Z mnohých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vyplýva, že aktívne legitimovaný v konaní o určenie že vec patrí do dedičstva, môže byť len ten kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho nástupcom. (viď napr. rozsudok zo dňa 14.03.2011 NS SR, sp. zn. 3 Cdo 222/2010 a iné, uverejnené v odbornej literatúre). Súdy v týchto prípadoch argumentujú tým, že v konaní, v ktorom ide o takúto vec, majú dedičia postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov ( § 91 ods. 2 O.s.p.). Konania o takejto žalobe sa preto musia zúčastniť (navrhovatelia alebo ako odporcovia) všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie. Súd žalobu zamieta.

Nenašiel som v tejto problematike ani jeden prípad, kde by bol žalobca úspešný v tom prípade, ak by nežalovali všetci dedičia. Súd v daných prípadoch neprihliadal ani na vážny konflikt záujmov dedičov – na základe ktorého neboli účastníkmi všetci dedičia.

V tejto súvislosti chcem len stručne informovať právnickú obec, že existuje pre mňa „revolučné“ rozhodnutie NS ČR, ktoré sa zaoberá daným problémom ale zdieľa opačný názor, t.j.; že žalovať nemusia všetci....

Ide o rozhodnutie NSČR sp.zn. 28 Cdo 2375/2012, z ktorého odôvodnenia vyberám:

" Odvolací soud dospěl ke správnému právnímu závěru, dovodil-li, že právo podat žalobu o určení, že zůstavitel byl ke dni svého úmrtí vlastníkem majetku, má jednotlivě každý potencionální dědic. Pro posouzení, zda jde o samostatné nebo nerozlučné společenství, je rozhodná povaha předmětu řízení vyplývající z hmotného práva; o nerozlučné společenství jde přitom pouze tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby byl nárok uplatněn samostatně kterýmkoli ze společníků. Jestliže z hmotněprávních předpisů nevyplývá, že by předmět řízení nemohl být projednán ve vztahu ke kterémukoli ze společníků – zde případných pozdějších dědiců – samostatně, jde na jejich straně o společenství samostatné podle ustanovení § 91 odst. 1 o. s. ř. (k tomu srov. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 28. 6. 2011, sp. zn. 32 Cdo 1675/2011).

Předmětné řízení směřovalo k určení, že právní předchůdkyně žalobce byla ke dni své smrti vlastníkem dotčeného majetku. K takové žalobě je oprávněn kterýkoli z potencionálních dědiců samostatně, neboť jde pouze o fázi předcházející dodatečnému projednání dědictví po zůstavitelce a výsledek předestřeného sporu nijak nepředjímá postavení žalobce v rámci dědického řízení, jež bude ohledně sporné nemovitosti následně vedeno. V tomto směru se tedy o nerozlučné společenství podle § 91 odst. 2 o. s. ř. nejedná."

NS ČR o tejto otázke rozhodoval ako otázke zásadného právneho významu; teda či maju aktívnu legitimáciu v týchto prípadoch všetci alebo môže byť aktívne legitimovaný k podaniu takejto žaloby aj len jeden z nich.

Otázkou zostáva, čo robiť v prípade, ak všetci potencionálni dedičia nesúhlasia s podaním návrhu, napr. z dôvodu konfliktu záujmu a pod. Riadiť sa názorom NS SR a teda žalobu nepodať ak nechceme byť neúspešný alebo to „risknúť“ a poukazovať na napr. uvedené rozhodnutie NS ČR ?

Pekný deň a mnoho zdaru.

Pri uplatňovaní nejakého nároku existuje často dilema, či robiť to, čo si súdy myslia, že je právo, alebo svoje subjektívne právo uplatňovať s ohľadom na vlastné presvedčenie o správnosti riešenia.

Oliver Wendell Holmes by určite povedal: "The prophecies of what the courts will do in fact, and nothing more pretentious, are what I mean by the law."

K tejto problematike som už chcel dávnejšie písať, lebo mi prišla zaujímavá. Pokiaľ som pôsobil na súde, nemali sme žiaľ takú vec, kde by sa dali judikovať určité tézy, ktoré by mohli znieť nasledovne:


1. Žaloby, kde sa má určiť, že „do dedičstva patrí určitá majetková hodnota“, nie sú spormi vyvolanými dedičským konaním. Ide o žaloby, kde sa spor odvíja od toho, že niekto popiera, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom určitej majetkovej hodnoty (resp. opačne, niekto to tvrdí). Tento spor by tu bol bez ohľadu na to, či poručiteľ zomrel, alebo nie, keďže v konečnom dôsledku smeruje k deklarovaniu existencie vecného práva (vlastníckeho práva) už v čase pred smrťou a ku dňu smrti poručiteľa.

2. Do doby prejednania majetkovej hodnoty v dedičskom konaní je potrebné považovať všetkých dedičov z vecnoprávnej stránky za nič iné ako spoluvlastníkov majetku (masy) prináležiaceho do dedičstva. Je tomu tak preto, že ich podiely na prejednanom majetku nie sú zatiaľ určené a súd v sporovom konaní nie je oprávnený takúto otázku (ktorý z dedičov a v akom pomere má mať právo k určitej majetkovej hodnote, ktorú mal poručiteľ v čase smrti) riešiť.

3. Súd nie je oprávnený vyhodnocovať, či tí, ktorí sa obrátili na súd s takouto určovacou žalobou sú v konečnom dôsledku (a naisto stavať riešenie takej otázky) dedičia poručiteľa. To je otázka, ktorá s akou - takou určitosťou (aj to dokonca nie úplnou s ohľadom na ochranu oprávneného dediča) môže byť vyriešená len v rámci dedičského konania resp. v rámci sporového konania vyvolaného dedičským konaním - sporu o dedičské právo ( § 175k OSP).

4. Súd pre potreby tohto konania predbežne posudzuje, či ten (tí) čo sa na súd obrátili s touto žalobou prichádzajú do úvahy ako dedičia, ale túto okolnosť skúma len v rámci podmienok v zmysle § 80c OSP - naliehavý právny záujem. Ak takúto žalobu podala osoba, ktorá prichádza do úvahy ako dedič (či už povolaný dediť zo zákona, alebo závetu), tak má naliehavý právny záujem na navrhovanom určení „do dedičstva patrí vec XY“. Súd v takomto konaní však nie je v stave určovať definitívne (v merite) okruh dedičov, lebo mu to ani neprináleží, keďže sa jedná o otázku, ktorá musí byť riešená v dedičskom resp. dedičským konaním vyvolanom spore o dedičské právo.

5. Mám preto za to, že žaloba „do dedičstva patrí“ nie je sporom, kde majú dedičia postavenie nerozlučných aktívnych procesných spoločníkov. Je tomu tak na základe týchto argumentov:
a) súd nemôže vyhodnocovať v takomto konaní okruh dedičov, lebo mu to neprislúcha, musí sa uspokojiť len s tým, že preskúma naliehavý právny záujem osoby, ktorá sa na súd obrátila so žalobou „do dedičstva patrí“. Ak sa jedná o niekoho, komu potencionálne svedčí dedičské právo (t.j. prichádza do úvahy ako dedič), tak takýto záujem má.
b) ak z povahy veci vyvodíme, že všetci dedičia až do rozhodnutia súdu o tom, kto z dedičov a v akom pomere určitú majetkovú hodnotu prináležiacu do dedičstva nadobudne, ohľadom každej jednotlivej majetkovej hodnoty (veci, majetkového práva,....) prináležiacej do dedičstva oprávnení spoločne a nerozdielne (sú spoluvlastníkmi - §853 ods. 1 OBZ), tak potom prirodzene vo vzťahu k tretím osobám netvoria nerozlučné procesné spoločenstvo pri žalobe „do dedičstva patrí“. Je to dané tým čo znamená „spoločne a nerozdielne“. Tento pojem znamená to, že existuje jedno právo k mase dedičstva, ktoré prináleží viacerým osobám - avšak nie delene, ale každý jeden zo solidárne oprávnených je „oprávneným k celému právu t.j. aj k majetkovej hodnote“.
c) výrok súdu nie je spôsobilý prejaviť sa v zápise vo verejnom registri (napr. KN). Ak vychádzame z dikcie § 91 ods. 2 OSP, tak zistíme, že tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo je vymedzené v dvoch ohľadoch - hmotnoprávne (...také spoločné práva/povinnosti...) + kumulatívne s viac - menej procesnoprávnou korekciou (....výrok sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane.....). Nie je potrebné zostať len pri skúmaní povahy práv/povinností o ktorých sa koná, ale treba zvažovať, či sa výrok nevyhnutne musí vzťahovať na všetkých, ktorí vystupujú na jednej strane. Tomu je tak najmä v prípadoch, ak sa výrok prejaví v zápise vo verejnom registri napr. v zápise KN.
d) Ak niekto namietne, že „čo tí ostatní, čo prichádzajú do úvahy ako dedičia“, tak je potrebné poukázať na inštitút vedľajšej procesnej intervencie (nemáme žiaľ ustanovenia OSP o účastníctve žiaľ úplne komplexne upravené a v SR nám chýba úprava napr. pre hlavnú intervenciu a ďalej napr. aj inštitút Streitverkündung“, - stačí porovnať napr. § § 64 až 74 nemeckého ZPO – ale to je už iná téma).

6. Nie je rozhodné, či tá osoba, ktorá sa popiera, že „do dedičstva patrí“ je zároveň potencionálne aj dedičom poručiteľa. Pre potreby takéhoto konania je treťou osobou, ktorá tvrdí, že „nie poručiteľ bol vlastníkom veci ku dňu smrti, ale ja“.

7. V prípadoch, ak z hmotného práva plynie, že osoby sú oprávnené/povinné na niečo spoločne a nerozdielne vo vzťahu k tretej osobe, nejde nikdy o nerozlučné procesné spoločenstvo (aktívne, pasívne).

8. Táto právna veta pod bodom 7 má všeobecnú platnosť a vzťahuje sa aj na prípady spoluvlastníctva ( § 139 ods. 1 OZ) vo vzťahu k tretím osobám v záväzkovej rovine. Napr. ak niekto vyťaží bez oprávnenia z lesa v spoluvlastníctve drevo, bezdôvodne sa obohatí, postačí, aby sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia/náhrady škody hoc aj len jeden zo spoluvlastníkov (na prvý pohľad sa to môže javiť ako problematické, ale § 513 OZ ......).

9. Žaloby „do dedičstva patrí“ majú význam len pri registrovanom majetku (typicky nehnuteľnosti).

10. Postavenie dedičov v čase od smrti poručiteľa do prejednania dedičstva vo vzťahu k tretím osobám, pokiaľ ide o masu dedičstva, sa približuje inštitútu BSM.

Vo všeobecnosti - ak by bola položená napr. otázka, či spoluvlastníci veci sú samostatnými, alebo nerozlučnými spoločníkmi, tak na takto položenú otázku sa nedá bez ďalšieho odpovedať. Bude závisieť od právnej normy, pod ktorej ustanovenia bude spadať skutková stránka sporu. Niekedy nerozlučné (napr. v prípadoch ak sa rieši ich vnútorný vzťah - typicky zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva - súd vydá povahou konštitutívny rozsudok, ktorý je v oblasti hmotného práva právnou skutočnosťou vo vlastnom slovazmysle), ale niekedy samostatné - napr. negatórna žaloba vo vzťahu k tretej osobe ktorá zasahuje do výkonu (spolu)vlastníckeho práva (s odkazom na § 139 ods. 1 OZ).

Na dôvažok musím uviesť, že v súdnej praxi som sa však skôr stretol s tým, že ak všetci potencionálni dedičia nesúhlasia s podaním žaloby, tak ich žalobca do konania "vtiahol" tak, že ich označil za žalovaných.

Pre úplnosť je k tejto problematike ešte potrebné uviesť, že Ústavný súd SR II. ÚS 260/2011-13 sa k tejto téme vyjadril dosť jasne a preto špekulovať či v konaní označiť/neoznačiť všetkých zrejme nemá význam....

"Napokon treba poznamenať, že sťažovateľke nič nebráni podať novú žalobu o určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a to tak, že účastníkmi konania budú všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po poručiteľovi. V závislosti od toho, či ten-ktorý dedič má rovnaký alebo odlišný názor vo veci samej, ako má sťažovateľka, môže sa stať žalobcom alebo žalovaným. V každom prípade však musí byť účastníkom konania, keďže rozsudok musí byť záväzný pre všetkých dedičov."

Myslím si, že pri podávaní takejto žaloby je potrebné ísť radšej na "istotu" a označiť všetkých potencionálnych dedičov ako čakať že niektorý senát bude v tejto veci otáčať rieky....