Milí priaznivci trestného práva,

tento príspevok, ako to býva u mňa zvykom, bude skôr otázkou ako spracovaním nejakej témy.

Zaujímalo by ma ako sa má podľa Vás interpretovať a aplikovať ustanovenie § 139 ods. 2 slovenského Trestného zákona, ktoré znie : "Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby". Odsek 1 § 139 TZ nám vymenúva, kto sa považuje za chránenú osobu.

Teraz si vezmime prípad, že vodič usmrtí autom osobu, ktorá spadá pod definíciu chránenej osoby, napríklad osobu vyššieho veku.

Za predpokladu, že sa preukáže, že je zodpovedný za toto usmrtenie, mal by byť stíhaný za trestný čin usmrtenia podľa § 149 ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Teda dostávame sa do kvalifikovanej skutkovej podstaty, keďže vodič spáchal čin na chránenej osobe - osobe vyššieho veku. V zmysle § 139 ods. 2 TZ sa však na aplikáciu kvalifikačného znaku "chránená osoba" vyžaduje, aby bol čin spáchaný v súvislosti s postavením, stavom, alebo vekom chránenej osoby.

Podľa môjho výkladu, sa teda v tomto prípade vyžaduje, aby mal vodič úmysel usmrtiť práve osobu vyššieho veku, to znamená, aby mal úmysel spáchať trestný čin v súvislosti s vekom tejto osoby, inak nie je možné použiť tento kvalifikačný znak - chránená osoba a nemôže byť stíhaný za usmrtenie v kvalifikovanej skutkovej podstate. Toto sa týka aj ďalších trestných činov, napríklad ublíženia na zdraví z nedbanlivosti v zmysle § 157 ods. 2 písm. b.

Je podľa Vás možná takáto interpretácia?

Ahoj, vodič nakoľko ide o nedbanlivostný trestný čin nechcel zraziť žiadnu osobu, preto je irelevantné či zrazil dieťa, starca, alebo sudcu, tento kvalifikačný znak sa preto nepoužije v zmysle § 139 ods. 2 TZ. Osobitný kvalifikačný znak chránená osoba sa používa iba v prípadoch, kedy je útok cielene zameraný voči takýmto osobám napríklad lupič si vyhliadne dieťa a ukradne mu mobil (dieťa sa nevie brátniť), podvodník vyláka peniaze od dôchodcu lebo je dôverčivý a možno už nie celkom bystrý a podobne.Tvoj výklad je preto správny.

Ďakujem:)

si nesúhlasiť, hoci k trestnému právu mám ďaleko. Taký názor nezodpovedá zákonu (nepochybujem, že leniví prokurátori a policajti to "v praxi" používajú inak).

Predovšetkým, § 139/2 nehovorí o spáchaní s VYUŽITÍM, ZNEUŽITÍM alebo s úmyslom voči chránenej osobe, ale len "v súvislosti" s jej postavením. Čiže toto ustanovenie nehovorí o forme zavinenia nič.

Osobitná časť TZ ale zjavne používa tento pojem aj v SP trestných činov, ktoré sú nedbanlivostné. Trdiť, že tam vždy musí byť úmysel, by v podstate tvrdil, že tieto ustanovenia sa NIKDY nemôžu aplikovať (nedá sa spáchať nedbanlivostný trestný čin s úmyslom). Mimochodom, podľa § 18/b TZ stačí na naplnenie osobitného kvalifikačného znaku v zásade vždy nedbanlivosť, teda aj keď základná skutkovka vyžaduje úmysel.

Podľa mňa tu ide skôr o to, že trestné právo tu vyjadruje záujem na ochrane určitej skupiny osôb v určitých vzťahoch. Typicky deti a starí ľudia v cestnej premávke sú chránení preto, lebo sú zraniteľnejší (pomalší, nepozornejší), takže je napr. povinnosťou vodiča, keď ich vidí, predvídať, že ich reakcie môžu byť iné a že mu nie "rovným" partnerom. Takže keď sa napr. blíži na prechod určitou rýchlosťou a vbehne mu tam decko, ktoré neočakával (normálny človek by videl, že ide auto, a nešiel by tam), on ho zmrzačí, tak sa bude jeho čin posudzovať podľa § 157/1, 2/b, nielen ods. 1.

Samozrejme, vždy je treba skúmať konkrétny chránený záujem (objekt) príslušnej skutkovky a súvis s postavením chránenej osoby. Asi ťažko by som napr. stíhal cez § 157/2/b niekoho, kto zrazí svedka, znalca, tlmočníka alebo prekladateľa...