lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (116)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Martin Friedrich (9)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Michal Novotný (7)
Michal Krajčírovič (6)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Ľuboslav Sisák (6)
Peter Kotvan (6)
Ondrej Halama (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Maroš Hačko (4)
Monika Dubská (4)
Ján Lazur (4)
Natália Ľalíková (4)
Josef Kotásek (4)
Pavol Szabo (4)
Radovan Pala (4)
Petr Kolman (4)
Ivan Bojna (4)
Josef Šilhán (3)
Adam Valček (3)
Jakub Jošt (3)
Pavol Kolesár (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Marián Porvažník (3)
Denisa Dulaková (3)
Peter Pethő (3)
Ladislav Pollák (2)
Richard Macko (2)
Bob Matuška (2)
Tomáš Plško (2)
Peter Zeleňák (2)
Juraj Straňák (2)
Zsolt Varga (2)
Marek Maslák (2)
Juraj Schmidt (2)
Roman Kopil (2)
Andrej Kostroš (2)
Peter Varga (2)
Martin Gedra (2)
Michal Hamar (2)
Lukáš Peško (2)
Ludmila Kucharova (2)
Jozef Kleberc (2)
Dávid Tluščák (2)
Jiří Remeš (2)
Maroš Macko (2)
Gabriel Volšík (2)
Anton Dulak (2)
Martin Serfozo (2)
jaroslav čollák (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Vladislav Pečík (1)
Tomáš Ľalík (1)
Miriam Potočná (1)
Paula Demianova (1)
Nora Šajbidor (1)
Martin Svoboda (1)
Petr Kavan (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Peter K (1)
Peter Marcin (1)
Katarína Dudíková (1)
peter straka (1)
Zuzana Kohútová (1)
Bystrik Bugan (1)
Juraj Lukáč (1)
Viliam Vaňko (1)
Radoslav Pálka (1)
Zuzana Adamova (1)
Jana Mitterpachova (1)
Andrej Majerník (1)
Michal Jediný (1)
Adam Glasnák (1)
Tomas Kovac (1)
Ondrej Jurišta (1)
Marcel Jurko (1)
Michaela Stessl (1)
Tomáš Korman (1)
Martin Hudec (1)
Roman Prochazka (1)
Ivan Michalov (1)
David Halenák (1)
David Horváth (1)
Igor Krist (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Bohumil Havel (1)
Peter Janík (1)
Dávid Kozák (1)
Pavel Lacko (1)
Matej Gera (1)
Martin Bránik (1)
Mikuláš Lévai (1)
Emil Vaňko (1)
Adam Pauček (1)
Pavol Mlej (1)
Ivan Priadka (1)
Dušan Rostáš (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Tomas Pavelka (1)
Marcel Ružarovský (1)
Matej Kurian (1)
Martin Galgoczy (1)
Tomáš Pavlo (1)
lukasmozola (1)
Michal Ďubek (1)
Tibor Menyhért (1)
Peter Kubina (1)
Ján Pirč (1)
Martin Estočák (1)
Robert Vrablica (1)
Matej Košalko (1)
Eduard Pekarovič (1)
I. Stiglitz (1)
Martin Poloha (1)
Jakub Mandelík (1)
Vincent Lechman (1)
Patrik Patáč (1)
Lucia Palková (1)
Patrik Pupík (1)
Petr Steiner (1)
Natalia Janikova (1)
Vladimir Trojak (1)
Martin Šrámek (1)
Nina Gaisbacherova (1)
lukas.kvokacka (1)
Tomáš Demo (1)
Pavol Chrenko (1)
Robert Šorl (1)
Gabriel Závodský (1)
Zuzana Klincová (1)
Róbert Černák (1)
Dušan Marják (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Petr Novotný (1)
Ivan Kormaník (1)
Lucia Berdisová (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Právny názor a jeho záväznosť

Milan Hlušák, 13. 02. 2015 v 15:15

Možno ste sa už stretli s prípadom, kedy vyšší súd zaujal právny názor, no nižší súd ho nerešpektoval. A možno ste sa stretli aj s prípadom, kedy sa takáto vec dostala opäť na vyšší súd, no ten rozhodol nakoniec úplne inak, ako predtým. Najprv som prehral na prvom stupni, odvolal sa, odvolanie vyhral, na prvom stupni znova prehral (pretože súd nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu), znova sa odvolal (veriac, že odvolací súd rozhodne rovnako, ako prvýkrát), a potom – bum! – odvolací súd zmenil svoj pôvodný názor. Ako riešiť takú situáciu? Pár téz pripojených nižšie (určite neúplných) by mohlo na tento problém vrhnúť nejaké to svetlo. Aj s pomocou amerického case-law.

(1) Aký musí byť právny názor, aby bol záväzný?

Nie každý právny záver je záväzný. Aby taký bol, v prvom rade musí byť „vyjadrený určite a presne.“ R 68/1971. Ďalej musí byť náležite vysvetlený. Viď Sborník stanovisek, zpráv o rozhodovaní soudů a soudních rozhodnutí Nejvyšších soudů ČSSR, ČSR a SSR 1970 – 1983, SEVT, Praha 1986, str. 62. Vyšší súd musí preto uviesť, „v čom spočíva naplnenie zrušovacích dôvodov . . . , predovšetkým v čom spočívajú nedostatky dokazovania, skutkových zistení a skutkových záverov alebo prečo bolo právne posúdenie chybné.“ Drápal, L., Bureš, J. a kol. Občanský soudní řád II. § 201 až 376. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, str. 1797. Potiaľto je to asi viac-menej jasné. Teraz sa ale veci začnú tak trochu komplikovať.

(2) Aký je „rozsah“ právneho názoru?

Bezpochyby asi platí, že „právním názorem není celé odůvodnění rozhodnutí vyššího orgánu, nýbrž pouze ta část odůvodnění, která je přímo ve vztahu k řešení konkrétní právní věci a v důsledku toho i ke zrušení původního rozhodnutí.“ R 68/1971. Čo ale v prípade, ak vyšší súd síce nejaký názor výslovne neuviedol, ale z odôvodnenia implicitne vyplýva, že ho zaujal. Príklad: Vyšší súd uvedie, že omeškanú čiastku treba od 1. 1. 2015 úročiť X%, pretože táto úroková sadzba vyplýva z toho a toho a je podložená tým a tým. Právny názor ohľadne sadzby je tu asi zrejmý. Čo ale názor, že omeškanie tu bolo už 1. 1. 2015? Musí nižší súd tento dátum akceptovať?

V USA sa takáto situácia rieši tak, že právny názor je záväzný len „vo vzťahu k otázkam rozhodnutým výslovne alebo cez nevyhnutnú implikáciu (by necessary implication).“ Conway v. Chemical Leaman Tank Lines, Inc., 644 F.2d 1059. Teda aj implicitne „rozhodnuté“ otázky sú právne záväzné, pretože „ak rozhodnutie, ktoré bolo vynesené, nemohlo byť urobené bez toho, aby sa rozhodla konkrétna otázka konkrétnym spôsobom, potom rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutne zahrnuté (implied), hoci nebolo výslovne spomenuté.“ McKinney v. State, 117 Ind. 26, 19 N. E. 613. Toto pravidlo ale „nebráni nižšiemu súdu zaoberať sa meritórnou otázkou, ktorú nikdy predtým neposudzoval a ktorá nebola predložená ani rozhodnutá odvolacím súdom.“ Conway v. Chemical Leaman Tank Lines, Inc., 644 F.2d 1059. K týmto záverom by som sa priklonil aj ja (aj keď to naráža na kritéria uvedené v bode (1), a to minimálne v prípadoch, keď odvolateľ v odvolaní dátum omeškania napádal. Logicky mi príde, že odvolací súd sa touto námietkou asi zaoberal, keď v rozhodnutí dátum presne uviedol (hoci to nijako nezdôvodnil). Poďme ale k ďalšej komplikácii.

(3) Môže súd nerešpektovať právny názor vyššieho súdu?

V zásade nie. Inak by asi právna istota bola ta-tam. Neplatí to však absolútne. Česko-slovenská judikatúra a teória prišla na tri prípady (iné som zatiaľ nenašiel), kedy právny názor netreba slepo nasledovať. Prvým prípadom je situácia, kedy po vrátení veci vyjdú na povrch nové skutočnosti, ktoré odôvodňujú odklon od právneho názoru. Viď napr. už spomenutý R 68/1971. Medzi tieto skutočnosti možno radiť aj rozhodnutia v prejudiciálnych otázkach podľa § 109(1)(b) a 109(2)(c) OSP. Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár – I. diel. 2. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2012. Druhým prípadom je, keď určitá súdna autorita, napr. ústavný, najvyšší súd alebo Súdny dvor, na danú otázku zaujme iný názor. Porovnaj III. ÚS 46/2013 alebo C-173/09. Iný názor, zdá sa, má však Zdeněk Kühn, viď Bobek, M., Kühn, Z. a kol. Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha: Auditorium, 2013, s. 156, 157. No a o tretí – asi celkom jasný – prípad pôjde pri zmene legislatívy. Viď napr. NSS ČR, 2 Afs 216/2004.

Američania ale našli ešte jeden dôvod: ak ide o takú výnimočnú situáciu, že by „očividná (blatant) chyba rozhodnutia vyššieho súdu vyústila do závažnej nespravodlivosti.“ United States v. Webb, 98 F.3d 585. Súdy prízvukujú, že ide o výnimočné situácie, kde jasná chyba a nespravodlivosť musia byť zrejmé na prvý pohľad („prima facie“), bez potreby meritórneho preskúmania rozhodnutia. „Obyčajné podozrenie na existenciu chyby nestačí, súd musí byť ‘presvedčený až na istotu’ (convinced to a certainty), že chyba oprávňujúca revidovať vec existuje.“ Perkin-Elmer v. Computervision, 732 F.2d 888. Zároveň musí byť zrejmé, že chyba spôsobuje závažnú nespravodlivosť. „Minimálne musí spochybňované rozhodnutie zahŕňať výraznú nerovnosť alebo zánik práva.“ Jeffries v. Wood, 114 F.3d 1484. Myslím, že tento štvrtý prípad by bolo možné použiť aj u nás. Samozrejme, len celkom výnimočne, keď je chyba tak očividná, že odvolací súd ju ani nemusí skúmať do hĺbky.

(4) A čo viazanosť vyššieho súdu svojim predchádzajúcim rozhodnutím?

Václav Hora vo svojom diele Československé civilní právo procesní (1934) uvádza, že zásadu viazanosti právnym názorom „dlužno vztahovati i na odvol. soud sám: také on je svým právním názorem, prve projeveným, vázan.“ Hora zároveň dodáva, že tým „se vysvětluje, proč rozsudek soudu odvolacího, jímž byl p o t v r z e n rozsudek soudu prvého, vydaný po předchozím zrušení . . ., p o d l é h á d o v o l á n í. . . . Neboť nejde tu o souhlasná rozhodnutí dvou soudů různých stolic, z nichž každá o s o b ě a n e z á v i s l e dospěla k témuž výsledku, nýbrž o právní názor jedné z nich — soudu odvolacího — jemuž se druhá — soud prvé stolice — musila podrobiti.“ Hora, V. Československé civilní právo procesní, III. díl, Praha : Wolters Kluwer ČR, a. s., 2010, s. 124. Oná úprava dovolania (účinná od r. 1914), ktorou Hora vysvetľuje viazanosť odvolacieho súdu svojim predchádzajúcim rozhodnutím, pritom na Slovensku platila až do r. 2005.

Rovnaký názor – zdá sa – zaujal aj Najvyšší súd SR (1939 – 1945), ktorý v rozhodnutí č. 51 uviedol, že „právne stanovisko, vyslovené v rozväzovacom rozhodnutí dovolacieho súdu, je záväzné – v ďalšom pokračovaní – i pre tento súd.“ Viď Mičura, M. Občiansky sporový poriadok (Zák. č. 1/1911). Bratislava : Právnická jednota, 1942. Obdobne aj Rv II 86/41, publ. in Vážný 18092/1941.

Po prijatí prvého „vlastného“ československého občianskeho súdneho poriadku v r. 1950 však právna teória aj súdna prax začala presadzovať názor opačný. Porovnaj R 4/1952 alebo R 68/1971. Tento názor bol odôvodňovaný medzi iným aj „zásadou socialistickej zákonnosti, ktorá vyžaduje, aby na zistený skutkový stav sa správne použil zákon. . . . Nemožno ani prehliadať, do akej miery by utrpela vážnosť odvolacieho súdu tým, že by zotrval na právnom názore, o nesprávnosti ktorého sa už presvedčil.“ Viď Rubeš, J. a kol., Komentár k občianskemu súdnemu poriadku, 1. diel, Bratislava : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1958, s. 732. Tento záver sa presadil aj po revolúcii – tak v SR, ako aj ČR –, a to „predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom,“ III. ÚS 46/2013, obdobne aj NS ČR, Rc 80/2008.

Osobne si myslím, že tento princíp (že vyšší súd je viazaný svojim predchádzajúcim rozhodnutím v tej istej veci) by mal platiť, avšak nie absolútne. Nemal by sa podľa mňa aplikovať v prípadoch popísaných v bode (3). Nakoniec aj tie spomenuté rozhodnutia, ktoré takúto záväznosť neuznávajú (II. ÚS 46/2013, R 68/1971 alebo NS ČR, Rc 80/2008), sa týkali práve takýchto prípadov. Ich závery by sme preto mohli "čítať" reštriktívne a vztiahnuť ich naozaj len na prípady v nich riešené.

Aj v USA sa môže odvolací súd odkloniť od svojho predchádzajúceho rozhodnutia len výnimočne, presne v tých istých prípadoch, ktoré som uviedol v bode (3). Dôvodom tohto striktného pohľadu (ide o tzv. law of the case doktrínu) nie je žiadny zákon – ide najmä o snahu zabezpečiť „stabilitu v rozhodovacom procese, predvídateľnosť výsledkov, funkčný vzťah medzi súdmi prvého a druhého stupňa“ a – samozrejme – „hospodárnosť súdnictva.“ United States v. Rivera-Martinez, 931 F.2d 148. Súdy by totiž „nemohli vykonávať svoje povinnosti ‘uspokojivo a efektívne’ . . ., ak by otázka, ktorá už raz bola zvažovaná a rozhodnutá, bola v tej istej veci nanovo prejednávaná pri každom následnom odvolaní.“ Sejman v. Warner-Lambert Co., 845 F.2d 66.

(5) Druhé zahryznutie do jablka?

Na záver ešte pár slov o jednej zaujímavej americkej doktríne, ktorá súvisí so spomenutou teóriou law of the case. Ak odvolateľ vo svojom prvom odvolaní nevzniesol voči rozhodnutiu nejakú námietku, hoci tak urobiť mohol, nemôže ju už vzniesť v žiadnom inom následnom odvolaní. „Táto doktrína zabezpečuje efektívnosť súdnictva a bráni nekonečným sporom. Jej základnej logike sa vyrovná základná férovosť – strana, ktorej sa už dala jedna možnosť dobre sa do jablka zahryznúť, by už druhú šancu dostať nemala.“ Perkin-Elmer v. Computervision, 732 F.2d 888. Hoci ani v USA asi neplatí tento princíp absolútne, myslím, že rovnaký prístup by niekedy urýchlil konania aj u nás.


Názory k článku Právny názor a jeho záväznosť:


  Martin Maliar, 18. 02. 2015 v 16:08 - Vďaka za príspevok

Každý príspevok tohto typu čitateľom otvorí "nové obzory" a privedie ma vždy k úvahe ako zložité je písať normy občianskeho práva procesného (moderne nazývaného aj "civilného práva procesného", hoc "správne právo procesné" už moderný trend nenasleduje a nestalo sa z neho "administratívne právo procesné").

Je potom na zamyslenie ako vykladať napr. pravidlá (resp. zásady? princípy? povinnosti? základné zásady?) uvedené v čl. 2 návrhu CSP (NRSR tlač č. 1333) a vôbec slovné spojenie "ustálená rozhodovacia prax", čo oproti konkrétnej viazanosti "in casu" je dokonca zrejme viazanosť "in abstracto". Dôvodová správa k tomu mlčí a pri budúcej praktickej aplikácii to skôr vyzerá, že "ustálená rozhodovacia prax" bude sloveným spojením bez nejakého reálneho obsahu.








  Milan Hlušák, 18. 02. 2015 v 21:53 - Ustálená rozhodovacia prax

Ja by som zas až taký pesimista nebol. Verím, že rozhodovacia prax sa časom ustáli na tom, čo to ustálená rozhodovacia prax vlastne je :) Každopádne si myslím, že je to krok dobrým smerom. Je to podľa mňa veľké pozitívum celého nového civilného procesu. Lebo hoci tu nemáme precendečný systém, rešpektovanie súdnej praxe je pre budovanie právnej istoty nevyhnutné. Doterajšie metódy - najmä rozhodnutia ESĽP o tom, že súdy sa musia vysporiadať s odklonmi od judikatúry - mnohokrát zlyhávali. Tak snáď sa to zmení, až to bude v zákone čierne na bielom.

Na druhej strane si to vyžiada zvýšené úsilie aj na strane súdov. Medzi iným aj v tom smere, aby sa súdne rozhodnutia dali vôbec vyhľadať. Pozrime sa najmä na náš najvyšší súd. Jednak je spôsob vyhľadávania absolútne nevyhovujúci, jednak zlyháva aj promptnosť. Už sú za nami skoro dva mesiace tohto roka a najvyšší súd k dnešnému dňu zverejnil 3 - slovom tri(!) - rozhodnutia. A aby to nebolo náhodou veľa, všetky sú disciplinárnej povahy. Na druhej strane sa ale z webu súdu dozvieme, že jeho vedenie bolo v Gruzínsku, Štrasburgu, že sa stretlo so zástupcami policajtov a Európskej komisie alebo - and this is biggie - že prijalo "ŠTVORČLENNÚ delegáciu Zboru väzenskej a justičnej stráže" (zvýraznenie pridané :-)).

  Tomáš Ľalík, 21. 02. 2015 v 10:52 - Tomáš Ľalík

Čo sa týka horizontálnej záväznosti rozhodnutí súdov, tak si myslím, že okrem prípadu (3.), ďalšiu výnimku predstavujú (i) chybnosť samotného rozhodnutia a (ii) zmena spoločenských pomerov (kontinuálny vývoj judikatúry vyšších súdov).
Osobne si myslím, že argument o nezávislosti sudcu a z toho plynúcej neviazanosti právnym názorom vyššieho súdu (vertikálna záväznosť), resp. väčšiny kolegov na súde (horizontálna), je scestný. Ide nielen že o nepochopenie inštitútu nezávislosti sudcu, ale aj o svojvôľu sudcu. Predsa sudca rozhoduje vždy na základe právneho predpisu, judikatúry a doktríny a nie podľa seba, ako sa jemu zdá, že by bolo najlepšie vec rozhodnúť. Pokiaľ jeho názor nekorešponduje s týmito troma kategóriami, čo sa môže stať, ale asi zriedkavo, tak to musí nejako zdôvodniť. Ale skrývať sa za nezávislosť v zmysle neviazanosti, je nesprávne. Práve záväzná sila rozhodnutia iného/toho istého súdu sa prejavuje nie vtedy, keď sudca s ním súhlasí, ale vtedy, keď by chcel rozhodnúť vec inak.
Osobitne je horizontálna záväznosť veľmi problematická na ÚS. Nenašiel som ani jedno rozhodutie, v ktorom by sa bol touto otázkou zaoberal. Nehovoriac, že sudcovia na ÚS nechápu tento inštitút, keď napr. podávajú totožné disenty v skutkovo rovnakých veciach, niekedy sa vrátia k staršej a už prekonanej judikatúre (prípady interpretatívnych výrokov pri už neplatných ale aplikovateľných právnych predpisoch; PL. ÚS 1/2010, PL. ÚS 14/09, PL. ÚS 39/2011), dvojkoľajnosť senátnej judikatúry, či nejasné kritériá pre preskúmavanie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Písal som o tomto probléme podrobne v článku Precedens a ústavný súd.

  vojtechkesz@gmail.com, 24. 02. 2015 v 16:05 - Identickú situáciu,

aká je opísaná v prvej kapitole príspevku Milana Hlušáka sme riešili iba nedávno dovolaním proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorý svoj záväzný právny názor vyslovený v predchádzajúcom rozhodnutí demonštratívne odignoroval už v nasledujúcom, v poradí poslednom rozhodnutí. Neviem, či bude obohatením tejto zaujímavej témy, otvorenej týmto elegantným postom, ak sem pridám aspoň časť našej argumentácie. Ešte predtým ale pripomeniem, že aj § 226 OSP určuje súdu 1. stupňa viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu potom, čo bolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ján Mazák v knihe Základy občianskeho procesného práva, Iura edition, Bratislava, 2002, na strane 361 k tejto téme píše toto: „(...) Právny názor je najvýznamnejšou časťou rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho úlohou je usmernenie prvostupňového súdu v ďalšom konaní, ktoré by sa už nemalo skončiť rozhodnutím napadnuteľným a zrušiteľným v novom odvolacom konaní. Odvolací súd v rozhodnutí jasne a zrozumiteľne vyloží svoj právny názor na predmet konania, ktorého podstata spočíva vo výklade a použití právnej normy, pod ktorú treba subsumovať skutkový stav, ktorý bol dosiaľ zistený, prípadne bude doplnený v ďalšom dokazovaní, za predpokladu, že sa podstatne nezmenia okolnosti, ktoré určovali obsah právneho názoru odvolacieho súdu“. Takže tak! No a tu je autentická časť našej argumentácie. V našej veci ešte dovolací súd nerozhodol.
„(...) Namietaným rozhodnutím odvolací súd potvrdil v poradí tretí rozsudok okresného súdu vydaný v merite veci v tomto konaní. Keď krajský súd uznesením č. k. XXx XXX/2010-536 z 31. januára 2012 zrušil v poradí druhý rozsudok súdu 1. stupňa č. k. XXX XX/2000-451 z 3. decembra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, okresnému súdu určil ako kruciálnu povinnosť to, aby ďalším dokazovaním nutne ustálil, koho vlastníctvom boli hmotné substráty (10 kusov profesionálnych videokaziet typu Betacam), na ktorých navrhovateľ odovzdal odporcovi originál svojho audiovizuálneho diela. Presné zistenie osoby, ktorej patrí vlastnícke právo k videokazetám s originálom diela, označil odvolací súd v citovanom uznesení za „rozhodujúce pre posúdenie všetkých uplatnených nárokov navrhovateľa“.
Okresný súd po vrátení veci v ďalšom konaní deklaroval, že je právnym názorom odvolacieho súdu viazaný a krajským súdom nariadené dokazovanie doplnil na základe návrhu odporcu výsluchom jeho pracovníčky, ktorá v rozhodujúcom čase uňho pracovala ako technicko-organizačná sila. Súd 1. stupňa po tomto výsluchu vyslovil skutkový záver, že vlastníkom videokaziet s originálom diela je navrhovateľ, lebo ich nakúpil za svoje peniaze. Pred okresným súdom túto skutočnosť navrhovateľ podporne preukázal aj listinami o nákupe a zaplatení celkom nových, na tento účel zakúpených videokaziet. Pretože v ďalšom konaní nevyšli najavo žiadne iné skutočnosti akokoľvek spochybňujúce skutkové zistenie, ktoré podľa krajského súdu bolo „rozhodujúce pre posúdenie všetkých uplatnených nárokov navrhovateľa“, bolo rozumné predpokladať, že súd 1. stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu žalobe po vyše desiatich rokoch vyhovie. Okresný súd však rozsudkom č. k. XXX XX/2000-622 z 21. novembra 2012 žalobu prekvapivo zamietol. Navrhovateľ v rozsiahlom odvolaní proti rozsudku č. k. XXX XX/2000-622 z 21. novembra 2012 namietal, že pre chybný výklad použitého právneho predpisu a pre opomenutú aplikáciu ďalších pre vec významných právnych predpisov súd 1. stupňa zo skutkového zistenia, že vlastníkom kaziet s originálom diela bol navrhovateľ, nevyvodil logické právne závery. Poukázal i na to, že okresný súd vo svojom rozhodnutí nerešpektoval ratio právneho názoru krajského súdu, ktorý vyslovil, že skutkové zistenie o vlastníctve hmotného substrátu s originálom diela je rozhodujúce pre posúdenie všetkých uplatnených nárokov navrhovateľa. Súd 1. stupňa právne relevantným spôsobom neodôvodnil prečo tak postupoval. Navrhovateľ žiadal odvolací súd, aby na jeho konkrétne námietky v odvolacom rozhodnutí vecne reagoval. Ibaže krajský súd na žiadnu kľúčovú námietku z odvolania vlastný právny názor nesformoval. Pre útržkovitosť vlastných úvah a z toho vyplývajúci nedostatok odôvodnenia, napadnutý rozsudok v skutkovej a právnej argumentácii protirečí aj s oboma skoršími rozhodnutiami samotného krajského súdu (uznesenia č. k. XXXx XX/2008-348 z 29. januára 2009, č. k. XXc XXX/2010-536 z 31. januára 2012), ktorými odvolací súd zrušoval dva predchádzajúce nezákonné rozsudky okresného súdu a vec mu vracal na ďalšie konanie. V namietanom rozhodnutí krajský súd poznateľne neskúmal rozsudok súdu 1. stupňa vo svetle odvolacích námietok a argumentov navrhovateľa, čím nepochopiteľne ignoroval i svoj vlastný záväzný právny názor o dôležitosti skutkového zistenia, komu patrí vlastníctvo k hmotnému substrátu s originálom diela. Takto rezignoval aj na požiadavku vecne a právne presvedčivého odôvodnenia. Tým porušil aj základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces (pozri nález sp. zn. III. ÚS 196/2009 citovaný v predchádzajúcej kapitole). (...)“

  vojtechkesz@gmail.com, 04. 03. 2015 v 11:48 - Z judikatúry

Nižšie som zoradil (a čiastočne zvýraznil) úryvky z niekoľkých náhodne vybraných rozhodnutí NS SR a ÚS SR, v ktorých sa riešila otázka „záväzného právneho názoru“. Z nich je zrejmé, aký zmätok vládne v tejto téme na najvyššom stupni všeobecného súdnictva.

(1) Z uznesenia NS SR sp. zn. 5 Cdo 235/2010: „K námietke dovolateľa, že súd prvého stupňa nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu v zmysle § 226 O. s. p., keď nepribral do konania znalca, resp. opätovne nevypočul znalca Ing. L. a nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, aj keď odvolací súd vo svojich zrušujúcich uzneseniach dal súdu prvého stupňa pokyn na doplnenie dokazovania, prípadným nerešpektovaním tohto pokynu by sa prvostupňový súd neodchýlil od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v zmysle § 226 O.s.p., nakoľko za záväzný právny názor odvolacieho súdu nemožno považovať jeho pokyny na ďalší postup súdu prvého stupňa po procesnej stránke, napríklad na doplnenie dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu“.

(2) Z nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 167/2002: „V situácii, keď po zrušení rozsudkov prvostupňového súdu mu odvolací súd opakovane vytkol jeho chyby v procesnom postupe, pričom tento je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( § 226 OSP), treba za jeho postup nevykazujúci zbytočné prieťahy v konaní považovať len taký, ktorým rešpektuje právny názor odvolacieho súdu vzťahujúci sa na jeho ďalší procesný postup. Takýto postup súdu tiež zodpovedá základnému právu účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z tohto hľadiska ústavný súd posúdil postup Okresného súdu Levice po 4. septembri 1998 a zistil, že napriek upozorneniu na jeho procesné pochybenia v uznesení Krajského súdu v Nitre z 31. augusta 1999 aj po ďalšom rozhodnutí z 26. januára 2001 Krajský súd v Nitre vo svojom ďalšom zrušovacom uznesení z 28. septembra 2001 opätovne dospel k záveru, že: „prvostupňový súd sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom uznesení zo dňa 31. 8. 1999“. V dôsledku toho bolo potrebné aj druhé rozhodnutie Okresného súdu Levice vo veci samej zrušiť, pričom Krajský súd v Nitre opätovne zaviazal Okresný súd Levice, ako má ďalej postupovať vo veci. Po tomto rozhodnutí Okresný súd Levice rozhodol tretíkrát 4. novembra 2002, avšak voči tomuto jeho rozhodnutiu sa sťažovateľka a jej bývalý manžel už vzdali odvolania, a preto nadobudlo právoplatnosť.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol, že doba konania Okresného súdu Levice od 20. októbra 1999 až do právoplatného rozhodnutia 4. novembra 2002, v rámci ktorej opätovne nerešpektoval záväzný právny názor Krajského súdu v Nitre týkajúci sa jeho ďalšieho procesného postupu, mala za následok zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 8 P 54/89“.

[Tu dodávam, že podľa § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. - o sudcoch a prísediacich je závažným disciplinárnym previnením zavinené konanie sudcu, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní. Vyšším, resp. ústavným súdom zistené nerešpektovanie záväzného právneho názoru je u sudcu (ktorý pozná zákon) nepochybne zavineným konaním. Podľa § 104 zákona č. 385/2000 Z. z. : „Za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom súdu zodpovedá štát. Ak štát uhradí náhradu škody na základe rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týka rozhodovacej činnosti sudcu a ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky alebo Európsky súd pre ľudské práva vyslovil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo porušenie iných základných práv a slobôd, a to aj v dôsledku konania alebo nekonania sudcu, a zavinenie sudcu bolo právoplatne zistené v disciplinárnom konaní, požaduje od sudcu regresnú náhradu alebo jej časť za podmienok ustanovených týmto zákonom“.]

(3) Z nálezu ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 603/2012: „V tejto súvislosti ústavný súd ďalej uvádza, že záväznosť právneho názoru vysloveného v náleze z 25. mája 2011 sa vzťahovala nielen na celé ďalšie konanie pred krajským súdom, ale účinky záväznosti sa presadzujú tak v tomto konaní, ako aj v prípadnom ďalšom konaní ústavného súdu za obdobných podmienok (záväznosť nálezu ústavného súdu s účinkami inter partes). Vychádzajúc z týchto záverov a rešpektujúc zásady spravodlivého procesu ani ústavný súd sa nemôže v materiálne obdobnej veci v zásade odchýliť od právneho názoru ním prv vysloveného“.

(4) Z nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 186/2008: „Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Cdo 220/2007 zo 14. februára 2008 (...) uviedol, že „ustanovenie § 238 ods. 2 OSP umožňuje podať dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu len vtedy, ak odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý už vyslovil v danej veci. Táto procesná situácia nastáva výhradne vtedy, ak dovolací súd vysloví svoj právny názor (v zrušujúcom rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať). Z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle § 238 ods. 2 OSP nemožno považovať všeobecné pokyny dovolacieho súdu pre ďalší postup súdov po procesnej stránke (napr. na doplnenie dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu), ale ani odvolacím súdom vyslovené úvahy inej než procesnej povahy, ktoré mali slúžiť len ako námet na ďalšie zameranie pozornosti súdu prvého stupňa bez znakov kategorického právneho pokynu, či bezpodmienečného právneho príkazu, ako treba vec rozhodnúť. Pokiaľ dovolací súd svoje úvahy takto neformuluje, nejde o ním vyslovený záväzný právny názor v tejto veci v zmysle § 238 ods. 2 OSP.
A čo na to ÚS SR?
„Ústavný súd sa už výkladom vzťahu medzi § 238 ods. 2 a § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP v minulosti čiastočne zaoberal, a to napr. v náleze č. k. II. ÚS 18/05-51 z 8. júna 2005, v ktorom dospel k záveru, že výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého dôvod dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, „... bez znakov kategorického právneho pokynu či bezpodmienečného právneho príkazu dovolacieho súdu nižším súdom“, v zmysle § 238 ods. 2 OSP nenapĺňa prípustnosť dovolania, nemá oporu v Občianskom súdnom poriadku a ani v judikatúre samotného najvyššieho súdu (sp. zn. 2 Cdo 104/01), a tak porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces v opravnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd nemá dôvod sa od tohto záveru odchýliť ani v teraz prerokovávanom prípade, lebo názor najvyššieho súdu skutočne vedie k neprípustnemu zúženiu práva na prístup k dovolaciemu súdu, pretože z takého výkladu vyplýva, že akýkoľvek prieskum chýb (vád) doterajšieho konania a právneho názoru odvolacieho súdu dovolací súd vykoná len za podmienky, ak „dovolací súd vysloví svoj právny názor (v zrušujúcom rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať), a že z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle § 238 ods. 2 OSP nemožno považovať všeobecné, ale tiež záväzné ( § 243d ods. 1 OSP) pokyny dovolacieho súdu na ďalší postup súdov po vecnej a procesnej stránke (napr. na doplnenie dokazovania pre účely zistenia skutkového stavu a pod.)“.

  Milan Hlušák, 18. 12. 2016 v 11:40 - R 76/2016

NSSR, sp.zn. 3 Cdo 12/2016
"Postup súdu nižšej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru, vysloveného v zrušujúcom uznesení súdu vyššej inštancie, a to len na základe vlastného uváženia, je neprípustným postupom, ktorý narúša princíp právnej istoty." + "Právny názor . . ., že totiž súd nižšieho stupňa je viazaný len takým názorom súdu vyššieho stupňa, ktorý je v súlade so zákonom (viď rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 26 Co 4/97), je neakceptovateľný od samého základu. Vytvára totiž neprípustný priestor pre uplatnenie svojvôle porušujúcej inštančné väzby vo vnútri sústavy všeobecných súdov Slovenskej republiky."


  Milan Hlušák, 23. 02. 2017 v 21:39 - Konferencia na NS ČR

V súvislosťou so záväznosťou rozhodnutí dávam do pozornosti zaujímavú júnovú konferenciu, na ktorú na webe jinepravo upozornila Zuzana Vikarská. Konferencia bude síce neverejná, ale jej priebeh bude online prístupný na webe.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím