V diskusiách formalistov sa občas objaví otázka, či v zmluve o prevode obchodného podielu podľa § 115 ods. 3 ObZ musí nadobúdateľ pristúpiť k spoločenskej zmluve aj v prípade, ak nadobúda 100% obchodný podiel. Inými slovami, či je táto náležitosť zmluvy o prevode obchodného podielu povinnou náležitosťou aj v prípade, ak by nadobúdateľ mal pristúpiť k zmluve, ktorá bude de facto medzi ním samým a ním samým.

V tomto smere by som rád upozornil na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 1 Obdo V 88/2005), ktorý rozhodol v prospech toho, čo niektorí radi nazývajú common sense, a v neprospech čistého formalizmu.

"Vyhlásenie o pristúpení k spoločenskej zmluve je jednostranným, avšak adresovaným úkonom určeným osobám, ktoré sú spoločníkmi spoločnosti v momente pristúpenia pristupujúceho spoločníka, prípadne spoločníkom, ktorí sa nimi stávajú súčasne s ním. Takýto jednostranný úkon má zmysel, len ak existuje jeho adresát. Ak celý obchodný podiel v spoločnosti nadobúda zmluvou jediná osoba a stáva sa tým jediným spoločníkom, ako tomu bolo v prejednávanej veci, kde celý podiel žalobcu nadobúdala žalovaná, chýba možný adresát vyhlásenia, keďže spoločnosť nemá takého spoločníka, ktorému by mohlo byť adresované. Prevádzateľ podielu ním byť nemôže, pretože prestáva byť spoločníkom v okamihu, ako sa ním stáva nadobúdateľ (k zmene spoločníka dochádza platnosťou a účinnosťou zmluvy a zápis zmeny do obchodného registra ho už len deklaruje). Ani nadobúdateľ nemôže byť adresátom takéhoto vyhlásenia, lebo inak by bol autorom a zároveň aj adresátom vyhlásenia. Takéto formálne vyhlásenie by napokon ani žiadne účinky nemohlo mať. Navyše v spoločnosti, kde je jediný spoločník, nemôže dôjsť k sporom ani o obsahu spoločenskej zmluvy, ani o tom, odkedy a na koho sa vzťahuje. Vyžadovať, aby aj v takomto prípade (svojou podstatou zámene jediného existujúceho spoločníka iným jediným spoločníkom) nadobúdateľ musel vyhlásiť, že pristupuje k spoločenskej zmluve, by znamenalo ničím neodôvodnený formalizmus. Ako zbytočná formalita takáto požiadavka vynikne pri uvedomení si skutočnosti, že nadobúdateľ podielu, ako jediný spoločník, môže súčasne s nadobudnutím podielu zároveň spoločenskú zmluvu zmeniť. Vychádzajúc z uvedeného, pri nadobúdaní podielu žalobcu v spoločnosti, nemusela žalovaná v zmluve o prevode obchodného podielu vyhlásiť, že pristupuje k spoločenskej zmluve a neuvedenie vyhlásenia v uvedenej situácii nezakladá neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu."

že vyhlásenie o pristúpení k spoločenskej zmluve budeme považovať za adresovaný právny úkon?

Prečo by sme to nemohli riešiť cez zásady vadnej spoločnosti (vadného pristúpenia, vadného ustanovenia do funkcie, atď.) ale konštruujeme koncept, ktorého dôsledky si ani neuvedomujeme?

Aha, neviem ci je common sense ta konstrukcia, akou sa sud k tomu dostal. Ale ako common sense mi pripadaju dosledky - teda netvrdit, ze zmluva o prevode 100% obchodneho podielu je neplatna, kvoli neuvedeniu pristupenia k spolocenskej zmluve, ako dovodil cesky najvyssi sud (29 Odo 264/2001). V uvedenom rozhodnuti inak aj cesky NS konstruoval pristupenie podla § 115 ods. 3 ObZ ako jednostranny pravny ukon (aj ked teda s opacnymi dosledkami).

Asi doslo k nejakej serverovej chybe, lebo moja ranna reakcia sa sice zobrazuje v zozname commentov, ale text tu nie je. Tak skusim este raz :-)

Pisal som rano, ze neviem do akej miery je common sense konstrukcia tohto vyhlasenie ako jednostranneho adresovaneho pravneho ukonu. Ale myslim, ze dosledky ktore sud vyvodil su prakticke a nie zbytocne formalisticke. Povazovat zmluvu o prevode 100% obchodneho podielu, v ktorej chyba toto vyhlasenie, za absolutne neplatnu mi pripada neprakticke.

Cesky najvyssi sud v tomto zaujal opacny nazor - v konani sp. zn. 29 Odo 264/2001 dovodil, ze: "povinnou náležitostí smlouvy o převodu obchodního podílu je i u jednočlenné společnosti prohlášení nabyvatele, že přistupuje k zakladatelské listině, popřípadě ke stanovám. Pokud jde o druhou otázku, o které je dovolání přípustné, totiž otázku, zda formulace prohlášení o přistoupení k zakladatelské listině musí zcela odpovídat dikci zákona nebo zda postačí, aby společenská smlouva obsahovala slovní vyjádření odlišné, jehož smysl je ale stejný, dovolací soud se ztotožnil se závěrem odvolacího soudu."

hmmm, vidim, ze teraz su to oba commenty :-)

Tak nic .... uz len tolko, ze k tomu ceskemu rozhodnutiu som chcel dat aj link, ale to sa nepodarilo, tak ho este pridavam tu - http://slv.cz/29Odo264/2001.

...proti výsledku nič nemám. Vadí mi odôvodňovanie prostredníctvom adresovaných právnych úkonov (iné podmienky účinnosti ako neadresované). S výsledkom v zásade súhlasím (resp. nemám na neho ešte úplne vyhranený súhlas).

Odôvodnenie českého NS ale tiež nie je až také zlé. Akcentuje iba to, že ako môže na seba pristúpivší spoločník prevziať povinnosti vyplývajúce mu zo spoločenskej zmluvy. Prízvukuje, že spoločenská zmluva je právny úkon a nie "právny poriadok", a preto zaväzuje iba osoby, ktoré s ňou vyjadrili súhlas. Proste pohľad z inej perspektívy.

Ja by som to riešil cez doktrínu vadného prístupu (teda nie neplatnosť ex tunc, ale prípadne ex nunc, ak je záujem. Obmedzenie aktívnej legitimácie na určenie pod heslom, že kto už má na takom určení právny záujem, atď...).

PS: V tom judikáte česNS som ale stratil trochu niť ohľadne (ne)dostatku úradne overených podpisov.

Uznavam, ze z hladiska argumentacie, ktoru pouzili, je tvoj navrh asi cistejsi a elegantnejsi (aj ked este si to musim nechat ulezat v hlave).

Potesil ma vsak vysledok a to je dovod, preco som na tento judikat upozornil. Paci sa mi pristup sudu neprecenovat potencialne formalne dovody neplatnosti.

Teraz mozno trochu zmenim temu, ale mam pocit, ze pristup veduci k neplatnosti z formalnych dovodov je pomerne casty pri najomnych zmluvach podla zak. 116/1990 Zb., kde je potencialnych dovodov neplatnosti vela. A stava sa, ze po mnohych rokoch, pocas ktorych ziadna strana zmluvu nespochybnila, zrazu jedna strana pride s tym, ze zmluva je neplatna ab initio, lebo ...... (napr. nie je oddelene najomne od nakladov). Absolutna neplatnost je tak vaznou sankciou, ze by sa podla mna mala vykladat podla moznosti restriktivne.

V tomto smere mi utkvel v pamati vyrok sudkyne ceskeho NS, Dr. Hornackovej na sympoziu NS CR (link tu) v diskusii k rozhodnutiu, ktorym NS CR konstruoval najom hromadnej veci podla OZ (hoci predmet najmu boli aj nebytove priestory), aby sa vyhol formalizmu zak. 116/1990 Zb. (islo o rozhodnutia 28 Cdo 1080/2005 link a 32 Odo 1263/2006 link). Tiez ide o argumentacnu liniu, ktora v inych kauzach moze sposobit nejasnosti, ale pacil sa mi vyrok sudkyne, ktora povedala, ze zmluvu nechceli zneplatnit a hladali konstrukciu, ktorou to dosiahnut. A tak sa dopracovali k hromadnej veci a najmu podla § 663 a nasl. OZ. Teleologicky pristup, ktory je v tomto pripade podla mna spravodlivy a spravny.

A vracajuc sa k postu, paci sa mi vysledok, ktory slovensky NS v tomto rozhodnuti dosiahol. A uznavam, ze argumentacne cesticky, ktorym sa k vysledku dopracoval, mozu byt roznorode. Otazka, ci by najprv malo byt rozhodnutie a potom argumentacia alebo naopak, by vsak tuto diskusiu asi uz posunulo prilis niekam do pravnej filozofie .... a to este nehovorim o sliepke a vajci :-)

Ale ja si myslím, že tá argumentácia slovenského NS nie je úplne zlá. Áno, v danom prípade by malo zmysel skôr to zastaviť procesne - ale to by sme šli s interpretáciou naliehavého právneho záujmu príliš ďaleko - pokiaľ viem, tak NPZ sa interpretuje ako záujem na výsledku, bez ohľadu na právnu argumentáciu k tomu výsledku vedúcu. Aj keď v tomto prípade by to malo zmysel.

Argumentácia vadnou spoločnosťou - možno by malo zmysel, ale mám pocit, že ten koncept nie je vôbec vyvinutý na tieto účely a NS by ho musel prakticky vytvoriť.

A nakoniec, súhlasím s Jurajom, že tá argumentácia o obmedzovaní neplatnosti z púhých formálnych dôvodov je zmysluplná a použiteľná v úplne iných kontextoch.