Rád by som sa vyjadril k jednej staršej novinke nepochybne už zachytenej na českom aj slovenskom právnickom radare, a to k stanovisku generálneho advokáta Madura vo veci Cartesio predloženej Európskemu súdnemu dvoru na rozhodnutie predbežnej otázky (C-210/06).

Maďarská spoločnosť sa snaží presunúť svoje “operational headquarters” do talianska a zapísať tento presun do maďarského obchodného registra. Maďarské právo samozrejme takú vec, podobne ako české alebo slovenské právo, nepripúšťa (české to zakazuje - §19c(2) OZ, slovenskému je to jedno, len to nevie zapísať do OR - §2(3) ObchZ). Cartesio sa opiera o slobodu usadzovania. Podľa judikatúry ESD majú spoločnosti právo usadiť sa v inom štáte, ale podľa 20 rokov starého rozhodnutia Daily Mail (81/87) môže členský štát vyžadovať, aby spoločnosť založená podľa jeho práva mala centrálu (nazývanú stredisko hlavných záujmov, skutočné sídlo alebo ináč) na jeho území. Generálny advokát však z novšej judikatúry týkajúcej sa slobody usadzovania dovodzuje, že je potrebná zmena tohoto stanoviska, pretože ide o “an outright negation of the freedom of establishment”.

Na detailnú analýzu tu nie je priestor ani nie som na ňu povolaný. Zaujímavá je však poznámka na konci stanoviska, kde GA hovorí, že “it may be acceptable for a Member State to set certain conditions before a company constituted under its own national company law can transfer its operational headquarters abroad. It might, for instance, be possible for the Member State to consider that it will no longer be able to exercise any effective control over the company and, therefore, to require that the company amends its constitution and ceases to be governed by the full measure of the company law under which it was constituted.“

Otázka je, aké môžu byť tieto opatrenia. Zmena práva, ktorým sa riadia vnútorné pomery spoločnosti? Nevyžadovalo by to nejakú koordináciu medzi pôvodným a novým rozhodným právom? Nie je jasné, či to počká na 14. smernicu (tj. o presune sídla, ktorá sa pripravuje a nemala by vyžadovať aj presun skutočného sídla spoločnosti), ako (do istej miery) počkalo rozhodnutie o možnosti cezhraničných fúzií v Sevic Systems AG (C-411/03) na desiatu.. (myšlienka od Zdeňka Kapitána, viz. tu). Zaujímavé je, že GA Maduro vo svojom stanovisku nezmieňuje "impact assessment" realizovaný komisiou k tomuto problému ani návrh 14. smernice. To je pomerne zvláštny prístup k riešeniu takto citlivej otázky.

V Európe si neviem predstaviť situáciu ako v USA, kde nič podobné ako sloboda usadzovania neexistuje a jednotlivé štáty môžu cudzím (tj. v inom spojenom štáte založeným) spoločnostiam zakázať prevádzkovanie podniku na svojom území (viz. Railway Express Agency v. Commonwealth of Virginia, 282 U.S. 440 (1931)). Napriek tomu to štáty nerobia a nevyžadujú aplikáciu vlastného korporátneho práva na cudzie spoločnosti (výnimkou je New York a California, ale len v niektorých prípadoch). Zároveň sú jednotlivé korporátne práva viac-menej skoordinované za účelom presunu (registrového) sídla. V Európe bol predchádzajúci krok, tj. umožnenie usadenia sa cudzej spoločnosti, umožnený až ESD. Je potrebný “federálny” zásah v podobe rozhodnutia ESD v ďalšom kroku?

Aké budú daňové dôsledky takého presunu nie je celkom jasné. V Lasteyrie du Saillant (C-9/02) súd rozhodol, že tiché rezervy fyzickej osoby nemôže štát, z ktorého sa odsťahováva, zdaniť pri odchode. Bude to isté platiť pre právnické osoby?

Slovenské (obchodné) právo sa nezaujíma o skutočné sídlo spoločnosti. České naopak. Aké sú reálne dôsledky? Existujú slovenské spoločnosti s hlavným sídlom v cudzine? Určite. Tvária sa tak aj pred daňovými orgánmi? To neviem. Zaujímavá otázka. Určite to ale znamená, že slovenské právo nebude treba, na rozdiel od českého, meniť, ak ESD rozhodne v súlade so stanoviskom GA.