lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (162)
Juraj Gyarfas (117)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Martin Friedrich (9)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Ondrej Halama (7)
Michal Krajčírovič (7)
Ľuboslav Sisák (7)
Michal Novotný (7)
Peter Kotvan (6)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Robert Goral (5)
Lexforum (5)
Josef Kotásek (4)
Ján Lazur (4)
Petr Kolman (4)
Radovan Pala (4)
Pavol Szabo (4)
Monika Dubská (4)
Ivan Bojna (4)
Maroš Hačko (4)
Natália Ľalíková (4)
Denisa Dulaková (3)
Adam Valček (3)
Pavol Kolesár (3)
Marián Porvažník (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Josef Šilhán (3)
Jozef Kleberc (2)
Anton Dulak (2)
Dávid Tluščák (2)
Tomáš Plško (2)
Michal Hamar (2)
Roman Kopil (2)
Marek Maslák (2)
Richard Macko (2)
Jiří Remeš (2)
Adam Glasnák (2)
Martin Gedra (2)
Ladislav Pollák (2)
Andrej Kostroš (2)
Gabriel Volšík (2)
Juraj Straňák (2)
Juraj Schmidt (2)
Bob Matuška (2)
Peter Zeleňák (2)
Ludmila Kucharova (2)
Zsolt Varga (2)
Lukáš Peško (2)
Maroš Macko (2)
Martin Serfozo (2)
Peter Varga (2)
Peter K (1)
Emil Vaňko (1)
Bystrik Bugan (1)
Patrik Pupík (1)
Matej Kurian (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Viliam Vaňko (1)
Ján Pirč (1)
Natalia Janikova (1)
Peter Kubina (1)
peter straka (1)
Martin Šrámek (1)
lukas.kvokacka (1)
Pavol Chrenko (1)
Tomáš Pavlo (1)
Robert Vrablica (1)
Michal Jediný (1)
Dušan Rostáš (1)
Lucia Berdisová (1)
Jana Mitterpachova (1)
Bohumil Havel (1)
Jakub Mandelík (1)
Ivan Kormaník (1)
Michal Ďubek (1)
Vladimir Trojak (1)
Miriam Potočná (1)
Zuzana Klincová (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Andrej Majerník (1)
Tibor Menyhért (1)
Martin Poloha (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Petr Novotný (1)
Tomáš Ľalík (1)
Adam Pauček (1)
Peter Janík (1)
Martin Estočák (1)
Juraj Lukáč (1)
Dávid Kozák (1)
Eduard Pekarovič (1)
Pavol Mlej (1)
Patrik Patáč (1)
David Horváth (1)
Lucia Palková (1)
Paula Demianova (1)
Roman Prochazka (1)
Tomáš Demo (1)
Róbert Černák (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Radoslav Pálka (1)
Zuzana Adamova (1)
Robert Šorl (1)
Petr Steiner (1)
Mikuláš Lévai (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Tomas Pavelka (1)
Tomáš Korman (1)
lukasmozola (1)
Zuzana Kohútová (1)
Ondrej Jurišta (1)
Marcel Jurko (1)
Tomas Kovac (1)
Nora Šajbidor (1)
Vincent Lechman (1)
Dušan Marják (1)
David Halenák (1)
jaroslav čollák (1)
Martin Hudec (1)
Martin Galgoczy (1)
Matej Košalko (1)
Petr Kavan (1)
Igor Krist (1)
Gabriel Závodský (1)
Pavel Lacko (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Martin Bránik (1)
Peter Marcin (1)
Matej Gera (1)
Marcel Ružarovský (1)
Vladislav Pečík (1)
Martin Svoboda (1)
Michaela Stessl (1)
Ivan Michalov (1)
I. Stiglitz (1)
Katarína Dudíková (1)
Ivan Priadka (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Ako išlo vajce na vandrovku – alebo o živote jedného § 61 Exekučného poriadku

Michal Novotný, 08. 12. 2010 v 11:19

Dovolím si postaviť na úvod domnienku, že každý praktizujúci i teoretizujúci právnik sa už niekedy stretol s ustanovením § 61 Exekučného poriadku, ktoré znie: „Navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.“ Rovnako si dovolím postaviť domnienku, že každý sa nad týmto ustanovením aspoň na chvíľu pozastavil, pretože mu nebolo jasné. Cieľom tohto príspevku nie je žiadna hlboká analýza tohto ustanovenia, skôr jedno drobné zamyslenie, akým problémom môže byť nedovzdelanosť legislatívnych odborníkov.

Že citované ustanovenie je zložité, dosvedčujú i rozpačité stanoviská teórie i praxe k nemu. Mazák ho vo svojej učebnici Občianskeho procesného práva vôbec nespomína. Komentár k Exekučnému poriadku z dielne A. Bajcuru k nemu uvádza, že jeho význam je sporný, ale že zrejme má poskytovať ochranu tretím osobám, ktoré dobromyseľne nadobudli práva v exekúcii. Toľko k nemu napokon uvádzala aj pôvodná dôvodová správa.

Týmto ustanovením mal tú česť zaoberať sa aj Najvyšší súd v dvoch relatívne recentných judikátoch. Pod R 64/2008 riešil otázku, či exekúcia na hnuteľnosti vykonaná v rozpore s Exekučným poriadkom je nezvratná alebo nie. Súd dospel k názoru, že ak boli spísané a predané na dražbe hnuteľné veci patriace povinnému, nadobudol vydražiteľ vlastnícke právo bez ohľadu na to, či exekúcia prebehla v súlade s Exekučným poriadkom, pretože „osoby, ktoré sa zúčastnia dražby... musia mať istotu, že vydražením nadobudnú vlastníctvo k vydraženej veci“. Prečo takú istotu musia mať, to už Najvyšší súd nepíše, ale pokračuje: „Exekučný poriadok preto v § 61 stanovuje, že navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené. Obdobne[,] ako Občiansky súdny poriadok v § 243d[,] tak vyjadruje zásadu, že právne pomery tretích osôb, ktoré nadobudli práva, už nemôžu byť dotknuté.

Pod R 48/2009 riešil Najvyšší súd širší komplex otázok, a to na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, proti ktorému súdny exekútor namietal okrem iného to, že vyhovením mimoriadnemu dovolaniu by došlo k zásahu do vzniknutého právneho stavu v rozpore s § 61 Exekučného poriadku. Najvyšší súd tento názor neprijal, ale povedal, že „uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu, že právne pomery niekoho iného ako účastníka konania, ktoré exekúciou vznikli, nemôžu byť dotknuté. Nemožno však z neho vyvodiť, že by za podmienok stanovených zákonom nebolo možné dosiahnuť nápravu nesprávností rozhodnutí vydaných v exekučnom konaní, týkajúcich sa výlučne účastníkov exekučného konania“.

Ustanovenie § 61 Exekučného poriadku sa tak zjavne v literatúre, judikatúra a koniec koncov i v zámere zákonodarcu vydalo na cestu ochrany (či „ochrany“) právneho stavu vytvoreného exekúciou, bez ohľadu na zákonnosť tohto stavu, a to dokonca (pravdepodobne) i s hmotnoprávnymi účinkami.

Je preto zaujímavé zistiť, odkiaľ toto ustanovenie prišlo. Občiansky súdny poriadok vo svojej originálnej redakcii z roku 1963 také ani podobné ustanovenie neobsahoval, ani nijakým iným spôsobom nechránil nezvratne právny stav vytvorený výkonom rozhodnutia, takže z neho nemôžeme zistiť nič.

Inak je to však s Občianskym súdnym poriadkom z roku 1950 (č. 142), ktorý obsahuje v § 448 úplne totožný text ako § 61 Exekučného poriadku. Podrobnejším štúdiom pritom možno zistiť, že inšpirácia týmto Občianskym súdnym poriadkom je zrejmá (aj keď vo rozsahom nie veľká) – ustanovenie § 50 ods. 1 prvá a druhá veta Exekučného poriadku sú okrem troch slov taktiež totožné s § 441 ods. 1 O. s. p. z r. 1950, keďže O. s. p. z roku 1963 v pôvodnej redakcii o námietkach nič nehovoril. Inšpiráciu § 50 ods. 1 Exekučného poriadku §-om 441 ods. 1 O. s. p. z r. 1950 dokazuje i drobnosť, že ide o jedno z mála ustanovení, kde sa dôsledne používa pojem exekučný titul, hoci na iných miestach (porov. napr. § 57 Exekučného poriadku) sa v zjavnej inšpirácii O. s. p. z r. 1963 používa pojem „rozhodnutie“, hoci to je len jedným druhom exekučného titulu.

Inšpirácia § 61 Exekučného poriadku v ustanovení § 448 O. s. p. z r. 1950 (presnejšie odpisovanie z neho) je preto podľa mňa zrejmá. Je však na škodu veci, že ten, kto tvoril Exekučný poriadok v roku 1995, si nedal tú námahu, aby si O. s. p. z roku 1950 prečítal celý. Ak by tak bol urobil, bol by nám, dnešnej judikatúre, literatúre i praxi ušetril mnoho práce, času a v konečnom dôsledku i duševnej pohody.

Ak by totiž bol prečítal O. s. p. z r. 1950 celý, dopracoval by sa k ustanoveniu § 86, ktorého nadpis znie „Navrátenie do predošlého stavu“ a ktorého odsek 1 znel: „Ak účastník alebo jeho zástupca z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal procesný úkon, ktorý mu prislúchal, a preto bol z tohto úkonu vylúčený, môže sa domáhať navrátenia do predošlého stavu.“.

Navrátenie do predošlého stavu bolo v O. s. p. z r. 1950 (a dodnes je napr. v rakúskom alebo nemeckom procesnom poriadku) inštitútom, ktorý sa odstraňujú následky zmeškania procesného úkonu a ktorý je našom dnešnom procesnom práve redukovaný do inštitútu odpustenia zmeškania lehoty ( § 58 O. s. p.). Nie je potrebné sa tu hlbšie rozpisovať o rozdieloch medzi nich, podstatné však je, že účel oboch je rovnaký – odstrániť negatívne následky zmeškania určitého procesného úkonu (dnes len lehoty, pôvodne napr. aj termínu pojednávania) tým, že sa na žiadosť účastníka vytvorí fikcia, ako keby k zmeškaniu nedošlo. Konanie sa teda „navráti do predošlého stavu“, teda do stavu, v akom sa nachádzalo pred zmeškaním. Tým sa umožní účastníkovi jeho procesný úkon vykonať so všetkými následkami, ktoré z jeho vykonania plynú, a taký úkon sa bude považovať za vykonaný včas, teda ako keby nebol zmeškaný. To je celá mystéria.

Tvorca nášho Exekučného poriadku si túto námahu asi nedal, takže odpísal do nášho § 61 pôvodný § 448 O. s. p. z r. 1950 v domnienke, že zákaz navrátenia do predošlého stavu je zázračný prútik na skamenenie hmotnoprávneho stavu vytvoreného exekúciou a vylúčenie akejkoľvek možnosti nápravy. Určite bol na seba patrične hrdý, ako sa vracia ku „koreňom“ nášho práva a akú „modernú“ vymoženosť k nám prináša. Nedomyslené dôsledky jeho počinu však cítime a budeme cítiť ešte dlho.

Čo z toho plynie: Jestvujú dve alternatívny stanoviska, ktoré môžeme zaujať.

Po prvé, priznáme si, že ustanovenie § 61 je nepodarenou replikou § 36 ods. 5 Exekučného poriadku a ešte nepodarenejšou kópiou § 448 O. s. p. z r. 1950 a nehovorí nič viac než, že účastník, ktorý v exekučnom konaní zmeškal procesný úkon, nemôže sa domáhať, aby mu bolo povolené ho znova vykonať (napr. zmeškanie lehoty na námietky, zmeškanie rozvrhového pojednávania, termínu dražby a pod.). Tu však narazíme na problém, ktorý tu bol svojho času kritizovaný: že cez staré zákony chceme prepisovať nové, ktorým zákonodarca chcel dať iný význam.

Po druhé, môžeme pokračovať v nastúpenej línii výkladu § 61 Exekučného poriadku ako prostriedku skamenenia všetkého, čo sa v exekúcii hýbe. A nechať sa prekvapiť, kam až to vajce na tej vandrovke môže zájsť a s kým/čím všetkým sa ešte stretne.

A ešte by sme mohli požiadať autora Exekučného poriadku o vysvetlenie. Ale pochybujem, že by nám k tomu chcel(a) niečo povedať...


Názory k článku Ako išlo vajce na vandrovku – alebo o živote jedného § 61 Exekučného poriadku:


  Matej Kukura, 08. 12. 2010 v 12:47 - Vhodné na publikovanie

Som presvedčený, že uvedené pojednanie je hodné jeho publikovania, aby sa k nemu dostali aj právnici s dlhšou praxou.

Pokiaľ ide o účinky vykonanej exekúcie vo vzťahu k tretím osobám, pokiaľ nie sú účinky jednotlivých úkonov zvrátené v rámci dostupných opravných prostriedkoch (rozhodne teda uvedené ustanovenie nemožno vyložiť tak, že by sa nepripúšťala zmena – aj vo vzťahu k tretím osobám, pokiaľ vyplynie z nasledujúceho inštančného postupu), tieto úkonmi v exekúcii (novo)založené právne pomery by mali ostať nedotknuté. Konkrétne vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva k veci nadobudnutej v exekúcii považujeme exekúciu za originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva (rozhodnutím). To isté platí (by malo platiť) aj pri konkurze a snáď aj pri dobrovoľnej dražbe. Z uvedeného dôvodu potom aj bez takéhoto ustanovenia možno konzervovať stav vyvolaný exekúciou v uvedenom zmysle, a teda § 61 Exekučného poriadku neprináša nič nové. S výkladom podaným súdnou praxou možno z môjho pohľadu plne súhlasiť.

V každom prípade však výklad slovného spojenia „Navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené“ tak, že by sa malo jednať o zapovedanie navrátenia lehôt, v súčasnosti vyjadrenom obratom „zmeškanie (či niekde zameškanie) lehôt nemožno odpustiť“, aj napriek jednoznačne presvedčivému historickému výkladu nemusí obstáť, pretože právna úprava by nemala upravovať tú istú otázku dva krát, pričom uvedené pravidlo je obsiahnuté na inom mieste vyjadrené jeho súčasným obratom (napr. § 251 ods. 3 O. s. p., § 36 ods. 5 Exekučného poriadku).

  Michal Novotný, 08. 12. 2010 v 13:50 - Ad MK

Dve pripomienky:

1. Onoho času som na tomto fóre písal niečo o dražbe v exekúcii a nadobúdaní vlastníckeho práva... I keď niektoré časti toho príspevku by som dnes napísal inak, stále trvám na jednej veci: Či je niečo originárny alebo derivatívny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva nie je sväté písmo - je to vedecký záver, ktorý vyplynul z toho, ako určitá vec je právom upravená. Preto argument je opačný: exekučná dražba nespôsobuje nadobudnutie vlastníckeho práva, pretože je originárnym spôsobom jeho nadobudnutia, ale je originárnym spôsobom jeho nadobudnutia, pretože (ak) spôsobuje nadobudnutie vlastníckeho práva. V štáte založenom na pozitívnom práve, ako je aj náš, nemôže predsa právna veda prerážať zákony, môže ich nanajvýš kritizovať. Preto formulácie (s obľubou používané súdmi typu "podľa všeobecne uznanej právnej teórie" na odôvodnenie rozhodnutia v rozpore so zákonom je scestné. Navyše, ako písal Kristián v diskusii k tomu môjmu postu, ono to delenie na derivatívne/originárne tiež nie je celkom jasné - jedni ho delia podľa miery angažovanosti pôvodného vlastníka pri zmene vlastníctva, iní podľa toho, či sa vlastnícke právo nadobúdateľa odvodzuje od predchodcu.

Osobne napr. nie celkom vidím dôvod tvrdiť, že nadobudnutie vlastníckeho práva od VLASTNÍKA v exekučnej dražbe je originárne, pretože tomu chýba účel - načo má zmysel o tom hovoriť, keď sa nadobúda od vlastníka, teda od oprávneného predchodcu? A na druhej strane - aké ustanovenie zákona nachádzame na podporu záveru, že v exekučnej dražbe sa vždy nadobúda aj od nevlastníka, okrem oných názorov "právnej teórie"? Ja vidím jedine § 140 ods. 2 písm. l) Ex. por., ktoré to ale striktne viaže na dobromyseľnosť.

Ale dosť na tom - ide vo výsledku len o dôslednosť v používaní pojmov a definícií. Ja osobne považujem ten R 64/2008 a v konečnom dôsledku možno aj ten R 49/2009 za v podstate správne, pretože nepovedali nič, čo by sa nedalo z Ex. por. odvodiť aj bez § 61. Ale nemôžem súhlasiť s názorom, že cez exekúciu je možné skamenieť všetko, čo chceme. Nedobromyseľný vydražiteľ nesmie byť chránený ani v exekúcii, pretože na tom chýba právnosociálny resp. právnopolitický záujem.

2. S posledným odsekom súhlasím a presne to aj v poste píšem. Lege distinguente, ac nos es distinguere, dajú sa parafrázovať starí (snáď) Rimania. Lenže celé je to o tom, či problémy, ktoré to narobí a ktoré si zákonodarca v roku 1995 asi nevedel predstaviť (lebo si asi nepredstavoval nič) nestoja za to túto zásadu výnimočne opustiť.

  Tomáš Klinka, 08. 12. 2010 v 14:41 - k procesnému charakteru inštitútu "Navrátenia do predošlého stavu"

Som veľmi rád, že Michal poukázal na všeobecne rozšírené neporozumenie procesnoprávnej povahe § 61 EP a plne sa s totožňujem s jeho historickým výkladom. Na margo poznámky, že inštitút navrátenia do predošlého stavu sa v súčasnosti redukuje na odpustenie zmeškania lehoty a že sa naďalej používa v rakúskom/nemeckom procesnom poriadku by som len doplnil, že aj naše zákony z oblasti priemyselného vlastníctva ho poznajú pod názvom "Uvedenie do predošlého stavu" (pozri napr. § 39 zákona o ochranných známkach, § 51 zákona o úžitkových vzoroch, § 44 zákona o dizajnoch, § 52 zákona o patentoch, § 28 zákona o topografiách)resp. "Restitutio in integrum" dľa čl. 81 Nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva (CTM). Podstata je tá istá. Nikoho ani nenapadne hovoriť o nejakých hmotnoprávnych účinkoch. Súdy v tejto súvislosti hodnotia najmä skutkové okolnosti, ktorými účastník odôvodňuje žiadosť v súvislosti s požiadavkou "náležitej starostlivosti", ale to už je z iného súdka.

  Kristián Csach, 08. 12. 2010 v 15:18 - lexforum ako wikileaks :)

Skvelé, vďaka. Nikdy som tomu paragrafu nerozumel, a vďaka tebe už aj viem prečo. :)

Ale teraz som (ako neprocesualista) zvedavý; Čo je to vlastne navrátenie do pôvodného stavu podľa germánov?

PS: Mám jednu obľúbenú teóriu, ktorou často opisujem slovenské právo zahraničným kolegom. Tvrdím, že my tie predpisy až tak vážne neberieme. Ak by sme ich skutočne mali brať vážne, tak ekonomika skolabuje. A tak si niečo tam domyslíme, inde uberieme a tu .. preskočíme.

  Michal Novotný, 08. 12. 2010 v 17:14 - Navrátenie do pôvodného stavu

v nemeckom OSP je upravené v § 233 a je konštruované ako opravný prostriedok sui generis proti zmeškaniu prekluzívnej lehoty, teda podobne ako náš § 58 Osp. Jeho účinky sú len procesné, teda, že konanie sa vráti o krok späť. Ustanovenie ako náš § 61 Ex. por. tam pokiaľ viem nemajú, pretože žiadna z lehôt v exekučnom konaní nie je výslovne vyhlásená za prekluzívnu.

Neviem, čo ďalej by som ešte mohol napísať :-)

  Matej Kukura, 08. 12. 2010 v 17:25 - Ad Michal Novotný

Exekúcia (a tiež konkurz) sa spravujú zásadou, ktorá je tu rozoberaná, že neprichádza do úvahy navrátenie do pôvodného stavu. Aj keď to vezmeme čisto procesne (nie hmotnoprávne), znamená to, že po právoplatnosti procesného úkonu sa tento viac nepreskúmava a nespochybňuje (s výnimkou, ak by išlo o prekročenie právomoci). Všetky úkony exekútora (správcu konkurznej podstaty), resp. exekučného súdu alebo súdu výkonu rozhodnutia sú výkonom štátnej moci, ktorá sa týmto spôsobom presadzuje (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 49/03, nám potvrdzuje, že činnosť exekútorov je podieľaním sa na výkone štátnej moci).

Takáto činnosť so sebou nesie ako nevyhnutný dôsledok vlastností štátnej moci záväznosť úkonov učinených na to oprávnenými osobami a prezumpciu ich správnosti. Zároveň vo vzťahu k rozhodnutiam je potrebné uviesť, že tieto sú záväzné pre všetky štátne orgány a že môžu byť prelomené iba aplikáciu na to stanoveného formalizovaného postupu v zákonom stanovených lehotách, pravda, ak sa vôbec opravné prostriedky pripúšťajú.

Uvedená prejudicialita je vyjadrená v ustanovení § 134 O. s. p. vo vzťahu k opatreniam aj rozhodnutiam, v ustanoveniach § 135 a 159 ods. 2 O. s. p. vo vzťahu k rozhodnutiam, resp. v ustanovení § 40 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok).

Ďalej treba poukázať, že – hoci nie výslovne – sa táto prejudicialita vzťahuje aj na tretie osoby, t. j. nielen na štátne orgány, a to práve na základe inštitútu vylučovacích žalôb. Nároky oprávnených osôb sa teda musia uplatniť takýmto spôsobom (a pri speňažení veci v rámci exekúcie sa reivindikačný nárok transformuje na nárok na vydanie výťažku z lepšieho práva).

Opačný výklad by viedol k záverom, že nie je potrebné rešpektovať úkony oprávnených orgánov a nie je potrebné prihliadať na účinky právoplatných rozhodnutí.

Preto potom nadobudnutie vlastníctva z exekúcie (konkurzu) sa musí považovať za originárny spôsob nadobudnutia majetku a rozdiel spočíva práve v tom, že vlastnícke právo nadobúdateľ neodvodzuje od vlastníckeho práva jeho predchodcu.

Aj v prípade, že predchodca (povinný) bol vlastníkom veci, toto už neskúmame (a skúmať to netreba). Vlastnícke právo vzniklo nadobudnutím z exekúcie, a teda tu sa prípadné dokazovanie o vlastníckom práve nadobúdateľa končí. Nepotrebujeme ísť do histórie ďalej a preukazovať, že vlastne aj povinný bol vlastníkom.

Tento rozdiel pri nadobúdaní vlastníckeho práva vidím práve v § 132 Občianskeho zákonníka. A keďže sa nadobúda na základe procesného úkonu, z hľadiska procesného práva preň platí prejudicialita, ktorá bráni nanovo otvárať už raz právoplatne skončený proces, ako to bolo uvedené vyššie.

V každom prípade ma tiež zaujíma, čo sa rozumie navrátením do pôvodného stavu v inom zmysle, než že by sa malo jednať o zákaz navrátenia lehôt.

  Michal Novotný, 08. 12. 2010 v 18:52 - Ad MK

Len narýchlo pár postrehov, obšírnejšia reakcia neskôr:

1. Samozrejme, že exekúcia je výkonom verejnej moci, by ma nikdy nenapadlo spochybňovať. Či je tomu tak aj u správcu konkurznej podstaty by som si dovolil pochybovať, ale nie o tom je teraz reč (tiež sme to tu nejako riešili).

2. Argumentovať procesne nedáva zmysel - § 159 Osp výslovne obmedzuje osobné účinky právoplatnosti súdnych rozhodnutí na účastníkov (a štátne orgány, to ale nie je podstatné). Osobné medze právoplatnosti ale znamenajú, že rozhodnutie o nadobudnutí vlastníctva (napr. príklep) medzi A a B má účinky len voči A a B, ale nie voči C, ktorý tvrdí, že je pravým vlastníkom.

3. Kľúčové je to, čo píšeš o excindácii, ale tu podľa mňa je želanie otcom myšlienky. Po prvé, z § 55 ods. 1 Ex. por. neplynie žiadna preklúzia hmotnoprávneho nároku nepodaním excindačnej žaloby. Prekluzívny účinok plynie z § 140 ods. 2 písm. l) Ex. por., ale tu výlučne s účinkom pre DOBROMYSEĹNÉHO vydražiteľa. Ak by riešenie naozaj spočívalo v procesnom práve, potom by úvahy o dobromyseľnosti neboli podstatné, pretože je ťažko mysliteľné, aby sa účinky právoplatnosti zakladali na ne/dobromyseľnosti. Toto je mierne argumentačná schizofrénia, ktorú som vyčítal aj tomu nálezu ÚS, ktorý som tu svojho času kritizoval.

4. Riešenie je podľa mňa jedine v hmotnoprávnej rovine, a to práve cez onen § 140 ods. 2 písm. l) Ex. por., ktorému asi musíme priznať povahu hmotnoprávneho ustanovenia prelamujúceho zásadu nemo plus iuris transferre potest quam ipse habet. Ale aj to len v prípade dobromyseľného vydražiteľa.

Takže nakoniec to až také stručné nebolo, ale skúsim ešte zajtra niektoré body rozvinúť.

  vojtechkesz@gmail.com, 09. 12. 2010 v 10:03 - Ad MK a MN

Vašu diskusiu vo vzťahu k § 61 Exekučného poriadku, t. j. „Navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.“, i k tomu, že exekúcia je výkonom verejnej moci a aké môžu byť právne následky chybného výkonu tejto moci možno vhodne doplní aj rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 308/2010 na "www.concourt.sk". Verím, že tento odkaz nebude príliš od veci. Ak áno, potom "soráč".

  Kristián Csach, 09. 12. 2010 v 13:37 - Ad VK

Rozhodnutia ÚS SR prekvapivo (oproti iným slovenským) sa dajú linkovať. Takže: sp. zn. IV. ÚS 308/2010.

Takéto vety môjmu uchu lahodia: "Ak sa sťažovateľ v situácii, keď vedel, že právnym predchodca žalobkyne podal žalobu o vylúčenie veci z exekúcie, rozhodol v exekúcii predajom spornej nehnuteľnosti pokračovať a dražbu vykonať, nesplnil si svoju prevenčnú povinnosť a vzal na seba z tohto rozhodnutia plynúce riziko."

  Matej Kukura, 09. 12. 2010 v 20:16 - zaujímavé rozhodnutie

Je dobrou správou, že sa podarilo uplatniť zodpovednosť súdneho exekútora. Až takým čírim však tento prípad nie je.

Skutočný vlastník sa totiž skutočne mal domáhať vylúčenia veci z exekúcie (čo aj urobil), avšak po speňažení nehnuteľnosti sa mal domáhať vydania celého výťažku voči oprávnenému (skutočný vlastník naopak vzal žalobu späť). Voči súdnemu exekútorovi by titulom náhrady škody mohol uplatňovať vždy to, o čo sa výťažok zo speňaženia znížil titulom exekučných trov. Sumy zodpovedajúcej výťažku vydaného oprávnenému by sa však mohol domáhať iba v prípade, ak by jeho vymáhanie voči oprávnenému zostalo bezúspešné. Tým sa však sťažovateľ zrejme nebránil.

Rozhodnutie o zodpovednosti exekútora v takej situácii potom zjavne favorizovalo skutočného vlastníka, čo by bolo celkom v poriadku (exekútor pochybil, aspoň tak to zhodnotili súdy), ak by v celom prípade nezostal niekto predsa len zvýhodnený, a tým je povinný. Jeho bezdôvodné obohatenie (ak by sme pri veľmi širokom ponímaní tohto inštitútu a cez rôzne regresy toto v danom prípade konštruovali, čo asi nie je možné) sa však beztak medzičasom premlčalo.

Na okraj možno uviesť, že podnet na odklad exekúcie mohol dať aj skutočný vlastník. Toto však určite nie je podstatný argument pre vylúčenie zodpovednosti súdneho exekútora. (Ak by sa však jednalo o zodpovednosť štátu, určite by to bolo priame zavinenie poškodeného.)

Škoda, že neviem nájsť uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu, pretože toto zjavne zvrátilo celý priebeh sporu...

  vojtechkesz@gmail.com, 10. 12. 2010 v 10:06 - Ad: M.K.

Tebou popisovaný postup je len jeden z možných, pričom jeho výsledok je neistý. Kým postup, aký si zvolil exekútorom poškodený účastník z veci opisovanej v IV. ÚS 308/10 je súdmi certifikovaný. I tu zrejme platí, že ak k výsledku vedie niekoľko ciest, ktoré sú schodné (rozumej: zákonné), je právom účastníka, ktorú si zvolí. PS: To dovolacie rozhodnutie by bolo naozaj zaujímavé. Verme, že čerstvá legislatívna iniciatíva ministerky spravodlivosti dostupnosť všetkých rozhodnutí na sieti už v krátkom čase vyrieši.

  vojtechkesz@gmail.com, 22. 12. 2010 v 15:19 - II. ÚS 58/10

Jeden z najznámejších prípadov, v ktorom paradoxne samotný štát (Min. hosp., Generálna prokuratúra)spochybňuje účinky § 61 Exekučného poriadku (prípad známy už aj ako vojna súdov: NS SR vs. ÚS SR) má ďalšie pokračovanie v náleze ÚS SR sp. zn. II. ÚS 58/10 (o prelinkovanie poprosím K.Cs.).

  Tomáš Čentík, 01. 02. 2011 v 22:39 - Z dielne Generálneho prokurátora

"Ustanovenie paragrafu 61 je aplikovateľné na prípady, keď bola exekúcia vykonaná na základe neexistujúceho alebo zrušeného exekučného titulu alebo keď Exekučný poriadok priznáva dobromyseľnému vydražiteľovi nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka."- http://hnonline.sk/ekonomika/c1-36899430-akcie-transpetrolu-ilcisin-nikdy-nevlastnil

Inak až teraz som zaregistroval tento článok a som veľmi rád, pretože tiež som tomu § nevedel prísť na koreň a na exekučnom sme ho nenápadne obišli, ako aj na daňovom. Človek si potom zbytočne trápi hlavu kvôli amaterizmu zákonodarcu.

Ešte raz diky:)

  Tomáš Čentík, 01. 02. 2011 v 22:59 - 1 Obdo V 2/2004

Výňatky z rozhodnutia:

1. V odôvodnení rozsudku, rovnako ako súd prvého stupňa, uviedol, že udelením príklepu v exekučnom konaní a zaplatením ceny vecí, prešlo vlastníctvo k sporným hnuteľným veciam na vydražiteľa. Za neopodstatnenú považoval námietku žalovaného, že exekúcia neprebehla v súlade s ustanoveniami zákona č. 233/1995 Z. z. (ďalej len „Exekučný poriadok"), preto nedošlo k platnému prechodu vlastníckeho práva. Exekučný poriadok dáva povinnému celý rad procesných prostriedkov, ktoré mu umožňujú účinne sa brániť proti exekúcii vykonávanej v rozpore so zákonom (okrem iného námietky proti nariadeniu exekúcie, zastavenie neprípustnej exekúcie). V exekučnom konaní nadobúda tretia osoba dobromyseľne vlastnícke právo k vydraženým veciam, preto zákonodarca v § 61 Exekučného poriadku vylúčil možnosť navrátenia do predošlého stavu.

2.Exekučné konanie prebieha pred štátom ustanoveným a povereným orgánom a pod dohľadom štátu. Výsledok exekučného konania má rovnaké účinky, ako keby nútený výkon uskutočnil súd.
Z uvedeného vyplýva požiadavka stability právnych vzťahov založených v exekučnom procese, najmä práv, ktoré nadobudli tretie osoby. Osoby, ktoré sa zúčastnia dražby pri uskutočňovaní exekúcie predajom hnuteľných a nehnuteľných vecí, musia mať istotu, že vydražením nadobudnú vlastníctvo k vydraženej veci. Nemajú možnosť, ale ani dôvod skúmať, či exekútor pri príprave exekučnej dražby postupoval v súlade s Exekučným poriadkom. Exekučný poriadok preto v § 61 stanovuje, že navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené. Obdobne, ako Občiansky súdny poriadok v § 243d, tak vyjadruje zásadu, že právne pomery tretích osôb, ktoré nadobudli práva, už nemôžu byť dotknuté.

  Tomáš Čentík, 01. 02. 2011 v 23:03 - aha

teraz som si všimol, že ide o vyššie citované rozhodnutie (jeho spisovú značku)R 64/2008

  Michal Novotný, 02. 02. 2011 v 09:01 - K R 48/2009

Len pre poriadok treba dodať, že rozsudok 5 MCdo 5/2008 (onen R 48/2009) bol zrušený Ústavným súdom SR v náleze sp.zn. II.ÚS 185/2009, i keď z dôvodov, ktoré primárne nesúvisia s týmto postom.

(Konkrétne z dôvodu, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa, proti ktorému nikto, teda ani podnecovateľ mimoriadneho dovolania, nepodal ani len odvolanie, hoci tak urobiť mohol. Toto je ale na samostatnú a dlhú úvahu.)

  Juraj Gyarfas, 22. 05. 2017 v 10:48 - ÚS SR k § 61 EP

V pomerne divokej kauze podvodného prevodu nehnuteľností a následných opakovaných prevodov (jedného z nich aj v rámci exekúcie) sa ústavný súd postavil na stranu pôvodnej vlastníčky a teda zásady nemo plus iuris na úkor "prelamujúcich" účinkov § 61 EP.

"Pri posudzovaní individuálnych okolností prípadu vo veci sťažovateľov bolo potrebné predovšetkým vziať do úvahy to, že k výmazu vlastníckeho práva právnej predchodkyne sťažovateľov došlo na základe absolútne neplatného právneho úkonu, ktorý bol všeobecným súdom posúdený ako zločin a páchateľ bol za toto podvodné konanie právoplatne odsúdený. Je potrebné zdôrazniť, že právna predchodkyňa sťažovateľov sa nijakým spôsobom nepodieľala na zmene zápisov jej vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a určenia svojho vlastníckeho práva, a teda aj jeho ochrany sa začala domáhať v krátkej dobe po tom, ako sa o spáchaní trestného činu dozvedela. Je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, že všeobecným súdom trvalo 10 rokov, kým o jej návrhu rozhodli. Ústavný súd tiež nemôže prehliadnuť okolnosti, za ktorých boli nehnuteľnosti opakovane prevádzané medzi osobami, ktoré sa vzájomne poznali, a tiež aj na okolnosti, ktoré predchádzali vykonaniu exekúcie, v ktorej boli sporné nehnuteľnosti nadobudnuté ďalším z vlastníkov, na ktoré podrobne poukázala právna predchodkyňa sťažovateľov v odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 23. júla 2011 a ktoré sa javia ako minimálne nie bežné.

35. Za týchto okolností bolo potrebné z hľadiska všeobecnej idey spravodlivosti uprednostniť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka pred ochranou vlastníckeho práva nadobúdateľa a za prvoradé považovať obnovenie stavu, ktorý existoval pred podvodným konaním. Pokiaľ tak všeobecné súdy nepostupovali, porušili základné práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

36. Ústavný súd považuje prístup krajského súdu, ktorý rozhodol iba na základe právneho názoru o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva v exekučnom konaní v okolnostiach konkrétnej veci za rýdzo formalistický, nerešpektujúci ústavou, listinou a dohovorom zaručenú ochranu vlastníckeho práva sťažovateľov, resp. ich právnej predchodkyne.

37. Ústavný súd zdôrazňuje, že nespochybňuje svoju judikatúru, na ktorú odkázal krajský súd v napadnutom rozsudku (II. ÚS 159/07). Vo veci sťažovateľov však nešlo o prípad, keď bolo potrebné posudzovať zákonnosť priebehu exekúcie a platnosť nadobudnutia vlastníckeho práva ako právneho predchodcu žalovanej, na ktoré nemali okresný súd ani krajský súd oprávnenie a uvedené patrí do kompetencie exekučného súdu.
"

ÚS SR, I. ÚS 726/2016

  Juraj Gyarfas, 04. 12. 2018 v 20:23 - z nemeckej literatúry


"Wird der Titel aufgehoben, nachdem der Gläubiger bereits vollstreckt hatte (etwa aus einem Vollstreckungsbescheid, Versäumnisurteil oder Urteil erster Instanz), stehen dem Schuldner Schadenersatzansprüche aus § 717 II oder Bereicherungsansprüche aus § 717 III zu."

Lackmann, R. Zwangsvollstreckung mit Grundzügen des Insolvenzrechts. 11., neu bearbeitete Auflage. Verlag Franz Vahlen: 2018, s. 212

  Juraj Gyarfas, 14. 03. 2020 v 19:31 - bezdôvodné obohatenie po zrušení exekučného titulu

"Ten, komu bolo plnené na základe rozhodnutia, ktoré bolo následne zrušené alebo stratilo podľa procesných predpisov účinky, sa bezdôvodne obohacuje len vtedy, ak právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve.
Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, potom trvá ďalej, bez ohľadu na to, či právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré toto právo iba deklarovalo, bolo či nebolo zrušené alebo stratilo svoju účinnosť.
"

NS SR, R 74/2019

... a ešte z odôvodnenia:

"12. Vzhľadom na vyššie uvedené treba prisvedčiť dovolacej námietke odporcu, že nemožno akceptovať argumentáciu odvolacieho súdu, že ak navrhovatelia 1/ a 2/ plnili na základe exekučného titulu, ktorý bol dodatočne zrušený, vzniklo mu bezdôvodné obohatenie, pretože odvolací súd nijak neposudzoval a nehodnotil otázku existencie jeho hmotnoprávneho nároku na zaplatenie pohľadávok z faktúr.

13. Vyššie uvedenému posúdeniu práv a povinností účastníkov nebráni ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, ktoré svojou úpravou zákazu restitutio in integrum v exekučnom konaní sleduje iný účel a priorizuje zásadne ochranu dobromyseľnosti tretej osoby, napr. vydražiteľa a nemôže sa dotýkať hmotnoprávnych vzťahov vzniknutých z bezdôvodného obohatenia, pre vznik ktorého je bez významu, či bolo plnené dobrovoľne alebo na základe núteného výkonu rozhodnutia.
"

  Juraj Gyarfas, 20. 03. 2022 v 21:11 - bezdôvodné obohatenie po zrušení rozhodnutia

"Zrušenie právoplatného rozhodnutia deklaratórnej povahy nezakladá bez ďalšieho právo strany v konaní na vrátenie poskytnutého plnenia, pretože rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Zrušenie právoplatného rozsudku by založilo samo osebe právo na vydanie bezdôvodného obohatenia iba v prípade právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne účinky."

II. ÚS 18/2016

____________

"Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť, že v okolnostiach danej veci došlo v priebehu času k zrušeniu pôvodného exekučného titulu, stali sa na jeho základe už vymožené (uhradené) trovy konania bezdôvodným obohatením na strane oprávneného. Ak za takejto situácie sťažovateľka vyzvala oprávneného na vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia a tento si napriek jej výzve svoju povinnosť nesplnil, dostal sa do omeškania, čím mu zároveň vznikla sekundárna povinnosť uhradiť sťažovateľke za každý deň svojho omeškania úroky ( § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Keďže príslušenstvo pohľadávky, na ktorej úhradu bol oprávnený vyzvaný sťažovateľkou, je svojou povahou druhovo totožné s pohľadávkou, ku ktorej sa viaže, predstavuje rovnako spôsobilý predmet započítacieho prejavu vôle.

V tejto súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že čiastočne odlišná situácia nastáva v prípade, ak k vymoženiu plnenia uloženého pôvodným exekučným titulom dôjde až v priebehu exekučného konania, a preto už uvedené závery nemožno mechanicky aplikovať aj na tú časť finančného plnenia, ktoré vzniklo ako právny dôsledok porušenia povinnosti uloženej neskôr zrušeným rozhodnutím súdu. V danej veci to potom znamená, že ak sa exekúcia proti sťažovateľke viedla na základe formálne a materiálne vykonateľného (aj keď chybného) exekučného titulu a sťažovateľka na jeho základe mala autoritatívne určenú (aj keď neskôr najvyšším súdom zrušenú) povinnosť uhradiť oprávnenému nárok ním priznaný (trovy konania), nemožno prehliadnuť, že sťažovateľka si túto povinnosť dobrovoľne nesplnila a oprávnený preto dôvodne podal návrh na vykonanie exekúcie, čím nastúpil nútený (exekučný) výkon predmetného rozhodnutia (pôvodného exekučného titulu) a sťažovateľke zároveň vznikla povinnosť nahradiť oprávnenému a exekútorovi trovy exekučného konania. Z už uvedeného vyplýva, že náklady, ktoré vznikli v dôsledku núteného výkonu exekučného titulu, vznikli jedine v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti sťažovateľky vyplývajúcej jej z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, pričom za týchto okolností nie je rozhodujúce, či exekučný titul bol následne po ukončení exekučného konania v rámci mimoriadneho opravného konania zrušený, pretože kasačné rozhodnutie priamo nezasiahlo a ani spätne neovplyvnilo pohľad na zákonnosť priebehu exekučného konania, a preto aj trovy, ktorých náhradu bola sťažovateľka nútená uhradiť v priebehu tohto konania oprávnenému, prípadne exekútorovi nemožno spätne žiadať z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Z už uvedeného možno formulovať čiastkový záver, podľa ktorého ak adresát individuálneho právneho aktu znejúceho na plnenie porušil povinnosť v ňom uvedenú (uhradiť toto plnenie v patričnej lehote) a v dôsledku jej porušenia sa proti nemu začalo exekučné konanie, ktoré bolo následne ukončené vymožením nútene vymáhanej pohľadávky, nevzniká po následnom zrušení exekučného titulu medzi ním na jednej strane a oprávneným, resp. exekútorom na strane druhej sekundárny právny pomer z titulu bezdôvodného obohatenia.
"

IV. ÚS 221/2020


  Juraj Gyarfas, 06. 10. 2022 v 08:57 - Kristán k bezdôvodku po zrušení rozhodnutia

Asi to nepatrí úplne presne do tejto diskusie, ale rád by som si tu odložil odkaz na fantastickú štúdiu o následkoch zrušenia rozhodnutia, na základe ktorého už bolo plnené.


Csach, K. Bezdôvodné obohatenie pri plnení na základe rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené. Súkromné právo 4/2022, s. 126.


  Juraj Gyarfas, 13. 12. 2022 v 17:24 - nemo plus iuris v exekučnej dražbe

"Pokiaľ exekučný súd a ním poverený súdny exekútor pri dražbe nehnuteľností uskutočňovanej podľa § 134 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) vychádzali z aktuálnych údajov katastra nehnuteľností a ten, kto má k draženým nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa pred dražbou nedomáhal svojho práva podaním vylučovacej žaloby, stal sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, vlastníkom vydražených nehnuteľností bez ohľadu na to, či v okamihu udelenia príklepu bol údaj katastra nehnuteľností o vlastníctve týchto nehnuteľností správne. "

ZSP 34/2022, NS SR, sp. zn. 7 Cdo/101/2021


Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím