lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (154)
Juraj Gyarfas (104)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (32)
Kristián Csach (25)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (20)
Milan Hlušák (18)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Martin Friedrich (8)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Pavol Szabo (4)
Petr Kolman (4)
Robert Goral (4)
Natália Ľalíková (4)
Lexforum (4)
Monika Dubská (4)
Radovan Pala (4)
Ján Lazur (4)
Josef Kotásek (4)
Ivan Bojna (3)
Pavol Kolesár (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Maroš Hačko (3)
Michal Krajčírovič (3)
Jakub Jošt (3)
Josef Šilhán (3)
Peter Pethő (3)
Adam Valček (3)
Denisa Dulaková (3)
Jozef Kleberc (2)
Martin Gedra (2)
Maroš Macko (2)
Jiří Remeš (2)
Michal Hamar (2)
Anton Dulak (2)
Marián Porvažník (2)
Juraj Schmidt (2)
Bob Matuška (2)
Zsolt Varga (2)
Ludmila Kucharova (2)
Peter Varga (2)
Roman Kopil (2)
Lukáš Peško (2)
Juraj Straňák (2)
Martin Serfozo (2)
Dávid Tluščák (2)
Michal Ďubek (1)
Robert Vrablica (1)
Peter Kubina (1)
Igor Krist (1)
Peter Janík (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Gabriel Volšík (1)
Ivan Kormaník (1)
lukas.kvokacka (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Ondrej Jurišta (1)
Nora Šajbidor (1)
Katarína Dudíková (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Peter K (1)
Vincent Lechman (1)
Gabriel Závodský (1)
Marcel Jurko (1)
Peter Marcin (1)
Martin Estočák (1)
Pavol Mlej (1)
peter straka (1)
Tibor Menyhért (1)
Dušan Marják (1)
Lucia Berdisová (1)
Petr Kavan (1)
Martin Galgoczy (1)
Tomas Kovac (1)
Miriam Potočná (1)
Martin Hudec (1)
Ján Pirč (1)
Matej Gera (1)
Ladislav Pollák (1)
Bohumil Havel (1)
Robert Šorl (1)
David Halenák (1)
Viliam Vaňko (1)
Tomáš Demo (1)
Tomáš Ľalík (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Ondrej Halama (1)
Marek Maslák (1)
Dušan Rostáš (1)
Roman Prochazka (1)
Petr Steiner (1)
Róbert Černák (1)
Radoslav Pálka (1)
Jana Mitterpachova (1)
Bystrik Bugan (1)
Matej Košalko (1)
David Horváth (1)
Juraj Lukáč (1)
Martin Šrámek (1)
Pavel Lacko (1)
Ivan Michalov (1)
Lucia Palková (1)
Matej Kurian (1)
Zuzana Kohútová (1)
I. Stiglitz (1)
Emil Vaňko (1)
Vladislav Pečík (1)
Martin Svoboda (1)
Zuzana Adamova (1)
Paula Demianova (1)
lukasmozola (1)
Natalia Janikova (1)
Vladimir Trojak (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Prekročenie rýchlosti na ceste do Košíc a späť

Juraj Gyarfas, 08. 05. 2012 v 16:45

Veľakrát som premýšlal, čo by sa stalo, keby konkrétneho vodiča na ceste do Košíc a späť policajti odfotili pri prekročení maximálnej povolenej rýchlosti pri Trnave, pri Žiline, pod Tatrami a potom znovu na ceste späť v Považskej Bystrici a pred Bratislavou. Dajme tomu, že vodič by nebol ani raz zastavený a uvedené delikty by sa riešili v správnom konaní (opomeňme na chvílu otázku ako by policajti preukázali identitu a zavinenie vodiča aj nedávnu novelu zavádzajúcu objektívnu zodpovednosť). Alebo čo by sa stalo, keby stavebník za realizáciu stavby bez stavebného povolenia dostal pokutu a na druhý deň by v stavbe pokračoval.

Trestné právo tieto situácie pomerne jasne rieši inštitútmi súbehu, recidívy, pokračovacieho, trváceho a hromadného trestného činu a v rámci trestania inštitútmi úhrnného, súhrnného a spoločného trestu a nástrojmi na trestanie recidívy. Právna úprava správneho trestania však v tomto smere osobitnú úpravu neobsahuje.

Odpoveď na jednotlivé otázky nechávam na diskusiu. Rád by som však upozornil na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8 Sž 18/2011, 8 Sž 22/2011, 8 Sž 23/2011 a 8 Sž 24/2011 (a nadväzujúci článok BABIAKOVÁ, E.: Analógia v oblasti správneho trestania. JR, 64, 2012, s. 343-348). Najvyšší súd rozhodoval o odvolaní proti viacerým rozhodnutiam Rady pre retransmisiu, ktorými boli Televízii Markíza uložené pokuty za odvysielanie reklám na lieky v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona o vysielaní a retransmisii.

Najvyšší súd s odkazom na judikatúru ESĽP judikoval, že "trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. [...] Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami z aktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzenými právnymi princípmi."

Z uvedeného najvyšší súd okrem iného dovodil, že výrok rozhodnutia musí obsahovať presný popis skutku. Okrem toho však taktiež judikoval, že nakoľko predpisy o správnom trestaní neupravujú postup pri postihu za pokračujúci delikt, je potrebné za použitia analogiae legis aplikovať trestnoprávnu úpravu. "Na základe analógie teda v danom prípade aplikovať pravidlá pre ukladanie trestu za pokračujúci delikt zakotvené v Trestnm zákone" a to ex offo.

Rozhodnutie je pekne odôvodnené a s aplikáciou trestnoprávnych princípov na správne trestanie nemožno nesúhlasiť. Nie je mi však jasné, ako široko by sa analógia aplikovala. Dostane vodič po ceste do Košíc a späť rozhodnutie o pokute od príslušného orgánu v každom okrese alebo sa bude aplikovať absorbčná zásada?


Názory k článku Prekročenie rýchlosti na ceste do Košíc a späť:


  Michal Novotný, 09. 05. 2012 v 09:28 - Len technická

k poslednej vete - absorpčná zasada a otázka príslušnosti sú dve odlišné otázky. To máš podobne aj v treste - tiež môžu začat TS policajti z rôznych okresov pre viaceré úseky jedného pokračujúceho TČ, lebo sa im to na začiatku ako jeden TČ nejaví. Podľa správnosti by ale mal asi ten, kto začal TS aj pre ten posledný úsek (kde bol celý TČ aj dokonaný), stíhať pre celý TS a ostatní by potom mali zastaviť s tým, že sa už o tom istom vedie TS pred iným policajtom.

Detto by malo platiť aj v prípade správnych deliktov. Absorpčná zásada navyše (podľa môjho pochopenia) tu príliš nemá miesto, lebo pri pokračujúcom TČ ide (logicky) o jeden trestný čin, takže tu niet čo s čím absorbovať (na to treba aspoň dva trestné činy, aby bolo aké sadzby porovnávať).

Čo mi ale nie je jasné (a obávam sa, že to nie je jasné ani NS), je, ako v tomto duchu (t.j. v duchu analógie k trestu) riešiť v správnom konaní súhrnný trest. Len cez analógiu povedať, že neskôr rozhodujúci orgán má zrušiť (!) predchádzajúce správne rozhodnutie, mi príde príliš veľký "vodvaz" a neudržateľné. Ak sa to ale nedá, potom ale dosť podstatná časť analógie s trestom padá a otázka vymedzenia skutku stíhaného v jednom konaní a inom konaní je viac menej vecou ľubovole správneho orgánu.

  Kristian Neugierig, 09. 05. 2012 v 09:48 - Absorbčná zásada

Absorbčná zásada sa podľa mňa v tvojom prípade nepoužije, aj keď inak by sa v správnom trestaní používať mala (8 Sžo 28/2007). Ak by však vodič spáchal jeden čin, v dôsledku ktorého by sa dopustil dvoch priestupkov, tak ten silnejší by pohltil slabší.
Ono v prípade tej rýchlosti budem predpokladať, že vodič prekročil rýchlosť opakovane. Teda, že medzičasom aspoň raz spomalil :-) Vtedy by podľa mňa mal byť predvolaný toľkokrát na prejednanie prietupku, koľko priestupkov spáchal. Nejde ani o pokračivací delikt, keďže svoje konanie vrátil spätne do "nezávadného" stavu a jednotlivé čiastkové útoky nespája ani subjektívna ani objektívna súvislosť.
V prípade stavby sa jedná podľa môjho názoru o nový priestupok, keďže za prvý už bol priestupca potrestaný, takže sa nejedná o pokračovací čin.
V prípade rozsudku NS SR, ktorý si uviedol v článku. Nie som si úplne istý, či sa jedná o pokračovací delikt tak, ako to vyžaduje trestný zákon, hlavne čo sa týka zámeru delikventa. Na to, aby toto mohol tvrdiť, musel by poznať lepšie stav, ktorý vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutí nepoznal. NS zasiahol až príliš ďaleko, a aj keď jeho rozhodnutie môže mať prínos v inom, nemá prínos pre účastníkov konania.

  Kristian Neugierig, 09. 05. 2012 v 10:13 - Ad: Michal

Ako si myslel ten posledný odsek? Mal by rozhodujúci orgán ukladať tresty kumulatívne?

  Michal Novotný, 09. 05. 2012 v 10:41 - No

to práve neviem.

Logika súhrnného trestu je v tom, že ide v podstate o súbeh, akurát sa naň pri prvom rozhodovaní neprišlo. Preto sa aj postupuje ako pri súbehu (viď odkaz v § 42 ods. 1 Tr. z.).

V správnom trestaní nemáme § 41 ods. 2 Tr. z., takže vlastne neexistuje možnosť isť nad hornú hranicu zákonnej sadzby ( § 12 ods. 2 priest. zák.). Teda ak by sme v jednom konaní prejednávali tri priestupky, za ktorý by sme každý separátne mohli uložiť maximálnu sankciu, môžeme uložiť celkovo len maximálnu sankciu.

A teraz - čo by sa stalo, keby sme tieto tri priestupky neprejednávali v jednom konaní (hoci by sme ich napr. prejednávať mohli), ale dva z nich prejednáme v jednom, tretí separé. Môžeme uložiť dvakrát maximálny trest? Alebo v tom neskoršom konaní povieme, že síce páchateľ je vinný, ale od uloženia trestu upúšťame?

Ak povieme prvé (čo inak asi najviac zodpovedá § 12 ods. 2 priest. zák., ktorý zjavne zohľadňuje súbeh len pri spoločnom konaní), dostaneme sa k druhej otázke: budeme teda postulovať akúsi "povinnosť" priestupkových orgánov konať o všetkých priestupkoch (samozrejme, za predpokladu jednotnej vecnej príslušnosti) spáchaných do určitého dátumu v jednom konaní? Ak nie, stane sa skutočne to, že správne orgány môžu ľubovoľne manipulovať výškou sankcie tak, že budú "vhodne" viesť oddelené priestupkové konania. Budeme to považovať za vadu konania, či nezákonnosť rozhodnutia, a kvôli tomu takéto rozhodnutia zrušovať? V podstate sa to potom celé zvrtne na otázku, kedy je objektívne opodstatnené robiť takéto separátne konania, a kedy nie, pričom niektoré riešenia zaváňajú vyslovene "náhodou", od ktorej bude vo finále závislá výška sankcie...

Ak povieme, že správne je to druhé (teda v druhom rozhodnutí neudeliť žiadnu sankciu), je to trochu na hrane so zmyslom trestania, pretože to znamená, že necháma nepotrestané konanie, ktoré sme inak potrestať mali. Keďže sme ho už však vlastne potrestali, je to vo výsledku riešenie viac zodpovedajúce "zásadám ukladania trestov v trestnom práve", teda tomu, po čom volá Najvyšší súd.

Inak s tou stavbou je to tiež také otázne - v trestnom konaní je na to vyslovene paragraf - konkrétne § 122 ods. 13 Tr. z. V správnom trestaní taký paragraf nie je, čiže zasa asi zostane to odvodiť z tej analógie k trestnému právu...

  Ondřej Neumann, 09. 05. 2012 v 11:49 - NSS: 1 As 28/2009 - 62

Pro info, co se řešení tohoto tématu v ČR týče, řešil to NSS zde:

http://www.nssoud.cz/files/SOUDNI_VYKON/2009/0028_1As__0900062A_prevedeno.pdf

  Kristian Neugierig, 09. 05. 2012 v 15:30 - Ad: Ondřej

Takže ono to je naozaj dosť o náhode :-) Pokiaľ ma právoplatne neuznajú vinným budem behať po krajine a páchať priestupky slabšej sily keďže aj tak viem, že za ten prvý mi nedajú väčšiu pokutu ako 3000€? A budem sa iba modliť aby nerozhodli tak skoro...

  Ondřej Neumann, 09. 05. 2012 v 16:01 - Ad Kristian

Souhlas, mně přesně z toho důvodu také nepřipadá ten závěr NSS úplně přesvědčivý a aplikace principů trestního zákona trochu moc mechanická.

Myslím to kritizoval i Jan Potměšil zde (+diskuse):

http://jinepravo.blogspot.com/2010/06/jan-potmesil-sporne-prestupkove_27.html

Na druhou stranu, u takového typu přestupku, který je z povahy trvající (k překročení rychlosti dojde v momentu x, přestupek trvá y sekund/minut, dokud rychlost nepoklesne pod limit) a často i opakovaný (např. na 10km úseku dálnice dojde k překročení limitu několikrát), by u opačného závěru vždy byl problém určit, kdy byl přestupek dokonán/spáchán: ještě extrémnější případ než ten, který uvedl Juraj, je situace, kdy je na takovém 10km úseku dálnice instalováno např. 10 kamer sledujících rychlost..

  Kristian Neugierig, 09. 05. 2012 v 16:50 - To ale znamená

že toto všetko sa vzťahuje iba na priestupky prejednávané pred tým istým orgánom. Čo ak sa jedná o priestupky, ktoré prejednávajú rôzne orgány? Tam už nič absorbovať nebudeme? Lebo ak je to tak, tak to je tiež diskriminujúce voči tým, ktorí mali to nešťastie a spáchali i keď možno kvalitatívne rovnaký priestupok ale, ktorý prejednávajú rôzne orgány...

  Ondřej Neumann, 09. 05. 2012 v 16:59 - Jasně

jasně, pokud v půlce toho 10km úseku dálnice s kamerama povede hranice mezi správními obvody, je to pech :-)

  Ondrej Pivarči, 10. 05. 2012 v 12:22 - Zaujalo ma

v článku spomenuté použitie analogie legis v správnom trestaní. Nie je to v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy? Aj keby to malo byť v prospech delikventa, je vhodné (možné) uprednostniť ekvitu pred právnym štátom?
V zásade, keď uloží správny orgán prísnejšiu sankciu za delikt, než by mal, v ústavnoprávnej rovine ... je to to isté, ako keď neuloží žiadnu, hoci sú splnené podmienky na jej uloženie. V druhom prípade to však nikto nebude namietať ... kto v takom prípade háji záujmy spoločnej peňaženky (štátu)?

Čo sa týka daného rozhodnutia NS SR, existuje nález ÚS SR - PL. ÚS 12/97, kde je odkaz aj na judikatúru ESĽP, ktor v podstate okľukou cez právo na spravodlivý proces a správne súdnictvo naznačuje, že konania o správnych deliktoch vrátane priestupkov sú svojou povahou trestné konania. No a existujú aj rozhodnutia ESĽP o pozitívnom záväzku štátu (pred Lisabonom založené na čl. 189 ods. 3 ZES, teraz neviem spamäti), ktorý musí upraviť legislatívu, ak táto ohrozuje základné práva a slobody zaručené Dohovorom, čo už by bol iba krok od toho, aby štát podrobnejšie upravil správne trestanie preto, lebo by musel. K tomu sú zaujímavé aj body 23 až 25 rozhodnutia ÚS ČR vo veci I. ÚS 1849/08, ktoré popisujú dopad ústavnoprávnej roviny na priestupkové konanie.

To rozhodnutie NS SR 8 Sžo 28/2007 je tiež z tohto pohľadu diskutabilné, keď na jednej strane tvrdí, že "Konajúce správne orgány mali postupovať pri zistení, objasnení, konaní a sankcionovaní v súlade s platnými ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, na ktorý odkazuje § 81 ods. 1 zákona č. 543/2002 (opak nemožno vyvodiť ani z odseku 2 uvedeného paragrafu)," a hneď za tým podľa mňa arbitrárne uvedie "a pre prípad nedostatku špeciálnej zákonnej úpravy sankcionovanie je potrebné posúdiť analogicky podľa § 12 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.", čo z hľadiska záverov spomenutého ÚS ČR,sp. zn. I. ÚS 1849/08 podľa mňa nemôže obstáť, keďže aj pre prípad nedostatku špeciálnej úpravy musí správny orgán postupovať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Má štátny orgán zákonom ustanovený postup, čo v prípade, ak sa núka analogia legis, lebo presná norma nie je, ale kvôli ústavnému obmedzeniu ju nemožno použiť?

Ono, možno by si napr. pri PpBaPCP správny orgán mohol vyžiadať informáciu od ostatných obdobne príslušných správnych orgánov (oprávnenie 60/1/c PriesZ, povinnosť 56/1 ibid), či napr. nevyšetrujú priestupok rovnakého vozidla a ak áno, dohodnúť sa na postúpení 1 z nich (55/3 ibid), ktorý potom už nakombinuje sankcie podľa 12/2 ibid. Beztak som však toho názoru, že legislatíva sa musí zmeniť, najmä zjednotiť postup pri riešení správnych deliktov (Správny poriadok a PriesZ sú podľa mňa dosť strohé, ak majú spĺňať požiadavky právneho štátu).




  Juraj Gyarfas, 10. 05. 2012 v 13:38 - ...

K Michalovej technickej poznámke - jasné, ani som to tak nemyslel. Chcel som len nadhodiť otázku, možno som ju formuloval príliš všeobecne, tak došlo k terminologickej nepresnosti :-).

Ale podstata veci je podľa mňa inde. Teda, podstát veci je tu veľa, ale mňa by hlavne zaujímalo, ako je to s tou cestou do Košíc a späť. Vidím tu nasledovné otázky:

1. Možno v oblasti správneho trestania aplikovať trestnoprávne koncepty?

2. Ak áno, je opakované prekročenie rýchlosti, keď vodič medzitým spomalí, pokračovacím deliktom (ako zrejme hovorí Michal) alebo súbehom samostatným deliktov (ako nazjnačuje Kristian)? Alebo prípadne hromadný delikt?

3. Bez ohľadu na to, či ide o jeden pokračovací delikt, jeden hromadný delikt alebo o súbeh viacerých deliktov, mala by sa podľa trestného práva uložiť len jedna sankcia. Ako to bude v oblasti správneho trestania?

4. A aké budú procesné aspekty, ak nie je daná príslušnosť jedného orgánu?

  Kristian Neugierig, 10. 05. 2012 v 14:34 - Ad Juraj

Aj keď sa s tým stále nemôžem bezvýhradne stotožniť, podľa uvedených judikátov by odpoveď na otázky mala byť:

1. Tam, kde nie je upravená oblasť priestupkovým zákonom, treba použiť analógiu. Takto sa to aplikovalo už v prvej republike, aj v Uhorsku (viď Hoetzelove ČS správne právo). Správne právo trestné sa považovalo za súčasť trestného práva súdneho a tento smer asi prijali aj naše súdy.

2. Či ide o pokračovací delikt alebo o súbeh viacerých deliktov, to asi závisí od vôle delikventa, či mal už na začiatku snahu prekračovať rýchlosť na viacerých úsekoch a spomalil iba, ak mu to povaha cesty už naozaj dovolila (pokračovací delikt) alebo si viac-krát zmyslel, že jednoducho sa rozbehne a vyskúša si auto (súbeh deliktov).

3. Jedna sankcia, aj keď toto môže byť dosť zaujímavé, keď prejde cez viacej obvodov, kde majú pôsobnosť viaceré orgány, ktoré ho budú trestať. Potom asi tých sankcií bude viacej... Ale ak pôjde o pokračovací delikt, tak to teda neviem, ako sa bude posudzovať a ako sa tie orgány budú medzi sebou dohadovať a ako sa vôbec o sebe dozvedia, že on mal vlastne vôľu spáchať jeden pokračovací delikt.

4. Procesné aspekty budú nejasné :-) Neexistuje priestupkový register, neexistuje nič, čo by mohlo situáciu vyriešiť a preto sa prikláňam k tomu, že si to prejednajú každý orgán zvlášť a dostane pokutu od každého jednotlivo. Nedá sa to zlúčiť do jedného konania, keďže jednotlivé činy prejednávajú rozdielne orgány.

  Juraj Gyarfas, 16. 05. 2012 v 10:20 - Kristian

V zásade súhlasím.

Ad 1: Áno, presne takto tomu rozumiem aj ja.

Ad 2: Áno, to už asi závisí od konkrétnych skutkových okolností. Aj keď pri viacerých prekročeniach rýchlosti na jednej ceste pôjde podľa mňa s najvyššou pravdepodobnosťou o pokračovací delikt. To že medzitým spomalí by som nebral ako hranicu medzi súbehom a pokračovacím deliktom, ale skôr ako hranicu medzi pokračovacím deliktom a trvácim deliktom (inak by sme sa dostali na úroveň antických apórií a diskusie o tom, či Achiles predbehne korytnačku). Ja by som dokonca možno aj pri prekročení rýchlosti na viacerých samostatných cestách zvažoval pokračovací delikt (je tam subjektívna súvislosť, že vodič proste "dlabe" na rýchlostné obmedzenia:-)).

3. a 4: Tu vidím najväčší problém. Ak totiž hmotnoprávne ide o jeden delikt (resp. o súbeh, na ktorý sa ale aplikuje absorpčná zásada), nemožno podľa mňa delikventa len z dôvodu chýbajúcej procesnej úpravy trestať dvakrát. Hmotné právo má v tomto prípade podľa mňa prednosť pred procesným. Ale nie je jasné, ako sa s tým procesné právo vysporiada.

  Michal Novotný, 16. 05. 2012 v 11:20 - Len

historická poznámka - argument "lebo Uhorsko" (a vôbec, lebo 1. republika, Rakúsko, rímske právo) má jeden háčik:

Priestupky v Uhorsku upravoval zák. čl. XL/1879, ktorý sa aj volal "Maďarský trestný zákonník priestupkový" ("a magyar büntető törvénykönyv a kihágásokról", kto vie maďarsky, dôkaz tu: http://www.1000ev.hu/index.php?a=3&param=5870).

Ďalej, uvádzací zák. čl. XXXIV/1897 k Trestnému poriadku (zák. čl. XXXIII/1896) v § 19 výslovne prikazoval určité priestupky do právomoci úradov verejnej správy, ale v § 18 ods. IV zvyšné priestupky prikazoval do právomoci kráľ. okresným súdom (opäť tu: http://www.1000ev.hu/index.php?a=3&param=6687).

Čiže celé to bolo aj zákonmi zjavne ponímané ako pomerne priestupné pododvetvia v rámci trestného práva (porov. aj napr. § 274 ods. 2 a § 381 ods. 2 bodu 2. uh. Tr. por., z ktorých plynulo, že súd mohol meritórne konať aj o priestupkoch, ktoré inak patrili do príslušnosti úradov verejnej správy).

Tak to len toľko, v rámci historickej presnosti :-))

  Kristian Neugierig, 17. 05. 2012 v 09:00 - Juraj

Máš pravdu, hmotno-právne by to malo byť tak, ako píšeš. Pri tom pokračovacom delikte to tak musí byť, tam určite nemožno čiastkové činy oddeliť. Ak aj začnú prejednávať priestupok všetky miestne príslušné orgány, kadiaľ delikvent prefrčal, tak tie skoršie by mali vec odložiť ( §66 ods.2 písm. b) priest. zák.), keďže prejednanie patrí do príslušnosti toho, kde čin dokonal. Jediný zdroj tejto informácie však bude vo vlastnom záujme účastník konania, ktorý tým skorším zrejme dobrovoľne bude musieť priznať, že ho za to vyrieši ten posledný.
Ale myslíš, že je to tak aj pri súbehu? Ono totiž, kde je hranica, keď sa pri súbehu môže uplatniť absorbčná zásada? Musí ísť o skutkovo rovnaké činy alebo aj rozdielne? Musia patriť do právomoci toho istého orgánu? Ja si myslím, že nemožno ju uplatniť minimálne tam, kde skutky prejednávajú rôzne orgány a ani tam, kde by sa musel použiť rôzny procesný postup. Teda ani tam, kde by som vo viacčinnom súbehu prekročil rýchlosť. Jednoducho mám smolu, že som skutky spáchal v obvodoch s pôsobnosťou rozdielnych orgánov. Niekde tá hranica musí existovať, ale kde?

  Martin Husovec, 18. 05. 2012 v 14:33 - aplikovanie princípov trestného práva

Ahojte,

Juraj ten post som veľmi rád, že si sem dal. Hodím sem neskôr aj ďalšie rozsudky, kde NSSR aplikovanie princípov trestného práva potvrdzuje (napr. zánik trestnosti).

Ja mám k tomu ale praktický príklad a otázku. Predstavte si nasledovnú sitáciu:

Povedzme, že daňové priznanie zákon prikazuje podávať elektronicky. Štát následne svojim konaním spôsobí, že povinné elektronické daňové priznanie nie je možné objektívne podať načas, napr. preto lebo technické vybavenie zlyhalo na niekoľko týždňov. Prestavte si, že by v tejto situácií štát dával subjektom pokuty za ich oneskorené podanie. To, že by tým naštval verejnosť je isté. Ale.

Ak sa pozrieme na skutkovú podstatu daného správneho deliktu (v mojom pomyselnom zákone) ide o objektívnu zodpovednosť. Subjekt sa dostane s týmto konaním až na súd, a keďže skutková podstata deliktu je naplnená, dovoláva sa okolnosti vylučujúcej protiprávnosť. Dovolať sa analogicky niečoho z Trestného zákona však nemá zmysel - nič nesedí. Čo teraz? môže súd dotvoriť okolnosť vylučujúcu protiprávnosť, keďže mu jeho cit pre spravodlivosť hovorí, že toto je "šikana"?


  Kristian Neugierig, 18. 05. 2012 v 17:20 - Ad Martin

Toto by napríklad aj mňa zaujímalo :-) Lebo v našej krajine je veľa prípadov, kedy ľudia by aj plnili svoje povinnosti, ale reálne je to nemožné...

A ide v tom tvojom prípade vôbec o delikt? Je tam niekde prítomný úmysel alebo nedbanlivosť?

  Juraj Gyarfas, 02. 07. 2012 v 19:32 - ešte trochu judikatúry

K tomuto som ešte narazil na R 61/2001: "Ak vedenie účtovníctva v dvoch účtovných obdobiach vykazovalo tie isté, resp. prevažne tie isté nedostatky a tieto neboli postupne zistené a sankcionované, nejde o opakované porušenie zákona, al eo pokračujúce porušenie zákona (pokračujúci delikt), za ktorý možno uložiť iba jednu sankciu. Opakovane uložiť pokutu tomu istému subjektu za protiprávne konanie rovnakého druhu je možné len vtedy, ak skôr uložená sankcia nesplnila účel."

  Juraj Gyarfas, 02. 11. 2012 v 17:31 - ešte k analógii s trestným právom

"Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že ak správne delikty patria do kategórie trestných obvinení v zmysle čl. 6 ods. 1 veta prvá dohovoru, je potrebné, aby aj súd prihliadol k zániku zodpovednosti za správny delikt z úradnej povinnosti (ex offo) bez ohľadu na skutočnosť, či zánik zodpovednosti za správny delikt v podanej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného alebo v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku žalobca namietal. Je to nevyhnutné z hľadiska zabezpečenia zachovania jednotných právnych záruk a jednotného postupu všetkých kategórií trestných obvinení v súlade s čl. 6 ods. 1 veta prvá dohovoru.
"

NS SR, 8 Sžo 147/2008

  Juraj Gyarfas, 08. 05. 2013 v 20:03 - ...

K tomuto ešte NS SR 2 Sžf 9/2010, 3 Szd 12/2009 a 7 Sžso 29/2010.

  Juraj Gyarfas, 30. 06. 2014 v 20:07 - NS SR

ešte jedno veľmi dôkladne odôvodnené rozhodnutie o vracaní dotácií, administratívnom trestaní a zákaze retroaktivity:

"Odvolací súd považoval za potrebné predovšetkým zodpovedať, či v prejednávanej veci pred správnymi orgánmi išlo o výkon správneho trestania. Administratívnym (správnym) trestaním sa rozumie postihovanie správnych deliktov fyzických osôb a právnických osôb sankciami trestnej povahy na základe noriem správneho práva rozhodnutiami orgánov verejnej správy. Význam nastolenej otázky spočíva v tom, že charakter správneho konania implikuje istú množinu základných pravidiel, ktoré sa naň vzťahujú.
Samotný pojem delikt je mimoriadne široký a jeho význam možno chápať v rôznych variantoch tejto šírky. Z najvšeobecnejšieho hľadiska je deliktom akékoľvek protiprávne konanie, resp. protiprávne konanie, s ktorým sa spája nepriaznivý následok (nová, sekundárna povinnosť) v podobe sankcie pre toho, kto sa takého konania dopustil, respektíve pre toho, komu sa protiprávny stav pripisuje. Existujú súkromnoprávne delikty (napr. omeškanie dlžníka, porušenie zmluvnej povinnosti a pod.), verejnoprávne delikty a prípadne disciplinárne delikty ako osobitná kategória. Verejnoprávne delikty možno v zásade rozdeliť na trestné činy a správne delikty, podľa toho, či sú v prvom prípade ustanovené ich skutkové podstaty v Trestnom zákone a sankcie za ne udeľujú súdy, alebo či v druhom prípade ich skutkové podstaty ustanovujú iné právne predpisy a príslušné sankcie ukladajú orgány verejnej správy.
Pojem správneho deliktu nie je všeobecne definovaný v žiadnom právnom predpise a pri vymedzení tohto pojmu vychádza teória aj prax zo všeobecných pojmových znakov správneho deliktu, obsiahnutých v pozitívnej právnej úprave. Za všeobecné pojmové znaky správneho deliktu možno považovať najmä konanie, protiprávnosť, sankcionovateľnosť, zodpovednú osobu, zavinenie okrem prípadov konštrukcie zodpovednosti bez zavinenia a ustanovenie znakov deliktu priamo zákonom. Hoci v najvšeobecnejšom chápaní by sa dalo správnym deliktom označiť akékoľvek porušenie normy správneho práva fyzickou osobou alebo právnickou osobou, s ktorým právo spája následky vyvodzované orgánom verejnej správy, pre rozhodovaciu prax má význam klásť dôraz na správne delikty postihované sankciami represívneho charakteru. Sankcia za správny delikt tak má plniť funkciu trestu v širšom zmysle tohto slova. Tým sa zároveň verejnoprávne sankcie zásadne odlišujú od súkromnoprávnych – súkromnoprávne sankcie totiž plnia funkcie reparačné, reštitučné a satisfakčné, ale nie funkciu represívnu.
Rozlíšenie represívneho charakteru sankcie za správny delikt je veľmi dôležité, pretože na rozhodovanie o takýchto deliktoch sa vzťahuje pojem „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Výklad tohto pojmu Európskym súdom pre ľudské práva sa vyznačuje autonómnosťou, ktorá spôsobuje, že trestnou vecou sa rozumie aj taká vec, ktorá v zmysle vnútroštátnych trestnoprávnych kódexov sa za trestnú nepovažuje, ale je zaradená medzi protiprávne konania postihované sankciami z oblasti správneho, disciplinárneho alebo procesno-poriadkového práva. Dôležitá pre posúdenie je predovšetkým závažnosť sankcie. Porovnaj Košičiarová, S.: Rada Európy, princípy správneho trestania a správne disciplinárne delikty. In: Správne delikty a správne trestanie v stredoeurópskom právnom priestore – súčasnosť a vízie. Bratislava, 2010, s. 107.


...

V súlade s ustálenou judikatúrou správne trestanie sa analogicky riadi základnými zásadami platnými v trestnom práve.
K imanentným znakom princípu právneho štátu zakotveného v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky patrí právna istota a dôvera občanov v právny poriadok, ktorého súčasťou je aj zásada zákazu retroaktivity – spätnej pôsobnosti právnych noriem. Všeobecne platí, že právne predpisy, resp. ich ustanovenia nepôsobia späť, ale iba do budúcnosti, od okamihu ich účinnosti (lex retro non agit). Pripustenie účinnosti právnych noriem aj do minulosti by umožnilo, že konanie osoby podľa účinného práva v minulosti by bolo neskôr vyhlásené za protiprávne alebo právne neúčinné. Pravá retroaktivita, pri ktorej nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi vyplývajúcimi zo skoršieho práva, je (s jednou obligatórnou výnimkou) v právnom štáte neakceptovateľná.
Všeobecné pravidlo pri zmene právneho predpisu, resp. zrušení právneho predpisu a nahradení ho novým právnym predpisom, určuje, že právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho predpisu, sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym predpisom, za účinnosti ktorého vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje inak (pozri napríklad rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Sž 7/2010, 5 Sž 20/2010). Neskorší právny predpis môže z tejto zásady výslovne ustanoviť výnimku, ktorá bude mať povahu nepravej retroaktivity, ktorá všeobecne neprijateľná nie je. Za nepravú retroaktivitu Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle svojej judikatúry považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 28/00). O nepravú retroaktivitu ide podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky aj vtedy, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli
9 4Sžo/5/2012
počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Korektívom prípustnosti hoci aj nepravej retroaktivity však je ochrana nadobudnutých práv, ktoré by neskoršia právna úprava už nemala rušiť, prípadne zhoršovať, ale (a „pro futuro“) len zlepšovať (PL. ÚS 38/99, podobne PL. ÚS 3/09). Nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu (PL. ÚS 16/95).
Modifikácia zásady zákazu spätnej časovej pôsobnosti práva sa prejavuje pri trestaní, pre ktoré sa uplatňuje povinná pravá retroaktivita v prospech páchateľa, vyplývajúca priamo z Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodných dohovorov.
Podľa článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.
Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
Požiadavka, aby správne orgány rozhodovali podľa ustanovenia právneho predpisu, ktoré spĺňa kritérium účinnosti, je v činnosti verejnej správy taká významná, že zákonodarca jej nedodržanie zaradil medzi dôvody vedúce v správnom súdnictve k zrušeniu napadnutého rozhodnutia aj nad rámec žaloby, jej rozsahu a dôvodov ( § 250j ods. 3 O.s.p.). V prípade rozhodnutia vydaného na základe neúčinnej právnej normy ide všeobecne o nesprávne právne posúdenie veci, ktoré je inak v súdnom konaní o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia základným žalobným dôvodom ( § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.)."

4Sžo/5/2012

  Juraj Gyarfas, 01. 10. 2014 v 16:09 - ÚS ČR

"Analytická právní věta

Výše spodní hranice pokuty za správní delikt nesmí vést k paušalizaci závažnosti protiprávního jednání, neboť by tím byla omezena možnost správního orgánu přihlédnout ke konkrétním okolnostem případu, osobě delikventa a k jeho poměrům. Kritérium zkoumání majetkových poměrů delikventa je přitom nezbytné i s ohledem na riziko likvidačního účinku nepřiměřeně vysoké pokuty. Uložení pokuty při její spodní hranici proto nesmí vést ke zničení majetkové základny pro další podnikatelskou činnost delikventa.

PRÁVNÍ VĚTY

Posuzovaná právní úprava brání řádné individualizaci konkrétního případu, neboť spodní hranice pokuty je stanovena v takové výši, že omezuje rozhodující správní orgány přihlédnout k specifickým okolnostem různých případů, jakož i k osobám delikventů a jejich majetkovým poměrům. Do těchto majetkových poměrů může v některých případech zasáhnout se značnou intenzitou a jde proto o zjevně nepřiměřenou výši spodní hranice pokuty, která dosahuje ústavní dimenze. Ústavně nepřípustné jsou přitom takové pokuty, jež mají likvidační charakter, čímž se rozumí i takové případy, v nichž pokuta natolik přesáhne možné výnosy z podnikání, že se podnikatelská činnost v podstatě stává bezúčelnou (tj. směřující pouze k úhradě uložené pokuty). Rozhodnutí správních orgánů by nemohla být v důsledku posuzované právní úpravy v nezanedbatelném množství případů spravedlivá, a tedy ani ústavně konformní.
"

podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. Pl.ÚS 52/13, ze dne 9. 9. 2014

  Juraj Gyarfas, 16. 06. 2015 v 09:08 - NS SR

"Najvyšší súd SR preto dospel k záveru, že keďže správne delikty patria do kategórie trestných obvinení v zmysle čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, je potrebné, aby aj správny súd prihliadal k zániku zodpovednosti za správny delikt z úradnej povinnosti (ex offo), bez ohľadu na skutočnosť, či túto skutočnosť v podanom opravnom prostriedku navrhovateľka namietala. Takéto posudzovanie veci je nevyhnutné z hľadiska zabezpečenia zachovania jednotných právnych záruk a jednotného postupu všetkých kategórií trestných obvinení v súlade s čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru."

(citované podľa Justičnej revue, 5/2015)

  Juraj Gyarfas, 14. 10. 2015 v 10:23 - primeranosť pokuty za správny delikt

"Sankce by měla být přiměřená nejen k objektivní a subjektivní závažnosti správního deliktu, ale rovněž k osobě delikventa a jeho osobním poměrům. Vytvoření dolní hranice, a to nikoliv malou částkou, eliminuje možnost správního uvážení příslušného orgánu veřejné moci. Zmenšuje se tak možnost plastičtějšího „ohodnocení“ protiprávního jednání pachatele správního deliktu a možnost diferencování závažnosti a okolností obdobného jednání různých přestupců.

Uplatnění zásady lex dura sed lex by se, s ohledem na okolnosti případu, i na zmíněná východiska, jevilo jako nepřiměřená tvrdé, a to tím spíše, že ještě před podáním ústavní stížnosti Ústavní soud právě takovou tvrdost vyloučil. K tomu čtvrtý senát Ústavního soudu současně připomíná, že je třeba toto hledisko důkladně posuzovat. Na rozdíl od jiného případu, který řešil (sp. zn. IV. ÚS 3292/13), a v němž se Nejvyšší správní soud podrobně zabýval uloženou výši pokuty, v projednávaném případě tato okolnost nenastala. Přiměřenost pokuty soudy s ohledem na okolnosti případu Nejvyšší správní soud řádně nezdůvodnil, a navíc po té době, jak již výše uvedeno, probíhalo řízení o zrušení části zákona.
"

podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. IV.ÚS 3062/14, ze dne 27. 5. 2015

  Juraj Gyarfas, 15. 11. 2015 v 22:13 - komplexný výklad k trvácim správnym deliktom

Rád by som upozornil na zaujímavé rozhodnutie NSS ČR, ktoré koncepčne rieši niektoré základné otázky správnych deliktov, najmä subjektívnej a objektívnej premlčacej doby na ich sankcionovanie.

Okrem premlčania a aj pár ďalších zaujímavých postrehov.

"... pro trvající delikt, s ohledem na trestněprávní teorii, platí, že se považuje za spáchaný za účinnosti nového zákona, pokud alespoň část protiprávního jednání, jímž byl udržován protiprávní stav, se odehrála za účinnosti nového zákona, a to za podmínky, že toto jednání bylo považováno za správní delikt i podle dřívějšího zákona" (ods. 39)

Trváci správny delikt sa od momentu začatia správneho konania považuje za nový samostatný delikt. (ods. 55)

V správnom rozkladovom konaní neplatí zákaz reformatio in peius (ods. 71).

Okrem toho aj zaujímavý návod k výkladu právnych viet z judikátov (odseky 40 a nasl. )


  Andrej Kelemen, 26. 11. 2015 v 12:28 - doplnenie

Ja len doplním, že sa jedná o rozsudok sp. zn. 2 As 204/2014-71
http://www.nssoud.cz/files/SOUDNI_VYKON/2014/0204_2As__1400071_20150416121219_prevedeno.pdf

  Juraj Gyarfas, 05. 01. 2016 v 23:41 - reformatio in peius

Zaujímavé rozhodnutie k zásade reformatio in peius a jej (ne)aplikácii v správnom konaní - NS SR, 9.6.2015, 3 Sžhpu/1/2013.

  Juraj Gyarfas, 22. 01. 2016 v 09:24 - T. Ľalík

Rád by som upozornil na Tomášove komplexné pojednanie o aplikácii čl. 6 Dohovoru v správnom trestaní - Justičná revue 12/2015. Veľmi užitočné vo vzťahu k viacerým čiastkovým otázkam (procesné záruky, ne bis in idem, rozsah súdneho prieskumu, zákaz samoobviňovania, atď.).

  Juraj Gyarfas, 29. 02. 2016 v 17:37 - odporúčanie Rady ministrov RE

K tunajšej diskusii patrí pre úplnosť aj Odporúčanie Rady ministrov Rady Európy č. (91) 1 z 13.2.1991 o administratívnych sankciách - tu, na ktoré opakovane odkazujú aj slovenské súdy.

Zaujímavý je čl. 3 ods. 2:
"When the same act gives rise to action by two or more administrative authorities, on the basis of rules of law protecting distinct social interests, each of those authorities shall take into account any sanction previously imposed for the same act."

  Juraj Gyarfas, 08. 05. 2016 v 22:15 - reformatio in peius a trestnoprávne zásady v správnom trestaní

Upozorňujem na komplexný výklad k ne-aplikácii zákazu reformatio in peius v správnom konaní a celkovo k prienikom medzi trestným procesom a správnym trestaním - ÚS SR, I. ÚS 510/2015.

  Juraj Gyarfas, 10. 05. 2016 v 16:07 - oprava

... odkaz mal znieť na I. ÚS 505/2015.

  Juraj Gyarfas, 25. 08. 2016 v 16:14 - absorpčná zásada v správnom trestaní

"Trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť.
Pri súbehu správnych deliktov pri nedostatku špeciálnej úpravy v predpisoch upravujúcich správne delikty je potrebné použiť „analogiae legis“ trestnoprávnu tzv. absorpčnú zásadu. Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov.
"

ÚS SR, III. ÚS 571/2015

  Juraj Gyarfas, 25. 08. 2016 v 18:57 - R 45/2016

"I. Pre oblasť správneho trestania v súťažnom práve nie je možné z ústavnoprávnych predpisov odvodiť všeobecný zákaz zmeny rozhodnutia v neprospech odvolateľa. Takýto zákaz nemožno odvodiť ani z práva na spravodlivý proces zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ani z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ani z čl. 2 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uložená sankcia v oblasti súťažného práva neplní preventívny účinok len voči účastníkovi konania, ale prispieva tiež k všeobecnému rozširovaniu súťažného povedomia a súťažnej kultúry aj vo vzťahu k ďalším podnikateľom.

II. Zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní v oblasti súťažného práva nie je možné bez všetkého aplikovať, ale ani a priori vylúčiť. Zásada zákazu zmeny k horšiemu nie je výslovne v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov upravená, a preto je potrebné pri jej analogickom použití aplikovať taký výklad, ktorý nebude na ujmu účastníka konania, avšak ani na ujmu ochrany hodnôt, na ktorých spočíva príslušný chránený verejný záujem. Samotná skutočnosť, že značná časť procesných práv, ktoré prislúchajú obvinenému v trestnom konaní, sa prostredníctvom judikatúry aplikuje aj vo veciach správneho trestania, však neznamená, že sa v rámci správneho trestania v súťažnom práve majú aplikovať úplne všetky práva obvineného, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní.

III. Trestné konanie a správne trestanie aplikované orgánmi verejnej správy sú dve samostatné oblasti trestania, pričom správne trestanie umožňuje jednoduchšie a menej formálne postupy než tie, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní, ktorá skutočnosť sa premieta aj pri aplikácii zásady zákazu reformatio in peius v správnom trestaní v súťažnom práve. V správnom trestaní v oblasti súťažného práva neplatí táto zásada neobmedzene, a to najmä s ohľadom na § 59 správneho poriadku, ciele odvolacieho konania, ako i úlohu odvolacieho orgánu, ktorého rozhodovanie nie je viazané na závery orgánu prvého stupňa a je oprávnený samostatne hodnotiť podklady pre rozhodnutie.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2015, sp. zn. 3Sžhpu/1/2013)

[Z odôvodnenia]

[...]

Aj v Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách sú uvedené nasledovné zásady: zásada zákonnosti (sankcie, ktoré je možné uložiť, ako aj okolnosti, za ktorých môžu byť uložené musia byť stanovené zákonom), zásada retroaktivity (žiadna správna sankcia nemôže byť uložená za konanie, ktoré v čase, keď sa stalo, nebolo v rozpore s platným zákonom; tam, kde v čase, keď sa stal skutok, bola platná miernejšia sankcia, nemôže byť uložená prísnejšia sankcia, ktorá bola zavedená neskôr; zavedenie miernejšieho represívneho ustanovenia, ktoré vstúpilo do platnosti potom čo sa stal skutok, má byť na prospech osoby, ktorej správny orgán zamýšľa uložiť sankciu), zásada ne bis in idem (osoba nemôže byť správne potrestaná dvakrát za ten istý skutok, na základe toho istého zákona alebo zákonov chrániacich ten istý spoločenský záujem; ak ten istý skutok umožňuje začať konať dvom alebo viacerým správnym orgánom, na základe ustanovení chrániacich rôzne spoločenské záujmy, každý z týchto orgánov musí vziať do úvahy každú sankciu predtým uloženú za ten istý skutok), zásada rýchlosti konania (každé konanie správneho orgánu namierené voči správaniu, ktoré je v rozpore s platným právom, má byť uskutočnené v primeranom čase; ak správny orgán začal konanie, ktoré môže vyústiť do uloženia správnej sankcie, mal by konať primerane rýchlo vzhľadom na okolnosti prípadu), zásada ukončenia každého konania rozhodnutím (každé konanie, ktoré môže mať za následok uloženie správnej sankcie, ktoré bolo začaté vo vzťahu k osobe, má vyústiť do vydania rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí), dodržiavanie procesných záruk (popri princípoch spravodlivého správneho konania zakotvených v Rezolúcii (77) 31, ktoré zastrešujú správne konanie, by sa mali vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií aplikovať aj nasledovné zásady: každá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej; mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci, ako aj tvrdosť sankcie, ktorá mohla byť uložená; osoba, príp. jej zástupca má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej; má dostať možnosť vyjadriť sa predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie; správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá. So súhlasom dotknutej osoby a v súlade so zákonom, v prípadoch menšej dôležitosti je možné upustiť od zásad stanovených v odseku 1, ak by tieto mohli byť prekážkou pri peňažných trestoch. V každom prípade, ak má dotknutá osoba námietky voči navrhovanej sankcii, musia sa dodržať všetky zásady stanovené v odseku 1), vyšetrovacia zásada (bremeno dôkazu je na správnom orgáne), zásada prieskumu administratívnoprávnych rozhodnutí nezávislými súdmi (akt, ktorým sa ukladá sankcia má byť, v záujme dodržiavania zákonnosti, preskúmateľný na základe zákona nezávislým a nestranným súdom). Senát najvyššieho súdu uvádza, že všetky zásady uvedené v predmetnom Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a aplikujú sa aj v oblasti správneho trestania. V predmetnom Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy sa nenachádza požiadavka na to, aby sa pomocou analógie aplikovali na oblasť správneho trestania bez výhrad všetky ustanovenia týkajúce sa trestného práva.
"

  Juraj Gyarfas, 24. 11. 2016 v 16:45 - absorpčná zásada v samostatných konaniach

"Nejvyšší správní soud proto dovodil, že při trestání správních deliktů týmž správním orgánem se přiměřeně uplatní i principy ovládající souběh trestných činů. Nutnost aplikovat tento trestněprávní institut vyplývá z obecné potřeby použít ve prospěch obviněného analogii z trestního práva ve správním trestání všude tam, kde vzhledem k neexistenci jednotného kodexu správního trestání v českém právním řádu nejsou výslovně upraveny některé základní zásady a instituty, jež by měly být zohledněny v případě jakéhokoliv veřejnoprávního deliktu. K této zásadě se již Nejvyšší správní soud vyslovil např. ve svém rozsudku ze dne 16. 4. 2008, č. j. 1 As 27/2008-67, dle něhož použití analogie ve správním trestání je přípustné, a to v omezeném rozsahu, pouze tam, kdy to, co má být aplikováno, určitou otázku vůbec neřeší, nevede-li takový výklad k újmě účastníka řízení a ani k újmě na ochraně hodnot, na jejichž vytváření a ochraně je veřejný zájem . Obdobně v rozsudku ze dne 31. 5. 2007, č. j. 8 As 17/2007-135, publikovaném pod č. 1338/2007 Sb. NSS, zdejší soud konstatoval: Správním deliktem je protiprávní jednání, jehož znaky jsou stanoveny zákonem, správní orgán za ně pak ukládá zákonem stanovený trest. Jedná se o protiprávní jednání bez ohledu na zavinění, zpravidla výslovně označené zákonem jako správní delikt. Věcný rozdíl mezi trestnými činy a správními delikty bývá i velmi mlhavý, může být i výsledkem politického rozhodnutí ( dekriminalizace ), a je běžné, že skutky trestané právním řádem jednoho státu nebo v určité době jako trestné činy jsou podle právního řádu jiného státu nebo v jiné době pouze správními delikty a naopak. Pro ilustraci lze vzpomenout i někdy převrácený poměr u peněžitých sankcí: stamilionové pokuty, které hrozí za některé správní delikty, a více než desetinásobně přesahují možnou výměru peněžitého trestu podle trestního zákona. Také proto pro trestnost správních deliktů musí platit obdobné principy a pravidla jako pro trestnost trestných činů.

[29] Trestněprávní doktrína uvádí, že souběh je dán tehdy, jestliže se pachatel dopustil dvou nebo více trestných činů dříve, než byl pro některý z nich vyhlášen soudem prvního stupně odsuzující rozsudek za podmínky, že tento rozsudek později nabyl právní moci a že o něm neplatí fikce neodsouzení (viz Šámal, P., Púry, F., Rizman, S.: Trestní zákon. Komentář. I. díl. 6., doplněné a přepracované vydání. C. H. Beck, Praha, 2004, str. 26).

[30] V daném případě žalobce více skutky naplnil skutkové podstaty různých přestupků. Protože se těchto přestupků dopustil v období před oznámením rozhodnutí, jímž byl za některý z nich potrestán (tedy do dne 23. 5. 2008, kdy bylo žalobci doručením stejnopisu písemného vyhotovení oznámeno rozhodnutí městského úřadu ze dne 12. 5. 2008, č. j. SOD1293/P216/07/Jet-1410), jednalo se o jejich vícečinný souběh nestejnorodý.

[31] Podle § 35 trestního zákona se při postihu souběhu trestných činů ukládá úhrnný nebo souhrnný trest. Tyto tresty představují pro pachatele výhodnější postup, neboť je v nich zohledněna skutečnost, že pachatel se dopustil dalšího trestného činu, aniž byl varován odsuzujícím rozsudkem týkajícím se dřívějšího trestného činu (viz Šámal, P., Púry, F., Rizman, S.: cit. dílo, str. 301). Z téhož ustanovení pak plyne zásada uložení shodného trestu za sbíhající se trestné činy bez ohledu na to, zda je o těchto činech vedeno společné řízení ( § 20 odst. 1 trestního řádu) či ne. Při ukládání úhrnného i souhrnného trestu soud vychází ze stejných zásad. Z hlediska trestního práva tedy nehraje roli, kdy všechny sbíhající se trestné činy vyjdou najevo, tato skutečnost nesmí být pachateli ani ku prospěchu, ani na újmu. Je zřejmé, že pro trestání souběhu není bezpodmínečně nutné vedení společného řízení, ale naopak je zcela nezbytné použití absorpční zásady, tedy vzájemné posouzení veškerých souvisejících trestních sazeb.

[32] Z výše uvedeného vyplývá, že nevedení společného řízení o přestupcích žalobce by nemuselo prima facie způsobovat vadu řízení dopadající na zákonnost rozhodnutí, pokud by z těchto navazujících rozhodnutí bylo patrné uplatnění zásad stanovených pro ukládání trestu za souběh přestupků. Je zřejmé, že pro důsledné použití ustanovení trestního zákona o souhrnném trestu (tedy současné zrušení výroku o trestu uloženém pachateli dřívějším rozhodnutím) chybí dostatečný právní základ, nicméně není důvodu, proč by se uvedené principy nemohly s řádným odůvodněním všech souvislostí a sousledností aplikovat, tedy proč by správní orgán neměl při ukládání následného trestu přihlížet k trestům uloženým dříve za sbíhající se přestupky.

[33] V kasační stížnosti žalovaný naznačil aplikaci zásady absorpce v předmětných rozhodnutích, když uvedl, že žalobce nebyl znevýhodněn a součet uložených sankcí nepřesáhl zákonnou sazbu pro nejpřísněji postižitelný přestupek. Tomuto závěru však odůvodnění ani jednoho z rozhodnutí správních orgánů neodpovídá a jakákoliv souvislost ukládaných trestů s tresty uloženými dříve v nich není zmíněna ani náznakem. Naopak i z uvedeného vyplývá, že správní orgány se v daném případě dopustily nezákonné kumulace, když stanovily tresty za jednotlivé sbíhající se přestupky dílčím způsobem, tedy podle kumulativní zásady (quod delicta, tot poenae).
"

NSS ČR, 1 As 28/2009

  Juraj Gyarfas, 12. 07. 2017 v 18:01 - NS SR k viacčinnému súbehu administratívnych deliktov

"Zbiehajúce sa delikty sú postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a súhrnný trest uloži podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov."

NS SR, 2 Sžo 11/2014, ZSP 30/2017

  Juraj Gyarfas, 08. 08. 2017 v 09:23 - NS SR k administratívnemu trestaniu

K viacerým otázkam administratívneho trestania (napr. uplatnenie analógie pri ukladaní pokút, absorpčnej zásade) upozorňujem na rozsiahle a dôkladne odôvodnené rozhodnutie vo veci kartelu stavebných firiem - NS SR, sp. zn. 5 Sžh 2/2015.

  Juraj Gyarfas, 26. 03. 2018 v 10:29 - ne bis in idem podľa SDEÚ

"1. Article 50 of the Charter of Fundamental Rights of the European Union must be interpreted as not precluding national legislation in accordance with which criminal proceedings may be brought against a person for failing to pay value added tax due within the time limits stipulated by law, although that person has already been made subject, in relation to the same acts, to a final administrative penalty of criminal nature for the purposes of Article 50 of the Charter, on condition that that legislation

– pursues an objective of general interest which is such as to justify such a duplication of proceedings and penalties, namely combating value added tax offences, it being necessary for those proceedings and penalties to pursue additional objectives,

– contains rules ensuring coordination which limits to what is strictly necessary the additional disadvantage which results, for the persons concerned, from a duplication of proceedings, and

– provides for rules making it possible to ensure that the severity of all of the penalties imposed is limited to what is strictly necessary in relation to the seriousness of the offence concerned.

2. It is for the referring court to ensure, taking into account all of the circumstances in the main proceedings, that the actual disadvantage resulting for the person concerned from the application of the national legislation at issue in the main proceedings and from the duplication of the proceedings and penalties that that legislation authorises is not excessive in relation to the seriousness of the offence committed.
"

Case C‑524/15, Luca Menci

___________________

"1. Article 50 of the Charter of Fundamental Rights of the European Union must be interpreted as precluding national legislation which permits the possibility of bringing administrative proceedings against a person in respect of unlawful conduct consisting in market manipulation for which the same person has already been finally convicted, in so far as that conviction is, given the harm caused to the company by the offence committed, such as to punish that offence in an effective, proportionate and dissuasive manner.

2. The ne bis in idem principle guaranteed by Article 50 of the Charter of Fundamental Rights of the European Union confers on individuals a right which is directly applicable in the context of a dispute such as that at issue in the main proceedings.
"

Case C‑537/16, Garlsson Real Estate SA, in liquidation, Stefano Ricucci, Magiste International SA v Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Consob)

_______________________

"Article 14(1) of Directive 2003/6/EC of the European Parliament and of the Council of 28 January 2003 on insider dealing and market manipulation (market abuse), read in the light of Article 50 of the Charter of Fundamental Rights of the European Union, must be interpreted as not precluding national legislation in accordance with which proceedings for an administrative fine of a criminal nature may not be brought following a final criminal judgment of acquittal ruling that the acts capable of constituting a violation of the legislation relating to insider dealing, on the basis of which those proceedings had also been initiated, were not established."

Joined Cases C‑596/16 and C‑597/16, Enzo Di Puma v Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Consob) (C‑596/16), and Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Consob) v Antonio Zecca (C‑597/16)

  Juraj Gyarfas, 15. 06. 2018 v 16:06 - ÚS SR k analógii v správnom trestaní

Analógia v neprospech páchateľa v trestnom práve hmotnom, a teda aj v správnom trestaní v neprospech páchateľa správneho deliktu je vylúčená.“ (ÚS SR, II. ÚS 476/2016)

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím