lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (159)
Juraj Gyarfas (106)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (33)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (24)
Milan Hlušák (21)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Martin Friedrich (9)
Tomáš Čentík (9)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Natália Ľalíková (4)
Monika Dubská (4)
Radovan Pala (4)
Josef Kotásek (4)
Ján Lazur (4)
Petr Kolman (4)
Pavol Szabo (4)
Michal Krajčírovič (4)
Ladislav Hrabčák (3)
Denisa Dulaková (3)
Ivan Bojna (3)
Jakub Jošt (3)
Maroš Hačko (3)
Josef Šilhán (3)
Adam Valček (3)
Pavol Kolesár (3)
Peter Pethő (3)
Marián Porvažník (2)
Andrej Kostroš (2)
Lukáš Peško (2)
Peter Varga (2)
Dávid Tluščák (2)
Anton Dulak (2)
Martin Gedra (2)
Ondrej Halama (2)
Gabriel Volšík (2)
Jozef Kleberc (2)
Juraj Schmidt (2)
Zsolt Varga (2)
Juraj Straňák (2)
Maroš Macko (2)
Marek Maslák (2)
Martin Serfozo (2)
Michal Hamar (2)
Jiří Remeš (2)
Bob Matuška (2)
Roman Kopil (2)
Ludmila Kucharova (2)
Radoslav Pálka (1)
Tibor Menyhért (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
David Horváth (1)
Viliam Vaňko (1)
Igor Krist (1)
Pavel Lacko (1)
Matej Kurian (1)
Martin Hudec (1)
Michal Ďubek (1)
Robert Vrablica (1)
Tomáš Ľalík (1)
Lucia Berdisová (1)
Peter Kubina (1)
Ivan Michalov (1)
Zuzana Adamova (1)
lukasmozola (1)
Pavol Mlej (1)
Petr Steiner (1)
Ondrej Jurišta (1)
Róbert Černák (1)
Katarína Dudíková (1)
Ivan Kormaník (1)
Marcel Jurko (1)
Juraj Lukáč (1)
Petr Kavan (1)
Peter Janík (1)
Tomas Kovac (1)
Martin Galgoczy (1)
I. Stiglitz (1)
Bohumil Havel (1)
Nora Šajbidor (1)
Matej Gera (1)
Dušan Marják (1)
Bystrik Bugan (1)
Martin Poloha (1)
Martin Estočák (1)
Martin Šrámek (1)
peter straka (1)
Peter K (1)
Martin Svoboda (1)
Eduard Pekarovič (1)
jaroslav čollák (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Vladislav Pečík (1)
Roman Prochazka (1)
Emil Vaňko (1)
Vincent Lechman (1)
lukas.kvokacka (1)
Tomáš Demo (1)
Jakub Mandelík (1)
Jana Mitterpachova (1)
Matej Košalko (1)
Zuzana Kohútová (1)
Ivan Priadka (1)
Robert Šorl (1)
Lucia Palková (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Peter Marcin (1)
Vladimir Trojak (1)
Gabriel Závodský (1)
Paula Demianova (1)
David Halenák (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Ján Pirč (1)
Natalia Janikova (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Ladislav Pollák (1)
Miriam Potočná (1)
Dušan Rostáš (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Jedenkrát a dosť na odvolacích súdoch

Juraj Gyarfas, 23. 09. 2018 v 18:59

Nie je tajomstvom, že odvolacie súdy v mnohých prípadoch rušia prvostupňové rozhodnutia. Tento postup niekedy viedol k tzv. „ping-pongu“, v rámci ktorého sa vec opakovane z odvolacieho súdu vracala na súd prvého stupňa.

Na tento fenomén, ktorý môže v dôsledkoch viesť k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. ÚS SR, III. ÚS 379/2017), reagoval zákonodarca pri prijímaní CSP tzv. zásadou „jedenkrát a dosť“ (Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2017, s. 1306). Podľa § 390 CSP, ak (i) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, (ii) vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a (iii) odvolací súd koná a rozhoduje proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, musí odvolací súd sám rozhodnúť vo veci.

Táto zásada postupne prichádza do praxe a rád by som na tomto mieste vytvoril priestor na zdieľanie názorov a skúseností s jej aplikáciou. Ústavný súd sa k § 390 CSP už vyjadril v rozhodnutí citovanom vyššie (III. ÚS 379/2017). V danom prípade išlo o kurióznu kauzu, ktorá sa začala žalobou ešte v roku 2002 a odvolací súd v ňom vydal štyri (!) zrušujúce uznesenia, pričom posledné bolo vydané v roku 2017, teda už za účinnosti CSP. Po štvrtom zrušujúcom uznesení sa žalobca obrátil na ústavný súd. Ústavný súd posúdil kritéria zbytočných prieťahov (právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníkov a spôsob postupovania súdu), konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal finančné zadosťučinenie.

V rámci odôvodnenia sa ústavný súd vyjadril aj k § 390 CSP a to nasledovne:

"Ústavný súd za zásadné pochybenie krajského súdu v napadnutom konaní považuje skutočnosť, že pri ostatnom rozhodovaní vo veci nepostupoval v zmysle § 390 CSP a nerozhodol v merite veci, hoci na takéto rozhodnutie boli splnené podmienky stanovené v uvedenom ustanovení Civilného sporového poriadku. Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku uvedeného nebol dosiahnutý účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale naopak priebeh konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na priznanie nemajetkovej ujmy sa opätovne spomalil."

Išlo o silné obiter dictum, na ktoré sme už upozorňovali tu. V kontexte danej veci by však zrejme išlo o porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj bez § 390 CSP.

O to zaujímavejšie je aktuálne rozhodnutie III. ÚS 5/2018, ktoré sa venuje priamo § 390 CSP.

Na úvod treba uviesť, že v aplikačnej praxi sa objavila dôležitá otázka, či sa zásada jedenkrát a dosť aplikuje aj v prípade, ak bolo predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie vydané ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku – inými slovami, či má každý odvolací súd „právo“ na jedno zrušenie podľa novej úpravy a až potom bude „dosť“. Na základe neformálnych diskusií som mal dojem, že viacerí procesualisti sa prikláňajú skôr k opatrnejšiemu výkladu, podľa ktorého bez ohľadu na počet zrušujúcich rozhodnutí prijatých za účinnosti OSP môže odvolací súd v každej veci od 1.7.2016 vydať ešte jedno zrušujúce rozhodnutie a až potom musí rozhodnúť vo veci. O to zaujímavejšie je citované rozhodnutie ústavného súdu, ktoré naznačuje prísnejší výklad.

Vec sa týkala konania, ktoré sa začalo v roku 2008. Prvý rozsudok prvostupňového súdu bol na odvolanie zrušený v júni 2015. Druhý rozsudok bol vydaný v máji 2016. Odvolanie proti druhému rozsudku bolo podané ešte pred účinnosťou CSP, ale druhé zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu bolo vydané už za účinnosti CSP.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd vo svojom vyjadrení argumentoval, že odvolanie bolo podané ešte pred účinnosťou CSP a preto vec posúdil podľa právneho stavu OSP za použitia § 470 ods. 2 CSP.

Je zaujímavé, že v konaní sa skôr argumentovalo skutočnosťou, že odvolanie bolo podané ešte za účinnosti OSP, než skutočnosťou, že prvé zrušujúce uznesenie bolo vydané ešte za účinnosti OSP. Každopádne ústavný súd sa nenechal presvedčiť. Primárne krajskému súdu vytkol, že „absencia čo i len minimálneho odôvodnenia aplikácie intertemporálnych ustanovení Civilného sporového poriadku v napadnutom uznesení krajského súdu (keď krajský súd dôvody vyjadril len vo svojom stanovisku k sťažnosti) je tak závažným nedostatkom napadnutého uznesenia, ktorého intenzita sama osebe zakladá porušenie sťažovateľkou namietaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to napriek tomu, že posudzované uznesenie krajského súdu nie je konečným rozhodnutím vo veci“.

Nad rámec bezpečného argumentu o nedostatku odôvodnenia sa však ústavný súd vyjadril priamo k výkladu § 390 CSP a konštatoval, že „opomenutie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto opomenutia krajským súdom, zakladá danosť takého procesného excesu zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, v príčinnej súvislosti s ktorým bolo porušené sťažovateľkou namietané základné právo“.

Zdá sa teda, že ústavný súd považuje druhé zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu za exces a to bez ohľadu na skutočnosť, že prvé zrušujúce uznesenie bolo vydané ešte za účinnosti OSP. Otázne je, či by takýto postup považoval za ústavne konformný pri lepšom (alebo aspoň akomkoľvek) odôvodnení. Uvidíme.


Názory k článku Jedenkrát a dosť na odvolacích súdoch:


  Juraj Gyarfas, 23. 09. 2018 v 19:12 - k nedostatočnému odôvodneniu

K zrušujúcim rozhodnutiam odvolacích súdov patrí ešte jedna veľmi dôležitá otázka, ktorá sa mi nehodila do blogu, ale v diskusii by sa na ňu nemalo zabudnúť - a to prečo mnohé senáty na odvolacích súdov vykladajú § 365 ods. 1 písm. b) a § 389 ods. 1 písm. b) CSP výrazne širšie, než najvyšší súd vykladá identické ustanovenie § 420 písm. f) CSP. Ešte za účinnosti OSP bolo zaujímavé pozorovať, ako na najvyššom súde prebieha diskusia o čo najužší výklad § 237 písm. f) OSP (k tejto diskusii viac tu), zatiaľ čo na odvolacích súdoch sa identické ustanovenie § 221 ods. 1 písm. f) OSP naopak vykladalo pomerne široko (ako si všimol aj ústavný súd v rozhodnutí II. ÚS 242/2015). Rovnaký trend možno pozorovať aj v súčasnosti pri reštriktívnom výklade § 420 písm. f) CSP a v niektorých prípadoch naopak širšom výklade identického ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) a § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

  Milan Hlušák, 24. 09. 2018 v 17:05 - K § 390 CSP

Ja si myslým, že tu niet dôvodu byť opatrný. CSP v § 390 jasne hovorí, že odvolací súd sám rozhodne, ak už RAZ prvostupňové rozhodnutie zrušil. Je pritom jedno, že to bolo za čias OSP. Neviem, čím by sa dal podložiť názor, že treba dať odvolaciemu súdu "právo" ešte na jedno zrušenie podľa novej úpravy. Veď civilný proces nie je o právach súdov, ale o právach účastníkov. A ani z ich pohľadu nevidím dôvod, aby sa vec opäť vrátila na prvý stupeň. Z čoho by sme vyvodzovali právo účastníka, aby vec bola za novej úpravy aspoň raz vrátená, keďž už pred tým bola vrátená štyri krát??

  Jaroslav Čollák, 25. 09. 2018 v 23:44 - charakter zrušovaného rozhodnutia

vnesiem tu možno ďalšiu "barličku diskusie", ale - diskutoval som s viacerými sudcami odvolacích súdov ohľadne tejto zásady uvedenej v ustanovení § 390 CSP, a v zásade mi z diskusií vyšiel tento záver:

musíme pamätať, myslieť a posudzovať charakter rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré bolo odvolacím súdom prvýkrát zrušené...

inak:
a) zásada jedenkrát a dosť sa bude aplikovať iba vtedy, ak odvolacia inštancia bude rozhodovať o opätovnom odvolaní voči rozhodnutiu vo veci samej - čiže rozsudku, pričom neuplatní (nemusí sa uplatniť) vtedy, ak by odvolací súd prvýkrát rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu iného procesného charakteru... (prerušenie konania, zastavanie konania a pod.). Pochopil som túto argumentáciu teda tak, že platí len v prípade (1) prvý rozsudok - odvolanie --> zrušenie a vrátenie - (2) druhý rozsudok - odvolacie "a dosť" konanie.

Pretože logicky, v procesnom vývoji jedného sporového konania vo forme (1) prvé uznesenie - odvolanie --> zrušenie a vrátenie --> (1) prvý rozsudok --> odvolanie --> zrušenie a vrátenie rozsudku, bude možné...

  Dárius Balasko, 16. 10. 2018 v 09:05 - Najvyšší súd SR k dopĺňaniu odvolacích dôvodov a s tým súvisiacej lehoty

Zdravím všetkých! Aj keď trochu okrajovo k uvedenej téme, rád by som prispel svojou troškou k vždy zaujímavej diskusii na tomto fóre. Nedávno som narazil na pomerne kontroverzné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 6Cdo/175/2017), ktoré sa týka dopĺňania odvolacích dôvodov a s tým súvisiacej lehoty.

Relevantný priebeh konania:
Odvolateľka v lehote na podanie odvolania podala "zahlásenie odvolania" (t.j. blanko odvolanie), v ktorom iba uviedla, že právny zástupca je hospitalizovaný a odôvodnenie odvolania doplnia po jeho návrate z nemocnice. Následne o dva mesiace na to skutočne podali riadne odvolanie, odvolací súd však takéto odvolanie odmietol podľa § 386 písm. d) CSP (vady podania), pričom poukázal na § 365 ods. 3 CSP (doplnenie odvolacích dôvodov iba v lehote na podanie odvolania).

Najvyšší súd SR v skratke povedal, že ak je podané odvolanie s čo i len jedným odvolacím dôvodom, tak odvolacie dôvody možno dopĺňať iba v lehote na podanie odvolania v súlade s § 365 ods. 3 CSP a ak je podané "blanko odvolanie" má sa uplatniť režim odstraňovania vád podania a rozhodnúť podľa § 386 písm. d) CSP.

Odvolateľ, ktorý podal odvolanie s čo i len jedným odvolacím dôvodom má na doplnenie odvolacích dôvodov k dispozícii lehotu na podanie odvolania, zatiaľ čo "blanko" odvolateľ môže doplniť odvolacie dôvody kým nie je rozhodnuté o odmietnutí odvolania.

Teoreticky má teda odvolateľ, ktorý podal blanko odvolanie, dlhšiu lehotu na doplnenie odvolacích dôvodov ako odvolateľ, ktorý podal odvolanie s čo i len jedným odvolacím dôvodom.

Relevantná časť rozhodnutia Najvyššieho súdu SR:

Treba totiž rozlišovať medzi dopĺňaním odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 3 CSP a dopĺňaním odvolania o chýbajúce náležitosti v zmysle § 373 ods. l CSP Kým zmena alebo dopĺňanie odvolacích dôvodov prichádza do úvahy len u odvolania spĺňajúceho túto náležitosť (teda pokiaľ ide o túto náležitosť u tzv. „bezvadného odvolania“), a to len do uplynutia odvolacej lehoty, doplnenie odvolania o chýbajúce odvolacie dôvody je odstraňovaním vady odvolania. Pre odstraňovanie takejto vady platí, že súd naň nevyzýva ( § 373 ods. 1 veta druhá CSP). Pre odvolateľa to znamená procesné riziko, že súd prvej inštancie bez toho, aby ho vyzýval na odstránenie uvedenej vady, môže po uplynutí lehoty na podanie odvolania bezodkladne predložiť vec odvolaciemu súdu a ten môže bezodkladne rozhodnúť o odmietnutí odvolania podľa § 386 písm. d) CSP. Nevyzývanie na odstránenie označenej vady však neznamená, že odvolateľ ju nemôže odstrániť sám z vlastnej iniciatívy, a to prípadne aj po uplynutí lehoty na podanie odvolania do rozhodnutia o odvolaní. Zo žiadneho ustanovenia CSP nevyplýva zákaz, resp. nemožnosť strany takto postupovať. Neprípustnosť odstránenia vady odvolania z vlastnej iniciatívy nemožno vyvodiť ani z § 365 ods. 3 CSP, pretože, ako už bolo uvedené, toto ustanovenie na procesnú situáciu vadného odvolania nedopadá.

  jaroslav čollák, 23. 10. 2018 v 08:08 - zrušovacie dovolacie rozhodnutie?

pozdravujem všetkých,
do lexforáckeho pléna dávam (na úvahu) ďalšiu procesnú situáciu, kedy sa prakticky na odvolacom súde bude konať druhýkrát, avšak (myslím si), že princíp "jedenkrát a dosť" sa aplikovať rovnako nebude, nakoľko kumulatívne predpoklady ustanovenia § 390 CSP nebudú naplnené:

a) meritórne rozhodnutie prvoinštančného súdu
b) potvrdzujúce odvolacie rozhodnutie
c) dovolacie zrušovacie rozhodnutie (vrátenie až na súd prvej inštancie)
d) odvolacie konanie voči meritórnemu rozhodnutiu prvoinštančného súdu
e) možnosť odvolacieho súdu zrušiť a vrátiť (...)

  Juraj Gyarfas, 28. 12. 2018 v 15:30 - ÚS SR k § 390 CSP

"Ústavný súd vo vzťahu k dôvodom, ktoré krajský súd viedli k nerešpektovaniu ustanovenia § 390 CSP, považuje za potrebné zdôrazniť, že pri splnení predpokladov na použitie § 390 CSP je tu daná zákonná povinnosť krajského súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť."

ÚS SR, I. ÚS 227/2018

  Juraj Gyarfas, 29. 05. 2019 v 10:19 - ÚS SR k intertemporálnym účinkom zásady jedenkrát a dosť

Výklad zachovania účinkov odvolania podaného za účinnosti starej procesnej úpravy s poukazom na § 470 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") tak, ako bol tento vyjadrený v stanovisku krajského súdu k sťažnosti, resp. priamo premietnutý do napadnutého rozhodnutia krajského súdu, vybočujú z rámca ústavne konformného výkladu. Princíp zachovania účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou novej procesnej úpravy civilného konania, vyjadrený v § 470 ods. 2 CSP, je doplňujúcim k princípu okamžitej aplikability ustanovení CSP v § 470 ods. 1 CSP. V danom prípade aplikácia ustanovenia § 470 ods. 2 CSP nesporne znamená zachovanie účinkov odvolania podaného za účinnosti starej procesnej úpravy spočívajúcich v odvolacom prieskume odvolaním napadnutého prvostupňového rozsudku. Avšak tento zachovaný účinok odvolania žiadnym spôsobom nespochybňuje okamžitú aplikabilitu príkazu obsiahnutého v § 390 CSP.

ÚS SR, I. ÚS 570/2017

  Juraj Gyarfas, 05. 07. 2019 v 15:09 - k intertemporalite zásady dvakrát a dosť

"Vzhľadom na dikciu § 470 CSP toto ustanovenie v plnom rozsahu dopadá aj na odvolacie konania začaté pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku. Princíp zachovania účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou novej procesnej úpravy civilného konania, vyjadrený v § 470 ods. 2 CSP je doplňujúcim k princípu okamžitej aplikácie ustanovení Civilného sporového poriadku vyjadreného v § 470 ods. 1 CSP. V danom prípade aplikácia § 470 ods. 2 CSP nesporne znamená zachovanie účinkov odvolania podaného za účinnosti starej procesnej úpravy spočívajúcich v odvolacom prieskume odvolaním napadnutého prvostupňového rozsudku. Tento zachovaný účinok odvolania však žiadnym spôsobom nespochybňuje okamžitú aplikáciu príkazu obsiahnutého v § 390 CSP."

II. ÚS 531/2018

  Juraj Gyarfas, 20. 08. 2019 v 19:47 - aj v Zbierke nálezov a uznesení ÚS

Nález III. ÚS 5/2018 citovaný vyššie vyšiel aj v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR ako 20/2018. A nález I. ÚS 227/2018 citovaný vyššie bol publikovaný ako 34/2018.

  Juraj Gyarfas, 26. 08. 2019 v 12:13 - absencia odvolacích dôvodov

"Treba rozlišovať medzi dopĺňaním odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 3 C. s. p. a dopĺňaním odvolania o chýbajúce náležitosti v zmysle § 373 ods. l C. s. p. Kým zmena alebo dopĺňanie odvolacích dôvodov prichádza do úvahy len u odvolania spĺňajúceho túto náležitosť (teda pokiaľ ide o túto náležitosť u tzv. „bezvadného odvolania“, ktoré obsahuje odvolacie dôvody), pretože nemožno meniť, resp. dopĺňať (rozširovať) niečo, čo vôbec nie je (porovnaj nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 217/98,), a to len do uplynutia odvolacej lehoty, doplnenie odvolania o chýbajúce odvolacie dôvody je odstraňovaním vady odvolania.

Pre odstraňovanie takejto vady platí, že súd naň nevyzýva ( § 373 ods. 1 veta druhá C. s. p.). Pre odvolateľa to znamená procesné riziko, že súd prvej inštancie bez toho, aby ho vyzýval na odstránenie uvedenej vady, môže po uplynutí lehoty na podanie odvolania bezodkladne predložiť vec odvolaciemu súdu a ten môže bezodkladne rozhodnúť o odmietnutí odvolania podľa § 386 písm. d) C. s. p. Nevyzývanie na odstránenie označenej vady však neznamená, že odvolateľ ju nemôže odstrániť sám z vlastnej iniciatívy, a to prípadne aj po uplynutí lehoty na podanie odvolania do rozhodnutia o odvolaní. Zo žiadneho ustanovenia C. s. p. nevyplýva zákaz, resp. nemožnosť strany takto postupovať. Neprípustnosť odstránenia vady odvolania z vlastnej iniciatívy nemožno vyvodiť ani z § 365 ods. 3 C. s. p., pretože, ako už bolo uvedené, toto ustanovenie na procesnú situáciu vadného odvolania nedopadá. Nemožno ho vyvodiť ani z ustanovenia § 380 ods. 1 C. s. p. o viazanosti odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi, lebo táto viazanosť prichádza do úvahy, len keď odvolanie obsahuje odvolacie dôvody, prípadne, ak je vada, spočívajúca v ich absencii, odstránená.
"


NS SR, sp. zn. 6 Cdo 119/2018

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím