Autori:

Keby som rukopis štandardných zmlúv ešte neuzavrel, tak by príbeh nemeckého Spolkového súdneho dvora (BGH) zaberal v kapitole o jednostrannej zmene všeobecných obchodných podmienok dosť veľký priestor (Nevadí, možno nabudúce. ;-) ) Tak sa s ním podelím aspoň s čitateľmi.

Najprv si treba uvedomiť, že Nemci to s kontrolou adhéznych zmlúv myslia skutočne vážne. Právo všeobecných zmluvných podmienok (AGB) tam tvorí podstatnú časť zmluvného práva a k dispozícii je detailný predpis ( § § 305 - 310 BGB), rozsiahla rozhodovacia činnosť a moria literatúry. Moje najobľúbenejšie ustanovenie je § 307 ods. 2 číslo 1 nemeckého BGB (tu aj so slušným prehľadom judikatúry), podľa ktorého je v prípade pochybností potrebné považovať všeobecnú zmluvnú podmienku za neprijateľnú, ak nie je v súlade s určujúcou základnou myšlienkou zákonnej normy. Iba dodám, že sa samozrejme myslí základná myšlienka dispozitívnej úpravy (to dá rozum, že ak je niečo v rozpore s určujúcou základnou myšlienkou kogentnej normy, tak sa to iba ťažko okecá). A práve na tomto ustanovení je založený zákaz jednostranných zmien zmluvy.

V nedávnom rozhodnutí rozhodol BGH, že táto klauzula v zmluvách používaných verejnoprávnymi sporiteľňami je neplatná: „Pokiaľ nie je dohodnuté nič iné, budú poplatky v rámci súkromných a podnikateľských vzťahov určované a menené Sporiteľňou podľa spravodlivého uváženia v súlade s § 315 BGB pri zohľadnení trhovej situácie (napríklad zmeny všeobecnej úrokovej hladiny) a nákladov.“

BGH sa najprv neodchýlil od doterajšej judikatúry, ktorá sa dá zhrnúť nasledovne:

a) V zásade je potrebné umožniť úverovej inštitúcii reagovať na zmenu trhu najmä pri dlhodobých zmluvách, a preto nie sú klauzuly upravujúce možnosť jednostrannej zmeny zmluvy per se neplatné. Takéto oprávnenie prospieva tak banke (možnosť minimalizovať riziko dlhodobého vzťahu) ako aj spotrebiteľovi (nemusí byť hneď na začiatku konfrontovaný s najhorším možným scenárom budúceho vývoja nákladov) (BGHZ 176, 244, pod bodom 14).

b) Zakázané (ako uvidíte neskôr, naschvál nehovorím, že neplatné) je ukladanie poplatkov za služby, ktoré je banka povinná vykonať zo zákona, zo zmluvy, alebo ktoré vykonáva prevažne vo svojom záujme z dôvodu rozporu so základnom myšlienkou (dispozitívnej) zákonnej úpravy, keďže podľa zákonnej úpravy sa poplatok za takúto službu nemá vyžadovať. (BGHZ 114, 330. BGHZ 146, 377. BGHZ 161, 189).

c) Zakázaná je klauzula, ktorá umožňuje jednostrannú zmenu poplatkov tým spôsobom, že neodvracia iba riziko zníženia zisku, ale naopak, umožňuje zisk zvýšiť (BGHZ 176, 244 – pod bodom 17).

Nejde ani tak veľmi o to, prečo vlastne BGH rozhodol tak, ako rozhodol (teda, že považoval klauzulu za neprijateľnú). Dôvodov je mnoho, okrem už naznačeného rozporu s § 307 BGB (oprávnenie vyžadovať poplatky za hocičo, teda aj za služby vyžadované zákonom, resp. zmluvou) zvýrazním osobitne ten, že z klauzuly nevyplýva povinnosť znížiť poplatky (pod bodom 28). Takže sa v tejto otázke nekonala žiadna revolúcia. Ako to už býva, podstatnejšie je ale niečo iné.

Podľa doterajšej judikatúry (BGHZ 97, 212. BGHZ 118, 126) vyššie uvedenú zakázanú klauzulu je potrebné vykladať tak, že neoprávňuje jej používateľa na neobmedzenú zmenu zmluvy, ale majú sa do nej vinterpretovať určité obmedzenia (zmena podmienok na kapitálovom trhu a povinnosť znížiť úroky/poplatky pri zmenách, ktoré sú pre klienta výhodné). Takže doteraz platilo – takúto zakázanú klauzulu je potrebné vykladať tak, že sa jednostranné oprávnenie uchová, ale konštruujú sa mu obmedzenia. Tento názor bol podrobený silnej kritike, lebo údajne zvýhodňoval banky – pozri len zoznam literatúry v bode 30 rozsudku [s literatúrou pracujú nemecké súdy skoro ako naše, nie ;-) ]. A BGH doterajšiu prax zmenil. Kapituloval, nasypal si popol na hlavu a jeden by povedal, že použil overruling zo sveta precedentálneho práva (bod 31: „Teraz však senát v súlade s prevládajúcou mienkou v literatúre opúšťa doterajšiu judikatúru“). A vyriekol ortieľ: Klauzula je neplatná. Basta.

Priznám sa, že mi logika BGH vo veci zmeny poplatkov, zákazu poplatkov za poskytovanie služieb, ktoré sú predpokladané zákonom nikdy nesedela. Neviem, čo tým BGH sleduje. V mojich očiach je jedno, ako je odplata konštruovaná (vyšší/nižší úrok či poplatok za podružnú službu) a presun časti ceny do poplatkov za fakultatívne služby považujem za rozumné, lebo to umožňuje spotrebiteľom prispôsobiť svoje správanie a mať tak vplyv na svoje náklady. A možnosť zmeny zmluvy? Ak umožníme sporiteľni zmluvu vypovedať, tak sa mi zdá byť nie celkom presvedčivé, že zabraňujeme možnosti zmluvu zmeniť (teda ak má byť povolené toto: „nesúhlasíš, končím“, prečo nie aj toto: „ak chceš ostať, meníme podmienky“). K čomu nás to ale vedie, je zjavné. Ak garantujeme právo ukončiť zmluvu sporiteľnou/bankou, potom sa musíme kriticky pozerať na tie prípady, kedy sú transakčné náklady zmeny dodávateľa služby tak vysoké, že voľba v skutočnosti neexistuje (kukni aj bod 37). Ale tu by asi mal zasiahnuť skôr regulátor (hospodárska súťaž) a nie súd zmluvno-právnou konštrukciou. Čo vy na to? Nemyslíte, že BGH vylieva z vaničky celú škôlku? Dá sa ešte formulovať klauzula jednostrannej zmeny, ktorá cez BGH prejde?

PS: Zaujímavé rozhodnutie BGH je aj toto – o poplatkoch za peňažné vklady (+/– ). Viete si predstaviť niečo také u nás?

PS2: Viem, že som mal písať o kauze, ale viete.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím