanie končí“, pretože pre tento účel je už zaradené do skupiny rozhodnutí „vo veci samej“. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, teda možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako jeho vecným prejednaním (t. j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho konania), rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení konania z dôvodu späťvatia žaloby po rozhodnutí prvostupňového súdu a pred rozhodnutím odvolacieho súdu ( § 370 CSP) a uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil alebo zmenil prvostupňové uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí, pričom spravidla pôjde o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam podľa § 357 CSP, ktoré síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených v § 420 CSP, avšak z dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP z prieskumu dovolacím súdom vylúčené. Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvostupňový súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí."

ÚS SR, I. ÚS 275/2018, ZNUÚS 74/2018

  Juraj Gyarfas, 20. 08. 2019 v 19:46 - zdržanlivosť pri kasácii

" Najvyšší súd Slovenskej republiky je pri zrušovaní rozsudkov krajských súdov povinný zobrať do úvahy podstatu a dôležitosť právnych vzťahov, do ktorých zasahuje, ich trvalosť a s tým spojenú právnu istotu. V prípade, že sa len formalisticky zameria na formálne premenné posudzovanej veci a nijako sa nevysporiada so skutočnosťou, že jeho rozhodnutím môže byť podstatným spôsobom zasiahnutá zmluvná sloboda účastníkov zmluvného vzťahu a ich hmotné ústavné práva majetkového charakteru, zasiahne tak do ich základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd."

ÚS SR, II. ÚS 152/2018, ZNUÚS 28/2018

  Juraj Gyarfas, 20. 08. 2019 v 19:47 - k mimoriadnemu dovolaniu

" Ak je teda neprípustné mimoriadne dovolanie, ktoré je skrytým odvolaním, potom podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky nemožno dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci interpretovať a uplatňovať rovnako v prípade odvolania a v prípade mimoriadneho dovolania. Nesprávne právne posúdenie veci ako dôvod mimoriadneho dovolania musí byť vykladané a uplatňované reštriktívnejšie v porovnaní s nesprávnym právnym posúdením veci pri odvolaní. Inak povedané, nie každé nesprávne právne posúdenie veci spôsobilé odôvodniť odvolanie predstavuje relevantný dôvod mimoriadneho dovolania. Formulované odlíšenie odôvodňuje právoplatnosť rozhodnutia ako podstatný diferenčný znak rozhodnutia, proti ktorému sa podáva odvolanie, a rozhodnutia napádaného mimoriadnym dovolaním. Tento znak je priamo prepojený na kvalitu právnej istoty ako imanentnej súčasti práva na spravodlivé súdne konanie, a tým i základného práva na súdnu ochranu."

ÚS SR, III. ÚS 4/2018, ZNUÚS 22/2018

  Juraj Gyarfas, 26. 08. 2019 v 12:18 - doručovanie v konaní o neodkladnom opatrení

"Aj keď úprava rozhodovania o neodkladných opatreniach vykazuje oproti úprave civilného procesu vo všeobecnosti určité špecifiká a súčasťou takejto špecifickej úpravy je tiež jej založenie i na momente prekvapenia (tým, že tomu, voči komu návrh na neodkladné opatrenie smeruje, sa návrh a ďalšie podania doručujú až s rozhodnutím vyhovujúcim návrhu), toto platí len v štádiu konania pred súdom prvej inštancie a aj pred odvolacím súdom len vtedy, ak súd prvej inštancie návrh zamietol alebo ho odmietol (v tejto súv. por. § 331 ods. 1 C.s.p.). Ak však už súd prvej inštancie návrhu vyhovel, nejde o takúto situáciu.

Postupom odvolacieho súdu spočívajúcim v doručení vyjadrenia k odvolaniu až po vydaní rozhodnutia o odvolaní dochádza k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru aj k znemožneniu účastníkovi v uskutočňovaní jemu patriacich procesných práv v miere predpokladanej ustanovením § 420 písm. f/ C.s.p. Skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne.
"


NS SR, sp. zn. 3 Cdo/101/2018, citované podľa najpravo.sk

  Juraj Gyarfas, 26. 08. 2019 v 12:20 - odôvodnenie nie je postup súdu

"Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom konaní, potom už „postupom súdu“ zásadne nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol."


NS SR, sp. zn. 2 Cdo/225/2018, citované podľa najpravo.sk

  Juraj Gyarfas, 26. 08. 2019 v 19:22 - roporné odôvodnenie napĺňa "efko"

"Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé."


NS SR, sp. zn. 6 Cdo/98/2017, citované podľa najpravo.sk

  Juraj Gyarfas, 26. 08. 2019 v 19:23 - dovolanie v konkurze

"Nakoľko Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ako osobitný právny predpis, vylučuje prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu vydanému v konkurznom konaní, nemôže sa účastník konkurzného konania domáhať prípustnosti dovolania podľa ustanovení § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP."

NS SR, sp. zn. 1 Obdo/63/2018, citované podľa najpravo.sk

  Juraj Gyarfas, 30. 09. 2019 v 15:33 - dovolanie proti uzneseniu o trovách

Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania, ktorú dovolateľ vyvodzuje z § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku, je vylúčená ustanovením § 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

NS SR, sp. zn. 3 Cdo 221/2016, ZSP 32/2019

  Juraj Gyarfas, 30. 09. 2019 v 15:34 - dovolanie proti uzneseniu o vykonateľnosti

Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu potvrdzujúcemu rozhodnutie súdu prvej inštancie o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia nie je podľa § 420 Civilného sporového poriadku prípustné, lebo ním nie je napadnuté rozhodnutie vo veci samej, ani rozhodnutie, ktorým konanie končí.

NS SR, sp. zn. 8 Cdo 204/2017, ZSP 33/2019

  Juraj Gyarfas, 02. 10. 2019 v 17:18 - k povinnosti predložiť vec veľkému senátu

"Vývoj rozhodovacej praxe dovolacieho súdu teda naznačuje, že publikovanie judikátu v R - zbierke quasi "maže, čo bolo pred ním" a vytvára ustálenú rozhodovaciu prax; pričom podľa okolností môže negovať aj povinnosť trojčlenného senátu postúpiť vec sedemčlennému veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 CSP."

Sedlačko, F. Veľký senát Najvyššieho súdu SR versus R - zbierka. Bulletin Slovenskej advokácie, 9/2019, s. 6.

  Juraj Gyarfas, 08. 11. 2019 v 09:07 - nepreskúmateľnosť podľa NSS ČR

"Nepřezkoumatelnost rozhodnutí pro nedostatek důvodů musí být vykládána ve svém skutečném smyslu, tj. jako nemožnost přezkoumat určité rozhodnutí pro nemožnost zjistit v něm jeho obsah nebo důvody, pro které bylo vydáno. Není přípustné institut nepřezkoumatelnosti libovolně rozšiřovat a vztáhnout jej i na případy, kdy se správní orgán, resp. soud podstatou námitky účastníka řízení řádně zabývá a vysvětlí, proč nepovažuje argumentaci účastníka za správnou, byť výslovně v odůvodnění rozhodnutí nereaguje na všechny myslitelné aspekty vznesené námitky a dopustí se (toliko) dílčího nedostatku odůvodnění. Zrušení rozhodnutí pro nepřezkoumatelnost je vyhrazeno těm nejzávažnějším vadám rozhodnutí, kdy pro absenci důvodů či pro nesrozumitelnost skutečně nelze rozhodnutí meritorně přezkoumat. Nepřezkoumatelnost rozhodnutí pro nedostatek důvodů tak má místo zejména tehdy, opomene-li správní orgán či soud na námitku účastníka zcela (tedy i implicitně) reagovat. Přehlédnout pak nelze ani fakt, že správní orgány a soudy nemají povinnost vypořádat se s každou dílčí námitkou, pokud proti tvrzení účastníka řízení postaví právní názor, v jehož konkurenci námitky jako celek neobstojí."

NSS ČR, sp. zn. 8 Afs 267/2017

  Juraj Gyarfas, 09. 11. 2019 v 22:22 - nepreskúmateľnosť zase napĺňa § 420 písm. f)

"Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, 4 Cdo 34/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 8 Cdo 152/2018).

...

Pokiaľ odvolací súd náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil aj tieto žalovanou namietané skutočnosti, resp. dostatočným spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť či irelevantnosť, odôvodnenie jeho rozhodnutia treba považovať za nedostatočne odôvodnené, čím porušil právo žalovanej na spravodlivý proces a konanie zaťažil vadou v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p.
"

NS SR, sp. zn. 4 Cdo/120/2019 (citované podľa najpravo.sk)

  František Sedlačko, 12. 11. 2019 v 09:11 - AD: Nepreskúmateľnosť zase napĺňa § 420 písm. f)

Potvrdzujem Jurajove slová a pripájam aktuálne rozhodnutie z obchodnoprávneho kolégia NS SR:

"So zreteľom na uvedené odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, a to ani v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, podľa názoru dovolacieho súdu nenaplnil požiadavky plynúce zo základného práva žalovaného na súdnu ochranu, keďže odôvodnenie ťažiskovej námietky žalovaného nemožno považovať za uspokojujúce. Postupom odvolacieho súdu teda došlo k vade v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, ktorá zakladá porušenie práva oprávneného na spravodlivý súdny proces.".

uznesenie NS SR zo dňa 25.9.2019 sp. zn. 1Obdo/7/2018

  Juraj Gyarfas, 20. 11. 2019 v 12:16 - nové argumenty v dovolacom konaní

"Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného konania pred súdom vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie povinnosti vyčerpania riadnych opravných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa. Dovolateľ môže preto v dovolaní (úspešne) argumentovať iba tými dôvodmi, ktorú už skôr namietol v konaní o riadnom opravnom prostriedku, avšak odvolací súd tieto dôvody meritórne posúdil v jeho neprospech."

NS SR, sp. zn. 4 Cdo 110/2018, ZSP 42/2019

  Juraj Gyarfas, 31. 12. 2019 v 11:09 - NS SR k náležitostiam dovolania podľa § 421

"V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., by mal dovolateľ:

a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
c) uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená.

V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p., by mal dovolateľ:

a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju odvolací súd riešil,
b) vysvetliť, v čom je riešenie právnej otázky odvolacím súdom nesprávne,
c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená.
"

NS SR, sp. zn. 5 Obdo/75/2019

  Juraj Gyarfas, 31. 12. 2019 v 11:10 - dovolanie proti rozhodnutiu o sťažnosti

"Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým možno rozumieť výlučne rozhodnutie vydané krajským súdom v konaní o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

Uznesenie vydané sudcom, ktorým sa rozhodovalo o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka nie je rozhodnutím odvolacieho súdu a nemožno voči nemu účinne podať dovolanie. Navyše voči týmto rozhodnutiam nie je prípustné odvolanie, o ktorom by bol oprávnený rozhodovať krajský súd, preto je proti logike veci, aby sa pripustil prieskum takýchto rozhodnutí najvyšším súdom, pričom odvolací prieskum krajskými súdmi je výslovne vylúčený.
"

ÚS SR, IV. ÚS 87/2019

  Juraj Gyarfas, 22. 01. 2020 v 21:44 - Sedlačko k dovolaniu proti trovám

Rád by som upozornil na prehľadný článok F. Sedlačka, Prípustnosť dovolania "proti trovám", Bulletin Slovenskej advokácie, č. 12/2019, s. 34.

  Juraj Gyarfas, 28. 02. 2020 v 17:34 - neodkladné opatrenie a dovolanie

"Rozhodnutie o neodkladnom opatrení, ktoré nemá povahu rozhodnutia
konzumujúceho vec samu a ktorým nemožno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov
medzi stranami, nie je rozhodnutím vo veci samej alebo rozhodnutím, ktorým sa
konanie končí, ako to predpokladá § 420 CSP a z tohto dôvodu proti nemu nie je
prípustné podať dovolanie.
"

IV. ÚS 110/2019

  Juraj Gyarfas, 28. 02. 2020 v 17:36 - výklad § 421 CSP

"V ustanoveniach § 419 až § 423 CSP sú uvedené podmienky, za splnenia ktorých je dovolanie prípustné. Ustanovenia § 420 a § 421 CSP upravujú prípustný predmet dovolania. Ustanovenie § 420 CSP taxatívne vymenúva rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné z dôvodu tzv. dôvody zmätočnosti. V ustanovení § 421 ods. 1 CSP sú (opäť taxatívnym spôsobom) vymenované rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné a preto umožňuje uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

Z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP ale nevyplýva ani len náznak toho, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré sa prijatými právnymi závermi neodkláňa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, by bolo dovolanie prípustné tiež vtedy, keď odvolací súd nekonal správne, lebo sa - podľa názoru vec prejednávajúceho senátu dovolacieho súdu - od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu mal odkloniť. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu zastáva názor, že právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je v tomto smere jednoznačná, jasná a nevyvoláva možnosť inej interpretácie.

Extenzívny výklad ustanovenia § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku je neprípustný.
"


uznesenie Najvyššieho súdu SR – veľký senát občianskoprávneho kolégia, zo dňa 26. 11. 2019, sp. zn. 1VCdo/1/2019, citované podľa https://www.najpravo.sk/judikatura/obcianske-procesne-pravo/dovolanie/nepripustnost-extenzivneho-vykladu-421-ods-1-csp.html

  Juraj Gyarfas, 08. 03. 2020 v 21:10 - majetkový cenzus v spotrebiteľských veciach

Feri už na toto rozhodnutie upozorňoval tu, ale rád by som ho doplnil aj do tejto diskusie.

Ústavný súd odmietol výklad judikovaný najvyšším súdom ako R 29/2019 ("Znížený majetkový cenzus ( § 422 ods. 1 písm. b/ Civilného sporového poriadku) sa v spotrebiteľskom
spore uplatní, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ.
").

Vo veci I. ÚS 382/2019 konštatoval nasledovné: "Výlučné a izolované preferovanie úmyslu zákonodarcu bez náležitého zohľadnenia jazykového výkladu relevantného ustanovenia a prihliadnutia na charakter dovolacieho konania a jeho účel pri súčasnej absencii bližšej konkretizácie nerovného postavenia spotrebiteľa a dodávateľa v kontexte dovolacieho konania, ktoré by zvýšenú procesnú ochranu (uplatnenie majetkového cenzu vo výške dvojnásobku minimálnej mzdy) legitímne odôvodnilo, spôsobuje, že výklad relevantného § 422 ods. 1 písm. b) CSP nie je ústavne konformný. Z uvedeného dôvodu má preferovanie zvýšenej procesnej ochrany spotrebiteľa pri prístupe k dovolaniu povahu neodôvodneného a paušálneho uplatňovania nadradeného postavenia slabšej strany, ktoré porušuje princíp rovnosti zbraní, resp. rovnosti strán v spore, keďže neodôvodnene stavia sťažovateľku ako dovolateľku do podstatne nevýhodnejšej pozície oproti druhej strane."

  František Sedlačko, 09. 03. 2020 v 08:44 - Ad Juraj / majetkový (bagateľný) cenzus

Rovnako už aj nález ÚS SR zo dňa 4.2.2020 sp. zn. I. ÚS 332/2019.

  Juraj Gyarfas, 24. 05. 2020 v 10:16 - k vymedzeniu dovolacieho dôvodu

"Dovolateľ je povinný dovolací dôvod uvedený v § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne; ak dovolací dôvod nie je vymedzený uvedeným spôsobom, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. f) Civilného sporového poriadku."

NS SR, sp. zn. 6 Cdo 213/2016, ZSP 14/2020

  Juraj Gyarfas, 01. 06. 2020 v 10:11 - stare decisis na slovenský spôsob

Rád by som upozornil na glosu F. Sedlačka k rozhodnutiu NS SR, sp. zn. 1 VCdo/1/2019 (Sedlačko, F. Ako prekoná Najvyšší súd SR svoju vlastnú judikatúru. Bulletin Slovenskej advokácie č. 4/2020, s. 6).

Veľký senát v citovanom rozhodnutí zaujal názor, že extenzívny výklad § 421 ods. 1 písm. a) CSP je neprípustný. Ako uvádza F. Sedlačko, toto v praxi znamená, že "[a]j keby celé občianskoprávne kolégium v uvedenom prípade uni sono dospelo k záveru, že judikát R 61/2014 je prekonaný a musí byť prehodnotený (z akýchkoľvek dôvodov), nemá možnosť postupovať inak, než dovolanie bez meritórneho prieskumu odmietnuť".

  Juraj Gyarfas, 02. 06. 2020 v 18:45 - odôvodnenie uznesenia o odmietnutí dovolania

"Súčasťou obsahu práv účastníka súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je primerané odôvodnenie okolností a právnych otázok, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, najmä pokiaľ sú namietané ako sporné. Na
odôvodnenie odmietnutia dovolania nepostačuje všeobecný popis náležitého vymedzenia jednotlivých dôvodov dovolania podávaného pre nesprávne právne posúdenie veci. Odôvodnenie výroku o odmietnutí dovolania, v ktorom po takejto teoretickej časti absentuje aplikačná úvaha, ktorá by posúdila konkrétny obsah dovolacieho podania, nenapĺňa kritériá základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Riadne odôvodnenie rozhodnutia (navyše dovolacieho) súdu nemôže byť nahradené vyjadrením predsedu súdu v konaní o ústavnej sťažnosti.Súčasťou obsahu práv účastníka súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je primerané odôvodnenie okolností a právnych otázok, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, najmä pokiaľ sú namietané ako sporné. Na odôvodnenie odmietnutia dovolania nepostačuje všeobecný popis náležitého vymedzenia jednotlivých dôvodov dovolania podávaného pre nesprávne právne posúdenie veci. Odôvodnenie výroku o odmietnutí dovolania, v ktorom po takejto teoretickej časti absentuje aplikačná úvaha, ktorá by posúdila konkrétny obsah dovolacieho podania, nenapĺňa kritériá základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Riadne odôvodnenie rozhodnutia (navyše dovolacieho) súdu nemôže byť nahradené vyjadrením predsedu súdu v konaní o ústavnej sťažnosti.
"

II. ÚS 596/2018

  Juraj Gyarfas, 02. 06. 2020 v 18:47 - kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 421 CSP

"Môžu vzniknúť situácie, keď rozhodnutie odvolacieho súdu bude závisieť od vyriešenia až dvoch, prípadne viacerých právnych otázok, z ktorých jedna už ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu vyriešená bola (a odvolací súd sa mal od takéhoto ustáleného riešenia pri rozhodovaní dovolaním napádaným rozhodnutím odkloniť), kým druhá, naopak, nie. Nemožno preto apriori vylúčiť prípustnosť dovolania podaného súčasne podľa § 421 ods. 1 písm a) CSP a § 421 ods. 1 písm b) CSP, pokiaľ nejde o tú istú otázku."

IV. ÚS 33/2020

  Rafael Schwarz, 24. 06. 2020 v 09:13 - Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu a veľký senát

1. § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku („C.s,p.“)
Ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.

2. Ústavný súd SR – nález z 22. októbra 2018 sp. zn. II. ÚS 332/2018
Materiálny právny štát je postavený (okrem iného) na dôvere občanov v právo a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je aj dostatočná miera právnej istoty občanov. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy), ktorý okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodnú vo veci s konečnou platnosťou, ich rozhodnutie nebolo viac spochybňované v zmysle predvídateľnosti práva. Súdy majú v rovnakých podmienkach aplikovať právnu normu rovnakým spôsobom. Diametrálne odlišné právne posúdenie veci súdom v skutkovo totožných veciach za jednotnej právnej úpravy je v podmienkach materiálneho právneho štátu neakceptovateľné. Princíp právnej istoty musí byť plne realizovaný v praxi súdov, a to najmä prostredníctvom „ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít“. Vychádzajúc z premisy, že úloha najvyššieho súdu pri aplikácii princípu právnej istoty je absolútne kľúčová, ukázala sa potreba zriadenia veľkého senátu najvyššieho súdu s cieľom zabezpečenia jednoty rozhodovania najmä v zmysle jednoty judikatúry a jej akceptovania súdmi nižších inštancií. Veľký senát predstavuje inštitucionálne zabezpečenie princípu právnej istoty vyjadreného v čl. 2 C.s.p. Podľa čl. 2 ods. 2 časti vety pred bodkočiarkou C.s.p. právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.
Povinnosť senátu najvyššieho súdu postúpiť vec veľkému senátu vyplýva priamo z § 48 ods. 1 C.s.p. Túto povinnosť má senát vždy, ak pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru už vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu. Predloženie veci na rozhodnutie veľkému senátu teda nezávisí od voľnej úvahy senátu najvyššieho súdu.
Porušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 C.s.p. nie je iba porušením tohto zákonného ustanovenia, ale vzhľadom na základné právo na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy) aj pochybením, ktoré má ústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“, vyplýva, že nerešpektovanie zákona, v akom zložení má byť vec rozhodovaná, predstavuje vo svojich dôsledkoch porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy.

3. Najvyšší súd - R 3/2017
Právnou úpravou, ktorá je obsiahnutá v § 48 ods. 1 C.s.p., sa sledoval cieľ pokryť v praxi prípady, v ktorých (trojčlenný) senát najvyššieho súdu dospeje k záveru, že „je“ dôvod na zmenu (na odklonenie sa od konštantnej línie rozhodovania). Senát, ktorý dospeje k tomuto záveru, je povinný postúpiť vec veľkému senátu. Na druhej strane ale účelom tohto ustanovenia bezpochyby nie je to, aby bola veľkým senátom posudzovaná správnosť názoru trojčlenného senátu, podľa ktorého „nie je“ dôvod na zmenu doterajších právnych náhľadov a rozhodovacej praxe ustálenej v minulosti prijatím judikátu (alebo stanoviska) publikovaného v Zbierke. Trojčlenný senát, ktorý zastáva tento názor, nie je povinný postúpiť vec veľkému senátu. Samozrejme, pokiaľ ešte v určitej právnej otázke nedošlo k prijatiu (publikovaniu) stanoviska alebo judikátu, prípadne ešte nebolo vydané rozhodnutie veľkého senátu, má povinnosť postúpiť vec veľkému senátu ten trojčlenný senát najvyššieho súdu, ktorý sa mieni názorovo odchýliť (odkloniť) od skoršieho rozhodnutia iného senátu najvyššieho súdu. Ak teda trojčlenný senát zistí, že iný senát zaujal v určitej otázke odlišný názor, ktorý vec prejednávajúci senát nezdieľa, má dve možnosti: I. buď sa stotožní so starším právnym názorom (už ustáleným v praxi na základe publikovaného judikátu, stanoviska alebo na základe rozhodnutia veľkého senátu) a svoje rozhodnutie založí na tomto názore, alebo II. vec postúpi veľkému senátu.

4. Najvyšší súd - R 71/2018
Do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

5. Uznesenie najvyššieho súdu – z 30. marca 2020 sp. zn. 7 Cdo 250/2019
Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nepatria rozhodnutia ústavného súdu.

6. Uznesenie najvyššieho súdu – z 31. marca 2020 sp. zn. 4 Cdo 239/2019
Pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ sa ale nenapĺňa rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky, krajských súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky, ani Európskeho súdu pre ľudské práva (porov. sp. zn. 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 165/2018, 6 Cdo 79/2017, 8 Cdo 102/2017).

7. Uznesenie najvyššieho súdu – z 29. apríla 2020 sp. zn. 6 Cdo 198/2018
Rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky netvoria ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. (pozri R 71/2018).

8. Uznesenie najvyššieho súdu – z 29. apríla 2020 sp. zn. 4 Cdo 102/2019
V súlade s čl. 2 ods. 2, 3 Základných princípov C.s.p. je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie.

9. Rozsudok najvyššieho súdu – z 29. apríla 2020 sp. zn. 4 Cdo 142/2019
Ústavný súd je aj vo vzťahu k veľkému senátu „nadradený súd“, preto jeho judikatúra predstavuje pre všetky rozhodovacie formácie najvyššieho súdu záväzné výkladové usmernenie pri rozhodovaní skutkovo i právne obdobných vecí, teda aj pri posudzovaní možnosti nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka. Najvyšší súd je preto povinný bez ďalšieho procesného postupu precedenčné rozhodnutie ústavného súdu nasledovať, prípadne predniesť seriózne argumenty, ktoré vedú k záveru, že vzhľadom na relevantné skutkové rozdiely, nie je vhodné aplikovať už vyslovený ústavný princíp na prejednávanú vec alebo v celkom výnimočných prípadoch sa môže od ratio decidenti nálezu ústavného súdu odchýliť a predložiť pre tento postup konkurujúce úvahy.

10. Uznesenie najvyššieho súdu z 27. mája 2020 sp. zn. 4 Cdo 7/2020
Pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ sa ale nenapĺňa rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky, krajských súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky, ani Európskeho súdu pre ľudské práva (3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 165/2018, 6 Cdo 79/2017, 8 Cdo 102/2017).




  František Sedlačko, 24. 06. 2020 v 16:16 - AD Rafael Schwarz

Veľmi pekne zhrnuté. V postate niet čo dodať.

Snáď len aktuálne uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR zo dňa 28.4.2020 sp. zn. 1VCdo 3/20019 (ods. 16):

"Veľký senát z obsahu spisu zistil, že už pred postúpením veci existovali na nastolenú právnu otázku v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozdielne právne názory, ktoré na jednej strane predstavovalo rozhodnutie sp. zn. 6 MCdo 18/2011 a na druhej strane rozhodnutia sp. zn. 4 Cdo 110/2011, 7 MCdo 1/2011, 2 Cdo 8/2007 a 3 Cdo 343/2014. Ide o prípad, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne a kedy je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) C.s.p.

V takomto prípade má prejednávajúci senát možnosť buď sa prikloniť k právnemu názoru, ktorý bol vyslovený v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 18/2011 alebo za správny bude považovať právny názor prijatý v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 110/2011, 7 MCdo 1/2011, 2 Cdo 8/2007 a 3 Cdo 343/2014. Vec prejednávajúci senát v rámci prípustnosti dovolania podľa tohto zákonného ustanovenia inú možnosť nemá. Veľký senát dospel preto k záveru, že v danom prípade nemal senát 6C splnené podmienky na postúpenie veci podľa § 48 ods. 1 C.s.p.".

  František Sedlačko, 02. 07. 2020 v 11:41 - ÚS SR k prípustnosti dovolania a k vymedzeniu dovolacích dôvodov

Dovolím si poukázať na aktuálny nález ÚS SR zo dňa 9.6.2020 sp.zn. I. ÚS 51/2020 (dostupný na webe ÚS SR).

Z hľadiska teórie a praxe civilného procesného práva je to veľmi zaujímavé a podnetné čítanie. Chcel som pôvodne vytiahnuť pre Lexforum nejakú trefnú právnu vetu, ale je tam toho (dobrého) príliš veľa :-)

Rozhodne stojí za prečítanie všetko počnúc odsekom 51 a v prípade hlbšieho záujmu aj všetko pred týmto odsekom.

  František Sedlačko, 02. 07. 2020 v 16:25 - Rozdiel medzi skutkovou a právnou otázkou

Keďže § 421 ods. 1 CSP podmieňuje prípustnosť dovolania riešením právnej otázky, vyskytuje sa v praxi NS SR značné množstvo uznesení o odmietnutí dovolania z dôvodu, že dovolateľom vymedzená otázka je skutková, resp. že nejde o právnu otázku.

V danej súvislosti možno aktuálne poukázať na pomerne ilustratívny nález Ústavného súdu ČR zo dňa 27.4.2020 sp. zn. II. ÚS 664/19 (ods. 20):

"Na nejednoznačnost rozhraničení mezi skutkovými a právními otázkami reaguje judikatura Evropského soudu pro lidská práva (dále jen "ESLP"), podle které nemohou být účastníci řízení sankcionováni, pokud mají v dobré víře za to, že platně otevřeli otázku (zásadního) právního významu [srov. rozsudek ESLP ze dne 12. 10. 2010 ve věci Adamíček proti České republice, č. 35836/05]. Ústavní soud proto zdůrazňuje, že při rozlišování právních a skutkových námitek je třeba v případě pochybností postupovat ve prospěch dovolatele. Odmítnutí dovolání z důvodu, že uplatněné námitky postrádají charakter právní otázky, je možné pouze v případech, kdy je tato skutečnost zcela jednoznačná; závěr soudu o skutkové povaze uplatněné námitky musí být nadto řádně odůvodněn.".

  Rafael Schwarz, 02. 07. 2020 v 16:29 - Dobrého príliš veľa pre koho?

Zásada uplatňovaná v právnych štátoch: advokát je so stranou, notár je medzi stranami a súd je nad stranami. Sú právne názory ÚS SR vyjadrené v náleze ÚS SR z 9. júna 2020 sp. zn. I. ÚS 51/2020 (v plnom rozsahu) názorom súdu, ktorý stojí nad stranami? Nie je skôr, hlavne čo do oboch obiter dictum, názorom "so stranou"?

  Rafael Schwarz, 02. 07. 2020 v 16:44 - Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, judikatúra a aplikácia § 48 C.s.p.

Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať aj rozhodovaciu prax ÚS SR, ESĽP a SD EÚ (uznesenie NS SR z 29. apríla 2020 sp. zn. 4 Cdo 102/2019).

Rozhodovacia prax sa vytvára na podklade stáleho, opakujúceho sa rozhodovania niektorého súdu o určitých otázkach; rozhodovacou praxou dovolacieho súdu je prax súdu, ktorý rozhoduje o dovolaní. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu sa navonok prejavuje v jeho judikatúre.

Judikatúrou sa rozumejú rozhodnutia konkrétneho súdu. Tie najvýznamnejšie z nich, ktoré vyjadrujú zásadné právne úvahy súdu a jeho zovšeobecňujúce závery významné aj v ďalších obdobných veciach, sa zvyknú označovať ako judikát.

Judikatúru ESĽP predstavujú rozhodnutia ESĽP.

Judikatúru ÚS SR predstavujú rozhodnutia ÚS SR. I keď ÚS SR rozhoduje sčasti pod vplyvom, na podklade, alebo „pod tlakom“ záverov, ktoré sú obsiahnuté v rozhodnutiach ESĽP, rozhodnutia ESĽP nie sú rozhodnutiami ÚS SR. Právne závery ESĽP sa v rozhodnutiach ÚS SR prejavia až v obsahu rozhodnutí ÚS SR.

Judikatúru NS SR predstavujú rozhodnutia NS SR, nie však rozhodnutia ESĽP alebo ÚS SR. Tým, samozrejme, nie je spochybnená skutočnosť, že judikatúra NS SR sa výrazne formuje, resp. zreteľne rozvíja (postupne vytvára) aj na podklade záverov vyjadrených v rozhodnutiach ESĽP a ÚS SR. Inými slovami: judikatúru NS SR netvorí (nemôže tvoriť priamo) rozhodnutie ESĽP alebo ÚS SR, ale až rozhodnutie, ktorým NS SR „pretaví“ právne názory ESĽP alebo ÚS SR do podoby vyjadrenej vo svojom právnom závere.

Nejednotnosť rozhodovania je prirodzenou súčasťou justičného systému. Rozhodovanie všetkých súdov ale má byť bezpochyby zacielené na ustálenie ich rozhodovacej praxe tak, aby v skutkovo a právne obdobných veciach rozhodovali rovnako. S tým je nevyhnutne spojený proces dotvárania a zmeny judikatúry súdov. Judikatúra nevyhnutne podlieha zmenám, pre jej zmenu ale musia nevyhnutne platiť určité pravidlá. Pravidlá, za ktorých môže a má dochádzať k zmene judikatúry a k zjednocovaniu rozhodovania (ustaľovaniu súdnej praxe) sa musia uplatňovať tak zo strany ÚS SR, ako aj zo strany NS SR.

Otázka (i)

Sú pravidlá zjednocovania rozhodovania súdmi vždy dôsledne zachovávané?

Rozhodnutie ÚS SR z 10. februára 2010 sp. zn. I. ÚS 50/2010

ÚS SR k otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov poukázal na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. ...Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa ( § 129 a nasl. OZ). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.

Rozsudok NS SR z 26. januára 2017 sp. zn. 3 Cdo 223/2016

Na rovnakom právnom náhľade na možnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od toho, kto nie je (nebol) jej vlastníkom, zotrváva aj odborná právnická literatúra, v ktorej sa uvádza napríklad to, že „vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého OZ de lega lata možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla (pozri napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa § 486 OZ) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje“ (viď publikáciu Občiansky zákonník II., Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., Nakladatelství C. H. Beck, 2015, str. 2087).

Rozsudok NS SR z 28. júna 2017 sp. zn. 3 Cdo 115/2016

Prijatie právneho názoru, v zmysle ktorého pri nadobúdaní vlastníckeho práva prevádzanej nehnuteľnosti má právotvorný účinok sama dobrá viera (bez ohľadu na dĺžku doby, po ktorú trvala) nadobúdateľa v to, že kupuje od vlastníka a že zápis vlastníctva v katastri nehnuteľnosti zodpovedá právnemu stavu, by viedlo k obsoletnosti (nepoužiteľnosti, nepotrebnosti, zbytočnosti) tých ustanovení právneho poriadku SR o vydržaní, ktoré právnu relevanciu priznávajú (až) dobrej viere pretrvávajúcej po stanovenú (vydržaciu) dobu. Tento názor by [bez adekvátneho legislatívneho podkladu, na nevyhnutnosť ktorého poukazuje aj odborná právnická literatúra] negoval dosiaľ platnú a účinnú hmotnoprávnu úpravu a bez ďalšieho by povyšoval dobrú vieru (dobromyseľnosť) nadobúdateľa nad už spomenutú zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet. Práve so zreteľom na princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania súdov – by k zmene náhľadu na tak významnú zásadu súkromného práva nemalo dôjsť bez primeraného legislatívneho vyjadrenia, teda len na základe „nového“ (opačného) výkladu doterajších ustanovení právneho poriadku, ktorý by podal súd v niektorej individuálnej veci.

Uznesenie NS SR z 27. júna 2019 sp. zn. 4 Cdo 102/2017

Otázka nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa dlhodobo rezonuje v našej právnej teórii aj právnej (súdnej) praxi, preto najvyšší súd konštatuje, že názory na túto otázku sa vyvíjali rôznym spôsobom tak v tunajšom právnom prostredí a rovnako napr. v Českej republike, kde platila obdobná právna úprava. Najskôr sa vyskytovali názory o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka (m. m. I. ÚS 50/2010), neskôr sa p r e s a d i l právny názor, že súdy majú chrániť „vlastnícke právo” k nehnuteľnosti nadobudnutej aj od nevlastníka, a to na základe dobrej viery nadobúdateľov vychádzajúcej najmä (ale nielen) z katastrálnej evidencie a zákonom upraveného riadneho titulu, teda ako dôsledok aplikácie princípu legitímneho očakávania, právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a majetku (m. m. nálezy ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017). Pre účely tohto rozhodnutia je preto možné v stručnosti parafrázovať kľúčové východiská a závery, ktoré ÚS SR vo vzťahu k predmetnej problematike zatiaľ k o n z i s t e n t n e zastáva. Ochrana dobrej viery, chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, je jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery v úkony ďalších osôb pri celom sociálnom styku s nimi a právnej istoty, odvíjajúce sa od princípu právneho štátu.

Uznesenie ÚS SR z 26. mája 2020 sp. zn. II. ÚS 223/2020 (rozhodnutie ÚS SR o sťažnosti proti uzneseniu NS SR z 27. júna 2019 sp. zn. 4 Cdo 102/2017)

K záveru NS SR, že sa (v rozhodovacej praxi ÚS SR) p r e s a d i l ním prezentovaný názor, ktorý v takýchto prípadoch ÚS SR k o n z i s t e n t n e judikuje, ÚS SR konštatuje, že NS SR ako príklady takejto konštantnej judikatúry ÚS SR uviedol len rozhodnutia jedného senátu ÚS SR, ktorý sa odchýlil od predchádzajúcej judikatúry ÚS SR bez toho, aby vec predložil plénu ÚS SR na zjednotenie odchylných názorov, preto (ÚS SR) nezdieľa názor, že ide o konštantnú judikatúru, ktorou bola prelomená zásada tzv. nemo plus iuris vo všeobecnosti. Zároveň si ÚS SR uvedomuje, že život je pestrý a prináša aj prípady, keď nie je možné v záujme zachovania, resp. nachádzania spravodlivosti uplatňovať a aplikovať zásady mechanicky, preto je vôbec otázne, či na danú problematiku bude možné formulovať jednoznačné stanovisko aplikovateľné na každý prípad, pretože každý prípad má svoje špecifiká. Každopádne by k tomuto malo dôjsť riadne na pôde pléna ÚS SR.

Otázka (ii)

Rozhodnutie II. ÚS 223/2020 naznačuje, že uvedená názorová nejednotnosť jeho rozhodovania mala byť na pôde samotného ÚS SR prekonaná plénom ÚS SR. Neplatí obdobne, že zjednotenie názorov senátov NS SR v otázke možnosti nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka malo byť dosiahnuté postupom podľa § 48 C.s.p. ?

Úloha veľkého senátu

Ak senát NS SR pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu NS SR, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu ( § 48 ods. 1 veta prvá C.s.p.). Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty NS SR záväzný ( §48 ods. 3 veta prvá C.s.p.).

V praxi sa môže stať, že po rozhodnutí ESĽP alebo ÚS SR zásadnej povahy sa jeden zo senátov NS SR rozhodne právne závery ESĽP alebo ÚS SR bezvýhradne nasledovať, iný senát NS SR si ale tieto závery vysvetlí inak. Výsledok je, že aj po rozhodnutí ESĽP alebo ÚS SR pretrváva názorová nejednotnosť senátov NS SR, ktorá nebola odstránená záväzným spôsobom. A práve to (záväzné prekonávanie rozdielnosti rozhodovania senátmi NS SR) je úlohou veľkého senátu, práve na to bolo do C.s.p. zaradené ustanovenie § 48.

V rozhodovacej praxi NS SR sa v súvislosti s riešením otázok týkajúcich sa problematiky nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od nevlastníka vyskytol názor (pozri rozhodnutie NS SR z 29. apríla 2020 sp. zn. 4 Cdo 142/2019), že ÚS SR je aj vo vzťahu k veľkému senátu „nadradený súd“, preto jeho judikatúra predstavuje pre všetky rozhodovacie formácie NS SR záväzné výkladové usmernenie pri rozhodovaní skutkovo i právne obdobných vecí, teda aj pri posudzovaní možnosti nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka. NS SR je preto povinný b e z ď a l š i e h o p r o c e s n é h o p o s t u p u precedenčné rozhodnutie ÚS SR nasledovať, prípadne predniesť seriózne argumenty, ktoré vedú k záveru, že vzhľadom na relevantné skutkové rozdiely, nie je vhodné aplikovať už vyslovený ústavný princíp na prejednávanú vec alebo v celkom výnimočných prípadoch sa môže od ratio decidenti nálezu ÚS SR odchýliť a predložiť pre tento postup konkurujúce úvahy.

Nespochybniteľným je, že ÚS SR je oprávnený zrušiť rozhodnutie NS SR. Voči názoru o tom, že pre NS SR sú výkladové usmernenia ÚS SR v skutkovo a právne obdobných veciach záväzné do tej miery, že NS SR je povinný „bez ďalšieho procesného postupu precedenčné rozhodnutie ÚS SR nasledovať“, možno mať ale výhrady. To preto, lebo § 48 ods. 1 C.s.p. záväzným spôsobom upravuje nevyhnutnosť osobitného procesného postupu toho trojčlenného senátu NS SR, ktorý sa hodlá odchýliť od už skôr vysloveného právneho záveru iného senátu NS SR.

Príklad

ÚS SR prijal právny záver o tom, že podmienky prípustnosti dovolania pre nesprávne právne posúdenie sú v kontexte stanoveného majetkového cenzu ( § 422 ods. 1 C.s.p.) naviazané na spor, resp. jeho predmet, a nie na konkrétnu stranu v spore (nález ÚS SR z 28. januára 2020 sp. zn. I. ÚS 382/2019). Toto rozhodnutie ÚS SR je založené na právnom závere odlišnom od záverov vyjadrených v judikáte NS SR (R 29/2019), v zmysle ktorého sa znížený majetkový cenzus ( § 422 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) v spotrebiteľskom spore uplatní iba vtedy, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ. Rozhodnutí, v ktorých NS SR postupoval v súlade s judikátom R 29/2019, je veľké množstvo.

I keď má tento nález ÚS SR zásadnú povahu, nie je rozhodnutím NS SR a nepredstavuje judikatúru NS SR ani súčasť „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Ten senát NS SR, ktorý pri svojom skoršom rozhodovaní zastával názor zodpovedajúci záverom vyjadreným v judikáte R 29/2019 a má v tej istej veci opätovne rozhodnúť po zrušení jeho rozhodnutia nálezom ÚS SR, je bezpochyby viazaný právnym záverom ÚS SR, ktorý bol vyjadrený v zrušujúcom náleze. Vzťahuje sa naň tzv. kasačná záväznosť. A čo iný senát, ktorý dosiaľ v iných veciach rozhodoval v súlade s judikátom R 29/2019? Na neho dopadá tzv. precedenčná záväznosť, ktorá predstavuje istú možnosť nereflektovať právne závery obsiahnuté v uvedenom náleze ÚS SR. Tento iný senát má vtedy možnosť v dobrej viere predostrieť vo svojom rozhodnutí konkurujúce úvahy a viesť so závermi nálezu ÚS SR právny dialóg. Môže teda naďalej zotrvať na záveroch zodpovedajúcich judikátu R 29/2019, môže ale dospieť aj k záverom zhodným s názorom vyjadreným v uvedenom náleze. Tak či onak, v oboch prípadoch sa nevyhnutne odkláňa od skoršieho názoru niektorého zo senátov NS SR.

Otázka (iii)

Nenastala v uvedenom prípade situácia, s ktorou § 48 ods. 1 C.s.p. spája povinnosť trojčlenného senátu NS SR postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu?

Poznámka

V publikácii „Judikatura a právní argumentace, Michal Bobek, Zdeněk Kúhn a kol, Auditorium, Praha, 2013 sa na str. 130 uvádza, že „judikatura NS nutí velký senát, aby nesouladnou judikaturu sjednocoval velký senát kolegia i přesto, že se k otázce vyslovilzávazně ÚS“.

  Rafael Schwarz, 02. 07. 2020 v 16:48 - Ad: (dobrého) príliš veľa

Je názor, ktorý zaujal ÚS SR v náleze ÚS SR z 9. júna 2020 sp. zn. I. ÚS 51/2020 názorom celého ÚS SR?

  Vladislav Pečík, 03. 07. 2020 v 12:39 - Vladislav Pečík

"Rozhodnutia najvyššieho súdu jednak nie sú systematicky nikde usporiadané
a publikované, a preto ich znalosť je často len otázkou náhody"

nuž vidno, že dvaja z troch sudcov v I. senáte, ktorý tento nález I. ÚS 51/2020 prijali, boli advokáti a majú svoju skúsenosť s (ne)možnosťou reálneho vyhľadávania judikatúry na stránke Najvyššieho súdu.


  Juraj Gyarfas, 05. 07. 2020 v 20:17 - I. ÚS 51/2020

Feri má pravdu, že v tomto rozhodnutí je toho veľmi veľa - predsa si dovolím pár viet citovať, aby sa k tomu v budúcnosti a dalo ľahšie vrátiť:

"Ústavný súd uvádza, že zmyslom dovolania je okrem eliminovania zmätočných rozhodnutí ( § 420 v spojení s § 431 CSP) vytvárať jednotnú rozhodovaciu prax týkajúcu sa zásadných právnych otázok ( § 421 v spojení s § 432 CSP). Dovolatelia, ako aj širšia právnická obec očakáva odpovede na tieto otázky. Od najvyššieho súdu sa preto pri posudzovaní prípustnosti dovolania podaného podľa § 421 CSP oprávnene očakáva citlivý a dôsledný prístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie rozhodnutia nielen z formálneho hľadiska, ale aj reálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu otázku zásadného významu. Len tak je možné naplniť cieľ dovolania, ktorým je riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry, čo sú podstatné prvky napĺňania princípu právnej istoty. Naplnením tejto funkcie plní dovolanie aj celospoločenskú úlohu (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1346).

...

Ústavný súd v tejto súvislosti na okraj ako obiter dictum uvádza svoj názor na
výklad pojmu „vyriešená právna otázka“. Pojem „vyriešená právna otázka“ nemožno vnímať ako „už raz riešená otázka“, ale ako „otázka vyriešená ustálene“, teda že ohľadom právnej otázky existuje ustálená prax dovolacieho súdu. Inak by bol prístup na dovolací súd oklieštený a dovolanie by nebolo prípustné ani v prípade, ak by sa dovolací súd určitou právnou otázkou už raz (jediný raz) zaoberal. Dovolací súd by potom nemohol rozvíjať a zjednocovať judikatúru všeobecných súdov, a tak napĺňať poslanie dovolania ani plniť
svoju úlohu najvyššej súdnej autority.

...

Ústavný súd sa však nestotožňuje s názorom, že dve nepublikované rozhodnutia môžu predstavovať otázku vyriešenú, teda otázku, ohľadom ktorej existuje ustálená rozhodovacia prax. Uvedený výklad zároveň vytvára najvyššiemu súdu priestor v týchto prípadoch (ak existujú dve rozhodnutia najvyššieho súdu) dovolanie vecne prejednať a prípadne sa od doterajšej praxe dovolacieho súdu odchýliť a vysloviť vlastný názor. Pokiaľ by však dve nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu predstavovali ustálenú prax, dovolaciemu súdu by neostávalo nič iné, iba dovolanie pre neprípustnosť odmietnuť [pokiaľ nie je daná prípustnosť podľa § 421 písm. a) alebo c)], a to aj v prípade, ak má na právnu otázku konajúci senát odlišný názor. ... Ak aj najvyšší súd mieni pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu začleniť aj v príslušnej zbierke nepublikované rozhodnutia, musí byť rozhodovacia činnosť senátov najvyššieho súdu skutočne opakujúca sa. Len tak sa naplní záver, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú. Tomu, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú (a teda opakujúcu sa), by ďalej malo nasvedčovať to, že tieto nepublikované rozhodnutia sú verejne dostupné a ľahko dohľadateľné (najmä prostredníctvom internetu) aj pri bežnej lustrácii medzi rozhodnutiami najvyššieho súdu k danej právnej otázke, keďže ich je opakujúce sa množstvo. Ak by však takéto nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu neboli takto verejne dostupné a dohľadateľné, nemožno ich považovať za ustálenú prax dovolacieho súdu. Ustálená prax musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší súd), ale aj navonok (vo vzťahu k verejnosti). Ak teda najvyšší súd považuje určitý právny názor za ustálený, mohlo by to byť pre najvyšší súd impulzom na jeho publikáciu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Tým sa zároveň odstráni neistota týkajúca sa toho, či ide o právnu otázku v praxi dovolacieho súdu vyriešenú alebo nie.

...

Povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania, a tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom. Dovolací súd však nie je vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju aj sám. Najvyšší súd nemôže byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP oprel prípustnosť dovolania dovolateľ. Situácia dovolateľa sa totiž môže v priebehu dovolacieho konania meniť. Napríklad ak dovolateľ tvrdí, že právna otázka ešte nebola na dovolacom súde riešená a medzičasom k jej vyriešeniu došlo. V tomto prípade sa prípustnosť dovolania zmení počas konania. Dokonca treba pripustiť aj to, že dovolateľ vymedzí prípustnosť eventuálne, pokiaľ má pochybnosť o tom, ako interpretovať pojem „ustálená rozhodovacia prax“. Dovolanie tak bude prípustné aj vtedy, ak napríklad dovolateľ prípustnosť odôvodnil odklonom od ustálenej praxe najvyššieho súdu [ § 421 ods. 1 písm. c) CSP], no najvyšší súd zistí, že v skutočnosti nejde o odklon, ale o nejednotnosť takejto praxe [ § 421 ods. 1 písm. c) CSP]. Tiež nemožno akceptovať taký výklad, že najvyšší súd by nemohol pri posúdení prípustnosti dovolania zohľadňovať tie svoje stanoviská a rozhodnutia, ktoré dovolateľ neoznačil. Rozhodnutia najvyššieho súdu jednak nie sú systematicky nikde usporiadané a publikované, a preto ich znalosť je často len otázkou náhody. Situácia je o to náročnejšia, ak najvyšší súd vo svojej judikatúre (sp. zn. 3 Cdo 6/2017) pripúšťa, aby sa za ustálenú rozhodovaciu prax považovali aj nepublikované rozhodnutia, alebo dokonca aj jednotlivé, dosiaľ nepublikované rozhodnutia, pokiaľ neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali [pozri Gešková, K. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 158/2017 (Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a/ako otázka zásadného právneho významu), Súkromné právo 4/2018, s. 172].
"

  Rafael Schwarz, 13. 07. 2020 v 07:41 - Zopár otázok k nálezu I. ÚS 51/2020

1. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci NS SR, nie do právomoci ÚS SR (I. ÚS 85/2019). ÚS SR rešpektuje kompetenciu NS SR ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť dovolania (m. m. II. ÚS 398/09). ÚS SR rešpektuje výklad a aplikáciu ustanovení civilných procesných kódexov upravujúcich dovolacie dôvody tak, ako si ich nastaví NS SR (II. ÚS 436/2017, II. ÚS 465/2017, II. ÚS 513/2017).

2. Nejednotnosť judikatúry NS SR a ÚS SR a hľadanie pravidla, ku ktorému rozhodnutiu sa prikloniť, je preto potrebné vnímať v kontexte rozdielnej úlohy NS SR, ktorý sa nachádza na vrchole sústavy všeobecných súdov a úlohy ÚS SR, ktorý stojí mimo tejto sústavy a ktorému prislúcha ochrana ústavnosti. ÚS SR totiž v konaniach o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb posudzuje iba ústavnú udržateľnosť napadnutých rozhodnutí, t. j. jeho úlohou nie je skúmať správnosť výkladu právnych noriem, ktorá prislúcha všeobecným súdom, pričom zjednocovanie výkladu právnych noriem je úlohou NS SR [Čentík, T.: Diskrepancia judikatúry NS SR a ÚS SR (https://www.ulpianus.sk)].

3. Právna otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. už bola riešená senátmi NS SR a tie sa na jej riešení názorovo zhodli. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že odvolací súd sa neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, dovolanie odmietne ako neprípustné. Pokiaľ ale k dovolateľom tvrdenému odklonu došlo, konštatuje, že dovolanie je prípustné. Vtedy pristúpi k meritórnemu dovolaciemu prieskumu, v rámci ktorého napadnuté rozhodnutie zruší (ak má za to, že dovolanie je dôvodné), jeho dovolací prieskum môže ale vyústiť aj do názoru, že dovolanie nie je dôvodné, lebo odvolací súd rozhodol správne, pokiaľ sa odklonil od už prekonanej rozhodovacej praxe; ak sa v takom prípade medzičasom neustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu (napríklad prijatím stanoviska alebo judikátu, prípadne rozhodnutím veľkého senátu), otvára sa pre tento dovolací senát cesta k aplikácii § 48 C. s. p. (k postúpeniu veci veľkému senátu), lebo ním zastávaný („nový“) názor sa dostáva do rozporu s právnymi názormi už skôr vyjadrenými v rozhodnutiach iných senátov NS SR.

4. Ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. viaže prípustnosť dovolania na otázku, „ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že právna otázka už bola vyriešená, dovolanie odmietne ako neprípustné. Pokiaľ ale táto otázka ešte nebola vyriešená, pristúpi k meritórnemu dovolaciemu prieskumu, v ktorom môže konštatovať buď dôvodnosť dovolania (nestotožní sa s riešením právnej otázky odvolacím súdom, a preto napadnuté rozhodnutie zruší), alebo nedôvodnosť dovolania (stotožní sa s právnymi závermi odvolacieho súdu a dovolanie zamietne).

5. Právnou otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p., je otázka, ktorá už bola senátmi NS SR riešená (aspoň v dvoch rozhodnutiach), tie sa ale na jej riešení nezhodli a nejednotnosť ich rozhodovania nebola v čase podania dovolania prekonaná. Ak sa v dovolacom konaní zistí, že dovolateľ nedôvodne namieta existenciu protichodných rozhodnutí, NS SR konštatuje neprípustnosť dovolania a dovolanie odmietne. Ak ale odvolací súd založil svoje rozhodnutie na riešení právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom riešená rozdielne, je dovolanie prípustné. Senát, ktorý má v takom prípade uskutočniť meritórny dovolací prieskum a rozhodnúť o dovolaní, má možnosť prikloniť sa k záverom jedného z opačných rozhodnutí (a tým sa zároveň odkloniť od záverov druhého rozhodnutia), môže sa ale názorovo odkloniť od oboch navzájom protichodných rozhodnutí a prísť s riešením danej právnej otázky ešte iným („tretím“). Tak či onak, úvahy tohto senátu by zrejme mali vyústiť do postupu v zmysle § 48 C. s. p. Názor, že trojčlenný senát má v prípade dvoch kolidujúcich rozhodnutí len možnosť prikloniť sa k právnemu názoru jedného zo senátov, resp. že nemá možnosť a povinnosť postúpiť vec veľkému senátu (uznesenie NS SR 28. apríla 2020 sp. zn. 1 VCdo 3/2019), nevedie k odstráneniu nejednotnosti rozhodovania senátov NS SR. Právne záväzným spôsobom ( § 48 ods. 3 veta prvá C. s. p.) môže túto nejednotnosť odstrániť iba rozhodnutie veľkého senátu. Riešenie dovtedy dovolacím súdom nejednotne rozhodovanej právnej otázky, ktoré vo svojom rozhodnutí zvolí veľký senát, sa tak z režimu § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p. „presunie“ do režimu § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p.

K nálezu ÚS SR z 9. júna 2020 sp. zn. I. ÚS 51/2020 (ďalej len NÁLEZ“)

6. NÁLEZ sa v bode 52. (ako obiter dictum) podáva výklad toho, kedy sa podľa neho otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p.) stáva otázkou „vyriešenou. Dospieva k záveru, že musí ísť o otázku riešenú vo viacerých, navzájom súladných rozhodnutiach, ktoré sú navyše dostupné verejnosti. Možno s tým súhlasiť? „Vyriešenou“ ( § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p.) sa určitá právna otázka stáva vtedy, keď ju dovolací senát skutočne vyriešil (nestačí, keď ju v rozhodnutí len spomenul). Ak niektorý dovolací senát právnu otázku vo svojom rozhodnutí vyriešil, treba mať za to, že ju vyriešil NS SR ako taký (to, samozrejme ešte neznamená, že ju vyriešil „raz a navždy“, bez možnosti korektúry, resp. iného budúceho riešenia a zmeny judikatúry). Vyriešenou sa právna otázka stáva už jej vyriešením čo aj len v jednom jedinom rozhodnutí, teda nie až vtedy, keď je vyriešená vo viacerých rozhodnutiach dovolacieho súdu a dokonca súladným spôsobom, t.j. zhodne. Samozrejme, nežiadúca, avšak v praxi nie celkom vylúčená je možnosť, že po istú dobu budú popri sebe súbežne existovať aj tri navzájom protichodné rozhodnutia NS SR, ktoré rozdielne riešia tú istú právnu otázku. Je v takom prípade možné konštatovať, že táto právna otázka ešte nebola dovolacím súdom vyriešená ( § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p.)? Nešlo by vtedy skôr o prípad, na ktorý sa vzťahuje § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p.? Tým, pravda, nie je dotknutá otázka správnosti týchto protichodných rozhodnutí, ani otázka potreby použitia zákonom stanovených prostriedkov na odstránenie nejednotnosti rozhodovania NS SR.

7. Dôvody prípustnosti dovolania sú v ustanovení § 421 ods. 1 C. s. p. stanovené taxatívne (uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo/129/2017); extenzívny výklad ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. je neprípustný (rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1VCdo/1/2019). NÁLEZ je ale, na rozdiel od toho, založený na závere, že pojem „vyriešená právna otázka“ nemožno vnímať ako „už raz riešená otázka“, ale ako „otázka vyriešená ustálene“, teda že ohľadom právnej otázky existuje ustálená prax dovolacieho súdu. NÁLEZ naznačuje, že inak by bol prístup na dovolací súd oklieštený a dovolanie by nebolo prípustné ani v prípade, ak by sa dovolací súd určitou právnou otázkou už raz (jediný raz) zaoberal. Ide alebo nejde zo strany ÚS SR o extenzívny výklad ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p.? Nerozširuje sa ním nad rámec zákona zmysel textu „otázka, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“, keď ním NÁLEZ rozumie text „otázka, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená viacerými súladnými a verejne dostupnými rozhodnutiami“? Úvahy ÚS SR pritom nezohľadňujú, že prístup na dovolací súd zostáva procesným stranám zachovaný (teda sa neokliešťuje) v prípade názoru, podľa ktorého „vyriešenou právnou otázkou“ v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. je aj právna otázka vyriešená v „jedinom“ rozhodnutí. Tento názor (t.j. že vyriešiť môže určitú otázku aj len jedno rozhodnutie) nebráni NS SR rozvíjať a zjednocovať judikatúru všeobecných súdov a ani konkrétnemu dovolateľovi neukracuje jeho procesnú možnosť domôcť sa nápravy v dovolacom konaní. Ide o to, že strana, ktorá sa nestotožňuje so závermi napadnutého rozhodnutia a tvrdí, že odvolací súd sa n e m a l odkloniť od „jediného“ (podľa názoru strany vecne správneho) rozhodnutia dovolacieho súdu riešiaceho danú otázku, má možnosť podať dovolanie a v ňom namietať nesprávnosť odklonu odvolacieho súdu ( § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p.); trojčlenný senát, ktorý bude posudzovať prípustnosť jej dovolania, sa potom môže stotožniť so závermi tohto „jediného“ rozhodnutia NS SR, ale tiež s týmto rozhodnutím nesúhlasiť a vec vtedy postúpiť veľkému senátu ( § 48 C. s. p.). Ak sa ale strana nestotožňuje so závermi odvolacieho súdu a tvrdí, že odvolací súd sa m a l odkloniť sa od „jediného“ (podľa názoru strany vecne nesprávneho) rozhodnutia dovolacieho súdu, avšak sa od tohto „jediného“ rozhodnutia neodklonil, nachádza sa v tej istej situácii, v akej by bola, keby danú otázku riešilo nie „jediné“ rozhodnutie, ale viacero súladných rozhodnutí.

8. Z NÁLEZU je zrejmý náznak toho, že ÚS SR považuje nepublikované rozhodnutia NS SR za súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe až vtedy, keď sú verejne dostupné a ľahko dohľadateľné (najmä prostredníctvom internetu) aj pri bežnej lustrácii medzi rozhodnutiami NS SR k danej právnej otázke. Nespochybniteľným faktom ale pri tom je, že ak senáty dovolacieho súdu v skutkovo a právne obdobných prípadoch už zhodne riešili relevantné otázky, vytvorili ustálenú rozhodovacia prax dovolacieho súdu, ktorá tu jednoducho reálne, objektívne a nespochybniteľne existuje bez ohľadu na to, či o nej verejnosť má alebo nemá vedomosť. Pokiaľ ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu existuje, nemôže na tom nič zmeniť to, že je v niektorých prípadoch ťažké oboznámiť sa s ňou. Ak má dovolateľ (advokát, ktorý ho zastupuje) ťažkosti zistiť, či pri riešení niektorej otázky existuje ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu ( § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p.) alebo či určitá otázka už bola dovolacím súdom vyriešená ( § 421 ods. 1 písm. b) C.s.p.) alebo či je niektorá otázka rozhodovania rozdielne ( § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p.), nemusí byť vždy na vine iba NS SR. Tým, samozrejme, nie je dotknutá povinnosť NS SR prijať efektívne opatrenia, aby ustálená prax bola zrejmá nielen dovnútra (aby o nej vedel NS SR), ale aj navonok (vo vzťahu k verejnosti).

9. NÁLEZ naznačuje, že situácia dovolateľa (čo do prípustnosti jeho dovolania) sa v priebehu dovolacieho konania môže zmeniť. S týmto názorom ÚS SR [resp. názorom Geškovej, K. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 158/2017 (Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a/ako otázka zásadného právneho významu), Súkromné právo 4/2018, s. 172] nemožno súhlasiť. NS SR skúma v prvom rade prípustnosť dovolania a až následne (ak je dovolanie prípustné) dôvodnosť dovolania. Vždy spätne, po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním, pri tom posudzuje, či v konaní (ne)došlo k niektorej zo závažných procesných vád taxatívne vymenovaných v § 420 C. s. p. alebo či dovolaním napadnuté rozhodnutie spočíva na (ne)správnom právnom posúdení veci. NS SR už opakovane vyslovil záver, že právne účinky dovolania nastávajú podaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku, preto prípustnosť dovolania treba posudzovať podľa stavu v čase jeho podania (uznesenia NS SR 5 Cdo 113/2017, 1Cdo/183/2018, 4Cdo/24/2018, 3Cdo/94/2019, 8Cdo/268/2019); zmienka o tom je aj v R 16/2018. NÁLEZ uvádza čosi iné. Môže sa naozaj situácia dovolateľa (čo do ním už podaného dovolania) v priebehu dovolacieho konania meniť, napríklad vtedy, ak dovolateľ tvrdí, že právna otázka ešte nebola na dovolacom súde riešená a medzičasom k jej vyriešeniu došlo? Zrejme nie. Ak je dovolanie strany prípustné v čase jeho podania napríklad podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. (t.j. preto, že namietaná právna otázka nebola ešte dovolacím súdom vyriešená), zostáva dovolanie prípustným podľa tohto ustanovenia aj naďalej bez ohľadu na to, že medzičasom (resp. následne, ešte pred rozhodnutím o dovolaní tejto strany) došlo k vyriešeniu relevantnej právnej otázky rozhodnutím NS SR v inej veci. A ak je dovolanie v čase jeho podania stranou neprípustné, nemôže sa neskôr stať prípustným. Inými slovami: táto zmena (posun dovolacieho súdu pri riešení niektorej právnej otázky a pri rozhodovaní o nej) nemá význam z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania; význam môže mať v niektorých prípadoch z hľadiska záveru o dôvodnosti dovolania. Natíska sa preto otázka, či názor ÚS SR, podľa ktorého „situácia dovolateľa sa môže v priebehu dovolacieho konania meniť“, smeruje aj k takému názoru, že dovolanie, ktoré bolo v čase jeho podania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) C.s. p. neprípustné (lebo senáty NS SR nerozhodovali danú právnu otázku rozdielne), sa až v priebehu dovolacieho konania stalo (akosi dodatočne) dovolaním prípustným z dôvodu, že medzičasom jeden zo senátov NS SR vydal rozhodnutie, v ktorom prišiel s odlišným riešením tej istej otázky?

10. Podľa bodu 54. NÁLEZU nemožno akceptovať výklad, že NS SR nemôže pri posúdení prípustnosti dovolania zohľadňovať tie svoje stanoviská a rozhodnutia, ktoré dovolateľ neoznačil. Znamená tento názor ÚS SR nový trend a názorový posun ÚS SR? V uznesení z 2. júla 2019 sp. zn. I. ÚS 296/2019, ktorým bola ako zjavne neopodstatnená odmietnutá ústavná sťažnosť smerujúcu proti rozhodnutiu NS z 25. októbra 2018 sp. zn. 1ObdoV 17/2017, ÚS SR totiž ÚS SR nenašiel prvok neústavnosti v konštatovaní NS SR, že jeho úlohou nie je „suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa), z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu týkajúce sa danej problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených. V opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný, bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v C. s. p., ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 C.s.p.

11. NÁLEZ uvádza, že povinnosť dovolateľa vymedziť prípustnosť dovolania podľa § 421 C. s. p. znamená jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu o prípustnosti dovolania, dovolací súd ale nie je viazaný tým, ako dovolateľ vysvetlil prípustnosť dovolania a otázku prípustnosti podaného dovolania rieši sám. Je pravdou, že v ustanoveniach C. s. p. upravujúcich dovolanie je výslovne uvedená iba viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi ( § 440 C. s. p.), znamená to ale zároveň, že jeho viazanosť nemožno vyvodiť z týchto ustanovení C. s. p. aj vo vzťahu k dôvodom prípustnosti dovolania?

12. Malé odbočenie: NS SR už opakovane vo svojich rozhodnutiach uviedol, že podstatnou zmenou oproti právnej úprave účinnej do 30. júna 2016 je, že zákon (t.j. C. s. p.) už nestanovuje povinnosť ani možnosť dovolacieho súdu ex offo skúmať, či v konaní došlo k procesným vadám tejto povahy. Vzhľadom na viazanosť dovolacím dôvodom ( § 440 C. s. p.) sa dovolací súd zameriava výlučne na skúmanie existencie tej vady zmätočnosti, ktorá bola uplatnená v dovolaní. (1 Cdo 127/2012, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 29/2016, 4 Cdo 133/2015, 5 Cdo 467/2014, 6 Cdo 5/2014, 7 Cdo 7/2016, 8 Cdo 5/2017).

13. Späť k § 421 ods. 1 C. s. p.: Tak, ako existuje úzka väzba medzi ustanoveniami § 420 C. s. p. a § 431 C. s. p., existuje rovnako úzka väzba medzi § 421 C. s. p. a § 432 C. s. p. NS SR rozhodnutí z 29. mája 2020 sp. zn. 4 Cdo 191/2019 uviedol, že označenie dôvodu prípustnosti dovolanie je jednou z obligatórnych náležitostí dovolania. Účelom je, aby sa dovolateľ ešte pred podaním dovolania zoznámil s relevantnou judikatúrou dovolacieho súdu a po zoznámení sa s ňou zvážil, či jeho dovolanie má šancu na úspech. To znamená, že dovolateľ je zo zákona povinný nielen uviesť právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne (a vyložiť, v čom spočíva namietaná nesprávnosť), ale tiež konfrontovať túto nesprávnosť s doterajšou rozhodovacou činnosťou dovolacieho súdu. Podľa toho je dovolateľ povinný vymedziť, v čom vidí splnenie predpokladov prípustnosti dovolania; mal by teda uviesť, ktorý z predpokladov vymedzených v § 421 ods. 1 C. s. p. je naplnený a prečo.

14. NÁLEZ akceptuje, že dovolateľ má uviesť, v čom vidí prípustnosť dovolania, neprijateľný je ale podľa NÁLEZU názor, že dovolací súd je viazaný vymedzením prípustnosti dovolania, ktoré podal dovolateľ. Podľa ÚS SR tento názor neakceptovateľne prenáša bremeno právneho posúdenia prípustnosti na dovolateľa. Proti tomuto argumentu ÚS SR by nebolo možné namietať, pokiaľ by dovolacie konanie z pohľadu dovolateľa nebolo typickým advokátskym procesom. V zmysle § 429 ods. 1 C. s. p. musí byť dovolateľ právne zastúpený, a to nie hociktorým právnikom, ale kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom); dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. V uznesení 1VCdo 2/2017 NS SR medziiným uviedol, že cieľom novej právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 bolo vytvoriť procesný filter na zjavne neopodstatnené alebo neprípustné dovolania a zabezpečiť, aby sa NS SR mohol v plnom rozsahu venovať zjednocovaniu rozhodovania všeobecných súdov SR. Pri koncipovaní § 429 ods. 1 C. s. p. sa vychádzalo z presvedčenia, že v osobe advokáta spisujúceho dovolanie sú dané všetky predpoklady pre dosiahnutie cieľov novej právnej úpravy, najmä z hľadiska vytvorenia predpokladov rýchlej a efektívnej nápravy nesprávností procesnoprávnej a hmotnoprávnej povahy pri súčasnom rešpektovaní osobitnej povahy dovolacieho konania, v ktorom oslabenie dispozičného princípu je dané výnimočnou povahou a účelom dovolania. Môžu sa tieto ciele novej právnej úpravy dosiahnuť, pokiaľ advokát zastupujúci dovolateľa podá v dovolaní na desiatkach strán len prehľad o doterajšom konaní a kritiku rozhodnutia odvolacieho súdu bez toho, aby zároveň spôsobom, ktorý je pre neho procesne záväzný, uviedol, ktorý z predpokladov prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) C. s. p. je daný? Zohľadnil NÁLEZ tieto aspekty novej právnej úpravy a mal v plnom rozsahu na zreteli, že dovolanie nie je riadny opravný prostriedok a nepodáva sa v „živej“ veci, účel a predmet dovolacieho konania je zásadne odlišný od prvoinštančného a odvolacieho konania a dovolací súd nie je súdom tretej inštancie? Vyššie už bolo uvedené, že vzhľadom na viazanosť dovolacím dôvodom ( § 440 C. s. p.) sa dovolací súd zameriava výlučne na skúmanie existencie tej vady zmätočnosti ( § 420 C. s. p.), ktorá bola uplatnená v dovolaní. Nie je rovnako obhájiteľný názor, že ustanoveniam novej právnej úpravy dovolania zodpovedá, pokiaľ dovolací súd nad rámec tvrdení dovolateľa týkajúcich sa § 421 ods. 1 C. s. p. neskúma, či dovolanie je prípustné ešte aj (alebo celkom) z iného dôvodu, než ktorý uviedol v dovolaní jeho kvalifikovaný právny zástupca?




  Juraj Gyarfas, 18. 07. 2020 v 22:28 - veľký senát a rozporná judikatúra

Pri existencii rozpornej judikatúry senátov najvyššieho súdu "má prejednávajúci senát možnosť buď sa prikloniť k právnemu názoru, ktorý bol vyslovený v rozhodnutí najvyššiehosúdu sp. zn. 6 MCdo 18/2011 alebo za správny bude považovaťprávny názor prijatý v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 110/2011,7 MCdo 1/2011, 2 Cdo 8/2007 a 3 Cdo 343/2014. Vec prejednávajúci senát v rámci prípustnosti dovolania podľa tohto zákonného ustanovenia inú možnosť nemá. Veľký senát dospelpreto k záveru, že v danom prípade nemal senát 6C splnenépodmienky na postúpenie veci podľa § 48 ods. 1 C. s. p.
NS SR, sp. zn. 1 VCdo 3/2019  

... a trefná glosa: Sedlačko, F. Problematická pôsobnosť veľkéhosenátu Najvyššieho súdu SR. Bulletin slovenskej advokácie, č. 6/2020, s. 11-12. 

  Juraj Gyarfas, 18. 07. 2020 v 22:32 - vymedzenie právnej otázky pri dovolaní podľa § 421

"50. Najvyšší súd uvažoval podľa všetkého tým spôsobom, že dovolateľ vymedzil právnu otázku príliš široko a správne mal vymedziť otázku užšie, precíznejšie ako podmnožinu všeobecnejšieho variantu otázky. Sťažovateľ však na inom mieste právnu otázku spresnil, a tak vymedzil užšie, v podstate podľa predstáv najvyššieho súdu. Je nutné podotknúť, že aj širší variant otázky je stále zmysluplný, umožňujúci prípustnosť dovolania. Dovolanie sa dalo určite napísať aj lepšie, ale sťažovateľ nebol so svojím vymedzením právnej otázky takpovediac „mimo“ veci. 

51. Podľa názoru ústavného súdu nie je správne, ak sa najvyšší súd zameria len na jednu vetu, ktorú dovolateľ prípadne v dovolaní označí ako právnu otázku, a izoluje sa od toho, ako je vymedzený dovolací dôvod. Právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa 432 CSP sú spojené nádoby, preto najvyšší súdne môže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil na konkrétnom riadku svojho podania. Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod, vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSPa až následne možno posúdiť, (a) či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b)či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP. Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale druhej strane ani dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (porov. tiež Hlušák, M. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. 3. 2017 In. Súkromné právo 3/2017, s. 129; Gešková,K. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 158/2017 ‒ odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a/ako otázka zásadného právneho významu.In. Súkromné právo 4/2018, s. 170). V predmetnej veci najvyšší súd nenašiel takú črtu veci, ktorá by ju robila vskutku odlišnou od toho, ako ju uchopil sťažovateľ, ale napriek tomu však o veci nerozhodol hmotnoprávne. 

...

Najvyšší súd je nenahraditeľný vo svojej role tvorcu judikatúry s autentickým vnútorným nastavením plniť túto rolu a ústavný súd je pripravený na dialóg pri spoločnom úsilí rozvíjať ochranu ľudských práv.
"   

I. ÚS 336/2019

  František Sedlačko, 20. 07. 2020 v 13:11 - späť k pôvodnej téme

V súvislosti s aktuálnym číslom dvojmesačníka Zo súdnej praxe (3/2020) by som rád pripomenul pôvodnú tému, ktorú v rámci tejto diskusie otvoril Juraj v októbri 2014, keďže pod č. 27/2020 bol uverejnený nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 559/2018 s nasledujúcou právnou vetou:

Pojem "procesný postup" v § 420 písm. f) CSP je potrebné vyložiť v kontexte pojmu "právo na spravodlivý proces", ktorého súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia.

K rovnakému záveru už opakovane dospel aj NS SR (pozri napr. vyššie Jurajov a môj komentár k tejto téme z 9. a 12.11.2019 + mnohé ďalšie).

Treba však zároveň zdôrazniť, že v zmysle záväzného ( § 48 ods. 3 CSP) právneho názoru, vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR zo dňa 19.4.2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017, ods. 45:

"(...)najvyšší súd konštatuje, že v právnych veciach, na ktoré sa vzťahuje nová procesná úprava účinná od 1. júla 2016, je opodstatnený názor, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP."

Z webu NS SR zatiaľ nevyplýva, že by niektorý zo senátov NS SR postúpil vec veľkému senátu z dôvodu zamýšľaného odklonu od citovaného právneho názoru, v zmysle druhej vety § 48 ods. CSP.

  Rafael Schwarz, 20. 07. 2020 v 18:02 - ÚS SR k tomu

I. ÚS 481/2017 (bod 44. uznesenia):
(...) treba pripomenúť aj konštatovanie ústavného súdu obsiahnuté v jeho rozhodnutí sp.zn. IV.ÚS 196/2014, ktoré sa síce týkalo právneho stavu existujúceho do 30. júna 2016, je však naďalej aktuálne a plne uplatniteľné aj po tomto dni. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí uviedol, že „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f)OSP“.

  Juraj Gyarfas, 20. 07. 2020 v 22:19 - ad Feri

Rozumiem teda správne, že II. ÚS zastáva názor, že "efko" zahŕňa aj nepreskúmateľné odôvodnenie, pričom veľký senát NS zastáva v zásade opačný názor potvrdený aj dvoma R-kovými judikátmi (ale ani toho sa nedržia niektoré senáty NS, ako bolo citované vyššie)?

K tomu ostáva zopakovať len názor Najvyššieho súdu USA už citovaný vyššie:
"in most matters it is more important that the applicable rule of law be settled than that it be settled right".
State Oil Co. v. Khan, 522. U.S., 3, 20 (U.S. S.Ct. 1997)

  František Sedlačko, 22. 07. 2020 v 18:31 - ad Juraj

Áno, rozumieš správne :-)
Celú situáciu navyše komplikuje ustálená rozhodovacia prax odvolacích súdov (posvätená judikatúrou NS SR), podľa ktorej zakladajú kvalitatívne nedostatky odôvodnenia súdneho rozhodnutia odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP (tzv. iná vada, detto § 205 ods. 2 písm. b) OSP a judikatúra k nemu), a nie odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP (spravodlivý proces).

Znenie § 365 ods. 1 písm. b) CSP je pritom identické so znením § 420 písm. f) CSP. V odvolacom konaní teda nepreskúmateľnosť resp. nedostatočné odôvodnenie zakladá "inú vadu", ale v dovolacom konaní už (za rovnakých okolností a identického znenia právnej normy) porušenie práva na spravodlivý proces...

  Juraj Gyarfas, 23. 07. 2020 v 17:10 - dovolanie proti uzneseniu o trovách

"Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvostupňový súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí."

ÚS SR, I. ÚS 387/2019

  Juraj Gyarfas, 23. 07. 2020 v 17:14 - ÚS ČR k posudzovaniu obsahu dovolania

"Klade-li se důraz jen na určité systematické, logické či formulační nedostatky, ač s ohledem na celkový obsah dovolání lze považovat příslušnou procesní povinnost za splněnou (tzv. přepjatý formalizmus), je ukončení soudního řízení bez meritorního projednání věci porušením základního práva na přístup k soudu zakotveného v čl. 36 odst. 1 a 4 Listiny základních práv a svobod. Obsah dovolání proto musí být důsledně posouzen ve všech jeho částech a jejich vzájemných souvislostech, a vyložen tak, aby toto základní právo (a současně povinnost soudu) mohlo být realizováno v souladu s procesními předpisy, kterými je konkretizováno."


ÚS ČR, IV. ÚS 410/20

  Juraj Gyarfas, 23. 07. 2020 v 17:24 - intertemporalita dovolania

"Ak najvyšší súd rozhoduje už za účinnosti CSP o dovolaní podanom ešte za účinnosti OSP, nový procesný predpis sa použije na posúdenie prípustnosti a dôvodnosti dovolania vtedy, ak je to v prospech dovolateľa."

ÚS SR, II. ÚS 316/2019

  Rafael Schwarz, 24. 07. 2020 v 12:34 - ÚS aktuálne k R 2/2016

Zjednocujúce stanovisko R 2/2016, ktoré sa týka právnych dôsledkov nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, je podľa názoru ÚS SR vyjadreného v uznesení z 23.6.2020 sp. zn. II. ÚS 282/2020 „plne aplikovateľné aj na novú procesnú úpravu vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP“.

  Juraj Gyarfas, 09. 08. 2020 v 13:34 - hmotnoprávne posúdenie ako súčasť § 420 písm. f) CSP

"Preto je nutné prisvedčiť dovolateľovi, ako eventuálne „dobromyseľnému“ nadobúdateľovizáložného práva, že napadnutými rozhodnutiami okresného a krajského súdu došlo k porušeniu jehopráva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/C. s. p. (a v jeho dôsledku i vecného práva), lebo bol bez ďalšieho posudzovania (a teda zatiaľneopodstatnene) uprednostnený princíp, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než sám má,pred princípom ochrany dobrej viery a legitímnej dôvery v konštitutívne akty štátu. "

NS SR, sp. zn. 4Cdo/95/2019  

  Juraj Gyarfas, 09. 08. 2020 v 14:03 - znaky právnej otázky podľa § 421

"9. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky.

9.1. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu, teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine, ako aj procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení.

9.2. Nevyhnutným predpokladom je, že ide o otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu, vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu, aj keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Zároveň musí ísť o otázku, ktorú už riešil dovolací súd, v jeho rozhodnutiach ale táto otázka je riešená rozdielne.

9.3. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, takto dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.

9.4. Osobitne významným znakom otázky relevantnej v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je jej zásadný právny význam. Aj za účinnosti nových civilných predpisov je opodstatnené konštatovanie, že otázkou zásadného právneho významu je otázka, ktorá je významná nielen pre tú ktorú prejednávanú právnu vec, spor, ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky (1 Cdo 132/2009, 2 Cdo 71/2010, 3 Cdo 51/2006, 4 Cdo 151/1998, 5 Cdo 1/2010, 7 Cdo 117/2011). Zásadný právny význam otázky, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, je daný zámerom prispieť k prekonaniu „existujúcej“ rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu.

9.5. Na dôvažok treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je relevantná len otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky vyššie uvedené znaky. Ak z týchto znakov chýba čo i len jeden, nemôže byť dovolanie procesne prípustné.
"

NS SR, sp. zn. 1 Cdo/203/2018

  Juraj Gyarfas, 11. 09. 2020 v 16:42 - ÚS SR k prípustnosti dovolania

"Pokiaľ dovolateľ v podanom dovolaní vymedzí právnu otázku v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 421 ods. 1 a § 432 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, za splnenia ostatných zákonných podmienok je povinnosťou najvyššieho súdu meritórne sa podaným dovolaním zaoberať. Nesplnenie tejto povinnosti je porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s účinkami denegationis iustitiae.."

II. ÚS 342/2019

  Juraj Gyarfas, 11. 09. 2020 v 16:51 - ustálená rozhodovacia prax

"Najvyšší súd vo svojom v zbierke publikovanom rozhodnutí zrozumiteľne a
veľmi jasne zadefinoval, čo sa rozumie pod ustálenou rozhodovacou praxou, ktorá v sebe zahŕňa aj len jediné v zbierke nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu, pokiaľ neskôr najvyšším súdom vydané rozhodnutia názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali.
"

ÚS SR, II. ÚS 253/2020

  Juraj Gyarfas, 11. 09. 2020 v 16:53 - ÚS SR k prípustnosti dovolania

"Strohá a všeobecná konštatácia o nešpecifikovaní právnej otázky a o neuvedení jej správneho právneho riešenia v odôvodnení uznesenia o odmietnutí dovolania je nepostačujúca a nenapĺňa kritériá základného práva na súdnu ochranu."

ÚS SR, II. ÚS 511/2018

  Juraj Gyarfas, 20. 09. 2020 v 22:12 - ÚS SR k dovolaniu podľa § 421

" Rekapitulované okolnosti veci sťažovateľky i súvisiacej judikatúry vyžadujú od najvyššieho súdu pri posudzovaní prípustnosti dovolania podaného podľa  § 421 CSP nárok na citlivý a dôsledný prístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie rozhodnutia nielen z formálneho hľadiska, ale aj reálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu otázku zásadného významu. Ústavný súd po zohľadnení okolností predmetnej veci, odôvodnenia napadnutého uznesenia a povahy uznesení, na ktoré najvyšší súd v napadnutom uznesení poukazuje, dospel k záveru, že napadnuté uznesenie nespĺňa atribúty ústavne akceptovateľného rozhodnutia súdu, keďže sa opiera o svoju skoršiu judikatúru, ktorú nie je možné považovať za riešiacu právnu otázku predostretú sťažovateľkou. V dôsledku toho neposkytuje dostatok relevantných dôvodov pre najvyšším súdom prijatý záver o neprípustnosti dovolania sťažovateľky. Najvyšší súd sa tiež nedostatočne vyrovnal s jej podstatným argumentom, ktorým poukazovala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. z. 6 M Cdo 9/2012 a odôvodňovala potrebu uprednostnenia princípu ochrany spotrebiteľa pred princípom „neznalosť zákona neospravedlňuje“. Nadväzne ústavný súd podotýka, že v dôsledku odmietnutia sťažovateľkinho dovolania najvyšší súd ani nemohol skúmať aplikovateľnosť názoru, podľa ktorého nie predpokladaná, ale skutočná vedomosť oprávneného je rozhodujúca pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie žalovaného nároku (napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky zo 17. decembra 1978 vo veci sp. zn. 2 Cz 35/77, III. ÚS 413/2013, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 25. novembra 2008 vo veci sp. zn. 30 Cdo 4366/2007 a ďalšie), na okolnosti sťažovateľkinej kauzy.

ÚS SR, III. ÚS 43/2020 

  Juraj Gyarfas, 22. 01. 2021 v 08:40 - opäť k veľkému senátu

Rád by som upozornil na ďalšiu glosu k veľkému senátu nadväzujúci na Sedlačkov článok citovaný vyššie - Majchrák, T. Problematická pôsobnosť veľkého senátu Najvyššieho súdu SR. Bulletin Slovenskej advokácie, 12/2020, s. 7.


"Veľký senát bol vytvorený práve na to, aby rozdielnosť názorov odstraňoval. To bol účel úpravy právnej úpravy veľkého senátu a takto treba (nielen teleologicky) vykladať aj jeho právomoc podľa § 48 ods. 1 v spojení s § 421 CSP. Namiesto toho veľký senát nielenže rozdielnosť (a tým právnu neistotu) ponechal, ale ju ešte viac prehĺbil." (s. 10)


  Juraj Gyarfas, 22. 01. 2021 v 08:48 - kauzálny nexus je skutková otázka 

"Záver súdu o tom, že je alebo je daná príčinná súvislosť medzi príčinou a následkom, nie je založený na aplikácii právnych noriem súdom na zistený skutkový stav, ale spočíva na vyhodnotení skutkových zistení, ku ktorým dospel súd v rámci dokazovania. Výsledkom tejto činnosti súdu nie sú právne závery, ale skutkové závery, čo znamená, že otázka existencie príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená vždy len v konkrétnych súvislostiach, a nie vo všeobecnej rovine. Otázku existencie príčinnej súvislosti nie je dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí riešiť, preto táto otázka ani nemôže byť relevantná pre založenie prípustnosti dovolania v zmysle ustanovení § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku."



NS SR, sp. zn. 4 Cdo 188/2019, ZSP 54/2020


  Juraj Gyarfas, 22. 01. 2021 v 08:50 - k prípustnosti dovolania podľa § 421

"Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku treba vykladať tak, že dovolanie je prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená ustálene.



Ustálená prax musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší súd, príp. sporové strany), ale aj navonok (vo vzťahu k verejnosti) a mala by byť aj publikovaná v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky."



ÚS SR, I. ÚS 115/2020, ZSP 56/2020


  Juraj Gyarfas, 28. 01. 2021 v 09:56 - Znížený majetkový cenzus na podanie dovolania

"Výlučné a izolované preferovanie úmyslu zákonodarcu bez náležitého zohľadnenia jazykového výkladu relevantného ustanovenia a prihliadnutia na charakter dovolacieho konania a jeho účel pri súčasnej absencii bližšej konkretizácie nerovného postavenia spotrebiteľa a dodávateľa v kontexte dovolacieho konania, ktoré by zvýšenú procesnú ochranu (uplatnenie majetkového cenzu vo sume dvojnásobku minimálnej mzdy len vo vzťahu k dovolateľovi, ktorý je spotrebiteľom) legitímne odôvodnilo, spôsobuje, že výklad relevantného ustanovenia § 422 ods. 1 písm. b) CSP nie je ústavne konformný."


ÚS SR, II. ÚS 57/2020


  Martin Friedrich, 08. 03. 2021 v 09:57 - § 421 ods. 1 CSP nevyžaduje splnenie podmienky „zásadného právneho významu“

Nález ÚS SR č. k. IV. ÚS 479/2020-82 z 9. februára 2021

"16. Je nepochybné, že aktuálne znenie § 421 ods. 1 CSP nevyžaduje ako podmienku prípustnosti dovolania, aby právna otázka, ktorá je predmetom dovolania, spĺňala aj podmienku „zásadného právneho významu“. Rovnako ani spôsob vymedzenia dovolacej otázky spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení ( § 432 CSP) neviaže prípustnosť dovolania na existenciu takejto podmienky. Možno povedať, že každá z otázok zakladajúcich prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP spĺňa svojím spôsobom požiadavku zásadného právneho významu, pretože účelom dovolacieho konania je aj usmerňovanie a zjednocovanie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov autoritatívnym výkladom právnych noriem."

  Martin Friedrich, 08. 03. 2021 v 09:57 - § 421 ods. 1 CSP nevyžaduje splnenie podmienky „zásadného právneho významu“

Nález ÚS SR č. k. IV. ÚS 479/2020-82 z 9. februára 2021

"16. Je nepochybné, že aktuálne znenie § 421 ods. 1 CSP nevyžaduje ako podmienku prípustnosti dovolania, aby právna otázka, ktorá je predmetom dovolania, spĺňala aj podmienku „zásadného právneho významu“. Rovnako ani spôsob vymedzenia dovolacej otázky spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení ( § 432 CSP) neviaže prípustnosť dovolania na existenciu takejto podmienky. Možno povedať, že každá z otázok zakladajúcich prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP spĺňa svojím spôsobom požiadavku zásadného právneho významu, pretože účelom dovolacieho konania je aj usmerňovanie a zjednocovanie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov autoritatívnym výkladom právnych noriem."

  Juraj Gyarfas, 14. 03. 2021 v 21:50 - dovolanie proti zrušujúcemu rozhodnutiu

"Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené prvoinštančné rozhodnutie a vec vrátená prvej inštancii na ďalšie konanie, nie je prípustné dovolanie podľa CSP § 420 (dovolanie pre vady zmätočnosti). Dovolanie pre vady zmätočnosti je prípustné len proti meritórnemu alebo konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (R 19/2017)."

NS SR, sp. zn. 5 Cdo 198/2018


  Martin Friedrich, 17. 03. 2021 v 10:53 - Zváženie, ktorého výsledkom je záver o tom, či je dovolanie prípustné, nie je úlohou tých, ktorí dovolania podávajú, ale toho, kto o nich rozhoduje.

Nález ÚS SR č. k. III. ÚS 8/2020-50 zo 4. februára 2021

"18. V tomto prípade k tomu treba uviesť, že nestačí zvažovať len, či skoršie rozhodnutia určitú právnu otázku riešia, ale aj to, či takéto rozhodnutia vôbec sú. Takéto zváženie, ktorého výsledkom je záver o tom, či je dovolanie prípustné, nie je úlohou tých, ktorí dovolania podávajú, ale toho, kto o nich rozhoduje. Najvyšší súd svoje rozhodnutie o neprípustnosti dovolania musí založiť nie na precenení zjavného lapsusu dovolateľa, ale na tom, či dovolateľom nastolená právna otázka je správne a ustálene riešená v jeho rozhodovacej činnosti."

  Vladislav Pečík, 18. 03. 2021 v 18:00 - Úloha veľkého senátu NS SR

"Trojčlenný senát najvyššieho súdu má povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu postupom podľa ustanovenia § 48 ods. 1 C.s.p. nie len v situácii, ak sa chce odkloniť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, ale aj v situácii, kedy pri rozhodovaní o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu. Úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu je – nielen rozhodovať v prípade odklonu od skoršej (ustálenej) rozhodovacej praxe najvyššieho súdu – ale predovšetkým zjednocovanie judikatúry samotného najvyššieho súdu."

(uznesenie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia NS SR dňa 25. 2. 2021, sp. zn. 1VObdo/1/2020, zdroj a právna veta: nsud.sk)


Treba podľa mňa jednoznačne privítať tento odklon od podľa mňa veľmi zlého rozhodnutia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia 1 VCdo 4/2019 a 1 VCdo 3/2019

  Juraj Gyarfas, 29. 03. 2021 v 08:52 - nevykonanie dôkazu a prípustnosť dovolania

"Aj keď má strana sporu procesné oprávnenie navrhovať dôkazy, súd nemusí vykonať každý ňou navrhnutý dôkaz, musí však v rozhodnutí vysvetliť, prečo ho nevykonal. Súd môže nevyhovieť návrhu strany na vykonanie dokazovania len z dôvodu, že navrhnutý dôkaz: a) sa týka skutočnosti, ktorá je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, b) nie je spôsobilý overiť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť a c) je vzhľadom na nepochybné výsledky dokazovania vykonaného inými dôkazmi nadbytočný. Pokiaľ tieto dôvody nie sú dané, súd nevyhovením návrhu na vykonanie dokazovania koná spôsobom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku."

NS SR, sp. zn. 7 Cdo 205/2019, ZSP 3/2021

  Juraj Gyarfas, 03. 05. 2021 v 11:51 - ÚS SR k nepreskúmateľnosti a písm. f)

O tomto rozhodnutí ÚS SR tu už písal Martin Friedrich v súvislosti so zásadou nemo plus iuris. Zaujímavé sú aj závery pre prípustnosť dovolania. 

"22. Vo vzťahu k argumentácii najvyššieho súdu k posúdeniu prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu podľa § 420 písm. f) CSP poukázaním aj na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, ktorého právna veta znie:„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.“,ústavný súd uvádza, že zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania po prijatí Civilného sporového poriadku, ktoré nadobudli účinnosť 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli. Preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne, a v prípade, že písomné vyhotovenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť (a okrem výnimočných prípadov pôjde) o skutočnosť,ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Pojem „procesný postup“ v § 420 písm. f) CSP je potrebné vyložiť v kontexte pojmu „právo na spravodlivý proces“, ktoré je dotknutým ustanovením garantované strane konania, a súčasťou práva na spravodlivý proces je pritom nepochybne aj náležité odôvodnenie rozhodnutia zodpovedajúce kritériám čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne pozri nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 559/2018-64 z 13. marca 2020)."

ÚS SR, I. ÚS 515/2020

  Juraj Gyarfas, 03. 05. 2021 v 11:54 - ÚS SR k svojej judikatúre v kontexte § 421 CSP

"K samotnému vysporiadaniu sa s nálezom ústavného súdu č. k. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, na ktorý sťažovatelia v podanom dovolaní poukázali, ústavný súd v prvom rade konštatuje,že názor najvyššieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení a prednesený aj v jeho vyjadrení v tomto konaní o tom, že pri aplikácii § 421 CSP nie je povinný zohľadňovať judikatúru ústavného súdu, je za hranicou ústavnej udržateľnosti, a to predovšetkým s poukázaním na jeho vlastnú judikatúru. Úlohou ústavného súdu nie je zadefinovanie pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, keďže uvedené patrí do kompetencie najvyššieho súdu. Napokon, tento pojem sa môže v judikatúre najvyššieho súdu ďalej vyvíjať (obdobne pozri I. ÚS 51/2020). Ústavný súd sa však nestotožňuje s názorom, podľa ktorého pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu nepatrí judikatúra ústavného súdu, v rámci ktorej ústavný súd meritórnym spôsobom posudzoval otázky ústavnoprávneho významu. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 129/2017 z 31. októbra 2017, v ktorom tento uviedol:„S prihliadnutím na čl. 3 základných princípov CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie...“ Ústavný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo 142/2019 z 29. apríla 2020, v ktorom najvyšší súd v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP, kde dovolateľ (rovnako ako sťažovatelia, pozn.) namietal nesprávne posúdenie právnej otázky nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka bez platného právneho titulu na základe dobrej viery nadobúdateľa, resp. na základe absolútnej neplatnej kúpnej zmluvy, súdmi nižších inštancií. Najvyšší súd v rámci vecného prieskumu v tomto konaní posudzoval aj nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, na ktorý poukazujú v podanom dovolaní aj sťažovatelia. Najvyšší súd v predmetnom uznesení uviedol: «... Vzťahy medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi, vrátane najvyššieho súdu, by mali byť charakterizované vzájomným dialógom a nie jednosmerným diktátom. Preto aj v tomto prípade, okrem iných (porovnaj napr. rozhodnutie, sp. zn. 4Cdo/102/2017) najvyšší súd reflektoval precedenčnú judikatúru ústavného súdu, čo znamenalo pre neho záväzok rozhodnúť v súlade s tam prezentovanými ústavnými princípmi ohľadne záveru, že podľa súčasnej právnej úpravy je možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností aj od nevlastníka, a to na základe dobrej viery nadobúdateľa v úkony prevodcu a v zápis do katastra nehnuteľností, ako právny dôsledok aplikácie princípu právnej istoty, dôvery v akty štátu a ochrany nadobudnutých práv a majetku v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... dovolací súd dodáva, že ústavný súd je aj vo vzťahu k veľkému senátu „nadradený súd“, preto jeho judikatúra predstavuje pre všetky rozhodovacie formácie najvyššieho súdu záväzné výkladové usmernenie pri rozhodovaní skutkovo i právne obdobných vecí, teda aj pri posudzovaní možnosti nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka. Najvyšší súd je preto povinný bez ďalšieho procesného postupu precedenčné rozhodnutie ústavného súdu nasledovať, prípadne predniesť seriózne argumenty, ktoré vedú k záveru, že vzhľadom na relevantné skutkové rozdiely, nie je vhodné aplikovať už vyslovený ústavný princíp na prejednávanú vec alebo v celkom výnimočných prípadoch sa môže od ratio decidenti nálezu ústavného súdu odchýliť a predložiť pre tento postup konkurujúce úvahy.»"

ÚS SR, I. ÚS 515/2020

  Juraj Gyarfas, 09. 05. 2021 v 15:42 - ústavná sťažnosť proti zrušujúcemu rozhodnutiu NS

"24. Predmetom konania o ústavnej sťažnosti je zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu, keď sťažovateľka žiada o kasáciu kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Ústavný súd podotýka, že už opakovane pripustil preskúmanie kasačného rozhodnutia, ak išlo o rozhodnutie, ktoré je spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do základných práv alebo slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (IV. ÚS 195/2010).

...

50. Napokon ústavný súd dodáva, že pokiaľ ide o skutočnosť, že v danej veci pristúpil ku kasácii kasácie, vychádzal z toho, že ústavná sťažnosť je na rozdiel od tradičných opravných prostriedkov skonštruovaná dodatočne, „zhora“, aby pokryla rozhodnutia a zásahy verejnej moci v ich celej šírke a rozmanitosti (II. ÚS 50/2015). Ak spočíva neústavnosť v kasačnom rozhodnutí, ktoré už neskôr nemožno procesne napadnúť, je nutné zrušiť aj kasačné rozhodnutie (porov. ilustratívny príklad II. ÚS 398/08 a polemiku v časopise Súkromné právo 10-11/2015).
"

ÚS SR, III. ÚS 46/2020

  Juraj Gyarfas, 09. 05. 2021 v 15:48 - povinnosť predložiť vec veľkému senátu

"33. Je na každom procesnom systéme a správaní jeho účastníkov, koľko vecí napadne na najvyšší súd. Aktuálne je na Najvyššom súde Slovenskej republiky činných deväť „C“ senátov. Aby ostal najvyšší súd jediným, resp. aby nebol každý senát malým najvyšší súdom, zákon stanovuje, že o veci, ktorá splní zákonom ustanovené podmienky, rozhodne väčší počet sudcov najvyššieho súdu v tzv. veľkom senáte, pričom rozhodnutie veľkého senátu je záväzné pre celý najvyšší súd.

...

36. V ustanoveniach Civilného sporového poriadku nie je výslovne uvedené, že účastník dovolacieho konania má subjektívne právo na rozhodnutie prijaté veľkým senátom. No ústavný súd pripomína, že vo všeobecnosti nie každá inštitucionálna povinnosť orgánov moci má koreláciu v subjektívnych právach jednotlivcov. Na druhej strane zo skutočnosti, že sa dá s vysokou mierou určitosti objektívne stanoviť, že určitý právny názor je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, v spojení so skutočnosťou, že právny názor sa bezprostredne týka právnej pozície účastníka konania a že o veci má rozhodnúť súd odlišne obsadený súd (veľký senát), vyplýva, že dovolateľ má na základe § 48 ods. 1 CSP subjektívne právo na rozhodnutie veľkým senátom. Pod objektivitou má ústavný súd na mysli to, že v množine rozhodnutí najvyššieho súdu je možné pomerne spoľahlivo určiť, či bolo v minulosti prijaté odlišné rozhodnutie. Diskrécia trojčlenného senátu je v tomto smere limitovaná.

...

43. K uvedenému môže ústavný súd len uviesť, že skonštatovanie existencie odklonu od iného rozhodnutia si nevyžaduje dokonalú skutkovú zhodu. Judikatúrnym odklonom je potrebné rozumieť zmenu už raz zaujatého výkladu určitého právneho predpisu (Bobek, Kühn a kol. Judikatura a právní argumentace. Auditórium 2013, s. 148 ‒ 149). Právny názor vyjadrený v rozhodnutí najvyššej súdnej autority má nepochybne ten dosah, že pre všeobecné súdy sa stáva vodidlom pri rozhodovaní v ďalších prípadoch a u účastníkov konania ovplyvňuje ich právnu argumentáciu v sporoch. Z tohto hľadiska potom nie je významné, či právny názor bol vyslovený ako nosný dôvod pre rozhodnutie vo veci, alebo len ako obiter dictum alebo v iných súvislostiach, ani o aké rozhodnutie išlo (kasačné, potvrdzujúce, rozhodnutie o odmietnutí). Vo všetkých uvedených prípadoch totiž pretrváva povinnosť najvyššieho súdu udržiavať jednotnú judikatúru. (porovnaj vyššie citované Bobek, Kühn a kol. Judikatura a právní argumentace. s. 129).

...

45. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu v predmetnej veci existovalo rozhodnutie s odlišným právnym názorom, a preto sa konajúci senát mal obrátiť na základe § 48 ods. 1 CSP na veľký senát. Tým, že najvyšší súd nepostúpil predmetnú vec veľkému senátu, neaplikoval vo veci relevantnú právnu normu (porov. tiež Maslák, M. Glosa k uzneseniu Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 VCdo 4/2017 z 18. 12. 2017, Súkromné právo 3/2018), ktorej neaplikovanie sa z hľadiska procesného práva rovná vade zmätočnosti, čím došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu (bod 1 výroku nálezu). Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vôbec nezmienil východiskové rozhodnutie sp. zn. 4Cdo 238/2013 a nevysporiadal sa s ním, zaťažuje ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie i svojvôľou zakázanou čl. 46 ods. 1 ústavy.

46. Ústavný súd napadnuté rozhodnutie ruší a vracia vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie ( § 133 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

...

49. Ústavný súd rozhodol o porušení práva sťažovateľky napriek skutočnosti, že judikatúra bola medzičasom zjednotená prostredníctvom § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a krajský súd v následnom konaní už vydal nové rozhodnutie č. k. 25Co 196/2018-1204 v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu (porov. bod 6). V prerokúvanej veci však podstata netkvie v tom, či bola judikatúra zjednotená, ale či bola zjednotená ústavne konformným spôsobom. Ústavný súd teda nemohol postupovať inak než kasačne, pretože v konkrétnej veci bolo zasiahnuté do subjektívneho práva sťažovateľky. Najvyšší súd nezadosťučinil svojej zákonnej povinnosti aktivovať veľký senát, teda legitímny, zákonom predvídaný spôsob rozhodnutia, pričom táto nesplnená povinnosť časovo predchádzala neskoršiemu mimoprocesnému zjednoteniu uverejnením v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“). Zjednotenie formou uverejnenia v zbierke nemôže nahrádzať zjednocovanie veľkým senátom, povinnosť aktivovať veľký senát nemožno týmto mimoprocesným zjednotením obchádzať. V danom prípade bolo jediným legitímnym spôsobom zjednotenia rozhodnutie veľkého senátu.
"

ÚS SR, III. ÚS 46/2020


  Juraj Gyarfas, 25. 05. 2021 v 20:37 - NS SR: nepreskúmateľné odôvodnenie napĺňa písm. f)

"Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rozmeru, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP, treba považovať aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé.

8. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba tiež uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, zaoberať sa najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).


9. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
"

NS SR, sp. zn. 9 Cdo/7/2021

  Martin Friedrich, 09. 06. 2021 v 09:52 - V prípade dovolania podľa § 432 CSP nie je povinnosťou dovolateľa uviesť dôvody prípustnosti dovolania

Uznesenie Veľkého senátu NS SR z 27. apríla 2021 sp. zn. 1 VObdo/2/2020:

I. Povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 432 C.s.p. (namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci) nie je uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí prípustnosť podaného dovolania (vrátane označenia rozhodnutí dovolacieho súdu riešiacich konkrétnu právnu otázku).

II. Dovolací súd nie je pri posudzovaní prípustnosti dovolania viazaný dovolateľom označeným dôvodom prípustnosti dovolania. Rovnako tak dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň obmedzený) rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ.

III. V prípade existencie rozdielnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá nebola zjednotená do 30. júna 2016 postupom podľa ustanovenia § 8 ods. 3 v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch zverejnením rozhodnutia zásadného významu alebo zjednocujúceho stanoviska v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, je trojčlenný dovolací senát najvyššieho súdu rozhodujúci o danej (v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozdielne posudzovanej) právnej otázke povinný podľa ustanovenia § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu.

IV. Povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu podľa ustanovenia § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku má trojčlenný senát dovolacieho súdu aj v situácii, ak o právnej otázke, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu, už rozhodol ústavný súd, a to aj vtedy, ak je vec prejednávajúci dovolací senát podľa ustanovenia § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o ústavnom súde viazaný právne záväzným názorom vysloveným v kasačnom náleze ústavného súdu.

V. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

VI. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností.

VII. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.

VIII. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.

Moja poznámka na okraj: je zaujímavé sledovať, ako NS SR najmä po ťarchou rozhodnutí ústavného súdu ustupuje zo svojich pôvodných pozícií, v zmysle ktorých celá ťarcha dovolacej argumentácie bola ponechaná na dovolateľov, no najmä ich advokátov. Spomňme si na posudzovanie prípustnosti dovolania podľa v prípade kumulácia dôvodov podľa § 420 a § 421 CSP.

Inak trocha ma mätie prvý odsek tohto rozhodnutia, v zmysle ktorého: "Povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 432 C.s.p. (namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci) nie je uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí prípustnosť podaného dovolania (vrátane označenia rozhodnutí dovolacieho súdu riešiacich konkrétnu právnu otázku)." Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Znamená to, že nemusím poukazovať na rozdielnu rozhodovaciu prax, lebo súd má poznať svoje vlastné rozhodnutia, a stačí, keď sa budeme hrať len s konkrétnou hmotou alebou procesom uvediem, prečo si myslím, že danú konkrétnu otázku súd posúdil nesprávne? Pýtam sa preto, lebo doslovné znenie výroku I. uznesenia mi príde až príliš široké.

  Vladislav Pečík, 09. 06. 2021 v 17:53 - Vladislav Pečík

Ja to čítam tak, že musím ako dovolateľ uviesť dovolací dôvod, teda uviesť samotnú právnu otázku, ktorú podľa mna odvolací súd posúdil zle, a prečo ju posúdil zle. (otázka nie úplne jednoznačná je, či musím aj uviesť, aká je podľa mna správna odpoveď, zákon iba hovorí to, že musím uviesť, v čom je riešenie súdu nesprávne)

Avšak už vôbec nemusím podľa veľkého senátu uvádzať dôvody prípustnosti dovolania, teda či sa odvolací súd odchýlil od praxe dovolacieho súdu, či táto prax nie je, alebo či je táto prax rozdielna. Toto má vedieť dovolací súd.

Teda nie len že nemusím trafiť správne písmeno z § 421 ods. 1 (na začiatku účinnosti CSP dovolací súd veľmi rigídne tvrdil, že ak poviem, že určitá otázka bola v dovolacej praxi riešená rozdielne, ale v skutočnosti išlo o ustálenú prax - hoci tak či tak rozhodol odvolací súd zle, tak je dovolanie neprípustné), ale dokonca by som nemusel vôbec žiadne písmeno z § 421 ods. 1 CSP uvádzať.

Hmm, s troškou nadsázky poviem, že by aj bolo fajn, keby väčšina dovolateľov žiadnu prax dovolacieho súdu v dovolaní neuvádzala, nech si ju hľadá dovolací súd. Možno by konečne vznikol tlak aj vnútri Najvyššieho súdu na to, aby konečne začali zverejňovať vlastnú judikatúru systematicky a používali indexáciu a podobné prvky na zjednodušenie vyhľadávania (viď napr. stránka najvyššieho súdu ČR)


  Juraj Gyarfas, 14. 07. 2021 v 09:46 - písm. f) a výklad procesných noriem

"Aplikácia procesných noriem, ktorá vedie k procesnému rozhodnutiu, je vo svojej podstate na strane jednej nemeritórnym právnym posúdením, no na strane druhej je aj procesným postupom tak, ako ho predpokladá § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Preto je ústavne neudržateľný právny názor, podľa ktorého je z prieskumu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku vylúčený prieskum takým rozhodnutí, ktoré namietajú nesprávne právne posúdenie procesných noriem. Práve naopak, § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku je priestorom ochrany tých základných práv, do ktorých bolo zasiahnuté rôznymi nesprávnymi procesnými postupmi a rozhodnutiami."


ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 225/2020, tvorba právnej vety: najprávo.sk

  Juraj Gyarfas, 14. 07. 2021 v 09:53 - skutkové posúdenie dovolacím súdom

"Založí-li Nejvyšší soud své rozhodnutí o dovolání, které vyznívá pro určitého účastníka nepříznivě, na skutkovém stavu, který je rozdílný od skutkových zjištění nižších soudů, poruší právo takového účastníka na soudní ochranu (čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod).

Nejvyšší soud poruší právo dovolatele na soudní ochranu (čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod) tím, že v odůvodnění svého rozhodnutí neobjasní, jak posoudil jeho námitky v dovolání.
"

ÚS ČR, sp.zn. IV.ÚS 3415/20

  Rastislav Skovajsa, 12. 11. 2021 v 18:08 - ÚS ČR – k nevykonaniu navrhnutého dôkazu súdom

„Důvodem, pro který Ústavní soud částečně vyhověl ústavní stížnosti, byla ústavní vada spočívající v tzv. opomenutí důkazů. Této vady se obecné soudy v rozporu s čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod v dané věci dopustily tím, že na straně jedné akcentovaly nezbytnost reálné možnosti dostupné sociální služby, současně však odmítly provést důkazy předložené stěžovatelem, podle kterých v soudem stanoveném čase neexistuje reálná možnost zajištění odpovídajícího sociálního zařízení. Důkazní návrh účastníka řízení totiž soudy mohou odmítnout, avšak s náležitým odůvodněním a v zásadě jen ze tří důvodů: (1.) skutečnost, kterou má důkaz prokázat, nemá relevantní souvislost s předmětem řízení; (2.) není-li důkaz způsobilý prokázat tvrzenou skutečnost (třeba i pro jeho nevěrohodnost) a (3.) důkaz je nadbytečný, tzn. byla-li skutečnost, k jejímuž ověření nebo vyvrácení je důkaz navržen, již s potřebnou mírou jistoty prokázána či vyvrácena.“
III. ÚS ČR 1765/21

Nadstavba k nevykonaniu dôkazu a prípustnosti dovolania NS SR, sp. zn. 7 Cdo 205/2019)

  Juraj Gyarfas, 14. 11. 2021 v 11:15 - ešte k téme

Rád by som upozornil na výborný príspevok F. Sedlačka k otázkam súvisiacim s dovolaním - konkrétne k nepreskúmateľnosti a dovolaniu podľa písm. f), k dovolaniu proti rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania a k dovolaniu proti vadám pri výklade procesných noriem.

Dovolím si citovať:

"Paradoxom je, že práve po uvedenom zásadnom rozhodnutí [sp. zn. 1 VCdo 2/2017] začal Najvyšší súd SR vo väčšej miere pripúšťať takéto dovolania a na ich základe rušiť napadnuté odvolacie rozhodnutia iba pre vadu zmätočnosti, spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení. K dnešnému dňu je táto opozitná prax, bez postúpenia veci veľkému senátu podľa § 48 ods. 3 CSP (!), už natoľko ustálená, že o jej aktuálnosti nie je dôvod pochybovať. Poukázať možno na množstvo rozhodnutí, napr. 4 Cdo 34/2018, 8 Cdo 152/2018, 5 Cdo 57/2019,
4 Cdo 101/2019, 1Obdo/7/2018, 1Obdo/82/2018. Osobitne významnou je skutočnosť, že po prvotných rozpakoch (pozri napr. I. ÚS 61/2019) potvrdil tieto závery aj
Ústavný súd SR, napr. II. ÚS 559/2018, II. ÚS 120/2020, I. ÚS 235/2020, I. ÚS 515/2020, II. ÚS 45/2021.
"

SEDLAČKO, F. Čo všetko možno schovať pod zmätočnosť podľa § 420 písm. f) CSP? Bulletin Slovenskej advokácie, 10/2021, s. 6.

  Juraj Gyarfas, 14. 11. 2021 v 11:25 - ÚS SR k dovolaniu pre porušenie procesných noriem

Ešte jeden zaujímavý prípad, na ktorý upozornil práve F. Sedlačko vo vyššie citovanom článku.

Vzájomná žaloba bola odmietnutá (z dôvodov, ktoré na účely tunajšej diskusie nie sú relevantné). Na odvolanie krajský súd rozhodnutie potvrdil. Dovolanie podané podľa § 420 písm. f) bolo odmietnuté, pretože podľa najvyššieho súdu odmietnutie žaloby nie je porušením práva na spravodlivý proces, ale nesprávnym právnym posúdením veci.

K tomu ústavný súd: "Toto právne posúdenie najvyššieho súdu je v rovine aplikovaného procesného predpisu celkom nesprávne, a preto vedie k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv, keďže v dôsledku tohto rozhodnutia nedošlo k prejednaniu veci sťažovateľky.

10. Súdy vo svojej činnosti aplikujú normy zákonného práva, pričom na strane jednej aplikujú normy procesného práva, ktoré vedú k procesným rozhodnutiam, a na strane druhej normy hmotného práva, ktoré vedú k vecným (meritórnym) rozhodnutiam. Vo veci sťažovateľky došlo len k aplikácii noriem procesného práva, čo v konaní pred okresným a krajským súdom viedlo k odmietnutiu jej podania pre domnelé nesplnenie obsahových náležitostí jej podania. Preto treba súhlasiť s rozhodnutím dovolacieho súdu v tej časti, v ktorej uvádza, že sťažovateľka namietala nesprávne právne posúdenie rozhodnutí nižších súdov. Toto nesprávne právne posúdenie sa však netýkalo rozhodnutia o dôvodnosti žaloby sťažovateľky, ale o jej procesnej prípustnosti, pri ktorom nižšie súdy aplikovali procesné normy. Aplikácia procesných noriem, ktorá vedie k procesnému rozhodnutiu, je vo svojej podstate na strane jednej nemeritórnym právnym posúdením, no na strane druhej je aj procesným postupom tak, ako ho predpokladá § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Preto je nielen z pohľadu základných práv sťažovateľky ústavne neudržateľný právny názor napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, podľa ktorého je z prieskumu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku vylúčený prieskum takým rozhodnutí, ktoré namietajú nesprávne právne posúdenie procesných noriem. Práve naopak, § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku je priestorom ochrany tých základných práv, do ktorých bolo zasiahnuté rôznymi nesprávnymi procesnými postupmi a rozhodnutiami.
"

ÚS SR, III. ÚS 225/2020

  Juraj Gyarfas, 15. 11. 2021 v 22:38 - dovolanie v prípade viacerých rozhodujúcich dôvodov napadnutého rozhodnutie

"14.2. Pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na dvoch alebo viacerých (z hľadiska merita rozhodnutia rovnocenných) dôvodoch, z ktorých každý jeden aj len samostatne bol súdom považovaný za kľúčový [v tom zmysle, že so zreteľom naň bolo treba žalobu buď zamietnuť alebo (naopak) žalobe vyhovieť], zaťažuje procesná povinnosť dovolateľa preukázať prípustnosť a opodstatnenosť dovolania vo väzbe na každý jeden z týchto dôvodov. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, takto dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia. Inak povedané, ak z dvoch alebo z viacerých kľúčových a rovnocenných dôvodov, na ktorých právne stojí napadnuté odvolacie rozhodnutie, minimálne jeden dôvod v rámci dovolacieho prieskumu podľa § 421 ods. 1 CSP obstojí (dovolanie je tu neprípustné, alebo nie je tu dôvodné, resp. tento dôvod nie je dovolaním napadnutý, pozn.), nemôžu obstáť ďalšie dôvody podľa § 421 ods. 1 CSP, aj keby všetky ostatné kľúčové dôvody mali byť in concreto prípustné a opodstatnené [dôvodné (3Cdo/158/2017, 7Cdo/32/2019, 7Cdo/129/2018, 7Cdo/98/2019, 7Cdo/242/2019)].

14.3. Odvolací súd v posudzovanej veci založil svoje právne závery na dvoch kľúčových dôvodoch, pre ktoré bola žaloba zamietnutá resp. odvolacím súdom prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené. Prvým bol jeho záver, že žalobca nepreukázal nevymožiteľnosť jeho judikovanej pohľadávky voči dlžníkovi (ktorého zodpovednosť predchádza prípadnej zodpovednosti žalovanej, pozn.), keďže exekučné konanie nie je stále ukončené (bod 2.4.). Druhým bol jeho záver, že absentuje príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, keďže k zmenšeniu majetku žalobcu zmarením uspokojenia jeho pohľadávky nedošlo v priamej príčinnej súvislosti s nedodržaním zákonnej lehoty na odoslanie rozhodnutia o predbežnom opatrení (body 2.5., 2.5.1. a 2.5.2.).

14.4. Pokiaľ existuje určitá súvislosť medzi žalobcom nastolenou otázkou (bod 3.2. a 13) a prvým nosným právnym záverom odvolacieho súdu, toto už neplatí voči druhému nosnému právnemu záveru, ktorý sa predmetom dovolacieho prieskumu nestal a naďalej by platil, aj keby dovolací súd prípadne nesúhlasil s prvým právnym záverom odvolacieho súdu.
"

NS SR, sp. zn. 7 Cdo/43/2020


  Juraj Gyarfas, 05. 12. 2021 v 20:52 - veľký senát k dovolaniu proti rozhodnutiu o trovách

"S poukazom na vyššie uvedený judikatórny vývoj ako v rozhodnutiach ústavného súdu, tak následne v rozhodnutiach najvyššieho súdu, veľký senát najvyššieho súdu dospel k právnemu záveru, že rozhodnutím, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania vád zmätočnosti v zmysle ust. § 420 CSP, je aj rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania. "

NS SR, sp. zn. 1 VObdo/2/2021

  Juraj Gyarfas, 05. 12. 2021 v 20:55 - veľký senát k nepreskúmateľnosti

"... Úvaha odvolacieho súdu je tak vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 CSP, a vôbec vo vzťahu k odôvodneniu toho, kto a v akej výške má znášať trovy konania, nepreskúmateľná a zmätočná.

Navyše, výrazný prvok nepreskúmateľnosti a nejasnosti úvahy odvolacieho súdu vyplýva aj z toho, že potvrdil rozhodnutie o náhrade trov konania, pričom súd prvej inštancie rozhodoval o trovách konania s oporou v ust. § 256 ods. 1 CSP (bližšie však neosvetliac, prečo v súvislosti s aplikáciou ust. § 257 CSP ako základ pre rozhodnutie vzal ustanovenie upravujúce postup v prípade zastavenia konania, keď ide o rozhodnutie žalobu zamietajúce), a odvolací súd toto nekorigoval, úvahu potvrdil len s korekciou právnej úvahy vo vzťahu k použitiu § 257 CSP, znovu však nepreskúmateľným spôsobom (tu už správne odvolávajúc sa na ust. § 255 ods. 1 CSP vo vzťahu k trovám konania pri meritórnom rozhodovaní).

Na základe uvedeného dospel veľký senát najvyššieho súdu k záveru, že v konaní došlo k tzv. vade zmätočnosti ( § 420 písm. f/ CSP), nakoľko súdy nižšej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnili sporovej strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zistenie takejto vady v procesnom postupe súdov, ktorý predchádzal vydaniu dovolaním napadnutého rozhodnutia, zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť.
" NS SR, sp. zn. 1 VObdo/2/2021


  Juraj Gyarfas, 16. 12. 2021 v 14:59 - odôvodnenie odmietnutia dovolania

"Odmietnutie dovolania ako neprípustné nemožno odôvodniť iba všeobecnými odkazmi na judikatúru dovolacieho, príp. ústavného súdu, ale dovolací súd je povinný tieto všeobecné princípy (judikatúru) v odôvodnení aplikovať na konkrétne námietky vznesené dovolateľom."

IV. ÚS 167/2020

  Juraj Gyarfas, 16. 12. 2021 v 15:08 - právna otázka podľa § 421 CSP

"Zo znenia ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku možno vyvodiť, že rozhodujúca je právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a od vyriešenia ktorej jeho rozhodnutie záviselo. Nie je teda rozhodujúce, aké právne otázky strany konania v odvolacom konaní nastolili (príp. nenastolili)."

II. ÚS 33/2020
_________________

"Pokiaľ sa prípustnosť dovolania odôvodňuje poukazom na spornú otázku týkajúcu sa otázky premlčania (v danom prípade či vznesenie námietky premlčanie možno posúdiť aj ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi), nemôže odôvodnenie dovolacieho dôvodu (právnej otázky a odôvodnenia, v čom spočíva rozpor s dobrými mravmi) suplovať dovolateľ argumentáciou namietajúcou, že ide o otázku, na ktorú sa prihliada ex offo."

II. ÚS 561/2020
_________________

"Sťažovateľ v dovolaní dostatočným spôsobom špecifikoval dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia podľa § 432 ods. 2 CSP (definoval právnu otázku tak, či je možné v prípade, keď sú skutkové tvrdenia, z ktorých vyplývajú hodnotiace úsudky pravdivé, účinne sa domáhať ochrany osobnosti proti týmto hodnotiacim úsudkom a či je potrebné pri vyhodnocovaní miery zásahu aplikovať test proporcionality), najvyšší súd pri vyhodnotení prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia postupoval ústavne nekonformným spôsobom keď jeho námietku vyhodnotil ako námietku nesprávne zisteného skutkového stavu, v dôsledku čoho následne napadnuté uznesenie neposkytuje dostatok relevantných dôvodov na najvyšším súdom prijatý záver o neprípustnosti dovolania sťažovateľa."

IV. ÚS 15/2021
________________

"Úlohou najvyššieho súdu nie je dotvárať dovolacie dôvody a miera „abstrahovania“ dovolateľom naformulovanej otázky v prípadoch, keď nie je sformulovaná najvhodnejším spôsobom, nesmie prekročiť hranice vytýčené samotnými dovolacími dôvodmi. V posudzovanej veci sa žiada poznamenať, že otázka interpretácie právneho úkonu (či je možné ustanovenie zmluvy o budúcej zmluve týkajúcej sa prevodu obchodného podielu považovať za platné dojednanie podľa § 115 ods. 3 Obchodného zákonníka) je považovaná za skutkovú otázku, čo samo osebe vylučuje prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP."

IV. ÚS 647/2020
________________

"Pri rozlišovaní právnych a skutkových otázok je treba v prípade pochybností postupovať v prospech dovolateľa. Odmietnutie dovolania z dôvodu, že uplatnené námietky nemajú charakter právnej otázky, je možné iba v prípadoch, keď je táto skutočnosť jednoznačná, pričom záver najvyššieho súdu o skutkovej povahe uplatnených námietok musí byť riadne odôvodnený."

I. ÚS 218/2021
________________

"Predmetom dovolania môžu byť nielen právne otázky vo forme abstraktných právnych viet bez vzťahu na konkrétny skutkový stav, ale aj otázky týkajúce sa právneho posúdenie rôznych konkrétnych skutkových stavov."

III. ÚS 210/2021, identicky aj III. ÚS 303/2021

  Juraj Gyarfas, 16. 12. 2021 v 15:13 - odôvodnenie a § 420 písm. f) CSP

"Pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP."

IV. ÚS 443/2020
____________________

"Pokiaľ sú sťažovateľom v dovolacom konaní predložené námietky týkajúce sa kľúčových okolností, od posúdenia ktorých závisí rozhodnutie vo veci, je možné pochybnosti o existencii závažných procesných nedostatkov rozptýliť len náležitým odpovedaním na ne. Pokiaľ najvyšší súd dospeje k záveru o dostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu mal by reagovať na argumenty sťažovateľa minimálne odkazom na konkrétne časti odvolacieho rozhodnutia. V opačnom prípade odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP nespĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti zodpovedajúce základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Paušalizovanie dovolacích námietok sťažovateľa, nerozlišujúce dovolacie námietky v ich konkrétnostiach môže viesť pri posúdení dovolacieho dôvodu k nedodržaniu procesných garancií práva na súdnu ochranu, konkrétne z neho vyplývajúcej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia."

IV. ÚS 80/2021
_______________

"Rozhodnutie všeobecných súdov, v ktorom sa selektívne pridŕžajú jednej línie právnej 2 argumentácie (uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 549/2011), a žiadnym spôsobom sa nevyjadria k námietkam sťažovateľov poukazujúcich na novšiu aktuálnu judikatúru ESĽP založenú na iných právnych záveroch, je zaťažené nedostatkom riadneho odôvodnenia podstatnej námietky a zakladá dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP."

IV. ÚS 303/2021

  Juraj Gyarfas, 16. 12. 2021 v 15:41 - dovolanie proti rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania

Pri posudzovaní prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu o nároku na náhradu trov konania najvyšší súd neaplikoval § 420 písm. f) CSP ústavne súladným spôsobom, keď dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné dospejúc k záveru, že nejde o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.


II. ÚS 18/2021


  Juraj Gyarfas, 27. 01. 2022 v 20:31 - ÚS SR k úlohe veľkého senátu

Vladislav Pečík už tu upozorňoval na rozhodnutia ÚS SR, podľa ktorých veľký senát v prípade protichodnej rozhodovacej praxe rôznych senátov je povinný rozhodnúť a judikatúru zjednotiť.

Rád by som to doplnil aj do tejto diskusie:

"35. Takýto výklad § 48 ods. 1 CSP veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu je ústavne neakceptovateľný. Dôvodom a účelom kreovania inštitútu veľkého senátu bolo zjednocovať judikatúru dovolacieho súdu a zvyšovať tak právnu istotu účastníkov právnych vzťahov práve v konkrétnom dovolacom konaní. Samotné znenie § 48 CSP umožňuje právnu neistotu sporových strán týkajúcu sa správnosti spôsobu vyriešenia relevantnej právnej otázky odvolacím súdom odstrániť v prebiehajúcom dovolacom konaní tak, že vyslovený právny názor bude záväzný nielen pre odvolací súd, ale stane sa názorom najvyššej súdnej autority záväzným v ďalších obdobných veciach. Prax občianskoprávneho kolégia toto legitímne očakávanie popiera a prikazuje dovolaciemu senátu o dovolaní rozhodnúť v základnej formácii, t. j. rozhodnutím (bez hyperboly) s účinkami len ďalšieho dovolacieho rozhodnutia, pridaného do množiny existujúcich (a odporujúcich si) dovolacích rozhodnutí o predmetnej otázke."

II. ÚS 139/2021

______

A rád by som doplnil aj z ďalšieho rozhodnutia v podobnom duchu:

"Je pravdou, že podľa dôvodovej správy k § 48 CSP predloží konajúci senát vec veľkému senátu v prípade, ak sa „mieni odkloniť od konštantnej judikatúrnej línie“. Z pohľadu najvyššieho súdu by tak zrejme bolo praktické, keby bol veľký senát určený len ako prevencia proti „novým prípadom rozkolu“. Pri tomto prístupe by však „staré veci“ nejednotnosti judikatúry trvali ešte veľmi dlho
a vo vzťahu k pretrvávajúcim rozporom by rekodifikácia nepriniesla nič. Negatívom tohto prístupu je predovšetkým skutočnosť, že sa naďalej predlžuje stav právnej neistoty účastníkov právnych vzťahov, v ktorých sú relevantnými právne otázky, ohľadom ktorých vznikol rozkol v judikatúre pred 1. júlom 2016.

[...]

Samotné znenie § 48 CSP umožňuje právnu neistotu sporových strán, čo sa týka správnosti spôsobu vyriešenia relevantnej právnej otázky, odvolacím súdom odstrániť v prebiehajúcom dovolacom konaní tak, že vyslovený právny názor bude záväzný nielen pre odvolací súd, ale (v prípade kasácie, nového odvolacieho rozhodnutia a nového dovolania) aj pre prípadné ďalšie dovolacie konanie v tejto veci (a, samozrejme, v ďalších obdobných veciach). Prax občianskoprávneho kolégia toto (legitímne) očakávanie popiera a prikazuje dovolaciemu senátu o dovolaní rozhodnúť v základnej formácii, t. j. rozhodnutím (bez hyperboly) s účinkami len ďalšieho dovolacieho rozhodnutia pridaného do množiny existujúcich (a odporujúcich si) dovolacích rozhodnutí o predmetnej otázke.
"

I. ÚS 189/2021

  Juraj Gyarfas, 03. 02. 2022 v 10:45 - ÚS SR k odôvodneniu odmietnutia dovolania

"Pokiaľ najvyšší súd najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky pre jeho neprípustnosť na tom argumentačnom základe, že dovolacie otázky ňou nastolené majú charakter skutkových otázok, bol povinný tento svoj prijatý záver aj náležitým spôsobom odôvodniť, a to samostatne vo vzťahu ku každej sťažovateľkou sformulovanej otázke."

I. ÚS 242/2021


  Juraj Gyarfas, 03. 02. 2022 v 10:50 - ešte ÚS SR k odôvodneniu odmienutia dovolania

"Pokiaľ sťažovateľka v rámci odôvodnenia dovolania pri vymedzení dovolacieho dôvodu jasne popísala použitie konkrétnej právnej normy odvolacím súdom ( § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktoré hodnotila ako nesprávny výklad a aplikáciu dotknutej právnej úpravy pri posúdení prijateľnosti zmluvných ustanovení o poplatku za vedenie úveru v spotrebiteľskej zmluve, pričom v nadväznosti na to pripojila svoje právne úvahy, ktorými zdôvodnila vytýkanú nesprávnosť, je povinnosťou najvyššieho súdu v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviesť konkrétne dôvody neakceptovania tejto argumentácie sťažovateľky, inak zasiahne do jej základného práva na prístup k súdu."

II. ÚS 53/2021


  Juraj Gyarfas, 03. 02. 2022 v 10:57 - formulovanie dovolacej otázky

"Odpovede na procesnoprávne otázky sa netvoria len formulovaním abstraktných právnych viet bez vzťahu na konkrétny priebeh konania, ale aj množstvom na seba nadväzujúcich odpovedí na právne posúdenie konkrétnych úkonov strán a súdu. To, že tieto úkony nie sú rovnaké tak, že by bolo možné vždy sformulovať abstraktnú otázku, však nemôže viesť k záveru, že nedošlo k nastoleniu otázky právneho posúdenia. Pokiaľ najvyšší súd nesprávnym pomenovaním právnej argumentácie sťažovateľa nesprávne aplikuje § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku a dovolanie sťažovateľa posúdi ako neprípustné, jeho rozhodnutie možno označiť za ústavne neakceptovateľné."

III. ÚS 383/2021

  Martin Friedrich, 28. 02. 2022 v 09:46 - kauzálny nexus právnou aj skutkovou otázkou + medicínske spory

Nález III. ÚS 409/2021-33

19. Ústavný súd uvádza, že otázka posúdenia príčinnej súvislosti nemusí byť a ani nie je výlučne otázkou skutkovou. K tomu ústavný súd poukazuje napríklad na Antonína Valuša, ktorý v súvislosti s kauzálnym nexom v sporoch medzi pacientom a lekárom uvádza: „V prvé řadě je třeba zopakovat, že problematika příčínné souvislosti není pouze otázkou skutkovou, ale i právní, neboť vztah příčiny a následku zkoumáme v případě, kdy je to z hlediska právní úpravy vyžadováno, tedyvždy srespektem ku konkrétní právní úpravě.“ (Valuš, A. Civilní spory mezi lékařem a pacientem při poskytování zdravotní péče. Praha : Leges, 2014, 240 s., str. 88).

20. Pri posúdení príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a škodou je nutné brať do úvahy špecifiká kauzálneho nexu pri žalobách o náhrade škody na zdraví. Všeobecnými súdmi vyžadované preukázanie 100 % príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodlivým následkom práve vtýchto špecifických prípadoch poskytovania zdravotnej starostlivosti jeneudržateľné. Samotná nemožnosť trvania na 100 %-nom preukázaní príčinnej súvislosti je založená predovšetkým na komplikovanosti ľudského tela, ktoré sa vyznačuje kvantom procesov, ich príčin a následkov. Jednoznačné preukázanie toho, že práve konkrétne konanie, resp. nekonanie lekára alebo iného zdravotníckeho pracovníka, bolo výlučným predpokladom pre vznik škody, je takmer nemožné a v niektorých prípadoch dokonca vylúčené. Práve pri posudzovaní tejto zložky zodpovednosti zavznik škody je nutné posilniť slabšie postavenie pacienta vo vzťahu ku poskytovateľovi zdravotníckej starostlivosti tým, že nie je nutné 100 % preukázať predmetnú príčinnú súvislosť, kedy stačí preukázať tzv. stratu šance, resp. stratu očakávania v tom zmysle, že postupom zdravotníckeho zariadenia, ktorý nebol v súlade s právom, nepochybne došlo ku strate šance, že by bez nesprávneho lekárskeho zásahu bol následok na zdraví pacienta menší, respektíve žiadny.

  Juraj Gyarfas, 17. 03. 2022 v 17:39 - Ľalík a Mikušová k § 420 písm. f)

"Prezentované uznesenie [sp. zn. 4 Cdo 210/2019] pokračovalo v trende rozhodovania senátu 4C, ktorý vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa ust. § 420 písm. f) CSP, na rozdiel od väčšiny senátov občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, neakceptoval rozhodnutie uverejnené pod č. 2/2016 Zbierky stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, viažuce sa k ust. § 237 ods. 1 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktoré niekedy aj ústavný súd (sic!) považoval za aplikovateľné vo vzťahu k novej právnej úprave ust. § 420 písm. f) CSP (II. ÚS 282/2020, II. ÚS 465/2017 apod.), pretože je, podľa nás, od 1.7.2016 zjavne nepoužiteľné pre zmenu aplikovaného právneho predpisu procesného charakteru (CSP).

Porušenie práva na spravodlivý súdny proces v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP môže privodiť aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia (pozri: 4 Cdo 3/2019, 2 Cdo 31/2019, 8 Cdo 152/2018) alebo nedostatky v dôkaznom konaní (porušením zákazu deformácie dôkazov, princípu opomenutého dôkazu, porušením zásady voľného hodnotenia dôkazov, zásady priamosti, rovnosti a pod.), či nesprávne právne posúdenie veci v dôsledku nesprávne zisteného skutkového stavu veci (4 Cdo 125/2019, 4 Cdo 168/2019, 5 Cdo 202/2018 a pod.); výpočet nie je definitívny, lebo ide o otvorený systém viacerých právnych hodnôt.
"

ĽALÍK, M. - MIKUŠOVÁ, N.: Otázka autonómie vôle a zásady pacta sunt servanda pri posudzovaní otázky platnosti nájomnej zmluvy; Justičná revue, 74, 2022, č. 1, s. 77 - 86.


  Juraj Gyarfas, 20. 03. 2022 v 21:06 - ÚS ČR k § 420 písm. f)

"K naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou, či svojvoľnosťou."

II. ÚS 169/2021


  Juraj Gyarfas, 03. 04. 2022 v 21:15 - Sedlačko k dovolaniu proti trovám

Sedlačko, F. Bodka za témou "dovolanie proti trovám". Bulletin Slovenskej advokácie, č. 3/2022, s. 6-8.

  Juraj Gyarfas, 28. 04. 2022 v 10:07 - porušenie základných práv odmietnutím dovolania

Ďalšie rozhodnutie, ktorým ústavný súd zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania, pretože podľa ústavného súdu dovolacie otázky boli relevantné a najvyšší súd sa k nim má vyjadriť - III. ÚS 62/2022.

  Peter Veselý, 21. 05. 2022 v 18:14 - Ex offo prihliadanie na vady zmätočnosti

Právna úprava pripúšťa dva dovolacie dôvody, prvý spočíva v zmätočnosti napadnutého rozhodnutia ( § 431 CSP), druhý v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom ( § 432 CSP). Súčasná právna úprava však už umožňuje súdu ex offo prihliadať len na tie vady zmätočnosti, ktoré sú zároveň nedostatkom procesných podmienok konania, v dôsledku existencie ktorých je potrebné rozhodnutie vždy zrušiť [vady zmätočnosti podľa § 420 písm. a) – d) CSP]. Na tie vady, ktoré zákon za vady zmätočnosti sám označuje [vady zmätočnosti podľa § 420 písm. e) a f) CSP], však už dovolací súd nemôže prihliadať ex offo.


Je procesným excesom a z ústavnoprávneho hľadiska neželateľným stavom, keď dovolací súd zruší rozhodnutie odvolacieho súdu z dôvodu, ktorý dovolateľ neuplatnil. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu napadnutým uznesením najvyššieho súdu bez naplnenia zákonných predpokladov pre takéto rozhodnutie vykazuje znaky svojvoľného rozhodnutia, ktoré je v rozpore s princípom právnej istoty. Najvyšší súd tým konal v rozpore s ústavným imperatívom konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy), čím zároveň zasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.


Nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 608/2021-51


  Peter Toth-Vaňo, 31. 05. 2022 v 09:37 - Ešte k II. ÚS 169/2021 - R 2/2016 hodnotené ako prekonané

Ešte k rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 169/2021 zo dňa 02.12.2021, ktoré uviedol Juraj (dňa 20.03.2022).

Ďakujem zaň a citujem podrobnejšie, keďže Ústavný súd SR v ňom zhodnotil závery uvedené v stanovisku R 2/2016 ako prekonané „...z hľadiska štandardov posudzovania naplnenia kritérií práva na spravodlivý proces, a tým aj posudzovania existencie vady podľa § 420 písm. f) CSP."

Podrobnejšie z daného rozhodnutia ÚS SR:

21. Ústavný súd v tejto súvislosti zastáva názor, že nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nezodpovedá procesným požiadavkám práva na spravodlivý proces, môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP (IV. ÚS 154/2020, IV. ÚS 167/2020, IV. ÚS 447/2020).

22. Ústavný súd preto konštatuje, že sa nemôže stotožniť s časťou odôvodnenia napadnutého uznesenia poukazujúcou na ustálenú judikatúru (R 129/1999 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012 a ďalšie), ktorá kladie neprimeraný dôraz na jedinú časť textu „nesprávnym procesným postupom“, pod ktorým rozumie len faktickú činnosť predchádzajúcu vydaniu rozhodnutia v takom rozsahu, že arbitrárnosť odôvodnenia odvolacieho rozsudku považuje za dôvod prípustnosti dovolania len pri úplnej absencii dôvodov (pozri R 2/2016). Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP v celosti znie: „Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“ V súvislostiach tohto vymedzenia je kľúčovým pre posúdenie prípustnosti dovolania iný pojem ako procesný postup, a to „právo na spravodlivý proces“ so všetkými jeho obsahovými atribútmi a garanciami v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. Jednou z garancií obsiahnutých v pojme práva na spravodlivý proces je aj celkom nepochybné právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nielen na uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale dostatočných argumentov reagujúcich na relevantné námietky odvolateľa zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom. K naplneniu tohto dovolacieho dôvodu preto nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou, či svojvoľnosťou.

23. Striktné oddeľovanie procesného postupu súdu a rozhodnutia, ktorý je jeho sumárom a výsledkom, nie je ústavne udržateľným konceptom, pretože celý faktický procesný postup súdu a naň nadväzujúci myšlienkový pochod hodnotenia skutkového stavu a jeho subsumovania pod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve
cez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021, body 37 až 41).

24. Pokiaľ najvyšší súd nereflektuje na tieto výhrady ústavného súdu a pri posudzovaní dôvodnosti namietaného dôvodu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP aj naďalej neprimerane zužuje svoj prieskum len na procesnú stránku veci, pričom sa odmieta zaoberať arbitrárnosťou záverov odvolacieho súdu z vecného hľadiska, a táto je takej intenzity, že je možné konštatovať nedostatočnosť odôvodnenia v tej miere, že nedáva relevantné a konzistentné odpovede na základné otázky súvisiace s predmetom ochrany, dopúšťa sa tak arbitrárnosti, ktorá zároveň zakladá aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Ústavný súd pri takomto nazeraní na obsah garancií spravodlivého procesu považuje odvolávanie sa na závery uvedené v stanovisku R 2/2016 za nedostačujúce, reštriktívne a prekonané z hľadiska štandardov posudzovania naplnenia kritérií práva na spravodlivý proces, a tým aj posudzovania existencie vady podľa § 420 písm. f) CSP."


  Juraj Gyarfas, 31. 05. 2022 v 17:16 - causa finita?

Zdá sa mi, že toto je jedna z najdlhších diskusií na tomto blogu. Diskusia k pôvodnému postu sa stala zbernou nádobou pre rôzne otázky súvisiace s dovolaním - napr. kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania, výklad právnej otázky podľa § 421 CSP, dovolanie proti rozhodnutiu o trovách atď atď.



Ak sa však vrátim k pôvodnej otázke - teda či nepreskúmateľnosť odôvodnenia spadá pod § 237 písm. f) OSP, teraz § 420 písm. f) CSP - myslíte, že by sme vzhľadom na aktuálnu rozhodovaciu prax ÚS a v rastúcej miere aj NS mohli túto diskusiu uzatvoriť s kladnou odpoveďou? Alebo je to ešte predčasné?


  dusanjoppa, 01. 06. 2022 v 22:13 - Úplne iná podstata, ale causa finita est?

Ospravedlňujem sa, že som vám vstupil do vašej odbornej debaty, len som potreboval vyjadriť skúsenosť, že diferencované názory môžu byť nie len v oblasti súdnych rozhodnutí. Na ústredných orgánoch štátnej správy sú zamestní "odborníci", ktorí deformuju právo ako sa im zachce a ich nadriadení ich v tom podporujú.


Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia verejnej správy, odbor vnútorných vecí listom číslo: SVS-203-2005/07992 zo dňa 26.09.2005, adresovaným odboru všeobecnej vnútornej správy Krajského úradu v Bratislave, zaujal stanovisko k aplikácii § 42a zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. V predmetnom liste sa okrem iného uvádza, cit.: „Ďalšou dôležitou súčasťou návrhu je kde a akým spôsobom sa mal priestupok spáchať. Samotné skonštatovanie navrhovateľa, že niekto mu neposkytol požadovanú informáciu, je nepostačujúce. Keďže ide o návrhový priestupok a navrhovateľ má záujem o jeho prejednanie, je potrebné, aby navrhovateľ preukázal, že skutočne došlo k priestupku, lebo označený páchateľ mal povinnosť mu požadovanú informáciu poskytnúť, ale tak neurobil. Preto je navrhovateľ povinný preukázať porušenie zákona zo strany páchateľa buď právoplatným rozhodnutím správneho orgánu alebo súdu. Len takéto rozhodnutia môžu preukázať skutočnosť, že páchateľ bol povinný podať informáciu, mal ju k dispozícii, ale ju nezverejnil. Správny orgán, ktorý prejednáva priestupok, nie je povinný zabezpečovať dôkazové materiály za navrhovateľa. V prípade, že navrhovateľ ani po výzve nepredloží dôkazy o porušení zákona, správny orgán konanie v predmetnej veci zastaví podľa § 76 ods. 1 zákona o priestupkoch s tým, že skutok o ktorom sa koná, sa nestal alebo nie je priestupkom. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Ak povinná osoba nesprístupní informáciu, či už rozhodnutím o odmietnutí sprístupnenia informácie alebo fiktívnym rozhodnutím, žiadateľ má možnosť domáhať sa svojho práva prostredníctvom riadneho opravného prostriedku alebo v prípade právoplatného rozhodnutia žalobou o preskúmanie rozhodnutia na súde.“ Predmetný list odboru vnútorných vecí sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bol adresovaný na vedomie vedúcim odborov všeobecnej vnútornej správy krajských úradov v Slovenskej republike.


*****************


Najprv teda (podľa názoru MV SR ) musí súd (resp. prokurátor) rozhodnúť, že konanie povinnej osoby je priestupkom (podľa ústneho vyjadrenia len pri priestupkoch podľa zákona č. 211/2000 Z. z.) a až potom okresný úrad priestupok prejedná!!! Od r. 2005 sa ľudia asi vymenili, ale rozumu tam nepribudlo.


Odvolávajúc sa na vyššie uvedené usmernenie, okresný úrad odložil podnet na prejednanie priestupku, následne odvolací orgán, argumentujúc rovnako, zamietol odvolanie a nakoniec aj ministerstvo vnútra, z rovnakého dôvodu zamietlo žiadosť o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolania. Podanie bolo prejednanie priestupku podané dňa 28.12.2020, rozhodnutie o odložení vydané 16.11.2021, po 330 dňoch !!! Podnet na prejednanie priestupku, pre porušenie povinnosti vyplývajúcich zo zákona o slobode informácií. Išlo o informáciu k výberovemu konaniu na stavbu telocvične, nie protiatomového krytu, alebo nejkého vojenského objektu. Zaujímave to bolo preto, že sa menili dodávatelia stavby a cena stavby sa navyšovala o viac ako 24%. Boli to roky 2018/2019, žiadna pandémia, žiadna vojna.


Túto kauzičku vylepšili ďalšie OČTK. Vyšetrovatelia KR PZ po desiatich mesiacoch od podania a urgenciach (potvrdenie o prijatí podnetu, číslo konania, žiadosť o nahliadnutie do spisu) zaslali týto "vyšetrovatelia" správu, že k "navýšeniu rozpočtu došlo BUĎ zvýšením cien stavebných materiálov, ALEBO z iných nepredvidaných dôvodov." Takýto záver nepotrebuje žiaden komentár.


  Juraj Gyarfas, 17. 06. 2022 v 16:09 - k formulácii dovolacej otázky podľa § 421 a uvádzaniu judikatúry

Povinnou obsahovou náležitosťou dovolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci nie je uvedenie konkrétnych rozhodnutí (judikatúry) dovolacieho súdu. Ustanovenie § 421 ods. 1 CSP nemožno interpretovať a uplatňovať tak, že zakotvuje povinné obsahové náležitosti dovolania. Označenie konkrétnych rozhodnutí (judikatúry) najvyššieho súdu nie je v zmysle ustanovenia § 428 CSP obligatórnou náležitosťou dovolania.

III. ÚS 127/2021
___________________

"Právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa 432 CSP sú spojené nádoby, preto najvyšší súd nemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil na konkrétnom riadku svojho po-dania. Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod, vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP a až následne možno posúdiť, (a) či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP. Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale na druhej strane, nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou naj-vyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky."

III. ÚS 223/2021
___________________

"Nie je správne, ak sa najvyšší súd zameria len na jednu vetu, ktorú dovolateľ prípadne v dovolaní označí ako právnu otázku, a izoluje sa od toho, ako je vymedzený dovolací dôvod. Právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa § 432 CSP sú spojené nádoby, preto najvyšší súd nemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil na konkrétnom riadku svojho podania. Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod, vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP a až následne možno posúdiť, (a) či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP. Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale na druhej strane nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky."

III. ÚS 580/2021
___________________

"Odpovede na súčasné a budúce právne otázky sa netvoria len formulovaním abstraktných právnych viet bez vzťahu na konkrétny skutkový stav, ale aj množstvom na seba nadväzujúcich odpovedí na právne posúdenie rôznych konkrétnych skutkových stavov z pohľadu relatívne neurči-tých zákonných pojmov."

III. ÚS 61/2022
___________________

"Je potrebné rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť dovolania, no táto interpretácia nemôže byť nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd, svojvoľná a formalistická."

III. ÚS 62/2022

  Juraj Gyarfas, 17. 06. 2022 v 16:10 - nepreskúmateľnosť a § 420 písm. f)

"Záver najvyššieho súdu, ktorým konštatuje, že v konaní o dovolaní podľa § 420 písm. f) CSP nie je prípustné, aby riešil otázku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, vylučuje formuláciu druhého záveru o zákonnosti odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu v tom istom uznesení najvyššieho súdu. Zároveň je zrejmé, že oba tieto závery sú výsledkom zjavne mylnej právnej úvahy pri výklade ustanovení CSP o dovolaní, ktorá znemožnila realizáciu základných práv sťažovateľky v prostredí tohto mimoriadneho opravného prostriedku voči rovnako mimoriadnemu zlyhaniu okresného a krajského súdu."

III. ÚS 177/2021
_________________

"Obsah normatívneho textu v § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia ich práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý súdny proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predo-všetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (vrátane vyhodnotenia súladu medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi na jednej strane a vykonanými dôkazmi na strane druhej), na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní a pod."

I. ÚS 68/2022


  Juraj Gyarfas, 17. 06. 2022 v 16:11 - dovolanie proti rozhodnutiu a náhrade trov

"Uznesenie odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania je potrebné v zmysle uvádzacej vety k § 420 CSP považovať za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí."

III. ÚS 294/2021


  Vladislav Pečík, 27. 06. 2022 v 16:17 - K uvádzaniu judikatúry k dovolaniu podľa § 421 po ďalšie

"42. Ústavný súd vo vzťahu k právnym názorom citovaným v bodoch 12 až 15 odôvodnenia
tohto nálezu dodáva, že sa nestotožňuje s postojom najvyššieho súdu, podľa ktorého povinnou
obsahovou náležitosťou dovolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci
je uvedenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) dovolacieho súdu. Ustanovenie § 421 ods. 1 CSP
nemožno interpretovať a uplatňovať tak, že zakotvuje povinné obsahové náležitosti dovolania.
Obligatórne náležitosti dovolania upravuje § 428 CSP, ktorý okrem iného ukladá dovolateľovi
povinnosť uviesť v dovolaní dovolacie dôvody, teda „z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne“. Následne § 432 CSP vyžaduje vo vzťahu k dovolaniu podľa § 421 CSP
(odôvodnenému nesprávnym právnym posúdením veci), aby dovolateľ uviedol právne posúdenie
veci, ktoré pokladá za nesprávne, a v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Označenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) najvyššieho súdu nie je v zmysle § 428 CSP
obligatórnou náležitosťou dovolania. Z uvedeného vyplýva, že dovolanie prípustné
podľa § 421 CSP dovolateľ obligatórne odôvodní tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP), a dotknutý dovolací dôvod vymedzí tak, že uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a súčasne uvedie, v čom spočíva nesprávnosť
tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 CSP). Argumentácia dovolateľa konkrétnou rozhodovacou
praxou najvyššieho súdu je nad rámec zákonných požiadaviek a dovolací súd ňou nie je viazaný
(III. ÚS 76/2021)."



IV. ÚS 157/2022-36


  Martin Friedrich, 18. 07. 2022 v 10:24 - NS SR si nesmie vytvárať nové dôvody prípustnosti dovolania - právna otázka nemusí mať potenciál byť predmetom judikatórneho ustálenia

ÚS SR: III. ÚS 405/2021-54

19. Vo vzťahu k druhému dôvodu odmietnutia dovolania sťažovateľa ústavný súd uvádza, že najvyšší súd v podstate vytvoril nový dôvod prípustnosti dovolania, a to že nesprávne právne posúdenie sa musí týkať otázky, ktorá svojou povahou musí byť judikatórne stabilizovateľná, inak povedané, musí v sebe skrývať potenciál byť predmetom judikatórneho ustálenia. Vice versa, najvyšší súd zaviedol nový dôvod neprípustnosti dovolania, ktorým je taká špecifická povaha právnej otázky, že má za následok jej nestabilizovateľnosť v judikatúre. Uvedeným záverom najvyššieho súdu však chýba opora vCSP. Najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľa na základe takéhoto odôvodnenia odmietol poskytnúť sťažovateľovi súdnu ochranu v kvalite vyžadovanej čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože nerešpektoval zákonné medze, vrámci ktorých sa sťažovateľ ako dovolateľ súdneho prieskumu domáhal (čl. 51 ods. 1 ústavy). Najvyšší súd pri tomto dôvode odmietnutia dovolania v podstate (v bode 20 odôvodnenia) naznačuje, že účelom dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je výlučne tvorba ustálenej rozhodovacej praxe, čo by znamenalo, že v konaní o takom dovolaní sa vôbec neposkytuje ochrana základným právam a slobodám. To však nie je v súlade nielen s judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 336/2019), ale ani s podstatou súdnej ochrany, ktorou je ochrana subjektívnych práv. Účelom dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v aktuálnej regulácii civilného procesu je teda nepochybne okrem zjednocovania judikatúry aj ochrana subjektívnych práv sporových strán. Najvyšší súd svojím rozhodnutím pripodobnil dovolacie konanie vyvolané podaním dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP zjednocovaniu judikatúry podľa „zákona o súdoch“.

  Juraj Gyarfas, 16. 10. 2022 v 21:01 - relevantnosť R 2/2016

"Z ústavnoprávneho hľadiska, ako aj z hľadiska relevantnej judikatúry ESĽP ťažko bez ďalšieho prijať názor najvyššieho súdu vyslovený v jeho stanovisku R 2/2016, pretože k podstatnej zmene v právnej úprave prípustnosti dovolania po 1. júli 2016 nesporne došlo, pričom nemožno odhliadnuť od skutočnosti, že rovnakú, ale ani obdobnú úpravu, ktorá bola obsiahnutá v § 241 ods. 2 písm. b/ OSP (tzv. iná vada), Civilný sporový poriadok vo vzťahu k dovolaniu, resp. jeho odôvodneniu už výslovne ani neobsahuje. Aktuálnosť stanoviska po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy dovolania je preto potrebné chápať v tom zmysle, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP. Včlenením formulácie o práve na spravodlivý proces do textu zákona sa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia neliberalizovali, ale naopak, sprísnili."

NS SR, sp. zn. 5 Obdo/87/2020

  Juraj Gyarfas, 16. 10. 2022 v 21:23 - dovolanie v otázke trov

"Na účel uplatnenia zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku je potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým skončí rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, považovať za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí."

I. ÚS 95/2022


  Juraj Gyarfas, 16. 10. 2022 v 21:33 - ÚS SR proti odmietaniu dovolaní

Preskúmanie logickej, funkčnej a teleologickej konzistentnosti hodnotenia dôkazov je súčasťou posudzovania práva na spravodlivý proces. V tomto kontexte je preto hodnotenie dôkazov preskúmateľné. V opačnom prípade by skutkové závery ostali nedotknuteľné tak, ako ich uzavrel krajský súd. Právny poriadok práve prostredníctvom posudzovania porušenia práva na spravodlivý proces umožňuje aj dovolaciemu súdu, aby preskúmal, či hodnotenie dôkazov nie je natoľko svojvoľné, že dochádza k porušovaniu tohto práva. Strana totiž nemôže byť bez možnosti nápravy vystavená tomu, že z vykonaných dôkazov budú vyvodené neprípustné a nelogické závery. Uvedené nie je pritom v rozpore s § 442 CSP, podľa ktorého je súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Preskúmanie hodnotenia vykonaných dôkazov je totiž preskúmanie procesného postupu súdu. Zásada viazanosti zisteným skutkovým stavom neznamená, že najvyšší súd je viazaný takou interpretáciou dôkazu, ktorá v sebe obsahuje ničím nepodloženú účelovo vytvorenú domnienku, ktorej jediným cieľom je vylúčiť danosť nároku sťažovateľa. Rovnako túto zásadu nemožno interpretovať ako nemožnosť najvyššieho súdu reagovať na zjavný, ničím neodôvodnený, a preto arbitrárny skutkový omyl.

III. ÚS 104/2022

_____

Záver o odmietnutí spravodlivosti zo strany najvyššieho súdu umocní jeho postup, v dôsledku ktorého namiesto poskytnutia individuálnej ochrany sťažovateľov a súčasného využitia príležitosti zjednotenia interpretácie (pre všetkých) podľa § 421 ods. 1 CSP, podané dovolanie sťažovateľov v čase aplikácie neskôr prekonaného zákazu kumulácie dovolacích dôvodov vo svojej judikatúre odmietne konštatujúc, že mohli „tiež“ uplatniť dovolací dôvod podľa § 420 f) CSP.

III. ÚS 657/2021

_____

Odmietnutie dovolania nemožno založiť na tvrdení, že dovolateľ odkazoval na judikatúru ústavného súdu. Dovolateľ totiž nie je povinný uvádzať akúkoľvek judikatúru na účel prípustnosti jeho dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Tú si má vyhľadať najvyšší súd a skúmať, či niektorý z dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP je daný.

III. ÚS 312/2022

_____

"Právna úvaha o odmietnutí odvolania, ktorá nadväzuje na § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí byť nevyhnutne zdôvodnená dôslednou analýzou toho, či skôr prijaté právne závery v iných súdnych konaniach možno vztiahnuť na dovolaním nastolenú právnu otázku. To vyžaduje porovnanie skutkových okolností, na základe ktorých došlo k prijatiu skorších právnych záverov, pričom len také právne závery, ktoré boli prijaté na základe obdobných skutkových okolností, môžu viesť k záveru o tom, že právna otázka už bola vyriešená."

III. ÚS 207/2022

_____

"Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP dovolateľ obligatórne odôvodní tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP), a dotknutý dovolací dôvod vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a súčasne uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 CSP). Argumentácia dovolateľa konkrétnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu je nad rámec zákonných požiadaviek a dovolací súd ňou nie je viazaný. Najvyšší súd nesmie vykladať splnenie podmienky prípustnosti dovolania reštriktívne tak, že k meritórnemu prieskumu ani nedôjde. Najvyšší súd totiž najskôr skúma, o akú právnu otázku má ísť, a až následne sa zaoberá tým, či od jej vyriešenia záviselo rozhodnutie vo veci samej a o aký predpoklad prípustnosti ide."

IV. ÚS 157/2022

_____

"Ustálená prax resp. otázka vyriešená musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší súd, príp. sporové strany), ale aj navonok (vo vzťahu k verejnosti). Ak nastane situácia, že najvyšší súd považuje určitý právny názor za ustálený resp. určitú otázku za vyriešenú, je vhodné, aby ho publikoval v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky."

I. ÚS 206/2022


  Juraj Gyarfas, 17. 10. 2022 v 13:21 - NS SR - užší výklad prípustnosti dovolania

"Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol.

Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.
"

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 10. 2021, sp. zn. 2Cdo/121/2021


  Juraj Gyarfas, 25. 10. 2022 v 17:25 - právna otázka v dovolaní

31. Podľa názoru ústavného súdu (I. ÚS 336/2019) nie je správne, ak sa najvyšší súd zameria len na jednu vetu, ktorú dovolateľ prípadne v dovolaní označí ako právnu otázku, a izoluje sa od toho, ako je vymedzený dovolací dôvod. Právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa § 432 CSP sú spojené nádoby, preto najvyšší súd nemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil na konkrétnom riadku svojho podania. Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod, vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP a až následne možno posúdiť, (a) či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP. Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale na druhej strane nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (porov. tiež Hlušák, M. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. 3. 2017 In. Súkromné právo 3/2017, s. 129; Gešková, K. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 158/2017 ‒ odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a/ako otázka zásadného právneho významu. In. Súkromné právo 4/2018, s. 170).

32. Keďže do obsahu základného práva na súdnu ochranu/práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa strane poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch, ak riadne splní zákonné podmienky prípustnosti, pričom sťažovateľ tieto podmienky splnil, najvyšší súd odmietnutím dovolania, ktorým sťažovateľ namietal vadu podľa § 421 CSP, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.


III. ÚS 10/2022


  Juraj Gyarfas, 25. 10. 2022 v 17:32 - právna a skutková otázka v dovolaní

19. S právnymi otázkami sťažovateľa v dovolaní sa najvyšší súd vyrovnal tak, že rozoberal text jeho dovolania a dospel k tomu, že z neho nie je zrejmé jednak to, od ktorého rozhodnutia najvyššieho súdu sa mal krajský súd odkloniť, hoci dovolateľ podal dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodňoval aj tým, že táto právna otázka nebola dosiaľ dovolacím súdom riešená. Ďalej sťažovateľovi najvyšší súd vyčítal to, že neformuloval právne otázky, ale otázky skutkové. Najvyšší súd rozsiahlo a len všeobecne, pritom však obsahovo vágne popisuje, ako má dovolateľ formulovať dovolaciu otázku. Následne bez bližšieho zdôvodnenia uzavrel, že dovolateľom nastolená otázka je skutková. Pritom vôbec neodôvodnil, z akého dôvodu považoval dovolaciu otázku za skutkovú a aké kritériá pri tejto úvahe vyhodnocoval.

20. Takáto interpretácia prípustnosti dovolania je formalistická. Hoci sa sťažovateľ domáhal preskúmania právneho hodnotenia nesporného skutkového stavu, najvyšší súd právnu interpretáciu nesporného skutkového stavu označil za skutkovú otázku, čím ubehol od podstaty dovolania. Skutková otázka súvisí so zisťovaním skutkového stavu a súvisí s ustálením toho, čo sa stalo. Na druhej strane úvahy súdu o tom, ako zistený skutkový stav právne posúdiť, aký právny záver zo skutkového stavu vyvodiť a pod akú normu ho podradiť, je právnym posúdením. Otázky s tým súvisiace sú právne otázky. Sťažovateľ a ani žalobca nespochybňovali závery o tom, čo sa stalo, ale spochybňovali záver, aké právne následky tento, medzi stranami nesporný skutkový stav, vyvolal. K tomu treba uviesť, že základné právne otázky, ktoré v civilných sporoch vznikajú, súvisia s podriadením skutkového stavu pod normu hmotného práva, ktorá so skutočnosťou spája právny následok. Krajský súd sformuloval jasné a pre vec rozhodujúce právne názory, s ktorými sťažovateľ nesúhlasil a v dovolaní ich namietal.

21. Pokiaľ sťažovateľ nenamietal nesprávne zistenie skutkového stavu, ale namietal to, ako naň súd aplikoval rozhodné normy, ako aj výsledok tejto aplikácie, ide o namietanie nesprávneho právneho posúdenia. Teda o právnu otázku. Takisto treba povedať, že išlo o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie vo veci samej. Žalobca sa predsa domáhal plnenia z kúpnej zmluvy, uzavretie ktorej bolo predpokladom vzniku žalobou uplatneného nároku. Tým, že túto otázku najvyšší súd označil za otázku skutkovú a nesúvisiacu s vecou, nesprávne aplikoval § 421 ods. 1 CSP, keď dospel k tomu, že dovolanie sťažovateľa je neprípustné.


III. ÚS 97/2022


  Jaroslav Čollák, 05. 11. 2022 v 00:34 - právna otázka v judikatúre súdov (nikdy?) neriešená nebude dovolacím súdom (nikdy) vyriešená

Okdazujem na rozhodnutie NSSR, sp. zn. 7 Cdo/124/2022, kde bolo - podľa môjho názoru sporne (z hľadiska práva na prístup k súdnej a inej právnej ochrane, referenčná norma čl. 46 Ústavy) uvedené, že ak (i) právnu otázku ktorú dovolateľ (ii) ešte ako odvolateľ považoval za nosnú a žiadal jej posúdenie odvolacím súdom, ale (iii) odvolací súd ju napriek tomu neriešil, (iv) ak ju dovolateľ aj pre účely dovolacieho súdu vymedzil - tento postup (iv) nezakladá prípustnosť dovolania cez § 421 ods. 1 písm. b) - pretože ju (!) odvolací súd (vlastne) neriešil a preto sa ako otázka nestala predmetom odvolacieho konania.

Fakticky ide o výklad pojmu "vyriešenia právnej otázky" v ustanovení § 421 CSP ktorý (ad absurdum) hovorí, že právna otázka, ktorá ešte nikdy nebola prvostupňovým ani odvolacím súdom riešená, sa cez "prípustnosť dovolania" podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP na NSSR nikdy nedostane, pretože musela byť súdmi riešená..

"Vo vzťahu k prvej a tretej dovolateľom položenej právnej otázke dovolací súd uvádza, že nevyhnutnou podmienkou prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ CSP je, že sa týka právnej otázky, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie.

Toto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil.

Prvá otázka položená dovolateľom nie je otázkou relevantnou, keďže súdy nižších inštancií dospeli k záveru o platne uzatvorenom pracovnom pomere žalobcu. Tretia otázka položená dovolateľom rovnako tak nie je otázkou relevantnou, keďže uvedené nebolo odvolacím súdom riešené....Vzhľadom na to, že dovolateľ v dovolaní nevymedzila právnu otázku, na ktorej založil svoje rozhodnutie odvolací súd, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie v tejto časti nie je procesne prípustné."

.pachuťou ostáva, s nádychom kafkovského procesu, zodpovedanie otázky, kto takúto právnu otázku zodpovie. Nazdávam sa, že ochrancom čl. 46 Ústavy ostane jedine štvrtá inštancia, ktorá na slovensku (vraj) neexistuje - hoci skúsenosti zhojovania procesných prešľapov všeobecných súdov zo strany ÚSSR je čoraz častejšie...

Argumentácia v prospech toho, aby pozitívny procesný pojem "vyriešenie právnej otázky" v ustanovení § 421 ods. 1 v sebe implikoval aj negatívnu variáciu - teda vyiešenie vo význame "opomenutia vyriešenia" (nevyriešenie) môže záchranca vyššie citovanej cesty (vedľa?) nájsť v prístupe samotného NSSR, kedy sám NSSR pripustil, že odvolanie je možné nielen voči uzneseniu o (i) zastavení konania, ale aj o nezastavení konania (zamietnutí návrhu na zastavenie konania) hoci ustanovenie § 357 písm. a) CSP explicitne hovorí len o "zastavení konania" (NSSR, sp. zn. 3 Obdo 12/2017).

  Juraj Gyarfas, 06. 11. 2022 v 19:55 - dovolanie vs. ústavná sťažnosť proti neodkladnému opatreniu

"33. V okolnostiach posudzovanej veci teda ide o rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné podľa § 420 písm. f) CSP, pričom sťažovateľ v samotnej ústavnej sťažnosti namieta (okrem iného) tzv. vadu zmätočnosti konania, keďže krajský súd sa pri rozhodovaní adekvátne nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou, jeho rozhodnutie je neodôvodnené, nepreskúmateľné, arbitrárne, v zjavnom rozpore s princípmi spravodlivého procesu, a to navyše aj tým, že krajský súd poskytol neoprávnenú výhodu žalobkyni z dôvodu narušenia princípu rovnosti strán konania. Ide teda o argumentáciu, ktorá aj podľa rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a ústavného súdu štandardne zodpovedá posúdeniu námietok uplatnených z dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP dovolacím súdom, ak miera tvrdeného (ako v tomto prípade) porušenia procesných práv strany mala nadobudnúť intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. 34. Zo zistení ústavného súdu pri príprave predbežného prekovania ústavnej sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ nepodal dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, teda nevyčerpal právny prostriedok, ktorý mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd ( § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

...

V tejto súvislosti potom platí, že ak by sťažovateľ dovolanie podal, mohol by až následne (v prípade neúspechu v dovolacom konaní) napadnúť v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodnutie dovolacieho súdu; rozhodnutie odvolacieho súdu by mohol v takom prípade spolu s rozhodnutím dovolacieho súdu napadnúť len vtedy, ak by tvrdil, že niektorú z námietok nemohol uplatniť v dovolacom konaní. To znamená, že súčasné podanie dovolania a ústavnej sťažnosti proti tomu istému rozhodnutiu by zo strany ústavného súdu vyvolalo nevyhnutnosť odmietnutia ústavnej sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie, keďže 8 jeho právomoci predchádza právomoc dovolacieho (najvyššieho) súdu [ § 56 ods. 2 písm. a), § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde].
"

IV. ÚS 534/2022

  Tomáš Klinka, 08. 11. 2022 v 14:44 - Ad dovolanie vs. ústavná sťažnosť proti neodkladnému opatreniu

Ďakujem Jurajovi za citáciu z uznesenia IV. ÚS 534/2022. Podľa mňa tu ide ústavný súd proti vlastnej judikatúre, keď doteraz pri ústavných sťažnostiach proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie o návrhu na neodkladné opatrenie, akceptoval doterajší status quo, že dovolanie nie je prípustné, a to aj s ohľadom na R 21/2018, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2017 sp. zn. 3 Cdo 157/2017) s právnou vetou: „Dovolanie nie je podľa § 420 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého bola podaná nadväzujúca žaloba.“. V predmetnom uznesení Najvyšší súd SR ďalej uviedol (citujeme): „Uznesenie, ktorým odvolací súd v danom prípade potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie, nie je (ani) rozhodnutím, ktorým sa konanie (o veci vymedzenej žalobou) končí. Aj po rozhodnutí o návrhu na neodkladné opatrenie civilné sporové konanie žalobcov proti žalovanému pokračuje a súd prvej inštancie o veci samej ďalej koná a rozhodne.“. Tento záver výslovne potvrdil aj sám ÚS napr. v uznesení zo dňa 24.11.2020, sp. zn. III. ÚS 447/2020, keď konštatoval (citujeme): „Vzhľadom na uznesenie publikované pod č. R 21/2018, ktorým najvyšší súd vylúčil prípustnosť dovolania podľa § 420 Civilného sporového poriadku proti rozhodnutiu o (ne)nariadení predbežného opatrenia, ktoré nemá povahu rozhodnutia vo veci samej, ktorým je aj ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu, nemožno od sťažovateľky požadovať vyčerpanie dovolania“.

  Juraj Gyarfas, 08. 11. 2022 v 15:44 - ad Tomáš

Ak sa nemýlim, toto bolo tzv. "meritórne" neodkladko, teda také, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého nebola podaná nadväzujúca žaloba. Takže návetie § 420 v tomto prípade umožňuje dovolanie aj z dôvodov zmätočnosti.


  Juraj Gyarfas, 26. 12. 2022 v 17:22 - nepreskúmateľnosť spadá pod "efko"

"Ak sa odvolací súd stotožní s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré nemá náležitosti odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP a uvedený nedostatok sám neodstráni, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a takýmto arbitrárnym rozhodnutím znemožňuje strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov, a tým porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces. "

NS SR, sp. zn. 7 Cdo/67/2020


  Juraj Gyarfas, 09. 01. 2023 v 20:31 - nepreskúmateľné odôvodnenie spadá pod "efko"

"Nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nezodpovedá procesným požiadavkám práva na spravodlivý proces, môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku."
I. ÚS 570/2020

________

"1. Riadne odôvodnenie rozhodnutia je podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, ako aj právnej teórie, jedným z viacero samostatných subjektívnych práv a princípov inkorporovaných v pojme základného práva na spravodlivý súdny proces. V zmysle uvedeného teda nemôže byť odôvodnením kasačnej sťažnosti nesprávne posúdenie veci krajským súdom alebo odklonenie od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ak sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom.
2. Riešenie otázky porušenia práva na spravodlivý proces účastníka konania postupom krajského súdu (teda aj namietaným nedostatočným odôvodnením rozhodnutia) je možné subsumovať pod § 440 ods. 1 písm. f) SSP.
"
NSS SR, sp. zn. 4 Sžk/40/2020

________


"Nesprávne právne posúdenie veci v rozhodnutí súdu nezakladá dovolací dôvod zmätočnosti pod-ľa § 420 písm. f) CSP. Iná je ale situácia, ak odôvodnenie nedosiahlo hranicu ústavnej udržateľnosti. Účastník konania má právo dostať odpoveď hoci nie na všetky námietky, ale rozhodne na tie podstatné."


III. ÚS 439/2022

________

"Pokiaľ sťažovateľka v dovolaní namietala absolútny nedostatok odôvodnenia odvolacieho súdu vo vzťahu ku konkrétnym právnym/skutkovým otázkam, potom úlohou dovolacieho súdu bolo preskúmať, či: - námietky sťažovateľky sú podstatné, a to s ohľadom na stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou sporu), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania; a - ak ide o také námietky, ktoré majú podstatný význam, či sa s týmito námietkami odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal, a to ústavne súladným spôsobom."
III. ÚS 333/2021


  Juraj Gyarfas, 10. 01. 2023 v 09:49 - ustálená rozhodovacia prax

"Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali."
II. ÚS 328/2022

_____________

"S prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú."
NS SR, sp. zn. 6 Cdo 129/2017


  Juraj Gyarfas, 10. 01. 2023 v 09:55 - výklad dovolania

"Ak najvyšší súd odmietne dovolanie v dôsledku nesprávnej interpretácie jeho skutočného obsahu, zamedzí tak sťažovateľovi prístup k dovolaciemu súdu, v dôsledku čoho zasiahne do jeho základného práva na súdnu ochranu."
I. ÚS 415/2022

_________

"Ak sa dovolací súd nevysporiada s riadne nastolenou právnou otázkou, ktorej vyriešenie môže ovplyvniť výsledok sporu, uvedený nedostatok zaťažuje jeho napadnuté uznesenie vadou arbitrárnosti."
II. ÚS 241/2022

_________

"Úlohou najvyššieho súdu je dôsledné skúmanie obsahu odôvodnenia podaného dovolania vo väzbe na rationes decidendi napadnutého odvolacieho rozhodnutia (I. ÚS 336/2019) s následným záverom, či možno z dovolania vyabstrahovať právnu otázku podľa § 421 CSP, (a) či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP (I. ÚS 336/2019). Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale na druhej strane nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (porov. Tiež Hlušák, M. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. 3. 2017 In. Súkromné právo 3/2017, s. 129; Gešková, K. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 158/2017 odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ‒ a/ako otázka zásadného právneho významu. In. Súkromné právo 4/2018, s. 170).
III. ÚS 446/2022


  Juraj Gyarfas, 10. 01. 2023 v 09:59 - predvídateľnosť a zmena ustálenej judikatúry

"Rozhodne-li obecný soud v rozporu s ustáleným právním názorem na otázku, na níž spočívá rozhodnutí ve věci samé, aniž na odklon od něj reaguje v odůvodnění svého rozhodnutí, poruší čl. 36 odst. 1 a čl. 37 odst. 3 Listiny základních práv a svo-bod; o hrubé porušení práva na soudní ochranu a rovnosti účastníků řízení jde zejména tehdy, dovolávala-li se takového právního názoru strana žalující a jde-li pouze o jednostupňové rozhodování určité typové věci, kdy je úplný přezkum co do právních otázek v opravných řízeních vyloučen."
ÚS ČR, sp. zn. IV.ÚS 1132/22

______________

"Odůvodnění rozhodnutí obou soudů požadavkům na odůvodňování rozhodnutí formulovaným Ústavním soudem nevyhovuje.
Jedním z komponentů práva na spravedlivý (řádný) proces je i zásada předvídatelnosti soudního rozhodování. Vyjádřením zásady předvídatelnosti v soudním řízení je mj. i skutečnost, že soudy budou rozhodovat ve srovnatelných případech obdobně (srov. též § 13 obč. zák.). Změna interpre-tace či aplikace práva obecnými soudy je možná, musí být však náležitě, přesvědčivě a ústavně konformně odůvodněna (srov. nález sp. zn. III. ÚS 1441/17). O to více v situaci, kdy účastník sám poukáže na předchozí relevantní rozhodnutí v obdobné věci. Tato námitka musí být zahrnuta do odůvodnění rozhodnutí a řádně vypořádána (srov. nálezy Ústavního soudu sp. zn. III. ÚS 1167/17 a II. ÚS 387/18).
Odvolací soud se v daném případě odchýlil od výkladu obsaženého v nálezu Ústavního soudu sp. zn. II. ÚS 2226/21, v odůvodnění rozhodnutí však neuvádí, proč tak učinil, nijak jej nereflektuje, a to dokonce navzdory skutečnosti, že na něj sami stěžovatelé v odvolacím řízení upozornili (jak ostatně vyplývá i z rozhodnutí odvolacího soudu).
"
ÚS ČR, sp. zn. I.ÚS 1768/22


  Juraj Gyarfas, 10. 01. 2023 v 10:00 - nevykonanie dôkazu a "efko"

"Ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať takú medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patria-ce procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústa-vy. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany v spore nemožno pritom považovať za odňatie mož-nosti konať pred súdom, keď súd tento svoj postup logickou a zrozumiteľnou úvahou odôvodní."
IV. ÚS 245/2022


  Vladislav Pečík, 17. 01. 2023 v 10:31 - Dovolanie podané a podpísané koncipientom cez slovensko.sk je OK

15. Nemožno za ústavne udržateľné považovať právne názory vyjadrené v rozhodnutiach najvyššieho súdu R 78/2018 a R 49/2020, ktoré žiadajú od dovolateľov podpísanie dovolania výlučne advokátom bez možnosti hoc aj výslovného splnomocnenia na podpísanie dovolania advokátskym koncipientom. Nemožno spochybňovať význam formalít a podmienok konania, ktoré musia byť dodržané v konaní pred súdmi (III. ÚS 194/2012 alebo Ústavný súd Českej republiky IV. ÚS 281/04, III. ÚS 2373/21). Tieto obmedzenia a ich výklad však nemôžu neprimeraným spôsobom obmedziť jednotlivca v prístupe k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by právo na prístup k súdu bolo spochybnené vo svojej podstate. Preto sa pri posudzovaní splnenia formálnych podmienok a náležitostí konania treba vyhnúť prehnanému formalizmu, ktorý by zasahoval do zásad spravodlivého procesu, ale aj prehnanej pružnosti, ktorá by viedla k spochybneniu procesných podmienok stanovených zákonom (Ústavný súd Českej republiky III. ÚS 2373/21, Európsky súd pre ľudské práva Walchli proti Francúzsku, č. 35787/03, § 29, z 26. 7. 2007).

24. Preto splnomocnenie udelené advokátskej koncipientke elektronicky prostredníctvom funkcie portálu slovensko.sk na účely vstupu a disponovania s elektronickou schránkou advokátky pokrýva aj úkon podpísania elektronickej správy kvalifikovaným elektronickým podpisom, podpísania dovolania kvalifikovaným elektronickým podpisom a úkon ich odoslania súdu.

27. Na okraj možno len dodať, že slovenské všeobecné súdnictvo sa svojím formalizmom vzďaľuje nielen racionálnej interpretácii prostriedkov elektronickej doby, ale aj príbuzným právnym kultúram. Hoci treba uznať, že česká právna úprava je jasnejšia a príčiny zlyhaní treba hľadať nielen v judikatúre, ale aj legislatíve, nedá neodcitovať z rozhodnutia pléna českého najvyššieho súdu č. k. Plsn 1/2015 z 5. januára 2017: „Byl-li z datové schránky toho, kdo činí úkon, nebo jeho právního zástupce odeslán do datové schránky soudu elektronický dokument, který obsahuje podání ve věci samé, považuje se za řádně podepsaný úkon ve smyslu § 18 odst. 2 zák. č. 300/2008 Sb., 9 ve znění pozdějších předpisů, i když takové podání ani jeho přílohy neobsahují uznávaný elektronický podpis. Proto již není třeba vyžadovat doplnění takto učiněného podání předložením jeho originálu v listinné formě podle § 42 odst. 2 o. s. ř.“

III. ÚS 269/2022-30 z 12.01.2023

  Martin Friedrich, 18. 01. 2023 v 10:40 - AD III. ÚS 269/2022

Pozrel som si toto rozhodnutie a vyrušuje ma na ňom jedna podstatná vec - stotožnenie zriadenie prístupu k schránke s udelením splnomocnenia na zastupovanie majiteľa elektronickej schránky.

Nesúhlasím s prezentovaným názorom, že osobe s úplným prístupom k elektronickej schránke automaticky vzniklo oprávnenie zastupovať majiteľa schránky a autorizovať jeho podaním svojím vlastným KEP ako splnomocnenec majiteľa schránky. To, že je to technicky možné a z pragmatického hľadiska vhodná, aby iná osoba autorizovala podania v schránke, ktorá jej nepatrí, ešte samo o sebe neznamená, že osoba s oprávnením na prístup k schránke môže konať v mene majiteľa schránky.

ZoeGov nikde a nikdy s takouto možnosťou nepočítal. Len preto, že ZoeGov bližšie nedefinuje pojem "disponovanie s elektronickou schránkou", nesúhlasím s tým, že je možné automaticky z toho vyvodiť záver „že udelenie oprávnenia advokátkou na prístup a disponovanie s elektronickou schránkou je jej právnym úkonom, ktorým vedome a cielene splnomocnila svoju koncipientku na tieto úkony“. Navyše v tomto prípade absentovalo aj poverenie udelené koncipientke v zmysle ZoA: „18. V o veci sťažovateľa však koncipientka nebola advokátkou splnomocnená osobitným splnomocnením či poverením na podpísanie dovolania sťažovateľa. Advokátka svoju koncipientku splnomocnila na prístup a dispozíciu s jej elektronickou schránkou.“

Nie je podľa mňa prijateľné, aby udelenie oprávnenia na disponovanie s elektronickou schránkou advokátskemu koncipientovi automaticky nahrádzalo aj udelenie poverenia na vykonanie úkonu podľa ZoA.

V tejto súvislosti nerozumiem výkladu, ktorý ÚS použil v súvislosti s § 16 ods. 2 ZoA. Na jednej strane totiž ústavný súd akceptoval, že advokát môže koncipienta splnomocniť len na jednotlivé úkony (odsek 14 nálezu), no následne ústavný súd zmenil argumentáciu a stotožnil udelenie oprávnenia na prístup k schránke so splnomocnením na zastupovanie. Avšak poverenie podľa ZoA sa nerovná splnomocneniu. Alebo inak povedané, advokát môže koncipientovi udeliť poverenie len na vykonanie jednotlivého úkonu v rámci poskytovania právnych služieb. Následne sa koncipient preukazuje týmto poverením. Ako je možné z udelenie oprávnenia na disponovanie s elektronickou schránkou možné vyčítať, že advokát udelil zároveň poverenie vykonanie úkonu právnej služby, ktorým bola na autorizácia elektronického podania, ktorým bolo dovolanie?

Osobitne v tomto odkazujem aj na doktrinálny výklad k zákonu o advokácii, podľa ktorého § 16 ods. 2 ZoA „na rozdiel od predchádzajúceho odseku umožňuje advokátovi zastúpenie len pri jednotlivých úkonoch“ (MULARČÍK, Ondrej. § 16 [Zastúpenie iným advokátom, koncipientom a odborným zamestnancom]. In: OLEJ, Jozef, KALATA, Peter, KERECMAN, Peter a kol. Zákon o advokácii. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2013, ISBN 978-80-89603-11-4.). Pokiaľ splnomocnenie a poverenie nie sú obsahovo totožné pojmy, je nesprávny záver ústavného súdu, podľa ktorého „Oprávnenie podľa § 13 ods. 4 písm. g) zákona o e-governmente je tak splnomocnením na prístup a dispozíciu s elektronickou schránkou, ktoré zahŕňa aj právo zástupcu na prijímanie, podpisovanie, odosielanie správ, príp. na iné úkony, ktoré spadajú do pojmu disponovať s elektronickou schránkou. V opačnom prípade by nemalo oprávnenie podľa § 13 ods. 4 žiadny praktický význam“ (odsek 22 nálezu) .

Ústavný súd v odseku 17 znižuje význam pojmu autorizácia podľa ZoeGov, keď uvádza: „Elektronické podpísanie a odoslanie dovolania je len technickým úkonom.“ Toto konštatovanie je však v rozpore s § 3 písm. o) ZoeGov, v zmysle ktorého autorizácia úkonu predstavuje „vyjadrenie súhlasu s obsahom právneho úkonu a s vykonaním tohto právneho úkonu“. Podľa § 23 ods. 2 ZoeGov „uznaný spôsob autorizácie je taký spôsob autorizácie, ktorý zabezpečuje spoľahlivú identifikáciu osoby, ktorá autorizáciu vykonala, a spoľahlivé zachytenie obsahu právneho úkonu, ktorý autorizovala, ako aj zhodu medzi autorizovaným právnym úkonom a právnym úkonom, ktorý osoba autorizovala.“ Autorizácia právneho úkonu podľa ZoeGov tak v žiadnom prípade nie je len technickým úkonom. Práve naopak, autorizácia právne úkonu predstavuje jednoznačné zachytenie vôle osoby elektronicky podpísať daný elektronický dokument a vyjadrenie súhlasu s obsahom tohto dokumentu.

Pokiaľ autorizácia dovolania má zachytiť vôľu advokáta, v mene ktorého koná koncipient, je nevyhnutné, aby súčasťou podania autorizovaného koncipientom bolo aj jeho poverenie na vykonanie tohto úkonu. V opačnom prípade elektronické podanie zachytáva len vôľu koncipienta bez toho, aby sa koncipient preukázal oprávnením konať za advokáta v mene svojho klienta.

V procese udeľovania oprávnenia na prístup k schránke sa majiteľ elektronickej schránky rozhoduje, či udelí úplný alebo čiastočný prístup k elektronickej schránke.

Ako to vyplýva z informácií zverejnených na slovensko.sk (https://www.slovensko.sk/sk/oznamy/detail/_udelte-pristup-do-e-schranky-a):

„Pri úplnom prístupe umožníte vybranej osobe narábať so všetkými priečinkami vo vašej elektronickej schránke, správy bude vedieť čítať, mazať, presúvať a nahrávať, ďalej vytvárať a mazať vytvorené priečinky a nastavovať v nich pravidlá na ukladanie správ

Pri čiastočnom prístupe môžete oprávnenia vybranej osoby obmedziť a následne bližšie špecifikovať, ak si želáte, aby mala určitá osoba (napríklad asistent vo firme) prístup iba k niektorým správam v podpriečinkoch alebo mohla vykonávať len niektoré úkony, napr. aby mohla správy čítať a presúvať, ale nemohla ich preberať, mazať a podobne.“

Pojem disponovanie s elektronickou schránkou je pojmom definujúcim "technické úkony" vykonávané pri práci s elektronickou schránkou. To je skutočný význam pojmu disponovanie s elektronickou schránkou.

  Juraj Gyarfas, 18. 01. 2023 v 15:21 - podľa ÚS ČR je aj rozpor s ústavnou judikatúrou dôvodom dovolania

"Ustanovení § 237 občanského soudního řádu ve spojení s čl. 4 a čl. 89 odst. 2 Ústavy České republiky vyžaduje, aby jako přípustné bylo posouzeno dovolání, závisí-li napadené rozhodnutí na vyřešení otázky hmotného nebo procesního práva vztahující se k ochraně základních práv a svo-bod, při jejímž řešení se odvolací soud odchýlil od ustálené judikatury Ústavního soudu."
Pl. ÚS-st. 45/16


  Juraj Gyarfas, 26. 02. 2023 v 08:41 - zmena dovolacím súdom

Úspešnosť dovolania takmer vždy znamená zrušenie napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd síce podľa CSP má právomoc napadnuté rozhodnutie aj zmeniť a rozhodnúť vo veci, túto právomoc však využíva veľmi zriedka. Nižšie citované rozhodnutie bolo zaujímavé a široko medializované najmä s ohľadom na substantívnu stránku (konštatovanie porušenia zákazu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany štátu a mesta v dôsledku segregácie rómskych žiakov na základnej škole). Do tejto diskusie však považujem za veľmi zaujímavé nižšie citované pasáže o tom, že dovolací súd môže meritórnym rozhodnutím sporu urýchliť konania a prispieť tak k dôvere občana v štát a jeho inštitúcie.

"17.1. Podľa § 449 ods. 3 CSP, dovolací súd môže zmeniť napadnuté rozhodnutie, ak je dovolanie dôvodné a má za to, že sám môže rozhodnúť vo veci; ide o prípad, ak odvolací súd nerozhodol správne a ak doterajšie výsledky konania ukazujú, že je možné o veci rozhodnúť. Ani dovolací súd totiž nesmie zabúdať, že pri riešení svojich inštančných kompetencií navonok, voči stranám sporu, vystupuje spolu s nižšími súdmi ako jeden celok. Vyšší súd je tu preto, aby napravoval meritórne pochybenia nižšieho súdu, a nie aby vyvodzoval procesné „sankcie“ voči stranám, či nižším súdom iba preto, že nepostupovali v zmysle jeho požiadavky, či predstavy. Tým sa urobí zadosť aj požiadavke rýchlosti súdneho konania, ktorá je v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavným princípom. Časový horizont toho, kedy sa stranám sporu dostáva konečné rozhodnutie vo veci, je neoddeliteľnou súčasťou meradla celkovej spravodlivosti konania. Čím je tento časový horizont dlhší, tým sa viac roztvárajú kontúry spravodlivosti ako v očiach strán sporu, tak aj vo všeobecnom vnímaní verejnosti a verejnej mienky. Celkovo sa tak oslabuje kredibilita štátnej moci a špecificky moci súdnej. Neprimeraná dĺžka konania sa potom priamo odráža v dôvere občana v štát, v jeho inštitúcie a v právo, čo je základnou podmienkou pre riadne fungovanie legitímneho demokratického a právneho štátu, ktorým podľa čl. 1 ods. 1 ústavy by Slovenská republika mala byť.

18. Z uvedených dôvodov dovolací súd vstúpil do trvajúceho sporu a meritórne rozhodol o jeho podstate. Aj bez opakovaného vykonania dôkazov je najvyšší súd v rámci prieskumu oprávnený urobiť záver po tom, čo určité skutkové a právne závery zjavne vyplývajú zo skutočností zaznamenaných v súdnom spise, ktoré sú významné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Dovolací súd v súlade s § 449 ods. 3 CSP preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. "

NS SR, sp. zn. 5 Cdo/102/2020


  Juraj Gyarfas, 28. 02. 2023 v 14:02 - neposkytnutie predbežného posúdenia nezakladá § 420 písm. f)

"Účelom a zmyslom stanoviska súdu k skutkovým tvrdeniam a navrhovaným dôkazom a jeho predbežného právneho posúdenia veci podľa § 181 ods. 2 CSP je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie sporového konania vrátane prevencie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Svoju povinnosť splní súd tým, že s predmetnými závermi oboznámi osoby prítomné na prvom pojednávaní. Obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení, vymedzenie predmetu dokazovania a vyslovenie predbežného právneho názoru na vec má zásadný význam pre ďalší procesný postup strán v kontradiktórnom sporovom konaní. Postup súdu je pre strany a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný a transparentný. Súčasne je však kladený väčší dôraz na zodpovednosť strany za jej vlastnú procesnú aktivitu a za rovnako transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. Ak sudca dané zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie § 181 ods. 2 CSP žiadnym spôsobom 15 nediskvalifikuje stranu sporu napríklad v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve zhrnúť svoje návrhy na záver pojednávania a pod. Striktné nedodržanie postupu podľa § 181 ods. 2 CSP zo strany súdu teda samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP."

I. ÚS 643/2022


  Juraj Gyarfas, 02. 03. 2023 v 17:51 - dovolací súd nemá dotvárať dovolanie

"Dôsledné napĺňanie požiadavky, aby najvyšší súd odmietol formalizmus pri rozhodovaní v dovolacom konaní, však nemôže dospieť do polohy opačného extrému, keď najvyšší súd v dovolaní „nájde“ aj kritiku, ktorú v ňom dovolateľ v skutočnosti nevyjadril. Úlohou najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho je pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale na druhej strane nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany."

III. ÚS 278/2022

____________

"Zákonom ustanovený spôsob vymedzenia dovolacích dôvodov pre nesprávne právne posúdenie ( § 432 Civilného sporového poriadku), resp. pre existenciu vád zmätočnosti ( § 431 Civilného sporového poriadku) korešponduje s tým, že ide vo svojej podstate o rozdielne dovolacie dôvody, ktoré možno uplatniť pri rôznych namietaných pochybeniach popri sebe (I. ÚS 643/2017). Pokiaľ dovolateľ označí len jeden z nich, nemôže dovolací súd sám vykonať dovolací prieskum aj z hľadiska dôvodov prípustnosti dovolania zakladajúcich sťažovateľom neoznačený dovolací dôvod."

IV. ÚS 438/2022


  Juraj Gyarfas, 12. 03. 2023 v 21:36 - právne posúdenie nespadá pod "efko"

"Najvyšší súd už dávnejšie dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď primerane rozhodnutia R 54/2012, 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, zotrval najvyšší súd aj v rozhodnutí R 24/2017. Rovnako aj z konštatovania ústavného súdu v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 196/2014 vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti."

NS SR, sp. zn. 9 Cdo/5/2022 (právna veta podľa Najprávo.sk)


  Juraj Gyarfas, 01. 04. 2023 v 22:03 - dovolanie proti neodkladnému opatreniu

"Rozhodnutie o neodkladnom opatrení má povahu rozhodnutia vo veci samej vtedy, ak samotné neodkladné opatrenie konzumuje vec samu. Taká situácia môže nastať v prípade návrhov na nariadenie neodkladného opatrenia podaných po skončení konania (pri splnení podmienok § 325 ods. 1 CSP). Rovnako v prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania, na ktoré nenadväzuje žaloba podľa § 336 ods. 1 CSP, konanie končí rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a konzumuje vec samu."

NS SR, sp. zn. 2 Obdo/103/2021

  Juraj Gyarfas, 01. 04. 2023 v 22:04 - zužujúci výklad dovolania

"Pri uplatnení tézy vyplývajúcej z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na možnosť prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajnú výnimku z tejto zásady. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých samôže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 Cdo 208/2014)."

NS SR, sp. zn. 1 Obdo/64/2021


  Martin Friedrich, 10. 04. 2023 v 13:04 - Dovolanie je prípustné aj voči uzneseniam v konaní o onaní o výkon rozhodnutia vo veci maloletých, ak sa nimi konanie končí

III. ÚS 546/2022-37

"22. Napokon teda, pri rovnocennosti viacerých protichodných argumentov, neostáva ústavnému súdu iné, než definitívne riešenie vyvodiť z ústavnej úpravy orientovanej adresne a koncentrovane na základné právo na súdnu ochranu. Jeho ústavný koncept sa v našom ústavnom systéme v podstatnej miere odvíja od čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa základného práva zakotveného v čl. 46 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tento ústavný článok vykonávajú (m. m. napr. I. ÚS 64/96, I. ÚS 59/00, I. ÚS 124/07, II. ÚS 14/01, II. ÚS 43/03, II. ÚS 67/06, II. ÚS 110/06, II. ÚS 143/06, II. ÚS 321/06, II. ÚS 927/2016, III. ÚS 122/04, III. ÚS 148/05, III.ÚS 229/2010, III. ÚS 51/2014, III. ÚS 80/2022). Medzi také zákony patrí aj CSP, ktorého existenciou si štát plní záväzok zabezpečiť pre každého možnosť, aby sa spôsobom ustanoveným vtýchto zákonoch domáhal svojich práv na súde. Preto aj najvyšší súd, ktorýposkytoval sťažovateľovi súdnu ochranu vdovolacom konaní, bol povinný rešpektovať obmedzenia, ktoré zo zákonnej právnej úpravy pre poskytovanú súdnu ochranu plynú, na druhej strane však vkonkrétnej (druhovej) otázke nesmie určovať také limity justičnej ochrany, ktoréobmedzujú realizačný priestor pre uplatnenie základných práv a slobôd a zároveň ichzákonodarca neustanovuje. Najvyšší súd napadnutým uznesením svojím výkladom implementoval do procesnej úpravy neprípustnosti dovolania podľa CSP skupinu rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými sa konanie končí. Účastníkom súdnych konaní o výkon rozhodnutia vo veci maloletých, ktoré nemajú povahu základného konania o spornej otázke hmotnoprávnej povahy, tak odňal prístup k dovolacej fáze konania, a to bez náležitej opory v zákone a interpretačnou reštrikciou. Vychádzajúc z ľudsko-právneho konceptu, podľa ktorého právo na prístup súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces (rozsudok ESĽP z 21. 2. 1975 vo veci Golder v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 4451/70, bod 36), ako aj z požiadavky, aby všetky obmedzenia prístupu k súdom boli vykladané čo najreštriktívnejšie (I. ÚS 3/01), ústavný súd uzatvára, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu brániace sťažovateľovi vprístupe k dovolacej súdnej inštancii obmedzuje jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ijeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavne neakceptovateľným spôsobom. Preto ústavný súd v tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyhovel (bod 1 výroku tohto nálezu)."

  Juraj Gyarfas, 10. 04. 2023 v 20:34 - Gešková k arbitrárnosti

"Pojem "arbitrárne právne posúdenie" možno definovať ako "také právne posúdenie, ktoré sa vymyká prípustným mediam výkladu (výkladový exces) a vo výsledku je ústavne nekonformné, a preto znamená aj porušenie práva na spravodlivý proces". ... Arbitrárne právne posúdenie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. [...]

[...] arbitrárne právne posúdenie je kategóriou (podmnožinou) nesprávneho právneho posúdenia.

Arbitrárne právne posúdenie je už porušením práva na spravodlivý proces na rozdiel od len nesprávneho právneho posúdenia, ktoré vykazuje určitú nižšiu odchýlku od správne právneho posúdenia. Ústavný súd môže korigovať len arbitrárne (svojvoľné, neudržateľné právne posúdenie), zatiaľ čo dovolací súd môže korigovať obidve kategórie (aj arbitrárne právne posúdenie, aj nesprávne právne posúdenie). [...]

[...] arbitrárne právne posúdenie nie je vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Akékoľvek nesprávne (teda aj arbitrárne, resp. svojvoľné, resp. neudržateľné) právne posúdenie môžu dovolatelia namietať v rámci § 421 v spojení s § 432 CSP. Dovolatelia tak nemusia uplatňovať arbitrárne právne posúdenie "pre istotu" aj podľa § 420 písm. f) CSP a dovolací súd by mal byť odbremenený od určovania deliacej čiary, čo je len nesprávne právne posúdenie (namietané podľa § 421 CSP) a čo je už arbitrárne právne posúdenie [namietané podľa § 420 písm. f) CSP] a mal by obidve kategórie posudzovať v rámci druhého dovolacieho dôvodu ( § 421 v spojení s § 432 CSP).
"

Gešková, K. O tom, či je arbitrárne právne posúdenie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Súkromné práva 1/2023, s. 19.


  Juraj Gyarfas, 05. 06. 2023 v 09:44 - nepreskúmateľnosť a prekvapivosť spadá pod § 420 písm. f)

"K porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.)."

NS SR, sp. zn. 4 Cdo/56/2022


  Juraj Gyarfas, 09. 08. 2023 v 17:59 - NS SR k argumentácii v dovolacom konaní

"Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami,nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť„), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal„ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané, dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti."

NS SR, sp. zn. 7 Cdo/224/2020 (právna veta podľa najpravo.sk)


  Juraj Gyarfas, 09. 08. 2023 v 19:09 - ÚS opäť koriguje závery NS k prípustnosti dovolania

Najvyšší súd je povinný skúmať, či sťažovateľ vymedzil dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia v intenciách zákonných požiadaviek podľa § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") a či z obsahu dovolania bola zrejmá právna otázka, ktorá mala byť predmetom dovolacieho prieskumu. Tým, že najvyšší súd pristúpil k posudzovaniu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP striktne formalisticky, keď ho odmietol len preto, že sťažovateľ označil za ustálenú rozhodovaciu prax český nález ústavného súdu, bez toho, aby skúmal, či sťažovateľ vymedzil právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie krajského súdu a či ju nemožno podradiť pod dôvody prípustnosti podľa písm. b) alebo c) § 421 ods. 1 CSP, porušil práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

III. ÚS 581/2022

__________

Ak sa najvyšší súd vecne nezaoberal dovolacou otázkou sťažovateľa, ktorú ústavný súd považuje za otázku právnu, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prístup k súdu, ktoré je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, čo vedie ústavný súd k vysloveniu porušenia označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

IV. ÚS 473/2022

___________

Najvyšší súd vyhodnotil dovolaciu argumentáciu zjavne ústavne neudržateľným spôsobom, keď identifikoval skutkový charakter otázky prednesenej sťažovateľkou, napriek tomu, že otázka formulovaná sťažovateľkou priamo atakovala právne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne z pohľadu, či sa pre záver o aktívnej vecnej legitimácii vyžaduje celé a presné označenie obchodného mena právnickej osoby alebo postačujú identifikačné znaky právnickej osoby, ktoré túto dovoľujú identifikovať aj bez uvedenia celého obchodného mena.

IV. ÚS 573/2022

____________

Povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania, a tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom. Dovolací súd však nie je vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju aj sám. Najvyšší súd nemôže byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP oprel prípustnosť dovolania dovolateľ. Situácia dovolateľa sa totiž môže v priebehu dovolacieho konania meniť.

IV. ÚS 617/2022

_____________

Ak dovolací súd dospeje v rámci posudzovania dovolacieho dôvodu zmätočnosti k záveru, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia je dostatočné, mal by na konkrétne argumenty súdu nižšej inštancie minimálne poukázať (poukazom na konkrétne body odôvodnenia) a vysvetliť ich súvis s konečným rozhodnutím, pričom jeho závery musia byť logické a konzistentné. Nestačí, ak základom argumentácie dovolacieho súdu sú len všeobecné právne teórie o obsahu práva na spravodlivý proces a charakteristika dovolacieho dôvodu zmätočnosti rozhodnutia, hoci aj s poukázaním na relevantnú judikatúru, s jediným záverom, že ide o potvrdzujúce odvolacie rozhodnutie. Bez uvedenia konkrétnej a presvedčivej argumentácie či konfrontácie dovolacích námietok so závermi konajúcich všeobecných súdov v rozsahu, ktorý zásadným spôsobom vysvetlí podstatné dôvody rozhodnutia, je také odôvodnenie neúplné a nedostatočné. Požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia napokon vyplývajú z obsahu práva na súdnu ochranu, k čomu existuje bohatá judikatúra najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu.

IV. ÚS 668/2022

____________

Za situácie, ak Civilný sporový poriadok tzv. „inú vadu“ ako samostatný dovolací dôvod neobsahuje, je pri posudzovaní intenzity pochybenia odvolacieho súdu nevyhnutné chápať právo na spravodlivý proces komplexne a jeho porušenie normované v § 420 písm. f) CSP ako porušenie práva na spravodlivý proces v ktoromkoľvek jeho prvku, zahŕňajúc do procesného postupu súdu aj jeho rozhodnutie a všetky atribúty práva na spravodlivý proces spájajúce sa so súdnym rozhodnutím. Umožnenie sporovej strane uskutočniť jej patriace procesné práva bez toho, aby mu korešpondovalo riadne odôvodnené vysporiadanie sa súdu s uplatnenými prostriedkami procesného útoku alebo procesnej obrany, je postupom súdu, pri ktorom je realizácia práva na spravodlivý proces len iluzórna.

I. ÚS 145/2023


  Martin Friedrich, 16. 10. 2023 v 10:11 - Čiastočná, no nie bezbrehá a neodôvodnená kritika právneho posúdenia krajského súdu musí byť súčasťou dovolacej argumentácie

ÚS SR III. ÚS 315/2023-31

"17. Nemožno súhlasiť s najvyšším súdom, že sťažovateľka len polemizovala s právnymi názormi krajského súdu a prosto ich spochybňovala. Sťažovateľka v dovolaní jasne a zreteľne uviedla, prečo nie je správne právne posúdenie okresného a krajského súdu a racionálne zdôvodnenú ňou dožadovanú aplikáciu právnych noriem. Možno tiež uviesť, že čiastočná, no nie bezbrehá a neodôvodnená kritika právneho posúdenia krajského súdu musí byť súčasťou dovolacej argumentácie, keď dovolateľ je povinný uviesť, v čom spočíva táto nesprávnosť. Túto nesprávnosť sťažovateľka jasne zadefinovala aj tým, že súdy sa vôbec nevysporiadali s tým, že do času zrušenia uznesenia o zvolení bolo toto platné, účinné, vyvolalo zamýšľané právne účinky, a preto v čase uzavretia nebola pracovná zmluva v rozpore so zákonom, čo vylučuje jej absolútnu neplatnosť. Preto táto kritika nesprávnosti právneho záveru krajského súdu bola dôvodne spolu s ostatnými predpokladmi prípustnosti dovolania súčasťou dovolacej argumentácie."

  Juraj Gyarfas, 24. 10. 2023 v 17:18 - platnosť zmluvy ako právna otázka

"Právnou otázkou, pri ktorej sa prvýkrát prejavuje výklad právnej normy, je posúdenie toho, či určitý skutkový stav možno podriadiť pod konkrétnu právnu normu. Vyhodnotenie skutkovo nesporných, hoc aj osobitých okolností uzavretia a obsahu zmluvy v nadväznosti na záver, či ide o platný právny úkon, je právnou otázkou. Odpovede na právne otázky sa totiž netvoria len formulovaním ab-straktných právnych viet bez vzťahu na konkrétny skutkový stav, ale aj množstvom na seba nadväzujúcich odpovedí na právne posúdenie rôznych konkrétnych skutkových stavov z pohľadu relatívne neurčitých pojmov zákona. Právny obsah takýchto pojmov sa môže tvoriť len vo vzťahu ku konkrétnym skutočnostiam. Ak okresný a krajský súd pri nespornom skutkovom stave dospeli k tomu, že medzi stranami uzavretá zmluva je platná, je v civilnom procese zjavne mylná právna úvaha, podľa ktorej posúdenie platnosti zmluvy je skutkovou otázkou, ktorá nemôže byť predmetom dovolacieho konania. Odmietnutie dovolania na základe takejto predstavy pri výklade § 421 ods. 1 písm. b) Civil-ného sporového poriadku je v rozpore so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky."

ÚS SR, III. ÚS 61/2022 z 31. marca 2022


  Juraj Gyarfas, 24. 10. 2023 v 17:24 - na vady zmätočnosti sa neprihliada ex offo a dovolanie proti trovám

"Ústavný súd konštatuje, že súčasná právna úprava dovolacieho konania neumožňuje najvyššiemu súdu prihliadať na vady zmätočnosti z úradnej povinnosti. V prípade napadnutia výroku o náhrade trov konania je potrebné dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP vymedziť tak, že dovolateľ musí uviesť (konkretizovať), v čom spočíva táto vada. Dovolateľ je povinný uviesť konkrétne skutočnosti, z ktorých je zrejmé, že dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP v súvislosti s výrokom o náhrade trov konania je daný. Ak dovolací dôvod nie je konkretizovaný, dovolací súd nemá prieskumnú právomoc."

IV. ÚS 193/2023


  Juraj Gyarfas, 24. 10. 2023 v 17:25 - formulácia dovolacej otázky

"Podmienkou prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP nie je, aby zodpovedanie dovolacej otázky najvyšším súdom bolo spôsobilé zmeniť či zrušiť rozsudok krajského súdu. Najvyšší súd môže právnu otázku posúdiť rovnako ako krajský súd a potvrdiť správnosť jeho právneho názoru. Najvyšší súd nemá trvať na dokonalej formulácii dovolacích otázok, ale má zohľadniť aj špecifiká danej veci tak, aby jeho právny záver bol nielen aplikovateľný na množstvo obdobných situácií, ale aj adresný a reagujúci na konkrétne okolnosti prípadu."

III. ÚS 177/2023


  Juraj Gyarfas, 24. 10. 2023 v 17:26 - porušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu

"Porušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu danej ustanovením § 48 ods. 1 CSP nie je iba porušením tohto zákonného ustanovenia, ale s ohľadom na ustanovenie čl. 48 ods. 1 prvú vetu ústavy aj pochybením, ktoré má ústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“, ako jedného z princípov právneho štátu vyplýva, že nerešpektovanie zákona, v akom zložení má byť vec rozhodovaná, predstavuje vo svojich dôsledkoch porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy."

I. ÚS 197/2023


  Peter Veselý, 08. 11. 2023 v 22:32 - Blanketové odvolanie

Tlačové komuniké - otázka rozdielneho rozhodovania senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri posudzovaní blanketového odvolania (link)

Dňa 8. novembra 2023 veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. 1VCdo/2/2023. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Nitre z 21. apríla 2022 sp. zn. 8Co/70/2021 zrušil a vec mu vracia na ďalšie konanie. Predmetom posudzovania veci bola otázka rozdielneho rozhodovania senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri posudzovaní blanketového odvolania.

Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením v predmetnej veci konštatoval:

„Odvolacie dôvody v sporovom konaní je potrebné uviesť, prípadne ich doplniť v lehote na podanie odvolania.“

„Aj v prípade tzv. blanketového odvolania je odvolací súd povinný z úradnej moci rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať v rozsahu, či boli splnené procesné podmienky ( § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku).“


  Juraj Gyarfas, 19. 11. 2023 v 20:10 - kedy je nutné vyčerpať proti neodkladnému opatreniu dovolanie

Podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala procesné práva v miere porušenia práva na spravodlivý proces. Predpokladom prípustnosti dovolania z dôvodu podľa § 420 CSP je teda povaha napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré musí byť rozhodnutím vo veci samej alebo rozhodnutím, ktorým sa konanie končí. Rozhodujúcim kritériom, či v prípade rozhodnutia o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia ide o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, je to, či v okolnostiach prípadu bolo možné nariadením neodkladného opatrenia dosiahnuť trvalú úpravu pomerov. Odpoveď na túto otázku je v právomoci všeobecného súdu a prejaví sa v tom, či navrhovateľovi neodkladného opatrenia uloží povinnosť podať žalobu vo veci samej ( § 336 ods. 1 CSP), alebo stranu, ktorej neodkladným opatrením uložil určitú povinnosť, poučí, že môže podať žalobu vo veci samej ( § 337 ods. 1. CSP).

III. ÚS 441/2023


  Martin Friedrich, 20. 11. 2023 v 10:08 - Opäť: nepostúpenie veci Veľkému senátu NS SR, porušenie práva na zákonného sudcu

Zdá sa, že sa nám rysuje ustálená rozhodovacia prax ústavného súdu, ktorá pokladá nepostúpenie veci Veľkému senátu ÚS SR za porušenie práva na zákonného sudcu.

III. ÚS 273/2023

"22.V bode 36 nálezu č. k. III. ÚS 46/2020 z 30. marca 2021 ústavný súd vyslovil, že v ustanoveniach CSP nie je výslovne uvedené, že účastník dovolacieho konania má subjektívne právo na rozhodnutie prijaté veľkým senátom. No ústavný súd pripomína, že vo všeobecnosti niekaždá inštitucionálna povinnosť orgánov moci má koreláciu v subjektívnych právach jednotlivcov. Na druhej strane zo skutočnosti, že sa dá s vysokou mierou určitosti objektívne stanoviť, že určitý právny názor je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, v spojení so skutočnosťou, že právny názor sa bezprostredne týka právnej pozície účastníka konania a že o veci má rozhodnúť súd odlišne obsadený súd (veľký senát), vyplýva, že dovolateľ má na základe § 48 ods. 1 CSP subjektívne právo na rozhodnutie veľkým senátom. Pod objektivitou má ústavný súd na mysli to, že v množine rozhodnutí najvyššieho súdu je možné pomerne spoľahlivo určiť, či bolo v minulosti prijaté odlišné rozhodnutie. Diskrécia trojčlenného senátu je v tomto smere limitovaná.

23. Z uvedeného teda vyplýva požiadavka, aby najvyšší súd výkladom a následnou aplikáciou § 48 CSP v celom rozsahu rešpektoval právo sťažovateľa na zákonného sudcu ijeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy (čl. 38 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru, predovšetkým podstatu a zmysel týchto práv, t. j. tak, aby jeho prostredníctvom bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov sťažovateľa vrátane jeho práva na rozhodnutie prijaté veľkým senátom. V tejto súvislosti je podstatné a určujúce to, že v dovolacom konaní sa rozhoduje predovšetkým o právach a povinnostiach nielen dovolateľa, ale aj druhej strany sporu ‒ sťažovateľa, pričom procesné práva priznané CSP nemožno odňať jeho formalistickým či reštriktívnym výkladom.
....
26. Výklad § 48 ods. 2 CSP, ktorý v danom prípade aplikoval najvyšší súd, znamená odopretie subjektívneho práva na postúpenie veci na rozhodnutie veľkému senátu sťažovateľovi v postavení dovolateľa napriek tomu, že v predmetnej veci bola existencia dvoch konkurujúcich si odlišných názorov senátov najvyššieho súdu splnená. Vo svojich dôsledkoch by takýto výklad viedol k nerealizovateľnosti dotknutého subjektívneho práva vo všetkých prípadoch, v ktorých je vzhľadom na predmet týchto konaní najvyššiemu súdu zverená právomoc rozhodovať ako súdu odvolaciemu na druhom stupni.
...
31. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v konkrétnych okolnostiach prípadu reštriktívna interpretácia § 48 CSP uplatnená najvyšším súdom vo vzťahu k procesnému postupu pri postúpení veci veľkému senátu nie je vzhľadom na požiadavku rešpektovania garancií práva na zákonného sudcu, ako aj práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie zústavného hľadiska akceptovateľná. V preskúmavanej veci teda neexistoval dôvod na jej nepostúpenie na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu, a preto ústavný súd konštatuje, že procesný postup najvyššieho súdu v preskúmavanom konaní nebol v súlade s ústavou, listinou a dohovorom a došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 (čl. 38 ods. 1 listiny) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu. V závere však opätovne považuje za potrebné ústavný súd osobitne zdôrazniť, že predmetom prieskumu ústavného súdu v tomto konaní nebola otázka ústavnej súladnosti a správnosti výkladu ustanovenia § 19a ods. 3a 4 privatizačného zákona, t. j. právneho názoru, ktorý senát najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí prijal.

  Juraj Gyarfas, 26. 11. 2023 v 21:07 - ešte k nepredloženiu veci veľkému senátu

"Povinnosť postúpenia veci veľkému senátu na zaujatie zjednocujúceho stanoviska a rozhodnutie veci sa týka len zamýšľaného judikatórneho odklonu od aktuálneho právneho názoru v čase rozhodovania konajúceho senátu."

ZSP 29/2023, Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 443/2022


  Juraj Gyarfas, 18. 01. 2024 v 11:24 - autentické porozumenie dovolateľovi

"Ústavný súd už vo viacerých meritórnych rozhodnutiach zaoberajúcich sa prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP judikoval očakávanie, že sa najvyšší súd pokúsi autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, hoci nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany (I. ÚS 336/2019, III. ÚS 580/2021). Niet rozumného dôvodu neklásť rovnaké nároky aj na posudzovanie dovolaní založených na § 420 písm. f) CSP. Formulované očakávanie však najvyšší súd v aktuálnej veci nesplnil, keď si z dôvodov, ktoré síce v dovolaní systematicky neboli dokonale usporiadané, obsahovo však boli artikulované jednoznačne a zrozumiteľne, vybral, ktorý parciálny dôvod podradí pod sťažovateľom označený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a ktorý pod § 421 ods. 1 CSP."

III. ÚS 252/2023


  Juraj Gyarfas, 14. 05. 2024 v 17:06 - Matejová k veľkým senátom

Rád by som upozornil na skvelý prehľad k aktuálnej rozhodovacej praxi ohľadom úlohy veľkých senátov.

"S ohľadom na vyššie uvedené súdne rozhodnutia sa dá na záver zhrnúť, že v súčasnosti postupovanie vecí malými senátmi veľkému senátu vo všeobecnosti:
– nezávisí od úvahy malých senátov a
– nie je viazané ani na procesnú aktivitu strán,
– v prípade splnenia zákonom stanovených podmienok má malý senát povinnosť vec veľkému senátu postúpiť,
– povinnosť postúpiť má nielen ak sa chce odkloniť od právneho názoru, ale aj v situácii, kedy existuje rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu,
– povinnosť postúpiť vec veľkému senátu má aj v prípade, že o právnej otázke už rozhodol ústavný súd,
– existuje dokonca subjektívne právo účastníka konania na rozhodnutie jeho veci veľkým senátom,
– ak malý senát vec nepredloží, aj keď podľa zákona mal, ide o porušenie práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR – t. j. ide o pochybenie, ktoré má aj ústavnoprávny rozmer,
– o porušenie práva na zákonného sudcu ide aj v prípade, ak veľký senát bezdôvodne odmietne rozhodnúť vo veci, ktorá mu bola riadne postúpená,
– pri existencii rozdielnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a nepredložení veci veľkému senátu alebo ak sa veľký senát odmietne vecou zaoberať dochádza aj k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
– z povinnosti predložiť existujú výnimky.
Predkladanie vecí malými senátmi veľkému senátu sa tak v skratke stále dá charakterizovať ako „povinné, ale s výnimkami“.
V čase písania tohto príspevku boli judikatúrou ustálené nasledovné výnimky:
A) obsolentné právne názory,
B) existencia rozhodnutia veľkého senátu,
C) existencia ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdov,
D) judikatórny exces
a dá sa predpokladať, že do budúcnosti sa praxou, resp. v judikatúre vymedzia aj ďalšie takéto výnimky z povinnosti predložiť vec veľkému senátu. Môžeme však skonštatovať, že povaha už ustanovených výnimiek vyjadruje dôraz na to, aby veľké senáty neboli iba povinným „formálnym mechanizmom“ v súdnom súkolesí, ale aby v nich bolo o čom rozhodovať.
"

Matejová, J. Opätovne k (ne)povinnej aktivácii veľkých senátov. Bulletin Slovenskej advokácie, č. 2/2024, s. 26-27.


  Martin Friedrich, 03. 06. 2024 v 09:29 - Vymedzenie právneho záujmu na intervencii v spore (s konkurzným správcom)

III. ÚS 64/2024-41

"13. Právny záujem na výsledku sporu tak, ako vyplýva z § 81 CSP, je relatívne neurčitý a pre výklad otvorený pojem, ktorý vyžaduje ďalšiu interpretáciu zo strany všeobecných súdov. Či do konania vstupujúca osoba má právny záujem na výsledku sporu medzi žalobcom a žalovaným, je dané len v tom prípade, ak takýto záujem vyplýva z ustanovení hmotného práva. U intervenienta sa právny záujem prejavuje tak, že dôvodom jeho pristúpenia je jeho záujem, ktorý korešponduje so záujmom strany uspieť v spore. Musí ísť o právny záujem na výsledku sporu s priamym dopadom do hmotného práva. Ak je daný právny záujem, znamená to, že rozsudok súdu bude mať vplyv aj na právne postavenie intervenienta a zasiahne do jeho práv a povinností. Obrana právneho záujmu intervenienta v konaní, v ktorom nemá postavenie strany konania, nezávisí od vôle strany, ku ktorej pristupuje.

14. Pri posúdení existencie právneho záujmu na výsledku konania je potrebné mať rovnako na zreteli, že ide o objektívnu kategóriu. Teda je potrebné skúmať hmotnoprávne vzťahy sporových strán a ich hmotnoprávny dopad na tretie osoby v kontexte predmetu sporu. V prípade, ak konajúci súd zistí, že neexistuje spojitosť medzi hmotnoprávnym postavením subjektu, ktorý vstúpil do konania ako intervenient, a výsledkom sporu v korelácii s dôvodmi tvrdenými v oznámení o vstupe do sporu, je oprávnený rozhodnúť o jeho nepripustení do konania. V pochybnostiach, ak nie je možné s istotou vylúčiť potenciálny dopad výsledku sporu na intervenienta, je potom nevyhnutné dospieť k záveru, že intervencia je prípustná a návrh na nepripustenie intervenienta zamietnuť v súlade so zásadou poskytovať v prípade pochybností výklad, ktorý je pre dotknutého účastníka priaznivejší a poskytuje mu viac práv (II. ÚS 203/2021).

15. Pri absencii rozhodovacej činnosti vyšších inštancií slovenských všeobecných súdov k otázke právneho záujmu ako kritéria vstupu intervenienta, čo je spôsobené negatívnym prvkom spočívajúcim v tom, že proti rozhodnutiam súdov prvej inštancie o prípustnosti intervencie nie je prípustný žiadny opravný prostriedok, treba poukázať na rozhodnutia, ktoré vykladajú pojem právneho záujmu ako podmienky vstupu intervenienta (vedľajšieho účastníka) vpríbuzných právnych úpravách. Podobnú situáciu ako vo veci sťažovateľa riešil český najvyšší súd (sp. zn. 29Cdo/1839/2014), keď dospel k záveru, že dôvodný je vstup vedľajšieho účastníka – akcionára akciovej spoločnosti do konania o žalobe o náhradu škody, ak je žalobcom akciová spoločnosť, za ktorú koná insolvenčný správca, ak túto žalobu pôvodne v mene akciovej spoločnosti podal tento akcionár. Dôvodom právneho záujmu akcionára je to, že po začatí konkurzu nemá iný právny prostriedok, ktorým by sa mohol domôcť náhrady ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku škody spôsobenej akciovej spoločnosti, keďže žalobu môže podať len v mene spoločnosti, a nie za seba.

16. Použijúc už uvedené na prípad sťažovateľa, je zrejmé, že rozhodnutie o nepripustení sťažovateľa ako intervenienta je zjavne nesprávne. Sťažovateľ má právny záujem na výsledku sporu. Aj keď sa tento záujem sťažovateľa primárne javí ako majetkový, rozhodujúce je postavenie sťažovateľa, ktorý je veriteľom, konateľom a spoločníkom úpadcu, ktorý bol pôvodným žalobcom v konaní a až následne na jeho miesto vstúpil správca. Sťažovateľ je tak priamo zainteresovaný na konaní. Predovšetkým však treba zvýrazniť, že sťažovateľ namieta nesprávny postup správcu v spore o náhradu škody. Z toho je zrejmé, že správca a sťažovateľ sú v právnom vzťahu, ktorý vyplýva z toho, že žalobcom je správca, ktorý podľa § 12 ods. 1 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správcoch“) zodpovedá za škodu, ktorú môže spôsobiť v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti. Preto nemožno vylúčiť, že sťažovateľovi v dôsledku nesprávneho postupu v spore žalujúceho správcu vznikne proti správcovi nárok na náhradu škody.

17. Posúdenie tohto hmotnoprávneho vzťahu žalujúceho správcu a sťažovateľa môže byť predmetom sporu, v ktorom sa bude riešiť, či bol postup správcu v spore o náhradu škody správny. Potencialita sporu sťažovateľa so správcom je prvkom, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ má právny záujem na výsledku sporu, ktorý ešte ako konateľ úpadcu inicioval a ktorého výsledok sa môže prejaviť nielen v jeho majetkovej sfére ako jediného spoločníka obchodnej spoločnosti, no predovšetkým vo jeho právnej sfére, a to v jeho vzťahu voči na miesto neho žalujúcemu správcovi. Správca sťažovateľovi hmotnoprávne zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom správcovskej činnosti, ktorej súčasťou je aj vedenie sporu, do ktorého sťažovateľ nebol pripustený namietaným uznesením. Inak povedané, ak správca v spore nebude úspešný, sťažovateľ bude môcť namietať, že správca v ňom nepostupoval správne, porušil svoje povinnosti, a preto za škodu zodpovedá podľa § 12 ods. 1 zákona o správcoch. Ak však sťažovateľ bude ako intervenient pripustený na stranu žalujúceho správcu, túto námietku pri uplatňovaní nárokov zo zodpovednosti správcu nebude môcť použiť, keďže svoj vplyv na výsledok sporu už mohol uplatniť priamo v konaní ako intervenient popri žalujúcom správcovi.

18. Zjavná nesprávnosť namietaného uznesenia mestského súdu tak sťažovateľovi nedôvodne v rozpore s § 81 CSP, podľa ktorého intervenient môže byť ten, kto má právny záujem na výsledku konania, znemožňuje zúčastniť sa namietaného konania, čo viedlo k porušeniu jeho ústavných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto bolo ústavnej sťažnosti z dôvodu porušenia týchto ústavných práv podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vyhovené s tým, že namietané uznesenie sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Nebol dôvod vyhovieť ústavnej sťažnosti z dôvodu porušenia ústavných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny) a čl. 14 ods. 1 paktu, keďže porušenie práv na verejné prerokovanie veci, v prítomnosti sťažovateľa a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom nebolo zistené."

  Juraj Gyarfas, 05. 06. 2024 v 19:47 - prípustnosť dovolania podľa § 421

"Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva, že by sa dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP adresne zaoberal, hoci to základné právo na súdnu ochranu i právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyžadovali. Judikatúru uvádzanú sťažovateľom na podporu ním preferovaného právneho posúdenia veci vyhodnocoval len z hľadiska toho, či jej existencia zakladá dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a zaujal názor, podľa ktorého ustálenú judikatúru predstavujú úplne iné jeho rozhodnutia. Najvyšší súd odmietnutím dovolania ako procesne neprípustného neodpovedal na sťažovateľom v dovolaní nastolené meritórne otázky, čo je požiadavka, v ktorej boli stelesnené sťažovateľovi základné právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) i jeho právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Tým došlo k porušeniu uvedených práv sťažovateľa."

III. ÚS 7/2023


  Juraj Gyarfas, 05. 06. 2024 v 19:47 - riadne odôvodnenie spadá pod § 420 písm. f)

"Pri posudzovaní intenzity pochybenia odvolacieho súdu v rámci dovolacieho konania je nevyhnutné chápať právo na spravodlivý proces komplexne a jeho porušenie normované v § 420 písm. f) CSP ako porušenie práva na spravodlivý proces v ktoromkoľvek jeho prvku, zahŕňajúc do procesného postupu súdu aj jeho rozhodnutie a všetky atribúty práva na spravodlivý proces spájajúce sa so súdnym rozhodnutím, t. j. aj atribút riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia."

IV. ÚS 338/2023


  Juraj Gyarfas, 05. 06. 2024 v 19:55 - nepostúpenie veci veľkému senátu

"Ak je najvyšší súd konfrontovaný s právnymi názormi jeho predchádzajúcich rozhodnutí, ktoré svedčali dôvodnosti dovolacej argumentácie sťažovateľa, no od ktorých sa v namietanom uznesení odchýlil, a napriek zjavne prítomným dôvodom aby podľa § 48 ods. 1 CSP vec postúpil veľkému senátu tak nepostupuje, dopustí sa zjavného právneho omylu pri výklade noriem upravujúcich dovolanie, čo znamená porušenie nielen ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ale aj základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, keďže v jeho veci najvyšší súd rozhodoval v inom ako zákonom predpokladanom zložení."

III. ÚS 421/2023

  Juraj Gyarfas, 05. 06. 2024 v 20:00 - dovolacie otázky

"Materiálny prístup pri posudzovaní dovolania znamená nachádzanie prieniku medzi požiadavkou na autentické porozumenie dovolateľa – jeho textu ako celku, a požiadavkou na nedotváranie veci na úkor procesnej protistrany. Ak najvyšší súd odbočí od podstaty dovolania podľa § 421 CSP nenáležitým posúdením dovolania vo vzťahu k jeho prípustnosti, a to najmä tým, že vôbec neskúma prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP ani sa nepokúsi z dovolacej argumentácie vyabstrahovať relevantnú právnu otázku, vôbec neodôvodní, z akého dôvodu považoval časť dovolania za polemiku so skutkovými závermi a aké kritériá pri tejto úvahe vyhodnocoval, poruší základné práva na súdnu ochranu. RIešenie právnych otázok ako napr. či výmer z roku 1956 môže alebo nemôže byť rozhodnutím stavebného úradu (ktorým by bolo rozhodnuté o rozdelení domu na 2 samostatné byty, pozn.), či je alebo nie je viazaný rozhodnutím Okresného úradu Žilina z roku 2018, či v prípade absencie právoplatného rozhodnutia príslušného správneho orgánu o povolení užívania stavby je rozhodujúci právny alebo faktický stav (či už v podobe účelového určenia spodnej a vrchnej časti domu, prípadne v podobe vôle účastníkov zmluvného vzťahu) a napokon či došlo alebo nedošlo k naplneniu definície bytu podľa príslušných právnych predpisov z oblasti verejného práva je aplikáciou práva. Tieto úvahy nie sú úvahy skutkové a ich výsledok nesmeruje k záveru, aký je skutkový stav. Úvahy o uvedených otázkach sú úvahy právne."

I. ÚS 468/2023

_____________

"Najvyšší súd neposkytol na sťažovateľkou nastolené otázky (týkajúce sa právneho posúdenia pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., ak je nárok dôvodený medializáciou trestnej veci a právneho posúdenia primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy), dostatočnú odpoveď. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nebolo vôbec zrejmé, či v položených otázkach neidentifikoval prípustný dovolací dôvod alebo ich nepovažoval za právne otázky riadne vymedzené spôsobom uvedeným v § 432 až § 435 CSP, keď z neho ani nevyplýval zákonný dôvod, na základe ktorého dovolanie sťažovateľky odmietol. Z tohto dôvodu považoval ústavný súd námietku sťažovateľky o nepresvedčivosti odôvodnenia napadnutého uznesenia za dôvodnú a rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Odvolací súd nereagoval na sťažovateľom uvádzané súdne rozhodnutia, ktoré boli pre sťažovateľa priaznivejšie a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení náležite argumentačne nevysporiadal s touto dovolacou argumentáciou. Najvyšší súd neposkytol na nastolenú otázku dostatočnú odpoveď a ústavný súd vzhľadom na uvedené považoval námietku sťažovateľa o nepresvedčivosti odôvodnenia napadnutého uznesenia za dôvodnú a rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy."

II. ÚS 236/2023

_____________

"Ak najvyšší súd odmietol dovolanie s odôvodnením, že nastolené otázky nie sú právne, ale skutkové, bol povinný túto úvahu náležite odôvodniť, a to samostatne ku každej nastolenej otázke. Je potrebné rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať prípustnosť konkrétneho dovolania, no táto interpretácia nemôže byť nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd, svojvoľná a formalistická. Napadnuté uznesenie nespĺňa atribúty ústavne akceptovateľného rozhodnutia súdu, keďže najvyšší súd v ňom, pokiaľ ide o posúdenie dovolacích otázok, ústavne nekonformným spôsobom odôvodnil prijatý záver, že ide o skutkové otázky."

II. ÚS 331/2023


  Juraj Gyarfas, 19. 06. 2024 v 21:03 - NS SR: We are not final because we are infallible, but we are infallible only because we are final

Vyššie som citoval moje obľúbené rozhodnutie Najvyššieho súdu USA k doktríne stare decisis - teda prečo by pravidlá mali byť jasné. Spája sa mi to aj so známym výrokom "We are not final because we are infallible, but we are infallible only because we are final.". A teraz som narazil na krásnu variáciu tejto zásady z pera nášho Najvyššieho súdu:

"Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti nižšieho súdu vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu. Požiadavky na reflektovanie kasačného rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu.

V konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho súdu správny, fundovaný či úplný. Toto pravidlo neplynie z presvedčenia najvyššieho súdu o svojej vlastnej neomylnosti – na rozdiel od krajského súdu – ale z nutnosti definitívne ukončiť konkrétny spor a predísť nekonečnému súdnemu presúvaniu spisu medzi súdmi, čo by neúmerne predlžovalo konanie a tým porušovalo ústavné práva účastníkov na skončenie veci v primeranej dobe a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
"

NS SR, sp. zn. 2 Cdo 155/2011


  Oliver Göndör, 12. 08. 2024 v 20:43 - Zmätočnosť rozhodnutia daná „formou“ (bez ohľadu na obsah) ako dôvod na jeho zrušenie

Zmätočnosť rozhodnutia daná „formou“ (bez ohľadu na obsah) ako dôvod na jeho zrušenie.


Zdravím, rád by som sa podelil o pomerne priekopnícky názor SS KE vyjadrený v bode 69 rozsudku sp. zn. KE-8S/39/2023 zo dňa 11.01.2024. Nenašiel som lepšie vlákno ako toto.


Názor z predmetného bodu možno vydestilovať do nasledovnej vety: „Ak bude nabudúce odôvodnenie rozhodnutia natoľko neprehľadné a nezrozumiteľné, tak súd rozhodnutie zruší, hoci môže byť vecne správne.“ Nižšie nasleduje doslovná citácia celého bodu:



  1. Na okraj správny súd považuje za nevyhnutné žalovanému vytknúť rozsah vydaného rozhodnutia (107 strán zmenšeným písmom), ktorého väčšinu považuje za neužitočný a priťažujúci balast, ktorý činí napadnuté rozhodnutie neprehľadné a nezrozumiteľné. Prvých 77 strán je len konštatovanie doterajšieho priebehu konania. V rozhodnutí je tri krát citovaná jedna a tá istá rozsiahla právna úprava. Žalovaný nemal nijakú potrebu označiť nadpisom, či inak odlíšiť, aspoň to, čo rozhodol prvostupňový orgán, čo bolo predmetom odvolania a čo sú jeho vlastné úvahy. Keď má problém orientovať sa v rozhodnutí súd, potom má problém aj účastník konania. Takéto rozhodovanie považuje správny súd za neprijateľné. Nie je úlohou správneho orgánu vydávať rozhodnutie, ktoré bude pripisovať celé administratívne konanie, komplet celé vyjadrenia účastníka. Ak by sa rovnakou logikou, akou sa pri odôvodňovaní veci samej riadil správny orgán, riadil aj správny súd, potom by k vydanému rozhodnutiu mal pripojiť ďalších 50 strán textu. Toto by nebolo poskytnutím spravodlivosti. V prípade, ak bude správny orgán vo vyššie naznačenej praxi pokračovať, vystavuje sa riziku, že súd zruší jeho rozhodnutie pre nepreskúmateľnosť, hoc bude inak vecne správne (čo však nebol prípad tohto konania).


Trocha kontextu: Vec KE-8S/39/2023 sa týkala preskúmania zákonnosti rozhodnutia OU KE (t. j. žalovaného) vydaného v rámci administratívneho trestania. Administratívny delikt mal spočívať v tom, že prevádzkovateľ školiaceho strediska (žalobca) mal v čase od januára 2020 do júna 2020 vykonať niekoľko kurzov výcviku vodičov tak, že nepravdivo zaznamenal účasť na kurzoch viacerých účastníkov (do „triednej knihy“ zapísal účasť napriek ich absencii). OU KE uložil za tento skutok dve sankcie v dvoch samostatných konaniach. Najprv v jednom samostatnom správnom konaní uložil pokutu vo výške 10.000 EUR (rozhodnutie o uložení pokuty je toho času predmetom prieskumu na SS KE pod sp. zn. KE-8S/125/2022). Ešte počas trvania správneho konania o uložení pokuty začal OU KE konanie o zrušení registrácie na prevádzku školiaceho strediska (citovaná, už právoplatne rozhodnutá vec KE-8S/39/2023 – momentálne, z popudu OU KE, smerujúca na NSS SR).[1]


V jednej výcvikovej skupine bolo približne päť frekventantov. V období 1/2020 – 6/2020 boli vykonané tri po sebe nasledujúce kurzy. V týchto troch kurzoch MDaV SR, ktoré vykonávalo kontrolu účasti na kurzoch na diaľku (žiaden starý dobrý dawn raid), zistilo deväť „záškolákov“. Takýmto „obšírnym“ skutkovým stavom a úvahou, že: „(...) to rozhodnutie by nebolo 107 stranové, keby pán žalobca nedal ku každému (svojmu) vyjadreniu desať stranové analýzy.“ [2] sa snažil OU KE odôvodniť počet strán a neprehľadnosť rozhodnutia.


Zo subjektívneho hľadiska bolo napadnuté rozhodnutie mimoriadne neprehľadné a veľmi ťažko čitateľné. Ráznosť bodu 69 je priamo úmerná pocitu čitateľa pri čítaní (ba až lúštení) napádaného rozhodnutia.


Vtipný záver na záver. Pozornému čitateľovi určite neujde, že zmätočnosť rozhodnutia OU KE, vytknutá v bode 69 rozsudku, nebola právnym dôvodom na zrušenie rozhodnutia OU KE. Napriek tomu to OU KE neváhal uviesť ako dôvod ním podanej kasačnej sťažnosti voči rozsudku.


____________________________________________


[1] K načrtnutému súbehu dvoch správnych konaniam v jednej veci je plánovaný samostatný príspevok do vlákna „Cesta do KE a späť“.


[2] Nahrávka z pojednávania čas od min. 14 sek. 47 do min. 15 sek 26.


  Elena Szabóová, 31. 08. 2024 v 08:50 - k Juraj Gyarfas, 05. 06. 2024 v 19:47 - riadne odôvodnenie spadá pod § 420 písm. f)

z IV. ÚS 338/2023 je zaujímavá aj pasáž, v ktorej ÚS SR Najvyššiemu súdu vysvetľuje:
V tomto ponímaní preto neobstojí ani odkaz najvyššieho súdu na judikát R 111/1998 (bod 15 tohto nálezu), podľa ktorého sa nepreskúmateľnosťou neodníma účastníkovi možnosť konať pred súdom, a teda sa ňou ani nezakladá prípustnosť dovolania. Judikát najvyššieho súdu mal svoje opodstatnenie v čase svojho prijatia, keďže vychádzal z právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorá rozlišovala medzi vadou zmätočnosti a tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Judikát R 111/1998 bol následne nahradený judikátom R 2/2016, ktorý riešil konkurenciu medzi dvomi dovolacími dôvodmi rovnako v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, a to či je nedostatočné odôvodnenie vadou zmätočnosti a je teda dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP a prípustnosť dovolania z tohto dôvodu je daná proti „každému“ rozhodnutiu ( § 237 OSP) alebo či ide o druhý dovolací dôvod, a teda „len“ o inú vadu podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, kde je prípustnosť „obmedzená“ podmienkami podľa § 238 a § 239 OSP. Tento konflikt však v súčasnej právnej úprave už nerezonuje, keďže Civilný sporový poriadok už nepozná „inú vadu konania“ ako dovolací dôvod. Súčasná právna úprava v § 420 písm. f) CSP upravuje tento dôvod zmätočnosti inak a posun v jeho vnímaní bol zo strany ústavného súdu naznačený už v nálezoch č. k. II. ÚS 559/2018 z 13. marca 2020 a č. k. IV. ÚS 314/2020 z 1. júla 2020 (publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 69/2020).

a tiež
Z už uvedeného preto rezultuje záver, že postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní je výsledkom ústavne neudržateľného právneho posúdenia procesnej otázky prípustnosti dovolania. Odmietnutie dovolania sťažovateľov je výsledkom zjavnej chyby právneho posúdenia otázky prípustnosti dovolania podaného z dôvodu existencie vady zmätočnosti, čo odôvodňuje záver, že súdna ochrana nebola sťažovateľom najvyšším súdom poskytnutá v zákonom – Civilným sporovým poriadkom predpokladanej kvalite, čo viedlo ústavný súd k vysloveniu porušenia práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

  Juraj Gyarfas, 12. 09. 2024 v 09:11 - NS SR: nepreskúmateľnosť odôvodnenia spadá pod „efko“

Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP. [...]

K námietke nepreskúmateľnosti súdnych rozhodnutí dovolací súd vo svojich rozhodnutiach vydaných po 1. júli 2016 odkazoval aj na závery zjednocujúceho stanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3. decembra 2015 pod č. R 2/2016 podľa ktorého: „Nepreskúmateľnosť“ rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Dovolací súd v tomto smere poukazuje na názor ústavného súdu vyslovený v uznesení sp. zn. I. ÚS 44/2021 z 26. januára 2021, vo vzťahu k aplikabilite stanoviska R 2/2016 po 1. júli 2016, v zmysle ktorého: „z ústavnoprávneho hľadiska, ako aj z hľadiska relevantnej judikatúry ESĽP ťažko bez ďalšieho prijať názor najvyššieho súdu vyslovený v jeho stanovisku R 2/2016, pretože k podstatnej zmene v právnej úprave prípustnosti dovolania po 1. júli 2016 nesporne došlo, pričom nemožno odhliadnuť od skutočnosti, že rovnakú, ale ani obdobnú úpravu, ktorá bola obsiahnutá v § 241 ods. 2 písm. b/ OSP (tzv. iná vada), Civilný sporový poriadok vo vzťahu k dovolaniu, resp. jeho odôvodneniu už výslovne ani neobsahuje. Aktuálnosť stanoviska po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy dovolania je preto potrebné chápať v tom zmysle, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP. Včlenením formulácie o práve na spravodlivý proces do textu zákona sa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia neliberalizovali, ale naopak, sprísnili.“ K tomu pozri tiež rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 120/2020.


NS SR, sp. zn. 5 Obdo/63/2020

  Juraj Gyarfas, 16. 09. 2024 v 10:16 - výklad prejavu vôle je právna otázka

"Výklad prejavu vôle zmluvných strán je právnym posúdením veci."

ZSP 32/2024, ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 331/2023


  Juraj Gyarfas, 19. 09. 2024 v 13:43 - viazanosť súdu jeho vlastným právnym názorom

"Krajský soud je při opakovaném posuzování stejné věci vázán svým dříve vysloveným právním názorem, a to bez ohledu na konkrétní senát, kterému byla věc přidělena ( § 78 odst. 5 s. ř. s.). To platí za předpokladu, že se v období mezi jeho jednotlivými rozhodnutími nezměnily skutkový nebo právní stav věci ani judikatura pro krajský soud závazná."

NSS ČR, 20. 5. 2024, čj. 9 As 66/2023-72

  Juraj Gyarfas, 10. 10. 2024 v 08:26 - nepredloženie veci veľkému senátu

"Ak je najvyšší súd konfrontovaný s právnymi názormi jeho predchádzajúcich rozhodnutí, ktoré svedčali dôvodnosti dovolacej argumentácie sťažovateľa, no od ktorých sa v namietanom uznesení odchýlil, a napriek zjavne prítomným dôvodom aby podľa § 48 ods. 1 CSP vec postúpil veľkému senátu tak nepostupuje, dopustí sa zjavného právneho omylu pri výklade noriem upravujúcich dovolanie, čo znamená porušenie nielen ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ale aj základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, keďže v jeho veci najvyšší súd rozhodoval v inom ako zákonom predpokladanom zložení."

ÚS SR, III. ÚS 421/2023


  Juraj Gyarfas, 10. 10. 2024 v 08:28 - k dovolaniam podľa § 421

"Najvyšší súd vyhodnotil dovolaciu argumentáciu zjavne ústavne neudržateľným spôsobom, keď identifikoval skutkový charakter otázky prednesenej sťažovateľkou, napriek tomu, že otázka formulovaná sťažovateľkou priamo atakovala právne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne z pohľadu, či sa pre záver o aktívnej vecnej legitimácii vyžaduje celé a presné označenie obchodného mena právnickej osoby alebo postačujú identifikačné znaky právnickej osoby, ktoré túto dovoľujú identifikovať aj bez uvedenia celého obchodného mena."

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 573/2022

_______

"Povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania, a tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom. Dovolací súd však nie je vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju aj sám. Najvyšší súd nemôže byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP oprel prípustnosť dovolania dovolateľ. Situácia dovolateľa sa totiž môže v priebehu dovolacieho konania meniť."

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 617/2022

_______

"Najvyšší súd je povinný skúmať, či sťažovateľ vymedzil dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia v intenciách zákonných požiadaviek podľa § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") a či z obsahu dovolania bola zrejmá právna otázka, ktorá mala byť predmetom dovolacieho prieskumu. Tým, že najvyšší súd pristúpil k posudzovaniu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP striktne formalisticky, keď ho odmietol len preto, že sťažovateľ označil za ustálenú rozhodovaciu prax český nález ústavného súdu, bez toho, aby skúmal, či sťažovateľ vymedzil právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie krajského súdu a či ju nemožno podradiť pod dôvody prípustnosti podľa písm. b) alebo c) § 421 ods. 1 CSP, porušil práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy."

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 581/2022


  Juraj Gyarfas, 10. 10. 2024 v 08:29 - k dovolaniu podľa § 420 písm. f)

"Prístup najvyššieho súdu, ktorý sa s konkrétnou námietkou nedostatočného odôvodnenia vysporiada všeobecným konštatovaním, že rozhodnutie krajského súdu dostatočne vysvetľuje prijatý záver a že dovolacia argumentácia sťažovateľa voči nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutí okresného súdu aj krajského súdu je námietkou skutkového stavu, je vo veci sťažovateľa zjavne nesprávnou a zjednodušujúcou interpretáciou úlohy najvyššieho súdu pri posúdení prípustnosti dovolania z dôvodu námietky nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí nižších súdov podriadenej pod ustanovenie § 420 písm. f) CSP. Namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru."

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 525/2023


  Juraj Gyarfas, 21. 10. 2024 v 16:09 - ústavný súd a jasné pravidlá

"Ústavný súd vníma, že ani konkurenčnej interpretácii uvedenej v disente k rozhodnutiu sp. zn. 18SKomp/3/2022 nechýba solídna zákonná opora. Ústavný súd však uprednostnil deferenčný ‒ sebaobmedzujúci prístup, uprednostnil právnu istotu, pretože napadnutý výklad je už dlhšiu dobu (2016) ustálený a je výsledkom rozhodnutia spoločného kompetenčného senátu NSS a najvyššieho súdu so zosilnenou legitimitou. V tomto smere možno voľne a len podporne odkázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu USA State Oil Co. v. Khan, 522. U.S., 3, 20 (U.S. S.Ct. 1997), podľa ktorého je ustálenie práva niekedy dôležitejšie než objektívnoprávna „dokonalosť“: ,,Stare decisis reflects a policy judgment that in most matters it is more important that the applicable rule of law be settled than that it be settled right“."

II. ÚS 241/2024

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím