lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (116)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Ľuboslav Sisák (6)
Ondrej Halama (6)
Peter Kotvan (6)
Michal Krajčírovič (6)
Adam Zlámal (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Josef Kotásek (4)
Ivan Bojna (4)
Ján Lazur (4)
Natália Ľalíková (4)
Pavol Szabo (4)
Petr Kolman (4)
Maroš Hačko (4)
Radovan Pala (4)
Monika Dubská (4)
Jakub Jošt (3)
Peter Pethő (3)
Pavol Kolesár (3)
Marián Porvažník (3)
Adam Valček (3)
Denisa Dulaková (3)
Josef Šilhán (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Ladislav Pollák (2)
Juraj Schmidt (2)
Lukáš Peško (2)
Andrej Kostroš (2)
Ludmila Kucharova (2)
Dávid Tluščák (2)
Maroš Macko (2)
Martin Gedra (2)
Gabriel Volšík (2)
Tomáš Plško (2)
Zsolt Varga (2)
Juraj Straňák (2)
Michal Hamar (2)
Roman Kopil (2)
Anton Dulak (2)
Marek Maslák (2)
Jiří Remeš (2)
Bob Matuška (2)
Richard Macko (2)
Martin Serfozo (2)
Peter Varga (2)
Peter Zeleňák (2)
Jozef Kleberc (2)
Petr Steiner (1)
Nora Šajbidor (1)
Matej Kurian (1)
lukasmozola (1)
Peter K (1)
Martin Svoboda (1)
Vincent Lechman (1)
Matej Košalko (1)
Pavol Mlej (1)
Peter Janík (1)
Petr Novotný (1)
Michal Jediný (1)
Peter Kubina (1)
Adam Glasnák (1)
Robert Šorl (1)
Zuzana Kohútová (1)
lukas.kvokacka (1)
Marcel Ružarovský (1)
Tomáš Pavlo (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Adam Pauček (1)
Petr Kavan (1)
Patrik Pupík (1)
Tomáš Korman (1)
Ivan Priadka (1)
Jana Mitterpachova (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Bohumil Havel (1)
Peter Marcin (1)
Jakub Mandelík (1)
Gabriel Závodský (1)
Zuzana Klincová (1)
Ivan Michalov (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Lucia Berdisová (1)
David Horváth (1)
Patrik Patáč (1)
Bystrik Bugan (1)
Ondrej Jurišta (1)
Ivan Kormaník (1)
Eduard Pekarovič (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Michaela Stessl (1)
Ján Pirč (1)
Katarína Dudíková (1)
Lucia Palková (1)
Dávid Kozák (1)
Tomáš Ľalík (1)
Martin Hudec (1)
Pavol Chrenko (1)
Martin Bránik (1)
Juraj Lukáč (1)
Martin Šrámek (1)
Tibor Menyhért (1)
Michal Ďubek (1)
Tomas Pavelka (1)
Igor Krist (1)
Vladimir Trojak (1)
Vladislav Pečík (1)
Marcel Jurko (1)
Natalia Janikova (1)
Tomáš Demo (1)
David Halenák (1)
Zuzana Adamova (1)
Matej Gera (1)
Dušan Rostáš (1)
Andrej Majerník (1)
Miriam Potočná (1)
I. Stiglitz (1)
Mikuláš Lévai (1)
Paula Demianova (1)
Viliam Vaňko (1)
jaroslav čollák (1)
Emil Vaňko (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Pavel Lacko (1)
Róbert Černák (1)
peter straka (1)
Tomas Kovac (1)
Martin Poloha (1)
Martin Galgoczy (1)
Martin Estočák (1)
Robert Vrablica (1)
Roman Prochazka (1)
Dušan Marják (1)
Radoslav Pálka (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Prvá lastovička Najvyššieho súdu o dovolaní podľa CSP, ktorá snáď ďaleko nepoletí

Vladislav Pečík, 12. 11. 2016 v 21:24

Neprešli ani tri mesiace od účinnosti CSP, a Najvyšši súd už rozhodol o dovolaní, ktoré bolo (zrejme) podané už po účinnosti novej procesnej normy civilného procesu. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní, ktorého prípustnosť postavil dovolateľ na ust. 421 ods. 1 písm. a) CSP. Nakoľko ide v našom právnom poriadku o úplne nový prvok, narozdiel od § 420, ktorý je "potomkom" § 273 OSP, bolo by určite zaujímavé zistenie, ako toto ustanovenie Najvyšší súd aplikoval po prvý krát (aspoň zo zverejnených rozhodnutí vyplýva, že nižšie uvedené rozhodnutie je svojho druhu prvé, nakoľko na žiadne iné, kde by Najvyšší súd posudzoval prípustnosť dovolania podaného už počas účinnosti CSP, som nenašiel).

Najvyšší súd dňa 28.09.2016 vydal uznesenie NS SR, sp.zn. 5 Obdo/53/2016, ktorým rozhodol tak, že dovolanie odmietol. O predmetnom súdnom konaní mám informácie iba z tohto zverejneného rozhodnutia, nakoľko rozhodnutia nižších súdov v tejto veci nie sú zverejnené.

Stručný skutkový stav, hoci nie je v tejto veci najdôležitejší, spočíva v tom, že prvoinštančný súd neschválil zmier, ktorým sa sporové strany dohodli, že vlastníkom určených nehnuteľností sa stáva žalobca. O odvolaní oboch sporových strán rozhodol odvolací súd tak, že napadnuté uznesenie potvrdil. Je možné polemizovať s názormi oboch súdov v otázke toho, či je možné zmierom rozhodnúť v spore o určenie vlastníctva nehnuteľností, ale ako som aj vyššie uviedol, zameranie tohto textu mieri inde.

Čo však dôležité je, je to, že dovolateľ postavil svoje dovolanie na už spomenutom ust. 421 ods. 1 písm. a) CSP, keď uviedol, že odvolací súd sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď poukázal na uznesenie NS SR, sp.zn. 5 M Cdo 11/2009, kde Najvyšší súd uviedol, že schváliť zmierom dohodu strán o tom, kto je vlastníkom nehnuteľností, možné je. Čo je na škodu, je to, že z uznesenia Najvyššieho súdu nie je na 100 % zrejmé, či dovolanie bolo podané ešte počas účinnosti starého OSP, alebo už počas účinnosti CSP, avšak domnievam sa, že až počas CSP. Ako dátum vydania uznesenia odvolacieho súdu je totiž uvedený 28. apríl 2016. Pri zohľadnení doby, kým sa rozhodnutie odvolacieho súdu doručí sporovým stranám (zo skúsenosti môžeme hovoriť zhruba o týždni, až mesiaci, niekedy aj dlhšie), môžeme pokojne tvrdiť takmer s istotou, že koniec dvojmesačnej doby na podanie dovolania v tomto prípade pripadol až po 1.7.2016, t.j. po dni účinnosti CSP. Je tiež zrejmé, že dovolateľ by si "počkal" na preňho priaznivejší procesný predpis, ak išiel podávať dovolanie proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Ešte pre úplnosť uvediem, že dovolateľ sa zrejme už v odvolaní odvolával na už vyššie spomenuté uznesenie 5 M Cdo 11/2009, keďže v odseku 2 odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu sa dočítame

"Odvolací súd považoval za potrebné k veci uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal rozhodnutie sp. zn. 5 M Cdo 11/2009 z 19. októbra 2010 v inej veci, a preto ním súd nie je viazaný a to ani v zmysle § 135 O. s. p., pretože sa v prejednávanej veci nejedná ani o jedno z rozhodnutí uvádzaných v tomto ustanovení."


Rozhodnutie dovolacieho súdu

Najvyšší súd podané dovolanie odmietol. Uhoľným kameňom odôvodnenia, prečo bolo dovolanie odmietnuté, je odsek 8.

"Žalovaný v dovolaní namietal, že súdy sa odklonili od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 11/2009 z 19. októbra 2010. Dovolací súd k tento námietke žalovaného považuje za dôležité uviesť, že súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd predmetnú vec rozhodovali ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O. s. p.“). Odvolací súd v odôvodnení uznesenia správne uviedol, že nie je uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky viazaný, pretože sa v prejednávanej veci nejedná ani o jedno z rozhodnutí uvádzaných v ust. § 135 O. s. p.. Toto rozhodnutie bolo tiež vydané v inej veci, a teda nešlo o prípad, že by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru vysloveného v tejto veci.

Žalovaný uviedol, že súdy sa odklonili od právneho názoru vysloveného v rozhodnut&iacute 5 M Cdo 11/2009, keď súdy založili neprípustnosť uzatvorenia súdneho zmieru na dôvodoch, ktoré vylučujú použitie súdneho zmieru, obsahom ktorého by mala byť samotná dohoda, ktorou sa upravujú hmotnoprávne vzťahy, ktoré sú predmetom konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje uvedenú námietku žalovaného za neopodstatnenú. Ako sa aj v žalovaným uvádzanom rozhodnutí píše, pri rozhodovaní o schválení zmieru je súd povinný skúmať, či zmier nie je v rozpore s právnymi predpismi. V danom príde boli súdy toho názoru, že schválenie navrhovaného zmieru by bolo v rozpore s právnymi predpismi, postup strán sporu považovali za obchádzanie zákona a preto navrhnutý zmier nebol schválený podľa ust. § 92 ods. 2 O. s. p..


Súd prvej inštancie správne poukázal na prepojenosť právnej úpravy O. s. p. o zmieri, Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov, Obchodného zákonníka o zmluve o predaji podniku a katastrálneho zákona. Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že uvedený postup súdov nemožno kvalifikovať ako odklonenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Súdy postupovali správne, pretože pri predaji podniku podľa zmluvy o predaji podniku, ak sú súčasťou podniku nehnuteľnosti je ich presná identifikácia nevyhnutná pre prevod vlastníckeho práva, ku ktorému dochádza povolením vkladu vlastníckeho práva. Navyše, ako aj poznamenal súd prvej inštancie, stranám sporu nič nebráni, aby uzavreli dodatok k zmluve v zmysle čl. V. bod 1 zmluvy, ktorý bude tvoriť spolu so zmluvou o predaji podniku podklad, na základe ktorého okresný katastrálny odbor vykoná vklad vlastníckeho práva
."

Najvyšší súd síce správne uvádza, že odvolací súd nebol de iure viazaný rozhodnutiami Najvyššieho súdu vydanými v iných konaniach, avšak nijakým spôsobom sa nevysporiadal s tým, že podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP takýto odklon, hoci de iure dovolený, zakladá prípustnosť dovolania. Najvyšší súd vlastne hovorí, že prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP nie je daná vtedy, keď sa napáda rozhodnutie, ktoré bolo vydané ešte počas OSP. Takýto právny názor však považujem za nesprávny, ktorý nemá žiadnu oporu v CSP. Ak by v takomto rozhodovacom trende Najvyšší súd pokračoval, môže sa to dotknúť bezpočtu dovolaní podaných proti rozhodnutiam odvolacích súdov, ktoré boli vydané ešte počas OSP, ale samotné dovolania boli podané (v rámci lehoty na dovolanie samozrejme) už počas účinnosti CSP.

Čo je ďalej nepochopiteľné je, že ak už raz dovolací súd vyslovil, že dovolanie nie je prípustné, tak sa nemal púšťať do obsahového preskúmavania napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, čo však Najvyšší súd robí, keď uvádza, že "Súdy postupovali správne ...". Ak dovolanie nie je podľa § 421 CSP prípustné, tak mal dovolací súd uviesť, že nie je pravda, že by sa odvolací súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu (a ideálne by bolo, keby takúto rozhodovaciu prax aj uviedol), a nie uvádzanie toho, či súdy rozhodli správne alebo nie.

Absolútne nepreskúmateľným sa stáva tiež konštatovanie Najvyššieho súdu, že "uvedený postup súdov nemožno kvalifikovať ako odklonenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.". Dovolateľ jasne uviedol rozhodnutie, v ktorom Najvyšší súd vyslovil diametrálne odlišný právny názor, ako ten, ktorý použil odvolací súd. V tomto konaní sa však Najvyšší súd nijako nevysporiadal s rozdielnosťou týchto právnych názorov. Keď už mal teda Najvyšší súd za to, že "súdy postupovali správne", tak mal podľa správnosti dovolanie zamietnuť, ako síce prípustné, ale nedôvodné (ak by teda mal byť správny právny názor taký, že zmierom nemožno rozhodnúť v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti), a nie odmietnuť.

V tejto veci je tiež možné poukázanie na ďalšiu chybu Najvyššieho súdu, a to, že vec nepredložil veľkému senátu, nakoľko sa evidentne odklonil od právneho názoru vyslovenému v rozhodnutí NS SR, sp.zn. 5 M Cdo 11/2009.

Z uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu som nemilo prekvapený, a verím, že táto prvá lastovička dovolania podľa CSP ďaleko nepoletí. Proti tomuto rozhodnutiu je samozrejme prípustná ústavná sťažnosť, a pre nerozširovanie takéhoto názoru Najvyššieho súdu ďalej, verím, že bude aj využitá.


Názory k článku Prvá lastovička Najvyššieho súdu o dovolaní podľa CSP, ktorá snáď ďaleko nepoletí:


  Milan Hlušák, 13. 11. 2016 v 12:55 - Iný pohľad

Otázne je, či obe rozhodnutie NS SR skutočne zastávajú rozdielny prístup k možnosti usporiadania vzťahov k nehnuteľnosti formou zmieru.

Mne z 5 Obdo 53/2016 vyplýva, že NS SR bol síce proti zmieru, avšak nie preto, že ním vôbec nemožno upravovať vlastníctvo k nehnuteľnosti, ale preto, lebo jeho navrhnuté znenie (uznanie vlastníctva) nebolo v kontexte prejednávanej veci správne. Navrhnutým zmierom sa totiž mal docieliť prevod vlastníctva z osoby A na osobu B. Podľa judikatúry však obsahom zmieru v takýchto prípadoch nemôže byť „uznanie“ vlastníctva, ale „povinnosť“ vlastníctvo previesť (1 Cz 2/75).

Skoršie rozhodnutie sp. zn. 5 M Cdo 11/2009 však otázku prevodu vlastníctva vôbec neriešilo. Posudzovaný zmier k prevodu nesmeroval; mal len potvrdiť, že vlastníkmi nehnuteľnosti sú jej pôvodní vlastníci, keďže zmluva, ktorou ju previedli na druhého účastníka zmieru, bola neplatná.

Rozdiel je teda v tom, že kým zmier v sp. zn. 5 Obdo 53/2016 smeroval k prevodu vlastníctva (avšak s nesprávnym obsahom), zmier v sp. zn. 5 M Cdo 11/2009 sa prevodu vôbec netýkal; riešil len otázku potvrdenia vlastníctva.

Preto možno NS SR neidentifikoval žiadny odklon, resp. rozpor so svojím skorším rozhodnutím. Nevidel preto dôvod pre prípustnosť dovolania, a teda ani pre postúpenie veci veľkému senátu.

  Vladislav Pečík, 13. 11. 2016 v 15:29 - Re: Iný pohľad

AK by sme to aj takto pripustili, ze 5 M Cdo 11/2009 hovorí niečo iné, ako toto rozhodnutie, tak to mal ale NS SR odôvodniť úplne inakšie.

Teraz vlastne povedal, že súdy nemuseli rozhodovať podľa ustálenej judikatúry NS SR, a rozhodli správne, a preto nie je dovolanie prípustné.

Ak mal skutočne za to, že o odklon nešlo, tak mal povedať, že v tejto veci je právna otázka o niečom inom, ako v rozhodnutí, na ktoré poukazoval dovolateľ. Avšak NS SR vôbec svoje predošlé rozhodnutie nespomenul. Teraz naozaj môžeme byť len detektívi alebo jasnovidci, a môžeme si len domýšľať, či 5 Obdo 53/2016 a 5 M Cdo 11/2009 sú v rozpore, alebo nie sú, pretože "asi" hovoria o niečom inom. Takto to zrejme zákonodarca neplánoval, že sa s tým NS SR "popasuje"

Takéto "mlčanie" o tom, či je rozhodnutie, na ktoré dovolatelia budú poukazovať pri dovolaniach, ľudovo povedané "o tom istom" alebo "hovorí niečo iné" bude dosť na škodu pri zjednocovaní judikatúry podľa novo nastavenému fungovaniu dovolania.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím