Autori:

Lexforum sa zatiaľ profiluje najmä ako fórum pre výmenu názorov o krásne logických a do seba zapadajúcich otázkach civilného práva v najširšom slova zmysle. V tomto texte by som rád upozornil na jednu kauzu z trochu inej oblasti, ktorá je podľa mňa podobne fascinujúca. Pracovne by som túto oblasť nazval pohraničie medzi právom a politikou.

Podľa mnohokrát citovaného Tocquevilleovho bonmotu v Spojených štátoch takmer neexistuje politická otázka, ktorá by sa skôr alebo neskôr nestala otázkou súdnou. Myslím, že toto do istej miery platí aj v súčasnej Európe. Mnohé politické otázky sa formulujú ako právne otázky a stávajú sa predmetom súdneho konania. Je pritom zrejmé, že niektoré otázky by mali patriť výlučne súdnictvu a do niektorých by súdy naopak nemali zasahovať. Kde presne leží hranica je však nejasné. Osobitnou kapitolou v komplikovaných vzťahoch medzi právom a politikou je zahraničná politika. Izraelského premiéra Ariela Šarona v roku 2001 predvolal belgický súd vo veci údajných zločinov v Libanone. Rusko-gruzínsky konflikt po vojenskej etape pokračuje v súdnej sieni. A kdesi v tomto pestrom hraničnom pásme sa nachádza aj prípad Brita GmbH v. Hauptzollamt Hamburg-Hafen, o ktorom v súčasnosti rozhoduje Európsky súdny dvor (C-386/08) a na ktorý by som v tomto texte rád upozornil.

Skutkové okolnosti

Brita GmbH je nemecká spoločnosť, ktorá z Izraela dováža prístroje na výrobu sódy a sirupy. Produkty vyrába spoločnosť Soda-Club so sídlom v mestečku Ma'ale Adumim (stanovisko generálneho advokáta síce uvádza názov Mishor Adumin, podľa sa však medializovaných informácii zdá, že ide o Ma'ale Adumim), ktoré leží kúsok na východ od Jeruzalema - teda na území tzv. Západného brehu Jordánu, ktoré Izrael obsadil počas šesťdňovej vojny v roku 1967.

Pri dovoze uvedeného tovaru do Nemecka spoločnosť Brita informovala nemecké colné úrady, že tovar pochádza z Izraela. Tým pádom by mal tovar podliehať preferenčnému colnému režimu a to na základe Euro-stredomorskej dohody zakladajúcej pridruženie medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Izraelským štátom na strane druhej (Dohoda s Izraelom) uzatvorenej v rámci Euro-stredomorského partnerstva v roku 1995.

Nemecké colné úrady mali podozrenie, že tovar v skutočnosti nepochádza z izraelského územia (čl. 2 Protokolu 4 Dohody s Izraelom), ale z okupovaných území, a preto žiadali o dodatočné informácie. Izraelské colné úrady odpovedali, že tovar pochádza z územia podliehajúceho ich pôsobnosti. Na ďalšiu žiadosť nemeckých colníkov o potvrdenie (čl. 32 Protokolu 4 Dohody), či produkty neboli vyrobené na okupovaných územiach, už izraelské úrady neodpovedali vôbec. Nemeckí colníci odmietli priznať uplatnenie preferenčného režimu a na tovar uvalili clo. Vec sa dostala pred Finanzgericht Hamburg, ktorý sa s predbežnými otázkami obrátil na ESD.

Predbežné otázky

Predložené otázky sa čiastočne týkajú procesných aspektov spolupráce medzi colnými orgánmi, ktoré na tomto mieste nechcem podrobne riešiť. Vo vzťahu k podstate veci sa však Finanzgericht Hamburg v prvom rade pýta, či pôvod produktov zo Západného brehu vôbec treba riešiť, nakoľko ES (a členské štáty) uzavreli obdobnú dohodu ako s Izraelom aj s Organizáciou pre oslobodenie Palestíny (Dohoda s OOP) a táto by mala pokrývať územie Západného brehu. Inými slovami nemecký súd sa pýta, či sa preferenčný režim na produkty zo Západného brehu nebude aplikovať tak či tak, bez toho, aby bolo potrebné vyriešiť, či sa tak bude diať na základe Dohody s Izraelom alebo Dohody s OOP.

Vo zvyšných otázkach sa nemecký súd pýta, či sú nemecké colné úrady viazané certifikátom pôvodu, ktorý vydali izraelské úrady, ak nemecké úrady nemajú pochybnosť o tom, že tovar v skutočnosti pochádza z okupovaných území. A na záver kľúčová otázka pre prípad zápornej odpovede na všetky predchádzajúce otázky - či nemecké úrady môžu odmietnuť preferenčný režim vo vzťahu k produktom z okupovaných území alebo či by mal nasledovať zmluvne predpokladaný postup urovnávania sporov súvisiacich s overovaním pôvodu výrobkov.

Politická otázka

Európska komisia má s výrobkami z okupovaných území problém takmer od účinnosti Dohody s Izraelom. Ako uvádza generálny advokát Bot vo svojom stanovisku, Komisia už v roku 1997 vyjadrila isté pochybnosti o platnosti exportných certifikátov vydaných izraelskými úradmi na pomarančový džús a sťažovala sa na nedostatočnú spoluprácu zo strany izraelských úradov. Taktiež upozorňovala, že prepustenie tovaru z okupovaných území do voľného obehu môže mať za následok vznik colného dlhu.

Teraz sa táto (najmä) politická otázka stala otázkou súdnou. Formálne síce ide len o necelých 20 000 eur, ktoré spoločnosť Brita zaplatila v rámci colného konania a ktoré by rada vysúdila späť. Politicky však ESD musí rozhodnúť, či Európska únia uvalí "colnú blokádu" na výrobky z izraelských osád.

Stanovisko generálneho advokáta Bota

Koncom októbra bolo zverejnené stanovisko generálneho advokáta Bota. Generálny advokát sa pomerne jednoznačne postavil na stranu nemeckých colníkov.

Po prvé, generálny advokát uvádza, že mechanizmus administratívnej spolupráce medzi izraelskými a európskymi colnými úradmi síce spočíva na vzájomnej dôvere, táto dôvera však nie je bezhraničná. V prípade známeho a nespochybneného pôvodu dovezených výrobkov sa rozpor týka v prvom rade otázky, či miesto výroby nachádzajúce sa na Západnom brehu spadá do rozsahu pôsobnosti Dohody s Izraelom. Po druhé, generálny advokát je presvedčený, že Západný breh nie je súčasťou izraelského územia. A po tretie, generálny advokát si nemyslí, že predmetný tovar by mal tak či tak spadať pod preferenčný režim a to na základe Dohody s OOP (aj keď sa neaplikuje Dohoda s Izraelom), pretože takéto prepustenie by si vyžadovalo certifikát vydaný palestínskymi colnými orgánmi, nie izraelskými.

Odporúčanie generálneho advokáta vedie k záveru, že produkty vyrobené v Ma'ale Adumim a dovezené do ES na základe osvedčenia vydaného izraelskými colnými orgánmi nespadá pod preferenčný colný režim. A zdá sa celkom pravdepodobné, že ESD si tento názor osvojí.

Záver

Neviem povedať, na ktorej strane jemnej demarkačnej línie v právno-politickom pohraničí sa tento prípad nachádza. Na jednej strane je tu pomerne presvedčivá právna argumentácia generálneho advokáta (aj keď politicky sa s jeho závermi neviem stotožniť), ktorá sa opiera o staršiu judikatúru ESD potvrdzujúcu, že ESD má právomoc vykladať medzinárodné zmluvy uzatvorené na základe čl. 300 a 310 ZES (prípad Demirel - 12/86). Na druhej strane je tu "politickejší" spôsob riešenia tohto sporu prostredníctvom Association Council (čl. 75 a 67 Dohody), ktorý už roky prebieha, ale zatiaľ nedospel k výsledku.

Správne riešenie samozrejme nepoznám. Ale rozhodnutie ESD budem s napätím očakávať a dúfam, že sa mi podarilo na tento prípad upozorniť niekoho, kto o ňom nevedel a komu pripadá zaujímavý.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím