lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (153)
Juraj Gyarfas (102)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (31)
Kristián Csach (25)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (20)
Milan Hlušák (16)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Martin Friedrich (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Monika Dubská (4)
Petr Kolman (4)
Robert Goral (4)
Radovan Pala (4)
Ján Lazur (4)
Josef Kotásek (4)
Pavol Szabo (4)
Natália Ľalíková (4)
Lexforum (4)
Michal Krajčírovič (3)
Peter Pethő (3)
Pavol Kolesár (3)
Ivan Bojna (3)
Josef Šilhán (3)
Adam Valček (3)
Maroš Hačko (3)
Jakub Jošt (3)
Denisa Dulaková (3)
Peter Varga (2)
Marián Porvažník (2)
Martin Serfozo (2)
Jiří Remeš (2)
Lukáš Peško (2)
Maroš Macko (2)
Jozef Kleberc (2)
Ludmila Kucharova (2)
Bob Matuška (2)
Juraj Straňák (2)
Michal Hamar (2)
Dávid Tluščák (2)
Anton Dulak (2)
Zsolt Varga (2)
Roman Kopil (2)
Martin Gedra (2)
Juraj Schmidt (2)
Ladislav Hrabčák (2)
Pavel Lacko (1)
Ondrej Halama (1)
Zuzana Kohútová (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Dušan Marják (1)
lukasmozola (1)
Gabriel Volšík (1)
Peter Marcin (1)
Petr Steiner (1)
Martin Šrámek (1)
I. Stiglitz (1)
Tomáš Ľalík (1)
Lucia Palková (1)
David Halenák (1)
Viliam Vaňko (1)
Robert Šorl (1)
Martin Hudec (1)
Peter K (1)
peter straka (1)
Bohumil Havel (1)
Marek Maslák (1)
Robert Vrablica (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Martin Galgoczy (1)
Ladislav Pollák (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Matej Gera (1)
Tibor Menyhért (1)
Paula Demianova (1)
Tomáš Demo (1)
Marcel Jurko (1)
Pavol Mlej (1)
Michal Ďubek (1)
Peter Janík (1)
Matej Kurian (1)
Petr Kavan (1)
David Horváth (1)
Matej Košalko (1)
Nora Šajbidor (1)
Igor Krist (1)
Peter Kubina (1)
Tomas Kovac (1)
Gabriel Závodský (1)
Emil Vaňko (1)
Vladislav Pečík (1)
lukas.kvokacka (1)
Ivan Michalov (1)
Vladimir Trojak (1)
Bystrik Bugan (1)
Miriam Potočná (1)
Katarína Dudíková (1)
Radoslav Pálka (1)
Vincent Lechman (1)
Ondrej Jurišta (1)
Zuzana Adamova (1)
Lucia Berdisová (1)
Martin Svoboda (1)
Dušan Rostáš (1)
Juraj Lukáč (1)
Ján Pirč (1)
Róbert Černák (1)
Roman Prochazka (1)
Natalia Janikova (1)
Martin Estočák (1)
Jana Mitterpachova (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Vymáhateľná alebo vykonateľná?

Milan Hlušák, 23. 01. 2016 v 16:25

Odporovateľnosť právnych úkonov, ktoré ukracujú veriteľovu vymáhateľnú pohľadávku, nie je novou (viď post Jara Čolláka tu), ani najaktuálnejšou témou. Takou nie je ani otázka, čo sa presne myslí vymáhateľnou pohľadávkou. Ide však o otázku nesporne zaujímavú, najmä z interpretačného pohľadu. A práve z tohto pohľadu by som sa jej chcel v tomto poste dotknúť. Nejde mi teda ani tak o hľadanie jediného správneho riešenia, ako skôr o to, aké interpretačné pravidlá ten či onen názorový tábor používa. Aké teda tieto tábory sú?

I.

Ten prevládajúci za vymáhateľnú pohľadávku považuje pohľadávku vykonateľnú, tzn. opatrenú exekučným titulom. Podporuje ho tak konštantná erková judikatúra českého najvyššieho súdu (napr. Rc 12/1998, 27/2000, 35/2002, 64/2002, 12/2003, 30/2009, 18/2014), ako aj časť novšej neerkovej praxe toho nášho (3 Cdo 61/2008, 6 Cdo 253/2012, 5 Cdo 188/2010). Nepriamo (zdá sa) ho odobruje aj náš ústavný súd (PL. ÚS 39/2015) a zastáva ho aj drvivá väčšina právnej náuky. Zriedkavejší názor zas pod vymáhateľnou pohľadávkou rozumie pohľadávku žalovateľnú. Podporuje ho niekoľko starších i novších rozhodnutí nášho najvyššieho súdu (R 44/2001, 4 Cdo 198/2010, 2 Obdo 69/2012, 2 Cdo 180/2013), ako aj Sedlačko a Števček (ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 318n).

Dominantný názor stotožňujúci vymáhateľnosť s vykonateľnosťou vychádza najmä z charakteru odporovateľnosti. Jej cieľom totiž je, aby sa v prospech veriteľa mohol zexekvovať aj majetok, ktorého sa dlžník zbavil v úmysle ukrátiť veriteľa. Kým však exekúcia nie je možná (a teda kým pohľadávka nie je vykonateľná), odporovateľnosť nedáva zmysel. Ďalším argumentom, ktorý prevládajúci názor používa, je história: § 42a OZ je totiž návratom k § 46 stredného OZ z r. 1950. A ten pod pojmom vymáhateľnosť rozumel vykonateľnosť (viď KNAPP, V. a kol. Učebnica občianskeho a rodinného práva I. Bratislava: SVPL, 1956, s. 249).

Menšinový názor sa opiera hlavne o tieto tri argumenty: Po prvé, jazykoveda medzi vymáhateľnosťou a vykonateľnosťou striktne rozlišuje. Po druhé, na iných miestach v OZ sa derivácie slova vymáhať nespájajú s vykonateľnosťou: vymáhať pohľadávku pri postúpení či (ne)vymáhať výhry zo stávok a hier nemá s vykonateľnosťou nič spoločné; preto by sa ňou nemal podmieňovať ani § 42a OZ. A po tretie, ak by sa vymáhateľnou pohľadávkou rozumela iba pohľadávka vykonateľná, popieral by sa zmysel odporovateľnosti, t. j. ochrana veriteľa.

II.

Pozrime sa teraz na jednotlivé argumenty trochu detailnejšie. Začnem „jazykovedným okienkom“: v R 44/2001 náš najvyšší súd operuje tým, že slovníky slovenského jazyka rozlišujú medzi vymáhateľnosťou a vykonateľnosťou, a teda že nejde o synonymá. To je, samozrejme, pravda. Na druhej strane ale nemožno poprieť, že v bežnom jazyku pod vymáhateľnosť spadá aj vykonateľnosť (už len preto, že slovo vykonateľnosť v spojení s dlhmi/pohľadávkami nepoužívame vôbec; naopak, celkom bežne hovoríme „vymáhať pohľadávku cez exekútora“). Preto by som v tomto prípade slovníkovému rozlišovaniu — hoci ho sám často používam — až taký veľký význam nepriznával.

Druhým menšinovým argumentom je názor, že ak OZ na iných miestach spája pojem vymáhanie so žalovateľnosťou, malo by sa tak robiť aj v prípade § 42a. Treba uznať, že tento názor má na prvý pohľad svoje rácio. Zásada terminologickej jednoty je totiž veľmi významným interpretačným pravidlom. Na druhej strane ju ale nemožno uplatňovať vždy a absolútne. Jej porušenie treba podľa mňa zákonodarcovi odpustiť, keď sa totálne zmení spoločenské prostredie a keď sa právo prevráti na ruby. A takéto prevrátenie predstavovala práve veľká novela OZ z r. 1991, ktorá § 42a do OZ zaviedla. Z legislatívno-technického hľadiska ju určite nemožno považovať za majstrovské dielo (hoci jej zásadný prínos pre naše právo je neodškriepiteľný). Bola koniec-koncov akýmsi veľkým zlepencom: niečo sa vypustilo, niečo sa prevzalo zo stredného OZ, iné zas zo zákonníka medzinárodného obchodu, čo-to sa poprehadzovalo. Novela navyše seba samu považovala len za dočasné, provizórne riešenie na „nutnú dobu do rekodifikácie“ (KNAPP, V., KNAPPOVÁ, M., KOPÁČ, L., ŠVESTKA, J. Nad stavem a perspektivami soukromého práva v České republice. In: Právní rozhledy, 3/1995, s. 89). Nemožno sa preto spoliehať, že pri tom všetkom — a navyše v dobe, keď sa prijímali aj desiatky iných, zásadných zákonov typu ObZ — si zákonodarca dával sakramentský pozor na terminologickú jednotu.

Okrem toho, táto argumentácia najvyššieho súdu má aj ďalšie medzery. § 42a OZ slovo vymáhateľná používa vo svojej prvej i druhej vete. Druhá veta pritom podľa mňa dáva za pravdu názoru, že vymáhateľná = vykonateľná. Hovorí totiž o tom, že právo odporovať má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený. Hoci toto znenie nie je najšťastnejšie, zákonodarca tu jednoznačne chcel povedať, že odporovať možno aj vtedy, ak si tretia osoba od dlžníka už svoj nárok súdne vymohla, resp. uspokojila. Alebo inak: aby sa jednak tretia osoba — obohatený — nemohol pred veriteľom oháňať svojim exekučným titulom voči dlžníkovi, a jednak aby nebolo potrebné tento exekučný titul osobitne rušiť. Presne takto sa táto veta vnímala tak v časoch stredného OZ (z ktorého bola od slova do slova prevzatá), ako aj v časoch jeho dávnejších predchodcov. Tak napr. Odporovací poriadok z r. 1931 túto myšlienku vyjadroval takto: „Právo odporovati není vyloučeno proto, že pro jednání, kterému se odporuje, bylo nabyto exekučního titulu nebo že bylo vymoženo exekucí. Bylo-li takové právní jednání prohlášeno za bezúčinné, pozbude proti věřitelům účinnosti také exekuční titul.“ Obdobne znel aj rakúsky Odporovací poriadok z r. 1914. Ak by sme však za vymáhateľnú považovali žalovateľnú pohľadávku, uvedený zmysel tohto ustanovenia by sa úplne vytratil.

Taktiež treba brať do úvahy, že v § 42a OZ sa vymáhateľnosť chápe ako istá vlastnosť pohľadávky. Avšak na iných miestach OZ sa derivácie slova vymáhať nepoužívajú v súvislosti s vlastnosťou, ale s nejakou činnosťou (vymáhať pohľadávky, nevymáhať výhry). Zásadu terminologickej jednoty však možno použiť hlavne tam, kde sa porovnávajú rovnaké pojmy. Ak pojmy rovnaké nie sú, uvedenú zásadu treba aplikovať opatrne, ak vôbec.

III.

Poďme teraz k histórii. Tou sa oháňa najmä väčšinový názor, keď poukazuje, že stredný OZ, z ktorého sa odporovateľnosť prevzala, pod pojmom vymáhateľnosť rozumel vykonateľnosť. To je nesporne pravda. Odporovateľnosť mimo konkurzu sa totiž od svojho počiatku (rakúsky Odporovací poriadok z r. 1884) vždy viazala na vykonateľnosť. Stredný OZ na tom nič nezmenil, aj keď na rozdiel od poriadkov z r. 1884, 1914 a 1931 pojem vykonateľnosť výslovne nepoužil (na naše dnešné nešťastie).

To všetko ale ešte nemôže znamenať, že zákonodarca — keď v r. 1991 kopíroval znenie § 46 stredného OZ — chcel pod vymáhateľnosťou skutočne rozumieť len vykonateľnosť. Mohlo totiž existovať niečo, čo ho viedlo k tomu, aby sa za vymáhateľnú považovala už pohľadávka žalovateľná. Toto niečo by mohol byť fakt, že novela z r. 1991 neprevzala zo stredného OZ možnosť veriteľa vyhradiť si právo odporu ešte pred tým, ako sa jeho pohľadávka stala vykonateľnou ( § 51). Ak mal totiž veriteľ obavu, že sa jeho ešte nevykonateľná pohľadávka ukracuje, mohol prostredníctvom súdu alebo notára oznámiť účastníkom odporovateľného úkonu, že si voči nim uplatní odpor, až sa jeho pohľadávka stane vykonateľnou. V takom prípade odporovacia lehota spočívala a začínala opäť plynúť až po vykonateľnosti. Takto bol veriteľ dostatočne chránený ešte pred tým, ako mohol odpor reálne uplatniť. Obdobné právo dávali veriteľovi aj všetky predchádzajúce Odporovacie poriadky (z r. 1884, 1914 a 1931).

Prečo sa ale zákonodarca v r. 1991 rozhodol uvedenú možnosť (výhradu) neprevziať? Možno toto právo veriteľovi priznať vôbec nechcel (nepriznával mu ho ani zákonník medzinárodného obchodu z r. 1963, ktorý u nás odporovateľnosť upravoval aj po zrušení stredného OZ). Alebo — a to môže byť pre nás dôležité — priznať ho považoval za zbytočné, keďže chcel, aby veriteľ mal právo odporu už pri žalovateľnej pohľadávke. Bohužiaľ, dôvodová správa o tej otázke mlčí. Odpoveď však možno hľadať inde. Jedným z hlavných autorov novely z r. 1991 bol Viktor Knapp (ktorý stál aj za stredným OZ). Ten sa v učebnici občianskeho práva hmotného z r. 1995 jednoznačne vyjadril, že § 42a OZ vyžaduje vykonateľnosť pohľadávky (KNAPP, V. a kol. Občanské právo hmotné. Sv. 1. Praha: Codex, 1995, s. 107). Rovnaký záver zaujali aj prvé komentáre k OZ po novele, na ktorých sa podieľali aj jej autori (ŠVESTKA, J. a kol. Občanský zákoník: komentář. Praha: SEVT, 1991, s. 106; BIČOVSKÝ, J., HOLUB, M. Nové znění občanského zákoníku. Praha: Linde, 1991, s. 61). A práve vzhľadom na tieto dobové postuláty tvorcov novely nemožno len zo samotného neprebratia výhrady odporu vyvodzovať, že zákonodarca pod vymáhateľnosťou chápal žalovateľnosť.

Zdá sa teda, že historický výklad naozaj dáva za pravdu dominantnému názoru.

IV.

Ďalším argumentom väčšinového prúdu je charakter odporovateľnosti. Tá ma totiž riešiť situácie, keď — zjednodušene — chcete exekvovať dlžníkov majetok, no zistíte, že exekvovať niet čo. To znamená, že dôsledok odporovateľnosti — neúčinnosť odporovaného úkonu — sa môže prejaviť len a len po tom, čo sa veriteľova pohľadávka stane vykonateľnou. Pokiaľ sa takou nestane, odporovateľnosť je vám na nič. Táto argumentácia však podľa mňa má zmysel len vtedy, ak k nej pripojíme nasledovný argument: V právnom štáte majú súdy zabezpečovať rýchlu a efektívnu spravodlivosť. Nemali by byť preto zaťažované konaniami, ktoré nemajú reálny, ale len hypotetický dopad na právne postavenie účastníkov sporu. A priznanie účinkov odporovateľnosti za situácie, kedy veriteľova pohľadávka nie je vykonateľná (a ktorá sa takou ani nemusí nikdy stať), má práve a len takýto hypotetický dopad. Aby sme sa tomuto nehospodárnemu postupu vyhli, vymáhateľnosť by sme mali chápať ako vykonateľnosť. Aj tento argument teda hrá v prospech väčšinového názoru.

V.

Posledným, no najrelevantnejším je teleologický argument, na ktorý sa odvoláva menšinový názor a ktorý je vo svojej podstate schopný prebiť všetky ostatné argumenty. Zmyslom odporovateľnosti je totiž ochrana veriteľa. Ak je však čas medzi žalovateľnosťou pohľadávky i odporovaným úkonom na jednej strane a vykonateľnosťou pohľadávky na strane druhej dlhší ako tri roky, táto ochrana je popretá. O to viac to platí v situácii, kedy získanie exekučného titulu na súde v dobe dlhšej ako tri roky je skôr pravidlom, ako výnimkou.

Samozrejme, väčšinový smer si je tohto argumentu vedomý, preto sa s ním snaží ako-tak popasovať. Jedným z ponúkaných riešení je názor, že vykonateľnosť pohľadávky nie je podmienkou prípustnosti odporovacej žaloby, ale znakom aktívnej vecnej legitimácie. Preto postačí, ak sa pohľadávka stane vykonateľnou najneskôr do rozhodnutia súdu. K tomuto riešeniu možno mať dve výhrady. Prvá plynie z histórie: za stredného OZ sa síce tiež vychádzalo z uvedeného názoru, no podmienkou bolo, aby v čase rozhodnutia súdu neuplynula odporovacia lehota (vyššie spomenutá Učebnica občianskeho a rodinného práva I na str. 249 k tomu odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR, sp. zn. Co IX 100/50). Ak sa teda pohľadávka nestala vykonateľnou počas odporovacej lehoty a zároveň do rozhodnutia súdu, veriteľ nebol s odporovacou žalobou úspešný. Druhá, zásadnejšia výhrada sa týka toho, že úspešnosť žaloby tu závisí skôr od pomalosti, ako od rýchlosti súdu. Ak totiž súd rozhodne rýchlo, ešte pred vykonateľnosťou, žaloba je neúspešná. Naopak, ak rozhodne neskôr, veriteľ bude úspešný.

Tomuto problému sa väčšinový prúd rozhodol čeliť prerušením odporovacieho konania. Ak veriteľ podá odporovaciu žalobu a zároveň žaluje dlžníka o plnenie, súd by mal prerušiť odporovacie konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. V inom konaní (=o plnenie) sa totiž rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu (=vykonateľnosť). Samozrejme, niekto by mohol tvrdiť, že takáto ochrana veriteľa nie je dostatočná, pretože súd len môže, no nemusí konanie prerušiť. Toto však nie je celkom relevantný argument, pretože použitie slova môže v § 109 ods. 2 písm. c) OSP neznamená, že súd môže rozhodovať svojvoľne. Znamená to len toľko, že je možné, aby súd rozhodol tak i onak, no vždy po posúdení relevantných okolností. Ak tie naznačujú, že konanie prerušiť treba, konanie súd musí prerušiť. Ak nie, konanie prerušiť nemôže.

Proti riešeniu založenému na prerušení odporovacieho konania však možno mať vážnejšie výhrady, ako len hrátky so slovom môže. V prvom rade — ako to uvádza aj Sedlačko a Števček vo vyššie uvedenom komentári na str. 319 — nejde o systémové riešenie. Prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP slúži totiž na zabezpečenie hospodárnosti a efektivity činnosti súdov. Jeho zmyslom je jednak vyvarovať sa, aby sa zdroje súdnictva zbytočne vynakladali dva krát na tú istú otázku, a jednak predísť tomu, aby sa o tej istej otázke rozhodlo inak (porovnaj STEINER, V. Občianske procesné právo v teórii a praxi. Bratislava: Obzor, 1980, s. 230). V prípade odporovateľnosti však prerušenie tomuto účelu vôbec neslúži. Jediným jeho cieľom je snaha, aby veriteľ získal exekučný titul, teda aby sa stal aktívne vecne legitimovaným. To znamená, že súd vlastne čakaním odstraňuje niečo, o čom vie, že to žalobca v danej chvíli nespĺňa. Okrem toho, § 109 ods. 2 písm. c) OSP smeruje ku konaniam, kde sa rieši otázka, ktorá má určitý význam pre prerušené konanie. Vykonateľnosť ako znak aktívnej vecnej legitimácie však vo svojej podstate nie je otázkou, ktorú súd v konaní o plnenie rieši; je len dôsledkom úspechu veriteľa v tomto konaní. Navrhované riešenie cez prerušenie konania je teda minimálne nie celkom čistým procesným postupom.

VI.

V zmysle uvedených argumentov a ich posúdenia sa tak celá problematika vymáhateľnosti/vykonateľnosti pohľadávky podľa mňa zráža do dvoch, na seba nadväzujúcich otázok. Po prvé, či chcem procesne korektným riešením poskytnúť veriteľovi plnú ochranu aj za cenu toho, že v tých prípadoch, kedy sa pohľadávka nikdy nestane vykonateľnou, budú náklady odporovacieho konania vyhodené do vetra. Ak áno, potom treba vymáhateľnosťou rozumieť súdnu žalovateľnosť pohľadávky. Alebo, po druhé, či chcem veriteľovi poskytnúť plnú ochranu aj za cenu nesystémového, no hospodárneho procesného postupu. V takom prípade možno vymáhateľnosťou rozumieť vykonateľnosť. Osobne — hodnotovo — sa prikláňam k druhému záveru. Pre kľud v duši by však bolo dobré, aby rekodifikácia tento problém jednoznačne a procesne šťastne vyriešila. Prvý ucelený návrh nového OZ z minulého roka však tento kľud neprináša. Pracuje síce s pojmom vykonateľnosť, no veriteľovi nepriznáva možnosť ochrany aj pred jej nadobudnutím. Riešenie by tak opäť záviselo na procesných postupoch.

Tak či onak, dobrou správou je, že či už sa prikloníme na tú či onú stranu, oba tábory sa snažia poskytnúť veriteľom plnú ochranu. Uvedené dve otázky sú tak skôr teoretické, ako praktické.

VII.

Celkom na záver by som sa ešte chcel pristaviť pri spomínanom menšinovom rozhodnutí nášho najvyššieho súdu - R 44/2001. Najvyšší súd si v ňom totiž položil dovolaciu otázku celkom nesprávne. A aby potom dospel k spravodlivému, pro-veriteľskému záveru, neostalo mu nič iné, ako povedať, že vymáhateľná pohľadávka nemusí byť pohľadávkou vykonateľnou. Touto otázkou sa pritom nemusel vôbec zaoberať.

Išlo o prípad odporovacej žaloby podanej dňa 27. 11. 1997, ktorou veriteľ napádal prevod majetku dlžníka, ktorý nastal 22. 11. 1996. Ukrátená pohľadávka veriteľa pritom bola splatnou už 8. 4. 1996, no vykonateľnou až 19. 8. 1997. Celý spor bol o tom, či pre úspech veriteľa postačuje, že v čase napádaného prevodu majetku (22. 11. 1996) bola jeho pohľadávka žalovateľná, no ešte nie vykonateľná. Okresný súd tvrdil, že áno; krajský, že nie. Najvyšší súd — logicky — chcel dať zadosť spravodlivosti a pomôcť veriteľovi. Vybral si však na to nesprávnu argumentáciu. Stačilo mu uviesť, že aj keby sa mala za vymáhateľnú pohľadávku považovať pohľadávka vykonateľná, v predmetnom spore by musel byť veriteľ úspešný. Ako už bolo uvedené vyššie, vykonateľnosť (ak by sme ju vyžadovali) je podmienkou aktívnej vecnej legitimácie veriteľa, no nie podmienkou prípustnosti odporovacej žaloby. Stačí ju preto splniť v čase rozhodnutia súdu. A keďže samotná odporovacia žaloba (27. 11. 1997) bola podaná až po vykonateľnosti pohľadávky (19. 8. 1997), ochrana veriteľa bola zabezpečená bez ohľadu na to, ako si pojem vymáhateľná pohľadávka vykladáme. Najvyšší súd tak riešil niečo, čo riešiť vôbec nemusel.


Názory k článku Vymáhateľná alebo vykonateľná?:


  Petr Kavan, 27. 01. 2016 v 17:56 - Právní rozhledy 6/1998

Mrkněte na tento článek K. Eliáše ("Zákon a profesoři"), kde se hlásí podle mého k naprosto správnému závěru, že vymahatelná není vykonatelná, a pléduje již v té době pro změnu náhledu (a bere si na pomoc Tilschovy výklady o interpretaci). Kromě jiného argumentuje i tím, že výklad § 42a má být proveden tak, aby sloužil věřiteli; v závěru článku uvádí /cit./:
"Dalo by se říci, že je obvyklé přiznat právo odporu věřiteli vykonatelné pohledávky, tedy pohledávky opřené o exekuční titul. Viděli jsme, že se touto cestou u nás vydaly jak odpůrčí řád z r. 1914, tak i odpůrčí řád z r. 1931, které v tom směru zvolily jasnou dikci. Odpůrčí řád č. 337/1914 ř. z. ostatně v Rakousku platí dodnes. Stejně tak je jasná dikce např. dosud platného německého odpůrčího řádu z r. 1879. Podle jeho § 2 je k odporu oprávněn každý věřitel, který získal vykonatelný dlužní titul a jehož pohledávka je splatná. ... Rozhodně stojí za zamyšlení, zda by naše panující civilistická doktrína neměla změnit své náhledy na § 42a ObčZ a v důsledku toho i jeho dosavadní výklad. Takovou změnou by se nauka totiž nejen vrátila k tomu, co zákon skutečně říká, ale především by vdechla institutu odpůrčího práva, jak je dnes upraveno v § 42a ObčZ, potřebnou životnost. Vdyť přece odedávna platí stará interpretační zásada, podle níž mají být jednotlivá zákonná ustanovení vykládána ve prospěch těch, k jejichž ochraně mají sloužit. V tom směru by ani předpisy k ochraně věřitelů neměly být výjimkou."

  Milan Hlušák, 27. 01. 2016 v 23:05 - Ad Petr Kavan

Ja myslím, že súdy sa k tomu postupne stavajú pragmaticky. Predsa len sa snažia poskytnúť veriteľovi ochranu aj predtým, ako sa pohľadávka stane vykonateľnou. Robia to aj za cenu, že ich postup nemusí byť – z procesného hľadiska - najčistejší. Na vine však nie sú súdy, ale nedokonalosť novely z r. 1991 a ešte jej nedokonalejšie prevzatie úpravy z r. 1950. Eliáš to v tom článku trefne vystihol:„Je v tom jistá groteskní komika (a také dost velká ostuda), že právní úprava, jejíž zákonnou osnovu předkládal Alexej Čepička 25. října 1950 tehdejšímu Národnímu shromáždění jako „mohutný pilíř našeho nového, socialistického práva,“ představovala hlavní inspirativní zdroj zatím nejobsáhlejší novodobé novely občanského zákoníku, jejíž důvodová zpráva se pro změnu zaklíná tržním hospodářstvím.“

Inak aj keď odporovateľnosť sme v obč. práve medzi r. 1964 – 1991 nemali, veriteľ sa predsa len mohol brániť, a to absolútnou neplatnosťou ukracujúceho úkonu. Jeho pohľadávka pritom vôbec nemusela byť vykonateľná. Dokonca nemusela byť ani splatná („Zásadne nelze požadovať, aby tato pohledávka byly již s p l a t n á.“ PUŽMAN, J. Právní nároky a jejich uplatňování. Praha: Orbis, 1965, s. 224). Ak by sme teda prijali striktný výklad, že kým pohľadávka nie je vykonateľná, veriteľovi nemožno poskytnúť ochranu, veriteľ by sa po novele z r. 1991 ocitol ešte v horšej pozícii, v akej bol pred ňou...

  František Sedlačko, 08. 02. 2016 v 18:10 - Ad: Vymáhateľná alebo vykonateľná?

K veľmi inšpiratívnemu príspevku Milana Hlušáka len niekoľko vecných poznámok:

1. História - ochranu veriteľa pred ukracujúcim úkonom dlžníka ešte v štádiu pred exekvovateľnosťou veriteľovej (žalovateľnej) pohľadávky zabezpečoval už § 953 ABGB v znení pred účinnosťou Odporového poriadku z roku 1884; ďalej napr. Odporový poriadok z roku 1931 (zákon č. 64/1931 Sb.z. a n.) v čl. III § 10 a najmä § 11. Rozhodne zaujímavé je v tejto súvislosti aj znenie § 51 OZ´50, ktoré chráni veriteľa pred márnym uplynutím lehoty na odpor kvôli včasnej neexistencii exekvovateľnej pohľadávky (o čom je podstatná časť tejto diskusie).

2. Teória - obídem judikatúru, pretože v tomto smere bol Milan skutočne dôsledný. Popri už spomínanom článku prof. Eliáša / Zákon a profesoři (malé praktikum ze sociologie práva). Právní rozhledy 6/1998, s. 287 a nasl. by som však chcel osobitne poukázať na komentár k OZ od prof. Fialu - Fiala, J., Kindl. M. a kol.: Občanský zákoník. 1. diel. 1. vydanie. Praha, Wolters Kluwer 2009, s. 249-250, kde je (s pomerne slušným odôvodnením) rovnako prezentovaný názor v prospech interpretácie pojmu "vymáhateľná pohľadávka", ako pohľadávka žalovateľná, ktorá nemusí byť nevyhnutne aj exekvovateľná.

3. Prax - podľa môjho názoru, ako naznačujú aj autori predchádzajúcich príspevkov, riešenie prostredníctvom fakultatívneho prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP je nesystémové a vzhľadom na "možnosť súdu, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenie" aj na hrane právnej istoty veriteľa, ktorý je ukracujúcim úkonom dlžníka bezprostredne ohrozený.

Inštitút odporovateľnosti je z teleologického hľadiska nesporne vyhradený ochrane právnej sféry veriteľa. V tomto duchu by sa mala niesť aj interpretačná línia (nie je zrejme sporné). Odporovateľný úkon dlžníka in fraudem creditoris je vždy pomerne sofistikovaným prejavom úmyslu vyhnúť sa plneniu, resp. exekučnému postihu. Veriteľ teda "ťahá za kratší koniec", keďže ide o majetok, vo vzťahu ku ktorému má dlžník neobmedzené dispozičné možnosti. Veriteľ musí byť aj z tohto dôvodu legitimovaný na okamžitú reakciu, akonáhle sa o ukracujúcom úkone dozvie. Pokiaľ má v rozhodnom čase žalovateľnú pohľadávku, ktorej ukrátenie reálne hrozí, musí mať preto subjektívne oprávnenie podať dôvodnú odporovaciu žalobu (plynutie trojročnej lehoty bokom). Nemal by mu v tom brániť stav, keď ešte procesne neuspel so svojou žalobou proti dlžníkovi, a teda jeho pohľadávka zatiaľ nie je exekvovateľná. Opäť by sa tým totiž na úkor veriteľa zvýhodňoval dlžník, ktorý navyše môže konanie o zaplatenie zámerne predlžovať.

Je nesporné, že aj prípadný právoplatný rozsudok o neúčinnosti prevodu, ktorý by predchádzal samotnej exekúcii, nemá žiadne reálne uplatnenie a dlžníka bezprostredne nepoškodzuje. Opak by mohol byť argumentom v prospech "teórie o exekvovateľnej pohľadávke" (čo za daných okolností nie je splnené).

Súd navyše musí v konaní o odporovacej žalobe nevyhnutne prejudiciálne posúdiť, či je pohľadávka veriteľa žalovateľná (ak pripustíme "teóriu žalovateľnej pohľadávky") a vykonať v tomto smere náležité dokazovanie + prijať relevantné právne závery. Argument, že odporovacia žaloba by mohla byť samoúčelným nástrojom aj pri neexistujúcich pohľadávkach, je preto neudržateľný. Navyše, ako už bolo uvedené, bez exekučného titulu je rozsudok o neúčinnosti bez právneho významu.

Prečo teda komplikovať veriteľovi, ktorého reálne žalovateľná pohľadávka nebola uspokojená, pričom hrozí, že v dôsledku dubiózneho postupu dlžníka nebude uspokojená vôbec, efektívnu súdnu ochranu odkazom na skutočnosť, že dotknutá pohľadávka nie je zatiaľ exekvovateľná. Navyše v situácii, keď sa odporovacou žalobou domáha dosiahnutia rozsudku, ktorého reálne účinky sú vždy podmienené samotnou exekvovateľnosťou pohľadávky, ktorá teda nevyhnutne musí nastať, ak má byť veriteľ vo vymáhaní úspešný.

Z načrtnutého hľadiska sa mi "teória exekvovateľnej pohľadávky" javí ako formalistická, prodlžnícka a málo efektívna; pričom nedôvodne oslabuje inštitút odporového práva v neprospech veriteľa.

  Milan Hlušák, 08. 02. 2016 v 20:22 - Ad František

Tak, ako som písal, otázkou je, či chceme, aby súdy riešili hypotetické spory, ktoré až do času prípadnej vykonateľnosti pohľadávky neprinášajú reálnu zmenu v postavení účastníkov. Je to teda policy otázka, resp. otázka nákladov súdneho systému. Ale František má pravdu, že nie celkom čisté (low-cost) riešenia à la prerušenie konania nezvyšujú právnu istotu veriteľov. A to už len tým, že advokát nevie zagarantovať klientovi, že súd konanie skutočne preruší, a teda že klientove náklady na toto konanie nebudú zbytočne vyhodené.

Ešte malá poznámka prečo sa zákonodarca rozhodol v r. 1950 nahradiť pojem vykonateľná pojmom vymáhateľná. Zrejme to súvisí s terminológiou OSP z r. 1950, ktorý sa prijímal súčasne so stredným OZ. OSP v tom čase vykonateľnosť vnímal striktne ako vlastnosť súdneho rozhodnutia, resp. exekučného titulu. Naopak vymáhateľnosť, resp. vymáhanie zodpovedalo viac-menej výlučne exekučnému (teda nie súdnemu) vymáhaniu. Tak napr. oprávneným v exekúcii bol „vymáhajúci veriteľ“. Alebo nárok, ktorý sa mal exekúciou uspokojiť, bol „vymáhaný nárok“. No a „vymáhateľnou pohľadávkou“ OSP z r. 1950 rozumel pohľadávku vykonateľnú (porovnaj RUBEŠ, J. Komentár k občianskemu súdnemu poriadku III. Bratislava: Osveta, 1961, s. 152).

Zdá sa teda, že snaha zákonodarcu z r. 1950 o terminologickú jednotu a čistotu vedie v súčasnosti k presnému opaku...

  Milan Hlušák, 05. 08. 2017 v 14:03 - § 42a Obč. zák. obsolentný?

Chcel by som upozorniť na článok M. Mrvu a M. Turčana „Odporovateľnosť právnych úkonov – obsolentný inštitút?“ (in Acta Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae, 1/2016), v ktorom autori dospeli k záveru, že vzhľadom na existenciu § 39 Obč. zák., zakladajúceho absolútnu neplatnosť úkonov priečiacim sa dobrým mravom, je § 42a Obč. zák. obsolentný.

S týmto názorom si však dovolím nesúhlasiť. Zdá sa mi, že § 39 by mal slúžiť ako nástroj ultimae rationis. Nemal by teda dopadať na prípady, v ktorých sa zákonodarca rozhodol vady právneho úkonu sankcionovať miernejšie. § 39 by tak mal slúžiť ako generálna klauzula, ktorá postihuje len atypické prípady priečiace sa dobrým mravom, čiže prípady osobitne v zákone neupravené.

Navyše, nie každý rozpor s dobrými mravmi spôsobuje absolútnu neplatnosť. Už autori osnovy Obč. zák. zo slova „prieči“, použitého v § 39, vyvodzovali, že rozpor musí byť kvalifikovaný (F. Zoulík in KRATOCHVÍL, Z. a kol. Nové občanské právo. Praha : Orbis, 1965, s. 102). Domnievam sa, že pri ukracujúcich zmluvách o takýto kvalifikovaný rozpor môže ísť len vtedy, ak obe jej strany mali úmysel veriteľa ukrátiť. (Inak sa dobrým mravom môže priečiť tak akurát dlžníkova pohnútka, nie však účel zmluvy, ako to vyžaduje § 39.) § 42a pritom takýto obojstranný úmysel vôbec nevyžaduje: daný musí byť len úmysel dlžníka, ak vôbec. Ak by sme teda aj prijali záver (posito, sed non concesso), že § 39 bez ďalšieho dopadá aj na prípady odporovateľnosti, aj tak by § 42a nebol úplne obsolentný.

  Martin Friedrich, 07. 08. 2017 v 12:30 - @Milan - súhlas

Súhlasím. Neplatnosť aj odporovateľnosť nie sú totožné inštitúty a obe majú svoj zmysel a význam.

Pokiaľ by sme si namodelovali situáciu, v ktorej je §42a OZ obsolentný, mali by sme veľký problém, čo s odporovateľnosťou v konkurze. Žaloval by správca rad - radom neplatnosť právnych úkonov? Bolo by zabezpečenie záväzku neskôr ako vznikol v rozpore s dobrými mravmi?

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím