lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (154)
Juraj Gyarfas (104)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (32)
Kristián Csach (25)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (20)
Milan Hlušák (18)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (8)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Lexforum (4)
Josef Kotásek (4)
Robert Goral (4)
Ján Lazur (4)
Natália Ľalíková (4)
Pavol Szabo (4)
Monika Dubská (4)
Radovan Pala (4)
Petr Kolman (4)
Denisa Dulaková (3)
Adam Valček (3)
Michal Krajčírovič (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Josef Šilhán (3)
Pavol Kolesár (3)
Ivan Bojna (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Maroš Hačko (3)
Juraj Straňák (2)
Peter Varga (2)
Marián Porvažník (2)
Bob Matuška (2)
Dávid Tluščák (2)
Zsolt Varga (2)
Juraj Schmidt (2)
Martin Gedra (2)
Maroš Macko (2)
Martin Serfozo (2)
Lukáš Peško (2)
Jiří Remeš (2)
Ludmila Kucharova (2)
Michal Hamar (2)
Anton Dulak (2)
Roman Kopil (2)
Jozef Kleberc (2)
Nora Šajbidor (1)
Igor Krist (1)
Ján Pirč (1)
Marcel Jurko (1)
Pavel Lacko (1)
Robert Vrablica (1)
Bohumil Havel (1)
Natalia Janikova (1)
Ivan Michalov (1)
David Horváth (1)
Lucia Palková (1)
Tomas Kovac (1)
Jana Mitterpachova (1)
Ivan Kormaník (1)
Martin Šrámek (1)
Lucia Berdisová (1)
Marek Maslák (1)
Robert Šorl (1)
Zuzana Adamova (1)
Gabriel Závodský (1)
Zuzana Kohútová (1)
Radoslav Pálka (1)
Peter Janík (1)
Ondrej Jurišta (1)
David Halenák (1)
Ladislav Pollák (1)
Matej Kurian (1)
Gabriel Volšík (1)
Martin Galgoczy (1)
Matej Košalko (1)
Miriam Potočná (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Viliam Vaňko (1)
Tibor Menyhért (1)
Martin Hudec (1)
Katarína Dudíková (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Vladimir Trojak (1)
Pavol Mlej (1)
Dušan Rostáš (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Tomáš Ľalík (1)
lukas.kvokacka (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Róbert Černák (1)
Tomáš Demo (1)
Martin Estočák (1)
Ondrej Halama (1)
Dušan Marják (1)
Peter Marcin (1)
Peter Kubina (1)
Vincent Lechman (1)
I. Stiglitz (1)
Martin Svoboda (1)
Vladislav Pečík (1)
Roman Prochazka (1)
Matej Gera (1)
Peter K (1)
Petr Steiner (1)
Paula Demianova (1)
Michal Ďubek (1)
Petr Kavan (1)
Bystrik Bugan (1)
peter straka (1)
Juraj Lukáč (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Emil Vaňko (1)
lukasmozola (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Ústavné sťažnosti proti rozhodcovským rozsudkom: Striedavo oblačno

Juraj Gyarfas, 08. 05. 2014 v 19:30

O judikatúre Ústavného súdu SR k rozhodcovským rozsudkom už písal Kristián onoho času tu.

Prednedávnom do tejto mozaiky pribudlo uznesenie III. ÚS 49/2014, ktoré stojí za stručný komentár. Musím sa priznať, že pri čítaní tlačovej správy, podľa ktorej ústavný súd sťažnosť proti rozsudku rozhodcovského súdu odmietol, mi srdce mierne poskočilo a veril som, že ústavný súd zároveň odmietol aj ideu o ústavnom prieskume arbitrážnych rozhodnutí. Ako sa ukázalo pri čítaní samotného odôvodnenia, radosť bola predčasná.

Ústavná sťažnosť proti rozhodcovskému rozsudku

Vráťme sa však na začiatok. Podľa čl. 127 Ústavy SR má ústavný súd právomoc rozhodovať o individuálnych sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ktoré namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd. V znení pred tzv. veľkou novelou ústavy z citovaného ustanovenia výslovne vyplývalo, že ide o sťažnosť proti zásahu orgánu verejnej moci. Znenie od roku 2001 síce nešpecifikuje, kto sa napádaného zásahu dopustil, právna teória však naďalej uvádza, že ide o zásah orgánom verejnej moci (Drgonec, Ústava Slovenskej republiky – Komentár, (2004), s. 664).

Napriek tomu sa na Slovensku už viacerí pokúšali napadnúť ústavnou sťažnosťou rozhodnutie rozhodcovského súdu. Ako podrobne písal Kristián v citovanom blogu, ústavný súd tieto sťažnosti viackrát odmietol, nie však pre nepreskúmateľnosť rozhodcovských rozsudkov v konaní podľa čl. 127, ale pre nevyčerpanie iných opravných prostriedkov. Potom prišlo rozhodnutie III. ÚS 162/2011, ktorým ústavný súd takejto sťažnosti poprvýkrát vyhovel, rozhodcovský rozsudok zrušil a vec vrátil rozhodcovskému súdu na ďalšie konanie.

V nedávnom rozhodnutí III. ÚS 49/2014 sa ústavný súd opäť prihlásil k prieskumu rozhodcovských rozsudkov v konaní podľa čl. 127. Hoci sťažnosť odmietol na základe princípu subsidiarity, doktrína bola opäť potvrdená. A to ma inšpirovalo k opätovnému otvoreniu tejto témy. Ako je z úvodu tohto postu asi zrejmé, s právomocou ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 rušiť rozhodcovské rozsudky nesúhlasím. Skúsim teda stručne zhrnúť argumenty, ktoré ma k tomu vedú.

1. Doktrinálne výhrady

O tom, že rozhodcovské súdy nie sú orgánmi verejnej moci zrejme niet pochýb. Takéto poňatie by nabúralo akúkoľvek koncepciu arbitráže a dá sa overiť aj jednoduchou kontrolnou otázkou - mal by štát zodpovedať za škodu spôsobenú činnosťou rozhodcovských súdov podľa zákona č. 514/2003 Z.z.? Alebo dokonca medzinárodnoprávne za porušenie Európskeho Dohovoru o ľudských právach? Skutočnosť, že rozhodcovské súdy nie sú orgánmi verejnej moci v konečnom dôsledku nespochybňuje ani ústavný súd, ktorý v odôvodnení uvádza, že "rozhodcovský súd [síce] nie je orgánom verejnej moci, podľa názoru ústavného súdu sa však aj na odôvodnenie jeho rozsudkov primerane vzťahuje aj uplatňovanie a aplikácia čl. 46 ods. 1 ústavy".

Ak si však ústavný súd atrahuje právomoc rozhodovať o ústavných sťažnostiach proti rozhodcovským rozsudkom, hoci nejde o akty orgánov verejnej moci, doktrinálne spochybňuje základy rozhodcovského konania (a zrejme aj konzistentný výklad čl. 127, ale to nechám na iných). Arbitráž je súkromnoprávny a dobrovoľný spôsob riešenia sporov. Postaviť rozhodcovské súdy pri aplikácii čl. 127 na úroveň orgánov verejnej moci by koncepčne spochybnilo ich status.

S tým súvisí aj ďalšia doktrinálna otázka (s ktorou sa ústavný súd vôbec nevysporiadal) a to otázka aplikácie čl. 46 ústavy alebo čl. 6 dohovoru v horizontálnych vzťahoch. Nepopieram samozrejme, že rozsiahla ústavná aj štrasburská judikatúra v oblasti spravodlivého procesu môže pomôcť osvetliť výklad imperatívu rovnosti účastníkov v arbitráži. Inými slovami, požiadavka rovnosti účastníkov arbitráže ukotvená v § 17 ZRK by teoreticky mohla byť vykladaná analogicky so zásadou spravodlivého procesu garantovanou v čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru. To však neznamená, že tieto ústavnopravné normy sú bez ďalšieho priamo záväzné pre súkromnoprávny subjekt. Ak by mal ústavný súd judikovať, že rozhodcovský súd priamo porušil čl. 46, musel by najprv dovodiť, prečo je tento článok pre súkromnoprávny subjekt formálne záväzný.

Na tomto závere podľa môjho názoru nič nemení ani skutočnosť, že rozhodcovskému rozsudku štát prepožičiava status exekučného titulu. Ústavný súd tak isto nepreskúmava negociačný proces dvoch súkromnoprávnych subjektov vyjednávajúcich obsah notárskej zápisnice o priamej vykonateľnosti, hoci štát tomuto súkromnoprávnemu aktu taktiež prepožičiava status exekučného titulu.

2. Finalita rozhodcovských rozsudkov

Po druhé, doktrína o ústavnom prieskume rozhodcovských rozsudkov bez dobrého dôvodu nabúrava zásadu finality, ktorú presadzuje zákonodarca. Zákonodarca zjavne považoval za vhodné umožniť súkromnoprávnym subjektom riešiť svoje súkromnoprávne spory v súkromnoprávnom konaní (opomeňme teraz na účely diskusie spotrebiteľskú arbitráž). Urobil tak s vedomím, že strany si niekedy zvolia hlúpych rozhodcov a niektoré rozhodcovské rozsudky možno nebudú mať úroveň súdnych rozhodnutí, ktorých kvalitu a erudíciu garantuje štát. Napriek tomu ustanovil, že s výnimkou obzvlášť závažných vád vymenovaných v § 40 ZRK nebude štátna moc rozhodcovské rozsudky opätovne preskúmavať. Toto je norma, ktorá samozrejme v niektorých prípadoch môže viesť k nepreskúmateľnosti nesprávnych rozhodnutí ("inherent tension between finality and fairness", toto napätie však mimochodom možno nájsť aj v zásade res iudicata v štandardnom civilnom procese). Napriek tomu zákonodarca toto policy rozhodnutie urobil (a urobili ho zákonodarcovia takmer všetkých moderných jurisdikcií). Môžeme samozrejme diskutovať o tom, či je výpočet v § 40 ZRK formulovaný šťastne a prečo v ňom napríklad chýba rozpor s verejným poriadkom, ktorý ako dôvod na zrušenie rozpoznáva čl. 34 Modelového zákonu UNCITRAL a väčšina moderných rozhodcovských zákonov (a ústavný súd mimochodom už judikoval, že výpočet v § 40 je potrebné za určitých okolností vykladať extenzívne - PL. ÚS 14/2010). Niet však pochýb, že s výnimkou dôvodov ustanovených v § 40 ZRK existuje legitímne policy rozhodnutie zákonodarcu v prospech finality rozhodcovských rozsudkov. Tak isto podľa môjho názoru niet pochýb, že hľadanie rovnováhy medzi finalitou a správnosťou je otázka, ktorá s výnimkou zjavných excesov patrí do domény zákonodarcu, nie ústavného súdu. Ak ústavný súd judikuje prípustnosť ústavnej sťažnosti proti rozhodcovskému rozsudku, fakticky tým zakladá ďalší priestor na prieskum, ktorý zákonodarca nezamýšľal.

Ústavný súd teda spochybňuje policy rozhodnutie zákonodarcu, pričom nie je jasné, aké benefity to pre právny systém prináša. Ústavný súd totiž podľa vlastných slov nemá chrániť občana pred skutkovými alebo právnymi omylmi súdov, ale len pred ústavne neospravedlniteľnými a neudržateľnými pochybeniami (napr. I. ÚS 17/01). Ak sa však rozhodcovský súd takéhoto neospravedlniteľného alebo neudržateľného pochybenia dopustí, pôjde zrejme zároveň o dôvod na zrušenie podľa § 40 ZRK (nota bene na základe širšieho výkladu podľa PL. ÚS 14/2010). Takže právomoc ústavného súdu na sťažnosť proti rozhodcovskému rozsudku aj tak nebude daná z dôvodu subsidiarity.

Inými slovami, ústavný súd zavádza doktrinálne prinajmenšom kontroverzný kvázi opravný prostriedok, čím spochybňuje policy rozhodnutie zákonodarcu, a to všetko za účelom atrahovania teoretickej právomoci, ktorú však pri svojom výklade § 40 ZRK aj tak v praxi nebude môcť nikdy využiť.

3. Praktické problémy

Po tretie, ústavný prieskum rozhodcovských rozsudkov je prakticky ošemetný, pričom ústavný súd sa ani len okrajovo nepokúsil naznačiť, ako by tieto praktické problémy riešil. Príkladmo skúsme načrtnúť aspoň niektoré.

Kto je v konaní pred ústavným súdom druhým účastníkom, keď rozhodcovský súd nemá právnu a tým ani procesnú subjektivitu? Ako môže ústavný súd vrátiť vec na ďalšie konanie ad hoc tribunálu, ktorý po vydaní rozhodcovského rozsudku už neexistuje (functus officio)?

Na základe akého hraničného kritéria bude ústavný súd túto svoju právomoc vykonávať v medzinárodnej arbitráži? Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa štandardne riadi podľa fikcie miesta rozhodcovského konania. Inými slovami, právomoc na zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného v arbitráži s dohodnutým miestom konania vo Viedni budú mať rakúske súdy, aj keby obaja účastníci, všetci rozhodcovia aj rozhodné právo boli slovenské. Bude sa však aj aplikácia čl. 46 riadiť podľa miesta rozhodcovského konania? Alebo bude ústavný súd konštatovať napr. osobnú pôsobnosť (povedzme s mottom, že slovenskí občania pôsobiaci ako arbitri sú viazaní čl. 46 a ústavnú kontrolu vykonáva ústavný súd, aj keby rozhodovali v zahraničí)? Takýto výklad by zrejme značne naštrbil ambície slovenských rozhodcov v medzinárodných arbitrážach :-).

4. Lebo Nemci!

V zásade nemám rád argumenty typu "lebo medveď!", prípadne "lebo Nemci!" a ešte menej "lebo Česi!" (aj keď zrovna nášmu právnemu poriadku by skôr prospelo, keby sa argumentum Germanicum používal častejšie).

Ale vzhľadom na podobný model inštitútu ústavnej sťažnosti v germánsko-stredoeurópskych ústavných systémoch je v tomto prípade porovnanie podľa môjho názoru na mieste.

Zrejme neprekvapí, že pre koncepčne zmýšľajúcich Nemcov je ústavná sťažnosť proti rozhodcovskému rozsudku neprípustná práve z dôvodu, že rozhodcovské súdy nie sú orgány verejnej moci (aj keď uznávam, že v tomto smere majú uľahčenú situáciu, keďže čl. 93 ods. 1 písm. 4a GG na rozdiel od nášho čl. 127 výslovne ustanovuje sťažnosť proti aktom verejnej moci). Nemci prieskum rozhodcovských rozsudkov riešia štandardne v konaní o zrušenie (podobné nášmu § 40 ZRK, aj keď dôvody sú formulované trochu odlišne). Proti rozhodnutiu všeobecných súdov následne samozrejme prichádza do úvahy ústavná sťažnosť (Roderich C. Thümmel, Zivilprozessordnung und Nebengesetze: Grosskommentar, (1995)), nie však proti samotnému rozhodcovskému konaniu (dokonca ani vo vzťahu k pološtátnemu Oberschiedsgerichts der Versorgungsanstalt des Bundes, viď. BVerfG, 11.05.1994 - 1 BvR 744/94, podobne aj 1 BvR 698/99).

Tak isto aj české súdy (ktoré sa inak nevyznačujú prílišnou náklonnosťou k rozhodcovskému konaniu) systematicky judikujú neprípustnosť ústavnej sťažnosti proti rozhodcovskému rozsudku (III. ÚS 582/02, I. ÚS 263/03, I.ÚS 339/02, III.ÚS 32/06, I.ÚS 483/07, IV.ÚS 511/03, III.ÚS 2266/09, III.ÚS 1425/09, III.ÚS 1425/09).

Podľa mojich vedomostí a obmedzeného rešeršu akceptoval ústavnú sťažnosť proti rozhodcovskému rozsudku len chorvátsky ústavný súd a podobná diskusia ešte prebieha niekde v Latinskej Amerike. Nie som si istý, či to je spoločnosť, v ktorej sa chceme ocitnúť.

Záver

Namiesto záveru - domnievam sa, že ústavný súd sa svojou judikatúrou o prieskume rozhodcovských rozsudkov púšťa na nepremyslené a nepreskúmané teritórium. Správnou cestou by podľa môjho názoru bolo zachovať ako jediný prostriedok prieskumu rozhodcovských rozsudkov konanie pred všeobecnými súdmi podľa § 40 ZRK. Rozhodnutia všeobecných súdov by samozrejme ešte stále podliehali ústavnému prieskumu podľa čl. 127.

Tak isto by pomohla rozumná novelizácia § 40 ZRK (buď v rámci novely, ktorá sa v súčasnosti nachádza v legislatívnom procese alebo prinajhoršom prostredníctvom výkladu, ktorý už naznačil aj ústavný súd). Nerozumiem však, prečo by sa mali vytvárať paralelné kvázi opravné prostriedky, ktoré sú doktrinálne nekoncepčné, prakticky nedoriešené, spochybňujú policy rozhodnutie zákonodarcu a v konečnom dôsledku aj tak v praxi nebudú využiteľné, len budú vytvárať neistotu.

P.S.: Trochu mimo témy, ale neodpustím si ešte upozorniť na čerešničku na torte - ústavný súd v odôvodnení obiter dicta poznamenal, že "ak je teda podľa sťažovateľa predmetná zmluva [ktorej súčasťou bola rozhodcovská doložka] absolútne neplatná, potom by neplatnou mala byť aj rozhodcovská doložka". Ako tento výrok vnímať v kontexte zásady oddeliteľnosti rozhodcovskej doložky a výslovných ustanovení § 5 ods. 2 ZRK a § 267 ods. 3 OBZ ponechal ústavný súd otvorené.


Názory k článku Ústavné sťažnosti proti rozhodcovským rozsudkom: Striedavo oblačno:


  Juraj Gyarfas, 23. 04. 2015 v 22:53 - medzičasom v Latinskej Amerike

podobné otázky zjavne riešia aj na iných kontinentoch ... Ronald Ralf Becerra: The constitutional review of international commercial arbitral awards in Latin America and the challenges for legal certainty. Insights from Colombian jurisdiction

  Juraj Gyarfas, 01. 06. 2015 v 14:28 - ÚS SR opäť rúbe

Uznesením sp. zn. II. ÚS 155/2015 prijal ústavný súd na ďalšie konanie sťažnosť proti RS SOPK a zároveň odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku. Ak by náhodou niekto v odôvodnení hľadal čo i len náznak odpovede na mimoriadne zložité doktrinálne otázky, ktoré ústavné sťažnosti proti rozhodcovským súdom vyvolávajú (ide o orgány verejnej moci? aplikuje sa čl. 46 a čl. 6 na rozhodcovské súdy? atď.) hľadal by márne. Keď sa rúbe, tak sa rúbe ...

  Juraj Gyarfas, 19. 11. 2015 v 09:13 - významný krok správnym smerom

Tlačová správa ÚS z 18.11.2015

vo veci vedenej pod sp. zn. PLz. ÚS 5/2015 o návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovených v náleze sp. zn. III. ÚS 162/2011 a v náleze sp. zn. III. ÚS 547/2013 a v stanovisku II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti obchodnej spoločnosti 1. FC TATRAN, a. s., v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 19569/2013 uznesením a prijal toto stanovisko:

Ústavný súd Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov.

  Juraj Gyarfas, 12. 02. 2016 v 15:27 - zjednocujúce stanovisko

Na stránke Ústavného súdu sa objavilo celé uznesenie Plz. ÚS 5/2015.

O prieskume rozhodcovských rozsudkov v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 bolo na tomto mieste aj na ďalších miestach popísané celkom dosť. Ako som písal na tomto aj iných miestach, tézu o preskúmateľnosti rozhodcovských rozsudkov som osobne považoval za nesprávnu na viacerých úrovniach. Okrem praktických problémov nabúravalo základnú koncepciu rozhodcovského konania, ktoré je vo svojej podstate súkromnoprávnym konaním nemajúcim charakter výkonu verejnej moci. Preto zrejme neprekvapí, že toto uznesenie ma osobne veľmi teší. Okrem toho nad rámec vyriešenia primárnej otázky právomoci Ústavného súdu obsahuje ďalšie podnetné myšlienky k charakteru rozhodcovského konania. Bez preháňania možno povedať, že z hľadiska koncepčného uchopenia arbitráže v slovenskom práve ide o najdôležitejšie rozhodnutie v priebehu mnohých rokov. A ďalej už nechám hovoriť samotný Ústavný súd. Vzhľadom na význam tohto rozhodnutia mi snáď bude odpustené, že ho odcitujem takmer celé.

K charakteru rozhodcovského konania

"23. II. senát ústavného súdu sa stotožňuje s charakteristikou rozhodcovského konania, že jeho podstata „spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti.“ (m. m. III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).

24. II. senát ústavného súdu sa taktiež stotožňuje s názorom, že rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci (III. ÚS 162/2011, I. ÚS 143/2013, I. ÚS 335/2010, I. ÚS 234/2013, III. ÚS 49/2014).

25. Na rozdiel od citovaných rozhodnutí sa však II. senát ústavného súdu prikláňa k názoru, že ak rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci, nemožno jeho postup alebo rozhodnutia preskúmať v konaní podľa čl. 127 ústavy a prípadná sťažnosť proti postupu alebo rozhodnutiu rozhodcovského súdu je z hľadiska dodržania právomoci nezlučiteľná s čl. 127 ústavy.

26. Rozhodcovské konanie je inštitútom súkromného práva, v ktorom rozhodcovia ako osoby súkromného práva rozhodujú spory na základe súkromnoprávneho aktu účastníkov konania. Rozhodcom ani rozhodcovským súdom nie je formálne ani materiálne zverený výkon verejnej moci a z tohto dôvodu nemôžu byť pasívne legitimovaní v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

27. II. senát ústavného súdu v tomto smere pripomína ustálenú judikatúru, podľa ktorej „[n]a základe zmluvy súkromnoprávneho charakteru alebo rozhodcovskej doložky sa strany slobodne a vážne rozhodnú riešiť spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu. Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu
vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Ústavný súd konštatuje, že strany rozhodcovskej zmluvy si musia byť vedomé možných negatívnych dôsledkov svojho rozhodnutia uprednostniť riešenie medzi nimi vzniknutých sporov prostredníctvom súkromnoprávnej osoby – rozhodcovského súdu pred súdnym orgánom Slovenskej republiky, čím sa ich základné právo na súdnu ochranu v istom zmysle stáva okliešteným rozsahom vyplývajúcim, ako už bolo uvedené, z § 40 zákona o rozhodcovskom konaní“ (m. m. III. ÚS 335/2010, I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013).

28. Z uvedeného nevyplýva, že strany sa v rozhodcovskom konaní vzdávajú akýchkoľvek procesných záruk alebo akejkoľvek ingerencie orgánov verejnej moci. Zákonodarca vo viacerých ustanoveniach zákona o rozhodcovskom konaní zveril všeobecným súdom právomoc zasahovať do rozhodcovského konania (napr. pri ustanovení rozhodcu podľa § 8, pri rozhodovaní o námietke proti rozhodcovi podľa § 9, pri zániku funkcie podľa § 10 alebo pri rozhodovaní o právomoci podľa § 21).

29. Čo sa týka samotného rozhodcovského konania (pred meritórnym rozhodnutím), II. senát ústavného súdu sa tak v plnej miere stotožňuje aj so závermi I. senátu, podľa ktorého „[v]zhľadom na uvedený zmluvný základ vedenia rozhodcovského konania, a teda jeho rýdzo súkromnoprávny charakter, je vylúčená možnosť ústavného súdu zasiahnuť do vedenia rozhodcovského konania, a poskytnúť tak ochranu sťažovateľom označeným právam.“ (I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013).

30. Tento záver podľa názoru II. senátu ústavného súdu nespochybňuje ani skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Je pravdou, že zákonodarca v rámci svojho uváženia priznal status exekučného titulu aktu osôb súkromného práva. To však bez ďalšieho neznamená, že dané osoby súkromného práva sú orgánmi verejnej moci. Zo žiadneho ustanovenia zákona
o rozhodcovskom konaní alebo iného predpisu nevyplýva, že zákonodarca zamýšľal zveriť rozhodcovským súdom výkon verejnej moci.

31. To neznamená, že označenie súkromnoprávneho aktu (rozhodcovského rozsudku) za exekučný titul je oslobodené od akejkoľvek verejnoprávnej kontroly alebo ingerencie. Túto kontrolu zákonodarca zveril všeobecným súdom v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, resp. v rámci exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku. Týmito mechanizmami sa zabezpečuje ochrana pred porušením určitých základných noriem aplikovateľných na rozhodcovské konanie. Z uvedeného však nevyplýva, že samotný rozhodcovský súd je (alebo sa momentom vydania rozhodcovského rozsudku stáva) orgánom verejnej moci. Právny poriadok Slovenskej republiky síce rozhodcovskému
rozsudku pripisuje vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom, rozhodcovský súd však pri exekúcii na základe rozhodcovského rozsudku nemá žiadne verejnomocenské oprávnenia. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda najneskôr v kontexte exekučného konania verejnoprávny rozmer, v tomto procesnom štádiu však už rozhodcovský súd nevykonáva žiadne úkony. Ani prípadná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku tak neodôvodňuje záver, že rozhodcovský súd je orgánom verejnej moci. Aj notárske zápisnice o priamej vykonateľnosti nie sú rozhodcovskému rozsudku nepodobné z hľadiska exekúcie a nestávajú sa tým mocenskými aktmi.

32. K opačnému uvažovaniu môže pochopiteľne zvádzať materiálny prístup k interpretácii práva, ku ktorému sa ústavný súd hlási. Život práva prebieha medzi formálnosťou a materiálnosťou. Formálnosť, ba až formalizmus, majú v práve svoje funkčné a nenahraditeľné miesto. Formálnosť ostáva aj v dobe materiálnosti dôležitou vlastnosťou práva. V predmetných veciach však rozhodcovské súdy nie sú mocenskými telesami formálne, vlastne ani materiálne, ale iba zdanlivo materiálne.

33. Možno zhrnúť, že rozhodcovský súd ostáva súkromnoprávnou zmluvnou entitou v zásade autonómneho (nie heteronómneho) práva. Nie je to žiaden mocenský, vrchnostenský orgán zriadený zákonom, aký predpokladá ústava v čl. 143 [(1) Sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy (2) Podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.]. Nejde o mocenský orgán, ktorý je výrazom nedobrovoľného, nutného podriadenia sa moci ako prejavu zákonom zakázanej svojpomoci v právnom štáte, resp. štátneho monopolu donútenia, a nejde o demokraticky legitimovaný, normatívne ukotvený orgán verejnej moci ako súčasť permanentnosti výkonu moci (II. ÚS 191/2015 bod 59). Hoci ide v niektorých prípadoch o prirodzenú snahu ústavného súdu o férovosť, resp. materiálnosť (s vedomím zložitosti vzťahu verejného a súkromného v ére privatizácie moci), akokoľvek je priťažké prijať záver, že absenciou právnych prostriedkov nápravy alebo momentom vydania rozhodcovského rozsudku, vychádzajúc zo skutočnosti, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, sa rozhodcovský súd potenciálne stáva pasívne legitimovaným v konaní podľa čl. 127 ústavy (III. ÚS 335/2010, I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013). Ak by sa prijala izolovane (bez ohľadu na vzťah k vyčerpaniu prostriedkov nápravy) téza o exekvovateľnosti, vydaním rozhodcovského rozsudku nemôže dochádzať k zmene charakteru rozhodcovského súdu. Ak bol rozhodcovský súd do tohto momentu charakterizovaný rýdzo súkromnoprávne, nemôže vydaním rozhodcovského rozsudku nadobudnúť status orgánu verejnej moci. Je pravdou, že zákonodarca v rámci svojho uváženia priznal status exekučného titulu aktu osôb súkromného práva, to však bez ďalšieho neznamená, že dané osoby súkromného práva sú orgánmi verejnej moci. Verejná moc môže zákonom urobiť exekučne vykonateľný aj súkromný akt, a tým sa tento nestane vrchnostenským individuálnym právnym aktom a jeho vydavateľ orgánom verejnej moci. Exekvovateľné sú aj zahraničné tituly, a to neznamená, že národný súd môže preskúmavať počínanie telies, ktoré ich vydali.

34. Zákon o rozhodcovskom konaní je takpovediac mini-občianskym zákonníkom pre súkromný proces, ktorý dáva rámec pre vytvorenie súkromného procesného konania. Prieskum podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní nie je inštančným prieskumom, ale posúdením, či súkromný subjekt – rozhodcovský súd, neporušil v súkromných vzťahoch zákonné ustanovenia, teda niečo ako posúdenie platnosti zmluvy v hmotnom práve. Rozhodcovský súd nie je „iným súdom“ podľa čl. 127 ústavy. Súd a „súd“ tu nie sú synonymá, ale homonymá. Pri iných súkromných súdoch, napríklad súdoch občianskych združení či súdoch politických strán, ktoré nemajú takú estetickú podobu so štátnymi súdmi ako rozhodcovské súdy, tiež nie sú pochybnosti o ich súkromnej povahe (III. ÚS 15/09 – súd SDKÚ; Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia, ktorí boli v tomto konaní zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, namietali porušenie základných práv a práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru v sťažnosti postupom a rozhodnutiami orgánov politickej strany, teda právnickou osobou, ktorá verejnú moc nevykonáva, preto ich sťažnosť je nezlučiteľná ratione personae s čl. 127 ústavy). Okrem tohto, perspektíva reductio ad absurdum nám napovedá, že ak by sme uznali čo i len minimum „mocenskosti“ rozhodcovských súdov, prichádzala by do úvahy zodpovednosť za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov. Napokon, ingerencia ústavného súdu prijatím a vyhovením sťažnosti proti rozhodcovským súdom by poškodzovala druhú stranu rozhodcovského konania.

35. Skutočnosť, že zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje ich mierny prieskum, je len vyvážením zákonodarcu medzi súkromnou autonómiou a „vyžarovaným“ základným právom na spravodlivý proces, a nerobí z nich riadne súdy akejsi nultej inštancie. Ako bolo uvedené, tento „prieskum“ nie je inštančným prieskumom, ale posúdením, či súkromný subjekt – rozhodcovský súd, neporušil v súkromných vzťahoch troch súkromných subjektov zákonné ustanovenia, teda niečo ako posúdenie platnosti zmluvy v hmotnom práve. Tento prieskum však tiež znamená, že účastníci konaní majú istý štandard ochrany a že zákonodarca jasne stanovil trajektóriu testovania týchto rozhodnutí, ktorá nemá byť narušovaná ústavným súdom.


K zodpovednosti rozhodcov

36. Nad rámec predmetu konania ústavný súd uvádza, že jestvujú právne názory, že porušenie povinností rozhodcu by mohlo viesť k povinnosti nahradiť škodu účastníkovi (ide o delikátnu rovnováhu medzi občianskoprávnou zodpovednosťou a jurisdikčnou autonómiou; porov. Palková, R. Zodpovednosť rozhodcu. In: Husár, J. a kol. Vybrané otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym profesijným postupom. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010, s. 141; dostupné na internete http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_11.pdf, porov. v kontexte uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 20/2011; uznesenie sp. zn. II. ÚS 432/2015). To je však priestor pre všeobecné súdy, aby identifikovali, kto a za akých podmienok je povinný nahradiť škodu účastníkovi rozhodcovského konania.

Praktické aspekty

46. II. senát ústavného súdu sa skôr na ilustráciu pozastavil aj nad praktickými aspektmi prípadného prieskumu rozhodcovských rozsudkov v konaní podľa čl. 127 ústavy. V doterajších konaniach o prieskume postupu alebo rozhodnutia rozhodcovských súdov konal ústavný súd so zriaďovateľom daného rozhodcovského súdu. Zhodou okolností však všetky rozhodcovské súdy, ktorých rozhodnutia alebo postup boli ústavným súdom do dnešného dňa preskúmavané, boli stále rozhodcovské súdy (štvrtá časť zákona o rozhodcovskom súde). Stále rozhodcovské súdy však v praxi nie sú pravidlom a často v rozhodcovských konaniach rozhoduje ad hoc rozhodcovský súd. Takýto rozhodcovský súd nemá ani zriaďovateľa. Po vydaní rozhodcovského rozsudku sa funkcia rozhodcov končí (functus officio) a neexistuje tak „osoba“, s ktorou by ústavný súd v rámci prípadného prieskumu mohol konať.

47. S uvedenou komplikáciou súvisí aj otázka vrátenia veci na ďalšie konanie. Ak ústavný súd zruší rozhodcovský rozsudok vydaný ad hoc rozhodcovským súdom, nebude už zväčša existovať žiadna entita (či už s právnou subjektivitou, alebo bez právnej subjektivity), ktorej by bolo možné vec vrátiť na ďalšie konanie. V uznesení sp. zn. II. ÚS 432/2015 k tomu ústavný súd uviedol: „Napokon možno uviesť, že aj z hľadiska 18 procesnej komunikácie nie je rozhodcovský súd pre ústavný súd partnerom. Z tohto dôvodu sa ústavný súd vôbec nezaoberal, aký je stav napadnutého rozhodcovského konania.“ ”

K aplikácii čl. 6 dohovoru a ochrane účastníkov

48. Ústavný súd by nemohol ostať pokojný s vedomím, že účastníci nemajú v rozhodcovskom konaní žiadnu účinnú právnu ochranu, preto sa ďalej zaoberal aj otázkou, akým spôsobom vyžaruje cez zákony na rozhodcovské konanie právo na spravodlivý proces, teda ako sa v tomto zmysle na rozhodcovské súdy aplikuje čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru, a teda či sa bez ďalšieho môžu dopustiť ich porušenia.

49. V literatúre sa, prirodzene, objavuje prevládajúci názor, že rozhodcovské súdy samotné nie sú viazané dohovorom (Bangert, J. Die Bindung privater Schiedsgerichte an Art. 6 Abs. 1 EMRK. In: Menschenrechte, Demokratie und Rechtsstaat – Liber amicorum Luzius Wildhaber, eds. Breitenmoser, S., Ehrenzeller, B., Sassóli, M., Stoffel, W., Wagner Pfeiffer, B. Zürich, St. Gallen 2007, s. 56 a tam citovaná literatúra; taktiež švajčiarska a anglická literatúra citovaná v Blackaby, N., Partasides, C., Redfern, A., Hunter, M. On International Arbitration, Fifth Edition, Oxford University Press: Oxford, 2007, s. 605). Európsky súd pre ľudské práva, resp. Komisia v minulosti judikovali, že slobodné uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy zakladá vzdanie sa práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok zo 4. 3. 1987 vo veci R. proti Švajčiarsku, č. 10881/84), ale že takéto vzdanie sa procesných práv je prípustné len vo vzťahu k niektorým právam, nie akýmkoľvek právam vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozhodnutie o odmietnutí z 23. februára 1999 vo veci Suovaniemi a ďalší proti Fínsku). Tu treba upozorniť, že Európsky súd pre ľudské práva nie je viazaný národným právom.

50. V kontexte dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku vymedzených v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní by niektoré typy procesných vád, ktoré v konaní pred všeobecnými súdmi zakladajú porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mohli byť dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Po ostatnej novele zákonom č. 336/2014 Z. z. účinnej od 1. januára 2015 bol do § 40 vnesený ďalší dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, resp. podanie žaloby proti nemu, a to rozpor s verejným poriadkom [ § 40 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní znie: „Tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom ... na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona.“; § 50 ods. 2 znie „Súd príslušný na uznanie rozhodnutia, na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom.“]. Možno sa domnievať, že všeobecný súd by mohol ako súčasť tohto dôvodu považovať aj extrémne procesné vady. To je však priestor pre všeobecné súdy, resp. až takto sprostredkovane pre ústavný súd. Čo sa týka ochrany zraniteľných osôb, spotrebiteľov, zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dáva štátnym súdom ešte väčšiu možnosť vstupovať do rozhodcovského konania, a to vrátane hmotných otázok a vo veľkorysých lehotách. Priamo súčasťou zákona v prílohe 3 je aj vzor žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Taktiež treba ešte spomenúť § 56 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého „súd povolí odklad exekúcie, ak povinný v lehote na podanie námietok proti exekúcii podá žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia zamietne, po právoplatnosti rozhodnutia sa v exekúcii pokračuje. Ak súd žalobe vyhovie a rozhodcovské rozhodnutie zruší, súd exekúciu podľa tohto zákona zastaví.“.

51. II. senát ústavného súdu pripomína, že rámec rozhodcovského konania je formulovaný v napätí medzi cieľom dosiahnuť vecne správne rozhodnutie a cieľom dosiahnuť finálne rozhodnutie (Abedian, H. Judicial Review of Arbitral Awards in International Arbitration  A Case for an Efficient System of Judicial Review, 28 Journal of International Arbitration, 553, 554, č. 6, 2011; Park, W.W. Why Courts Review Arbitral Awards, In: Festschrift für Karl-Heinz Böckstiegel, hrsg. Von Robert Briner, L. Yves Fortier, Klaus Peter Berger, Jend Bredow, Köln u.a. 2001, s. 595 a nasl., dostupné na internete: http://www.williamwpark.com/documents/Why%20Courts%20Review%20Awards.pdf). Na jednej strane štát trvá na určitej miere prieskumu rozhodcovských rozsudkov, v rámci ktorej dochádza – v rozsahu tohto prieskumu – k obmedzenému prieskumu a zrušeniu nesprávnych rozhodnutí, na druhej strane by príliš rozsiahly prieskum rozhodcovských rozsudkov spochybňoval rýchlosť a finalitu riešenia sporov, ktorá je jednou z hlavných výhod rozhodcovského konania (III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).

52. Legislatívny rámec nastavenia rovnováhy medzi týmito protikladnými princípmi je vecou zákonodarcu a ústavný súd do nej, pokiaľ nie je ústavne neudržateľná, nemá dôvod zasahovať mimo rámca konania o súlade (porov. PL. ÚS 14/2010). Zákonodarca vyvážil úpravou v § 40 a vôbec v celom zákone ústavné hodnoty a prijímanie sťažností by bolo vlastne obchádzaním zákona. Tak isto nie je dôvod, aby ústavný súd v tomto konaní poskytoval výklad taxatívne vymedzených dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku ustanovených v § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.

53. Vec sa javí tým spôsobom, pričom však toto nemá byť vyslovene ústavnokonformný výklad, že niektoré závažné procesné vady podobné tým, ktoré chráni základné právo na spravodlivý proces, sú chránené dôvodmi na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní.

54. Ak teda na chvíľu pozabudne na súkromný charakter rozhodcovských súdov, tak sťažovateľ z povahy veci vždy bude mať k dispozícii iný účinný právny prostriedok, v dôsledku čoho by sťažnosť podľa čl. 127 ústavy bola v konečnom dôsledku neprípustná. Právo podať sťažnosť podľa čl. 127 ústavy proti rozhodnutiu všeobecných súdov v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku ostáva, samozrejme, (po vyčerpaní iných právnych prostriedkov) zachované.

55. Ako bolo uvedené (bod 36), ústavný súd nevylučuje, že škody spôsobené v rozhodcovskom konaní, a to nielen finálnym rozhodnutím, sú žalovateľné tak, že zúčastnené subjekty (ide o delikátnu rovnováhu medzi občianskoprávnou zodpovednosťou a jurisdikčnou autonómiou) by mohli byť odporcami v civilnom konaní o náhradu škody (porov. v kontexte uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 20/2011). To je však priestor pre všeobecné súdy.

56. Prijímanie sťažností je tiež neférové voči druhej, úspešnej strane rozhodcovského sporu. Ústavný súd sa prijímaním týchto sťažností stáva akýmsi všeobecným, snáď dovolacím súdom (v režime zmätočných dôvodov podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku), ktorý v lepšom prípade rieši len procesné pochybenia. Ústavný súd tým môže narúšať aj takpovediac komunitný charakter niektorých odvetví, kde je rozhodcovské konanie tradične prirodzené, akými sú napríklad prostredie športu a lex sportiva (II. ÚS 432/2015). Pre ilustráciu možno uviesť, že nikto by neuvažoval, že správnou žalobou možno žalovať súkromný subjekt. Ako je správna žaloba univerzálnou ochranou proti verejnej správe, tak je ústavná sťažnosť univerzálnou ochranou proti justícii a exekutíve (II. ÚS 50/2010 bod 21). Skutočnosť, že väčšina ústavných sťažností smeruje proti súdom, nemôže viesť k zotrvačnosti, a tak k nerozlišovaniu, že ide len o súdy verejné, ktoré treba odlišovať od súdov súkromných.

57. Možno teda zhrnúť, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov je vylúčená z povahy veci, keďže rozhodcovské súdy nie sú orgánmi verejnej moci. Účinným (hmotným) právnym prostriedkom proti rozhodcovským rozsudkom je vždy žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Perspektívou subsidiarity možno uviesť, že ústavný súd môže mať vplyv na rozhodcovské konanie len prostredníctvom prieskumu rozhodnutí štátnych všeobecných súdov konajúcich o zrušení rozhodcovských rozsudkov (porov. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3227/07, ktorým boli preskúmané takéto rozhodnutia všeobecných súdov, ale odmietnuté preskúmanie rozhodcovského rozhodnutia). Vzhľadom na už uvedené zaujal II. senát právny názor, ktorý možno vyjadriť touto právnou vetou: „Ústavný súd Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti postupu alebo rozhodnutiu rozhodcovských súdov.“

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím