lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (116)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Michal Novotný (7)
Ondrej Halama (6)
Michal Krajčírovič (6)
Ľuboslav Sisák (6)
Adam Zlámal (6)
Peter Kotvan (6)
Xénia Petrovičová (6)
Robert Goral (5)
Lexforum (5)
Maroš Hačko (4)
Natália Ľalíková (4)
Monika Dubská (4)
Petr Kolman (4)
Josef Kotásek (4)
Radovan Pala (4)
Pavol Szabo (4)
Ivan Bojna (4)
Ján Lazur (4)
Jakub Jošt (3)
Marián Porvažník (3)
Denisa Dulaková (3)
Adam Valček (3)
Pavol Kolesár (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Peter Pethő (3)
Josef Šilhán (3)
Jozef Kleberc (2)
Bob Matuška (2)
Ladislav Pollák (2)
Lukáš Peško (2)
Jiří Remeš (2)
Juraj Schmidt (2)
Anton Dulak (2)
Dávid Tluščák (2)
Peter Zeleňák (2)
Roman Kopil (2)
Richard Macko (2)
Michal Hamar (2)
Peter Varga (2)
Gabriel Volšík (2)
Tomáš Plško (2)
Martin Serfozo (2)
Marek Maslák (2)
Ludmila Kucharova (2)
Maroš Macko (2)
Juraj Straňák (2)
Andrej Kostroš (2)
Zsolt Varga (2)
Martin Gedra (2)
Martin Hudec (1)
Peter Marcin (1)
Tomas Kovac (1)
Lucia Berdisová (1)
Peter K (1)
Tomáš Pavlo (1)
Róbert Černák (1)
Petr Steiner (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Marcel Jurko (1)
Peter Kubina (1)
Pavel Lacko (1)
Igor Krist (1)
Nora Šajbidor (1)
Zuzana Klincová (1)
Tomas Pavelka (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Eduard Pekarovič (1)
Martin Estočák (1)
jaroslav čollák (1)
Vladimir Trojak (1)
Adam Pauček (1)
Martin Šrámek (1)
Viliam Vaňko (1)
Lucia Palková (1)
Peter Janík (1)
Pavol Chrenko (1)
Radoslav Pálka (1)
Robert Vrablica (1)
Dávid Kozák (1)
Robert Šorl (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Tomáš Ľalík (1)
Bystrik Bugan (1)
Jana Mitterpachova (1)
Zuzana Kohútová (1)
Zuzana Adamova (1)
Vincent Lechman (1)
Matej Gera (1)
Miriam Potočná (1)
David Halenák (1)
Emil Vaňko (1)
Pavol Mlej (1)
Petr Kavan (1)
Adam Glasnák (1)
Martin Galgoczy (1)
Michaela Stessl (1)
Ivan Michalov (1)
Martin Bránik (1)
Michal Jediný (1)
Patrik Pupík (1)
Petr Novotný (1)
Marcel Ružarovský (1)
Natalia Janikova (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Matej Kurian (1)
Paula Demianova (1)
Ivan Kormaník (1)
Martin Svoboda (1)
Ivan Priadka (1)
Martin Poloha (1)
Juraj Lukáč (1)
Andrej Majerník (1)
Bohumil Havel (1)
Tibor Menyhért (1)
Dušan Marják (1)
Michal Ďubek (1)
Tomáš Korman (1)
Ondrej Jurišta (1)
Mikuláš Lévai (1)
David Horváth (1)
Vladislav Pečík (1)
lukasmozola (1)
Roman Prochazka (1)
Tomáš Demo (1)
I. Stiglitz (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Jakub Mandelík (1)
Matej Košalko (1)
Katarína Dudíková (1)
peter straka (1)
Ján Pirč (1)
Patrik Patáč (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Dušan Rostáš (1)
Gabriel Závodský (1)
lukas.kvokacka (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Komparatívny hoax v práve alebo zaručená správa o bankových poplatkoch

Kristián Csach, 05. 07. 2013 v 00:06

Otázka na rádio Jerevan: „Je pravda, že v Moskve rozdávajú autá?“ Odpoveď: „V zásade áno, akurát nie v Moskve, ale v Leningrade, nie autá, ale bicykle a nie predávajú, ale kradnú.“ Otázka sudcu: „Je pravda, že nemecký súd zakázal poplatky za vedenie úverového účtu?“ Odpoveď: „V zásade áno,.... (rádio vypnuté).“ Vec vyriešená. Alebo?

Z wikipédie: „Hoax ... je predovšetkým prostredníctvom internetu elektronicky šírená správa (najmä e-mailová), ktorá napriek svojej nezmyselnosti vyzýva na to, aby bola preposielaná ďalším používateľom systému. Jednoduchosť a prakticky nulová cena a námaha pri preposielaní spôsobila ich veľký rozmach. ... Odborníci sa zhodujú, že ak dostaneme takýto e-mail (prípadne iný typ správy), je dobré poučiť ľudí, ktorí ho poslali o zbytočnosti (a škodlivosti) ich dobrého úmyslu. Do budúcnosti sa tak ušetrí množstvo času a energie. Niekedy však môže ísť o reálnu správu, tú je však vhodné preposielať len pri úplnej istote, že je pravdivá, napr. keď osobne poznáte odosielateľa a viete, že:

... V mnohých správach sú úplné absurdnosti, to však nebráni tomu, aby sa správa vďaka ľudskej hlúposti nešírila ďalej. ...

Mediálny priestor bičuje hnev spotrebiteľov, resp. advokátov a združení o tom, že poplatky za vedenie úverového účtu sú, resp. boli protiprávne, a to najmä z toho dôvodu, že ich nemecký najlepší a najvyšší súd prehlásil za neprijateľné (rozsudok nemeckého Spolkového súdneho dvora „BGH“ z 7. júna 2011, sp. zn. XI ZR 388/10).

Pomerne veľkú časť svojho akademického života som prežil v nemeckom právnom prostredí. Mám rád nemecké právo (teóriu aj prax), rovnako, ako aj uvažovanie o právnych transplantátoch a o rizikách s nimi spojených. Normálne by som sa, ako obvykle, zabavil svojrázom lokálneho naturelu. Miera, s akou sa toto virálne posolstvo šíri u nás a aj v Čechách a evidentne nenaráža na žiadnu imunitnú reakciu (u nás, v ČR sa už začína objavovať aj protinázor) ma ale veľmi nepríjemne prekvapila a hoci na podstatnejšom a akademicky kvalitnejšom príspevku už pracujem, nedá mi sa s Vami nepodeliť o pár rýchlych dojmov (aj preto, lebo sa ma na názor viacerí z lexforákov pýtali). Všetko postupne...

Problém s komparatívnymi vzormi

Podstata komparatívneho výskumu, alebo komparatívnej metódy pri aplikačnej praxi nie je v tom, že nájdeme jeden právny poriadok, ktorý obsahuje riešenie, ktoré chceme dosiahnuť (výsledok sa nám páči, tak okopírujeme odôvodnenie), ale to, že ponúkneme myšlienky, ktoré sa zdajú presvedčivé aj v našom právnom poriadku, resp. identifikujeme akýsi zdravý rozum, spoločný výsledok, na ktorom sa zdá, vieme ako spoločenstvo dohodnúť. V podstate je to však skôr akademická zábavka ako praktický argument. Ak by sme skutočne hľadali, nájdeme právne poriadky, ktoré zakazujú úroky, za krádež sekajú ruky, v ktorých je pôžička hriechom. No a čo z toho vyplýva pre náš právny poriadok, resp. pre naše právo-aplikačné príkazy? Nič.

1. Výber referenčného modelu pre komparatívne argumenty

V „našom“ prípade bankových poplatkov „sme“ si vybrali model nemecký, nie napríklad anglický ani iný. Vieme túto afinitu zdôvodniť, alebo prihliadneme iba k tomu, čo sa nám hodí „do krámu“?

Mám pocit, že slovenská právna prax si pravidelne vypomáha s českou judikatúrou a tak je jej pozornosť na cudzoprávne špecifiká globálne otupená. Vo vzťahu k našim západným susedom nie je na prvý pohľad riziko pri preberaní judikatúry napr. NS ČR až také veľké, a to vzhľadom na v podstate 100% pochopenie jazyka ako aj väčšinové pochopenie právneho kontextu (platí na súčasný stav, nebude platiť na stav po NOZ a ZOK). Ale, aj v prípade, ak existuje rovnaká právna veta, skoro rovnaké jazyky, môže sa vyvinúť rôzna judikatúra a aplikačná prax (a Lexfórum niektoré takéto prípady rozdielov medzi ČR a SR priblížilo), mnohé naše súdy ale ani doktrína tieto aplikačné rozdiely ani nepostriehli (napríklad rozdiel medzi BSM a SJM). Prečo si teda myslíme, že neexistuje divergencia medzi našim a nemeckým právom? Aha, chceme argumentovať, že oba štáty vlastne len aplikujú harmonizované európske právo, a to smernicu 93/13/EHS o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Skutočne?

2. Príkaz k uniformnej aplikácii?

Aj keby bola nemecká právna úprava § 305 a nasl. BGB transponovaním smernice 93/13/EHS (čo nie je pravdou, ale k tomu sa dostaneme až o pár riadkov), tak problémom ostáva, že smernica 93/13/EHS ukladá iba povinnosť tzv. minimálnej harmonizácie, to znamená, že pripúšťa, aby si každý štát zvolil vlastný, aj prísnejší štandard regulácie. Pri nej je per definitionem vylúčené, aby sa aplikačný výstup jedného štátu použil ako interpretačný model pre súd iného štátu, a to z dôvodu toho, že je možné že ide o aplikáciu takého pravidla, ktoré ide nad rámec harmonizačného príkazu. Napríklad, asi by Vás nenapadlo, že „záručná“ doba v rámci spotrebiteľskej kúpy je aj na Slovensku 5 rokov, hoci existuje krajina EÚ, kde tomu tak je. Jediný rozumný referenčný model je judikatúra Súdneho dvora EÚ, aj keď v tomto prípade nie je úplne na mieste hovoriť o referenčnom modely.

Judikatúra súdov jedného členského štátu, ktorý judikuje podľa vlastného vnútroštátneho poriadku, ktorý môže byť prísnejší ako harmonizačný príkaz preto nemôže byť použitá na výklad vnútroštátneho pravidla súdu iného štátu, ktorý mohol smernicu transponovať inak. Otázka totiž neznie tak, či je Prešov, Banská Bystrica, Sabinov či Pezinok viazaný rozhodnutím Karslruhe. Problém je aj opačný, je Karlsruhe viazaný Prešovom, a aj právoplatným rozhodnutím okresného súdu? Sme viazaní rozsudkom nemeckého BGH, ale už nie rakúskym OGH, a ani nie anglickým Supreme court? Groteskná predstava, uvidíme však, čo povie Súdny dvor, prejudiciálku sme podali.

3. Prostý omyl tzv. FAIL

Ak už chceme použiť cudzí vzor, vyvarujme sa skreslenému prísunu informácií. Niekedy sa „zadarí“ a aj majster tesár, nie to ešte právnik sa utne. Napríklad nedávno obišla slovenský svet správa, že nemecký spolkový súdny dvor mal zakázať automatické predlžovanie zmlúv. Operátori, poisťovne, elektrárne, zmráka sa nad vami. Ten, kto si dal námahu a judikát hľadal, zrejme narazil na tento BGH (BahnCard, BGH, 15. apríl 2010, sp. zn. Xa ZR 89/09). A ejhľa, výsledok je presne opačný. A tento OLG Hamm tak isto. Otázka teda znie, aké sú mechanizmy, aby sa takéto omyly nestávali, resp. aby sa na ne prišlo? Na aký druh mediálnej informácie sa môže spotrebiteľ, advokát či sudca spoľahnúť? Často môžu práve novinári za vzniknutý mediálny šum. Nemajú časové ani iné kapacity, aby pochopili, v čom je problém, a tak ho skreslia. To ale nech je varovaním.


4. Ani omyl, ani celkom pravda

Typický príklad nie celkom omylu, ale ani pravdy je príklad poplatkov za spracovanie úveru (úverovej žiadosti, úverovej dokumentácie, resp. o akýchkoľvek iniciačných poplatkoch pri uzatváraní zmlúv). Interne už kolujú avíza o zmrákaní sa nad týmto poplatkom, a to preto, lebo nemecké súdy ho vraj prehlasujú za neprijateľný. Hmmm, skutočne?

BGH sa vo veci poplatkov za spracovanie úverovej žiadosti v rámci stavebného úveru (nepôjdem tu do špecifík odôvodnenia ani do vysvetlenia financovania prostredníctvom stavebného sporenia a stavebných úverov a ich rozdielov oproti iným úverom) vyslovil tak, že tieto poplatky sú prijateľné (sp. zn. XI ZR 3/10 z 7. decembra 2010), pričom osobitne poukázal na to, že hoci by konkrétny spotrebiteľ nemal z poplatku žiadny prospech, celé spoločenstvo spotrebiteľov z takého poplatku prospech mať môže (Malá odbočka: v tomto rozsudku sú zaujímavé pasáže aj o zásade transparentnosti ako aj o tom, aké informácie sa majú od podnikateľa žiadať: body 20 a nasl.; Všimnite si aj ten veľký nesúhlas s doktrínou BGH zo strany právnej vedy, ktorej si je BGH vedomý: bod 27, ako aj jednohlasný postoj literatúry k prípustnosti tohto poplatku: bod 37).

Zdá sa však, že nižšie súdy kormidlo otáčajú a prehlasujú poplatky za spracovanie úveru ako neprijateľné (pozri napríklad prehľad na týchto stránkach spotrebiteľského združenia). Banky ale revíziu proti týmto rozsudkom na BGH zrejme nepodajú, posledný rozsudok BGH sa im hodí, resp. ak revíziu už podajú, tak ju stiahnu, kto vie prečo :-D (posledné divadlo bolo na prelome august/september 2012, kde sporiteľna revíziu stiahla pár dní pred plánovaným vyhlásením rozsudku).

A teraz čo? Je pre nás smerodajné rozhodnutie nemeckého najvyššieho súdu, ktoré poplatky za spracovanie žiadosti o úver explicitne pripúšťa, alebo nižších OLG, či nebodaj LG, ktoré sú proti? KS Prešov, ako sa zdá (rozsudok KS PO, 6Co/141/2011 z 11.09.2012), by takýto poplatok s odvolaním sa na „Rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu (Brandenburgisches Oberlandesgericht) z 21. júna 2006 č. k. 7 U 17/06“ asi považoval za neprijateľný (tip: všimnite si rok tohto rozsudku a rok vyššie uvedeného rozsudku BGH).

EDIT: BGH rozsudkom z 13. mája 2014 (XI ZR 405/12) prehlásil klauzuly o fixných poplatkoch za spracovanie úveru (nezávislé od dĺžky trvania úveru) za neplatné.


5. Potreba pochopenia kontextu

Ak sa už predsa odvážime vydať na komparatívnu cestu a máme pred sebou aplikačný vzor, neuľahčujme si prácu. Je dôležité pochopiť kontext cudzieho právneho poriadku.

Pokúsme sa teda pochopiť nemecký kontext ochrany spotrebiteľa, na najprv sa zastavme trochu pri smernici 93/13/EHS. Jej základné východisko je nasledovné: cenu nestanovujú sudcovia, ale trh. Spotrebiteľa nechránime pred vysokou cenou, ale pred tým, že nevie, aká je skutočná cena (preto princíp transparentnosti). Preto sú hlavný predmet plnenia a cena za plnenie podľa čl. 4 ods. 2 smernice 93/13/EHS vylúčené z kontroly neprijateľnosti (ako u nás - § 53 ods. 1 veta druhá OZ, pričom sa neobmedzujeme na hlavný predmet, ale na akýkoľvek predmet plnenia) . To sú veci, ktoré si ustráži každý spotrebiteľ sám a podľa nich sa aj rozhodne. Všetko iné sa kontroluje.

Nemecké právo je však iné. Nemci v podstate netransponovali smernicu 93/13/EHS, lebo ich dovtedajší systém ( § 9 zákona o VOP-kách - AGBG z roku 1976 (! – smernica je z 1993, pochopené, prečo nemôže byť AGBG transpozičný predpis?), neskôr prevzatý do § § 305 a nasl. BGB) bol a je považovaný za dostatočný. Kľúčový § 307 BGB preto nie je transpozíciou smernice. Ich mechanizmus funguje úplne inak. Koncepčne je založený na úvahe, že to, čo sa kontroluje je odchýlenie sa od dispozitívnych pravidiel (preto je také významné ustanovenie § 307 ods. 3 BGB). Ak by ste v BGB chceli nájsť ustanovenie, že predmet a cena plnenia sa nekontrolujú, budete hľadať márne. výnimku z kontroly iba odvodzujú, a to z toho dôvodu, že kontrola neprijateľných klauzúl je vlastne kontrolou odchýlenia sa od dispozitívneho zákona. Tam, kde dispozitívna úprava chýba, resp. nedostatok vôle strán nemôže byť touto nahradený, neprichádza do úvahy ani kontrola neprijateľnosti klauzúl.

§ 307 nemeckého BGB znie nasledovne (upravil som z prekladu C-92/11):

(1) Podmienky vo všeobecných zmluvných podmienkach sú neplatné, ak zmluvného partnera ich používateľa v rozpore so zásadou dobrej viery neprimerane znevýhodňujú. Neprimerané znevýhodnenie môže vyplývať aj z toho, že ustanovenie nie je jasné a zrozumiteľné.

(2) V prípade pochybností sa podmienka považuje za neprimerané znevýhodňujúcu, ak

Alt. 1 nie je zlučiteľná s podstatnými základnými myšlienkami právnej úpravy, od ktorej sa odkláňa, alebo

Alt. 2 v takom rozsahu obmedzuje podstatné práva alebo povinnosti, ktoré vyplývajú z povahy zmluvy, že je ohrozené naplnenie účelu zmluvy.

(3) Odseky 1 a 2, ako aj § 308 a 309 platia len pre podmienky vo všeobecných zmluvných podmienkach, ktoré sa odchyľujú od právnych ustanovení alebo ktoré právne ustanovenia dopĺňajú. Iné ustanovenia môžu byť podľa odseku 1 druhej vety v spojení s odsekom 1 prvou vetou neplatné.

Môžete nájsť množstvo odlišností od nášho práva, resp. od smernice. Opakujem, znenie tohto ustanovenia je v podstate kodifikáciou judikatúry z čias, kedy o smernici nebolo ani tušenia. Zamerajme sa ale na podstatné a to je rozbor rozsudku BGH, ktorým prehlásil poplatky za vedenie úverového účtu za neprijateľné. Kontrola bankových poplatkov v Nemecku prebieha v týchto rovinách:

  1. Je to štandardné dojednanie? Je platne inkorporované a nie je prekvapivé?
  2. Ak áno, nie je to dojednanie vylúčené z kontroly v zmysle § 307 ods. 3 BGB (body 19 až 31 rozsudku o úverových účtoch)? V prípade ceny znie otázka tak, či je to dohoda o cene (hoci aj za vedľajšie plnenia), ktorá nepodlieha kontrole, alebo tzv. vedľajšie cenové dojednanie podliehajúce kontrole. Dohoda o cene by to bola, ak by išlo o cenu za hlavný predmet plnenia, ako aj o cenu za určitú službu, na ktorú by spotrebiteľ nemal ex lege nárok, teda takú, ktorá by bola realizovaná na základe právneho úkonu (dohody). Dohodou o cene nie je také dojednanie, ktorou používateľ štandardnej podmienky iba prenáša všeobecné prevádzkové náklady či si plní svoju zákonnú povinnosť, alebo ide o náklady za činnosť, ktorá je iba v jeho prospech. Hint: spomeňte si na základné rácio: sledujeme odlišnosti od dispozitívnosti. Tým ale kontrola nekončí.
  3. Ak už ide o kontrolované dojednanie o cene, pýtame sa, či je táto podmienka neprimeraná (body 32 až 39 rozsudku o úverových účtoch)? Až teraz prichádza k slovu § 307 ods. 2 alt. 1 BGB, ktorý uvádza iba vyvrátiteľný predpoklad neprimeranosti. A podľa výkladu BGH sa má opäť urobiť test, či podnikateľ iba vyžaduje plnenie za plnenia, ktoré mu tak či tak vyplývajú zo zákona, resp. či poplatky žiada za činnosť, ktorá je iba v jeho záujme. Ak áno, tak sa uzatvára, že je daná podmienka v rozpore s podstatnou myšlienkou dispozitívnej normy - musí sa ale uviesť akej.
  4. Ak už je splnená podmienka § 307 ods. 2 alt. 1 BGB, tak sa ešte musí skúmať, či je podmienka skutočne v rozpore s Treu und Glauben, teda či je to nerozumné, neprimerané znevýhodnenie protistrany (bod 33 rozsudku)?

Nechávam stranou to, že judikatúra BGH k vymedzovaniu ceny je v nemeckej doktríne kritizovaná ako hókus pókus, pri ktorom sudca predsa robí cenovú kontrolu, teda niečo, čo mu neprislúcha (pozri akýkoľvek veľký komentár k § 307 BGB, k AGB-Recht a podobe, resp. vyššie uvedený rozsudok BGH o vstupnom poplatku pri stavebnom sporení). Všimnime si ale to dlhé odôvodnenie a to, čo sa vlastne aplikuje (v celom rozsudku o poplatku za vedenie úverového účtu nenájdeme jeden odkaz na smernicu 93/13/EHS). Fakt si myslíme, že toto dokážeme nahradiť jedným odsekom v odôvonení rozsudku?

Aplikácia nemeckého konceptu na Slovensku má ale ešte jednu trhlinu. My totiž máme § 54 ods. 1, ktorý zakazuje odchýlenie sa od inak dispozitívnej normy v neprospech spotrebiteľa, takže už to, čo by Nemci museli pracne odvodzovať z § 307 ods. 2 alt. 1. BGB (rozpor so základnou myšlienkou dispozitívneho pravidla), u nás musí byť per se odporujúce § 54 ods. 1 OZ. Prečo to tak nerobíme? Buď zmluvná klauzula čo i len trochu odporuje inak dispozitívnej norme (a nemusí ísť ani o jej podstatnú základnú myšlienku) a preto je neplatná pre § 54 ods. 1 OZ (v zmysle jeho prevládajúceho výkladu), alebo mu neodporuje, a na nemecký test nie je možné siahnuť (!). Odpoveď hádam: asi nevieme nájsť ustanovenie nášho OZ, s ktorým je klauzula v rozpore. To ale nemôžeme obísť poukazom na nemeckú judikatúru, oni si totiž námahu dajú a také dispozitívne pravidlo samozrejme identifikujú. Inak by nepochodili.

Naopak, anglické právo pozná explicitnú výnimku ceny a predmetu plnenia z kontroly neprijateľnosti, a Supreme court (Office of Fair Trading v Abbey National plc and Others, body 40 a nasl.) navyše vníma jemný rozdiel medzi pojmami v smernici: hlavný predmet a cena (nie hlavná cena!) vo vzťahu k poplatkom za bankové služby a uzatvárajú, že banka ponúka balík služieb za cenu, ktorá je rozdelená do poplatkov.

Takže si to zhrňme:

- Nemci: bez odvolania sa na smernicu ale s odvolaním sa na vlastný koncept a jeho podrobné skúmanie + vlastné dispozitívne pravidlá poplatky zakázali.

- Angličania: s odvolaním sa na smernicu, po jej podrobnej analýze a aplikovaním vnútroštátneho práva by zjavne poplatky pripustili, keďže predstavujú cenu plnenia a tá sa kontrolu iba cez test transparentnosti, nie neprimeranosti.

Po tejto vedomosti, ktorá bije do očí už z povrchného čítania akéhokoľvek rozsudku BGH znie zvláštne formulácia, ktorá sa objavuje v našich rozsudkoch (tu KS Prešov sp. zn. 18Co 109/2011 z 21. novembra 2012): „Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Odvolací súd si osvojuje v tomto smere nemeckú názorovú líniu, podľa ktorej či už administratívna agenda alebo posúdenie bonity predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa a preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti.“ Podobné použitie akože nemeckej doktríny nájdeme aj v inom rozhodnutí tohto súdu (sp. zn. 6Co/141/2011)

Ako sme videli, nič také z nemeckého práva nevyplýva. Uvedené formulky sú iba jedným stupňom zložitého testu, ktorý náš súd neurobil, hoci mal, ak sa skutočne chcel prihlásiť k nemeckej doktríne.

Preberajme nemecké koncepty, uvažujme o nich, ale nenamýšľajme si, že sú také triviálne, ako sa nám zdajú a že stačí súhlasiť s výsledkom, aby sme ich mohli aplikovať aj u nás. Je mimoriadne nebezpečné prevziať jeden stupeň testu nemeckého práva a vyčarovať z neho všetko potrebné pre záver v našom (inom) práve. Majme na pamäti, že nemecké právo je o niekoľko stupňov inde ako naše.

Na zabavenie, alebo otestujte sa

Čo myslíte, sú poplatky za poštovné a balné, ktoré platíte v e-shopoch v zmysle tunajšieho vnímania nemeckej doktríny (teda nie podľa samotnej nemeckej doktríny, ale podľa našej trívie) prijateľné? Houby, neplatné! Podľa § 593 OZ síce kupujúci je povinný hradiť poštovné a podobné výdavky, ale podľa spotrebiteľského § 614 ods. 1 OZ: „Ak je predávajúci podľa dohody s kupujúcim alebo podľa povahy veci povinný dodať vec na miesto určené kupujúcim,...“ Takže zákon ukladá povinnosť predávajúcemu dodať vec na miesto určenia, a podnikateľ si predsa nemôže žiadať poplatky za plnenie svojich zákonných povinností. Ak má s dodaním tieto výdavky, mal si ich započítať do ceny, inak má smolu; alebo? ;-)

Iný príklad z dovolenkového prostredia: Cestovné kancelárie okrem ceny za pobyt ukladajú ešte nejaký ten servisný príplatok a palivový príplatok. Nie je to náhodou poplatok, ktorý súvisí s ich vlastnou administratívou a vlastnými nákladmi (s určitou mierou cynizmu môžeme povedať, že je zákonná povinnosť servisovať lietadlo)? Aký má spotrebiteľ prospech z týchto služieb (a čo sú to vlastne za služby)? Roztrhne sa po dovolenkovej sezóne vrece žalôb?

Moja klasická otázka: Čo by ste v dobrej viere poradili cestovnej kancelárii alebo e-shopu? Stavíte svoj majetok na to, že o tri roky nikoho nenapadne, aby tieto poplatky prehlásil spätne za neprijateľné?

Záver?

V tomto poste som nechcel riešiť, či sú určité bankové poplatky prijateľné, alebo nie. Som presvedčený, že máme dosť vlastných právnych mechanizmov na zodpovedanie tejto otázky. Súdny dvor nám čochvíľa dá snáď odpoveď aj na túto otázku. Navyše, riešenie, ktoré si zvolil slovenský zákonodarca – upraviť poplatky za vedenie úverového účtu zákonom – je rozumné a legitímne. Iba demokratický mechanizmus zabraňuje, aby politické orgány podľahli virálnym správam, nič lepšie našťastie (?) dejiny nevymysleli. Proti tomu, aby virálnym správam podľahla judikatúra sa musí postaviť právna obec.

V tejto republike asi nenájdete väčšieho priaznivca § 307 BGB ako som ja (a kto pozná moje práce k dispozitívnym a kogentným pravidlám, vie aj prečo). Podstatné je však to, že my také ustanovenie nemáme a zaviesť by ho mal zákonodarca, resp. skutočne presvedčivé rozhodnutia judikatúry, a po tom, čo by objasnilo, prečo je lepšie, ako iné riešenia, ktoré prinášajú súdy iných štátov.

Aké ponaučenie z tohto všetkého plynie? Pri akejkoľvek správe, že nemecký, bulharský či ruský súd nejako rozhodol zbystrite sluch a nedajte sa zmiasť. Choďte do prameňov a nenechajte sa ovplyvniť masážou mediálnych masérov, ktorí mali na prípravu správy 5 minút aj s cigaretkou. Najmä sudca by sa nemal nechať ovplyvniť mediálnou masážou. Ani opakovanie nezmyslu nie je potvrdením jeho správnosti. Ako hovorí môj obľúbený literát: „Nebojím sa, že stokrát opakovaná lož sa stane pravdou, bojím sa horšieho, že zľudoveje“. Sapere aude!

Právo (vrátane toho spotrebiteľského) nie je triedny boj. Nemôžeme k nemu pristupovať tak, že budeme nasledovať to, čo sa nám hodí. Resp. iba tú malú časť, ktorá je dosť jednoduchá na pochopenie, dosť prierazná, aby našla ucho poslucháča a eticko-spoločensky sa zdá byť aj správna a v súlade s akýmsi vyšším princípom, za ktorý som ochotný položiť život či majetok (ten cudzí, samozrejme). Totiž, jediná skutočná hodnota, ktorú má právo ako regulačný systém zabezpečiť, je právna istota, všetko ostatné je politika a spoločenská dohoda. Ak sa pripustí ako bežný štandard, že sudca si bez elementárnych znalostí cudzieho práva môže vypožičať akúkoľvek vetu z akéhokoľvek rozsudku štátu EÚ ako jediný argument pre záver, ktorý chce dosiahnuť, tak nedopadneme dobre.

Hoci, asi by väčšine obyvateľov nevadilo, aby sa v disciplinárnom konaní proti sudcom, alebo v rámci posudzovania machinácii pri verejnom obstarávaní siahlo k nemeckým konceptom, ktoré u nás nemajú právny základ a o ktorých nikto (ani len ten súdený sudca) nikdy nechyroval. Čo tak aplikovať spätne nemecký test „ohýbania práva“ pri trestnom čine Rechtsbeugung aj na slovenských sudcov? Stačí na to jeden úderný disciplinárny senát. Možno by som s tým aj sám súhlasil, veď ide o správnu vec, čo už, že by počet slovenských sudcov pomerne drasticky klesol, keď sa rúbe les... Dúfam však, že kritický rozum preváži a kontrolka zabliká...

Nedá mi nezakončiť citátom Lady Hale z vyššie spomínaného Supreme Courtu: „The banks may not be the most popular institutions in the country at present, but that does not mean that their methods of charging for retail banking services are necessarily unfair when viewed as a whole. As a very general proposition, consumer law in this country aims to give the consumer an informed choice rather than to protect the consumer from making an unwise choice. We buy all sorts of products which a sensible person might not buy and some of which are not good value for the money. We do so with our eyes open because we want the product in question more than we want the money. Should financial services be treated differently from other goods and services? Or is the real problem that we do not have a real choice because the suppliers all offer much the same product and do not compete on some of their terms? This is the situation here. But it is not clear to me whether the proper solution is to find some way of forcing the suppliers to compete with one another in the terms they offer or whether the solution is to condemn one particular model of charging for those services. Fortunately, however, that is for Parliament and not for this Court.“

PS: Kontext príspevku žiada uviesť, že okrem svojich iných činností som rozhodcom v senáte pre obchodnoprávne spory Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej bankovej asociácii, a to vzhľadom na dobrú spoločnosť ostatných rozhodcov považujem za česť. Rovnako, ako si myslím, že kolega mal radšej uviesť, že zastupuje nebankovku.

PS2: Všimli ste si, že na informačných stránkach ministerstva sa nenachádzajú judikáty zahraničných súdov (vlastne ani tých našich), ktoré by potvrdili, ktorá podmienka je prijateľná? Zvláštne.


Názory k článku Komparatívny hoax v práve alebo zaručená správa o bankových poplatkoch:


  Martin Husovec, 07. 07. 2013 v 22:51 - díky

Kristián za post. Mohol by si potom hodiť link aj na ten článok.

Ja mám v tomto smere trošku provokatívny názor odvodený od čítania SK článkov. Necheme aby boli sudcovia lepší ako naši akademici? Podobné metodologické prešľapy nájdeš v mnohých článkoch. Podľa mňa je to trošku hlbší problém metodológie práce akademika právnika. Pri mnohých článkoch mám pocit, že je to len advokácia v tričku univerzity. Nielen, že argumentácia nedrží pokope, alebo zamlčuje podstatné, častokrát má skôr politický (rozumej pocitový) charakter. Argumenty majú často charakter debaty - kto kričí hlasnejšie, než pokus o presvedčivosť a vedeckú poctivosť - poctivú aplikáciu práva. To isté platí pri argumentovaní cudzím právom a jeho aplikáciou. Možno ešte na druhú. Autori si často vyberajú len to čo sa im hodí (česť výnimkám). Názor je vytvorený skôr než je subjekt rešeršovaný a charakter zdrojov je prispôsobený želanému výsledku. Aspoň ja sa niekedy neviem zbaviť toho pocitu.

Nedávno som písal recenziu na jeden komentár. Zarazilo ma ako autor/ka nemal problém označiť pomerne minoritný názor bez citácie za "výklad" a to aj bez hlbších argumentov. V našom právnickom diskurze nevidím (oprav ma) ani to, že by úprimne bolo čitateľovi povedané - toto je sporné, toto je minoritný názor, toto je majoritný názor a pod. Neviem. Samozrejme, každý máme nejaké hodnotové preferencie. Tie však môžu lavírovať v istých mantineloch.

Ale možno čítam len nesprávne články ..

A som rád, že poukazuješ na takéto argumentačné fauly.

  Kristián Csach, 09. 07. 2013 v 11:01 - Martin...

Dík za repliku.

Možno som to v poste prekomplikoval. V tomto prípade som nechcel poukázať iba na finesy komparatívnych argumentov, ale na základnú myšlienkovú operáciu - je to tak, lebo Nemci a basta. Chcel som vysvetliť, že to tak (možno) nie je, že ani Nemci a určite nie basta.

To, proti čomu brojím je všeobecná strata ostražitosti, nie tento konkrétny výsledok. Namiesto: Keď to neviem preveriť, tak tomu nedôverujem, nastupuje: Hoci to neviem preveriť, tak to preberiem, lebo tomu verím. To je veľmi nebezpečná aplikácia práva a začína sa to rozširovať. Viera a zaklínadlá v diskurzívnom práve nemôžu nahradiť argumenty, môžu ale predstavovať chránené hodnoty.

Napríklad posledné týždne mi začínajú chodiť rozsudky, v ktorých sa ako cez kopirák argumentuje, že z európskeho práva vyplýva, že právny poriadok musí byť vykladaný v prospech spotrebiteľa. Z čoho to akože má plynúť? A teraz vysvetľuj, že je rozdiel medzi výkladom právneho úkonu a výkladom právneho poriadku. Že pokiaľ v jednom prípade platí normatívny príkaz výkladu contra proferentem + v max. prospech spotrebiteľa, v druhom "iba" teleologický výklad - teda iná logická operácia... Niečo, s čím nemá problém ani český nejvyšší súd.

K téme advokácia v tričku univerzity. - poučný (aj keď diskutabilný) je článok Tomáša Richtera: Koho chléb jíš, toho píseň zpívej: konflikty vznikající při propojení právní praxe s právní teorií v: Právník, 2/2013 (a keby si vedel, koľko ľudí ten článok vytočil :-) ). Hold skvelý štart kandidatúry na dekana (http://www.tomasrichter.cz/program.htm).

Akademický diskurz nie je o odosobnení ľudí od toho, čo hlásajú, ale v tom, že hlásané "pravdy" sa kritizujú a vstupujú do vecného diskurzu.

Nemôžeš predpokladať, že akademik nemá nejaký hodnotový mind-set. Všetci sme ovplyvnený prostredím, výchovou, vzdelaním. V akademickom svete existuje jedna veľmi dobrá brzda, a to je konzistentnosť názorov. Čím toho viac publikuješ a na konkrétne témy, tým menej reálne môžeš so svojimi názormi manipulovať, lebo budeš na smiech, ak raz povieš A a potom B. Reálne môžu takto ohýbať názory len ľudia, ktorí v podstate publikujú eseje o virtuálnych problémoch.

A potom je prirodzené, že prax siaha k názorom blízkym vlastným názorom. Vopred je totiž jasné, že na niektoré právne otázky by som ja dal inú odpoveď (v spotrebiteľskom práve) ako Robo Dobrovodský, Markéta Selucká, v korporátnom iné ako Bohuš Havel, v záväzkoch Milan Hulmák či Joska Šilhán, v iných veciach s nimi budem súhlasiť (uvádzam príklady, pri ktorých viem, že sa neurazia ;)). Podobné myšlienkové pochody a hodnotové východiska vedú k podobným výsledkom.

Samozrejme, môžeš dôjsť k osvieteniu a zmene názorov, to by si ale mal vysvetliť.

Čo sa týka metodológie práce akademika. Súhlasím, ešte nevieme viesť diskurz. Slovenská veda ale skutočne trpí na niečo ako profesori - advokáti. Myslím, že skutočnú akademickú robotu (nemyslím tým nejaký voliteľný kurz, ale doktríny právneho odvetvia) môžeš robiť reálne iba vtedy, ak tvoj príjem nezávisí od konkrétnych výsledkov konkrétnych sporov. Tak ako "tričko-test" (to je od Jana Petrova) vie jednoducho preukázať pozitívny vzťah študenta/absolventa, tak aj jednoduchý test: počet publikovanej kritiky/rozborov rozhodnutí najvyššieho súdu profesormi práva vie pomerne jednoducho a názorne urobiť obraz o stave právnej vedy v tom, ktorom štáte.

ak si spomenieš, Rado Procházka v podstate aj tomu (ale z iného konca) venoval pár viet na jinom práve: http://jinepravo.blogspot.sk/2007/07/klobuk-dolu.html

Ja tento problém zažívam pomerne často, najmä v súvislosti s výučbou a školeniami sudcov a spol. Myslím, že niečo, čo si môžeš dovoliť povedať na konferencii, či v teoretickom časopise ako vlastný názor do diskurzu, by si nemal hovoriť na prednáške, resp. na školení. Tam nemáš šíriť vlastné predstavy, ale hlavne čo najlepšie sprístupniť prevládajúci právny názor a na jeho nedostatky prípadne stručne poukázať, vždy ale uviesť, že ide o tvoj názor, ktorý nezískal podporu právnej obce.

  Michal Novotný, 09. 07. 2013 v 15:37 - Ja mám

radšej československú neskorosocialistickú verziu toho úvodného vtipu: Je pravda, že v Košiciach obesili Husáka? Áno, je, ale s malými obmenami - nie v Košiciach, ale v Kostnici, nie obesili, ale upálili, a nie Husáka, ale Husa.

K téme samotnej sa v záujme ochrany čitateľského publika tohto portálu nevyjadrím, lebo by som sa vzhľadom na osobné skúsenosti s publikačnou praxou musel vyjadriť veľmi škaredo. Ale podpisujem celý post.

  Martin Husovec, 11. 07. 2013 v 21:26 - kontrola ceny

musím sem hodiť niečo čo nezapadá k tejto našej mini diskusii (vrátim sa k nej ešte), perlička z českého súdu k tomu o čom písal Kristán - kontrola ceny .. ide o tento "biznis".. zrejme zase ventiláciu problému okolností uzatvárania zmlúv cez posudzovanie primeranosti plnenia (teraz cez § 265 ObchZ). Z rozsudku Okresného súdu Opava, sp. zn. 25C 3/2012:

"Je celkem evidentní, že tento letáček nabízí něco jiného, než je uzavření smlouvy o placené inzerci. Tento letáček je schopen vyvolat u řady občanů klamnou naději, že jim někdo (nejspíše nějaká obchodní firma) poskytne až 5000,- Kč měsíčně za to, že na jejich osobním automobilu bude umístěna reklama. Řada těchto „zájemců“ – potencionálních poskytovatelů placené reklamy již však není schopna domyslet, že možnost pobírání 5000,- Kč měsíčně za reklamu na svém autě, je čistě iluzorní a náleží do říše sci-fi. Lze dodat, že obchodování s iluzemi je prastarou a nekalou obchodní praktikou vyskytující se zejména v těžkých dobách lidské existence (např. hladomory, epidemie, přírodní pohromy). Nejednou se tyto nekalé obchodní praktiky dočkaly i literárního zpracování. (Z novodobé historie lze za všechny uvést světoznámou divadelní hru Richarda Nashe „Obchodník s deštěm“ z roku 1954)."

"Další skutečností, pro kterou má soud za to, výkon práv ze smlouvy o propagaci reklamní plochy je v rozporu se zásadami poctivého obchodního styku, je cena služby (inzerce), která byla mezi účastníky dohodnuta. Není sice sporu o tom, že z právního pohledu je sjednaná cena služby cenou smluvní, tj. peněžní částkou, kterou je kupující ochoten zaplatit za dané zboží (službu) a za kterou je prodávající ochoten dané zboží prodat (poskytnout službu). Cena je však také významnou ekonomickou kategorií a i ve svobodném tržním hospodářství by cena zboží nebo služby měla mít tendenci oscilovat kolem rovnovážné ceny, určené poměrem mezi poptávkou a nabídkou, a být tedy funkcí nejen práce vložené do výrobku (služby) na straně nabídky, ale i často subjektivního hodnocení výrobku na straně poptávky. Jinak řečeno cena zboží nebo služby by se neměla propastně lišit od ceny srovnatelného zboží nebo služby vyskytujícího se na daném trhu. V souzené věci se však o propastný rozdíl jedná. Soud si pro srovnání vybral ceny inzercí dvou nejznámějších internetových portálů zabývajících se soukromou nabídkou zboží a služeb. Například poplatek za inzerci zboží a služby na portále aukro.cz je 10,- Kč. Na portále bazar.cz jsou inzeráty zveřejňovány dokonce bezplatně. Žalobkyně však za zveřejnění inzerce požadovala cenu ve výši 1990,- Kč za rok, a to dokonce i poté, co požadovala cenu ve výši 2390,- Kč za „zpracování údajů potřebných pro umístění na internetových stránkách.“ Na první pohled je zřetelný přímo obludný rozdíl mezi srovnatelnými službami na trhu."

Oslavné ódy a rozsudku sa možno pokochať tu http://www.spolecna-obrana.estranky.cz/clanky/aktuality/stalingrad-pro-bezreklamku--rozsudek-z-opavy-posvetil-ustavni-soud..html

  Kristián Csach, 12. 07. 2013 v 00:18 - A vieš,

že toto mi vôbec nevadí, hoci je situácia úsmevná. Ak sa na nič v tomto svete nemôžeš spoľahnúť, tak lenivosť a chamtivosť to istí.;)

Tie poplatky, resp. tá cena je tak extrémna, že si nemyslím, že je potrebná ešte nejaká procedurálna nespravodlivosť pri uzatváraní zmluvy (ako už píšem aj v ŠZ :) ).

Vnímam taktiež rozdiel medzi: a) hoci vedel, urobil rozhodnutie, ktoré nie je ekonomicky výhodné a b) niekto ho sprosto oklamal a preto urobil blbé rozhodnutie. Intenzita zásahu súdu by sa mala líšiť + súd nechráni pred zlým rozhodnutím, ale postihuje hajzloviny (preto súd v podstate použil aj dobrý vehikel - obmedzenie výkonu práva; a teda vlastne predpokladal, že je to inkorporované a aj platné [no dobre, asi nepredpokladal, asi nešiel podľa šablóny ;) ] ).

Ale nerozumiem dvom veciam:
1. vyzerá to ako spotrebiteľský vzťah, prečo nepomenovaná zmluva podľa ObchZ a teda prečo § 265 ObchZ?
2. Prečo nie omyl/lesť + prípadne nekalá praktika? S tým súvisí otázka, či by bol iný výsledok sporu, ak by si u toho nešťastníka skutočne niekto reklamu za 5000 objednal.

Je tiež milé, aký názor má súd na "záujemcov", a vlastne aj na cenu. Poteší retroúvaha, že cena je (aj) funkciou práce vloženej do výrobku.

  Martin Husovec, 12. 07. 2013 v 20:44 - no

Ja osobne nepovažujem toto za dobré riešenie. Podľa

http://www.dtest.cz/clanek-2858/bezreklamky-s-r-o-by-se-mela-zdrzet-protipravniho-jednani

http://mam.ihned.cz/c1-54822060-bezreklamky-cz-odmita-ze-klame-zakazniky

to vyzerá, že su zákazníci nalákaní na tučnú zmluvu o sprostredkovaní a dostanú len zbytočnú zmluvu o inzercii na zbytočnom portáli. Čiže je tam asi lesť a otázna je vôbec platnosť uzatvorenia zmluvy.

Súhlasím s tebou, že súd nechráni pred zlým rozhodnutím. Ale nerobí to práve tu? Ak je nespravodlivosť skutočne v tom, že bol spotrebiteľ oklamaný pri uzatváraní zmluvy, tak treba využiť dané mechanizmy týkajúce sa platnosti uzatvorenie zmluvy nie?

Obmedzenie výkonu práva či už cez § 265 ObchZ alebo § 3 ods. 1 ObčZ by podľa mňa určite nemalo riešiť situácie kedy sa súdu nepozdáva len výška plnenia. Uznávam, že tu môže zohrať úlohu to, že sa napríklad spotrebiteľ nedovolal omylu a súd chcel ex offo zachraňovať situáciu tým, že cez § 265 ObchZ mal na mysli spôsob akým došlo k uzatvoreniu zmluvy (tá tvoje procedurálne nespravodlivosť), no to môže vypáliť aj inak keď sa to zovšeobecní. A keď už súd pokladá hlavný predmet zmluvy za tak nermavný prečo rovno nevyhlási zmluvu za neplatnú podľa § 39 ObčZ. Teraz totiž zmluva jestvuje, jedna strana získala plnenie (hoc ako chabné), druhá sa nedomôže žiadneho plnenia, pretože keď si ho vypýta tak sa správa nemravne. Ale zmluva je inak mravná. Schyzofrénia? Riešenie súdu znamená, že zmluva bola uzatovrená OK, platí a spotrebiteľ nemusí platiť ani tých "mravných" 10 eur. Keby zmluva bola neplatná pre nemravnosť, tak si strany vydajú cez bezdôvodko čo si reálne plnili (spotrebiteľ tých 10 eur).

Mám aj tak pochybnosť o tej nemravnosti .. ale to nechajme bokom ..

Čiže podľa teba majú súdy preskúmavať primeranosť ceny obmedzenie výkonu práva hoci tomu nepredchádzajú žiadne "hajzloviny"? Správne tomu rozumiem?

  Kristián Csach, 02. 08. 2013 v 10:39 - ad Martin a nové české rozhodnutie FinArb

Asi nechceli vec riešiť cez omyl (to by bolo aj moje primárne riešenie) kvôli relatívnej neplatnosti (alebo je tam nejaký skutkový zádrhel, ktorý z veci robí iba omyl v pohnútke).

Čo sa týka tvojej otázky, áno, vychádzam z toho, že procedurálny nedostatok má viesť ku kontrole obsahu zmluvy, zároveň však (keďže 39 OZ a 265 ObchZ evidentne nepožaujú žianu procedurálnu hajzlovinu), v extrémnych prípadoch obsahovej nerovnosti nie je procedurálny nedostatok potrebný, lebo extrémna materiálna nevyváženosť indikuje existenciu procedurálnej chyby (niečo na zmysel: ak by takúto zmluvu žiadny rozumný človek za žiadnych rozumne predvídateľných okolností zjavne neuzavrel, môžem predpokladať, že je tam niečo nekalé a spýtam sa strán, aký bol dôvod takejto úpravy, inak som blízko predpokladať, že ju uzavrel s pištoľou pri hlave) - je to moja path dependance: Štandardné zmluvy, cca s. 130 (state 3.2.1.2. a nasl.). Je to mechanizmus, ktorý by ale mal zasiahnuť iba v extrémnych prípadoch, taká teoretická hračka a v postate by to mohlo byť asi skôr pravidlo dôkazného bremena procedurálnych nedostatkov.

Ale späť k téme. Český finanční arbitr medzičasom vydal aj ďalšie rozhodnutie, a to v prospech banky: http://www.finarbitr.cz/cs/aktuality/financni-arbitr-vydal-dalsi-rozhodnuti-ve-sporu-o-poplatek-260.html

V podstate mu rozumiem, hoci si myslím, že nebolo potrebné hrať hru na akúsi potrebu skutočného (proti-)plnenia, lebo ak priznáme, že stačí symbolické, tak táto požiadavka nemá vôbec zmysel:

"Finanční arbitr vycházeje z výše uvedené premisy dospěl k závěru, že smluvní ujednání o poplatku je v posuzovaném případě též určité, neboť instituce byla připravena poskytovat a navrhovateli též skutečně poskytovala služby (např. průběžné informování o stavu úvěrového vztahu včetně zasílání pravidelných výpisů z úvěrového účtu, včasné a samostatně nezpoplatněné upozornění na prodlení se splátkou úvěru), které odpovídají představě průměrného spotřebitele o službách čerpaných jako protihodnota poplatku za vedení úvěrového účtu / správu úvěru. ... Protože finanční arbitr v konkrétním případě zjistil, že instituce za poplatek za vedení úvěrového účtu / správu úvěru fakticky poskytuje navrhovateli konkrétní služby, smluvní ujednání o poplatku tak není v rozporu s dobrými mravy z důvodu neexistence protiplnění. Stejně tak cena za tyto služby vzhledem k současným cenám hovorného, poštovného a služeb informačních technologií, tedy služeb, které jsou s vedením úvěrového účtu / správou úvěru nutně spojeny, není v rozporu s dobrými mravy."

Skúmanie malo IMHO ostať v rámci požiadavky transparentnosti a platnej inkorporácie, ale rozumiem, že bola snaha reagovať na predchádzajúce rozhodnutie arbitra ako aj na hlasy z pléna.

  michal hliviak, 14. 09. 2013 v 10:49 - rozsudok KS Prešov

to číslo /6Co/141/2011/ mi nesedí

  Kristián Csach, 15. 09. 2013 v 22:50 - Mne áno

Len ten link nefunguje. Myslím, že skôr chyba generátora vyhľadávania súdnych rozhodnutí. Skúsim niečo vymyslieť.
Buď sp. zn. prekopírovať do vyhľadávača na portáli rozhodnutí, alebo identifikačné číslo súdneho spisu: 8510203163

  Martin Husovec, 01. 11. 2013 v 16:23 - kontrola plnenia

Celkom zaujímavý prípad kontroly obmedzenia, resp. modifikácie hlavného plnenia, prezentuje aj prípad zmluvných podmienok v zmluve o pripojení na internet. V DE práve prebieha séria litigácií spotrebiteľských združení pret tzv. FUP (Fair Usage Policy), ktoré poskytovatelia pripojenia dávajú do svojich zmlúv o pripojení. Bežne takáto FUP klauzula hovorí, že síce sa predáva Flat rate internet s rýchlosťou XY, po dosiahnutí určitého obsahu dát, sa prenosová rýchlosť obmedzí, napr. na 10 % z XY. Spotrebiteľské združenia to okrem iného zažalovali cez § 307 BGB, tvrdiac, že ide o neprimerané znevýhodnenie spotrebiteľa, keďže zmluva je povahovo flat rate, pod čím priemerný spotrebiteľ rozumie neobmedzený internet. LG Köln mal za to, že modifikáciu, resp. obmedzenie hlavného plnenia môže skúmať cez § 307 BGB. Výsledok = vo flat rate internet zmluve *akékoľvek* FUP neprešlo cez § 307 BGB (čo považujem za príliš ale dajme to bokom). Navyše súd ešte dané ustanovenie kvalifikoval aj ako prekvapivé podľa § 305c BGB, a preto neikorporované vôbec.

Tu o technickom pozadí http://www.dsl.sk/article.php?article=14827

Pre SK trh je to dosť poučné nasledovne. Nesporné je, že FUP u nás musí prejsť testom transparentnosti (co je pre mnohych poskytovatelov problem dnes - § 53 ObčZ), otazne je ci by bolo mozne u nas taketo obmedzenie plnenia ale kontrolovat aj co do obsahu (tj. či ide o "podmienku týkajúcu sa hlavného plenia"?) a to najma v prípadoch keď je pripojenie predávané ako neobmedzené a FUP je pritom nastavené tak nízko, že v podstate normálny internet, ktorý si spotrebiteľ chcel kúpiť mu vydrží len pár dní (napr. 2 GB). Samozrejme druhá otázka je či predaj takej zmluvy nie nekalou obchodnou praktikou pre svoju klamavosť, to je ale iná téma.

Ak je zmyslom neprijatelných podmienok riešenie problému informačnej asymetrie (market for lemons), mohlo by sa zdať, že postačí ak hlavné plnenie, vrátane jeho obmedzení, bude jasne a transparentne komunikované spotrebiteľovi. Poskytovateľ, ktorý tak predáva neobmedzený internet s vysokým alebo žiadnu FUP, budem môcť jasne signalizovať výhodnosť svojej ponuky oproti iným, ktorý musia priznať svoje nízke FUP, a preto neatraktívnosť. Lenže to je dosť náročné ak podmienka na poskytovateľa je, že môže síce ďalej používať spojenia ako "neobmedzený internet", no len musí indikovať jeho obmedzenia. Nebolo by rozumnejšie ak by dané označenie ostalo naozaj len službám so žiadnym FUP, resp. aspoň s FUP, ktoré je neproblematické pre bežného užívateľa? Kontrola obmedzenia v kontexte flat rate internetu, by bolo možné argumentovať robí práve to, núti poskytovateľa, ktorý označí takto svoj produkt aby tomu nastavil aj podmienky. Inak riskuje ich neplatnosť. Dokonca by sa dalo tvrdiť, že podobný výsledok možno dosiahnuť tým, že označenie "neobmdzený internet" je čo do testu transparentnosti nezlučiteľné s uplatňovaním prinízkeho FUP.

Zaujímalo by ma Kristián čo si o tom myslíš? Zdá sa totiž, že hranica medzi kontrolou transparentnosti a obsahu nemusí byť tak ostrá akoby sa zdalo.

  Martin Husovec, 01. 11. 2013 v 16:26 - odkaz

na ten rozsudok http://www.vz-nrw.de/media225074A

  Milan Kvasnica, 21. 04. 2014 v 19:50 - ÚS ČR

http://www.slv.cz/III.US3725/13

  Kristián Csach, 24. 04. 2014 v 11:28 - Zjednocujúce stanovisko NSČR

http://goo.gl/yLzB9H
http://www.slv.cz/Cpjn203/2013

Minulý týždeň som si opäť uvedomil ten zásadný rozdiel medzi ČR a SR. V ČR vec prebehla až po ÚSČR (vraj niekoľko stoviek sťažností) a ten sa v podstate a NSČR vydal zjednocujúce stanovisko k veci samej (a viem, ako dlho na ňom pracoval). U nás nie je zrejme ešte ani jedno prvostupňové rozhodnutie súdu, či sa mýlim? Čo robí pár kilometrov rozdielu...

Inak, doma som si pred pár rokmi odložil fľašu šampusu na čas, kedy náš NS vydá zjednocujúce stanovisko k nejakému hmotnoprávnemu problému zo súkromného práva. akémukoľvek... no, čo povedať, utieram prach, ale nádej zomiera posledná.

  Milan Kvasnica, 25. 04. 2014 v 12:21 - Výše poplatku není přezkoumatelná

"Poplatek za spravování úvěru je ve smyslu občanského práva cenou plnění, proto se na ujednání o něm nevztahuje možnost soudního přezkumu její přiměřenosti ve smyslu ustanovení o ochraně spotřebitele."


Tak zde dle mne soud trochu přestřelil. V insolvenčních věcech jsem již z části popřel několik pohledávek právě z toho důvodu, že výše tohoto poplatku byla naprosto nepřiměřená.


Typicky: Úvěr ve výši 5.000,- Kč. Doba poskytnutí úvěru 1 rok. Sjednán byl úrok ve výši 1,- Kč za celou dobu. Poplatek za "administraci" pak ve výši 2.000,- Kč měsíčně. Ve svých žalobách uvádím, že náklady na administraci jsou 200 a zbylých 1800 je skrytý úrok, který je nepřiměřený.


Jestli mi soudy ty žaloby zamítnou s odůvodněním, že se to přezkoumávat nesmí, tak opět skončíme u ÚS :(.


  Kristián Csach, 29. 04. 2014 v 00:01 - Ad Milan

Podľa mňa veta: „Poplatek za spravování úvěru je ve smyslu občanského práva cenou plnění, proto se na ujednání o něm nevztahuje možnost soudního přezkumu její přiměřenosti ve smyslu ustanovení o ochraně spotřebitele" ešte neznamená, že by poplatok a úrok vo výške nad dobré mravy bol OK. Ide iba o to, či určitý poplatok spadá pod kontrolu neprijateľnosti štandardných podmienok, nie iných mechanizmov ochrany (dobré mravy a podobne). V danom prípade 5-tisícového úveru by som povedal, že úroková miera ja simulovaná (nejde v tomto prípade o určenie jej presnej výšky, ale určite bude presahovať strop dobrých mravov). Takže by vec mala dopadnúť presne tak isto, ako doteraz. Navyše, test cez transparentnosť dojednania...

Tiež si ale myslím, že stanovisko NS nesprávne odsunulo do úzadia problém transparentnosti dojednania o poplatku. Hoci NS uznal, že predmetný poplatok je súčasťou ceny (a ako taký teda vypadáva z kontroly neprijateľnosti), mal zvýrazniť zásadu transparentnosti, ktorá presahuje určitosť a zrozumiteľnosť právneho úkonu. Teda, že v prípade, ak je poplatok určený netransparentne, tak ide o neprijateľnú klauzulu, a tiež je klauzula (pochopiteľne) neplatná, ak bol poplatok zavedený nekorektnou zmenou zmluvy (keďže mechanizmus zmeny ceny sa na rozdiel od jej výšky kontroluje).

Z prvého bodu mám totiž pocit, že sa sústreďujú na neurčitosť, nie na transparentnosť. V štandardných zmluvách, aj keď ide o dojednanie úplne určité a zrozumiteľné, môže byť netransparentné a teda neprijateľné, hoci ide o predmet a cenu plnenia ...

  Kristián Csach, 14. 05. 2014 v 14:18 - BGH: Poplatok za spracovanie úveru...

Takže, podľa BGH (Urteil vom 13. Mai 2014 - XI ZR 405/12) nie je podľa nemeckého práva prípustný ani poplatok za spracovanie úveru, a to z podobných dôvodov ako pri poplatku za správu úveru - v tomto prípade rozpor so základnou myšlienkou § § 488 ods. 1 veta druhá BGB v spojitosti s uvedenou doktrínou - § 307 (2) BGB, keďže ide o poplatky, ktoré nie sú závislé od dĺžky trvania úveru. Zatiaľ je len tlačová správa, tak po rozsudku budeme múdrejší.

Bod 4. postu sa tým vyriešil.

Zásadnejší vplyv na našu prax ale má nedávne rozhodnutie SD EÚ vo veci C-26/13 - maďarské hypotéky, o ktorých tu bol nedávno post (po návrhoch GA). Diskutujeme s kolegami o tom rozhodnutí, ale zatiaľ mu zrejme úplne nerozumieme. Potenciálne je možno všetko inak, ako sme si mysleli. ;)

  Juraj Gyarfas, 15. 03. 2015 v 19:09 - článok v Trende

Rád by som upozornil na článok v nedávnom Trende (10/2015) s veľavravným názvom V Česku K.O., na Slovensku predĺženie.

Zaujímavý je záver, z ktorého implicitne vyplýva akési sklamanie alebo prekvapenie neúspešných spotrebiteľov, že musia uhradiť trovy konania. "Hoci advokátska spoločnosť BSP, ktorá ju v spore zastupovala, sľúbila trovy prehratého súdneho sporu uhradiť, s klientmi komunikuje vyhýbavo."

  Kristián Csach, 24. 03. 2015 v 23:59 - C-143/13: opäť o krok bližšie k Berlínu

Zaujímavý počin Súdneho dvora (C-143/13 - http://goo.gl/00D0oU) posúva smernicu opäť bližšie k nemeckému modelu a zrejme odsúva celú debatu o odvolávaní sa na nemecké právo na druhú koľaj. (Trochu nejasne) zdá sa, že mnohé z toho, čo platí pre nemecké právo by malo podľa SD platiť aj pre smernicu.

Pre post relevatné časti sú body 66-71, v ktorých SD dáva nasledovné indície pre odpoveď na otázku, či sú tzv. "rizikové poplatky" (zmluvou určené % zo zostatku úveru pre konkrétnu menu) vyňaté spod kontroly neprijateľnosti ako podmienky definujúce hlavný predmet zmluvy alebo primeranosť ceny.

Súd uvádza, že na to, aby rizikový poplatok spĺňal výnimku, že ide o klauzulu definujúcu:

a) hlavný predmet zmluvy: Rizikový poplatok by spĺňal túto výnimku, ak by šlo o hlavné plnenie zo zmluvy (66), neslúžilo len na zabezpečenie splácania úveru (67), pričom ekonomický význam pre transakciu, teda prospech pre veriteľa, je irelevantný (68).

b) Primeranosť ceny: klauzula by definovala primeranosť ceny/predmet zrejme iba vtedy, ak by bolo čo pomerovať, teda iba vtedy, ak by bolo v zmluve definované skutočné protiplnenie, ktorého primeranosť by mohla byť posudzovaná(bod 70).

Samozrejme SD nedáva konkrétnu odpoveď a prenecháva otázku na vnútroštátne súdy a uvedené kritériá sú iba indikatívne.

Povestný kameň čakajúci na bankovú kosu je ale inde, a to v zásade transparentnosti, ktorou sa testuje každá zmluvná klauzula, a to aj vtedy, ak by bola vylúčená spod kontroly neprijateľnosti na základe podmienok uvedených sub a) či b)). Teda, aj keby vnútroštátny súd (ako to urobili angličania) prehlásil poplatkové klauzuly za cenové dojednanie, musí klauzulu skontrolovať podľa zásady transparentnosti.

Už skôr (maďarské hypotéky) SD povedal, že transparentnosť je niečo viac, ako len formálna a gramatická pochopiteľnosť, ale spotrebiteľsky vnímané pochopenie ekonomických následkov. Teraz ešte pritvrdil.

Podľa SD v bode 77: "...čo sa týka podmienok, ktoré upravujú „poplatok za riziko“, vzniká otázka, či dotknutá úverová zmluva uvádza transparentným spôsobom dôvody odôvodňujúce odmenu zodpovedajúcu tomuto poplatku, keďže sa spochybňuje povinnosť veriteľa poskytnúť skutočnú protihodnotu za získanie uvedeného poplatku, okrem prevzatia rizika nesplatenia úveru, ktoré je už údajne zabezpečené hypotékou. Nedostatok transparentnosti uvedenia dôvodov odôvodňujúcich tieto podmienky v zmluvách dotknutých vo veci samej je okrem toho zrejme potvrdená skutočnosťou, pripomenutou v bode 29 tohto rozsudku, že v predmetnej veci veriteľ navrhol dlžníkom nahradiť označenie uvedených podmienok označením „poplatok za správu úveru“ bez toho, aby zmenil ich obsah"

Pre nás kľúčová časť tohto bodu odôvodnenia je: "... či dotknutá úverová zmluva uvádza transparentným spôsobom dôvody odôvodňujúce odmenu zodpovedajúcu tomuto poplatku,..." Ešte sú tie slová trochu zahalené v šere (pri maďarských hypotéhach to bola skôr tma), ale myslím, že už je len vecou času, kedy SD jasnejšie povie, že transparentnosť pri poplatkových klauzulách vyžaduje dostatočné vymedzenie obsahu toho, za čo sa platí. A potom causa finita...

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím