Autori:

Podľa jednej starej legendy za vznikom výtvarného umenia stojí, možno ako za väčšinou tých dôležitých vecí v živote, jednoduchý príbeh. Mladý zamilovaný pár sa musí na istý čas rozlúčiť, a tak sa dievča rozhodne zvečniť podobu svojho drahého na kus skaly, aby si ho mohla pripomínať, kým pri nej nie je.. Proces zabúdania je totiž vlastný každej ľudskej bytosti a tak sa môže stať, že človek z času na čas na niečo alebo niekoho zabudne, napriek tomu, aké drahé to pre neho je.

Sme právnici a aj nám sa stáva, že zabúdame. Niekedy zabúdame na spravodlivosť, možno na rovnosť šancí alebo na empatiu.. Niekedy jednoducho len prehliadame človeka a vidíme paragrafy, nevidíme úmysel, ale len výsledok či holé fakty. Bez príkras. Koniec koncov sám život je bez príkras. Ako si ale máme my pripomenúť to nám "sväté", v mene ktorého vykonávame naše povolanie?

Občianske združenie LEX PRO OMNES organizuje 2. júna 2016 konferenciu s názvom "Umenie a právo" a práve tam sa budeme snažiť nájsť odpoveď nielen na túto otázku. Prečo už Celsus tvrdil, že právo je umením dobrého a spravodliového? Akým spôsobom môže umenie právo obohatiť? Ak by si advokát nikdy neprečítal Máraiove Sviece zhoria do tla, dokázal by obhájiť činy voči druhej bytosti? Ak by sudca nikdy nestál pred Rembrandtovým monumentom o márnotratnom synovi a nemal by vedomosť o tomto biblickom príbehu, bol by menej súcitný? Ak by sme si nikdy nevypočuli Tschajkovskeho 1812 vedeli by sme pochopiť situácie, kedy môže byť prehra výhrou a naopak?

Gorkij vo svojej hre "Na dne" odkrýva zmysel ľudského života, keď prostredníctvom svojej postavy hovorí, že ľudia žijú pre lepšieho človeka. Aj právo existuje, aby bol tento svet a človek v ňom lepší. Mnohé z nariadení či zákonov boli vytvorené, aby sa spoločnosť zlepšovala, aby boli jej členovia k sebe tolerantní, spravodliví a pravdiví. Aby si vedome neubližovali, neklamali, nepodvádzali či nežili na úkor druhých a ak náhodou k takej situácii dôjde, aby boli jej aktéri náležite potrestaní. Právo ochraňuje slabších a krehkejších.

Nazdávam sa, že umenie má podobnú spoločenskú funkciu. Človek ho nemusí celoživotne študovať, aby pochopil symbolizmus jeho stvárnenia a životné pravdy, ktorých je nositeľom. Ak sa k nemu aspoň občas utiekame, dokážeme za ním vidieť viac, než len maliarske plátno, notovú partitúru či popísané strany kníh. Je za ním, ľudskosť, cit a krása. Je za ním emócia tomuto svetu niečo odkázať, na niečo poukázať a niečo zasiahnuť. Spravidla pocit, že môžeme byť lepší a možno viac než to, môžeme byť chápavejší a navzájom sa môžeme polepšiť. Ak nás totiž umenie nemá zušľachťovať, pre čo iné na svete existuje?

Dokážme si, aj prostredníctvom tejto konferencie /či už osobnou účasťou alebo príspevkom/, že sme ľudia, ktorí z času na čas viac cítia ako myslia, pretože čokoľvek na tomto svete robíme, je dôležité, aby sme to robili s citom. S citom totiž používame a vyberáme slová, s citom nanášame farby, radíme za sebou tóny a rovnako tak s citom riešime ľudské osudy, ktoré nám boli "zverené".

Preto zakončujem túto krátku úvahu slovami A. Baricca, ktorý hovorí, že "to, čo sme videli nám zostane v očiach, to, čo sme urobili nám zostane v rukách, to, čo sme počuli nám ostane v duši."

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím