lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (153)
Juraj Gyarfas (104)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (31)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (25)
Tomáš Klinka (20)
Milan Hlušák (17)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (8)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Radovan Pala (4)
Lexforum (4)
Robert Goral (4)
Monika Dubská (4)
Petr Kolman (4)
Pavol Szabo (4)
Natália Ľalíková (4)
Ján Lazur (4)
Josef Kotásek (4)
Adam Valček (3)
Josef Šilhán (3)
Maroš Hačko (3)
Michal Krajčírovič (3)
Jakub Jošt (3)
Denisa Dulaková (3)
Ivan Bojna (3)
Peter Pethő (3)
Pavol Kolesár (3)
Lukáš Peško (2)
Marián Porvažník (2)
Anton Dulak (2)
Jiří Remeš (2)
Ladislav Hrabčák (2)
Dávid Tluščák (2)
Zsolt Varga (2)
Jozef Kleberc (2)
Juraj Schmidt (2)
Juraj Straňák (2)
Ludmila Kucharova (2)
Martin Serfozo (2)
Bob Matuška (2)
Martin Gedra (2)
Roman Kopil (2)
Peter Varga (2)
Maroš Macko (2)
Michal Hamar (2)
Ladislav Pollák (1)
Roman Prochazka (1)
Róbert Černák (1)
Nora Šajbidor (1)
Lucia Berdisová (1)
Tomáš Ľalík (1)
Vincent Lechman (1)
Jana Mitterpachova (1)
Miriam Potočná (1)
David Halenák (1)
Ondrej Jurišta (1)
Dušan Marják (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Robert Šorl (1)
Radoslav Pálka (1)
Matej Kurian (1)
Ivan Kormaník (1)
Pavol Mlej (1)
Vladislav Pečík (1)
David Horváth (1)
Gabriel Závodský (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Dušan Rostáš (1)
Matej Košalko (1)
Tibor Menyhért (1)
Ján Pirč (1)
Martin Estočák (1)
Emil Vaňko (1)
Zuzana Kohútová (1)
Viliam Vaňko (1)
Tomáš Demo (1)
Petr Steiner (1)
Matej Gera (1)
Martin Hudec (1)
Nina Gaisbacherova (1)
lukas.kvokacka (1)
Petr Kavan (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Tomas Kovac (1)
Marek Maslák (1)
Lucia Palková (1)
Natalia Janikova (1)
Juraj Lukáč (1)
Martin Galgoczy (1)
Bystrik Bugan (1)
Martin Šrámek (1)
peter straka (1)
Peter Marcin (1)
Marcel Jurko (1)
Vladimir Trojak (1)
lukasmozola (1)
Peter K (1)
Katarína Dudíková (1)
Gabriel Volšík (1)
Peter Janík (1)
Bohumil Havel (1)
Robert Vrablica (1)
Zuzana Adamova (1)
Michal Ďubek (1)
Igor Krist (1)
Peter Kubina (1)
Ondrej Halama (1)
Pavel Lacko (1)
Martin Svoboda (1)
I. Stiglitz (1)
Ivan Michalov (1)
Paula Demianova (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Nemo plus iuris: ÚS SR nasleduje ÚS ČR do boja

Juraj Gyarfas, 27. 05. 2016 v 16:45

Jednou z opakovane sa vracajúcich tém na tomto blogu boli interakcie medzi vadami právnych úkonov a vecnoprávnou pozíciou strán - teda na vlastníctvo k prevádzaným veciam, typicky nehnuteľnostiam. Mnohokrát sa tu diskutovalo o účinkoch odstúpenia (napr. Juraj A. tu a môj blog tu), následkoch zrušenia príklepu v exekučnej dražbe (Michal tu a I. Stiglitz tu), v dobrovoľnej dražbe (môj blog tu) a podobných otázkach. Dalo by sa tvrdiť, že frekvencia týchto diskusií je dôkazom koncepčnej neustálenosti týchto otázok v slovenskom aj českom práve.

Evergreenom na tomto blogu bolo sledovanie zasmušilého boja Ústavného súdu ČR proti ortodoxnému uplatňovaniu zásady nemo plus iuris a snahy judikatórne zaviesť dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka. ÚS ČR vyrazil do útoku ešte v roku 2009 (prvá diskusia tu), odolal protiúderom Najvyššieho súdu ČR (diskusia tu), zasadil niekoľko zdrvujúcich úderov (diskusia tu) a nakoniec z boja vyšiel víťazne (viď. odkaz tu).

Ústavný súd SR sa medzitým prizeral, v zásade však do civilistickej arény nevstupoval a len lakonicky potvrdil, že ortodoxné uplatňovanie zásady nemo plus iuris je ústavnoprávne konformné (viď. diskusia tu). Inými slovami, ak zákonodarca ani civilistická doktrína neustanovia inštitút dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka (s výnimkou osobitných situácií ako nadobudnutie v konkurze, cenné papiere a nadobudnutie od dediča), nebude im ju ústavný súd z ústavnoprávnych a ľudskoprávnych pozícií nanucovať. To platilo doteraz ...

Ústavný súd SR trúbi do útoku

Ďakujem Pavlovi Vrchovi za upozornenie na prelomové rozhodnutie ÚS SR, I. ÚS 549/2015, ktorým sa slovenský ústavný súd (alebo aspoň I. senát) vydáva po stopách svojho českého náprotivku na cestu judikatórneho prelamovania zásady nemo plus iuris.

Je pochopiteľné, prečo ústavný súd v danom prípade videl exemplárnu nespravodlivosť. Žalobca excindančnou žalobou proti konkurznému správcovi štátneho podniku uplatňoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorú nadobudol v konkurze (podľa starého ZKV). Jeho žaloba však bola neúspešná, pretože jeho právni predchodcovia neboli vlastníkmi dotknutých nehnuteľností a to konkrétne z dôvodu vád privatizačného projektu, na základe ktorého boli nehnuteľnosti prevedené najprv na Fond národného majetku a potom na právnych predchodcov žalobcu. Inými slovami - štát v roku 1992 pripravil a schválil vadný privatizačný projekt. Následne sa však nehnuteľnosť zrejme (popis skutkových okolností nie je úplne jednoznačný) ďalším prevodom dostala do vlastníctva spoločnosti F, s.r.o. a v roku 2000 ju z konkurzu tejto spoločnosti kúpil súčasný žalobca. V roku 2007 bol však nemilo prekvapený, keď konkurzný správca štátneho podniku T (zrejme právneho predchodcu spoločnosti F, s.r.o.) dané nehnuteľnosti zaradil do súpisu všeobecnej podstaty T., š.p.

Súdy všetkých stupňov rozhodli v prospech správcu - teda v prospech zaradenia nehnuteľnosti do súpisu majetku a proti excindančnému nároku dobromyseľného nadobúdateľa. Vychádzali pritom zo striktne chápanej zásady nemo plus iuris. Rozhodnutia sa zdajú byť pomerne detailne a presvedčivo odôvodnené. Súdy sa vysporiadali s rozdielom medzi počiatočnou absenciou vlastníckeho práva a dodatočným zrušením príklepu (NS SR, sp. zn. 4 Cdo 274/2006) a vychádzali aj z tu komentovaného rozhodnutia ÚS SR, I. ÚS 50/2010. Pre úplnosť odkázali aj na judikatúru NS ČR (sp. zn. 30 Cdo 250/2009) a aj ÚS ČR (ešte z čias, kedy stál na pozícii nemo plus iuris - ÚS ČR, II. ÚS 349/2003). Spornou otázkou bolo taktiež, či § 27 starého ZKV možno vykladať ako prelomenie nemo plus iuris (ako § 93 nového ZKR), ale takýto výklad nemal oporu v zákone ani v judikatúre.

Po odmietnutom dovolaní sa vec dostala pred I. senát ústavného súdu, ktorý zjavne považoval za vhodné zasiahnuť na strane sťažovateľa (žalobcu v pôvodnom konaní) a rozhodnutia všeobecných súdov zrušiť.

Vec sa zrejme dala rozhodnúť v prospech sťažovateľa aj bez otvorenej kolízie so zásadou nemo plus iuris. Ústavný súd v bodoch 12 a 13 uviedol, že "prevod" majetku medzi štátnymi entitami nemožno sankcionovať absolútnou neplatnosťou pre rozpor s nemo plus iuris. Tu sa odôvodnenie zrejme mohlo aj končiť a sťažovateľovi mohlo byť vyhovené.

Ústavný súd však nad rámec toho využil príležitosť na širší rozmach a zaťal priamo do základov civilného práva. Podľa ústavného súdu "nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum [pozn.: asi dominium] auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva". Musí totiž "dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky"nemo plus iuris" (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.]."

Na diskusiu

Odôvodnenie tohto prelomového rozhodnutia je síce relatívne stručné, ale dôkladné a presvedčivé. Ústavný súd uvádza viacero rozumných argumentov v prospech dobromyseľného nadobúdania vlastníckeho práva od nevlastníka. Je tu LandE argument (vlastník je v porovnaní s dobromyseľným nadobúdateľom cheapest cost avoider a teda "riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom konaní"), je tu historický argument (predvojnová judikatúra), komparatívny argument (odkazy na civilné kódexy Talianska, Poľska, Rakúska) a nakoniec aj argumentum Bohemicum (odkazy na judikatúru ÚS ČR).


Všetky tieto argumenty sú samozrejme presvedčivé. Nie je náhodou, že civilné kódexy nám príbuzných právnych systémov obsahujú skutkové podstaty dobromyseľného nadobúdania od nevlastníka. Osobne nemám pochybnosti o tom, že za určitých okolností je správne pripustiť dobromyseľné nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka. Samozrejme je potrebné presne formulovať podmienky naplnenia tejto skutkovej podstaty a tak isto je potrebné vyriešiť konkurenciu dobromyseľného nadobúdania s inštitútom vydržania. Prinicipiálne a v rovine de lege ferenda je však dobromyseľné nadobúdanie nepochybne želateľné.

Moje otázky však pramenia z iného. V roku 2009 som v súvislosti s prvým rozhodnutím Ústavného súdu ČR prelamujúcim zásadu nemo plus iuris napísal: Ak chce niekto z ústavnoprávnych a ľudskoprávnych dôvodov chrániť osoby C, ktoré v dobrej viere nadobudli nehnuteľnosť s vadným titulom, je to samozrejme legitímne a možno o tom diskutovať. Považujem však za nešťastné, ak by sa ústavnou judikatúrou mala prelomiť jedna z kľúčových zásad súkromného práva a to bez zváženia a načrtnutia, aké budú súkromnoprávne následky takéhoto prelomenia.

Dnes by som to asi neformuloval tak kategoricky, ale vnímam podobné otázky. Na jednej strane - ako som písal vyššie - chápem a zdieľam nespokojnosť so súčasným stavom a je zlyhaním zákonodarcu, že po toľkých rokoch nebol schopný prijať moderný civilný kódex, ktorý by túto otázku nejakým spôsobom riešil. Neexistencia skutočnej materiálnej publicity katastra, absencia zákonne upravenej skutkovej podstaty dobromyseľného nadobúdania vlastníctva a ešte aj v spojení s veľmi extenzívnym výkladom absolútnej neplatnosti v slovenskom práve často vedie k nespravodlivým výsledkom. Kompetenčná otázka však stojí tak, či tieto nespravodlivosti musí vždy korigovať práve ústavný súd a či je nevyhnutné korigovať ich tak zásadným zásahom do základov civilného práva (osobitne ak v tomto konkrétnom prípade zrejme bolo možné k rovnakému výsledku dospieť aj na základe menej ďalekosiahlej argumentácie). A na to samozrejme nadväzuje otázka, či riešenie vytvorené ad hoc bez formulácie konkrétnych pravidiel nebude viesť k ďalším nespravodlivostiam alebo minimálne k plošnému zvýšeniu transakčných nákladov z dôvodu právnej neistoty.

Inými slovami, niekedy je dôležitejšie, aby pravidlo bolo jasné, než aby bolo správne a spravodlivé. Inokedy je zase pravidlo tak zjavne nespravodlivé, že súd musí zasiahnuť. Otázne je, či v tejto veci ide o prvý alebo druhý prípad. To už nechám na diskusiu.


Názory k článku Nemo plus iuris: ÚS SR nasleduje ÚS ČR do boja:


  Milan Hlušák, 29. 05. 2016 v 20:04 - Nie celkom dobré argumenty

Podľa mňa prelomenie nemo plus iuris pri nehnuteľnostiach je téma skôr pre Národnú radu, ako pre Ústavný súd. Navyše si myslím, že cesta, ktorú si Ústavný súd zvolil – riešiť túto závažnú otázku len tak, cez obiter dictum – nie je ten najvhodnejší spôsob. Okrem toho niektoré argumenty uvedené v náleze nie sú celkom relevantné.

Napríklad prvorepublikové rozhodnutie č. 10750 má úplne iný kontext. Vychádza navyše z rakúskeho ABGB (nález poukazuje aj naň), ktorý sa týka – podobne ako v náleze tiež spomenutý taliansky a poľský OZ – len hnuteľných vecí. Nový maďarský OZ, na ktorý sa nález tiež odvoláva, je hádam aj všeobecný, no zdá sa mi, že nemo plus iuris prelamuje len v prípadoch obchodného styku. Ani odkaz na Lubyho článok nie je celkom namieste: nemám pocit, že by Luby obhajoval nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka aj v iných prípadoch, ako tých výslovne predpokladaných v § 154 stredného OZ (nadobudnutie vlastníctva na základe úradného rozhodnutia).

  Juraj Gyarfas, 10. 08. 2016 v 15:20 - z beckovského komentára k OZ

"Z toho vyplýva, že pre nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka v zásade nepostačuje samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k veci, ale musí ísť o taký prípad dobromyseľnosti, s ktorým je takáto možnosť explicitne normatívne spojená. Inak povedané, napríklad samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností nebude mať za následok nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny predchodca nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti je absolútne neplatný. V tomto rozsahu je pritom judikatúra na Slovensku vzácne jednotná [NS SR, 6 Cdo 107/2011, ÚS SR, I. ÚS 50/2010] na rozdiel od "názorovej vojny", ktorá pri posudzovaní tejto problematiky panuje v Česku medzi Najvyšším súdom ČR a Ústavným súdom ČR ... ."

Fečík, In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 878

__________

"Keďže však uzavretie kúpnej zmluvy predchádza okamihu nadobudnutia vlastníckeho práva k predávanej veci, na platnosť zmluvy nebude mať vplyv skutočnosť, že predávajúci nie je v okamihu uzavretia kúpnej zmluvy vlastníkom predávanej veci, t.j. predávajúci môže, no i nemusí byť jej vlastníkom. Predávajúci sa kúpnou zmluvou (obligačne) zaväzuje, že kupujúcemu odovzdá predmet kúpy a zabezpečí pre neho vlastnícke právo k predmetu kúpy. Pokiaľ sa predávajúci sám nestane vlastníkom predmetu kúpy do doby, kedy má dôjsť k prevodu vlastníckeho práva na kupujúceho, v dôsledku uplatnenia všeobecnej zásady "nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet " (nikto nemôže previesť viac práv, ako sám má) nastane porušenie zmluvnej povinnosti previesť vlastnícke právo a vznik sekundárnych právnych následkov (napr. povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu za porušenie právnej povinnosti, povinnosť nahradiť spôsobenú škodu podľa 420 a nasl. a pod.). Neexistencia vlastníckeho práva k predávanej veci na strane predávajúceho tak nebude mať vplyv na platnosť zmluvy. ...

Občiansky zákonník de lega lata možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla (pozri napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa § 486 OZ) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady "nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet" aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje. ....
"

Križan, komentár k § 588, In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 – 880. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 2087-2088
k zmluve s nevlastníkom identicky moja maličkosť na s. 265

  Juraj Gyarfas, 28. 12. 2016 v 13:33 - R. Jakubáč na túto tému

Rád by som upozornil na veľmi zaujímavý článok na túto tému: Jakubáč, R. Nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka. Súkromné právo, č. 6/2016, s. 22-28

  Rafael Schwarz, 31. 12. 2016 v 06:51 - Nemo plus iuris

ÚS SR
I. ÚS 549/2015 z 16.03.2016


ÚS SR
I. ÚS 239/2016
-14 z 20.04.2016

  Peter Toth-Vaňo, 04. 04. 2017 v 09:52 - dobrá viera tretej osoby pri nadobudnutí od nevlastníka a § 456 CSP

„Pro účely aplikace § 243d odst. 2 odst. 2 o. s. ř. (poznámka - § 456 CSP) není podstatná okolnost, zda pozdější nabyvatel věci jednal při jejím nabývání v dobré víře o tom, že věc kupuje od vlastníka (ač ji objektivně vzato nabyl od nevlastníka); ustanovení § 243d odst. 2 o. s. ř. takovou podmínku neklade.“

(rozsudok NS ČR sp. zn. 29 Cdo 4938/2014, zo dňa 22. 12. 2016)

  Juraj Gyarfas, 01. 03. 2018 v 11:35 - článok na tému

Rád by som k tejto téme upozornil na zaujímavý článok Syrový, I. Ochrana dobromyseľného nadobúdateľa vs. neplatný prevod. Justičná revue, 70, 2018, č. 1, s. 105-114.

  Juraj Gyarfas, 01. 03. 2018 v 11:37 - ÚS SR k nemo plus iuris

V pomerne divokej kauze podvodného prevodu nehnuteľností a následných opakovaných prevodov (jedného z nich aj v rámci exekúcie) sa ústavný súd postavil na stranu pôvodnej vlastníčky a teda zásady nemo plus iuris na úkor "prelamujúcich" účinkov § 61 EP. Podrobnejšie tu.

"Pri posudzovaní individuálnych okolností prípadu vo veci sťažovateľov bolo potrebné predovšetkým vziať do úvahy to, že k výmazu vlastníckeho práva právnej predchodkyne sťažovateľov došlo na základe absolútne neplatného právneho úkonu, ktorý bol všeobecným súdom posúdený ako zločin a páchateľ bol za toto podvodné konanie právoplatne odsúdený. Je potrebné zdôrazniť, že právna predchodkyňa sťažovateľov sa nijakým spôsobom nepodieľala na zmene zápisov jej vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a určenia svojho vlastníckeho práva, a teda aj jeho ochrany sa začala domáhať v krátkej dobe po tom, ako sa o spáchaní trestného činu dozvedela. Je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, že všeobecným súdom trvalo 10 rokov, kým o jej návrhu rozhodli. Ústavný súd tiež nemôže prehliadnuť okolnosti, za ktorých boli nehnuteľnosti opakovane prevádzané medzi osobami, ktoré sa vzájomne poznali, a tiež aj na okolnosti, ktoré predchádzali vykonaniu exekúcie, v ktorej boli sporné nehnuteľnosti nadobudnuté ďalším z vlastníkov, na ktoré podrobne poukázala právna predchodkyňa sťažovateľov v odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 23. júla 2011 a ktoré sa javia ako minimálne nie bežné.

35. Za týchto okolností bolo potrebné z hľadiska všeobecnej idey spravodlivosti uprednostniť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka pred ochranou vlastníckeho práva nadobúdateľa a za prvoradé považovať obnovenie stavu, ktorý existoval pred podvodným konaním. Pokiaľ tak všeobecné súdy nepostupovali, porušili základné práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

36. Ústavný súd považuje prístup krajského súdu, ktorý rozhodol iba na základe právneho názoru o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva v exekučnom konaní v okolnostiach konkrétnej veci za rýdzo formalistický, nerešpektujúci ústavou, listinou a dohovorom zaručenú ochranu vlastníckeho práva sťažovateľov, resp. ich právnej predchodkyne.

37. Ústavný súd zdôrazňuje, že nespochybňuje svoju judikatúru, na ktorú odkázal krajský súd v napadnutom rozsudku (II. ÚS 159/07). Vo veci sťažovateľov však nešlo o prípad, keď bolo potrebné posudzovať zákonnosť priebehu exekúcie a platnosť nadobudnutia vlastníckeho práva ako právneho predchodcu žalovanej, na ktoré nemali okresný súd ani krajský súd oprávnenie a uvedené patrí do kompetencie exekučného súdu.
"

ÚS SR, I. ÚS 726/2016

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím