lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (111)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (39)
Tomáš Klinka (26)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (22)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Martin Friedrich (9)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Peter Kotvan (6)
Adam Zlámal (6)
Lexforum (5)
Michal Krajčírovič (5)
Robert Goral (5)
Natália Ľalíková (4)
Ján Lazur (4)
Ondrej Halama (4)
Maroš Hačko (4)
Monika Dubská (4)
Petr Kolman (4)
Radovan Pala (4)
Pavol Szabo (4)
Josef Kotásek (4)
Ladislav Hrabčák (3)
Peter Pethő (3)
Ivan Bojna (3)
Pavol Kolesár (3)
Josef Šilhán (3)
Adam Valček (3)
Denisa Dulaková (3)
Jakub Jošt (3)
Peter Varga (2)
Andrej Kostroš (2)
Martin Serfozo (2)
Roman Kopil (2)
Jozef Kleberc (2)
Martin Gedra (2)
Anton Dulak (2)
Ludmila Kucharova (2)
Michal Hamar (2)
Maroš Macko (2)
Juraj Straňák (2)
Dávid Tluščák (2)
Marek Maslák (2)
Richard Macko (2)
Gabriel Volšík (2)
Bob Matuška (2)
Zsolt Varga (2)
Marián Porvažník (2)
Jiří Remeš (2)
Juraj Schmidt (2)
Lukáš Peško (2)
Vincent Lechman (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Petr Steiner (1)
Peter Marcin (1)
Viliam Vaňko (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Michal Ďubek (1)
Emil Vaňko (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Igor Krist (1)
Tomáš Korman (1)
Robert Vrablica (1)
Paula Demianova (1)
Zuzana Kohútová (1)
Katarína Dudíková (1)
Dušan Rostáš (1)
Matej Košalko (1)
Dušan Marják (1)
Zuzana Klincová (1)
Bystrik Bugan (1)
Ivan Michalov (1)
Pavel Lacko (1)
Matej Kurian (1)
Ondrej Jurišta (1)
Tomáš Ľalík (1)
Tibor Menyhért (1)
Zuzana Adamova (1)
Peter Janík (1)
Marcel Ružarovský (1)
Jakub Mandelík (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Vladimir Trojak (1)
David Halenák (1)
Ivan Priadka (1)
I. Stiglitz (1)
Ladislav Pollák (1)
Tomáš Pavlo (1)
Peter K (1)
Adam Pauček (1)
Martin Estočák (1)
Martin Bránik (1)
Martin Galgoczy (1)
Eduard Pekarovič (1)
Tomas Kovac (1)
lukasmozola (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Bohumil Havel (1)
Jana Mitterpachova (1)
Pavol Mlej (1)
Vladislav Pečík (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Ján Pirč (1)
peter straka (1)
Tomáš Demo (1)
Gabriel Závodský (1)
Miriam Potočná (1)
Martin Poloha (1)
lukas.kvokacka (1)
Matej Gera (1)
Roman Prochazka (1)
Lucia Berdisová (1)
Juraj Lukáč (1)
Petr Novotný (1)
Ivan Kormaník (1)
Michal Jediný (1)
jaroslav čollák (1)
Natalia Janikova (1)
Petr Kavan (1)
Michaela Stessl (1)
Róbert Černák (1)
Marcel Jurko (1)
Lucia Palková (1)
Robert Šorl (1)
Martin Svoboda (1)
David Horváth (1)
Radoslav Pálka (1)
Martin Šrámek (1)
Martin Hudec (1)
Peter Kubina (1)
Nora Šajbidor (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Koľko váži dôkazné bremeno?

Nora Šajbidor, 17. 01. 2012 v 16:43

Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, súd preto jeho žalobu zamietol.” Veta, na ktorej nejeden slovenský sudca postavil svoje rozhodnutie v zložitejších prípadoch. Právny zástupca žalobcu ju počuje veľmi nerád a jeho úsilie smeruje k tomu, aby neodznela. Tak sa dostávam k otázke, na ktorú hľadám odpoveď v nasledujúcich riadkoch: Aké ťažké je dôkazné bremeno žalobcu pred slovenským súdom?

Čo hovorí zákon

Občiansky súdny poriadok je skúpy na odpoveď. Podľa §153 OSP súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov a na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné. Zároveň podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Z uvedených ustanovení je zrejmé, že slovenský sudca v konaní nezisťuje skutočný stav veci (ako tomu bolo v minulosti pri uplatňovaní zásady zisťovania materiálnej pravdy), ale rozhoduje na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení účastníkov. Súd tieto poznatky zhodnotí voľne podľa svojej logickej úvahy a dospeje k rozhodnutiu. Zdá sa, že unesenie či neunesenie dôkazného bremena závisí len od vnútorného presvedčenia sudcu o pravdivosti/nepravdivosti tvrdení, ku ktorému sudca dospeje na základe voľného hodnotenia dôkazov. Hoci tento záver znie rozumne, nedáva odpoveď na moju otázku. Nehovorí totiž nič o tom, aký objem či kvalitu dôkazov má žalobca predložiť na to, aby súd uznal jeho tvrdenia za preukázané a rozhodol v jeho prospech. OSP tiež nijako nevymedzuje ani opačný prípad, t.j. podmienky za ktorých by mal súd rozhodnúť, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol.

Čo hovorí odborná literatúra

Český profesor Josef Macur bol podľa mojich vedomostí jediným autorom z oblasti Čiech a Slovenska, ktorý sa podrobne venoval témam hodnotenia dôkazov a dôkazného bremena v civilnom konaní (napríklad monografie Dělení důkazního břemena v civilním soudním sporu a Postmodernismus a zjišťování skutkového stavu v civilním soudním řízení). Macur vo svojich dielach nástojčivo presadzoval názor, podľa ktorého súd môže svoje rozhodnutie založiť len na skutočnostiach, ktoré boli v konaní preukázané s vysokou mierou pravdepodobnosti, až na hranici istoty. V civilnom konaní, ktoré sa riadi týmto prístupom na neúspech žaloby postačí, aby žalovaný spochybnil tvrdenia žalobcu tak, že nebudú z pohľadu súdu preukázané s pravdepodobnosťou na hranici istoty.

Skúsme si to predstaviť na príklade. A žaluje B o plnenie zo zmenky. B sa bráni tvrdením, že zmenku nepodpísal. Znalecké dokazovanie vyznie nejednoznačne (podpis môže aj nemusí patriť B). Dvaja dôveryhodní svedkovia navrhnutí žalobcom svedčia, že videli B ako zmenku podpisuje. Tretí, tiež dôveryhodný svedok, navrhnutý žalovaným tvrdí, že v danej chvíli B podpisoval iný dokument.

Za danej procesnej situácie by slovenský sudca (ak by nebola relevantne spochybnená dôveryhodnosť svedka navrhnutého B) pravdepodobne rozhodol o zamietnutí žaloby s tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. A to aj napriek stavu, v ktorom si sám sudca myslí, že verzia o pravosti podpisu B na zmenke je pravdepodobnejšia ako verzia jeho nepravosti. Vnútorné presvedčenie sudcu totiž nedosahuje intenzitu hraničiacu s istotou. Obával by sa tiež, že by jeho prípadný rozsudok dávajúci za pravdu A mohol byť napadnutý pre arbitrárnosť, nakoľko neuprednostnenie svedeckej výpovede v prospech B nevie s úplnou presvedčivosťou zdôvodniť.

Podľa Macura by takýto výsledok bol správny a bol by odôvodnený „požiadavkou súladu súdneho rozhodnutia so skutočnými hmotnoprávnymi pomermi”. S uvedeným prístupom a odkazmi na Macurove diela som sa stretla u viacerých slovenských autorov. Osobne však s Macurom nesúhlasím. Požiadavka preukázania tvrdenia s pravdepodobnosťou na hranici istoty podľa mňa a priori znevýhodňuje žalobcu v konaní tým, že neúmerne znižuje jeho šancu uspieť v spore. Macurov prístup nijakým spôsobom nezaisťuje, že rozhodnutie súdu sa bude zhodovať sa s pravdou („so skutočnými hmotnoprávnymi pomermi” v Macurových slovách), ale práve naopak zvyšuje pravdepodobnosť nespravodlivých rozhodnutí v prospech žalovaného.

Alternatívy?

Nesúhlas s Macurovým prístupom ma priviedol k hľadaniu alternatívy. Dostala som sa tak k princípu "prevažujúcej pravdepodobnosti" (balance of probabilities), ktorý sa uplatňuje v krajinách s právnym systémom common law. V tomto systéme na preukázanie sporných skutočností spravidla postačuje pravdepodobnosť prevyšujúca 50%, t.j. skutočnosť, že pravdepodobnosť pravdivosti jedného tvrdenia je vyššia ako pravdepodobnosť pravdivosti odporujúceho tvrdenia. Žalobca na úspech v civilnom spore pred common law sudcom teda nemusí predložiť absolútne jednoznačný a prakticky nespochybniteľný dôkaz (aký požaduje Macur) ale musí súdu preukázať, že pravdepodobnosť jeho tvrdení je vyššia ako pravdepodobnosť tvrdení žalovaného. Zároveň, žalovanému na úspech v spore nestačí len popierať tvrdenia žalobcu, ale musí aj preukázať, že jeho tvrdenia sú pravdepodobnejšie ako tvrdenia žalobcu. Z môjho pohľadu opísaný "anglo-americký prístup" zabezpečuje základnú funkciu civilného procesu - spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov oboch účastníkov civilného procesu v oveľa vyššej miere ako prístup navrhnutý Macurom pretože dáva obom stranám rovnocennú šancu na úspech v spore a tým aj znižuje pravdepodobnosť nespravodlivého rozhodnutia. Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o koncepte balance of probabilities, uvádzam link na článok v angličtine: http://ld.practicallaw.com/2-500-6576.

Záver

Koľko teda váži slovenské dôkazné bremeno? Keď som si položila túto na pohľad relatívne jednoduchú otázku, netušila som, že hľadanie odpovede bude tak náročné. So zákonom som nepochodila a v slovenskej i českej literatúre prevažuje odpoveď, s ktorou sa nestotožňujem. Osobne uprednostňujem výsledok, pri ktorom by postačovalo, ak by žalobca pred slovenským civilným súdom uniesol „anglo-americkú cestovnú tašku“ a nemusel sa lopotiť s „Macurovým kufrom“. Obzvlášť ak vezmem do úvahy, že dôkazné bremeno pred civilným súdom by malo byť ľahšie ako pred súdom trestným. Jasnú a presvedčivú odpoveď na svoju otázku z iných zdrojov som doposiaľ nenašla. O to viac budem vďačná za diskusiu a názory ostatných prispievateľov.


Názory k článku Koľko váži dôkazné bremeno? :


  Juraj Gyarfas, 18. 01. 2012 v 17:52 - privítanie

Ďakujeme za skvelý článok a tešíme sa z nového prispievateľa :-)

Keďže sme sa o tejto téme už bavili, neviem, čo viac doplniť. Chápem, že diskusia je v zásade o tom, či žalobca v slovenskom civilnom konaní musí sudcu presvedčiť na 100% alebo takmer 100% (ako v trestnom konaní) alebo či stačí 51%.

Každopádne som ešte rozmýšlal, či prípadný rozdiel medzi slovenským a anglosaským procesom nesúvisí s inou formou dokazovania v anglosaskom procese (prístup k dokumentom cez discovery, príprava svedeckých výpovedí jednotlivými stranami, atď.). Ale zatiaľ som neprišiel na to, aký súvis by to mohlo mať :-)

  p., 19. 01. 2012 v 10:08 - kritérium

... dôkazná sila v konkrétnej veci by mala byť taká veľká, aby sa dalo spoľahlivo predvídať (od každého priemerného sudcu) ako vo veci rozhodne...

  Juraj Gyarfas, 19. 01. 2012 v 10:26 - Peter

... to je čistá tautológia, nie? Dôkazná sila na presvedčenie konkrétneho sudcu by mala byť taká, aká presvedčí priemerného sudcu?

Ale aká dôkazná sila by mala presvedčiť priemerného sudcu? Taká, ktorá by presvedčila aj sudcu v trestnej veci alebo taká, ktorá je presvedčivejšia než dôkazná sila žalovaného?

  p., 19. 01. 2012 v 10:47 - ...

práve konkrétny sudca má väčšie alebo menšie nároky na silu dôkazov a teda existujú odchýlky , ale priemerný sudca už tieto odchýlky nemá, preto je priemerný, a teda sila dôkazov by mala byť taká, aby každého, kto je aspoň priemer, presvedčili ... ale možno to naozaj je tautologia

  Juraj Gyarfas, 19. 01. 2012 v 11:03 - :-)

Súhlasím ... a je to tautológia:-). Aká sila by teda mala presvedčiť priemerného sudcu - 100% alebo 51%?

  p., 19. 01. 2012 v 13:26 - Peter

100% nie je možné dosiahnuť, ale v každom prípade čo najvyšia, keďže súd zvažuje, tak aj 50,01% už by malo prevážiť

  Nora Šajbidor, 20. 01. 2012 v 00:16 - Ina forma dokazovania v anglosaskom a v kontinentalnom systeme

Duri,

K tvojmu postrehu, ze ci by rozna miera dokazov (vaha dokazneho bremena) v anglosaskom systeme a v kontinentalnom systeme mohla suvisiet s rozdielnou formou dokazovania: ja si myslim,ze rozdielna forma dokazovania suvisi skor s poziadavkou spolahliveho zistenia skutkoveho stavu veci nez s potrebnou mierou dokazov. Kedze v anglosaskom syteme maju pre-trial discovery na spolahlive zistenie skutkoveho stavu veci postacuje ovela pasivnejsia uloha sudcu v konani. Na druhej strane kontinentalny sudca ma vyrazne vyssiu „vysetrovaciu“ pravomoc (v zmysle vykonania aj inych dokazov nez navrhuju strany) ako aj poucovaciu a vysvetlovaciu povinnost voci ucastnikom konania. Teda kazdy pravny system ma svoj system (formu dokazovania) na to, ako dospiet k spolahlivemu zisteniu skutkoveho stavu veci. Podla mna je preto mozne, ze ak by sme dali jeden pripad simultanne posudit anglosaskemu sudu a kontinentalnemu sudu oba sudy by s pouzitim roznych metod dospeli k rovnakemu skutkovemu stavu veci. Avsak kedze miera dokazov je v kazdom systeme ina, je velmi pravdepodobne,ze anglosasky sudca by rozhodol inak ako kontinentalny sudca.

  Dušan Slávik, 20. 01. 2012 v 13:51 - Dušan Slávik

K danej problematike je publikovaná monografia Karla Svobodu - Dokazování, vydavateľstvo ASPI. Autor v diele poukazuje na rozdiel medzi anglosaským ( podobne i švédskym) dynamickým modelom dôkazného bremena a tzv. stredoeurópskou koncepciou dôkazného bremena. Podľa ust. § 6 Os.p. totiž musia byť skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné spoľahlivo zistené. Skutočnosť možno považovať za preukázanú vtedy, keď je ad. 1.) objektívna pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že sa skutok stal určitým spôsobom, a súčasne ad.2)jestvuje subjektívne presvedčenie sudcu o tom, že sa skutok takýmto spôsobom uskutočnil. Percentuálny, pravdepodobnostný systém vychádzajúci z objektívnej teórie miery dôkazu sa teda v našom civilnom procese neuplatní. Nestačí teda len presvedčiť sudcu, že je pravdepobnejšie, že sa určitý skutok odohral určitým spôsobom. Je potrebné presvedčiť sudcu o tom, že je takmer isté, prípadne isté, že sa skutok odohral tak, a nie inak. Z toho dospievam k záveru: skutočnosť je dokázaná vtedy, ak z exisuje takmer úplná istota o tom, že sa skutok určitým spôsobom stal. K tomuto logickému záveru musí dospieť sudca uplatnením pravidiel ( princípov) logiky vychádzajúc z priemernej životnej skúsenosti každého človeka, zo svojej životnej skúsenosti sudcu a osobitným poznatkom, ktoré sudca o oveci získal v konaní. Tento prístup má však svoje nesporné nevýhody, napr. pri dokazovaní príčinnej súvislosti pri náhrade škody. Musí byť daná pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že napr. medzi nesprávnym lekárskym zákrokom a poruchou zdravia existuje príčinná súvislosť.

  Juraj Gyarfas, 20. 01. 2012 v 16:47 - Ad Dušan

Áno, ale § 6 bol v roku 2003 novelizovaný a práve citovaná časť bola vypustená. V dôvodovej správe sa k tomu uviedlo nasledovné:

" Jedným zo základných cieľov novely je posilniť prvky kontradiktórnosti konania v rámci občianskeho súdneho poriadku a tým konanie zrýchliť a zefektívniť. Nie je cieľom smerovať k úplnej kontradiktórnosti, ale skĺbiť jednotlivé prvky konania, ktoré vzájomne a vyvážene rešpektujú práva a povinnosti účastníkov konania a súdu. Z uvedeného dôvodu sa vypúšťajú slová v § 6, ktoré vyjadrujú zásadu zisťovania materiálnej pravdy v procese.
Opodstatnenosť zásady materiálnej pravdy bola postupne revidovaná a obmedzovaná a v procesnej náuke bola predmetom diskusií najmä s ohľadom na iné typické civilnoprávne zásady, ktoré v dostatočnom rozsahu zabezpečujú aktívnu súčinnosť účastníkov konania a ich zodpovednosť za vedenie a výsledok sporu. Navrhovaná zmena je výsledkom zmeny Ústavy SR, ktorá už nepozná definíciu zásady materiálnej pravdy tak, ako bola formulovaná v čl. 103 pôvodnej Ústavy z roku 1960 a premietnutá do procesných predpisov práve vypusteným znením tohto paragrafu. Aj v súčasnej dobe využívali odvolacie senáty toto znenie pri zrušení veci prvostupňovému súdu na nariadenie dokazovania bez ohľadu na návrhy účastníkov a bez toho aby náležitým spôsobom odôvodnili potrebu tohto dokazovania.
"

Nenaznačuje táto novela, že zákonodarca mal záujem sa posunúť bližšie ku konceptu balance of probabilities?

  Dušan Slávik, 20. 01. 2012 v 23:41 - Ad Juraj

Ups, ostal som zmenou ust. § 6 zaskočený. To je zrejme ešte horšie vzhľadom k tomu, že zákon bol novelizovaný už v r. 2003. Vychádzal som totiž z českého O.s.ř.. Na svojich záveroch však trvám, i keď netvrdím že vec nie je diskutabilná. Z dôvodovej správy v r. 2003 možno dovodiť záujem zákonodarcu posilniť zásadu formálnej pravdy na úkor zásady materiálnej pravdy. Tým sa otvoril priestor pre vydávanie rozhodnutí i bez zistenia skutkového stavu v dôsledku širokej aplikácie koncentračnej zásady. V danom prípade sa však rieši iný problém. Otáznou je miera pravdepodobnosti toho, že sa určitá vec stala ako výsledok procesu dokazovania v civilnom procese. Nemyslím si, že by táto zmena mala znamenať presun ku konceptu balance of probabilities, aj keď by sa mi to v jednom prebiehajúcom prípade hodilo. Pre ilustráciu ho načrtnem - žalobca ( maloletá) sa domáha od poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nároku na náhradu škody spôsobenej poskytnutím zdravotnej starostlivosti non lege artis. Namiesto zlomeniny stehennej kosti jej totiž diagnostíkovali najpr. tumor, následne zápal a k správnej diagnóze dospeli až po takmer 18 dňoch. Dôsledkom je tzv. abreviácia dolnej končatiny. Pre preukázanie príčinnej súvislosti bolo nariadené znalecké dokazovanie, v ktorom znalec uviedol, že je vyššia než 75 % miera pravdepodobnosti že k následku došlo v dôsledku nesprávnej liečby. Lenže je tiež možné ( pravdepodobnosť až 25 %) že k následku by došlo i v prípade správnej liečby. Otázka znie - bola príčinná súvislosť preukázaná ? Priznám sa, že práve nemám poruke k tomu zoznam k tomu publikovanej judikatúry, avšak pokiaľ ma pamäť neklame vyžaduje sa takmer istota v tom, že tam príčinná súvislosť bola.

  Nora Šajbidor, 22. 01. 2012 v 12:21 - Ad Dušan Slávik

V prvom rade ďakujem za postreh a názor. Monografia Svobodu (Dokazování)sa mi dostala do rúk, a myslím si,že Svodoba sa do veľkej miery stotožňuje s Macurom. Citujem "Náš civilný proces je totiž postavený (na rozdiel od nášho trestného procesu) na absolútnej istote o tom, že skutok (vrátane jeho subjektívnej stránky) sa odohral, ako je tvrdené. O jeho naplnení nemôže byť vôbec žiadna pochybnosť. Inak je potrebné aplikovať zásadu "non liquet" (nie je isté) a pre účely rozhodovania mať za to, že sa preukazovaná skutočnosť neodohrala."
Ako povedal Ďuri, v našom OSP je prvá Svobodova podmienka preukázania skutočnosti (t.j.objektívna pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že sa skutok odohral určitým spôsobom) oslabená v iných znením par. 6 OSP. Takže nám ostáva druhá podmienka (t.j. subjektívne presvedčenie sudcu, že sa skutok skutočne odohral tak, ako vyplýva z vykonaných dôkazov), ktorú Svoboda spája s voľným hodnotením dôkazov. Takže sa dostávame k tomu, že vec stojí a padá na subjektívnom názore sudcu. V tvorbe tohto názoru je sudca obmedzený len zásadami logiky a požiadavkou posúdenia všetkých relevantných vykonaných dôkazov. Podľa mňa takáto vágna úprava znamená neistotu pre účastníkov konania a sudcovi dáva možnosť zamietnuť žaloby, ktoré sú dôvodné. Mám pocit, že "vysoká pravdepodobnosť na hranici istoty" vyvoláva mylný pocit, že keď sa týmto sudca bude riadiť rozhodne podľa "pravdy". Je to však naozaj tak?

  Juraj Gyarfas, 22. 01. 2012 v 12:37 - Ad Dušan

Hmmm, ja som mal na mysli ešte jeden iný príklad (trochu iný ako pravdepodobnosť kauzality podľa znaleckého posudku). V prípade kauzality v medicíne asi vo väčšine prípadov ani neexistuje 100% dôkaz. Ale čo ak sa napríklad účastníci sporia, či jeden z nich v určitý čas bol na určitom mieste. Je povinnosť žalobcu uniesť dôkazné bremeno tak, že tým sudcu na 99% presvedčí (pričom žalovaný v zásade nemusí robiť nič), alebo by mali obaja predkladať dôkazy a indície a v konečnom dôsledku by stačilo, keby žalobca presvedčil na 51%?

  Janka , 22. 01. 2012 v 23:37 - "... sa vypúšťajú slová v § 6, ktoré .."

ktoré vyjadrujú zásadu zisťovania materiálnej pravdy v procese.
No dobre! Ak aj zakonodarca nemal v umysle (aj ked podla mna ano) priblizit sa ku konceptu balance of probabilities, tak urcite tym smeroval k zjemneniu posudzovania dokazov, ktore tu panovalo na zaklade teorie nekonecneho hladania velmi hlboko skrytej materialnej pravdy. Avsak, nastala v praxi nejaka zmena? Alebo sa sudca musi presvedcit rovnako jednoznacne ako v zmysle uz vypustenej koncepcie materialnej pravdy? Mozno ako Nora nacrtla, sudcom chyba ista rozhodnost a dovera v ich vlastny logicky usudok a mozno je to len nejaky historicky dosledok a hlboka zakorenenost nasich socialistickych konceptov. Ved predsa 2 svedkovia + podpis na zmenke vs. 1 svedok by mal tu vahu trosku prevazit, alebo? Mozno by bolo vhodnejsie si to posudzovanie dokazov porovnat nielen s common law krajinami, ale hlavne s ostatnymi civil law krajinami, ktore nezazili socialisticky koncept ako hladanie materialnej pravdy, napr. NL.
Prof. Uzelac, ktory uz dlhsie participuje na projekte CEPEJ (the European Commission for the Efficiency of Justice), krasne naznacil existenciu tzv. 3 legal system popri Civil law a Common law, a to prave system post-socialistickych krajin (v ramci obc. procesu).
Posielam link na jeden z jeho clankov. Mozno bude prospesny:)

http://www.courtexcellence.com/pdf/mediterranean-model.pdf

  p., 23. 01. 2012 v 09:50 - ad materiálna pravda

Nahradenie zásady materiálnej pravdy zásadou formálnej pravdy je skôr o miere aktivity súdu v konaní pri vlastnom zisťovaní skutkového stavu. Na základe takto zisteného skutkového stavu by súd takisto rozhodoval na základe svojho presvedčenia (51%/100%), teda rovnako v prípade zásady materiálnej ako aj formálnej pravdy... Ak by súdy rozhodovali podľa princípu 99% , potom by väčšina rozhodnití musela byť nesprávna, pretože v zásadnej väčšine prípadov nie je možné na 99% presvedčiť súd, čo ale neznamená, že v práve je druhá strana, ktorej stačí viac ako 1% aby uspela

  jakub jost, 24. 01. 2012 v 23:02 - Juraj, Nora - diablov advokat

K § 6: Podla mna ta zmena nam v tejto otazke nepomoze. Zakonodarca sa odvolava na zasadu formalnej pravdy a kontradiktornost konania. Obe vsak mozu byt zachovane a pritom sa nedotknut dokazneho bremena - teda standardu, akym posudzujeme, ci nejake tvrdenie bolo dokazane - standard of proof. Viem si predstavit, ze napriek tomu, ze bremeno dokazovania nesu na pleciach najma ucastnici konania/strany, tak mozeme stale zvazovat, na koho ulozime ake bremeno. V komentari k § 6 nakoniec JUDr. Stevcek pise o spolahlivom zisteni skutkoveho stavu, ako o povinnosti sudu a o moznych nasledkoch jeho nedosledneho dodrziavania.

Pre mna je otazka takato:

Ak ten takmer 100 perc. standard v trestnom konani (in dubio pro reo, beyond reasonable doubt) reflektuje bradatu Blackstoneovu zasadu, ze radsej nechat 10 vinnych behat po slobode, ako odsudit jedneho nevinneho, preco by sme podobny pristup nemali prijat aj v civilnom procese. Nieco v style "radsej 10 zalobcom s opravnenym narokom nepriznat co im nalezi, nez 1 nespravodlivo zalovaneho zaviazat k povinnosti, ktoru v skutocnosti nema".

Som zvedavy na vase nazory.

  jakub jost, 24. 01. 2012 v 23:05 - Ak ma niekto pristup...

http://www.jstor.org/pss/840821

http://www.jstor.org/pss/3649122

  Tomáš Klinka, 25. 01. 2012 v 06:50 - s tým sa nedá súhlasiť Jakub

Tá zásada trestneho prava je v civilnom spore IMHO absolútne nepoužitelná. A dúfam, že je aj nepoužívaná. Vidím min. 2 dôvody: proporciálne delenie dôkazneho bremena medzi účastníkov, keď každý je povinný preukázať svoje tvrdenia (prepojenie s procesnou povinnosťou tvrdenia), teda nielen žalobca produkuje dôkazy, ale aj žalovaný, ak chce v spore uspieť. A po druhé, takmer 100% štandard preukázania žalovaného nároku by vôbec nezodpovedal spoločenskej realite a potrebe. Takto nefungujú ani obchodné vzťahy, často je v nich istá miera rizika, dôvery, neistoty, neurčitosti a zvykov. Ak by boli nároky z takychto vzťahov vopred odsudené na neúspech pred súdom, asi by podnikatelia rýchlo hromadne prebehli pred rozhodcovský súd. Takže, áno môžeme debatovať o váhe dôkazného bremena, ale zásadu typu "radšej 10 opravneným nepriznať, ako 1 neopravnemu priznať" by som škrtol. Kto má byť vlastne chránený takouto zásadou? Vyzerá to tak, že žalovaný. Dôvod? U obžalovaného pred trestným súdom je dôvod jasný - predsa neobesíme nevinného, jeho život má väčšiu cenu ako 10 oslobodenýchgaunerov

  p., 25. 01. 2012 v 10:27 - ad JJ

...to je skôr politicko-filozofická otázka, prečo by aj v treste nemal platiť princíp 51% namiesto 100%... ja si tipnem, že dôvodom je nerovné mocenské postavenie štát vs. obžalovaný, takže prirodzená a legálna prevaha je vyvážená vyššími nárokmi v konaní.

  jakub jost, 25. 01. 2012 v 11:20 - Tomas a Peter

Ad Tomas - ja netvrdim, ze by to tak malo byt. Na zavery casu dost. Ale zaujima ma, na akych zakladoch je to rozdelenie postavene.

K tym dvom dovodom. Ten prvy podla mna otazku nijak nezodpoveda, len inymi slovami prerozprava konstatovanie, ze by to tak malo byt.

Ten druhy sa trochu tvari ako dva dovody (spolocenska potreba a riziko sankcie), ale ide len o riziko sankcie. Spolocensky zaujem na trestani trestneho konania je tiez velky a predsa asi neargumentujeme tym, ze "tazke" dokazne bremeno nam neumoznuje naplnat spolocensku potrebu, lebo prokurator resp. uz vysetrovatel by boli "odsudeni na neuspech". Pytal som sa, lebo si myslim, ze prave to intuitivne citenie trestnopravnej sankcie ako zavazneho zasahu je podkladom na take delenie. Myslim, ze to je povod zvyseneho naroku na uspech obzaloby.

Pokial ide o sankcie, tak obesenie je dnes pomerne zriedkavym trestom:). Trestne pravo ma viacero trestov, resp. ich modalit, ktore vo vysledku mozu dopadat na odsudeneho miernejsie, ako prehrany obcianskopravny spor. Nemalo by teda zmysel tieto rozdiely identifikovat a prisposobit im aj dokazne bremeno? Napriklad aj preto, ze je trend ustupu od trestov spojenych s odnatim slobody.

Ad Peter - ak vieme na zaklade lex scripta spolahlivo identifikovat, kolko to dokazne bremeno vazi, tak sa samozrejme "politicko-filozofickymi" uvahami zaoberat nemusime. Pokial ide o ten tip, v akom zmysle je obzalovany v nerovnom postaveni? Jeho prava a povinnosti budu urcene sudom. Lenze to aj v civilnom procese. Tato dualita "verejne v. sukromne" pravo, ma podla mna zmysel pri hmotnom prave, nie v procesnom.

  Juraj Gyarfas, 25. 01. 2012 v 11:51 - Jakub

Len na vysvetlenie do diskusie, keďže sme sa o tom včera rozprávali.

Diskusia podľa mňa nie je o tom, či by sa civilné súdy mali v 49% prípadov mýliť. Moja idea smerovala skôr k rozdeleniu úloh v procese.

V trestnom procese obžalovaný v zásade nemusí robiť nič. Prokurátor musí nosiť dôkazy a pokiaľ nie sú beyond reasonable doubt, obžalovaný nemusí ani prstom pohnúť a bude oslobodený (a tak je to podľa mňa aj správne z viacerých filozofických a ústavnoprávnych dôvodov).

V civilnom procese by to mohlo fungovať tak, že obe strany nosia dôkazy a na koniec vyhrá ten, koho "kopa je väčšia" (samozrejme nie v počte dôkazov, ale v "súčte ich presvedčivosti"). Inými slovami, dokonca ani v prípade, ak žalobca nemá 99% dôkaz, mal by byť žalovaný aj tak motivovaný navrhovať dôkazy.

  jakub jost, 25. 01. 2012 v 12:49 - Juraj

Hej, tak som tomu v nasej diskusii aj rozumel. Tak uvidime, kam nas toto zavedie.

Co je teda cielom podla teba? Viac podkladov pre spravodlive rozhodnutie? Preco by v civilnom procese mali byt ucastnici aktivni obaja? Preco ich chceme motivovat k aktivite? To je prva otazka.

Druha by asi bola, ze ci to v praxi naozaj tak funguje. Ci v trestnom konani je jedna strana naozaj taka pasivna a len caka, s cim pride prokurator. V US prave to tak urcite nie je, a hoci je standard beyond reasonable doubt, tak aj to natahovanie sa o to "jedno" percento je velmi komplikovane a nakladne (samozrejme, vyvstavaju problemy ako naklady pravneho zastupenia, rovnost, atp., ale to aj v civile). Dovod je napriklad ten, ze hoci to znie vzletne, tak beyond reasonable doubt zdaleka neponuka tolko istoty, ako by sa mohlo zdat. Sudca vzdy pred verdiktom dava porote instrukcie, ako to "beyond reasonable doubt" treba vnimat, pricom strany navrhuju znenie tychto instrukcii (a ich spravne napisanie je specializacia, podobne ako samotny vyber poroty). A kedze ani jedna zo stran si nemoze byt uplne ista, ake instrukcie porota dostane (v nasom systeme "ako by ten princip pochopil/interpretoval sudca"), tak je stale motivovana prichadzat s dokazmi.

Cize zhrnutie: A) Preco chceme motivovat v civilnom konani strany k procesnej aktivite viac ako v trestnom konani? B) Naozaj takuto motivaciu potrebuju?

  Jakub Orság, 25. 01. 2012 v 13:04 - ad Jakub Jošt

Ľutujem nemám prístup k JSTOR (smutnejšie je, že ho nemá ani naša fakulta :-/).

Každopádne si myslím, že dôkazné bremeno by malo byť ľahšie v civile ako v treste. Resp. že sila dôkazov by sa mala posudzovať odlišne v civilnom a v trestnom konaní.

Zdá sa mi to rozumné preto, lebo samotný zmysel oboch konaní je rozdielny. (skúsim to vysvetliť "polopatisticky", tak sa tým snáď nikoho nedotknem)

(1) V treste je na jednej strane obžalovaný na druhej strane prokurátor (ktorý spolu s OČTK reprezentuje verejný záujem na odhaľovaní a trestaní TČ).
1a) Ak bude odsúdený nevinný obžalovaný - je to výrazný zásah do jeho slobody a práv. (inými slovami dôsledky justičného omylu sú veľmi závažné)
1b) Ak bude oslobodený vinný obžalovaný - možno to označiť ako zlyhanie OČTK, poškodený to bude vnímať ako strašnú krivdu a je možné že oslobodený kriminálnik bude ďalej páchať zlo... na druhej strane toto všetko sú dôsledky, ktoré sú menej závažné ako v prípade 1a).
Teda si myslím, že spoločnosť by mala byť ochotná podstúpiť riziko oslobodenia vinníka, za účelom prevencie odsúdenia nevinného. (v TK je zásada in dubio pro reo namieste)

(2) V občianskom súdnom konaní sa však stretávajú iné záujmy a preto aj dôsledky nesprávneho súdneho rozhodnutia sú iné. Ako príklad si predstavme spor medzi veriteľom a dlžníkom o 5000,- €.
2a) Ak súd nesprávne zaviaže dlžníka na úhradu 5000,- €, tak dôsledkom justičného omylu je nespokojný občan (alebo PO) ktorý musí nespravodlivo zaplatiť 5000,- €.
2b) Ak súd nesprávne rozhodne, že veriteľ nemá nárok na 5000,- € (hoci skutočne bol v práve), tak výsledkom je nespokojný občan (PO) ktorý musí zaplatiť 5000,- €.
Dôsledky nesprávneho rozhodnutia (či už tak alebo onak) v tomto prípade postihujú obe strany rovnako. Nie je tu teda taký nepomer negatívnych dôsledkov justičných omylov ako v trestnom konaní. Preto si myslím, že ani nie je odôvodnené, aby súd musel rozhodovať beyond reasonable doubt.

V opačnom prípade, by to odrádzalo žalobcov aby sa v civilnom procese domáhali svojich práv. (predsa len tu ide žalobca do rizika, že bude musieť znášať náhradu trov konania; naopak v treste si prokurátor plní svoju zákonnú povinnosť).

Uvedomujem si, že ak pri hodnotení dôkazov v OSK budeme uplatňovať zásadu on the balance of probabilities, tak môže nastať situácia, že žalovaný bude nesprávne zaviazaný plniť dlh, ktorý nemal platiť.

Na druhej strane ak budeme od žalobcu v OSK požadovať 99% istotu (teda beyond reasonable doubt) môže s takou istou pravdepodobnosťou nastať situácia, že súd nesprávne odmietne žalobcovi priznať právo na plnenie dlhu, ktorý mu prináležal.

Otázka teda znie koho chceme v OSK chrániť? Žalobcu alebo žalovaného? (v trestnom konaní je to jednoznačné, tam treba chrániť obžalovaného) avšak nepripodobujeme si trochu žalovaného v OSK s obžalovaným v TK? A v dôsledku toho potom vlastne poškodzujeme (znevýhodňujeme) žalobcu? Ak by mali mať skutočne strany rovnaké postavenie, tak v OSK som za posudzovanie dôkazov on the balance of probabilities.

  jakub jost, 25. 01. 2012 v 13:09 - Inak

len ako poznamka pod ciarou. Ja sa nesnazim tu diskusiu viest do nejakej "politicko-filozofickej" roviny, skor do L&E. Lenze L&E debata potrebuje nejake vstupy. Podla mna pozriet sa kritickejsie na to, ci je vysledok trestneho konania vzdy az o tolko horsi ako vysledok civilneho konania nevyzaduje nejaku zasadnu filozofiu. A myslim si, ze ta debata o sankciach skutocne je, lebo hoci by sme sa aj v tvojej reakcii na moj predosly prispevok zhodli, ze takato zvysena motivacia je ucinna a potrebna, tak stale je tu otazka, ze ci chceme, aby v civilnom konani stacil standard, ktory "ceteris paribus" povedie k spravnemu vysledku v 51 pripadoch zo 100.

A tiez mam pocit, ze vzhladom na prislusnost nasho poriadku ku kontinentalnej tradicii a tiez k praxi sudov, je dokazne bremeno tak trochu na Norinej a tvojej strane :). S akym standard of proof, to uz ale neviem :).

  p., 25. 01. 2012 v 13:12 - ad JJ

je to mocenské postavenie štátu, kde očtk majú ex lege právomoci vyšetrovať, zisťovať (odpočúvať, sledovať...) a v súčinnosti so súdmi uvaliť väzbu, takže fakticky majú lepšie postavenie voči obvinenému/obžalovanému a aj keď súd rozhoduje nezávisle, tak už len celé predsúdne konanie dáva štátu značnú potenciálnu výhodu voči obvinenému a teda by mala byť táto výhoda štátu kompenzovaná vyššími nárokmi na kvalitu dôkazov, či ?

  p., 25. 01. 2012 v 13:16 - Peter

...a preto aj posudzovanie týchto dôkazov by malo byť prísnejšie...

  jakub jost, 25. 01. 2012 v 15:17 - Peter

Ok, rozumel som tomu inak. Suhlasim, toto mi pride ako presvedcivy argument.

  Nora Šajbidor, 28. 01. 2012 v 17:08 - MIera dôkazov v OSK v miera dôkazov v TK

Janka a páni, som veľmi rada, že sa tu rozbehla dosť zaujímavá diskusia.Presne v to som dúfala.
A teraz k otázke nadhodenej Jakubom Joštom: „Prečo by 100% štandard z trestného procesu nemohol byť aj v civilnom procese?“ Myslím, že všetky silné argumenty prečo nie, už páni predo mnou vlastne napísali. Pre mňa osobne je najzávažnejším argumentom pre inú mieru dôkazov (standard of proof) v civilnom a v trestnom konaní ten, ktorý pekne vysvetlil Jakub Orság. K Jakubovmu príspevku pridám jedno vysvetlenie, na ktoré som narazila pri štúdiu tejto problematiky a páči sa mi: Zoberme si dve rozdielne chybné rozhodnutia civilného súdu: (1)súd zle rozhodne a žalobca nedostane svojich XY eur, ktoré mu právom patria, alebo (2) súd zle rozhodne a žalovaný musí zaplatiť XY eur žalobcovi neprávom. Obe tieto chybné rozhodnutia majú rovnakú váhu pokiaľ ide o dôsledok (pretože hodnota XY eur je stále rovnaká bez ohľadu na to z koho vrecka ide). Keďže v civilnom procese obe chybné rozhodnutia majú rovnakú váhu, právna úprava by mala minimalizovať oba druhy chybných rozhodnutí rovnakou mierou. A preto miera dôkazov má byť založená na prevažujúcej pravdepodobnosti.
O chybných rozhodnutiach v trestnom konaní uvedené povedať nemožno. Obžalovanému v prípade chybného rozhodnutia v jeho neprospech (omyl 1) hrozí oveľa vyššia ujma ako druhej strane v prípade chybného rozhodnutia v jej neprospech (omyl 2) Preto v trestnom konaní treba minimalizovať omyly 1 výraznejšie ako omyly 2. A to sa dosiahne vyššou mierou dôkazov požadovanou na odsúdenie obžalovaného.

Na záver k otázke Jakuba Jošta A) “Preco chceme motivovať v civilnom konaní strany k procesnej aktivite viac ako v trestnom konani?“ Ja si nemyslím, že účelom miery dôkazov založenej na prevažujúcej pravdepodobnosti je motivácia účastníkov konania k aktivite, ale ako som napísala minimalizovanie výskytu chybných rozhodnutí.

  Martin Magal, 29. 01. 2012 v 09:56 - Logika Čierneho Petra

Veľmi sa teším z toho, že táto téma zaujala toľkých prispievateľov a priniesla kopec zaujímavých názorov na vec. Keď som debatu o standard of proof inicioval s Norou a ostatnými u nás v kancelárii na pozadí konkrétneho prípadu, sám som si nebol istý, či je v prostredí slovenského procesu relevantná. Príspevky na tomto blogu dokazujú, že je.

Pridám jeden argument podložený mojim subjektívnym vnímaním slovenskej súdnej praxe. Tým je sudcovský alibizmus. Veľa slovenských civilných sudcov sa bojí alebo sú príliš leniví popasovať sa s matériou sporu a vierohodnosťou jednotlivých dôkazov a "príbehov" prezentovaných im stranami. Pod tlakom štatistík o počte nevybavených a odvolacím súdom vrátených vecí sa uchyľujú k jednoduchej a nebezpečnej logike. Tá by sa metaforicky dala vyjadriť ako "logika Čierneho Petra". Podobne ako v rovnomennej kartovej hre, prehráva ten, u koho sa na konci hry v kope objaví Čierny Peter. Žalobca musí, aby mal úspech pred takýmto sudcom, preukázať, že Čierny Peter v podobe jednoznačného dôkazu (série dôkazov) sa nachádza v kope žalovaného. Žalovanému sa v podstate stačí brániť tvrdením, že on nič on muzikant. Existencia Čierneho Petra je pritom súdom považovaná za samozrejmosť. Nedokázanie jeho prítomnosti v kope žalovaného súd automaticky vyhodnocuje ako chybu žalobcu a dôvod na zamietnutie žaloby. Odvolacie súdy sú s tým často OK, keďže uplatňujú rovnakú logiku. To, že pochádza z prekonaných Macurových tvrdení a starého znenia § 6 OSP ich veľmi netrápi.

Táto logika však popiera aj skutočné fungovanie spoločenských vzťahov a fakt, že fenomén Čierny Peter sa v nich vyskytuje iba málokedy. Ako už bolo spomenuté v diskusii vyššie, spoločenské vzťahy v sebe prirodzene obsahujú prvky neistoty a nejasnosti, ktoré sú vyvažované dôverou v čestnosť protistrany. V prípade sporu by práve tento aspekt mal byť sudcami braný do úvahy, avšak na Slovensku často nie je. 500 EUR chýbajúcich vo vrecku oprávneného žalobcu je rovnaké spoločenské zlo ako nespravodlivo uložená povinnosť žalovanému. Pri hľadaní spravodlivosti by preto súdy mali cítiť povinnosť, ak by sme zostali pri kartárskej terminológii, počítať karty podľa pravidiel šnapsu alebo canasty a dať zapravdu tomu, kto nazbiera vyšší počet bodov. To by naše ctihodnosti mohlo viesť k menej formalistickému prístupu v rozhodovaní, k väčšiemu záujmu o merito veci v porovnaní s procesnými argumentmi a v neposlednom rade k detailnejšiemu a presvedčivejšiemu odôvodneniu rozhodnutí. Žalovaného by to prirodzene motivovalo k väčšej aktivite a zodpovednosti pri svojej obhajobe. No a v neposlednom rade by to malo pozitívny vplyv na procesnú stratégiu žalobcov, ktorí by si za právnych zástupcov volili dobrých kartových stratégov a nie tých, čo vedia vytiahnuť Čierneho Petra z rukáva.

  Martin Maliar, 01. 02. 2012 v 16:28 - Dôkazné bremeno - abstraktne ťažká diskusia

Všetci, ktorí sú v pozícii, že musia (môžu) rozhodovať si samozrejme tieto otázky musia niekedy položiť.
K čiastočne odlišným uhlom pohľadu dôjdu v civilnom procese, správnom procese či v trestnom procese.
Zo skúsenosti vnímam, že v správnom, či trestnom procese tá miera pravdepodobnosti musí byť zásadne iná ako v procese civilnom, ale celkovo to, na čo sa orientuje dokazovanie v civilnom procese je výsledok (resp. následok, resp. rozumné usporiadanie vzťahov), pričom v správnom, či trestnom procese skôr porušenie normy ako na následok.
Keďže právne pravidlá sú povahou iné ako pravidlá matematické, tak vždy pri rozhodovaní hrá úlohu pravdepodobnosť. Nestretli ste sa s tým, že žalobca so žalovaným hrali pred súdom len „hru na spor“ so sledovaním špecifického účelu – napr. poškodenie iných veriteľov?
V civilnom procese spravidla ustanovenia hmotného práva dávajú podklad pre rozloženie dôkazného bremena medzi strany. Nám žiaľ v procese chýba nejaké ustanovenie, ktoré by sa približovalo napr. § 138 139 ZPO (nemeckého civilného procesného poriadku), ktoré by podrobnejšie vymedzovalo podstatu úloh súdu pri dokazovaní . Nič na tom, aj v podmienkach SR je možné dôjsť k tomu, že rozumné vedenie civilného procesu zo strany súdu spočíva na existencii takýchto pravidiel – napr. zákaze prekvapivých rozhodnutí.
Je však pravdou, že v komplikovaných veciach sa žaloba „ľahšie zamieta“ a na druhej strane plaťák sa vydá na akékoľvek tvrdenie žalobcu.

  Juraj Gyarfas, 18. 04. 2012 v 13:22 - NS ČR o dôkaznom bremene

"Nestanoví-li právní předpis jinak, stíhá důkazní břemeno toho účastníka, jemuž je existence příslušné skutečnosti podle hmotného práva ku prospěchu. Domáhá-li se žalobce po žalované plnění z titulu nároku na smluvní pokutu za prodlení se zaplacením kupní ceny a dovozuje-li tento nárok z ujednání obsahujícího výraz připouštějící různý výklad, pak je na něm, aby (v pochybnostech, tj. neuspějí-li výkladové metody stanovené v § 266 odst. 1 a odst. 2 obch. zák.) tvrdil a prokázal nejen skutečnosti umožňující závěr, že žalované vznikl vůči němu závazek k zaplacení kupní ceny, s jehož plněním se dostala do prodlení, nýbrž též takové okolnosti, z nichž lze dospět k závěru, že to byla žalovaná, kdo při jednání mezi účastníky výraz připouštějící různý výklad poprvé použila.

(Rozsudek Nejvyššího soudu České republiky sp.zn. 32 Cdo 6/2011, ze dne 26.1.2012)


  Juraj Gyarfas, 04. 08. 2014 v 16:37 - ...

K tejto diskusii ešte jeden pekný citát od Viktora Knappa:

"V civilním řízení žádna podobná zásada [in dubio pro reo] neplatí. Dala by se snad nanejvýš použít v případě deliktní odpovědnosti za způsobenou škodu. Jinak ovšem soudci, nepodařilo-li se mu zjistit pravdu, a vzhledem k tomu, že nesmí odmítnout rozhodnutí, nezbývá, než rozhodnout podle maximálně zjistitelné pravděpodobnosti, tj. podle zásady uznávané v logice pravděpodobnosti. To zn., že v případě, kdy nelze zjistit pravdu je třeba usilovat o zjištění maximální pravděpodobnosti a pak jednat podle ní, jakoby to byla pravda."

(V. Knapp. Teorie práva, 1995, s. 217)

  Tomáš Ľalík, 04. 08. 2014 v 21:39 - Ad) Juraj

Trochu budem V. Knappovi odporovať. Nemyslím si, že zmyslom civilného alebo iného konania pred súdom má byť zisťovanie pravdy (koho pravdy ? sudcovej ? spoločenskej ? individuálnej ?). Ako by napr. sudca rozhodol vec, ak by išlo napr. o fiktívnu zmluvu o pôžičke a žalobca by od žalovaného požadoval dlžnú sumu splatiť, ale žalovaný by sa z rôznych príčin nechcel brániť ? Podľa mňa by sumu mal prisúdiť žalobcovi už na prvom pojednávaní. Teda úlohou sudcu nie je byť vyšetrovateľom a hľadať objektívnu pravdu ale súdiť podľa toho, čo strany tvrdia, resp. sa snažia preukázať. Ak pravdu tak len medzi stranami, ale určite nie reálny stav vecí. Pekne o tom píše napr. Milan Ratica: Súd a tvorba práva.

  Juraj Gyarfas, 20. 04. 2018 v 17:38 - dôkazné bremeno v medicínskych sporoch

Podstatou argumentácie sťažovateľa v 1. rade je jeho nesúhlas s vysokým stupňom dôkazného štandardu, a to jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti medzi darovaním krvnej plazmy u právneho predchodcu žalovanej v rozhodujúcom období a poškodením jeho zdravia tým, že došlo k biologickému prenosu vírusovej hepatitídy typu C.

V súvislosti s posúdením označenej námietky sťažovateľa v 1. rade ústavný súd v prvom rade uvádza, že príčinná súvislosť predstavuje základný konštrukčný prvok zodpovednostnej skutkovej podstaty, na ktorom je vybudovaný systém súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu, a ktorej preukázanie v súdnom konaní je jedným z predpokladov úspešného uplatňovania zodpovednostných nárokov žalobcu proti žalovanému.

Skutočnosť, že dotknutá hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna úprava normatívne nevymedzuje pojem, podstatu, ako aj rozhodujúcu mieru dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi príčinou a jej následkom, tak hľadanie odpovedí na tieto otázky je primárne úlohou aplikácie práva prejavujúcej sa v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci.

Určenie príčinnej súvislosti tak nielen z tohto hľadiska predstavuje v procese dokazovania pomerne náročnú úlohu, ktorá z pohľadu základnej procesnej konštrukcie, na ktorej je vybudovaný systém sporového konania, zaťažuje žalobcu.

Z odôvodenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že príčinnú súvislosť medzi skúmanými javmi, z ktorých jeden jav (príčina) vyvoláva ten druhý (následok), možno z procesného hľadiska považovať za preukázanú vtedy, ak je kauzálna väzba medzi nimi jednoznačne preukázaná, pričom iba pravdepodobnosť o jej existencii nestačí.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že z hľadiska dokazovania v súdnom konaní je určenie miery procesnoprávneho poznania rozhodujúcich skutočností stupňom absolútnej istoty pomerne náročnou úlohou, pretože optikou procesného práva je každý dôkaz o tvrdenej skutočnosti v zásade len dôkazom jej pravdepodobnosti. Z povahy problémov súvisiacich so zmyslovým spoznávaním minulých javov nie je spravidla nikdy možné stopercentne potvrdiť existenciu alebo priebeh určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral, a preto určitá miera neistoty bude skoro vždy v priebehu jeho dokazovania prítomná. Z uvedeného potom a contrario vyplýva, že absolútna istota nepripúšťajúca žiadne ani teoretické pochybnosti o inom priebehu udalostí nemôže byť v zásade ako miera dôkazu požadovaná, ak takáto požiadavka zároveň stavia stranu zaťaženú dôkazným bremenom do objektívne neprekonateľných dôkazných problémov.

Uvedené platí o to viac, že kauzalita medzi skúmanými javmi určitého skutkového deja predstavuje taký jeho prvok, ktorý v zásade nie je ani zmyslovo ani bezprostredne a objektívne pozorovateľný, a preto jeho prítomnosť možno spravidla predpokladať iba na základe určitého kvantitatívneho stupňa pravdepodobnosti, a to obvykle na základe predchádzajúcich skúseností založených na ustálenom priebehu rozhodujúcich dejov.

V tejto súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že problematika spoznávania minulých javov, najmä príčinnej súvislosti, sa prenáša do procesnej roviny najmä v tom, že základným východiskom pri uvažovaní o rozložení dôkazného bremena medzi strany sporu je pravidlo, podľa ktorého ten, kto tvrdí, ten aj dokazuje (affirmanti incumbit probatio), čo v sporovom súdnom konaní, pokiaľ ide o otázku preukázania príčinnej súvislosti, zaťažuje žalobcu. Ako správne A. Winterová uvádza, v skutkovo a právne zložitých sporoch je tento základný sylogizmus spravidla nepostačujúci aj preto, že spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov vyžaduje, aby bola zohľadnená skutočnosť, že mnohokrát nie je v možnostiach strany, ktorá určitú skutočnosť tvrdí, tiež svoje tvrdenia dokázať (porovnaj prof. JUDr. Alena Winterová, CSc., a kolektív. Civilní právo procesní. 6. aktualizované vydání. Praha : Linde, 2011. s. 252).

Jednou z oblastí, kde tieto problémy vystupujú zvlášť do popredia, sú tzv. medicínskoprávne spory, ktoré sú charakteristické svojou skutkovou zložitosťou prejavujúcou sa predovšetkým súbehom viacerých príčin spôsobilých privodiť daný následok alebo výrazným časovým obdobím medzi príčinou a následkom, čo významne sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania v danom čase neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti alebo samotnou povahou biologických procesov (porovnaj napr. DOLEŽAL, Adam – DOLEŽAL, Tomáš. Kauzalita v civilním právu se zaměřením na medicínskoprávní spory. Praha : Ústav státu a práva AV ČR, 2016. s. 180).

Charakteristickou črtou týchto vzťahov, ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia a pacientom je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta. Práve informačná nerovnomernosť medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na jednej strane a jeho pacientom na strane druhej a s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s poskytovaním zdravotníckych služieb lepšie alebo o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosť preventívne alebo následne zabezpečiť o tom dôkazné prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý takéto možnosti spravidla nemá.

V prípade, ak má za takejto situácie poškodený pacient, ako slabšia strana v priebehu súdneho konania dokázať príčinnú súvislosť medzi určitými právne relevantnými javmi, má v priebehu dokazovania pred sebou pomerne náročnú úlohu, ktorá hraničí v mnohých prípadoch s jej faktickou realizovateľnosťou.

Práve objektívne limity spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie postavenie poškodeného pacienta sú tými skutočnosťami, ktoré v rámci štandardného dôkazného sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k nespravodlivým výsledkom, pretože neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena o príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí byť nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí vysoká miera ich pravdepodobnosti.

Uvedené tézy je potrebné úzko vnímať aj z pohľadu ústredných funkcií zodpovednosti sa škodu, ktorou je funkcia preventívna a reparačná. Z pohľadu naplnenia týchto funkcií zodpovednostného práva požiadavka stopercentnej miery dôkazu pre účely unesenia dôkazného bremena poškodenému ukladá, aby pod procesnou sankciou neúspechu v spore tvrdil a preukázal kauzalitu s absolútnou istotou, čo je vzhľadom na už uvedené cieľ, ktorý je nereálny a v zásade objektívne nesplniteľný. Dôsledkom takto chápanej a aplikovanej miery dôkazu o tvrdenej kauzalite je potom situácia, ktorá bráni aj realizácii hmotného práva tým, že na jednej strane žalovanému poskytuje neadekvátnu výhodu v súdnom konaní a na strane druhej neodôvodnene poškodzuje žalobcu, čo je zároveň v rozpore aj s princípmi procesného práva.

V medicínskoprávnych sporoch nie je v mnohých prípadoch z už uvedených dôvodov možné jednoznačne určiť skutočnú príčinu vzniku škodlivého následku, ale túto možno stanoviť len s určitou mierou jej pravdepodobnosti. V týchto prípadoch je nutné vziať do úvahy aj ďalšie prvky, na ktorých je vybudovaný systém zodpovednostného práva, a zohľadniť ich v kontexte objektívnej kauzálnej neistoty a vzájomnom nerovnocennom postavení tak, aby výsledok zodpovedal princípom, na ktorých je zodpovednosť za ujmu/škodu postavená. V tejto situácii ide v zásade o vyvažovanie dvoch proti sebe stojacich záujmov, a to práva poškodeného na jeho odškodnenie a na druhej strane záujem na tom, aby povinnosť na náhradu škody zaťažovala iba toho, kto škodu skutočne spôsobil alebo ju mohol svojím konaním odvrátiť. Neistota vo vzťahu k príčinnej súvislosti musí byť preto spravodlivo rozdelená, pričom, ako uvádza F. Štajgr, požiadavka spravodlivého vyváženia faktickej nerovnosti sporových strán je v zásade naplnená v prípade, ak je v pochybnostiach rozhodnuté v prospech toho, komu vznikla ujma (porovnaj Dr. František Štajgr. Důkazní břemeno v civilním soudním sporu, Praha, 1931. s. 114).

Sumarizujúc uvedené možno konštatovať, že požiadavka jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty osobitne v sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je v štandardnom type dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej súvislosti, a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom má z už uvedených dôvodov „navrch“ zdravotnícke zariadenie, keďže na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky, čím mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane konštatuje, že zásada rovnosti účastníkov konania je súčasťou práva na spravodlivé konanie. Pod pojmom rovnosti účastníkov konania je potrebné rozumieť rovnosť ich príležitostí. To znamená, že každej procesnej strane by mala byť daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej protistrana. Podľa ESĽP sa rovnosťou zbraní rozumie požiadavka, aby každá zo strán konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako celku vzhľadom na protistranu podstatným spôsobom neznevýhodňujú. Cieľom zásady rovnosti zbraní je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu.

Pod takto definovanú rovnosť strán spadá nielen realizácia ich oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena. V ústavnoprávnej rovine potom platí, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj zásada rovnosti zbraní, čo v civilnom súdnom konaní zahŕňa tiež rovnosť dôkazných bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmú byť neprimerané, pretože v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať za spravodlivé. Obdobne aj ESĽP v rozsudku č. 34976/05 vydanom vo veci Metalco Bt. proti Maďarsku z 1. 2. 2011 dospel k záveru, že uloženie nesplniteľného dôkazného bremena na jednu stranu civilného sporu je porušením zásady rovnosti zbraní. Právo na rovnosť účastníkov konania teda vyžaduje, aby dôkazné bremeno kladené na jedného účastníka konania nebolo neprimerané, čo vychádza zo všeobecnej požiadavky na dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu.

Z uvedeného možno urobiť záver, podľa ktorého ak je miera procesnoprávneho poznania vyžadovaná na preukázanie príčinnej súvislosti medzi právne relevantnými javmi zo strany žalobcu ako slabšej strany sporu zjavne neprimerane vysoká a nezohľadňujúca faktickú nerovnosť strán sporu, tak v dôsledku toho je aj dôkazné bremeno kladené na túto stranu zjavne neprimerané, čo potom vylučuje aj akúkoľvek zmysluplnú úvahu o možnosti jeho „unesenia“, čím dochádza k porušeniu práva na rovnosť strán ako jedného z komponentov práva na spravodlivé súdne konanie.

S ohľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Úlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní posúdiť mieru pravdepodobnosti prenosu tohto vírusového ochorenia na sťažovateľa v 1. rade, a to metódou vylúčenia menej pravdepodobných variant a určenie varianty najpravdepodobnejšej, stanovenej kritériom nezainteresovanej racionálne uvažujúcej osoby pri zohľadnení obvyklého chodu vecí v čase, keď došlo k prenosu vírusového ochorenia na sťažovateľa v 1. rade (tzv. dôkaz prima facie) tak aby o pravdivosti takto stanoveného skutkového deja neboli rozumné pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti priebehu rozhodujúcich skutočností nebude možné teoreticky úplne vylúčiť. Vzhľadom k tomu, že otázka rozloženia dôkazného bremena ohľadom príčinnej súvislosti nie je právnymi predpismi striktne vymedzená, nič nebráni tomu, aby slabšie postavenie sťažovateľov bolo v okolnostiach danej veci kompenzované modifikáciou základnej konštrukcie bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena, a to napríklad jeho sekundárnym prenesením na žalovaného, teda odklonom od štandardného konceptu preukazovania príčinnej súvislosti, ak si takýto prístup bude vyžadovať spravodlivé posúdenie okolností danej veci.


ÚS SR, II. ÚS 716/2016

  Juraj Gyarfas, 18. 05. 2018 v 16:59 - ÚS SR k dôkaznému bremenu

Ústavný súd uvádza, že samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tohoktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 81/2010 z 31. mája 2010).

ÚS SR, I. ÚS 21/2018

  misoleno, 11. 07. 2018 v 12:53 - misoleno

"Civilné procesné právo žiadnu všeobecnú mieru požadovanej pravdepodobnosti
pre unesenie dôkazného bremena nepozná. Žiadne skutkové okolnosti, ktoré už odzneli, nemožno totiž následne ex post preukázať s absolútnou istotou. Vždy pôjde o otázku určitej miery pravdepodobnosti. Aktuálna istota je teda dôkazný štandard, ktorý nie je možné v civilnom konaní aplikovať, lebo by pri tom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné uniesť."

ÚS SR, I. ÚS 689/2014

  hudzo, 13. 07. 2018 v 08:40 - asi chybička se vloudila

Ústavný súd chcel asi povedať „Absolútna istota je teda dôkazný štandard, ktorý nie je možné v civilnom konaní aplikovať“ čo je pravda. Na druhej strane nemožno povedať , že civilné procesné právo nepozná štandard miery dôkazu a teda, že súdy rozhodujú podľa toho ako sa im vec či skutočnosť javí (v poslednej dobe sa tento „neduh“ v rozhodovacej činnosti súdov značne rozmnožil). Súd nepovažuje skutočnosť za preukázanú podľa toho, či sa mu javí pravdepodobnejšia než jej opozit, ale preto, že z vykonaného dôkazného prostriedku o jej existencii (pravdivosti) nie sú objektívne dané dôvodné pochybnosti. Teda civilný proces pozná mieru dôkazu, existuje. Prof. Macur ju nazýva praktická istota (nie absolútna) tj vysoká miera pravdepodobnosti a tá pri zachovaní rovnosti zbraní v rámci dôkazného konania rovnako „zaťažuje“ obidve strany.
Teda problém nie je miera dôkazu so zreteľom na princíp rovnosti zbraní, ale rovnomerné rozloženie dôkazného bremena, aby pri zachovaní rovnosti strán a férovosti procesu neprimerane nezaťažovalo jednu zo strán. To je však iný problém a na dlhší rozbor.
Je však na škodu veci, že definovanie miery dôkazu sa nedostalo do základných článkov CSP na rozdiel od § 2 ods. 10 prvá veta TP, resp. v bývalom OSP bolo v § 6 zakotvené, ... aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili.

  Juraj Gyarfas, 30. 10. 2021 v 22:16 - k dôkaznému bremenu

"Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať.

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v spore o zaplatenie kúpnej ceny má predávajúci ako žalobca bremeno tvrdenia, že s kupujúcim ako žalovaným uzavrel kúpnu zmluvu a že žalovaný kúpnu cenu riadne a včas nezaplatil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné len pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá. Ak táto skutočnosť bude preukázaná, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Naopak žalovaný, ak sa chce úspešne brániť, musí tvrdiť, že kúpnu cenu zaplatil a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy (ak nebude na mieste obrana námietkou premlčania, započítania a pod.). Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexisteciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný ešte nevrátil požičané peniaze. V takomto alebo podobnom prípade je na žalovanom, aby tvrdil a preukazoval, že pôžičku už vrátil.

V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel zmluvu o peňažnej pôžičke, že túto pôžičku aj reálne poskytol a že žalovaný časť z nej nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu z pôžičky a jej skutočné poskytnutie. Tieto skutočnosti žalobca preukázal (medzi účastníkmi ani neboli sporné). Pokiaľ sa žalovaný proti žalobe bránil tvrdením, že pôžičku vrátil v celom rozsahu, bolo jeho povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať. Na jeho preukázanie predložil písomné potvrdenie o vrátení celej pôžičky v neoverenej fotokópii. Nemožnosť predloženia originálu tejto listiny odôvodnil tým, že mu bol odcudzený pri vlámaní sa do jeho firmy. Pokiaľ žalobca poprel pravosť predloženej neoverenej fotokópie potvrdenia označiac ho za podvrh, nedošlo tým podľa názoru dovolacieho súdu k presunu, resp. k prerozdeleniu dôkazného bremena, v tom zmysle, že by žalobcovi vznikla povinnosť preukázať svoje tvrdenie, že listina nie je pravá. U súkromných listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je nej uvedený ako vystaviteľ, a správnosť, t.j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Bolo preto povinnosťou žalovaného preukázať pravosť predloženej listiny, teda to, že potvrdenie o vrátení pôžičky v celom rozsahu bolo skutočne vystavené žalobcom. Tento záver možno vyvodiť aj uplatnením spomínanej tzv. negatívnej dôkaznej teórie na danú situáciu. Žalobca tým, že poprel pravosť predloženej listiny v podstate tvrdil, že ju nikdy nevystavil, teda tvrdil jej neexistenciu. Preukázanie reálnej neexistencie listiny nebolo možné od neho spravodlivo požadovať, lebo podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca trvajúci charakter zásadne nepreukazuje.
"

NS SR, sp. zn. 4 Cdo 13/2009

___________

"18. Tvorba právnych pravidiel nie je pochopiteľne úlohou súdov, ale zákonodarcu. Pravidlá delenia dôkazného bremena vytvárajú určitý systém. Jeho jadrom je základné pravidlo, podľa ktorého je každá strana sporu zaťažená dôkazným bremenom a bremenom tvrdenia ohľadne skutkových znakov jej priaznivej právnej normy (platí tzv. teória analýzy noriem). Žalobkyňa je tak zaťažená dôkazným bremenom ohľadne znakov skutkovej podstaty nárokovej právnej normy (v tomto prípade ustanovenia § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka), zatiaľ čo žalovaných ťaží dôkazné bremeno vo vzťahu k znakom skutkovej podstaty protinormy ( § 475a Občianskeho zákonníka), zabraňujúcej vzniku nároku žalobkyne, alebo spôsobujúcej zánik jej nároku či jeho presaditeľnosť a pod.

19. V súlade s vyššie uvedenými východiskami je zrejmé, že dôkazná núdza, či „nadbytočnosť“ žalobkyňou navrhnutých dôkazov, ktorá je daná podľa názoru nižších súdov podstatnou okolnosťou konkrétnej veci, nemôže byť dôvodom pre odchýlne zákonné posúdenie dôkazného bremena. V tomto smere nemožno zmiešavať hodnotenie dôkazov, s obrátením dôkazného bremena; rovnako dôkazné bremeno neuvaľuje na stranu sporu súd, lebo vyplýva z vyššie uvedených pravidiel delenia dôkazného bremena podľa analýzy do úvahy prichádzajúcich právnych noriem. Okrem toho objektívne dôkazné bremeno ani bremeno uvedenia dôkazu nemožno ani splniť alebo nesplniť; strana sporu môže len podať alebo nepodať dôkaz o dokazovanej skutočnosti.

20. Pravidlá delenia dôkazného bremena majú povahu právnych noriem, a preto je nimi sudca viazaný tak ako zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy); odchýlenie sa od nich, okrem metodologicky odôvodnených prípadov, je tak vlastne porušením princípu viazanosti sudcu zákonom. Preto neplatí, že dôkazné bremeno ťaží toho, kto rozhodné skutočnosti tvrdí, ale naopak ten, koho ťaží dôkazné bremeno, musí rozhodné skutočnosti zodpovedajúce skutkovým znakom jemu priaznivej normy tvrdiť; teda rozdelenie dôkazného bremena nemôže byť závislé na tom, čo ktorá strana tvrdí, ale na pravidlách delenia dôkazného bremena podľa analýzy aplikovaných právnych noriem a protinoriem.

21. Najvyšší súd teda na základe uvedených skutočností konštatuje, že krajský súd k meritórnemu rozhodnutiu viedla nesprávna predstava, že dôkazné bremeno u žalobkyne vyplývalo z bremena tvrdenia, alebo že rozdelenie dôkazného bremena bolo závislé na tom, čo ktorá strana sporu tvrdila; dôkazné bremeno záviselo iba na pravidlách delenia dôkazného bremena zo vzájomného vzťahu základnej normy a protinormy priaznivej tej-ktorej strany sporu (bod 18).
"

NS SR, sp. zn. 4 Cdo/158/2019


  Juraj Gyarfas, 30. 10. 2021 v 22:27 - ešte k dôkaznému bremenu

"19.1. Sporové konanie je ovládané hlavne princípom kontradiktórnosti a prejednacím princípom, ktoré predurčujú, že ťarchu a zodpovednosť za výsledok konania nesú hlavne účastníci. Medzi povinnosti účastníkov v sporovom konaní patrí predovšetkým tvrdenie rozhodných skutočností a navrhovanie dôkazov (tzv. povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť), prostredníctvom ktorých poskytujú informácie potrebné pre rozhodnutie. Každé skutkové tvrdenie a každý navrhnutý dôkaz musí najprv vychádzať z vlastnej vedomosti účastníka o jeho existencii a obsahu. Na procesnú stranu, ktorá nemá reálnu možnosť získať potrebné informácie tvoriace základ pre opísanie rozhodujúcich skutkových okolností, doliehajú negatívne dôsledky „informačného deficitu“ (viď Macur, J.: Důkazní břemeno v civilním soudním řízení. Masarykova univerzita v Brně, 1995, s. 121 a nasl.). Strana sporu v takomto prípade musí aspoň rámcovo navrhnúť spôsob, ktorým by bolo možné „informačný deficit“ odstrániť. Iba ak súd vo svojom posudzovaní dospeje k názoru, že požiadavka účastníka je primeraná a jej realizácia pravdepodobne povedie k zisteniu skutočnosti, ohľadom ktorej je účastník v „informačnom deficite“, môže uložiť povinnosť poskytnúť informácie protistrane (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 294/2012).



19.2. Vo všeobecnosti teda platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje toto účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. V niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, pričom protistrana má tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom prednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude mať za následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá „vysvetľovaciu povinnosť“ nesplnila. Zároveň tiež platí, že uvedenú „vysvetľovaciu povinnosť“ nemožno zamieňať s obrátením dôkazného bremena.
"



NS SR, sp. zn. 3 Cdo/2/2016

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím