Autori:

Podnetom pre napísanie tohto postu bol článok I. a A. Feketeovcov v Justičnej revue 5/2017, ktorý sa zaoberal tým, či splnením dlhu ručiteľ vstupuje do práv uspokojeného veriteľa. S autormi ale nechcem nejako polemizovať. Otázka to totiž nie je jednoduchá. Komplikuje ju nielen rozdielne znenie § 550 Obč. zák. a § 308 Obch. zák., ale aj ďalšie nezrovnalosti.

Tak napríklad prečo stred. Obč. zák. ( § 308) — na rozdiel od § 1358 ABGB — riešil subrogáciu nie všeobecne, ale len v súvislosti s povinnosťou veriteľa prijať plnenie. Alebo prečo súčasný Obč. zák. prevzal zo stred. Obč. zák. (a poťažmo aj z ABGB) len slová o nároku ručiteľa na náhradu, ale už nie slová o vstupe do práv. Prípadne prečo § 332 Obch. zák. neprevzal z § 220 Zákonníka medzinárodného obchodu (ZMO) povinnosť veriteľa previesť na ručiteľa „zabezpečovacie prostriedky“, keď ho inak prevzal skoro doslovne. Ďalej prečo § 308 Obch. zák. nahradil formuláciu § 203 ZMO „vstupuje do práv veriteľa“ slovami „nadobúda práva veriteľa“ a prečo toto „nadobudnutie“ na rozdiel od ZMO obmedzil len na práva „voči dlžníkovi“. A nakoniec aký je vlastne vzťah medzi § 308 a 332 Obch. zák. (upravujú niečo iné alebo je to všeobecné v. osobitné ustanovenie?).

Mojim cieľom nie je dať na tieto otázky — a medzi nimi najmä na otázku, či § 550 Obč. zák. predstavuje subrogáciu, príp. zákonnú cesiu — jednoznačne presvedčivú odpoveď. Veď ju za viac ako polstoročie nedokázali dať iné kapacity, hoci ide o otázku často diskutovanú (napr. na listoch Socialistickej zákonnosti v rokoch 1985-1987), resp. rozoberanú alebo aspoň načrtnutú v podstate v každom komentári.

Samotná problematika sa pritom zlieva najmä do dvoch základných, praktických otázok: (1) či premlčanie po splnení dlhu ručiteľom beží ďalej alebo začína plynúť nová lehota a (2) či sa ručiteľ stáva oprávneným z poskytnutého zabezpečenia.

O prvej otázke si myslím — a to bez potreby zodpovedania, či ide o subrogáciu alebo nie —, že splnením dlhu ručiteľom by sa dlžníkova situácia nemala zhoršiť. Nová premlčacia lehota ju ale určite zhoršuje. Zdá sa mi preto, že premlčanie by malo plynúť ďalej. Dá sa síce oponovať, že zhoršenie situácie je dôsledkom nesplnenia dlhu, no nemožno prehliadať, že premlčanie zohráva hlavnú úlohu práve v prípadoch nesplnenia. Pripúšťam ale, že porovnanie s postihom solidárnych dlžníkov — kde zrejme treba rátať s novou premlčacou lehotou — vrhá na môj názor určitý tieň pochybností...

Pokiaľ ide o druhú otázku (zabezpečenie), rozbil by som ju na dve časti: na zabezpečenie poskytnuté tretími osobami (nazvime ich zabezpečovateľmi) a na zabezpečenie poskytnuté dlžníkom.

Myslím si, že i keby sme pripustili subrogáciu, ručiteľ by sa nemal dostať do postavenia veriteľa voči ostatným zabezpečovateľom. Dostali by sme sa totiž do akejsi pyramídovej situácie, kde by šťastie mal len ten, kto uspokojil veriteľa, pretože len on by mal možnosť byť uspokojený ostatnými (kým oni by držali Čierneho Petra). A to by viedlo k pretekom, kto stihne uspokojiť veriteľa ako prvý. Navyše by sme v rámci obchodu narazili jednak na § 307 ods. 1, podľa ktorého má ručiteľ „voči ostatným ručiteľom rovnaké práva ako spoludlžník", a jednak na § 308 (arg. „nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa“), ktorým argumentoval aj náš Ústavný súd (I. ÚS 394/2015).

Tým ale nechcem povedať, že by ručiteľ, ktorý splnil dlh, nemal mať žiadny postih voči ostatným. V obchode sa vieme oprieť o spomenutý § 307 ods. 1 a o jeho analogické uplatnenie aj na iné druhy zabezpečenia. V občanovi je situácia komplikovanejšia, keďže tam niet ekvivalentnej úpravy. Snáď by sme si ale mohli pomôcť analógiou nielen s Obch. zák., ale aj s ustanoveniami o postihoch spoludlžníkov ( § 511 ods. 2 a 3 Obč. zák.). Vzťah medzi zabezpečovateľmi je totiž ak už nie solidárny, tak aspoň solidárnemu veľmi blízky. Navyše, ručiteľ, ktorý dlh splnil, konal v prospech všetkých ostatných zabezpečovateľov, preto právny cit káže, aby sa mu dostalo nejakej, pomernej náhrady. Samozrejme, môžu tu vzniknúť určité problémy, napr. ako vypočítať podiel záložcu (podľa ceny zálohu ku dňu záložnej zmluvy, ku dňu splnenia dlhu či k nejakému inému dňu?). Ide však len o komplikácie, nie o prekážky.

Otázka zabezpečenia poskytnutého dlžníkom je trochu zložitejšia, keď vo svojom jadre (hľa aké to populárne slovo) skutočne závisí od nášho postoja k subrogácii. V obchode možno vec riešiť zrejme cez § 308 (arg. „nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa“), no občan je opäť nejasný. Myslím si ale, že tak ako by sa v dôsledku splnenia dlhu ručiteľom nemalo postavenie dlžníka zhoršovať, nemalo by sa ani zlepšovať. Opäť nás tak môže právny cit nútiť k tomu, aby sme priznali ručiteľovi právo uspokojiť sa napr. zo zálohu poskytnutého dlžníkom. Veď nakoniec, práve takéto právo ručiteľ celkom bežne a prirodzene aj očakáva.

Toľko k téme. Na záver však ešte dve veci. Po prvé, vo vzťahu k možnosti analogickej aplikácie Obch. zák. aj na občianskoprávne ručenie by sme si otázku nemali klásť tak, či si obchod vyžaduje odlišný prístup, ale skôr tak, či je dôvod, aby bol občianskoprávny ručiteľ chránený menej ako ten obchodnoprávny. Odpoveď sa potom hľadá ľahšie. A po druhé, z chabej úpravy Obč. zák. nemožno vyvodzovať príliš zásadné závery. Obč. zák. bol vytvorený ako predpis typový, čiže taký, ktorý upravuje len najtypickejšie situácie. Tie netypické boli ponechané na analógiu.

Pardon, úplne mimo toho, čo tento príspevok rieši, ale súvisí s ručením.

I. a A. Feketeovci v spomenutom článku, v záverečnej časti o navrhovanom výklade § 550 OZ a 308, 332 OBZ prichádzajú s niečím, čomu dosť dobre neviem porozumieť = konkurencia ručenia s inými, zväčša "trojuholníkovými" záväzkami.

Predstavujem si pod tým napr. takúto situáciu, použijem príkaz: https://postimg.cc/67kPGfkm

D dlží V 1000. D prikáže príkazníkovi, aby zaplatil tento dlh. Zároveň sa príkazník stane ručiteľom daného dlhu.

Potenciálnu konkurenciu si viem predstaviť, keď: 1. príkazník ešte nesplnil príkaz, a 2. V vyzval D na plnenie, D neplní. Teraz príkazník/ručiteľ splní V, čím naraz vybavuje príkaz, aj ručenie. Otázka: nárokuje si príkazník/ručiteľ voči D náhradu nákladov ako príkazník, či regres ako ručiteľ (to isté sa dá vymyslieť s bezpríkazným konateľom). To je síce zaujímavé, ale ako to má vysvetľovať § 550 OZ, resp. 308 OBZ? Prečo má konkurencia s kontraktom/kvázikontraktom pomôcť pri výklade daných noriem?

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím