Autori:

Kto niekedy čítal slovenské právne predpisy natrafil na ustanovenia, pre pochopenie ktorých je potrebné právnické vzdelanie a často aj znalosť judikatúry. Nejde o jav ojedinelý, ani marginálny. Svedčia o tom posledné ťahanice ohľadom vymenovania generálneho prokurátora. Ukázalo sa, že s niektorými formuláciami majú problémy právnici, hlava štátu, a dokonca aj jej prezident.

Kým prejdem k veci, uvediem ešte užitočný citát z odbornej literatúry: „Normatívna právna veta vyjadruje normy príkazom alebo zákazom. Permisívna veta ich vyjadruje dovolením.... Normatívne právne vety a v nich obsiahnuté normy ustanovujú to, čo má byť, kým výroky vypovedajú o tom, čo je alebo nie je, tiež o tom, že niečo bolo alebo nebolo, prípadne o tom, že niečo bude alebo nebude.“ (PRUSÁK, J. Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie právnickej fakulty UK. 2001.)

V predpisoch nenájdete takmer žiadne ustanovenie, ktoré by znelo „dlžník má vrátiť dlh“, „prezident má vymenovať generálneho prokurátora“, „chodec nemá prechádzať na červenú.“ Normatívne právne vety v predpisoch väčšinou neustanovujú doslova, čo „má“ a „nemá byť“, ale používajú výrazy ako „je povinný“, „je zakázané“ a pod.. Permisívne vety používajú väčšinou slovné spojenia „môže sa domáhať“, „má právo“, „ je oprávnený“ a pod.. Tieto výrazy a ich význam poznajú tak právnici, ako aj obyčajní ľudia. Každý vie kedy ide o povinnosť a kedy o oprávnenie. Problém nastane, ak zákonodarca schváli právny predpis, v ktorom opomenie tieto veľmi jednoduché, no o to užitočnejšie slovné spojenia.

Typickým príkladom je práve sporné ustanovenie Ústavy SR (Čl. 102 ods. 1 písm. t)): „Prezident vymenúva a odvoláva sudcov, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, generálneho prokurátora a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky, prijíma sľub sudcov...“

Kým je prezident stotožnený s návrhom Národnej rady SR na vymenovanie generálneho prokurátora, všetko je v poriadku a nikto sa nepozastavuje nad tým, či má povinnosť alebo oprávnenie vymenovať ho. Čo čert chcel, niekto otvoril ústavu, posunul si okuliare na nos, zaboril hrubý ukazovák do našej ústavy a povedal: „Tu sa nič o povinnosti nepíše, musíme o výklad požiadať Ústavný súd SR.“ Odložme bokom politické pozadie tohto sporu a zamerajme sa na ustanovenie, ktoré si takýto spor priam pýta. Odložme bokom aj naše znalosti o deľbe moci, právnych princípoch, o ústavnom práve. Účelom tohto článku nie je vyložiť toto sporné ustanovenie, ale posúdiť kvalitu právneho jazyka, ktorým je písané.

Jeden názorový prúd jednoznačne tvrdí, že v spornom ustanovení je vyjadrená povinnosť, pričom argumentuje tým, že Ústavný súd SR už v podobnej veci rozhodol. Tento argument sám o sebe potvrdzuje, že takéto ustanovenia sú výkladovým problémom (inak by sa podobným prípadom Ústavný súd v minulosti nezaoberal). Druhý názorový prúd považoval za potrebné požiadať o výklad ústavný súd, poukazujúc na text Ústavy, z ktorého skutočne žiadna povinnosť, ani právo nie je zrejmé. Je to totiž veta, v ktorej sa nepíše, čo má byť, nespomína povinnosť, zákaz, a ani oprávnenie. Obe strany tohto právneho sporu majú spoločné dve veci:

a) Tvrdia, že zákonodarca v tomto ustanovení chcel vyjadriť právnu normu, t. j. príkaz, zákaz alebo dovolenie.

b) Odkazujú na výklad Ústavného súdu SR.

V právnickej obci mi chýba „hlasnejšie volanie“ po tom, aby sa predchádzalo tvorbe nejasných ustanovení, z ktorých nie je zrejmé ani to, či ide o právo, alebo povinnosť. Netreba si zakrývať oči pred tým, že ide o Ústavu SR. Ako vidieť aj tú vytvorili „len ľudia“ a obsahuje nejasné formulácie, ktorým bolo možné ľahko predísť.

Ak sa zbavíme takýchto nejasností, možno budú slovenské predpisy pre čitateľa fádnejšie, ale o to zrozumiteľnejšie. Slovenčina ponúka dostatok jednoduchých riešení v podobe výrazov, ktoré sme citovali vyššie. Kvalitnejšie formulácie zákonných ustanovení posilnia aj právnu istotu a dôveru v právo, ktorá je výkladovými spormi oslabovaná. Stačí si prečítať diskusie na spravodajských portáloch, ktoré sa vedú pri článkoch o vymenovaní generálneho prokurátora. Mnoho diskutujúcich tam vyjadruje svoju frustráciu a znechutenie z tohto „právnického slovičkárenia.“

Na záver uvádzam niekoľko z mnohých adeptov na výkladový spor. Právnik poznajúci širšie súvislosti môže ich význam považovať za „jednoznačný“, avšak náhodne čítajúci laici za nimi vidia skôr nekonečnosť vesmíru, ako príkaz, zákaz, či dovolenie. Uvádzam k nim aj preklad, do zrozumiteľnejšej slovenčiny.

1.)

„Príjemcovia autorských odmien a odmien výkonných (reprodukčných) umelcov odvádzajú fondom s výnimkami uvedenými v odsekoch 2 a 3 príspevok vo výške 2 % z ich hrubých príjmov.“ ( § 5 ods. 1 zákona o umeleckých fondoch)

Preklad: Príjemcovia autorských odmien a odmien výkonných (reprodukčných) umelcov sú povinný odvádzať fondom s výnimkami uvedenými v odsekoch 2 a 3 príspevok vo výške 2 % z ich hrubých príjmov.“

2.)

„Nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené.“ ( § 3 ods. 2 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov)

Preklad: Nebytové priestory sa nesmú prenajať na iné účely, ako tie, na ktoré sú stavebne určené.

3.)

„Záväzné údaje katastra sa používajú najmä na ochranu práv k nehnuteľnostiam, na účely správy daní a poplatkov, na ochranu poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ochranu lesného pôdneho fondu, tvorbu a ochranu životného prostredia, hospodársku činnosť a na informačné systémy o nehnuteľnostiach.“ ( § 71 ods. 1 katastrálneho zákona)

Preklad (?): „Fyzické osoby, právnické osoby a orgány verejnej moci sú povinné používať záväzné údaje katastra najmä na ochranu práv k nehnuteľnostiam, na účely správy daní a poplatkov, na ochranu poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ochranu lesného pôdneho fondu, tvorbu a ochranu životného prostredia, hospodársku činnosť a na informačné systémy o nehnuteľnostiach.“

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím