Autori:

Voľba rozhodného práva je v zmluvách štandardne zahrabaná v záverečných boilerplate ustanoveniach a pri vyjednávaní zmlúv sa jej pripisuje menší význam ako komerčným podmienkam. Nasledovný text stručne upozorňuje na jeden z dôvodov, pre ktoré môže byť správna voľba rozhodného práva hneď na začiatku vyjednávania kľúčová.

Ide v dôvod, ktorý v praxi asi nie je často relevantný, ale pripadá mi ako zaujímavé myšlienkové cvičenie z medzinárodného práva súkromného.

O čo teda ide? Kedysi dávno som na tomto blogu písal o zodpovednosti za culpa in contrahendo. Konkrétne išlo o zodpovednosť za škodu spôsobenú bezdôvodným ukončením rokovaní o zmluve. Ako som vtedy písal, zodpovednosť v predzmluvných vzťahoch je výslovne upravená napríklad v nemeckom a poľskom práve. V českom práve ju judikatúra začína vytvárať na základe všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 OZ a zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ. Obdobne si ju možno predstaviť aj v slovenskom práve. Pre Angličanov je predstava predzmluvnej zodpovednosti naopak ťažko stráviteľná a celkovo odmietajú akúkoľvek všeobecnú povinnosť rokovať o zmluve v dobrej viere.

Je teda zrejmé, že v niektorých jurisdikciách sa môže strana, s ktorou nádejný zmluvný partner bezdôvodne ukončil rokovania o zmluve, domáhať náhrady škody (najmä nákladov na vyjednávanie zmluvy. due diligence, atď.), zatiaľ čo v iných jurisdikciách si môže akurát tak nahlas zanadávať. Ak má teda strana záujem rokovania bezdôvodne ukončiť a nebyť vystavená riziku žaloby o náhradu škody, mala by si dobre rozmyslieť, ktorým právom sa predzmluvné vzťahy vlastne spravujú.

A tu práve nastupuje medzinárodné právo súkromné. Podľa čl. 12 Nariadenia Rím II "mimozmluvný záväzok vyplývajúci z rokovaní pred uzavretím zmluvy, bez ohľadu na to, či došlo k jej uzavretiu, sa spravuje tým istým právnym poriadkom ako zmluva alebo právnym poriadkom, ktorým by sa zmluva spravovala, ak by bola uzavretá".

Otázka, akým právom by zmluva spravovala, keby došlo k jej uzatvoreniu (pričom celý spor vznikol práve preto, že k uzatvoreniu nedošlo) je samozrejme otázka pre veštcov. V prípade sporu sa však súd s touto otázkou bude musieť vyrovnať a v konečnom dôsledku bude úlohou strany domáhajúcej sa predzmluvnej zodpovednosti uniesť dôkazné bremeno o tom, že zmluva by sa bola spravovala právom, ktoré predzmluvnú zodpovednosť pripúšťa. A skutočnosť, že medzi stranami sa počas rokovaní trikrát otočil návrh zmluvy s voľbou nemeckého práva a v tomto smere návrh nikto nepripomienkoval, mi pripadá ako pomerne presvedčivý dôkaz o tom, že zmluva by sa bola spravovala nemeckým právom. Darmo bude druhá strana tvrdiť, že ona vlastne chcela navrhnúť anglické právo, ale odkladala si to na poslednú sériu pripomienok.

Toľko k predzmluvnej zodpovednosti a medzinárodnom práve súkromnom. Uznávam, že takýchto situácií bude v praxi ako šafránu. Ale ako myšlienkové cvičenie mi pripadá pekná.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím