O predbežných otázkach položených Európskemu súdnemu dvoru (podľa Lisabonskej zmluvy vlastne už Súdnemu dvoru EÚ) v prípade Brita GmbH v. Hauptzollamt Hamburg-Hafen (C-386/08) som tu už písal na jeseň, keď Generálny advokát Bot zverejnil svoje stanovisko.

Vo štvrtok Súdny dvor zverejnil svoje rozhodnutie vo veci.

Rozhodnutie

O skutkových okolnostiach som už písal na jeseň, takže asi postačí úplne v krátkosti zopakovať kľúčovú otázku. V zásade išlo o to, či tovar vyrobený na Západnom brehu Jordánu, teda na území, ktoré Izrael kontroluje od roku 1967, spadá pod preferenčný colný režim v zmysle Euro-stredomorskej dohody zakladajúcej pridruženie medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Izraelským štátom na strane druhej (Dohoda s Izraelom) uzatvorenej v rámci Euro-stredomorského partnerstva v roku 1995. A ak nie, či takýto tovar alternatívne nespadá pod preferenčný colný režim v zmysle obdobnej dohody s Organizáciou pre oslobodenie Palestíny (Dohoda s OOP), ktorá pokrýva územie Západného brehu a Pásma Gazy. Okrem toho išlo o procedurálne otázky spolupráce medzi európskymi a izraelskými colnými orgánmi, ktoré ale na tomto mieste nebudem bližšie rozoberať.

Súdny dvor si osvojil názor Generálneho advokáta a na obe otázky odpovedal záporne. Nie, tovar zo Západného brehu nespadá pod Dohodu s Izraelom. (Inými slovami: Áno, nemecké colné orgány mali právo na tento tovar uvaliť clo.) A nie, tento tovar nespadá pod preferenčný režim na základe Dohody s OOP, pretože exportný certifikát vydali izraelské orgány.

Argumentačne je rozhodnutie Súdneho dvora vystavané inak ako stanovisko Generálneho advokáta. Súdny dvor vychádzal okrem iného z Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Vlastne ani nie tak úplne z Dohovoru (keďže EÚ nie je jeho zmluvnou stranou), ale z niektorých jeho ustanovení, v ktorých je podľa Súdneho dvoru reflektované medzinárodné obyčajové právo. A medzinárodné obyčajové právo je súčasťou právneho poriadku EÚ (body 40-42).

V zmysle medzinárodného práva je zakázané uložiť tretiemu subjektu povinnosť bez jeho súhlasu (pacta tertiis nec nocent nec prosunt). Výklad Dohody s Izraelom, ktorý by oprávňoval izraelské colné orgány vykonávať právomoc vo vzťahu k výrobkom zo Západného brehu, by bol podľa Súdneho dvoru rovnocenný s uložením povinnosti palestínskym orgánom nevykonávať právomoc, ktorú im zaručuje Dohoda s OOP. (bod 52) Takýto výklad by bol preto v rozpore s uvedenou zásadou medzinárodného práva.

Súdny dvor sa na rozdiel od Generálneho advokáta nezaoberal medzinárodnoprávnymi aspektmi hraníc štátu Izrael. V podstate len lakonicky bez ďalšieho vysvetlenia poznamenal, že "podľa Európskej únie výrobky vyrobené na území, ktoré je od roku 1967 podriadené izraelskej správe, nemajú nárok na preferenčný režim podľa dohody." (bod 64)

Právo a politika

Už na jeseň som sa snažil naznačiť otázku, či takáto politická otázka vôbec patrí do súdnej siene. Odpoveď stále nepoznám.

Na jednej strane toto rozhodnutie vysiela silný politický signál, že EÚ nesúhlasí s izraelskou politikou na Západnom brehu a tento nesúhlas prejaví aj v rámci obchodných vzťahov. Bez ohľadu na to, či človek s týmto politickým postojom súhlasí alebo nie, je otázne, či by ho mali formulovať sudcovia alebo radšej politici. Na druhej strane si neviem predstaviť, ako inak Súdny dvor mohol rozhodnúť. Interpretovať pojem "územie štátu Izrael" (čl. 83 Dohody s Izraelom) ako zahŕňajúci Západný breh by naznačovalo medzinárodnoprávne uznanie suverenity, ktorú si vo vzťahu k Západnému brehu nenárokuje ani Izrael. Toto by bolo politicky nepriechodné a nepredstaviteľné. A hlavne by tým súdna moc urobila rozhodnutie, ktoré prináleží politikom. Súdny dvor možno mohol celú vec presunúť na mechanizmy riešenia sporov podľa Dohody s Izraelom. Ale v kontexte staršej judikatúry, ktorou Súdny dvor potvrdil svoju kompetenciu vykladať medzinárodné zmluvy, ktoré sú pre ES/EÚ záväzné (napr. prípad Demirel 12/86), by sa tento postoj javil nekonzistentne.

Neviem si teda predstaviť odôvodnenie iného rozhodnutia. Možno je aj hranica medzi právom a politikou v skutočnosti len poznanou nutnosťou ...

Praktické dôsledky

Ťažko povedať, čo toto rozhodnutie znamená z praktického hľadiska. Ťažko si predstaviť, že osadníci budú pre svoje výrobky žiadať exportné certifikáty od palestínskej samosprávy. Možno sa budú v osadách vyrábať polotovary, ktoré sa budú skladať v Izraeli a izraelskí colníci budú svojich európskych kolegov presviedčať, že ide o výrobky vyrobené v Izraeli. A možno nám zdražie červené víno z Golanských výšin.