Autori:

Náhodou som narazil na zaujímavé rozhodnutie ESD o prejudiciálnej otázke (C-144/10), ktorého podstatou bol výklad článku 22, bodu 2. Nariadenia Brusel I: v konaniach, ktorých predmetom je platnosť rozhodnutí orgánov spoločnosti, majú výlučnú právomoc súdy členského štátu, v ktorom má spoločnosť sídlo.

Skutkový stav a spor vo veci samej možno nie sú až také dôležité pre účely tohto stručného príspevku (išlo „iba“ o zaplatenie cca 112 mil. EUR), a preto iba zhrniem (procesné „patálie“, ktorým žalobca musel čeliť, sú však vskutku inšpiratívne pre každého, kto chce aspoň trošku potrápiť žalobcu J):

Žalovaný (BVG – nemecká PO verejného práva) sa proti žalobcovi (JPM – investičná banka) bránil okrem iného tým, že zmluva, na základe ktorej mala vzniknúť pohľadávka (SWAPová zmluva) je neplatná z dôvodu, že BVG pri jej uzatváraní konala ultra vires, a preto boli rozhodnutia jej orgánov, ktoré viedli k uzatvoreniu SWAPovej zmluvy absolútne neplatné. ESD tak musel odpovedať na otázku, či sa vyššie uvedený článok Nariadenia Brusel I vzťahuje aj na konania, v ktorých žalovaný namieta neplatnosť rozhodnutí svojich orgánov, ktoré viedli k uskutočneniu určitého právneho úkonu.

ESD sa priklonil k reštriktívnemu výkladu predmetného ustanovenia ( §32). Neprípustnosť extenzívneho výkladu dovodil s odkazom na princíp predvídateľnosti pravidiel o súdnej právomoci a právnej istoty ( § 33), pričom osobitne upozornil na riziko takéhoto výkladu, v dôsledku ktorého by žalovaný mohol relatívne ľahko dosiahnuť právomoc svojho registrového súdu tým, že by vzniesol námietku neplatnosti rozhodnutia svojho orgánu, ktoré viedlo k uzatvoreniu zmluvy ( § 34).

ESD ďalej uviedol, že v rámci sporu zmluvnej povahy považuje otázky týkajúce sa platnosti skoršieho rozhodnutia orgánov spoločnosti za vedľajšie, ktoré síce môžu a majú byť preskúmané, no nepredstavujú jediný ani hlavný predmet tohto posudzovania ( § 38).

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím